Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21S/213/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201409 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014201409.1 Uznesenie L. súd v Žiline, v právnej veci žalobcu: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 198, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 21738-2/2014-BA zo dňa 19.11.2014, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Súd konanie zastavuje. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Podaním zo dňa 14.12.2014, označeným ako „Odvolanie proti rozhodnutiu 21738-2/2014-BA Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 19.11.2014“, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej a predchádzajúceho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45936-1/2013-CA zo dňa 13.02.2014 vydaného voči zamestnancovi R. N. E. a následne odovzdania záležitosti na opätovné prešetrenie Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca s nariadením zohľadniť príslušné predpisy Európskeho spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho poistenia. Zároveň si uplatnil trovy konania. Napadnutému rozhodnutiu vyčítal nesprávne použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, hoci nemal sa uplatniť v tejto veci, pretože zamestnanec žalobcu nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku, ktorá nemá marginálny charakter, preto sa uplatňuje voči žalobcovi výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. (Pozn. súdu: žalobca pravdepodobne mienil uviesť čl. 13 ods. 1 písm. a) prípadne čl. 11 ods. 3 písm. a) koordinačného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.09.2009, keďže čl. 11 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia neexistuje). V dôsledku použitia čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004 došlo k porušeniu čl. 11 ods. 1 základného nariadenia č. 883/2004. Základ vydaného rozhodnutia spočíva na neoprávnenou vyhlásení Zakładu Ubezpieczeń Społecznych, že práca má marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska (lex loci laboris), teda poľská inštitúcia nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni. Ďalej namietal porušenie predpisov konania, neuvedenie právneho základu pre vydané rozhodnutie. V ďalšej časti žaloby nazvanej „Odôvodnenie“ žalobca podrobene opísal charakter práce zamestnanca, jeho obsahovú náplň a prezentoval právny názor o porušení legislatívy EÚ vydaným rozhodnutím. Uviedol, že zamestnávateľ na základe zmluvy zabezpečuje zamestnancovi pracovný čas, ktorý mu zaručuje, že vykonávaná práca nenesie známky marginálnej práce, pretože predstavuje viac ako 5 % reálneho pracovného času venovaného vedenej podnikateľskej činnosti v Poľsku. Práca poskytovaná prostredníctvom žalobcu spočíva v kontaktovaní sa s potencionálnymi klientmi, v prezentovaní a podpore činnosti zamestnávateľa a jeho klientov. Prácu dokladuje zamestnanec štvrťročnými výkazmi. Za prácu spoločnosť vypláca náležitú mzdu stanovenú v pracovnej zmluve. Namietal, že rozhodnutie bolo vydané na základe fiktívne vytvoreného stavu prostredníctvom slovenských a poľských orgánov sociálneho zabezpečenia. Namietal aj porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v zmysle ktorého doklady vydané inštitúciou členského štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, kým nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, ktorým boli vydané. Zamestnanec žalobcu bol zaregistrovaný pre potreby sociálneho poistenia v Slovenskej republike a bolo mu pridelené číslo sociálneho poistenia v registračnom čísle FO, z čoho vyplýva, že existuje doklad vydaný inštitúciou členského štátu. Namietal, že žalovaná vykonala kontrolu tendenčným spôsobom, za účelom vylúčenia zamestnanca žalobcu zo sociálneho poistenia na Slovensku a nezisťovala reálne skutkový stav. Žalovaná tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože zamestnanci žalobcu neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom nikde v zmluve sa nevyžaduje od zamestnanca, aby bol v sídle spoločnosti. Žalovaná môže kontrolovať žalobcu ako zamestnávateľa, či splní povinnosti ako platca dávok, čo znamená, či má príslušnú dokumentáciu, či nahlasuje zamestnancov do sociálneho poistenia a či odvádza príslušné dávky. Námietky zo strany žalovanej, že práca nebola vykonávaná sú neopodstatnené, pretože žalobca má výkazy o vykonanej práci, ktoré boli podané zamestnancom, ako aj doklady o jeho pobyte na Slovensku. Žalobca má za to, že žalovaná sa dopustila hrubej diskriminácie poľských občanov zamestnaných na Slovensku, pretože iní zamestnanci dostali schválené dokumenty A1. Podľa obsahu a povahy posúdil súd podanie žalobcu ako žalobu v zmysle § 249 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu a ďalej v konaní postupoval podľa § 247 a nasl. O.s.p., t. j. podľa II. hlavy, V. časti O.s.p. - Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1, 2, 3 O.s.p. sa podľa ustanovení tejto hlavy postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 250 ods. 2 veta prvá O.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak žalobu podala neoprávnená osoba. Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Z obsahu príloh pripojených žalobcom mal krajský súd za preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 45936-1/2013-CA zo dňa 01.10.2013 rozhodla tak, že pani R. N. E., nar. 09.05.1980 ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. nevzniklo od 01.07.2012 do 31.12.2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie zamestnávateľ - spoločnosť REPRUF, s.r.o. Namietal neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, ktorý sa nemal uplatniť, pretože zamestnanec nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale vykonáva aj nájomnú prácu na Slovensku, a preto sa uplatňuje výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Odvolateľ tak podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Žalovaná ako druhostupňový správny orgán vo veciach sociálneho poistenia napadnutým rozhodnutím vo veci odvolania, ktoré podal zamestnávateľ REPRUF, s.r.o. proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 45936-1/2013-CA zo dňa 01.10.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia, rozhodla tak, že odvolanie zamestnávateľa REPRUF, s.r.o. zamieta a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca potvrdzuje. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že napadnuté rozhodnutie bolo doručené taktiež zamestnávateľovi účastníka konania: REPRUF, s.r.o., pretože v zmysle § 173 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) sa tiež považuje za účastníka konania. Odvolanie podal aj zamestnanec, jeho posúdenie bolo predmetom samostatného konania. Zamestnanec bol vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa od 01.02.2012 do 31.12.2012, zároveň bolo zistené, že v Poľskej republike vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Od 01.05.2010 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňuje koordinačné nariadenie - základné nariadenie a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonáva činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si vymieňajú medzi sebou všetky údaje nevyhnuté pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Sociálna poisťovňa bola oprávnená vykonať kontrolu výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorá prebehla v období od 26.02.2013 do 08.03.2013 a na základe ktorej sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Z uvedeného dôvodu rozhodla tak, že zamestnancovi nevzniklo povinné sociálne poistenie od 01.07.2012 do 31.12.2012 podľa slovenskej legislatívy. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca ako účastník konania vo veci sociálneho poistenia v tzv. nedávkovej veci (§ 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z.) namieta právne posúdenie žalovanej, a to aplikáciu článkov základného a vykonávacieho nariadenia. Má za to, že činnosť jeho zamestnanca nie je na území Slovenskej republiky marginálna, a preto sa malo použiť základné pravidlo na stanovenie príslušnej legislatívy, a to lex loci laboris, podľa ktorého sa sociálne zabezpečenie riadi podľa miesta pracoviska, a teda zamestnancovi vznikla účasť na povinnom poistení v Slovenskej republike. V preskúmavanej veci bolo nesporné, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania, a to z dôvodu, že vydaním rozhodnutia by ako zamestnávateľ mohol byť na svojich právach alebo povinnostiach ustanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. priamo dotknutý. Žalovaná v rozhodnutí bližšie neuviedla, prečo žalobcu považovala za účastníka konania. Je však nepochybné, že ak by v predmetnej veci zamestnanec podliehal slovenskej legislatíve, zamestnávateľ by mal povinnosť odvádzať odvody na sociálne poistenie podľa slovenských právnych predpisov o sociálnom poistení, teda vznikli by mu povinnosti. Z obsahu žaloby však nevyplýva, ako bol žalobca ukrátený na svojich subjektívnych právach napadnutým rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, teda žalobca v žalobe neuviedol jednu zo zvláštnych podmienok konania v správnom súdnictve. Je bežnou praxou súdov, že túto náležitosť žaloby (tvrdenie o ukrátení na svojich právach) súd nevyžaduje, aby bola explicitne vyjadrená, pokiaľ inak z obsahu žaloby vyplýva, ale v tomto prípade sa tak nestalo a súd ani z obsahu žaloby nemohol toto tvrdenie odvodiť. Podmienkou účastníctva v správnom (administratívnom) konaní je už potencionálne dotknutie na právach a povinnostiach fyzickej či právnickej osoby napadnutým rozhodnutím, avšak v správnom súdnictve je aktívne procesne legitimovaná osoba na podanie žaloby len tá osoba, ktorá tvrdí, že bola dotknutá na svojich právach. Ak súd zistí, že žalobca nebol dotknutý na svojich právach, resp. bol, avšak zákonným spôsobom, žalobu zamietne. Súd v správnom súdnictve nepreskúmava teoretickú zákonnosť rozhodnutí v správnom súdnictve. Inštitút správneho súdnictva predstavuje realizáciu ústavného princípu domáhať sa na nezávislom a nestrannom súde súdnej ochrany verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb, ktoré sú ohrozené alebo porušené nezákonnými rozhodnutiami, zásahmi a nečinnosťou orgánov verejnej správy (a to predovšetkým ochrany pred porušením práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). V predmetnej veci však žalobca netvrdí, že bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach, ani na akých právach, ani akým spôsobom, teda aké negatívne následky malo vydané rozhodnutie pre neho. Žalobca opakovane namieta nedostatky rozhodnutia vo vzťahu k jeho zamestnancovi, až diskriminačný postup žalovanej voči konkrétnemu zamestnancovi, avšak v prvom rade žalobca bol povinný uviesť, ako napadnuté rozhodnutie ohrozuje alebo porušuje práva žalobcu ako zamestnávateľa a nie správnou žalobou sa domáhať ochrany práv svojho zamestnanca. Zamestnanec, ktorý sa cítil dotknutý na svojich právach, mohol podať žalobu sám. Vzhľadom na citované ustanovenia a vyššie uvedené skutočnosti súd konanie pri aplikácii § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil z dôvodu, že žalobu podala neoprávnená osoba. Súd poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie v tejto veci zostalo predmetom prieskumu na základe žaloby žalobcu - R. N. E., vedenej tunajším súdom pod sp. zn. 20Scud/68/2014. Súd rozhodol o trovách konania podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., ktoré upravuje náhradu trov konania v prípade, že konanie končí bez toho, aby súd rozhodoval o veci samej. Žalobca, ktorý podal žalobu ako neoprávnená osoba, zavinil zastavenie konania, a preto nemá právo na náhradu trov konania. Žalovanému (s výnimkou § 250h ods. 2 veta za bodkočiarkou O.s.p.) v zásade v správnom súdnictve nemožno priznať náhradu trov, nakoľko to ustanovenie § 250k ods. 1 O.s.p. vylučuje, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Toto rozhodnutie súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí spĺňať náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p.