Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21Scud/93/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200737 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200737.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: T.ł Y. J., bytom F., L., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, za účasti pribratého účastníka konania: GAMEL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 548 122, v konaní o odvolanie proti rozhodnutiu žalovanej č. 24730-3/2014-BA zo dňa 27.03.2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a. Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 13.6.2014 označenou ako „odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne ústredie 24730-3/2014-BA zo dňa 27.3.2014“ sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 24730-3/2014-BA zo dňa 27.3.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“, „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu“), ktorým žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 47873-1/2013-CA zo dňa 30.10.2013 tak, že toto rozhodnutie potvrdil. Prvostupňový správny orgán rozhodol vo vzťahu k žalobcovi tak, že mu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 1.5.2013 podľa slovenskej legislatívy ako zamestnancovi GAMEL, s.r.o.. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a č. 988/2009 a tiež na vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Poukázal na čl. 11 (3) (a) základného nariadenia, na čl. 13 (1) a 13 (3) základného nariadenia. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vykonala dňa 26.02.2013 kontrolu, v rámci ktorej zistila, že kontrolní zamestnanci v sídle spoločnosti na Palárikovej ulici 76, Čadca v čase kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiaden z konateľov spoločnosti a nebola zaznamenaná ani prítomnosť vlastníkov spoločnosti. Bol vypočutý aj Ing. Miroslav Šperka, konateľ ACARTUS Slovakia, s.r.o. a podľa jeho vyjadrenia dňa 26.02.2013 v sídle spoločnosti sa nenachádzal žiadny zamestnanec ani konateľ spoločnosti. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia. V napadnutom rozhodnutí žalovaný správny orgán poukázal na ustanovenia § 4 ods., § 7 ods. 1 písm. c) bod 1 zákona, § 3 ods. 1 písm. a), §14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Žalovaný konštatoval, že zamestnanec je vedený v registri poistencov v Sociálnej poisťovni ako zamestnanec zamestnávateľa od 1.5.2013. Zamestnávateľ je právnická osoba zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel Sro, vložka č. 56145/L s dňom zápisu 14.2.2012. Žalovaný ďalej uviedol, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a Rady č. 988/2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázal na články 13 (3) a na čl. 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu, v danom prípade miesta výkonu práce. Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských SZČO zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení bola Inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na územie Slovenskej republiky bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Tieto skutočnosti oprávňujú sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa zákona o sociálnom poistení, ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrového sídla alebo miesta podnikania. V tomto smere poukázal na rozhodnutie na prípad Planzer Luxembourg Sarl C-73/06. Uviedol, že je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciami v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania, v rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientom, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva a miesto náboru zamestnancov a podobne. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva v štáte, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 1.marca 2012 do 26.02.2013 vykonala od 26.02.2013 do 6.03.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca. Dňa 26.02.2013 vykonala pobočka sociálnej poisťovne fyzickú kontrolu u zamestnávateľa v registrovanom sídle zamestnávateľa - Palárikova 76, Čadca. Zamestnávateľ na uvedenej adrese samostatnú kanceláriu nemal. Dňa 26.02.2013 sa na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani konateľ spoločnosti GAMEL, s.r.o.. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vykonala opätovnú kontrolu dňa 05.03.2013, kedy sa na adrese spoločnosti nachádzali p. Kamil Witos, konateľ spoločnosti a p. W., splnomocnený konať za spoločnosť GAMEL, s.r.o.. V rámci vykonanej kontroly sa zistilo, že doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy sú so zamestnancami uzatvorené do 28.06.2012 na štyri hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne. Všetci zamestnanci spoločnosti GAMEL, s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty. Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Táto skutočnosť nebola preukázaná, ani v odvolacom konaní. Zamestnávateľ nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste, v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov, alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Firemné pečiatky slovenských podnikov, resp. vizitky dokazujú existenciu podnikateľských subjektov v mieste, kde mal zamestnanec účastníka konania podľa ním predložených štvrťročných správ o vykonaní prác vykonávať činnosť, avšak aj tieto doklady je možné na účely preverenia predmetu kontroly považovať za nedostatočné. Sociálna poisťovňa berie na vedomie fakt, že povaha niektorých činností vyžaduje, aby zamestnanci vykonávali prácu mimo sídla spoločnosti. Zároveň však má za to, že niektoré druhy činností, medzi ktoré možno zaradiť aj roznášanie letákov z hľadiska ich charakteru, času vykonávania a dohodnutej odmeny, možno považovať za okrajové. Objektívne sa marginálny charakter výkonu činnosti posudzuje len v kontexte s druhou vykonávanou činnosťou, preto pri vydávaní napadnutého rozhodnutia Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca sa touto úvahou priamo neriadila. Všetky zistené dôkazy však vyhodnocovala nie z hľadiska toho, či zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, ale aj z hľadiska toho, či zamestnávateľ vykazuje znaky firiem, na ktoré Sociálnu poisťovňu upozornila poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, v rámci súčinnosti v oblasti boja proti podvodom a omylom. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Tiež poukázal na to, že dňa 13.03.2013 inšpekcia práce, resp. národný inšpektorát práce vykonal kontrolu inšpekcie práce zamestnávateľa. V priebehu výkonu inšpekcie sa fyzicky nestretol so zamestnancami zamestnávateľa. Záznamy z výkonu inšpekcie práce, v ktorých sa v závere konštatuje neboli zistené nedostatky, boli vyhotovené na základe písomných podkladov získaných počas výkonu inšpekcie práce vo vzťahu k skúmanej papierovej dokumentácii a nie v súvislosti s prešetrovaním reálneho výkonu činnosti daných zamestnancov. Určovať uplatniteľnú legislatívu a zároveň kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami je oprávnená len inštitúcia ustanovená na tento účel, t.j. Sociálna poisťovňa. Obstaranie podkladov je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, nie je viazaná pritom len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať aj z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného riadne a včas bola podaná žaloba, ktorou žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na neprimerané použitie čl. 11 (2) a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, hoci sa v tejto veci nemal uplatniť, pretože žalobca nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, vzhľadom na tento fakt sa voči žalobcovi uplatňuje čl. 13 (3) základného nariadenia. Ďalej poukazoval na neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a neuplatnenie základného nariadenia v dôsledku pričinenia sa k situácii žalobca podlieha v tom istom čase, v čase legislatívy dvoch rôznych členských štátov. Žalovaný neuviedol právny základ prijatého rozhodnutia. V odôvodnení, kde cituje veľa ustanovení rôznych zákonov, ale medzi nimi neexistuje žiadny konkrétny právny základ. Poukázal na to, že v spoločnostiach boli urobené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce. Namieta takisto porušenie čl. 87 ods. 1 Zákonníka práce. Namieta tiež predpoklad, že práca sa bude konať v sídle spoločnosti, zatiaľ čo v pracovnej zmluve je ustanovené, že práca sa musí vykonávať na území Slovenska. Takisto namietal základ vydaného rozhodnutia na neoprávnenom vyhlásení ZUS, že práca má marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex laboris, teda ZUS ako poľská inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť, ale toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni. Žalobca poukazuje na to, že prácu vykonáva ako SZČO v Poľsku a na Slovensku vykonáva, resp. je tiež aktívny a táto práca nepredstavuje marginálny charakter, teda na neho sa vzťahuje čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Dĺžku pracovnej doby na Slovensku pracovná zmluva stanovuje 10 hodín za mesiac a v Poľsku žalobca vykonáva prácu na vlastný účet, najviac 160 hodín za mesiac a preto zamestnanie na Slovensku je viac ako 5%, teda tá práca nie je prácou o marginálnom charaktere. Neoprávnené prijatie záverov, že práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť GAMEL, s.r.o. zahŕňa činnosti vykonávané doma. Taktiež neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť GAMEL, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo žalobca vykonáva prácu na vlastný účet v úplne odlišnom charaktere, pre spoločnosť GAMEL, s.r.o. vykonáva prácu promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom. V bode II. žaloby namietal porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, ľubovoľné, nie slobodné hodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako dôkaz dokladov uvedených žalobcom. Takisto poukazoval na nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly vykonávanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a teda uznanie, že práca nie je v skutočnosti vykonávaná, zatiaľ čo žalobca pracuje na území Slovenska, nie je nevyhnutné v meste, ktoré je sídlom spoločnosti. Rozhodnutie je vydané na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho stavu veci. Žalobca uviedol tiež, že vykonáva podnikateľskú činnosť na vlastný účet a dodatočne uzatvoril dňa 1.5.2013 pracovnú zmluvu s firmou GAMEL, s.r.o. so sídlom v Čadci, Palárikova 76 na území Slovenskej republiky. Z dôvodu novej zmluvy žalobca podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia. Práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Nesprávne bol použitý vo vzťahu k žalobcovi aj čl. 11 (2) (a) základného nariadenia č. 883/2004. Žalobca bol na základe pracovnej zmluvy registrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike a príslušná slovenská inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO. Existoval doklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie, vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia, osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce v inom členskom štáte únie podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom nájomnú prácu vykonáva. Vylúčená je preto príležitosť určenia náležitého práva pre tento právny vzťah, ako je uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia. Pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex loci laboris. Tento zákon podľa zásady koordinácie, ktorá je opakom harmonizácie národných systémov zavedením pojmov a inštitúcií EÚ - priradená je klasifikácia pracovníka ako zamestnanca v zmysle nariadenia č. 883/2004 Z.z.. Založenie žalovaného na rozhodnutí ZUS ako poľského orgánu miesta bydliska žalobcu nie je v súlade s platnými predpismi Európskej únie, pretože ZUS je oprávnený iba uviesť platné právne predpisy v súlade s čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, čiže s právnymi slovenskými predpismi odo dňa uzatvorenia pracovnej zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánmi príslušných používať tieto pravidlá. Žalobca teda podlieha právnym predpisom viac ako jednej krajiny a takýto výsledok je aj v rozpore s účelom čl. 48 až 51 zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu, nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa žalobcu, ktorá však bola vykonaná tendenčným spôsobom s cieľom vylúčenia žalobcu zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Sociálna poisťovňa nepožiadala spoločnosť, aby preukázala zamestnávateľovi, akékoľvek dokumenty a je ťažké predvídať, aké požiadavky môže mať kontrolujúci orgán. Zamestnávateľ predložil zamestnancom Sociálnej poisťovne dokumentáciu personálu žalobcu s prihliadnutím na správy z vykonanej práce. Prácu vykonáva žalobca s príslušnou frekvenciou uvedenej v pracovnej zmluve podľa vôle zamestnávateľa. Náplňou práce je kontaktovanie potenciálnych klientov, propagácia a prezentácia činnosti zamestnávateľa a jeho zákazníkov. Nedôvodne žalovaný tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože zamestnanci v spoločnosti GAMEL, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom v zmluve sa nevyžaduje od žalobcu, aby bol v sídle spoločnosti. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdávané zamestnávateľovi a ktorý zostáva ich jediným disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením vykonávania prác je predloženie doplnených podľa návodu štvrťročných výkazov, ktoré žalobkyňa systematicky predkladala spoločnosti. Pracovné inštrukcie dostáva žalobca od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebnými pre výkon práce. Za prácu dostáva žalobca náležitú odmenu stanovenú v pracovnej zmluve na uvedený bankový účet. S ohľadom na kontroly vykonávané u zamestnávateľa žalobca má tiež protokol o kontrole, ktorý dodatočne potvrdzuje výkon práce a správne fungovanie spoločnosti a najímania zamestnancov v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Tieto kontroly neodhalili žiadne nedostatky a preto bolo zistené, že práca bola legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne platené. Námietky zo strany žalovaného, že nebola práca vykonaná sú neopodstatnené, pretože žalobca má výkazy z vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku. Logické je teda uznanie, že v prípade, ak je žalobca zamestnaný na Slovensku, má výkazy o vykonanej práci, potvrdenie o pobyte v hotely, vtedy pobyt na Slovensku bol využitý pre skutočné vykonanie práce. Žalobca si je vedomý toho, že veľa rovnakých spoločností vykonáva činnosti v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Spoločnosť zamestnávateľa je však právne fungujúcou spoločnosťou, ktorá zadáva prácu, platí mzdy a reguluje pohľadávky týkajúce sa príspevkov a daňovej povinnosti. Spoločnosť GAMEL, s.r.o. má sídlo na Slovensku už dva roky. V Čadci riadené jednou osobu predstavenstvo má kľúčové rozhodnutia pre riadenie a rozvoj spoločnosti rovnako aj uzatvára pracovné zmluvy so zamestnancami. Majiteľ firmy rozhoduje o politických smeroch činností spoločnosti po konzultácii so slovenským právnikom spoločnosti T. zo spoločnosti ACARTUS so sídlom v Čadci, ktorá vykonáva účtovníctvo a právne služby. Administratívne a účtovné doklady sú uložené v sídle spoločnosti. Spoločnosť má bankový účet v banke CBD, pobočka Čadca, z tohto účtu sú realizované všetky verejnoprávne záväzky spoločnosti. Žalovaný mylne uvádza, že trvalé bydlisko vlastníka spoločnosti má nejaký význam v tomto prípade. Jedná sa o kapitálovú spoločnosť, nie o osobnú spoločnosť. Spoločnosť GAMEL, s.r.o. je ekonomicky efektívna a je to spojené s prenájmom a externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť. Preto spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Neexistujú žiadne predpisy, ktoré by vyžadovali držanie titulu vlastníctva spoločnosťou priestorov, v ktorých pôsobí. Žalovaný sa dopustil diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku ako spolupracovníci žalobcu obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované. Z týchto dôvodov žalobca považoval žalobu za dôvodnú. Žalovaný podal k žalobe vyjadrenie zo dňa 21.10.2014, pričom uviedol, že žalovaný nezdôvodnil výrok rozhodnutia tým, že zamestnanci na území Slovenskej republiky vykonávajú tzv. marginálne činnosti ako uvádza žalobca vo svojej žalobe. Takisto poukázal na to, že prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Takisto nesúhlasí s tvrdením, že by sa žalovaný dopustil hrubej diskriminácie poľských občanov zamestnaných na území Slovenskej republiky. Tieto tvrdenia sú neopodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky Sociálnej poisťovne rozhoduje o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E101/PD A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. Taktiež poukázal na to, že nerozhodoval o neplatnosti pracovnej zmluvy žalobcu, ale o povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca na území Slovenskej republiky na základe jeho pracovnej zmluvy. Žalovaný sa stotožnil so zisteným skutkovým a právnym stavom vo veci. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Pribratý účastník konania sa k žalobe vyjadril písomne, podaním doručeným súdu dňa 16.12.2014. Pribratý účastník konania žiada zrušiť rozhodnutie žalovaného, pričom poukazuje na to, že vznesené námietky sú dôvodné, pričom bolo porušených množstvo predpisov zákona o Európskej únii a neboli prešetrené námietky voči napadnutému rozhodnutiu. Vo veci žalobcu kľúčovou okolnosťou je, že vždy vykonáva prácu na základe pracovnej zmluvy na území Slovenska. Poukázal na to, že práca žalobcu je objednávaná na základe písomného zadania na vykonanie práce. Práca žalobcu je objednávaná na základe písomného zadania na vykonanie práce. Zamestnanci majú bezvýhradnú povinnosť raz v roku sa zúčastniť na trojtýždňovej pracovnej ceste, ktorá je organizovaná prostredníctvom účastníka konania. V ostatných mesiacoch môže žalobca cestovať na pracovisko samostatne. Počas výjazdu sa zamestnanci zúčastňujú na potrebných školeniach a súčasne sú im predkladané ciele a predpoklady zamestnávateľa na nadchádzajúci kalendárny rok. Spoločnosť má k dispozícii dokumenty z pracovných ciest v podobe prepravných listov, listiny zamestnancov nahlásených do komerčného poistenia, ktoré zabezpečuje ochranu ich života a zdravia počas cestovania a pobytu v zahraničí, prihlasovacie karty potvrdzujúce pobyt v hotely a taktiež správy z vykonanej práce. Jednotliví pracovníci majú relevantné dôkazy v podobe bilingov za medzinárodné rozhovory, či pokladničné doklady za zakúpené tovary a služby. Rovnako spoločnosť aj zamestnanci majú k dispozícii potvrdenia mesačných prevodov mzdy za vykonanú prácu v prospech spoločnosti na svoj bankový účet, ktorého číslo uvádzajú v obsahu pracovnej zmluvy. Spoločnosť platí všetky pohľadávky spojené so zamestnávaním žalobcu. Žalobca má povinnosť podávať štvrťročné správy o vykonávaní práce, pričom žalobca si plní všetky povinnosti a predložil všetky správy z vykonanej práce. Za vykonanú prácu žalobca dostáva patričnú mzdu, ktorá je uvedená v zmluve na svoj bankový účet. Registračným sídlom spoločnosti je adresa Čadca, Palárikova 76, kde si spoločnosť prenajíma priestory na vykonávanie podnikateľskej činnosti. V sídle spoločnosti je skladovaná účtovná a personálna dokumentácia. Na administratívnu činnosť účastníka konania bola získaná vonkajšia firma, ktorá navrhla veľmi atraktívnu sadzbu za každého zamestnanca zamestnaného prostredníctvom spoločnosti vo výške 4,33 eur na osobu. Matematický výpočet určil, že pre účastníka konania je ekonomickejším a niekoľkokrát lacnejším riešením využívať outsourcing účtovných a personálnych služieb a zamestnávať vonkajšiu kanceláriu, ktorá sa bude starať o spoločnosť. Práca žalobcu nepredstavuje marginálnu prácu, keďže zaberá viac ako 5% času venovaného na podnikateľskú činnosť. Vzhľadom k tomu žiadal, aby sa súd priklonil k žalobe žalobcu a rozhodnutie zrušil. Krajský súd v Žiline v predmetnej veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia súdneho pojednávania pri aplikácii § 250f ods. 1 a 2 O.s.p.. Žalobca, žalovaný správny orgán a pribratý účastník konania boli vyzvaní výzvou, aby sa v lehote 15 dní od doručenia výzvy vyjadrili, či súhlasia s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania s pripojením, že ak sa v stanovenej lehote nevyjadria, bude sa predpokladať, že k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemajú námietky. Žalobca uvedenú výzvu prevzal dňa 29.9.2014. V stanovenej lehote 15 dní sa nevyjadril. Žalovaný správny orgán vyjadril súhlas s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania - č.l. 76 súdneho spisu. Pribratý účastník konania prevzal predmetnú výzvu dňa 19.1.2015 a v stanovenej lehote 15 dní od doručenia výzvy sa nevyjadril, preto súd mal za to, že sú splnené podmienky pre aplikáciu § 250f ods. 1 a 2 O.s.p. a o veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov: Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s ods. 1.“ Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.“ bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.“ Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v mieste bydliska.“ Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.“ Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.“ Podľa čl. 16 (4) - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia.“ Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.“ Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v bode 7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby príslušná inštitúcia v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie informácií, ktoré poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti podľa tohto zákona. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2013, povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 pís. a) a ods. 2a 3, zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok. Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej legislatíve: a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska na Slovensku, b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku, c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012), d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte. Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti. Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko. Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa GAMEL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca (ďalej len „zamestnávateľ“, „označený zamestnávateľ“), ktorého miesto podnikania resp. sídlo bolo na území SR. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 1.3.2012 do 26.02.2013, ktorú vykonala od 26.02.2013 do 6.03.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca. Bolo zistené, že zamestnávateľ na uvedenej adrese samostatnú kanceláriu nemá, dňa 26.02.2013 sa na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani konateľ spoločnosti. Dňa 05.03.2013, vtedy bola vykonaná opätovná kontrola na adrese spoločnosti sa nachádzali p. Kamil Witos, konateľ spoločnosti a p. W. L., splnomocnený konať za spoločnosť GAMEL, s.r.o.. V rámci kontroly bolo zistené, že doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76. Pracovné zmluvy sú so zamestnancami uzatvárané do 28.06.2012 na štyri hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne, pričom všetci zamestnanci spoločnosti roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom, alebo prostredníctvom pošty. Žalovaný konštatoval, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Žalovaný, resp. zamestnávateľ síce predložil formálne doklady ako sú pracovná zmluva, mzdové listy, výplatné pásky, evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste, v určený deň, ako napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Žalovaný vyhodnotil firemné pečiatky slovenských podnikov, resp. vizitky tak, že dokazujú existenciu podnikateľských subjektov v mieste, kde mal zamestnanec účastníka konania podľa ním predložených štvrťročných správ o vykonaní prác, vykonávať činnosť, avšak aj tieto doklady je možné na účely preverenia predmetné kontroly považovať za nedostatočné. Uvedené skutočnosti boli obsiahnuté v správe o kontrole č. 34100/2/2013/CA. Podľa názoru Krajského súdu v Žiline žalobca v danom prípade nepreukázal reálny výkon činnosti zamestnanca u označeného zamestnávateľa. Ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi pripojenými v žalobe - štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené vizitkami a pečiatkami firiem, tieto súd vyhodnotil ako nekonkrétne, z hľadiska miesta a dátumu vykonania prác, ako aj rozsahu prác. Miesto vykonania prác je uvedené len ako Košice, nie je v nich uvedený konkrétny rozsah prác, ktoré sa mali v uvedených firmách, ktorých vizitky resp. pečiatky sú súčasťou fotokópii štvrťročných prác, realizovať. Navyše označené doklady, ktoré žalobca doložil k žalobe - výpis z účtu v banke (č.l. 36, 37 spisu) nepreukazuje skutočnosť reálneho výkonu pracovnej činnosti. Záznam z výkonu inšpekcie práce nesúvisel ani podľa názoru súdu s prešetrovaním reálneho výkonu činnosti zamestnancov označeného zamestnávateľa. Rovnako ako nepreukazujúci dôkaz o reálnom výkone činnosti žalobcu ako zamestnanca na území SR vyhodnotil doloženú fotokópiu dokladu zo dňa 16.9.2013, označenú účelom pobytu ako biznis. Ani z týchto listinných dôkazov, podľa názoru krajského súdu, žalobca nepreukázal konkrétne vykonávanie prác podľa pracovnej zmluvy na základe ktorej mal vykonať práce promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Práca zamestnanca bola definovaná v pracovnej zmluve ako kontakt s potencionálnymi klientmi zamestnávateľa a jeho klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho klientov, zabezpečenie písomných študijných podkladov, materiálov a technického vybavenia pre realizáciu a priebeh internetových školení. Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Ani predložené doklady v konaní pred súdom nepreukázali realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve , ktorú mal žalobca vykonávať od 1.5.2013 na území SR. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, závery správy o kontrole, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobca produkoval v žalobe a aj v správnom konaní nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného zamestnávateľa od 1.5.2013 žalobca prácu reálne vykonával. Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobkyne ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni bol vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bola označená identifikačnými údajmi a bol označený aj jej zamestnávateľ GAMEL, s.r.o, Čadca. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobkyne u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona č 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal. Žalobca v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojil k podanej žalobe nepreukázal, že od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 1.5.2013 vykonával u označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Neuviedol skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 1.5.203, preukázal. Preto krajský súd konštatuje, že žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 1.5.2013 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je poškodený na svojich právach. Žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, služby prezentoval, propagoval, s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili. Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať. Nedôvodné sú námietky žalobcu vo vzťahu k vykonávaniu činnosti zamestnancov na území SR, že títo vykonávajú tzv. marginálne činnosti na území SR, nakoľko rozhodnutia správnych orgánov z týchto skutočností vôbec nevychádzajú. Podľa názoru súdu v danom prípade nebolo potrebné sa zaoberať ani skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny súbeh dvoch činností- zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch, tak ako to súd vyššie zdôvodnil. Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca nemal v konaní úspech, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.