Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/320/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111201145 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5111201145.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: DS stav, s.r.o., so sídlom 925 92 Kajal 105, IČO: 44 206 801, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Marcelom Šmehýlom, advokátom, so sídlom M. M. X/XXX, XXX XX T., proti žalovanému: A. K., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX/XX, XXX XX S. L., štátny občan Slovenskej republiky, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jánom Kasenčákom, advokátom, so sídlom A. U. X, XXX XX T., v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 6.691,22 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 121/2011-266 zo dňa 20.05.2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 121/2011-266 zo dňa 20.05.2014 p o t v r d z u j e . Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Marcela Šmehýla, advokáta, so sídlom D. M. X, XXX XX T., v sume 245,38 Eur do troch dní od jeho právoplatnosti. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.691,22 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.708,39 Eur od 22.10.2010 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.982,83 Eur od 27.11.2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku a priamo na účet právneho zástupcu žalobcu nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 402,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 2.695,32 Eur, všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. V priebehu konania za súhlasu žalovaného zobral žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie istiny 10,60 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2,31 Eur od 22.10.2010 do zaplatenia a zo sumy 8,29 Eur od 27.11.2010 až do zaplatenia, na základe ktorých dispozitívnych úkonov žalobcu a žalovaného okresný súd konanie podľa § 96 ods. 1 OSP uznesením č.k. 19Cb/121/2011-148 z 21.6.2013 v uvedenej časti zastavil. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 663 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“), § 671 ods. 1 OZ, § 673 OZ, § 674 OZ, § 675 OZ, § 682 OZ, § 721 ods. 1, 2 OZ, § 369 ods. 1 veta prvá, druhá OBZ, okresný súd konštatoval skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby. Vzhľadom na obsah procesnej obrany žalovaného, ktorý okrem iného, ako to vyplývalo i zo záverečného prednesu žalovaného a z listinného dôkazu predloženého žalovaným v priebehu konania - oznámenia o postúpení pohľadávky zo 4.5.2011 na č.l. 24 až 25, namietal i aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní, zaoberal sa okresný súd primárne otázkou, či žalobcovi svedčí aktívna vecná legitimácia v tomto konaní a či bolo preukázané účinné disponovanie žalobcu s pohľadávkou, ktorá bola v konaní uplatnená, jej postúpením na postupníka VITOŠA SK s.r.o., Badice 7. Z predloženého oznámenia o postúpení pohľadávok zo 4.5.2011 vyplývala informácia o postúpení pohľadávky z titulu neuhradených faktúr vo výške 20.000,- Eur bez bližšej špecifikácie a identifikácie predmetu postúpenia číslom faktúry alebo inak. Keďže žalobca na pojednávaní dňa 20.8.2012 k procesnej obrane žalovaného, v rámci ktorej tento poukazoval na oznámenie o postúpení pohľadávok zo 4.5.2011 nezaujal stanovisko a následne písomným podaním zo 16.3.2012 a tiež v priebehu ďalšieho konania tvrdil, že uvedený doklad - oznámenie o postúpení pohľadávok mu známy nie je, že je vykonštruovaný a k postúpeniu nikdy nedošlo a nakoľko otázkou vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej sa súd v sporovom konaní zaoberá i bez návrhu účastníka, vyzval okresný súd subjekt postupníka - VITOŠA SK s.r.o. na predloženie Zmluvy o postúpení pohľadávok zo 4.5.2011 uzatvorenej so žalobcom ako postupcom. Dožiadaný subjekt VITOŠA SK s.r.o. listom z 1.10.2012 (č.l. 75, 76 spisu) uviedol, že napriek pôvodnému zámeru takúto zmluvu o postúpení pohľadávok uzatvoriť, v konečnom dôsledku k účinnému postúpeniu pohľadávky žalobcu na subjekt VITOŠA SK s.r.o. nedošlo. Na základe vyhodnotenia listinného dôkazu - oznámenia o postúpení pohľadávok zo 4.5.2011 a uvedeného vyjadrenia sa subjektu VITOŠA SK s.r.o. podľa § 132 OSP okresný súd konštatoval, že účinné postúpenie žalovanej pohľadávky žalobcom na subjekt VITOŠA SK s.r.o. nebolo spoľahlivo v konaní preukázané a žalobca je subjektom aktívne vecne legitimovaným v tomto konaní. Listinný dôkaz - oznámenie o postúpení pohľadávok zo 4.5.2011 neuvádzal dostatočne určitú identifikáciu postúpenej pohľadávky, a teda neumožnil učiniť záver, že sa tento listinný dôkaz týka pohľadávky, ktorá bola predmetom tohto sporu. Po konštatovaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sa okresný súd zaoberal otázkou základu žalovanej pohľadávky. Z predloženého listinného dôkazu - dodacieho listu z 2.7.2010 (č.l. 6 spisu) a záznamu o prevzatí stroja z 2.7.2010 (č.l. 7 spisu), z obsahu svedeckej výpovede svedka Ing. U. A., svedka U. N., z konfrontácie svedka Ing. U. A. a žalovaného, po vyhodnotení týchto dôkazov podľa § 132 OSP spoľahlivo podľa okresného súdu vyplýval záver, že medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom vznikla platná a účinná nájomná zmluva podľa § 663 OZ dohodou o všetkých podstatných náležitostiach, dohoda o ktorých je potrebná pre vznik nájomnej zmluvy, teda dohodou o predmete nájmu, ktorý je vymedzený jednak v dodacom liste z 2.7.2010 ako hliníkové lešenie komplet 6 klietok, 2 kolieska a 1 plošina, ako aj v zázname o prevzatí stroja z 2.7.2010 ako sada lešenia - pohyblivé, ďalej dohodou o odplate, teda o nájomnom 1.000,- CZK za jeden deň, čo jednoznačne a spoľahlivo vyplynulo zo svedeckej výpovede svedka Ing. U. A., ako i z vykonaného dôkazu konfrontáciou tohto svedka a žalovaného, v rámci ktorej označený svedok zotrval na vyjadrení o dohode 1.000,- CZK za jeden deň nájmu lešenia a dohodou o dočasnosti, ktorá vyplývala z výpovede svedka Ing. U. A. s obsahom, podľa ktorého bude mať žalovaný lešenie prenajaté, pokiaľ bude potrebné podľa potrieb stavby (č.l. 256 spisu). Na základe takto uzatvorenej nájomnej zmluvy žalobca prenechal žalovanému lešenie do užívania. Už v momente, keď žalovaný túto zmluvu uzatváral, mal nepochybne vedomosť o druhu a rozsahu prác, pre ktoré lešenie potreboval, a teda musel vedieť, či je alebo nie je predmetné lešenie na tieto práce vhodné, dostatočné, „čo súd uvádza vo vzťahu k vyjadreniu svedka Q. S., podľa ktorého až priamo na stavbe bolo bezpečnostným technikom povedané, že lešenie nie je vhodné na práce nad 2 metre, pričom na stavbe bola potreba lešenia na práce nad 2 metre. Za výber a špecifikáciu predmetu nájmu čo do jeho vhodnosti na použitie pre potreby nájomcu nie je prenajímateľ zodpovedný. Od momentu /pokiaľ nie je dohodnuté v rámci dispozície zmluvných strán s obsahom zmluvy inak/, kedy nájomca prevzal predmet nájmu, je povinný platiť dohodnuté nájomné. Je pritom irelevantné, či a ako predmet nájmu užíva. Túto skutočnosť súd zdôrazňuje vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného, ktorý poukazoval na to, že lešenie bolo po ním tvrdenom vrátení lešenia žalobcovi, teda po 4.7.2010 zložené na stavbe v Ostrave, ako o tom má svedčiť potvrdenie subjektu Skanska, a.s. zo 14.4.2011, ktoré je súčasťou obsahu prílohovej obálky.“ Okresný súd ustálil, že zmluvnej povinnosti platiť nájomné sa môže nájomca zbaviť len na základe skutočnosti, ktorá je z hľadiska hmotného práva významná, a to na základe buď vrátenia predmetu nájmu do dispozície žalobcu - prenajímateľa alebo pri existencii nedostatkov - vád predmetu nájmu, ktoré nespôsobil a nemohol pre ne predmet nájmu užívať dohodnutým spôsobom alebo primerane povahe a určeniu veci. Skutočnosť, že by lešenie malo vady v zmysle uvedeného, v konaní podľa okresného súdu preukázaná nebola. I v prípade preukázania takýchto vád predmetu nájmu by však musel nájomca učiniť v prekluzívnych lehotách podľa § 675 OZ, resp. podľa špeciálnej právnej úpravy vzťahujúcej sa k podnikateľskému nájmu hnuteľných vecí podľa § 721 a nasl. OZ, a to konkrétne podľa § 721 ods. 2 OZ, uplatnenie práva na odpustenie alebo zľavu z nájomného u prenajímateľa, čo žalovaný ako nájomca v konaní ani netvrdil, ani nepreukazoval. Rovnako žalovaný ani netvrdil ani nepreukazoval, že by žalobcu v zmysle § 721 ods. 1 veta prvá OZ žiadal, aby mu poskytol iné lešenie, ktoré by mohlo slúžiť účelu, na ktorý bolo prenajaté. Okresný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že lešenie dňa 4.7.2010 vrátil a na preukázanie tohto tvrdenia označoval predovšetkým listinný dôkaz - úzky pruh papiera, ktorý je obsahom prílohovej obálky spisu a potvrdenie subjektu Skanska, a.s. zo 14.4.2011, tak po vykonaní dôkazu oboznámením týchto listinných dôkazov v spojení s výpoveďou svedka Ing. U. A., konfrontáciou tohto svedka a žalovaného, výpoveďou svedka U. N., po vyhodnotení týchto dôkazov podľa § 132 OSP dospel k záveru, že žalovaný spoľahlivo a jednoznačne tvrdenie o vrátení lešenia 4.7.2010 žalobcovi nepreukázal. Primárne okresný súd uviedol, že zmluvnou povinnosťou nájomcu, ak nebolo dohodnuté medzi prenajímateľom a nájomcom inak, čo medzi účastníkmi v prejednávanej veci nebolo, je vrátiť predmet nájmu podľa § 682 OZ prenajímateľovi pri skončení nájmu. Zmluvnou povinnosťou žalovaného preto bolo vrátiť lešenie žalobcovi. Dohoda, podľa ktorej by si mohol túto zmluvnú povinnosť žalovaný splniť tak, že lešenie odovzdá tretej osobe, uzatvorená medzi účastníkmi, preukázaná nebola. V nadväznosti na toto konštatovanie hodnotil okresný súd aj žalovaným predložený listinný dôkaz - potvrdenie o uskladnení pracovného lešenia subjektu Skanska, a.s. zo 14.4.2011, ktorý doklad nebol dôkazom preukazujúcim tvrdenie žalovaného o vrátení lešenia žalovaným žalobcovi, ale len dokladom potvrdzujúcim uskladnenie lešenia u subjektu Skanska, a.s. Žalobca v konaní namietal hodnovernosť a pravdivosť obsahu ako aj pravosť listinného dôkazu - úzkeho pruhu papiera predloženého žalovaným k tvrdeniu o preukázaní vrátenia lešenia žalobcovi 4.7.2010 tvrdiac, že je to doklad vyrobený odstrihnutím spodnej časti listiny o účasti na školení o BOZP, ktoré žalobca zabezpečoval pre žalovaného a ku ktorej námietke žalobca predložil listinný dôkaz, ktorý je v spise na č.l. 66 až 67. Záznam o oboznamovaní zamestnancov z bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a Záznam o účasti na oboznamovaní a overovaní vedomostí z „BOZP, pri zohľadnení formátu listinného dôkazu - úzkeho pruhu papiera predloženého žalovaným k tvrdeniu o vrátení lešenia žalobcovi 4.7.2010, na základe vykonania dôkazu výsluchom svedka Ing. U. A., ktorý v oboch svedeckých výpovediach, ktoré v tejto veci učinil uviedol, že lešenie vrátené nebolo a nepotvrdil jednoznačne, že listinný dôkaz - úzky pruh papiera zo 4.7.2010 podpísal, po vykonaní dôkazu výsluchom svedka U. N., ktorý uviedol, že lešenie vrátené nebolo, pri zohľadnení časovej súvislosti medzi tvrdenou skutočnosťou vrátenia lešenia žalobcovi dňom 4.7.2010 zo strany žalovaného a vystavenia potvrdenia o uskladnení od subjektu Skanska, a.s. zo 14.4.2011, po vykonaní dôkazu výsluchom svedka R. M., ktorý nepotvrdil, že žalovaný žalobcovi lešenie vrátil a kedy sa tak malo stať, po vykonaní dôkazu výsluchom svedka Q. S., ktorý potvrdil výlučne len skutočnosť, že lešenie bolo po dvoch dňoch od prevzatia uskladnené u Skanska, a.s., aby sa nestratilo a na základe vyhodnotenia týchto dôkazov a skutočností podľa § 132 OSP súd konštatuje, že žalovaný, na ktorom bolo dôkazné bremeno tvrdenia o vrátení lešenia žalobcovi dňa 4.7.2010, toto svoje tvrdenie nepreukázal.“ Dôkazné bremeno uvedeného tvrdenia žalovaného ťažilo primárne z dôvodu, že sám toto tvrdenie v konaní uvádzal (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP), ako i z dôvodu, že k tomuto tvrdeniu predkladal listinný dôkaz - úzky pruh papiera zo 4.7.2010 a teda súkromnú listinu, pravdivosť obsahu ktorej žalobca v konaní namietal a v ktorej časti poukázal okresný súd na závery vyplývajúce z rozhodnutia „Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 199/2005 podľa ktorého: Pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané. V nadväznosti na to súd vychádzal zo záveru, že v konaní nebolo spoľahlivo preukázané, že došlo ku vráteniu lešenia žalovaným žalobcovi dňa 4.7.2010. Samotný listinný dôkaz - úzky pruh papiera, ktorý žalovaný predložil k tvrdeniu o vrátení lešenia žalobcovi 4.7.2010, vyhodnotil súd ako nedostatočne hodnoverný a teda nepreukazujúci ani v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi v tomto konaní tvrdenie žalovaného o vrátení lešenia 4.7.2010 žalobcovi. Sám žalovaný na preukázanie pravosti podpisu svedka Ing. U. A. na uvedenom listinnom dôkaze znalecké dokazovanie v konaní nenavrhoval.“ Žalovaný preto podľa okresného súdu nepreukázal, že by v čase, ktorý bol intervalmi vymedzený v daňových dokladoch, ktorými bolo nájomné vyúčtované, nemal povinnosť platiť dohodnuté nájomné a naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v tomto čase lešenie v dispozícii mal, a preto má i hmotno-právnu povinnosť za toto obdobie nájomné zaplatiť. Z vykonaného dokazovania vyplývala dohoda o nájomnom 1.000,- CZK za deň, čo jednoznačne potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi i svedok Ing. U. A. a na ktorej výpovedi zotrval i v rámci vykonanej konfrontácie so žalovaným. Osoba svedka Ing. U. A. komunikovala so žalovaným ako zástupca žalobcu na takéto jednanie za žalovaného oprávnená, čo vyplývalo jednak z vyjadrenia samotného žalobcu, ako i z obsahu svedeckej výpovede tohto svedka. Ako osoba oprávnená podľa § 15 ods. 1 OBZ, teda uvedený svedok so žalovaným platne a účinne uzatvoril dohodu o nájomnom 1.000,- CZK denne. Skutočnosť dojednania nájomného v českých korunách je výsledkom zmluvnej voľnosti a nie je v rozpore so žiadnym hmotno-právnym kogentným ustanovením. Naviac z vykonaného dokazovania ako reálne a čo do pravdepodobnosti akceptovateľné, podľa okresného súdu vyplynuli dôvody dojednania nájomného v českých korunách, v ktorej časti opäť okresný súd poukázal na obsah svedeckej výpovede svedka Ing. U. A., ktorý uviedol, že nájomné bolo dojednané v českých korunách, pretože v českých korunách bolo ocenené i plnenie podľa Zmluvy o dielo medzi Skanskou, a.s. a žalobcom, ktoré v zásade v celom rozsahu realizoval žalovaný (č.l. 256 spisu). Rovnako skutočnosť uplatnenia DPH k cene dohodnutého nájomného pri účtovaní medzi žalobcom a žalovaným na základe ich zmluvného vzťahu ako medzi dvoma subjektmi so sídlom, resp. miestom podnikania na území SR, nebránila skutočnosť realizácie plnenia v Českej republike a dojednania ceny plnenia v českých korunách a uplatnenie DPH pri takomto vzťahu nie je v rozpore so žiadnym kogentným ustanovením daňových predpisov, ani konkrétne Zákona o dani z pridanej hodnoty. Pri tomto závere považoval okresný súd za významné, že lešenie bolo žalobcom žalovanému poskytnuté do nájmu na území Slovenskej republiky, čo v konaní medzi účastníkmi sporné nebolo a že žalobca je registrovaný ako platca DPH, čo v konaní spoľahlivo preukázal listinným dôkazom podľa č.l. 126 spisu - výpisom z portálu Sekcie daňovej Finančného riaditeľstva SR. Obsah fakturačných údajov na daňových dokladoch, ktorými bolo vyúčtované nájomné, bol v týchto súvislostiach irelevantný. Z úpravy Zákona o dani z pridanej hodnoty zák. č. 222/2004 Z.z. v relevantnom znení pričom poukazuje „súd na § 2 ods. 1 písm. b podľa ktorého: Predmetom dane je po b/. Poskytnutie služby /ďalej len dodanie služby/ za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, podľa § 9 ods. 1 písm. b, podľa ktorého: Dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8 , vrátane po b/. poskytnutia práva užívať hmotný majetok, podľa § 15 ods. 1 veta prvá, podľa ktorého: Miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba dodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je miesto kde má táto osoba prevádzkareň a podľa § 19 ods. 2, podľa ktorého: Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.“ Prepočet dohodnutej výšky nájomného 1.000,- CZK denne učinil žalobca ku dňu vystavenia faktúr, ktorými bolo nájomné vyúčtované (kedy boli vystavené predmetné daňové doklady), teda ku 7.10.2010 a k 16.11.2010 ako výška kurzu, prostredníctvom ktorého došlo ku tomuto prepočítaniu, čo vyplývalo z listinných dôkazov na č.l. 44 až 45 spisu. „Vyjadrenie sa žalobcu o takomto mechanizme prepočtu nájomného nebolo čo do žalobcom popísaného mechanizmu prepočtu v konaní žalovaným rozporované. V nadväznosti na to za čas od 2.7.2010 do 6.10.2010, teda za 97 dní pri kurze medzi českou korunou a eurom 40,79 EUR = 1.000,- CZK /č.l. 127/, má žalobca právo na nájomné 3.956,63 EUR + 751,76 EUR ako DPH, teda na nájomné 4.708,39 EUR a za čas od 6.10.2010 do 16.11.2010, teda za 41 dní pri kurze medzi českou korunou a eurom 40,64 EUR = 1.000,- CZK /č.l. 128/ právo na nájomné 1.666,24 EUR + 316,59 EUR ako DPH, teda nájomné 1.982,83 EUR. Žalobca za súhlasu žalovaného zobral žalobu čiastočne späť, o ktorom dispozitívnom úkone bolo rozhodnuté tak, ako vyplýva z uznesenia na č.l. 130 spisu, v nadväznosti na čo bol v rozhodnutí súdu žalovaný zaviazaný na zaplatenie dlžného nájomného tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku. Pokiaľ ide o žalovaným namietanú duplicitnú fakturáciu obdobia od 6.11.2010 do 16.11.2010, teda za 10 dní s poukazom na žalobcom vystavenú faktúru č. 508/2010 /č.l. 108/ bolo potrebné zohľadniť skutočnosť vystavenia dobropisu k tejto faktúre, tak ako je v spise na č.l. 253 a podľa ktorého žalobca žalovanému dobropisoval nájomné v rozsahu 10 dní v sadzbe 40,81 EUR v sume 485,64 EUR vrátane DPH. Časová súvislosť vystavenia faktúry č. 508/2010 dňom 16.12.2010 a vystavenia dobropisu k tejto faktúre dňom 10.12.2010, nebola súdom vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu v tejto veci hodnotená ako relevantná, všetko pri zohľadnení skutočnosti, že v konečnom dôsledku žalobca za uvedené obdobie od 6.11.2010 do 16.11.2010 právo na zaplatenie nájomného duplicitne neuplatňoval.“ Osobitne považoval okresný súd za dôležité uviesť k hodnoteniu svedeckých výpovedí, že svedecké výpovede svedkov Ing. U. A. a U. N. hodnotil ako hodnoverné vzhľadom na ich konkrétnosť a jednoznačnosť ich obsahu a osobitne u svedka Ing. U. A. i vzhľadom na skutočnosť, že čo do tvrdenia o dohode o nájomnom zotrval na svojom vyjadrení i v rámci vykonanej konfrontácie so žalovaným a zároveň rovnako ako v prvej svedeckej výpovedi, ktorú učinil v tejto veci, uvádzal konzistentné a súladné tvrdenia i vo svojej druhej svedeckej výpovedi, najmä čo do relevantnej okolnosti, podľa ktorej lešenie žalovaným žalobcovi vrátené nebolo. Skutočnosť pracovno-právneho vzťahu týchto svedkov a žalobcu (u svedka Ing. U. A. v čase prvej svedeckej výpovede a konfrontácie) sama o sebe pri takomto hodnotení týchto svedeckých výpovedí nezakladala pochybnosti okresného súdu o hodnovernosti týchto svedeckých výpovedí. Pokiaľ žalovaný namietal hodnovernosť obsahu svedeckej výpovede svedka Ing. U. A. s poukazom na jeho vyjadrenie, že bol prítomný pri odovzdávaní lešenia, oproti čomu svedok U. N. uviedol, že lešenie vyskladnil na pokyn svedka Ing. U. A. a svedok Q. S. tvrdil, že pri odovzdaní lešenia Ing. A. nebol, tak okresný súd zdôraznil, že skutočnosť osobnej prítomnosti svedka Ing. U. A. pri odovzdávaní lešenia žalovanému nebola hodnotená ako významná a zároveň nebola vylúčená obsahom svedeckej výpovede svedka N., ktorý uviedol, že lešenie vyskladnil na základe pokynu svedka A.. Rovnako okresný súd zdôraznil obsah svedeckých výpovedí svedka U. A., ktorý uviedol, že pri odovzdávaní lešenia vypísal doklad, ktorý označil ako protokol, čo je doklad, ktorý je v spise na č.l. 7, teda Záznam o prevzatí stroja z 2.7.2010 a svedok U. N. uviedol, že pri odovzdaní lešenia vypísal doklad - dodací list, čo je odlišný doklad ako protokol označený svedkom A. a je to dodací list, ktorý je v spise na č.l. 6. Uvedené skutočnosti preto podľa okresného súdu nezakladali pochybnosti o hodnovernosti obsahu svedeckej výpovede svedka Ing. U. A. a svedka U. N.. Oproti tomu svedok R. M. vypovedal vo veci všeobecne bez zaradenia uvádzaných tvrdení do konkrétneho časového rámca a bez konkretizácie relevantných skutočností, napr. čo do ukončenia Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a subjektom Skanska, a.s. z hľadiska časového. Jeho svedecká výpoveď preto nebola okresným súdom hodnotená ako dôkaz preukazujúci tvrdenia žalovaného uvádzané v procesnej obrane. Rovnako svedok Q. S. v rámci svojej svedeckej výpovede neuvádzal konkrétne relevantné okolnosti týkajúce sa vrátenia lešenia žalovaným žalobcovi ich zasadením do konkrétneho časového rámca a obsah jeho svedeckej výpovede nepreukazoval tvrdenie žalovaného o vrátení lešenia a nevyvracal závery okresného súdu o dôvodnosti žalovanej pohľadávky v rozsahu, ako vyplýval z výroku rozsudku. Pokiaľ svedok Q. S. uviedol, že pri prevzatí lešenia bol prítomný len skladník žalobcu a osoba Ing. A. prítomná nebola, nebola táto časť svedeckej výpovede svedka S., hodnotená ako relevantná, nakoľko z ostatného vykonaného dokazovania spoľahlivo vyplynulo, že k odovzdaniu lešenia žalobcom žalovanému do užívania dňa 2.7.2010 došlo. Skutočnosť, že po nástupe žalovaného ako zhotoviteľa do zmluvného vzťahu so subjektom Skanska, a.s. používal žalovaný pri svojom plnení lešenie, ktoré bolo odlišným od lešenia, ktoré mal prenajaté od žalobcu, neznamenala automaticky, že by tým bolo preukázané, a to ani v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi jednoznačne a spoľahlivo, že lešenie žalovaný žalobcovi vrátil a že v čase, ktorý čo do vymedzenia časových intervalov vyplýval z faktúr, ktorými bolo dlžné nájomné vyúčtované, nebolo lešenie v dispozícii žalovaného. Okresný súd považoval za významné opätovne zdôrazniť, že pri nájomnej zmluve je pre zmluvnú povinnosť nájomcu platiť nájomné relevantná skutočnosť, že je mu lešenie poskytnuté do užívania, teda že ho má v dispozícii, čím je dočasne na čas dojednaný v nájomnej zmluve možnosti disponovať s predmetom nájmu zbavený prenajímateľ. O náhrade trov prvostupňového konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 3 OSP pri zohľadnení skutočnosti čiastočného späťvzatia žaloby, v ktorej časti okresný súd skonštatoval procesné zavinenie žalobcu na zastavení konania podľa § 146 ods. 2 veta prvá OSP. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. „Nesprávnym skutkovým zistením je podľa názoru právneho zástupcu zisteni o výške odplaty za užívanie lešenia a o dĺžke užívania lešenia. Súd dospel k záveru o dojednení odplaty za nájom lešenia vo výške 1.000,- CZK denne na základe tvrdení Ing. U. A. a U. N..“ Súd prvého stupňa podľa žalovaného prehliadol skutočnosť, že „Ing. U. A. má záujem na výsledku konania, keďže jeho syn Q. A. bol predtým konateľom žalobcu a Q. A. a P. A. sú evidentne rodinní príbuzní a U. N. bol skladníkom, ktorý mal predmetné lešenie na starosti a bol to tento zamestnanec, ktorému v skladových zásobách toto lešenie chýbalo.“ Oproti tomu tvrdil žalovaný, že výška odplaty za lešenie bola dohodnutá na 10,- Eur denne. Výsluch svedka Ing. U. A. a U. N. bol uskutočnený dňa 28.02.2012. K opätovnému výsluchu svedkov nedošlo. Dňa 26.02.2013 bolo uskutočnené pojednávanie, „kde zákonná sudkyňa pravdepodobne v zmysle tretej vety ust. § 100 ods. 1 OSP argumentum a contrario uviedla, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Toto síce nie je zaprotokolované v zápisnici zo dňa 26.02.2013, no toto sa opakovalo aj na pojednávaní konano dňa 16.04.2013, kde zákonná sudkyňa uviedla: „Sudkyňa zdôrazňuje, že z ust. § 120 ods. 1 veta prvá OSP vyplýva žalobcovi dôkazná povinnosť vo vzťahu k tvrdeniu o existencii práva na zaplatenie dohodnutého nájomného za obdobia tak, ako vyplýva zo žalovaných faktúr, pokiaľ ide o výšku nájomného i pokiaľ ide o dobu, za ktorú je nájomné uplatnené“. „V zmysle takéhoto pravdepodobne predbežného posúdenia veci, „ako sa zákonnej sudkyni dovtedy javilo, právny zástupca žalobcu následne do zápisnice na pojednávaní konanom dňa 16.04.2013 uviedol: „Ja si vyhradzujem učiniť písomné vyjadrenie v lehote 30 dní“. Právny zástupca žalovaného preto mal za to, že dňa 16.04.2013 nemal okresný súd preukázané, že došlo k dojednaniu odplaty za užívanie lešenia vo výške 1.000,- CZK denne. Z podania učineného právnym zástupcom žalobcu nevyplývala existencia žiadneho ďalšieho dôkazu, ktorý by preukazoval dojednanie odplaty za užívanie lešenia vo výške 1.000,- CZK denne. Ďalší svedkovia, ktorí boli vypočutí k okolnostiam a skutočnostiam tvrdeným žalovaným, boli svedkovia navrhovaní žalovaným. Ing. U. A. na pojednávaní konanom dňa 20.05.2014 neuviedol žiadne nové skutočnosti, iba potvrdil svoje predchádzajúce tvrdenia. Pokiaľ išlo o tvrdenie užívania lešenia, tak okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Kým žalobca nepredložil žiaden dôkaz, iba domnienku, „naproti tomu žalovaný predložil listinný dôkaz - súkromnú listinu, ktorej pravdivosť poprel Ing. U. A. a právny zástupca žalobcu. Súd nesprávne uvádza, že pravdivosť obsahu žalobca namietal. Je to úkon jedinečný, ktorý prislúcha výlučne žalobcovi. Táto listina bola predložená na pojednávaní konanom dňa 28.02.2012, zo zápisnice ktorého nevyplýva, že by bol prítomný samotný žalobca.“ Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného okresný súd nepostupoval v súlade s § 132 OSP, pretože žalovaným tvrdený deň vrátenia - t.j. 04.07.2010 úzko súvisí s tvrdením pána S. o tom, že lešenie bolo vrátené (pán S. nemusel mať vedomosť o existencii potvrdenia) a tvrdením pána Ing. M.. Nepriamo to tiež vyplývalo z toho, že samotný žalobca nevie a nevedel, ako dlho užíval žalovaný lešenie, čo vyplývalo aj „z flagrantného porušovania zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov žalobcom, v zmysle ktorého má platca DPH vystaviť faktúru do 15 dní odo dňa skončenia mesiaca, v ktorom služba bola poskytnutá (§ 73 zákona o DPH).“ Nesprávne bolo podľa žalovaného právne posúdenie veci súdom prvého stupňa pri určení výšky nároku žalobcu po žalovanom. „Na jednej strane oprie svoj výrok o priznanie dane z pridanej hodnoty o skutočnosť, že k odovzdaniu lešenia došlo na území Slovenskej republiky, na druhej strane však obaja účastníci konania ako aj všetci svedkovia, ktorí boli vyslúchnutí v konaní, uvedú, že práce vykonával žalovaný v Českej republike.“ Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného miesto dodania služby - nájom lešenia sa vzťahoval na nehnuteľnosť, preto v zmysle vtedy platného § 16 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH sa mal žalobca registrovať a účtovať DPH podľa právnych predpisov platných v Českej republike. Ak sa tak nestalo, nemal účtovať DPH vôbec. Ak mu okresný súd priznal daň z pridanej hodnoty, priznal mu ju v rozpore s právnymi predpismi Slovenskej republiky a Českej republiky o dani z pridanej hodnoty. V odvolaní právny zástupca žalovaného napadol rozsudok okresného súdu vo všetkých výrokoch, teda aj vo výroku o trovách prvostupňového konania a uviedol, že „Osobitne však právny zástupca žalovaného namieta, že žalobcovi nepatrí náhrada trov konania za úkon - účasť na pojednávaní konanom dňa 16.04.2013, a to z dôvodu, že súd uložil právnemu zástupcovi žalobcu predložiť podania v dostatočnom predstihu, čo si však nesplnil, pretože ich predložil až dňa 11.04.2013, a preto pojednávanie bolo po chvíli odročené. V zmysle hore uvedeného právny zástupca žalovaného navrhuje, aby konajúci súd vydal tento rozsudok: Mení rozsudok tak, že žalobu zamieta. Žalovanému priznáva náhradu trov konania, ktoré je žalobca povinný nahradiť žalovanému do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (žalovaný vyčísli trovy konania) alternatívne zrušuje rozsudok a vracia veci Okresnému súdu na opätovné prejednenie a rozhodnutie. Súd v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.“ K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu. Nesprávne skutkové zistenia sa podľa právneho zástupcu žalovaného týkali výšky odplaty a dĺžky užívania lešenia. Okresný súd mal pri posudzovaní dojednanej odplaty 1000 CZK denne prehliadnuť, že Ing. U. A. má záujem na výsledku sporu, pretože jeho syn bol predtým konateľom žalobcu a U. N. bol skladníkom. Oproti tomu stálo tvrdenie žalovaného, ktorý uviedol, že nájomné bolo dohodnuté na sumu 10 Eur deň. K tejto námietke žalovaného žalobca uviedol, „že výška odplaty bola dokázaná svedeckou výpoveďou nezaujatých účastníkov. Ing. A. pri svojej druhej výpovedi zo dňa 20.5.2014 už nebol v žiadnom vzťahu k žalobcovi, nakoľko spoločnosť žalobcu kúpil iný subjekt, ktorý zmenil sídlo a s Ing. A. ako aj so svedkom N. ukončil pracovný pomer. Žalovaný ďalej uviedol, že 26.2.2013 a rovnako na pojednávaní dňa 16.4.2013 sudkyňa uviedla, že žalobcovi z § 120 ods. 1 veta prvá OSP vyplýva dôkazná povinnosť vo vzťahu k tvrdeniu o existencii práva na zaplatenie dohodnutého nájomného za obdobia tak, ako vyplýva zo žalovaných faktúr, pokiaľ ide o výšku nájomného i pokiaľ ide o dobu, za ktorú je nájomné uplatnené. Žalovaný takéto poučenie považoval pravdepodobne (ako sám uvádzal) za predbežné posúdenie veci, ako sa zákonnej sudkyni dovtedy javilo. Právny zástupca žalobcu následne do zápisnice na pojednávaní konanom dňa 16.4.2013 uviedol: „ja si vyhradzujem učiniť písomné vyjadrenie v lehote 30 dní. Žalovaný z toho vyvodzuje, že súd nemal za preukázané, že došlo k dojednaniu odplaty za užívame lešenia vo výške 1000 CZK denne. Z následného podania právneho zástupcu žalobcu nevyplýva existencia žiadneho ďalšieho dôkazu, ktorý by preukazoval dojednanie odplaty za užívanie v uvedenej výške.“ K tejto námietke žalobca uviedol, že žalovaný nesprávne pochopil situáciu a tvrdenia právneho zástupcu žalobcu vytrhol z kontextu. V prvom rade žalobca poukázal na to, že poučenie o dôkaznej povinnosti nemožno stotožniť s predbežným posúdením. Predbežne bola posúdená počas celého konania iba otázka údajného postúpenia pohľadávky na spoločnosť VITOŠA. Pokiaľ právny zástupca žalobcu požiadal o možnosť vyjadriť sa v lehote 30 dní, táto požiadavka na okresný súd bola predostretá z dôvodu, že vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 3.4.2013 bolo právnemu zástupcovi doručené až na pojednávaní (táto skutočnosť je zaznamenaná aj priamo v zápisnici zo dňa 16.4.2013). Pretože sa jednalo o celkom nové skutočnosti, ku ktorým nevedel zaujať žiadne stanovisko, bol nútený požiadať okresný súd o lehotu, aby sa mohol skontaktovať s klientom a získať ďalšie informácie. Vyplývalo to aj z rovnakej žiadosti, ktorú okresnému súdu adresoval po prednese právneho zástupcu žalovaného (str. 3 zápisnice z pojednávania zo dňa 16.4.2013). K argumentácii žalovaného v odvolaní, ktorou namietal, že pokiaľ ide o trvanie užívania lešenia, tak okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože súkromnú listinu, ktorej pravdivosť poprel svedok Ing. A. a právny zástupca žalobcu, nepoprel priamo žalobca aj keď to okresný súd v odôvodnení uviedol. Podľa žalovaného takýto úkon prislúcha iba žalovanému. Žalobca k tejto argumentácii uvádzal, že je irelevantná. Žalobca si v konaní zvolil právneho zástupcu, ktorý ho zastupuje v celom konaní a je v zmysle udelenej plnej moci oprávnený vykonávať v mene žalobcu všetky procesné úkony. Za neopodstatnené považoval žalobca aj tvrdenie žalovaného, že tvrdený deň vrátenia 4.7.2010 úzko súvisí s tvrdením svedka S. a Ing. M.. „Žalobca opätovne tak ako počas celého konania uvádza, že lešenie mu nikdy nebolo od žalovaného alebo inej osoby vrátené. Uvádzaný deň 4.7.2010 bol podvrh, ktorý bol zavŕšený vyfabrikovaným dokladom - úzkym pásikom papiera s podpisom Ing. A. a natesnaným textom o vrátení lešenia. To, že sa žalovaný pokúšal zbaviť zodpovednosti za zaplatenie nájomného nielen nepravdivými dôkazmi ale aj tvrdeniami dokazuje aj jeho vyjadrenie na prvom pojednávaní. Pri svojom prvom výsluchu uviedol, že po tom, čo sa dozvedel, aká je platobná schopnosť žalobcu, komunikoval už priamo len so subjektom SKANSKA a.s., ktorému lešenie odovzdal. Následne chvíľu na to odpovedal na otázku právneho zástupcu žalobcu takto: Rukou písaný doklad o vrátení lešenia, ktorý predložil môj právny zástupca, je podpísaný za žalobcu p. A., s ním som ja v tejto veci komunikoval aj pri tomto odovzdaní lešenia, k odovzdaniu lešenia došlo v Ostrave stavba Nová Karolína a uskutočnilo sa to 4.7.2010. Cez pečiatku DS stav, s.r.o. je na tomto doklade podpis p. A.. Tento doklad podpisoval Ing. U. A. a on so mnou aj komunikoval." Ďalším dôkazom o zjavnej snahe žalovaného ovplyvniť okresný súd nepravdivými dôkazmi bola podľa žalobcu „aj komunikácia právneho zástupcu žalovaného a svedka Ing. M. pred pojednávacou miestnosťou dňa 8.11.2013. Bližšie vysvetlenie situácie je obsahom podania zo dňa 11.11.2013.“ K námietke žalovaného, že okresný súd nesprávne právne posúdil otázku DPH žalobca uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou okresného súdu. „Je irelevantné, či sa lešenie použilo v Českej republike alebo inom štáte. Žalobca poskytol lešenie na území Slovenskej republiky a tu teda došlo z jeho strany aj k zdaniteľnému plneniu. Kde a ako bude predmet nájmu použitý je pre prenajímateľa nepodstatné.“ Žalobca považoval rozsudok súdu prvého stupňa za správny. Okresný súd vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k správnemu záveru, že pohľadávka žalobcu je oprávnená. Odvolanie žalovaného považoval žalobca za účelové, a preto žiadal odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 20.5.2014, sp. zn. 19Cb/121/2011 v celom rozsahu potvrdil. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/320/2014- 312 zo dňa 10.11.2015 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline. Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 6.691,22 Eur s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 28.07.2014 (č.l. 290 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného. Z podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že žalovaný namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s týmito odvolacími dôvodmi žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Vzhľadom na odvolacie dôvody žalovaného považuje krajský súd na dotvrdenie správnosti záverov okresného súdu zodpovedať na niektoré z odvolacích námietok tak, ako boli formulované žalovaným prostredníctvom jeho právneho zástupcu v podanom odvolaní. Žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa, že „prehliadol skutočnosť, že Ing. U. A. má záujem na výsledku konania, keďže jeho syn Q. A. bol predtým konateľom žalobcu a Q. A. a P. A. sú evidentne rodinní príbuzní“. V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou žalovaného považuje krajský súd za podstatné zdôrazniť, že účastníci v konaní boli okresným súdom relevantne poučení podľa § 120 ods. 4, a to naposledy podľa obsahu zápisnice (č.l. 260 spisu) na pojednávaní dňa 20.05.2014. V súvislosti s uvedenou námietkou krajský súd konštatuje, že uvedená námietka nebola žalovaným v takto formulovanej skutkovej špecifikácii produkovaná v rámci obrany pred súdom prvého stupňa, preto z tohto odvolacieho dôvodu nemohol byť posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže v zmysle § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 OSP sa tieto odvolacie dôvody nemohli stať relevantnými odvolacími dôvodmi práve z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady, pri tvrdení skutočností a označovaní dôkazov do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa, ktorým sa dokazovanie končí. Zhodne bola vyhodnotená i odvolacia námietka žalovaného, v zmysle ktorej žalovaný poukázal na to, že súd prvého stupňa „prehliadol skutočnosť“, že U. N. bol skladníkom, ktorý mal predmetné lešenie na starosti a bol to tento zamestnanec, ktorému v skladových zásobách toto lešenie chýbalo. Keďže došlo k poučeniu žalovaného podľa § 120 ods. 4 OSP a žalovaný uvedené skutočnosti v skutkovej špecifikácii osobitne nenamietal pred súdom prvého stupňa, tak táto námietka nemohla byť relevantnou námietkou, ktorá mala byť predmetom posúdenia odvolacím súdom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“. Napriek tomu, že krajský súd vyhodnotil uvedené skutočnosti ako novo tvrdené skutočnosti, pre hypotetickú možnosť ich použitia žalovaným pred súdom prvého stupňa, krajský súd poukazuje na to, že všetky tieto skutočnosti zostali len v rovine všeobecných tvrdení a tiež, že len zo samotného tvrdeného príbuzenského vzťahu Ing. U. A., Q. A. a P. A., a z pracovného zaradenia U. N., bez ďalšieho nebolo možné konštatovať nerelevantnosť v odvolaní namietaných svedeckých výpovedí, resp. konštatovať zaujatosť predmetných svedkov. V rovine svojich záverov krajský súd poukazuje na výpoveď právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní pred okresným súdom dňa 20.05.2014 (podľa obsahu zápisnice spísanej okresným súdom), z ktorej vyplýva, že právny zástupca žalovaného k svedkovi A. uviedol, ....„Žalovaný sa vyjadruje k svedeckej výpovedi svedka p. A.. Tvrdí, že je to svedok, ktorý má záujem na výsledku sporu“ (č.l. 259 spisu). K svedkovi A. sa žalovaný vyjadril aj v podaní zo dňa 22.11.2013 na č.l. 209 spisu a uviedol, že „...na základe čoho právny zástupca žalovaného namietal nedôveryhodnosť svedka, keďže komunikoval s právnym zástupcom žalobcu, preto jeho výsluch je irelevantný“. V súvislosti so svojimi závermi krajský súd poukazuje na to, že postup okresného súdu v smere vyhodnotených svedeckých výpovedí bol dostatočne odôvodnený. Okresný súd pri hodnotení dôkazov výpoveďami svedkov dôsledne vyhodnocoval ich výpovede, s prihliadnutím k tomu, aký mali vzťah k účastníkom konania, k prejednávanej veci, aké boli ich rozumové, duševné úrovne k okolnostiam, ktoré doprevádzali ich vnímanie skutočností, o ktorých vypovedali, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností v správaní sa pri výpovedi a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (teda do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených preukazovaných skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k výpovediam dotknutých svedkov, vo väzbe na hodnotenie ich svedeckých výpovedí, podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku, nevyplývalo, že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. Krajský súd na tomto mieste len pripomína, že pri hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd. Pokladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery. Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov krajský súd len primerane a podporne z eurokonformného prístupu poukazuje i na skutočnosti, ktoré vyplývajú z rozhodnutia, s ktorými sa stotožnil, a to z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 28Cdo/2329/2006 z 19.08.2008 „Zásadě volného hodnocení důkazů, která je v tomto ustanovení vyjádřena, proto neodpovídá takový způsob hodnocení, kdy je (předem) označena za nezpůsobilý důkazní prostředek svědecká výpověď jen proto, že svědek náleží k určité sociální nebo profesní skupině. K námitce žalobce, že odvolací soud přihlédl ke svědeckým výpovědím svědků Ing. S. a Ing. A., ač byli zaměstnanci žalovaného, dovolací soud odkazuje na rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 9.12.1998, sp. zn. 2 Cdon 1751/97, publikovaný v časopise Soudní Judikatura, 1999, č. 2, ve kterém soud konstatoval, že skutečnost, že svědek je zaměstnancem účastníka řízení, sama o sobě nevede k závěru, že jeho výpověď není pravdivá (věrohodná)“. Pokiaľ žalovaný v rámci odvolania uviedol, že výsluch svedka Ing. U. A. a U. N. bol uskutočnený dňa 28.02.2012, s tvrdením, že k opätovnému výsluchu svedkov nedošlo (č.l. 291 spisu), tak v tomto smere krajský súd poukazuje na obsah zápisnice okresného súdu zo dňa 28.02.2012 (č.l. 49 a nasl. spisu), v zmysle ktorej zápisnice došlo k výsluchu Ing. U. A. (č.l. 53 a nasl. spisu) a v zmysle č.l. 55 spisu k výsluchu svedka p. U. N.. Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že Ing. U. A. bol vypočutý okresným súdom i dňa 20.05.2014, podľa obsahu zápisnice na č.l. 256 spisu, z ktorého dôvodu nie je možné odvolaciu argumentáciu žalovaného, že „k opätovnému výsluchu svedkov nedošlo“ (č.l. 292 spisu) vyhodnotiť ako relevantnú. Na tomto mieste krajský súd pripomína, že z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný navrhoval opätovné vypočutie U. N., i za predpokladu, že by ho navrhoval a okresný súd by jeho návrhu nevyhovel, tak je namieste pripomenúť, že aj takýto postup prvostupňového súdu by bol v súlade aj s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené účastníkom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv“. Žalovaný v rámci odvolania poukázal na skutočnosti, vyplývajúce z obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 26.02.2013. Poukázal na protokolované skutočnosti tak, ako vyplývajú z č.l. 131 spisu: „Sudkyňa zdôrazňuje, že z ustanovenia § 120 ods. 1 veta prvá OSP vyplýva žalobcovi dôkazná povinnosť vo vzťahu k tvrdeniu o existencii práva na zaplatenie dohodnutého nájomného za obdobia tak, ako vyplýva zo žalovaných faktúr, pokiaľ ide o výšku nájomného i pokiaľ ide o dobu, za ktorú je nájomné uplatnené“. Z uvedeného záveru žalovaný vyvodil, že dňa „16.04.2013 nemal súd za preukázané, že došlo k dojednaniu odplaty za užívanie lešenia vo výške 1.000,- CZK denne“. Zároveň poukázal na to, že z podania učineného právnym zástupcom žalobcu nevyplývala existencia žiadneho ďalšieho dôkazu. V tejto rovine poukázal i na výpoveď U. A., na pojednávaní konanom dňa 20.05.2014, ktorý podľa neho neuviedol žiadne nové skutočnosti, neuniklo však odvolaciemu súdu, že tento poukaz je v rozpore so samotnou odvolacou argumentáciou žalovaného, keďže na č.l. 291 spisu v odvolaní uviedol, že k opätovnému výsluchu svedka Ing. U. A. nedošlo a výsluch tohto svedka bol uskutočnený dňa 28.02.2012. V súvislosti s argumentáciou žalovaného v odvolaní spojeného s citáciou zo zápisnice okresného súdu zo dňa 16.4.2012, krajský súd akcentuje, že z predmetnej citácie, predsa nie je možné vyvodiť vyššie citový záver, ktorý konštatoval žalovaný v odvolaní. Len pre úplnosť, krajský súd uvádza, že nemožno prehliadnuť, že i sám žalovaný v odvolaní vo väzbe na uvedené uviedol, „pravdepodobne“. Ak poukázal na zápisnicu zo dňa 26.02.2013 vo väzbe na predmetný odvolací dôvod, tak potom je namieste zvýrazniť, že z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by žalovaný zápisnicu okresného súdu zo dňa 26.2.2013, teda skutočnosti v nej uvedené namietal. Je potrebné zdôrazniť, že okresný súd musí vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy komplexne v zmysle § 132 OSP. V tomto smere bolo potrebné, aby okresný súd tak ako podľa zistení odvolacieho súdu, správne postupoval, vyhodnotil všetky vykonané dôkazy v rovine ich dôkaznej sily, na preukázanie poskytnutých tvrdení a ak na základe týchto konštatoval, že tvorili spoľahlivý skutkový základ uplatňovaného nároku žalobcu, tak potom nie je možné vytýkať okresnému súdu, tak ako uviedol žalovaný v odvolaní s poukazom na skutočnosti vyplývajúce zo zápisnice zo dňa 16.04.2013, veď v konečnom dôsledku v celom sporovom konaní je vykonávané dokazovanie a samotní účastníci majú predsa právo navrhovať dôkazy až do času vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Nemožno v tomto smere opomenúť závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 326/2012-13 z 21. júna 2012, ktoré si krajský súd osvojil a v zmysle ktorých „porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a práve na záver prejednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod.“ Ak by bol okresný súd viazaný závermi, tak ako sa dožadoval žalovaný v odvolaní, ktoré boli prijaté na pojednávaní dňa 16.04.2013, z ktorých však podľa krajského súdu nie je možné vyvodiť ten záver, ktorý uvádzal žalovaný v odvolaní, tak potom by vykonanie ďalšieho dokazovania v danej veci strácalo logický význam, pričom sa poukazuje na záver dokazovania okresného súdu na ústnom pojednávaní, a to dňa 23.05.2014. Z uvedených dôvodov nemohol byť predmetný odvolací dôvod žalovaného vyhodnotený ako relevantný. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, ktorý nesúhlasil so závermi okresného súdu, a to v rovine trvania užívania lešenia, krajský súd poukazuje na závery okresného súdu, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP, na jeho odôvodnenie. Pokiaľ žalovaný v rámci odvolania poukazoval na tvrdenie pána S. vo väzbe na tvrdenie Ing. M., tak v tejto rovine treba poukázať na to, že uvedené výpovede je potrebné vyhodnocovať komplexne, pričom z výpovede p. S. ako svedka vyplýva, že „ja som bol osobne prítomný pri preberaní tohto lešenia, sám som ho pomáhal nakladať“ (č.l. 258 spisu). Zároveň svedok však uviedol: „Ja nemám žiadnu bližšiu vedomosť o tom, ako mali dojednané medzi sebou žalobca, teda DS stav a žalovaný požičanie, užívanie tohto lešenia, o tom ja nemám žiadnu bližšiu vedomosť, ani pokiaľ ide o dojednanie ceny. Ja nemám vedomosť o tom, že by žalobca vyžíval na vrátenie predmetného lešenia. Ja neviem, kde to lešenie je momentálne“. V tejto súvislosti len podporne krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“ Krajský súd potom poukazuje na to, že uvedená odvolacia námietka zostala bez relevancie na žalobcom uplatnený nárok žalobou a na správnosť, ktorú krajský súd konštatoval v súvislosti s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Krajský súd mal za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, ohľadom svojich tvrdení uvedených v žalobe, pričom dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 zo dňa 23. mája 2012.) Ak okresný súd vzhľadom na skutkovú situáciu nepovažoval obranu žalovaného za takú, ktorá by bola spôsobilá vyvrátiť vzájomne korešpondujúce dôkazy žalobcu, tak potom nebol priestor pre odvolací súd na odklon od logických záverov okresného súdu, napriek nesúhlasu žalovaného a nebolo možné konštatovať, že uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení v použitej obrane. V odvolaní žalovaný uviedol, že „podľa názoru právneho zástupcu žalovaného súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., pretože žalovaným tvrdený deň vrátenia - t.j. 04.07.2010 úzko súvisí s tvrdením pána S. o tom, že lešenie bolo vrátené (pán S. nemusel mať vedomosť o existencii potvrdenia) a tvrdením pána Ing. M.“ (č.l. 291 rub spisu). V súvislosti s uvedenou argumentáciou sa opätovne poukazuje na výpoveď svedka S., z ktorého však nie je možné prijať záver vyvodený žalovaným v odvolaní, keď tento povedal „preto sme asi po dvoch dňoch to lešenie zložili, odložili sme ho do skladu Skansky, aby sa nestratilo“ (č.l. 258 spisu). V tomto prípade, potom predsa nie je možné bez ďalšieho prijať záver, že dňom 04.07.2010 došlo k vráteniu predmetného lešenia žalobcovi tak, ako uvádzal žalovaný v odvolaní. Za podstatné krajský súd považuje poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. Žalovaný v rámci podaného odvolania namietal tiež nesprávne právne posúdenie, tvrdil, že „Na jednej strane oprie svoj výrok o priznanie dane z pridanej hodnoty o skutočnosť, že k odovzdaniu lešenia došlo na území Slovenskej republiky, na druhej strane však obaja účastníci konania ako aj všetci svedkovia, ktorí boli vyslúchnutí v konaní, uvedú, že práce vykonával žalovaný v Českej republike. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného miesto dodania služby - nájom lešenia sa vzťahoval na nehnuteľnosť, preto v zmysle vtedy platného ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH sa mal žalobca registrovať a účtovať DPH podľa právnych predpisov platných v Českej republike. Ak sa tak nestalo, nemal účtovať DPH vôbec. Ak mu preto súd priznal daň z pridanej hodnoty, priznal mu ju v rozpore s právnymi predpismi Slovenskej republiky a Českej republiky o dani z pridanej hodnoty“. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného v odvolaní sa krajský súd oboznámil s argumentáciou žalovaného v rámci konania pred súdom prvého stupňa, pričom z obsahu spisového materiálu však nie je možné konštatovať totožnosť uvedenej obrany žalovaného s obranou pred súdom prvého stupňa. Poukazuje sa pritom na argumentáciu, tak ako bola prednesená pred súdom prvého stupňa, a to „Poukazujem na fakturáciu predloženú žalobcom, z ktorej vyplýva, že nemá pridelené IČ, DPH. Zdaniteľné plnenie bolo uskutočnené na území Českej republiky a žalobca nepreukázal, že by bol subjektom registrovaným pre platenie DPH v ČR. Preto sa žalovaný domnieva, že nemôže uplatňovať 19 % DPH“ (č.l. 103 spisu). Vzhľadom na poučenie podľa § 120 ods. 4 OSP potom nebolo možné vo väzbe na § 205a ods. 1 OSP vyhodnotiť uvedenú argumentáciu žalovaného ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu. Napriek tomuto konštatovaniu a aplikácii § 120 ods. 4 OSP, krajský súd považuje za relevantné poukázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého ...„ Rovnako skutočnosť uplatnenia DPH k cene dohodnutého nájomného pri účtovaní medzi žalobcom a žalovaným na základe ich zmluvného vzťahu ako medzi dvoma subjektami so sídlom, resp. miestom podnikania na území SR, nebráni skutočnosť realizácie plnenia v Českej republike a dojednania ceny plnenia v českých korunách a uplatnenie DPH pri takomto vzťahu nie je v rozpore so žiadnym kogentným ustanovením daňových predpisov, ani konkrétne Zákona o dani z pridanej hodnoty. Pri tomto závere považoval súd za významné, že lešenie bolo žalobcom žalovanému poskytnuté do nájmu na území Slovenskej republiky, čo v konaní medzi účastníkmi sporné nebolo a že žalobca je registrovaný ako platca DPH, čo v konaní spoľahlivo preukázal listinným dôkazom podľa č.l. 126 - výpisom z portálu Sekcie daňovej Finančného riaditeľstva SR. Obsah fakturačných údajov na daňových dokladoch, ktorými bolo vyúčtované nájomné, je v týchto súvislostiach irelevantný. Z úpravy Zákona o dani z pridanej hodnoty /Z.č. 222/2004 Z.z. v relevantnom znení/ poukazuje súd na § 2 ods. 1 písm. b podľa ktorého: Predmetom dane je po b/. Poskytnutie služby / ďalej len dodanie služby/ za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, podľa § 9 ods. 1 písm. b, podľa ktorého: Dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8 , vrátane po b/. poskytnutia práva užívať hmotný majetok, podľa § 15 ods. 1 veta prvá, podľa ktorého: Miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba dodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania služby je miesto kde má táto osoba prevádzkareň a podľa § 19 ods. 2, podľa ktorého: Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.“ V rovine argumentácie žalovaného v odvolaní „Súd nesprávne uvádza, že pravdivosť obsahu žalobca namietal. Je to úkon jedinečný, ktorý prislúcha výlučne žalobcovi. Táto listina bola predložená na pojednávaní konanom dňa 28.02.2012, zo zápisnice ktorého nevyplýva, že by bol prítomný žalobca“ (č.l 291 spisu), krajský súd uvádza, že ani túto argumentáciu nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov a procesných postupov okresného súdu. Podľa § 24 OSP, účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Podľa § 25 ods. 1 OSP, ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, bolo v súlade so zákonnou úpravou a úplne postačujúce, aby námietku vzniesol právny zástupca žalobcu, tak ako učinil na pojednávaní dňa 28.2.2012 a nebol rozhodne priestor pre odvolací súd na stotožnenie s odvolacou argumentáciou žalovaného v tejto rovine. Len primerane a podporne krajský súd poukazuje na závery, v zmysle ktorých „Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 329/04, podľa ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04).“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Obdo 53/2011 zo dňa 30. novembra 2011). Odvolací súdu uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6691,22 Eur s príslušenstvom a potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Žalovaný v odvolaní napadol výrok o trovách prvostupňového konania, pričom uviedol, že „Osobitne však právny zástupca žalovaného namieta, že žalobcovi nepatrí náhrada trov konania za úkon - účasť na pojednávaní konanom dňa 16.04.2013, a to z dôvodu, že súd uložil právnemu zástupcovi žalobcu predložiť podania v dostatočnom predstihu, čo si však nesplnil, pretože ich predložil až dňa 11.04.2013, a preto pojednávanie bolo po chvíli odročené.“ V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného poukazuje odvolací súd na obsah zápisnice spísanej pre okresným súdom dňa 16.4.2013 na č.l. 129 a nasl., z ktorej je zrejmé, že pojednávanie začalo o 10.00 hod a skončilo o 10.42 hod., teda časové určenie žalovaného „chvíľu“ uvádzané žalovaným nebolo možné vyhodnotiť ako relevantné a rozhodné. Podľa § 115 ods. 1 OSP, ak tento zákon alebo osobitný predpis 13aa) neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Podľa § 118 ods. 1 OSP, po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Podľa § 119 ods. 1 OSP, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo na konaní pred súdom alebo iným orgánom, 4) na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny. Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť „úspešnému“ účastníkovi náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložil. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré vynaložil vo vecnej a časovej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Pokiaľ si žalobca zvolil zástupcu, tak realizoval len ústavne zaručené právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Účelnosť vynaložených trov súdneho konania zákon, a to Občiansky súdny poriadok nedefinuje, avšak nepochybne pri účelnosti uplatňovania alebo bránenia práva pôjde o také úkony účastníka, ktoré sú vykonané vo vecnej a časovej súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním. K úplnosti sa dodáva, že účelnosť vynaložených trov v danej konkrétnej veci bola preukázaná uplatnením práv žalobcu prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu na pojednávaní dňa 16.4.2013. Za služby právnej pomoci si advokát účtuje odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odmena za zastupovanie advokátom je jednou z položiek trov konania deklarovaných v § 137 OSP. O ich náhrade rozhoduje súd podľa § 142 a nasl. ust. OSP. Za trovy konania teda treba považovať aj odmenu advokáta, ktorého si účastník ako zástupcu v konaní zvolil. Odvolací súd zistil, že okresný súd na deň 16.4.2013 nariadil pojednávanie vo veci. Účastníci na pojednávanie boli riadne predvolaní, a to oboznámením s termínom pojednávania 16.4.2013 na ústnom pojednávaní dňa 26.2.2013 podľa obsahu zápisnice na čl. 104 spisu. Pojednávania dňa 16.4.2013 podľa obsahu zápisnice na čl. 129 a nasl. spisu sa zúčastnili právni zástupcovia účastníkov a žalovaný. Okresný súd vo veci začal pojednávať. Konštatoval, že bola zachovaná päťdňová lehota (§ 115 ods. 2 OSP) na prípravu pojednávania. Následne sa vec pred okresným súdom prejednávala, o čom svedčí obsah zápisnice od č.l. 129 spisu a nasl. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že okresný súd začal prejednávať vec, a preto žalobcovi patrí za tento úkon právnej služby náhrada poskytnutej odmeny jeho právnemu zástupcovi v plnej výške (obdobne a primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8 Sžo 31/2008 z 19.3.2008). Na uvedený záver potom nemalo žiaden vplyv tvrdenie žalovaného v odvolaní „že súd uložil právnemu zástupcovi žalobcu predložiť podania v dostatočnom predstihu, čo si však nesplnil, pretože ich predložil až dňa 11.04.2013, a preto pojednávanie bolo po chvíli odročené“ a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a s akcentom na fakt, že okresný súd vec na predmetnom pojednávaní prejednával za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, tak tento úkon podľa odvolacieho súdu nebolo možné vyhodnotiť ako neúčelný s poukazom na obsah predmetnej zápisnice z pojednávania zo dňa 16.4.2013. Závery krajského súdu korešpondujú s obsahom Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 45/06 z 20. apríla 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „v čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.“. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok o vo výroku o trovách prvostupňového konania, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie za použitia § 219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania. Priznaná náhrada odvolacích trov pozostávala z odmeny za jeden úkon právnej služby, podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, 1 x 237,34 Eur (tarifná odmena za podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného) + 1 x 8,04 Eur režijný paušál = 245,38 Eur. Celkom priznané dôvodné trovy odvolacieho konania predstavujú súčtom 245,38 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).