Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/272/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111201455 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5111201455.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu v rade 1/: GREGOR MONT, s.r.o., so sídlom Obchodná 39, 811 06 Bratislava, IČO: 31 428 371, v rade 2/: Ing. Pavol Pijak, nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. B. XXX/XX, XXX XX B. X, Česká republika, obaja zastúpení právnym zástupcom JUDr. Ľubomírom Porubanom, advokátom, so sídlom V. X, XXX XX G., proti žalovanému: Obec Kysucký Lieskovec, 023 34 Kysucký Lieskovec 29, IČO: 00 314 081, v konaní o zaplatenie 9.080,70 a 11.751,98 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/142/2011-179 zo dňa 07.02.2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 142/2011-207 zo dňa 26.06.2014 r o z h o d o l : Odvolanie žalovaného v podaní zo dňa 31.3.2014 proti výroku rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/142/2011-179 zo dňa 7.2.2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 142/2011-207 zo dňa 26.6.2014, ktorým konanie v časti o zaplatenie 9.080,70 Eur, zastavil, o d m i e t a . Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/142/2011-179 zo dňa 7.2.2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 142/2011-207 zo dňa 26.6.2014 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v rade 2/ 11.751,98 Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou p o t v r d z u j e . Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/142/2011-179 zo dňa 7.2.2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 142/2011-207 zo dňa 26.6.2014 v napadnutom výroku o trovách prvostupňového konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie 9.080,70 Eur zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi „11.751,98 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 33.558,- eur od 5.9.2010 do 10.5.2011, vo výške 9,25% ročne zo sumy 23.332,68 eur od 11.5.2011 do 30.12.2011, vo výške 9% ročne zo sumy 17.751,98 eur od 31.12.2011 do 31.12.2012, vo výške 8,75% ročne zo sumy 16.251,98 eur od 1.1.2013 do 23.1.2013, vo výške 8,75% ročne zo sumy 14.251,98 eur od 24.1.2013 do 22.5.2013 a vo výške 8,50% ročne zo sumy 11.751,98 eur od 23.5.2013 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne zo sumy 33.558,- od 5.9.2010 do 10.5.2011, zo sumy 23.332,68 eur od 11.5.2011 do 30.12.2011, zo sumy 17.751,98 eur od 31.12.2011 do 31.12.2012, zo sumy 16.251,98 eur od 1.1.2013 do 23.1.2013, zo sumy 14.251,98 eur od 24.1.2013 do 22.5.2013 a zo sumy 11.751,98 eur od 23.5.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku“ a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.072,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.826,48 Eur, na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku. Pri aplikácii § 96 ods. 1 OSP okresný súd rozhodol o zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 10.225,32 Eur uznesením OS Žilina, č.k. 10Cb 142/2011-148 zo dňa 26.03.2013. Písomným podaním zo dňa 17.06.2013, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 19.06.2013, žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 2.500,- Eur späť s poukazom na skutočnosť, že dňa 22.05.2013 bola na účet žalobcu pripísaná uvedená suma. O tomto späťvzatí žaloby okresný súd rozhodol uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 142/2011-155 zo dňa 30.08.2013 tak, že konanie v časti o zaplatenie 2.500,- Eur zastavil. Pojednávanie konané dňa 07.02.2014 sa uskutočnilo v neprítomnosti riadne a včas predvolaných účastníkov konania za súčasného splnenia zákonných podmienok vymedzených ustanovením § 101 ods. 2 OSP. Pred začatím dokazovania, právny zástupca žalobcu vzal žalobný návrh v časti žalovanej istiny 9.080,70 Eur späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť s poukazom na vykonané úhrady žalovaným dňa 30.12.2011 v sume 5.580,70 Eur, dňa 31.12.2012 v sume 1.500,- Eur a dňa 23.01.2013 v sume 2.000,- Eur. Žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie zostatku žalovanej istiny vo výške 11.751,98 Eur, na zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania podľa pripojenej špecifikácie v podaní žalobcu zo dňa 06.02.2014 vo výške 9% ročne zo sumy 33.558,- Eur od 5.9.2010 do 10.05.2011, vo výške 9,25% ročne zo sumy 23.332,68 Eur „od 11.5.2011 do 30.12.2011, vo výške 9% ročne zo sumy 17.751,98 eur od 31.12.2011 do 31.12.2012, vo výške 8,75% ročne zo sumy 16.251,98 eur od 1.1.2013 do 23.1.2013, vo výške 8,75% ročne zo sumy 14.251,98 eur od 24.1.2013 do 22.5.2013 a vo výške 8,50% ročne zo sumy 11.751,98 eur od 23.5.2013 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne zo sumy 33.558,- od 5.9.2010 do 10.5.2011, zo sumy 23.332,68 eur od 11.5.2011 do 30.12.2011, zo sumy 17.751,98 eur od 31.12.2011 do 31.12.2012, zo sumy 16.251,98 eur od 1.1.2013 do 23.1.2013, zo sumy 14.251,98 eur od 24.1.2013 do 22.5.2013 a zo sumy 11.751,98 eur od 23.5.2013 do zaplatenia.“ Vykonanými listinnými dôkazmi mal okresný súd preukázané, že záväzkovo-právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe písomne uzatvorenej zmluvy o dielo zo dňa 26.02.2010, ktorá obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, a to predmet zmluvy a cenu diela. Podľa dojednaného predmetu zmluvy sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal pre objednávateľa - vypracovať projekt pre stavebné povolenie a realizačný projekt na realizáciu stavby Rekonštrukcia a rozšírenie čističky odpadových vôd Kysucký Lieskovec s tým, že rozsah a obsah diela podrobne upravuje čl. 3 zmluvy o dielo. Cena diela bola medzi účastníkmi dohodnutá vo výške 28.200,- Eur bez DPH. Zmluva obsahuje ustanovenie, podľa ktorého objednávateľ počíta s tým, že uvedenú cenu bez DPH uhradia jednotlivé obce pomerne podľa počtu napojených obyvateľov na čističku odpadových vôd v konkrétnom finančnom vyjadrení. Podľa článku 6 bod 6.2 zmluvy o dielo, medzi účastníkmi dohodnutá cena diela sa bude fakturovať po dodaní predmetu zmluvy. Podľa bodu 6.3 faktúra vystavená zhotoviteľom v súlade s touto zmluvou je splatná do 60 dní od doručenia objednávateľovi. Podľa bodu 6.4 v prípade, že objednávateľ bude meškať s úhradou faktúry v súlade s touto zmluvou, má zhotoviteľ nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,05% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Obsahom listinného dôkazu na č.l. 6 súdneho spisu je odovzdávací protokol zo dňa 05.07.2010, v ktorom žalovaný pečiatkou a podpisom starostu obce potvrdil prevzatie projektu pre stavebné povolenie a realizačný projekt v šiestich vyhotoveniach v súlade so Zmluvou o dielo zo dňa 26.02.2010. Faktúrou č. 023/10 žalobca ako dodávateľ vyúčtoval žalovanému ako objednávateľovi cenu diela spolu s DPH vo výške 33.558,00 Eur s dátumom splatnosti faktúry dňa 04.09.2010. Z nesporného tvrdenia žalobcu vyplynulo, že časť žalovanej pohľadávky v sume 10.225,32 Eur žalovaný zaplatil po doručení platobného rozkazu dňa 10.5.2011, sumu 2.500,- Eur dňa 22.5.2013 a podľa pripojených výpisov z účtu žalobcu, žalovaný zaplatil dňa 30.12.2011 sumu 5.580,70 Eur, dňa 31.12.2012 sumu 1.500,- Eur a dňa 23.1.2013 sumu 2.000,- Eur. Vzhľadom na postavenie subjektov záväzkovo-právneho vzťahu a predmet ich záväzkov, okresný súd posúdil právny vzťah účastníkov ako obchodno-právny. Z vykonaných dôkazov mal okresný súd nesporne preukázané, že medzi účastníkmi konania vznikol platný obchodno-záväzkový vzťah zo zmluvy o dielo, v ktorej účastníci dojednali podstatné časti zmluvy, a to predmet plnenia, cenu diela a záväzok žalovaného ako objednávateľa zaplatiť dohodnutú cenu diela. Vykonanie diela žalobca preukázal obsahom listinného dôkazu - odovzdávacieho protokolu zo dňa 05.07.2010, v ktorom žalovaný ako objednávateľ potvrdil prevzatie diela v súlade so Zmluvou o dielo zo dňa 26.02.2010. Pokiaľ ide o obranu voči žalobou uplatnenej pohľadávke, týkajúcej sa požiadavky na odpočítanie časti žalovanej sumy z dôvodu plnení časti predmetu zmluvy samotným žalovaným, tak okresný súd túto obranu vyhodnotil ako tendenčnú v snahe žalovaného oddialiť splnenie svojho splatného záväzku. Obsahom tvrdení žalovaného nebola skutočnosť, ktorá by mala dopad na výšku dojednanej ceny diela. Z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by medzi účastníkmi došlo k zmene obsahu zmluvy o dielo s dôsledkom na cenu diela, naopak žalovaný svojim podpisom potvrdil prevzatie riadne vykonaného diela, čo bolo (podľa dojednaných zmluvných podmienok) aj predpokladom pre vznik práva žalobcu ako zhotoviteľa diela fakturovať cenu diela, ktorú napokon žalovaný čiastočne zaplatil, čím nastali účinky uznania zvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 OBZ. Na priznanie nárokov z vád diela zákon vyžaduje, aby vady diela boli riadne notifikované, t.j. oznámené zhotoviteľovi. Iba reklamácia uskutočnená riadnym a včasným spôsobom, vyvoláva právne účinky možnosti uplatnenia nárokov z vád diela. Objednávateľ je v takom prípade povinný oznámiť zhotoviteľovi bez zbytočného odkladu po tom, čo vady zistil alebo ich mal zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti. Ak tieto vady neboli zhotoviteľovi riadne a včas oznámené, a uvedenú skutočnosť zhotoviteľ diela namietne v súdnom konaní, teda namietne, že objednávateľ nenotifikoval známe vady bez zbytočného odkladu, nároky z týchto vád nemôžu byť objednávateľovi priznané. V tejto súvislosti právny zástupca žalobcu uviedol, že žalovaný žalobcovi neoznámil žiadne vady diela, tieto nešpecifikoval, nekvantifikoval, pričom v protokole o prevzatí diela štatutárny orgán objednávateľa potvrdil správnosť a pravdivosť predloženej listiny. Od začatia konania podaním žaloby na okresnom súde dňa 19.01.2011 ku dňu pojednávania dňa 07.02.2014 žalovaný písomne nereklamoval žiadne vady diela a nekonkretizoval, o aké vady diela ide, preto obranu žalovaného v tejto časti označil žalobca za účelovú. Pokiaľ žalovaný navrhol vykonať dôkaz výsluchom štatutárneho orgánu žalovaného k namietaným vadám diela a bývalého konateľa žalobcu, tak okresný súd navrhované dôkazy zamietol, nakoľko ich vykonanie za zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov nemohlo prispieť k objasneniu veci a nemalo oporu v zistenom skutkovom stave. Ing. Pavol Pijak, bývalý konateľ žalobcu, podaním predmetnej žaloby uplatnil svoj nárok voči žalovanému z titulu zaplatenia ceny diela, ktorej splatnosť účastníci zmluvy o dielo viazali na vykonanie diela a jeho odovzdanie. Skutočnosť, že dielo bolo žalobcom riadne vykonané a žalovanému odovzdané, vyplývala nielen z obsahu odovzdávacieho protokolu, ale taktiež z vykonaných čiastočných úhrad. Žalobca v konaní poprel, že by k okamihu podania odporu žalovaný namietol vady diela, že by tieto riadnym spôsobom a včas žalobcovi notifikoval. Reklamácia vád v zákonom stanovených lehotách bola predpokladom uplatnenia nárokov z vád diela, a to tak u vád zo zákonnej zodpovednosti, ako aj u vád, na ktoré sa vzťahuje záruka. Obsahom odôvodnenia podaného odporu nebolo tvrdenie žalovaného o notifikácii vád diela a za takúto notifikáciu nemožno označiť ani samotný obsah odôvodnenia odporu, ktorý len vo všeobecnej rovine a bez zákonnej požiadavky špecifikácie a konkretizácie vád s následne uplatneným právom možno vyhodnotiť ako reklamáciu diela. Okresný súd poukázal na to, že žalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, z obsahu žaloby a pripojených listinných dôkazov mu bolo zrejmé, na základe akých právnych a skutkových dôvodov žalobca uplatnil svoj žalovaný nárok, k zmene skutkových tvrdení v priebehu pojednávania nedošlo, a preto na odročenie pojednávania za účelom výsluchu nebol daný dôležitý dôvod podľa § 101 ods. 2 OSP. Okresný súd konštatoval, že pojednávanie je možné odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom posúdenie tejto otázky je v plnej kompetencii konajúceho súdu. Predvolanie na pojednávanie bolo doručené žalovanému 07.01.2014. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil ani nepožiadal o odročenie z dôvodu, že by trval na osobnej účasti, pričom je v konaní zastúpený právnym zástupcom. Zároveň možno konštatovať, že v priebehu konania nevyšla najavo žiadna nová právne významná a podstatná skutočnosť, ktorá by odôvodňovala odročenie pojednávania na základe požiadavky právneho zástupcu žalovaného. Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je síce neodňateľným právom každého účastníka súdneho konania, a to v ktoromkoľvek štádiu konania, avšak existuje výnimka vyplývajúca z obsahu § 101 ods. 2 OSP, v zmysle ktorej okresný súd uskutoční pojednávanie aj v neprítomnosti účastníka, ak sa riadne predvolaný účastník na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Obom účastníkom konania bol poskytnutý rovnaký priestor pre uplatnenie procesných práv, a preto pri rešpektovaní zásady hospodárnosti konania a zásady prejednania veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov tak, aby ochrana práv účastníkov bola rýchla a účinná, okresný súd návrh právneho zástupcu žalovaného na odročenie pojednávania zamietol. Tým, že žalovaný riadne a včas nesplnil svoj peňažný záväzok z titulu úhrady ceny diela, dostal sa dňom nasledujúcim po dni splatnosti faktúry, ktorou žalobca vyúčtoval žalovanému cenu diela v súlade s dojednanými zmluvnými podmienkami, do omeškania s úhradou, ktoré omeškanie v časti priznanej istiny naďalej trvá. Pri aplikácii § 369 ods. 1 OBZ platného v čase vzniku omeškania žalovaného s úhradou dlhu, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe v súlade s obsahom procesného návrhu žalobcu zo dňa 06.02.2014 z dlžnej sumy do vykonania jednotlivých čiastkových úhrad a v časti nezaplatenej istiny až do zaplatenia tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Riadne zaplatenie ceny diela účastníci zmluvy o dielo zabezpečili dohodou o zmluvnej pokute vo výške 0,05% denne z nezaplatenej sumy, s ktorou je objednávateľ diela v omeškaní. Právna úprava zmluvnej pokuty je obsiahnutá v OZ § 544 až 545a a pre obchodné vzťahy je doplnená v OBZ v § 300 až § 302. Zmluvná pokuta postihuje dlžníka v prípade nesplnenia zmluvnou pokutou zabezpečenej povinnosti. Dohoda o zmluvnej pokute musí mať vždy písomnú formu a musí byť v nej určená výška zmluvnej pokuty alebo spôsob, akým sa určí. Účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka, hrozbou majetkovej sankcie, k riadnemu splneniu záväzku. Zároveň má zmluvná pokuta sankčný charakter, lebo účastníka, ktorý poruší zmluvnú pokutu, postihuje nepriaznivým následkom v podobe vzniku ďalšej povinnosti zaplatiť peňažnú čiastku v dohodnutej výške. Dohoda o zmluvnej pokute je v zásadne vecou vzájomnej dohody zmluvných strán, avšak nemôže byť dojednaná v neobmedzenej výške. Napriek tomu, že zákon výšku zmluvnej pokuty výslovne neupravuje, umožňuje súdu zmluvnú pokutu znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa zmluvná pokuta vzťahuje (§ 301 OBZ). „Súd poznamenáva, že žiadny právny predpis vrátane zákonných ustanovení súbežné uplatnenie nároku na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu za porušenie zmluvného záväzku nevylučuje. Napriek tomu, že zmluvná pokuta a úrok z omeškania v konkrétnom prípade zabezpečuje riadne splnenie povinnosti zaplatiť cenu diela podľa dohodnutých zmluvných podmienok, podstata uplatnenia týchto nárokov je rozdielna z hľadiska ich vzniku, pričom právna úprava neobsahuje ustanovenia, ktoré by vylučovali ich súbežnú aplikáciu.“ Zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne z dlžnej istiny nemožno považovať za neprimerane vysokú, a preto okresný súd napriek návrhu žalovaného nevyužil svoje moderačné právo, nakoľko uplatnený nárok z titulu zmluvnej pokuty a zákonného úroku z omeškania vyhodnotil ako zmluvné dojednanie účastníkov bežné v obchodnoprávnych vzťahoch a upravené v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti, ktorú by súd pri uplatnení moderačného oprávnenia svojim rozhodnutím narušil. Žalovaný tým, že nezaplatil žalobcovi riadne a včas dohodnutú cenu diela, porušil svoju základnú povinnosť vyplývajúcu z uzatvorenej zmluvy, ktorej splnenie zmluvné strany zabezpečili dohodou o zmluvnej pokute. Okresný súd preto žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi spolu s istinou úroky z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe a dohodnutú zmluvnú pokutu za celú dobu omeškania žalovaného s úhradou ceny diela do vykonania čiastočných úhrad a v časti nezaplatenej istiny až do zaplatenia tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol v časti zastaveného konania pri aplikácii § 146 ods. 2 veta druhá OSP, nakoľko pre správanie žalovaného bol vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne. V ostatnej časti bol žalobca v celom rozsahu úspešný a prináleží mu náhrada trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP ako účastníkovi úspešnému v konaní. Žalobca si uplatnil voči žalovanému náhradu trov konania, ktorých písomnú špecifikáciu predložil okresnému súdu podaním zo dňa 10.02.2014. Žalobcom uplatnené trovy konania v celkovej sume 3.206,74 Eur pozostávali z odmeny za úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia 17.01.2011 v sume 492,93 Eur, vyjadrenie k žalobe z 17.01.2011 v sume 492,93 Eur, účasť na pojednávaní dňa 15.01.2013 v sume 492,93 Eur, písomné podanie vo veci - čiastočné späťvzatie návrhu z 07.02.2013 v sume 270,54 Eur, písomné podanie vo veci - čiastočné späťvzatie návrh z 19.06.2013 v sume 101,25 Eur, účasť na pojednávaní dňa 07.02.2014 v sume 370,14 Eur, písomné podanie vo veci - čiastočné späťvzatie návrhu z 07.02.2014 v sume 253,94 Eur + 2 x režijný paušál vo výške 7,41 Eur za rok 2011, 3 x režijný paušál vo výške 7,81 Eur za rok 2013, 2 x režijný paušál vo výške 8,04 Eur za rok 2014 + náhrada za stratu času cestou na pojednávanie za 4 polhodiny na trase G. - Žilina a späť dňa 15.01.2013 vo výške 52,04 Eur (4 x 13,01 Eur), 07.02.2014 vo výške 53,60 Eur (4 x 13,40 Eur) + náhrada cestovných výdavkov za cestu na pojednávanie dňa 15.01.2013 na trase G. - Žilina a späť vo výške 45,37 Eur (168 km x 5,9 l/100 km x 1,476 Eur/l + 168 km x 0,183 Eur), dňa 07.02.2014 vo výške 45,10 Eur (168 km x 5,9 l / 100 km x 1,449 Eur/l + 168 km x 0,183 Eur) + DPH 20 % v sume 534,46 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia vo výške 3.206,74 Eur. Okresný súd „preskúmal navrhovateľom uplatnené trovy konania a priznal mu odlišne od predloženej špecifikácie náhradu trov konania za účasť na pojednávaní dňa 15.1.2013 vo výške 1/4 základnej sadzby t.j. 123,23 eur v súlade s ustanovením § 5 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, nakoľko pojednávanie bolo odročené bez meritórneho prejednania veci. V ostatnom boli trovy konania a trovy právneho zastúpenia navrhovateľom uplatnené a vyčíslené v súlade s ustanovením § 137 O.s.p. a príslušnými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom ku dňu vykonania jednotlivých úkonov právnej služby. Súd ďalej priznal navrhovateľovi trovy konania vyplývajúce zo spisu vo výške 1.072,50 eur, ktorá suma zodpovedá zaplatenému súdnemu poplatku za návrh na začatie konania, pri zohľadnení vrátenia častí poplatku vo výške spolu 763,50 pri čiastočných zastaveniach konania a pri zohľadnení vrátenia súdneho poplatku po právoplatnosti tohto rozsudku vo výške 544,50 eur zodpovedajúcej späťvzatiu návrhu pred otvorením prvého pojednávania dňa 7.2.2014. Pre úplnosť súd uvádza, že pri vyčíslení náhrady za stratu času cestou na pojednávanie dňa 15.1.2013 vo výške 26,02 eur a dňa 7.2.2014 vo výške 26,80 eur došlo k zrejmej chybe v počítaní, nakoľko súčin počtu stratených polhodín (4) a výšky náhrady (13,01 eur v roku 2013, resp. 13,40 eur v roku 2014) predstavuje 52,04 eur za deň 15.1.2013 a 53,60 eur za deň 7.2.2014. Z uvedeného dôvodu súd priznal navrhovateľovi náhradu za stratu času v správne vypočítanej výške, čo nepovažuje za prekročenie návrhu navrhovateľa na náhradu trov konania.“ Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý vyjadril nesúhlas s jeho výrokovou časťou a „taktiež nie je možné sa stotožniť s jeho odôvodnením, a preto v zákonnej lehote si proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podávame toto odvolanie, ktoré odôvodňujeme nasledovne.“ Poukázal a citoval čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - právo na spravodlivé súdne konanie, § 157 ods. 2 OSP. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP, pričom účastníkom konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného konania ovplyvňujúcich súvislostiach. Napadnutý rozsudok okresného súdu sa dôsledne neriadi § 157 ods. 2 OSP, pretože okresný súd bez riadneho odôvodnenia sa nijakým relevantným spôsobom nevysporiadal s tvrdenými žalovaného a preukazovanými skutočnosťami. Takto koncipované rozhodnutie Okresného súdu nesie znaky arbitrárnosti, čo je v priamom rozpore s článkom 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobstojí požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd „nesprávne posúdil vzťah účastníkov ako obchodno- právny, na ktorý následne nesprávne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Podľa nášho názoru Obec Kysucký Lieskovec ako účastník tohto záväzkovo-právneho vzťahu je subjektom verejnoprávnym, je subjektom verejného práva, je samosprávnou územnou jednotkou, ktorá vykonáva činnosti v záujme a v prospech obyvateľov obce, ktorí bývajú v jej obvode. Aj z povahy predmetného záväzkového vzťahu vyplýva, že sa jednalo o zhotovenie projektovej dokumentácie pre odkanalizovanie obce, čo sa dá jednoznačne podriadiť pod verejný záujem najmä obyvateľov obce. Nemožno preto na tento záväzkový vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka vo vzťahu k základu nároku ako aj k príslušenstvu a zmluvnej pokute.“ Tiež sa nestotožnil s okresným súdom, podľa ktorého „pokiaľ sme aj čiastočne z navrhovateľom uplatneného nároku plnili, nastali účinky uznania dlhu podľa ustanovenia § 48 ods. 3 Obchodného zákonníka. K tomuto dôjsť nemohlo, pretože prvé dve platby boli vlastne preposlané a to z obce Ochodnica vo výške 10.225,32 eur a z obce Dunajov vo výške 5.580,70 eur tak, ako to vyplýva aj z textu samotnej zmluvy. Následne pokiaľ došlo k ďalším platbám celkom v sume 6.000,- eur, tieto platby boli uhradené za obec Kysucký Lieskovec s tým, že v týchto platbách boli aj zohľadnené vady diela, ktoré nebolo odovzdané riadne, včas a v požadovanej kvalite tak, ako sme to uvádzali v odpore a následne na pojednávaní.“ Suma predstavujúca podiel obce Lodno taktiež nebola žalovaným uhradená z dôvodu, že nebolo zrejmé, či predmetný projekt bol vykonaný a realizovaný v súlade s dohodami aj pre obec Lodno, nakoľko táto obec na tomto projekte ešte pred začiatkom jeho realizácie prestala participovať. Nemohlo preto dôjsť týmito jednotlivými platbami k uznaniu zvyšku dlhu tak, ako to konštatoval okresný súd. Žalovaný zotrvával na návrhoch na doplnenie dokazovania, a to výsluchom štatutárneho orgánu žalovaného ako aj pôvodného konateľa žalobcu a výsluchom ďalších svedkov ako napr. starostov jednotlivých dotknutých obcí. „Súd teda nesprávne vyhodnotil tento záväzkovo- právny vzťah ako obchodný. Mal aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a v jeho intenciách taktiež ďalej rozhodovať. Z dôvodu omeškania súd priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania a súčasne aj právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,05% denne z nezaplatených, resp. omeškaných súm.“ Okresný súd podľa žalovaného nesprávne priznal žalobcovi ním uplatnenú zmluvnú pokutu v celom rozsahu a žiadnym spôsobom na návrh žalovaného na aplikáciu moderačného práva neprihliadol, pretože funkcia zmluvnej pokuty slúži aj ako akási paušalizovaná náhrada škody, ktorá by mohla vzniknúť, pričom však je zrejmé, že ako sankcia v danom prípade jednoznačne postačuje len zákonný úrok z omeškania. Takto dohodnutá zmluvná pokuta bola v rozpore so záujmami spoločnosti a bolo možné konštatovať, že žalobcovi ako sankcia postačoval zákonný úrok z omeškania, pretože zmluvná pokuta tak, ako bola dohodnutá, je vysoko nad rámec zabezpečovanej povinnosti. Súbežná aplikácia zákonného úroku z omeškania a zmluvnej pokuty v danom prípade nie je namieste a nedôvodne zvýhodňuje jednu z dvoch strán záväzkovo-právneho vzťahu, resp. účastníkov konania. V odvolaní žalovaný uviedol, že za nepreskúmateľnú a zmätočnú považoval časť odôvodnenia týkajúcu sa priznaných trov konania. Priznané trovy konania, ktoré si žalobca špecifikoval a o ktorých okresný súd rozhodoval, považoval žalovaný za nesprávne a v rozpore s „Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení. Pokiaľ by aj mal byť v konaní navrhovateľ úspešný, mala by mu prináležať vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia za úkony právnej služby odmena len za 4 úkony a to: prevzatie a príprava zastupovania, žaloba, nemeritórne pojednávanie a pojednávanie vo veci samej. Podľa nášho názoru súd nesprávne priznal navrhovateľovi právo na náhradu za úkony právnej služby označené ako čiastočné späťvzatia. V tejto súvislosti do pozornosti odvolaciemu súdu dávame tú skutočnosť, že návrh na začatie konania bol súdu doručený dňa 19.1.2011. Navrhovateľovi boli v prospech jeho účtu pripísané platby vo výške 10.225,32 eur dňa 10.5.2011, vo výške 5.580,70 eur dňa 30.12.2011, vo výške 1.500,- eur dňa 31.12.2012, vo výške 2.000,- eur dňa 23.1.2013 a vo výške 2.500,- eur dňa 22.5.2013.“ V poradí prvá platba vo výške 10.225,32 Eur bola žalobcovi pripísaná ešte predtým, ako bol žalovanému dňa 16.05.2011 doručený platobný rozkaz zo dňa 18.04.2011. Ešte pred uskutočnením nemeritórneho pojednávania, ktoré sa konalo dňa 15.01.2013, žalobca teda musel mať vedomosť o troch platbách (10.05.2011, 30.12.2011, 31.12.2012). Prvé čiastočné späťvzatie žalobca okresnému súdu doručil dňa 11.02.2013, teda takmer 2 roky po tom, čo mu bola úhrada pripísaná na jeho účet. „Sme toho názoru, že pokiaľ takéto čiastočné späťvzatie ohľadom v poradí prvej platby vo výške 10.225,32 eur chcel navrhovateľ uskutočniť, mal tak urobiť podstatne skôr, resp. najneskôr pri svojej účasti na pojednávaní, hoci nemeritórnom. Ďalším podaním doručeným súdu dňa 19.6.2013 navrhovateľ vykonal ďalšie čiastočné späťvzatie a to za platbu vo výške 2.500,- eur, ktorá mu bola na jeho účet pripísaná dňa 22.5.2013. Toto čiastočné späťvzatie uskutočnil navrhovateľ relatívne bez zbytočného časového sklzu. Poukazujeme však na skutočnosť, že dňa 19.6.2013, kedy bolo súdu doručené podanie navrhovateľa, mal navrhovateľ vedomosť už o všetkých ostatných platbách, ktoré boli z našej strany realizované a ktoré boli pripísané v prospech jeho účtu. Čiastočné späťvzatie zo dňa 6.2.2014 bolo písomne vyhotovené deň pred termínom pojednávania, ktoré sa konalo dňa 7.2.2014 a na ktorom sa právny zástupca navrhovateľa zúčastnil. Pokiaľ teda vtedy k úprave žalobného návrhu malo dôjsť, podľa nášho názoru nehospodárne a nad rámec účelnosti boli vykonané dva úkony právnej služby, keď takáto úpravu mohla byť uskutočnená aj ústne do zápisnice na pojednávaní. Navyše ako sme už vyššie uviedli, o všetkých úhradách, ktoré boli realizované v prospech účtu navrhovateľa tento mal vedomosť najneskôr dňa 22.5.2013. Sme toho názoru, že navrhovateľ nelogicky, na viackrát a nepresne bral svoj návrh na začatie konania čiastočne späť, čím zbytočne fabrikoval a uskutočňoval úkony právnej služby, za ktoré si napokon aj v konaní trovy uplatnil a ktoré mu súd priznal. Takýto postup súdu považujeme za nesprávny, nakoľko minimálne všetky tri úkony písomných čiastočných späťvzatí sú uskutočnené neúčelne, teda navrhovateľovi by súd za takéto zbytočné úkony právo na náhradu trov priznávať nemal. Ako sme už uviedli v čase prvého písomného čiastočného späťvzatia musel navrhovateľ mať vedomosť už o štyroch čiastkových platbách a druhé písomné čiastočné späťvzatie bolo uskutočnené po v poradí poslednej piatej úhrade. Preto aj čiastočné späťvzatie zo dňa 6.2.2014 vyhotovené deň pred pojednávaním, ktorým podaním navrhovateľ vlastne berie čiastočne späť platby ešte z roku 2011, 2012 a 2013 (v poradí druhú, tretiu a štvrtú platbu) je zbytočným úkonom právnej služby, nehospodárnym, pretože takáto úprava mohla byť vykonaná ústne do zápisnice na pojednávaní. V konečnom dôsledku aj bola, pretože podanie bolo doručené súdu v deň pojednávania.“ Taktiež pokiaľ v priebehu konania dochádzalo právoplatne k čiastočným zastaveniam konania, trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastupovania mali byť priznané zo základu, ktorý predstavujú jednotlivé sumy istín, ktoré po čiastočnom zastavení tvorili predmet konania. Namietal, že trovy konania boli žalobcovi „priznané nesprávne a to v nesprávnej výške a taktiež za úkony, za ktoré navrhovateľovi priznané byť nemali.“ Žiadal, aby „Krajský súd v Žiline ako súd odvolací napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina l0Cb/142/2011-179 zo dňa 7.2.2014 v zmysle ust. § 220 OSP zmenil tak, že návrh na začatie konania ako nedôvodný v celom rozsahu zamietne a zároveň nám voči navrhovateľovi prizná právo na náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania, resp. v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“ K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý uviedol, že odvolanie žalovaného neobsahovalo žiadne skutočnosti, ktoré by dávali podklad pre rozdielne rozhodnutie vo veci samej, ktorej podstatou je zaplatenie dojednanej ceny za zhotovenia vykonaného diela v intenciách Zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 26. februára 2010. Podľa vyjadrenia žalobcu „Ako prvé je potrebné odmietnuť časť odvolania žalovaného, v ktorej polemizuje s posúdením zmluvného vzťahu účastníkov konania za obchodnoprávny vzťah, pretože neexistuje právne relevantný dôvod vyňať predmetnú zmluvu spod režimu obchodného práva. Okrem toho takáto výhrada nebola ani raz vznesená počas priebehu celého prvostupňového konania. Dodatočná argumentácia preto pôsobí výlučne zavádzajúco.“ Ak žalovaný opakovane uvádzal údajné vady diela a ich zohľadnenie pri čiastkových platbách, tak s týmito námietkami sa okresný súd riadne vysporiadal v písomnom odôvodnení rozhodnutia, keď žalovaný nenotifikoval a nereklamoval žiadne vady diela. Ak žalovaný v tejto súvislosti tvrdil, že nenastali účinky uznania dlhu podľa § 407 ods. 3 OBZ, pretože ich za žalovaného uhrádzali iné subjekty, tak treba zdôrazniť, že práve tieto platby spôsobili problémy s ich identifikáciou a následné viaceré čiastočné späťvzatia. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že sa nemohol stotožniť s opätovným návrhom žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom štatutárneho orgánu žalovaného ako aj pôvodného konateľa žalobcu, ako aj výsluchom ďalších svedkov ako napr. starostov jednotlivých obcí, pretože právo na spravodlivý proces, resp. na súdnu ochranu nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Vo vzťahu k dokazovaniu súd prvého stupňa jednak jasne a výstižne vysvetlil prečo nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie výsluchy (v konaní boli navrhnutí na vypočutie iba štatutárni zástupcovia žalovaného a pôvodného žalobcu), jednak návrh na výsluch svedkov sa objavil až v podanom opravnom prostriedku, takže uvedené nie je možné klásť za vinu prvostupňovému súdu. Z tohto pohľadu bol návrh na vypočutie iných svedkov v odvolacom konaní nadbytočný a je v rozpore s celkovým zmyslom súdneho konania. Účelovo pôsobila podľa žalobcu aj obrana žalovaného ohľadne zmluvnej pokuty a jej moderácie. Bolo potrebné akcentovať princíp autonómie vôle zmluvných strán a slobody ich rozhodovania. Každý musí niesť následky za svojej konanie a bolo by práve v rozpore so zásadou rovnosti, ak by došlo k privilegovaniu žalovaného a jeho zvýhodnenie na úkor veriteľa - žalobcu. Bolo by neobjektívne považovať zmluvnú pokutu za iba „akúsi paušalizovanú náhrady škody' ako sa snaží naznačiť žalovaný. Zmluvná pokuta plní aj iné funkcie, najmä preventívnu a uhradzovaciu. Tiež nie je možné stotožňovať zmluvnú pokutu ako spôsob zaistenia záväzku s úrokmi z omeškania, ktoré ako príslušenstvo pohľadávky je zákonným dôsledkom omeškania. V prejednávanom spore je samotná zmluvná pokuta ako aj jej výška adekvátnym prostriedkom zabezpečenia povinnosti žalovaného zaplatiť cenu za dielo. K aplikácií zmluvnej pokuty a k požiadavke jej zníženia dal okresný súd konkrétnu a špecifickú odpoveď v odôvodnení rozsudku, a preto nie je daný dôvod na vyhovenie odvolateľovi.“ Z podaného odvolania ani nevplýva, že by sa súd prvého stupňa dôsledne neriadil § 157 ods. 2 OSP. Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné a zjavne neodôvodnené. Iba skutočnosť, že sa žalovaný s rozsudkom nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti rozhodnutia. Žalovaný podal tiež odvolanie proti výroku, ktorým okresný súd zastavil konanie v časti o zaplatenie 9.080,70 Eur, nevyslovil sa však, v čom považoval túto časť rozhodnutia za nesprávnu. So zreteľom na to, že k zastaveniu došlo na základe procesného úkonu žalobcu, ktorý zapríčinil žalovaný, „tak odvolanie v tejto časti je redundantné“. V časti priznaných trov konania je nevyhnutné prihliadať na skutočnosť, že žalovaný zavinil postupné zastavovanie častí konania, a je preto povinný uhradiť trovy konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie práv žalobcu. „Ak žalovaný vyčíta žalobcovi nehospodárnosť pri jeho procesných úkonoch tak práve dbanie na hospodárnosť, rýchlosť a celkový účel civilného procesu viedlo žalobcu, aby nepodával čiastočné späť vzatia jednotlivo, ale naraz na pojednávaní, pretože procesný postup v zmysle ustanovenia § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, kedy je súd povinný vyžiadať si súhlas žalovaného so späťvzatím (prijímanie uznesení, administratívna, doručovanie), neúmerne predlžovalo rýchly postup v konaní.“ Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v rade 2/ 11.751,98 Eur s príslušenstvom potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolanie žalovaného v podaní zo dňa 31.03.2014 proti výroku, ktorým okresný súd konanie v časti o zaplatenie 9.080,70 Eur zastavil, odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP a napadnutý výrok o trovách prvostupňového konania zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0 . V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/272/2014-226 zo dňa 10.11.2015 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania osobitne upovedomení písomnosťou krajského súdu zo dňa 10.11.2015 (č.l. 227 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline. Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, napriek odvolacej argumentácií žalovaného. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, v napadnutom výroku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel, krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi v rade 2/ sumu 11.751,98 Eur s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil, namietal aj závery okresného súdu v skutkovej rovine a tiež argumentoval, že rozhodnutie okresného súdu nespĺňa náležitosti podľa § 157 ods. 2 OSP a rozhodnutie okresného súdu podľa žalovaného nesie znaky arbitrárnosti v súvislosti s takto formulovanou odvolacou argumentáciou. Krajský súd považuje za podstatné zdôrazniť, že podľa podaného odvolania žalovaným bol napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu „a preto v zákonnej lehote si proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podávame toto odvolanie, ktoré odôvodňujeme nasledovne.“ Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 31.03.2014 (č.l. 185 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP) odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného. K odmietnutiu odvolania žalovaného zo dňa 31.03.2014 do výroku rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd konanie v časti o zaplatenie 9.080,70 Eur zastavil, krajský súd poukazuje na § 218 ods. 1 písm. b) OSP a analogicky aj na judikované rozhodnutie Rc 40/1993, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.07.1992 sp. zn. 1Cdo 28/1992, podľa ktorého právnej vety ...„právo na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá ten účastník, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach“. Uvedená napadnutá výroková časť rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd konanie v časti uplatneného nároku na zaplatenie 9.08,70 Eur zastavil, nebola takou, ktorou by žalovaný bol dotknutý na svojich právach, keďže nevyznela v jeho neprospech. Z uvedeného žalovaný v tejto časti podaného odvolania proti zastavujúcemu výroku rozsudku okresného súdu nebol osobou oprávnenou na podanie odvolania a v tejto časti jeho odvolanie bolo odvolacím súdom odmietnuté podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP. V odvolaní žalovaný argumentoval rozporom rozhodnutia okresného súdu s § 157 ods. 2 OSP. V rovine tejto argumentácie žalovaného považuje krajský súd potom za podstatné uviesť, že v zmysle § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej právnej úpravy v § 157 ods. 2 OSP. Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd v danom prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplývalo. V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci. Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, čo v danom prípade, podľa zistení odvolacieho súdu, prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal. Žalovaný v odvolaní namietal, že rozhodnutie okresného súdu má i znaky arbitrárnosti. Vzhľadom na túto argumentáciu, krajský súd uvádza, že „Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Tomu musí zodpovedať i obsah odôvodnenia rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Uvedené platí pre rozhodnutie vydané tzv. skrátenou formou odôvodnenia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 148/2011, zo dňa 19. júla 2012). Po vykonaní odvolacieho prieskumu vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku nemohol krajský súd konštatovať arbitrárnosť predmetného rozhodnutia okresného súdu. V odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd nesprávne posúdil vzťah účastníkov ako obchodno- právny, na ktorý podľa neho následne nesprávne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a poukázal na to, že Obec Kysucký Lieskovec je subjektom verejno-právnym, subjektom verejného práva, územnou samosprávnou jednotkou, konštatoval v odvolaní, že „aj z povahy predmetného záväzkového vzťahu vyplýva, že sa jednalo o zhotovenie projektovej dokumentácie pre odkanalizovanie obce, čo sa dá jednoznačne podriadiť pod verejný záujem najmä obyvateľov obce. Nemožno preto na tento záväzkový vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka vo vzťahu k základu nároku ako aj k príslušenstvu a zmluvnej pokute“. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v odvolaní považuje krajský súd za podstatné zvýrazniť dikciu § 261 OBZ s dôrazom na ods. 2 a 3. K tvrdeniu žalovaného, že „nemožno preto na tento záväzkový vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka vo vzťahu k základu nároku ako aj k príslušenstvu a zmluvnej pokute“ odvolací súd uvádza, že nie je zrejmé, z akých skutočností a z akej argumentácie žalovaný pri týchto svojich záveroch vychádzal, pričom je nevyhnutné opätovne poukázať na § 261 ods. 2 a ods. 3 OBZ. Tiež je potrebné zdôrazniť, že žalovaný v tejto rovine neposkytol žiadnu ďalšiu argumentáciu. Žalovaný v odvolaní ďalej vyjadril nesúhlas so závermi súdu prvého stupňa, konštatoval, že „dôjsť nemohlo, pretože prvé dve platby boli vlastne preposlané a to z Obce Ochodnica vo výške 10.225,32 eur a z Obce Dunajov vo výške 5.580,70 eur tak, ako to vyplýva aj z textu samotnej zmluvy“, až ďalšie platby v sume 6.000,- Eur, tieto boli uhradené za Obec Kysucký Lieskovec s tým, že v týchto platbách boli zohľadnené aj vady diela. Krajský súd poukazuje na skutočnosť uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku „žalovaný svojím podpisom potvrdil prevzatie riadne vykonaného diela, čo bolo aj predpokladom pre vznik práva žalobcu ako zhotoviteľa diela fakturovať cenu, ktorú žalovaný čiastočne zaplatil, čím nastali účinky uznania zvyšku dlhu“ a na záver okresného súdu, že žalobca pred súdom prvého stupňa zdôraznil, že žalovaný žalobcovi neoznámil žiadne vady diela, tieto nešpecifikoval, nekvantifikoval a v protokole o prevzatí diela štatutárny orgán objednávateľa, teda žalovaného potvrdil správnosť a pravdivosť predloženej listiny. Od začatia prvostupňového konania podaním žaloby na okresnom súde dňa 19.01.2011 ku dňu posledného pojednávania žalovaný písomne nereklamoval žiadne vady diela, nekonkretizoval, o aké vady diela ide, preto obrana žalovaného bola okresným súdom vyhodnotená ako účelová. V súvislosti s uvedenou argumentáciou sa žiada krajskému súdu v rovine čiastočných úhrad poukázať na výpoveď žalovaného pred súdom prvého stupňa dňa 07.02.2014 podľa obsahu zápisnice na č.l. 160 spisu, v ktorom uviedol, „Pokiaľ ide o čiastočné späťvzatie žaloby a predložené listinné dôkazy preukazujúce čiastočnú úhradu žalovanej pohľadávky, odporca tieto listiny nerozporuje“. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v odvolaní považuje krajský súd za podstatné uviesť, že pokiaľ okresný súd vyhodnocoval uvedené úhrady ako uznanie záväzku, s čím žalovaný v odvolaní nesúhlasil, že uvedený postoj žalovaného a argumentáciu v odvolacom konaní nebolo možné vyhodnotiť ako relevantnú a takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť okresného súdu, keďže v samotnej výpovedi žalovaného pred okresným súdom podľa obsahu zápisnice zo dňa 07.02.2014 vyplynulo, že „Čo sa týka tej uplatnenej pohľadávky, táto bola podľa nášho názoru podmienená aj spoluprácou s ostatnými obcami, avšak táto nebola v dostatočnej miere poskytnutá, čo sa týka tých jednotlivých čiastkových úhrad, tieto boli v prvých dvoch prípadoch, a to platba z 10.5.2011 cestou odporcu preposlaná z obce Ochodnica, a čo sa týka platby zo dňa 30.12.2011, táto bola cestou odporcu preposlaná z obce Dunajov. Z toho dôvodu preto v tejto časti podľa nášho názoru odporcovi, pokiaľ vzniklo nejaké omeškanie, je to z dôvodu neposkytnutia súčinnosti z týchto obcí“. Z citovaných skutočností, teda zo samotnej argumentácie žalovaného pred súdom prvého stupňa predsa nevyplývalo, že by v konaní bolo preukázané, že žalovaný uplatnil zodpovednostné nároky voči žalobcovi a navyše v samotnom odvolaní žalovaný uviedol, že v platbách v sume 6.000,- Eur boli uhradené úhrady i za Obec Kysucký Lieskovec. Krajský súd považuje za podstatné akcentovať, že žalobou uplatnený nárok medzi účastníkmi konania bol na základe Zmluvy o dielo zo dňa 26.02.2010 (ďalej aj len „zmluva“), ktorou okresný súd riadne vykonal dokazovanie, a je namieste upriamiť pozornosť práve na jej článok 1, článok 6 bod 6.3, v ktorej bolo dohodnuté, že „ Faktúra vystavená zhotoviteľom, v súlade s touto zmluvou, je splatná do 60 dní od doručenia objednávateľovi.“ a objednávateľom podľa článku 1 bol žalovaný. Nosným pre závery krajského súdu preto teda bolo zmluvné vymedzenie účastníkov zmluvného vzťahu, predmetu záväzkového vzťahu konania a znenie článku 6 bod 6.3, v ktorom tak, ako už odvolací súd uviedol, bolo jednoznačne dohodnuté, že faktúra vystavená zhotoviteľom je splatná a doručená do 60 dní od doručenia objednávateľovi, ktoré zmluvné dojednanie nadväzuje na článok 6 bod 6.1 predmetnej zmluvy, z ktorého je zrejmé, že objednávateľ počíta s tým, že uvedenú cenu bez DPH uhradia jednotlivé obce. Je namieste podľa odvolacieho súdu tiež zvýrazniť, že článok 6.1 je bez akéhokoľvek vplyvu na povinnosť zaplatiť cenu diela, ktorá povinnosť vyplýva z článku 6 bod 6.3 zmluvy. Odvolací súd uvádza, že ak žalovaný pred súdom prvého stupňa uviedol vady poskytnutého plnenia, tak tieto zostali len vo všeobecnej rovine bez konkretizácie a tiež, že neboli poskytnuté žiadne relevantné dôkazy, ktorými by bolo boli vady žalovaným preukazované. Je potrebné pripomenúť, že žalovaný bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 OSP (doručenky na č.l. 157 spisu). V rovine argumentácie žalovaného v odvolaní, že k uznaniu dlhu nemohlo dôjsť, sa poukazuje na výpoveď právneho zástupcu žalovaného pred okresným súdom, „pretože prvé dve platby boli vlastne preposlané, a to z obce Ochodnica vo výške 10.225,32 eur a z obce Dunajov vo výške 5.580,70 eur tak, ako to vyplýva aj z textu samotnej zmluvy. Následne pokiaľ došlo k ďalším platbám celkom v sume 6.000 eur, tieto boli uhradené za obec Kysucký Lieskovec“ (č.l. 187 spisu) .V súvislosti s uvedenou argumentáciou sa uvádza, že z listinných dôkazov, ktoré boli pripojené v spise, vyplýva, že úhradu sumy 5.580,70 Eur podľa listinného dôkazu na č.l. 167 spisu žalobca prijal dňa 30.12.2011 od Obce Kysucký Lieskovec a tak isto dňa 31.12.2012 sumu 1.500 Eur od Obce Kysucký Lieskovec, dňa 23.01.2013 od Obce Kysucký Lieskovec sumu 2.000 Eur, teda išlo o platby prijaté od žalovaného (listinné dôkazy na č.l. 168 a 169 spisu). K žalovaným tvrdenej skutočnosti, že uvedené peniaze boli „vlastne preposlané“, tak ako uvádzal žalovaný v odvolaní na č.l. 187 spisu a i v konaní pred súdom prvého stupňa (č.l. 164 spisu), neboli produkované zo strany žalovaného žiadne dôkazy. Preto krajský súd nemohol vyhodnotiť uvedenú argumentáciu žalovaného v odvolaní ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu v tejto rovine. Žalovaný v odvolaní namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov výsluchom štatutárneho orgánu žalovaného ako aj pôvodného konateľa žalobcu a výsluchom ďalších svedkov, ako napríklad starostov jednotlivých dotknutých obcí. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou krajský súd považuje za podstatné skonštatovať, že podľa § 125 OSP výsluch žalovaného, ako účastníka konania, je len jedným z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované iné dôkazy, z ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť žalobcovho nároku, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať, že by postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Krajský súd zdôrazňuje, že nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovaného, ako účastníkovi súdneho konania, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd k úplnosti veci poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ...„výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Krajský súd uvádza, že k odňatiu možnosti žalovaného konať pred prvostupňovým súdom nedošlo, pričom krajský súd zdôrazňuje, že ....výsluch účastníka konania v zmysle úpravy v § 131 OSP vo väzbe na § 120 ods. 1 veta prvá a druhá OSP a § 125 OSP tvorí len jeden z dôkazných prostriedkov. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, pričom pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Nie je preto vadou dokazovania, ak v konečnom dôsledku žalovaný ako účastník konania, neuniesol svoje dôkazné bremeno, vo vzťahu k svojim tvrdeniam, v danom prípade k použitej obrane. Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že okresný súd žalobcovi priznal ním uplatnenú zmluvnú pokutu v celom rozsahu a že nevyužil aplikáciu moderačného práva, pričom takto dohodnutá zmluvná pokuta, bola podľa neho v rozpore so záujmami spoločnosti a konštatoval, že žalobcovi ako sankcia postačoval zákonný nárok z omeškania, pretože zmluvná pokuta, tak ako bola dohodnutá, bola vysoko nad rámec zabezpečovacej povinnosti a súbežná aplikácia úroku z omeškania a zmluvnej pokuty v danom prípade nebola namieste. Vzhľadom na túto argumentáciu žalovaného v odvolaní sa krajský súd oboznámil s jeho argumentáciou pred súdom prvého stupňa, ktorú v zásade možno stotožniť s argumentáciou právneho zástupcu žalovaného v záverečnej reči podľa obsahu zápisnice okresného súdu spísanej dňa 07.02.2014 podľa obsahu na č.l. 164 spisu. Okresný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne nemožno považovať za neprimerane vysokú, preto nevyužil moderačné právo, pretože nárok z titulu zmluvnej pokuty a zákonného úroku z omeškania vyhodnotil ako zmluvné dojednanie bežné v obchodno-právnych vzťahoch upravené v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti. Tiež konštatoval, že žalovaný tým, že nezaplatil žalobcovi riadne a včas dohodnutú cenu diela, porušil svoju základnú povinnosť vyplývajúcu z uzatvorenej zmluvy, ktorej splnenie zmluvné strany zabezpečili dohodou o zmluvnej pokute. Krajský súd na tomto mieste považuje za podstatné konštatovať, že na základe argumentácie žalovaného v odvolaní nebol vytvorený dostatočný priestor pre krajský súd na odklon od argumentácie okresného súdu, ktorú považoval za dostatočnú. Krajský súd poukazuje na to, že úprava zmluvnej pokuty v OBZ je len doplnením právnej úpravy tohto inštitútu obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§ 544 a § 545). Zmluvná pokuta patrí k zabezpečovacím prostriedkom záväzkového práva. Je to dohodou účastníkov určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Možno ju dohodnúť aj pre prípad omeškania so splatením peňažného záväzku, a to takým spôsobom, že jej výška bude tiež závislá na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti, napr. percentuálnou sadzbou za každý deň alebo za každý mesiac omeškania, teda za vymedzený čas. V tejto súvislosti krajský súd podporne poukazuje i na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/11/2008, zo dňa 11. decembra 2008, v zmysle ktorého „zmluvná pokuta je jedným z právnych prostriedkov slúžiacim na zabezpečenie zmluvnej povinnosti. Právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje pre platné dojednanie zmluvnej pokuty, okrem písomnej formy, vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá má byť takto zabezpečená a jednoznačnú dohodu o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia.“ Má akcesorickú povahu, pri svojom vzniku predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť. Inštitút zmluvnej pokuty plní v určitom zmysle slova funkciu paušalizovanej náhrady škody. Výška zmluvnej pokuty musí spĺňať kritérium primeranosti, inak by dohoda o nej mohla byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, prípadne by neprimerane vysoká zmluvná pokuta v obchodných vzťahoch mohla byť dôvodom moderačného oprávnenia súdu, teda dôvodom na jej zníženie súdom. Moderačné právo súdu upravuje § 301 Obchodného zákonníka. Jeho podstata spočíva v tom, že súd môže znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu so zreteľom na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, pričom hranicou takého zníženia je výška škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Je potrebné zdôrazniť, že okresný súd na návrh účastníka mohol rozhodovať, či zmluvnú pokutu (ne)prizná v celej výške, t.j. vo výške, v akej bola stranami dojednaná a svojím moderačným právom zasiahnuť do zmluvných vzťahov účastníkov a tieto primeraným spôsobom modifikovať. V danom prípade však opodstatnene okresný súd podľa krajského súdu bral do úvahy skutočnosť porušenia povinnosti žalovaného riadne a včas zaplatiť cenu diela „porušil svoju základnú povinnosť vyplývajúcu z uzatvorenej zmluvy, ktorej splnenie zmluvné strany zabezpečili dohodou o zmluvnej pokute“. Zákonným kritériom posúdenia primeranosti zmluvnej pokuty je hodnota zabezpečovanej povinnosti a jej význam. Napriek tomu, že nejde v danom prípade o zanedbateľný postih, tak nemožno bez ďalšieho konštatovať, že ide o zmluvnú pokutu neprimerane vysokú. Je namieste zdôrazniť, že kritériom posúdenia primeranosti nemôže byť len celková výška uplatnenej zmluvnej pokuty k okamihu rozhodovania súdu, ak výška zmluvnej pokuty priamo závisela na dobe trvania omeškania dlžníka so splnením povinnosti, ktorú dohoda o zmluvnej pokute zabezpečuje. Prijatý záver krajského súdu korešponduje i s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. marca 2008, sp. zn. 4 Cdo 222/2005, v zmysle ktorého „Zmluvná pokuta patrí k zabezpečovacím prostriedkom záväzkového práva. Je to dohodou účastníkov určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Možno ju dohodnúť aj pre prípad omeškania so splatením peňažného záväzku, a to takým spôsobom, že jej výška bude tiež závislá na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti (napr. percentuálnou sadzbou za každý deň alebo za každý mesiac omeškania, teda za vymedzený čas)“. Vzhľadom na eurokonformný prístup krajský súd podporne poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 26. mája 1999, č.k. 29 Cdo 969/99, v zmysle ktorého dojednanie výšky zmluvnej pokuty, či spôsob jej určenia je vecou dohody účastníkov, zmluvnú pokutu je preto možno dojednať percentuálnou sumou za každý deň či mesiac alebo rok omeškania - teda rovnakým spôsobom ako v prípade úrokov z omeškania a na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 8. februára 2007 pod sp. zn. 21/2006, v zmysle ktorého zmluvná pokuta, na rozdiel od úrokov z omeškania, nie je ani príslušenstvom pohľadávky (ide o samostatný nárok), ani opakujúcou sa dávkou; povinnosť platiť zmluvnú pokutu sa preto spravuje zásadne odlišnými pravidlami, než je to pri povinnosti platiť úroky z omeškania. Uplatnenie zákonného úroku z omeškania a zmluvnej pokuty popri sebe nie je vylúčené. Na dotvrdenie správnosti týchto záverov krajský súd poukazuje na i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Obo/29/2008 zo dňa 26. mája 2009, v zmysle ktorého „Podľa názoru najvyššieho súdu zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky, ale samostatným majetkovým nárokom oprávneného a je ju možné samostatne vymáhať. Úrok z omeškania naopak je príslušenstvom pohľadávky.“ Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu vo veci samej, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený vo veci samej ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). Osobitne bol žalovaným napadnutý výrok o náhrade trov prvostupňového konania, kde žalovaný namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa a argumentoval tým, že súd prvého stupňa „nesprávne priznal navrhovateľovi právo na náhradu za úkony právnej služby označené ako čiastočné späťvzatia“ a tiež tým, že žalobca nelogicky naviackrát a nepresne bral svoj návrh na začatie konania späť, čím zbytočne fabrikoval a uskutočňoval úkony právnej služby, za ktoré si napokon uplatnil aj trovy konania a ak okresný súd priznal žalobcovi náhradu trov konania, tak takýto postup považoval za nesprávny. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného v odvolaní, po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd konštatuje, že uvedené skutočnosti namietané žalovaným v odvolaní okresný súd vo svojom rozhodnutí osobitne nevyhodnocoval, nevyjadril sa k účelnosti jednotlivých úkonov, ktorých náhradu trov konania si žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uplatnil. Preto krajský súd konštatuje, že okresný súd nedostatočne svoje rozhodnutie odôvodnil a pre rozpor v tejto časti napadnutého rozhodnutia s § 157 ods. 2 OSP bol výrok o trovách prvostupňového konania ako nepreskúmateľný zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie cez úpravu v § 221 ods. 1 písm. f) a h) a v zmysle § 221 ods. 2 OSP bola vec vrátená súdu prvého stupňa. Aj keď nepreskúmateľnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia netvorí samostatný odvolací dôvod, resp. priamy dôvod pre zrušenie rozhodnutia, ide o taký závadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi konania znemožňuje realizácia procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu OSP na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Takým právom je i právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho relevantný prieskum odvolacím súdom. Keďže okresný súd v predmetnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia o výške priznanej náhrady trov prvostupňového konania postupoval v rozpore s § 157 ods. 2 OSP, tak takýmto postupom odňal žalovanému jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. K vyššie uvedenému odvolací súd poukazuje, že predmetná vada konania tvorí porušenie základného práva účastníka občianskeho súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem najmä Občianskeho súdneho poriadku, aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov). V posudzovanom prípade bude potrebné, aby okresný súd v rámci nového konania a rozhodnutia o náhrade trov prvostupňového konania za dôsledného dodržania § 157 ods. 2 OSP pri rozhodovaní o výške náhrady trov prvostupňového konania zhodnotil dopad žalovaným namietanej procesnej situácie v konaní, a to včítane rozsahu a z dôvodov uvádzaných žalovaným v celom jeho odvolaní, keď došlo k obmedzeniu predmetu, k zastaveniu časti konania vo vzťahu k následne vykonaným úkonom právnej služby; uvedený procesný stav v danej konkrétnej sporovej právnej veci nenašiel zatiaľ zhodnotenie vo vzťahu k rozhodovaniu o výške trov konania, primárne cez vyhodnotenie účelnosti trov konania, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa ust. § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa ust. § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).