Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20Scud/60/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200800 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200800.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: R. T., bytom M. XX/XX, XX- XXX M., Poľská republika, občan Poľskej republiky, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti účastníka konania: GAMEL, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 46 548 122, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 25236-2/2014-BA zo dňa 09. apríla 2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Žalobný návrh z a m i e t a. Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 27.06.2014 označenou ako „odvolanie proti rozhodnutiu 25236-2/2014-BA Sociálnej poisťovne ústredie z 09-04-2014" sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 25236-2/2014-BA zo dňa 09. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie", „preskúmavané rozhodnutie", „rozhodnutie žalovaného", „rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu"), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, č. 49003-1/2013-CA zo dňa 18.11.2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým prvostupňový orgán rozhodol, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi GAMEL, s. r. o., od 01. 08. 2012 podľa slovenskej legislatívy a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 4 ods. 1 a § 7 ods. 1 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2011, ako aj ustanovenia §14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom od 01.01.2011 a konštatoval, že žalobca bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa GAMEL, s. r. o. od 01.08.2012. Uvedený zamestnávateľ je zapísaný v Registri zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca, od 01.03.2012. Žalovaný poukázal na Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.07.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia. Ďalej poukázal na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie"). Poukázal na čl. 13 (1) a 13 (3) základného nariadenia a konštatoval, že rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti, teda aj posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesto podnikania. Konštatoval, že pokiaľ osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorú osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín „registrované sídlo" alebo „miesto podnikania" nie je v nariadení vymedzený. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora (konanie C-73/06) a že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, vykonala v dňoch 01.03.2012 - 26.02.2013 a od 26.02.2013 do 06.03.2013 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa. Kontrolou bolo zistené, že na uvedenej adrese (adrese sídla) nemá kanceláriu a v čase kontroly nebol v sídle spoločnosti prítomný zamestnávateľ ani žiadny jeho zamestnanec. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, vykonala opätovne kontrolu dňa 05.03.2013, kedy sa na adrese spoločnosti nachádzal p. M. S. a p. M. P., splnomocnený konať za GAMEL, s. r. o. V rámci vykonanej kontroly sa zistilo, že doklady účastníka konania sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca, pracovné zmluvy so zamestnancami uzatvorené do 28.júna 2012 na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne, všetci zamestnanci spoločnosti GAMEL, s. r. o. roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem do rôznych miest na území SR a zamestnávateľ zadáva prácu zamestnanom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty. Na základe kontroly nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov uvedeného zamestnávateľa a žalobcu na území SR. Žalovaný konštatoval, že označený zamestnávateľ síce predložil formálne doklady ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Firemné pečiatky slovenských podnikov, resp. vizitky dokazujúce existenciu podnikateľského subjektu v mieste, kde má zamestnanec, teda aj žalobca ako zamestnanec GAMEL s. r. o., podľa ním predložených štvrťročných správ o vykonaní prác vykonávať činnosť, nemožno však z hľadiska predmetu preverenia predmetu kontrolu považovať ich za dostatočné. Registračný list FO - prihláška nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Žalovaný konštatoval, že žalobcovi ako zamestnancovi GAMEL, s. r. o., nevzniklo povinné poistenie. Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V dôvodoch žaloby poukázal, že 01.08.2012 uzavrel pracovnú zmluvu s GAMEL, s. r. o., na území SR. Z dôvodu novej zmluvy podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia, teda legislatíva štátu, na ktorého území žalobca vykonáva nájomnú prácu. Ako dôkaz predložil pracovnú zmluvu uzavretú s GAMEL, s. r. o. Uviedol, že podľa pracovnej zmluvy plnil úlohy, ktoré dostal na území Slovenska, ktoré spočívali v činnostiach, ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti zamestnávateľa. Tvrdil, že dôchodkový orgán nesprávne použil čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia. Aplikácia tohto ustanovenia nemôže byť relevantná preto, lebo žalobca nevykonával len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia bol porušený čl. 11 ods. 1 základného nariadenia. Poukázal na porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia, keď na základe pracovnej zmluvy s GAMEL s. r. o., bol registrovaný pre potreby poistenia v SR, príslušná slovenská inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v Registračnom liste FO, bol vydaný doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný práve na základe predloženej pracovnej zmluvy uzavretej s GAMEL, s. r. o. Sociálne poistenie sa riadi podľa miesta pracoviska a poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Kontrola, ktorú vykonával prvostupňový správny orgán bola vykonaná tendenčným spôsobom. Kontrolou neboli preukázané žiadne nezrovnalosti kontrolovaného subjektu GAMEL, s. r. o., od tohto zamestnávateľa ani príslušné orgány nepožadovali predložiť ďalšie doklady preukazujúce zamestnanecký pomer s uvedenou obchodnou spoločnosťou. Jeho povinnosťou vyplývajúcou z pracovnej zmluvy bolo vykonávanie činnosti promotéra produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom, náplňou práce bolo kontaktovanie potenciálnych klientov, prezentácia, propagácia činností zamestnávateľa a jeho zákazníkov, ktorú vykonával osobne s náležitou starostlivosťou. Prácu realizoval v rôznych mestách na území SR. Poprel tvrdenie správnych orgánov, že prácu pre GAMEL, s. r. o., reálne nevykonával. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré odovzdával svojmu zamestnávateľovi, keď pracovné inštrukcie dostával od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebnými pre výkon práce, preto aj tvrdenia Sociálnej poisťovne, že práce neboli vykonané sú neopodstatnené, nakoľko sám má dôkazy - výkazy o vykonaní práce, doklady o pobyte na Slovensku. GAMEL, s. r. o., je ekonomicky efektívny, preto nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Neexistujú žiadne predpisy, ktoré by vyžadovali držanie titulu vlastníctva spoločnosťou priestorov, v ktorých pôsobí. Zaklad Ubezpieczén Spolecznych v Poľsku sa obrátil s otázkou na skutočný výkon práce výhradne v súvislosti s doslovným plnením platných predpisov Spoločenstva. Žalobca všetky podklady na potvrdenie vykonania práce chcel predložiť príslušným slovenským orgánom, ale pre Zaklad Ubezpieczen Spolecznych takéto riešenie nebolo prijateľné. K žalobe priložil pracovnú zmluvu uzavretú s GAMEL, s. r. o., dňa 01.08.2012, štvrťročné správy o vykonaných prácach za 1.-4. štvrťrok 2012, registračný list FO, potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti o preddavkoch na daň z 20.01.2013, potvrdenie banky o príjme od zamestnávateľa. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 18.12.2014. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Okrem iného uviedol, že Sociálna poisťovňa formulár PD A1 nevystavila, vzhľadom na to, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu do sociálneho poistenia od 01.08.2012 v pobočke Sociálnej poisťovne a podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Má za to, že napadnuté rozhodnutie je súladné so zákonom. Ďalej poukázal, že prihláška do Sociálnej poisťovne nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami. Poukázal na čl. 76 (4) základného nariadenia, keď informoval poľskú inštitúciu sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom zo dňa 25.07.2013, že v prípade zamestnávateľov, medzi ktorými je uvedená aj spoločnosť GAMEL, s. r. o., ide o firmy, ktorých zamestnanci reálne nevykonávajú činnosť na území SR, pričom poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava zo dňa 10.10.2013 tieto skutočnosti aj akceptovala. Uznesením č.k. 20Scud/60/2014-82 zo dňa 13.01.2015 bol do konania pribratý ako účastník konania GAMEL, s. r. o., Čadca (ďalej len „zamestnávateľ žalobcu" alebo „zamestnávateľ"), s ktorým súd ako s účastníkom konania konal. Vo vyjadrení zo dňa 02.02.2015 sa stotožnil so žalobou žalobcu. Poukázal na čl. 14 (5) vykonávacej smernice. Uviedol, že od žalobcu požaduje povinnosť vykonávať prácu zo závislej činnosti na území SR. Táto práca je objednaná na základe písomného zadania na vykonanie práce. Zamestnanci majú bezvýhradnú povinnosť raz v roku sa zúčastniť na trojdňovej pracovnej ceste, ktorá je organizovaná prostredníctvom účastníka konania - GAMEL, s. r. o. V ostatných mesiacoch môže žalobca cestovať na pracovisko samostatne. Počas tohto výjazdu sa zamestnanci zúčastňujú na potrebných školeniach, súčasne sú im predkladané ciele a predpoklady zamestnávateľa na nadchádzajúci kalendárny rok a pripomínajú sa ich práva a povinnosti. GAMEL, s. r. o., má k dispozícii dokumenty z pracovných ciest v podobe prepravných listov, listiny zamestnancov nahlásených do komerčného poistenia, ktoré zabezpečuje ochranu ich života a zdravia počas pobytu v zahraničí, prihlasovacie karty potvrdzujúce pobyt v hoteli, správy z vykonanej práce. Aj jednotliví pracovníci, teda aj žalobca majú relevantné dôkazy o podobe bilingov za medzinárodné rozhovory, pokladničné doklady za zakúpené tovary a služby. K dispozícii je aj potvrdenie mesačných prevodov mzdy za vykonanú prácu v prospech spoločnosti na svoj bankový účet, ktorého čísla uvádzajú v obsahu pracovnej zmluvy. Spoločnosť platí všetky pohľadávky spojené so zamestnaním žalobcu. Z vykonania práce má žalobca povinnosť podávať štvrťročné správy o vykonaní práce a za svoju prácu mu zamestnávateľ GAMEL vypláca mzdu. Registračným sídlom uvedenej spoločnosti je adresa: Palárikova 76, Čadca, kde si spoločnosť prenajíma priestory na vykonávanie podnikateľskej činnosti, v spoločnosti je skladová, personálna a účtovná dokumentácia. Na administratívnu činnosť bola získaná vonkajšia firma, ktorá navrhla atraktívnu cenu za každého zamestnanca prostredníctvom spoločnosti vo výške 4,33 Eur za osobu. Okrem iného využívania služieb vonkajšej kancelárie sa zbavuje spoločnosť povinnosti uzatvárať poistné zmluvy o zodpovednosti za škodu, organizovať pracovisko, vybavovať pracovisko počítačovými a kancelárskymi zariadeniami, licenciami na špeciálny softvér. Vonkajšia kancelária zastupuje spoločnosť pred orgánmi verejnej správy a nesie za to plnú zodpovednosť. Pre GAMEL je ekonomickejšie a lacnejšie využívať outsourcing účtovných a personálnych služieb a zamestnávať vonkajšiu kanceláriu, ktorá sa bude starať o uvedenú spoločnosť. Ďalej poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora C-10/05, C-102/88, C-139/85 a C-171/88. Práca žalobcu nepredstavuje marginálnu prácu, keďže zaberá viac ako 5 % času venovaného na podnikateľskú činnosť. V protokoloch z kontroly predložených prostredníctvom žalobcu neboli zistené žiadne pochybenia zo strany GAMEL, s. r. o., a preto Sociálna poisťovňa na základe ľubovoľnej interpretácie z protokolu vyvodzuje protichodné závery oproti skutkovému stavu a porušuje právne predpisy. K svojím tvrdeniam nepredložil žiadne dôkazy. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov: Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004", „základné nariadenie") čl. 13: Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s ods. 1." Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie"), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania" rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ." bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku. Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v mieste bydliska." Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva." Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko." Podľa čl. 16 (4) prvý odstavec - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia." Podľa čl. 16 (4) druhý odstavec - „Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté orgány nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa čl. 6 vykonávacieho nariadenia." Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe." Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v bode 7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby príslušná inštitúcia v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie informácií, ktoré poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti podľa tohto zákona. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu. Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, povinné dôchodkové poistenie zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 2 vzniká odo dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu. Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO") usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok. Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej legislatíve: a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska na Slovensku, b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku, c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012), d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte. Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti. Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko. Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie") a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie") a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa GAMEL, s. r. o., ktorého sídlo bolo na území SR. V čase kontroly nebolo preukázané, že by v sídle zamestnávateľa žalobcu sa nachádzala jeho kancelária. Na základe opakovanej kontroly neboli zo strany zamestnávateľa predložené také listinné dôkazy, ktoré by preukazovali výkon práce žalobcu ako zamestnanca od 01.08.2012, ktoré by skutočne preukazovali výkon prác v súlade s pracovným zaradením. Predložené štvrťročné správy o vykonaných prácach, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a ktoré žalobca pripojil k podanej žalobe, nepreukazujú konkrétne práce, v konkrétnom časovom období a v súlade s pracovným zaradením žalobcu. Z predložených štvrťročných správ o vykonaní prác za prvý, druhý, tretí a štvrtý štvrťrok 2012 nie je preukázané, kedy, v akom rozsahu a či skutočne práce pre zamestnávateľa GAMEL, s. r. o., (ďalej len „zamestnávateľ) v súlade s pracovnou zmluvou žalobca vykonával. Predložený listinný dôkaz obsahuje len prezenčné pečiatky rôznych subjektov bez ďalšieho. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou prvostupňového správneho orgánu bolo zistené, že v sídle označeného zamestnávateľa sa nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V správnom konaní žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým boli doručované výzvy správneho orgánu ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, neprodukovali dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác žalobcu u označeného zamestnávateľa preukazovali. Žalobca spolu s podanou žalobou predložil ako listinné dôkazy preukazujúce výkon prác štvrťročné správy o vykonaných prácach, v ktorých absentuje dátum vykonania prác, konkrétnejšie miesto vykonania prác, okrem označenia Čadca, Žilina, ako aj rozsah prác, ktoré mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópií štvrťročných správ byť realizované. Žalobca nepreukázal konkrétne vykonávanie práce promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientmi. Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek rôznych firiem, bez ďalšieho. Listinné dôkazy ako pracovná zmluva, doklady o výplate mzdy, registračný list FO, nemajú vypovedaciu hodnotu dôkazov preukazujúcich skutočný výkon práce žalobcu v súlade s pracovnou zmluvou. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonával činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v správnom konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu. Naviac dôkazy, ktoré žalobca produkoval v žalobe podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného zamestnávateľa od 01.08.2012 prácu reálne vykonával. Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku zamestnaneckého pomeru žalobcu u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý žalobkyňa v konaní nepreukázala. Žalobca v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojila k podanej žalobe nepreukázal, že od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 01.08.2012 vykonával u označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotéra služieb a produktov zamestnávateľa. Neuviedol skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 01.08.2012, preukázal. Preto krajský súd konštatuje, že žalobca v konaní bol povinná uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 01.08.2012 pre zamestnávateľa, v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy, vykonával. Žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, o aké činnosti sa jednalo, s ktorými osobami jednala a pod., ktoré by rozsah vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili. Keďže nebolo sporné, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nebolo preukázané, že vykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch. Keďže nebol preukázaný reálny súbeh činnosti žalobcu ako SZČO v Poľskej republike a zamestnanca u zamestnávateľa na území SR, je pre posúdenie veci irelevantné, či poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia potvrdila aplikáciu poľskej legislatívy a či žalovaný tento postup akceptoval. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať. Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca nemal v konaní úspech, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžhuv/1/2013 zo dňa 29. apríla 2014, podľa ktorého „V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania predovšetkým podľa § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania; môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Ide o osobitné ustanovenie, ktoré upravuje iba právo na náhradu trov konania úspešného žalobcu a v odseku 1 v podstate vylučuje primerané použitie § 142 O.s.p., hoci úspech v konaní sa u žalobcu posudzuje rovnako ako pri použití § 142 O.s.p. Právo na rozhodnutie o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997) je tiež ratione materiae obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri bližšie Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 212/09-26)." Je teda zrejmé, že podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov náhradu trov konania možno priznať len úspešnému žalobcovi a nie ďalším účastníkom konania (pribratým a účastníkom konania), a to aj v prípade, že by mali v konaní úspech, že by v súlade s ich tvrdením v konaní súd rozhodol, preto krajský súd nerozhodol ani o trovách konania, ktoré vznikli pribratému účastníkovi konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom rozhodnutí ďalej vyslovil právny názor, že „Nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému žalovanému, resp. účastníkom konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p., by síce mohla byť chápaná ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. do konania pribrať, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám ovplyvniť nemohol. V tejto súvislosti možno poukázať napr. na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 56/05 z 22. júna 2005, podľa ktorého „aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Prístup k súdnej a inej právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania má alebo nemá vytvorené ekonomické predpoklady na uplatnenia tohto základného práva bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania, za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný s uplatnením svojho procesného stanoviska a dosiahol, že sa návrh alebo žaloba proti nemu právoplatne zamietli alebo dosiahol procesný úspech iným zákonom dovoleným spôsobom"." Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.