Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14CoKR/12/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111225812 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5111225812.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu: V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, XXX XX I., právne zastúpeného JUDr. Mario Buksa, právne služby, s.r.o., so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin, IČO: 36 862 819, proti žalovanej: JUDr. Alena Balážová, so sídlom N. 8, XXX XX U., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Alena Baková -ABEKO, so sídlom H. 3, XXX XX I., IČO: 34 383 280, (podnikateľský subjekt ukončil svoju činnosť k 04.01.2011), v konaní o vylúčenie veci zo súpisu majetku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi 10/2011-102 zo dňa 20.11.2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi 10/2011-102 zo dňa 20.11.2012 p o t v r d z u j e . O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd vylúčil osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia, ev. č. MT 833AT, VIN: TMBCX41U622632493, farba: strieborná metalíza svetlá a nákladný príves zn. PONGRATZ, ev. č. MT 058YE, VIN: U5GV0555561026539 zo súpisu majetku úpadcu: Alena Baková - ABEKO, H. č. XXXX/X, XXX XX I., IČO: 34 383 280. Vyslovil, že o trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v zákone č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, v znení účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „ZKR“), okresný súd zdôraznil, že konanie o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty je konaním, ktoré má zabezpečiť, umožniť osobám domáhať sa svojich práv, ktorým do ich práv a právom chránených záujmom zasiahol svojím konaním súdom ustanovený správca. Správca najčastejšie zasahuje do vlastníckych práv iných osôb tým, že do konkurznej podstaty zaradí majetok patriaci iným osobám ako úpadcovi. Správca tak robí z rôznych dôvodov, pričom zákon o konkurze a reštrukturalizácii stanovuje aj v takomto prípade pre správcu povinnosti. Správca je okrem toho, že takýto majetok do podstaty zaradí, povinný aj zapísať poznámku o tom, koho práv sa takéto zaradenie do podstaty dotkne, s tým, že je zároveň povinný dotknutú osobu vyzvať, aby preukázala svoje právo vylučujúce zápis do konkurznej podstaty a v prípade, ak takáto osoba toto svoje právo správcovi nepreukáže, správca je povinný tretiu osobu vyzvať, aby si svoje právo uplatnila v lehote 30-tich dní žalobou podanou na príslušnom súde proti správcovi, správkyni. Základným hmotnoprávnym predpokladom úspechu žalobcu v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty je dodržanie zákonom stanovenej hmotnoprávnej lehoty, v ktorej je možné podať žalobu. Ustanovenie § 78 ZKR presne stanovuje dĺžku tejto hmotnoprávnej lehoty s tým, že § 78 ods. 3 ZKR stanovuje zároveň výnimku z presne stanovenej lehoty, a to v prípade, ak správca majetok zapíše do podstaty bez poznámky, resp. s poznámkou v prospech inej osoby, napriek tomu, že mala byť zapísaná poznámka v prospech žalobcu. V danom prípade nastala práve táto situácia, a to, že v konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo k majetku, ktorý bol predmetom tohto konania svedčí v prospech žalobcu, tzn. že prípadná poznámka mala byť zapísaná práve v prospech žalobcu, čo sa nestalo. Na základe toho neplatí pre žalobcu stanovená 30- dňová lehota od zverejnenia dotknutého majetku v Obchodnom vestníku, ale lehota žalobcu zanikne najneskôr rozvrhnutím výťažku zo speňaženia dotknutého majetku, čo sa v našom prípade nestalo. Okresný súd konštatoval, že z uvedeného dôvodu žalobca podal žalobu včas. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v posudzovanom prípade žalovaná ako správkyňa úpadcu nevyzvala žalobcu, aby si svoje práva uplatnil na súde žalobou o vylúčenie sporného majetku podanou proti žalovanej, napriek tomu, že tak urobiť mal, keďže žalobcovi svedčí vlastnícke právo. Žalovaný v tomto konaní neuviedol a ani okresný súd v konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko v posudzovanom prípade išlo o kúpnu zmluvu na hnuteľnú vec, ktorá nevyžaduje písomnú formu a vlastnícke právo k hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho jej odovzdaním, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak, čo sa v tomto prípade nepreukázalo. Okrem toho úpadkyňa v čase uzavretia kúpnej zmluvy nemala zakázané s vlastným majetkom nakladať. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní upravil označenie žalovanej. Čo sa týkalo námietky nesprávneho petitu, tak podľa okresného súdu bolo potrebné uviesť, že navrhované znenie žalobného návrhu nie je pre súd doslovne záväzné. Základnou podmienkou žalobného návrhu je jeho určitosť a zrozumiteľnosť tak, aby bolo súdu zrejmé, čoho sa účastník konania podanou žalobou domáha. Navrhované znenie žalobného návrhu predstavuje len základný rámec, v rámci ktorého je súd povinný rozhodnúť, súd však nie je viazaný doslovným znením. Súd má pri formulácii znenia rozhodnutia možnosť navrhované znenie upraviť tak, aby toto znenie vyhovovalo platným právnym predpisom a zaužívanej právnej praxi. Toto samozrejme platí len v prípade, ak je navrhované znenie žalobného návrhu naformulované spôsobom, ktorý umožňuje súdu jednoznačne určiť to, čoho sa účastník konania domáha tak, ako to vyžaduje § 79 ods. 1 OSP. V zmysle vykonaného dokazovania bolo preukázané, že výzvy, oznámenia zo strany daňového úradu boli úpadkyni doručené až po 17.03.2009, teda po dni uzatvorenia kúpnej zmluvy. Všetky argumenty uvádzané žalovanou boli argumentmi týkajúcimi sa neúčinnosti, to však okresný súd v tomto konaní nebol oprávnený a ani povinný skúmať. Okresný súd uviedol, že je pravdou, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva automaticky aj bez autoritatívneho rozhodnutia súdu, musia však existovať dôvody tejto neplatnosti, čo však nebolo vykonaným dokazovaním preukázané. Okresný súd vyhodnotil žalobu žalobcu ako dôvodnú, preto jej v celom rozsahu vyhovel a rozhodol o vylúčení predmetných hnuteľných vecí zo súpisu majetku úpadkyne. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 OSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná, ktorá namietala, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe ktorého vyriekol nesprávny právny záver. Žalovaná zdôraznila, že v prvostupňovom konaní prednášala tvrdenia, ktoré doložila aj dôkazmi, na základe ktorých žiadala od prvostupňového súdu, aby tento prejudiciálne rozhodol, že „bezzmluvný prevod vlastníctva úpadkyne Aleny Bakovej -ABEKO, H. č. XXXX/X, XXX XX Sučany, ICO: 34 383 280 ako „predávajúcej" k osobnému motorovému vozidlu zn. Skoda Octavia, ev.č. MT 8331T, VIN: TMBCX41U622632493, farba: strieborná metalíza a nákladnému prívesu zn. PONGRATZ, ev. č. MT 058YE, VIN: U5GV0555561026539 (ďalej len 2 HV) zo dňa 17.3.2009 na navrhovateľa ako „kupujúceho" je neplatným právnym úkonom v zmysle ust. §3, §37 a § 39 zák. č. 40/1964 Zb. OZ, keďže tento PÚ nebol zo strany ani „predávajúcej" ani zo strany „kupujúceho" robený VÁŽNE, účel tohto PÚ sa prieči dobrým mravom, na základe čoho odporca žiadal žalobný návrh zamietnuť v plnom rozsahu.“ Žalovaná sa v tomto sporovom konaní domáhala vyslovenia absolútnej neplatnosti uvedeného právneho úkonu z dôvodu, že „predávajúca“ - A. D. mala, nad akúkoľvek pochybnosť, vedomosť, že viac ako dva roky nie je schopná splácať svoje splatné záväzky svojim dodávateľom, štátu - daňové dlhy, dlhy v sociálnych a zdravotných poisťovniach - čo preukazovala dôkazmi „viď. prílohy 4,5,6,8,11 k Vyjadreniu zo dňa 10.4.2012“, ktoré jednoznačne preukazovali (najmä príloha 8), že „predávajúca" mala pred prevodom vlastníctva k dvom hnuteľným veciam na žalobcu -jej blízku osobu, t.j. pred dňom 17.03.2009 34 veriteľov, ktorým od r. 2008 nesplácala ich splatné pohľadávky, a to až vo výške 104.372,94 Eur (3.144.339,19 Sk), že „predávajúca" tento PÚ realizovala v čase, keď mala vedomosť, že na jej majetok začali exekučné konania, ako aj daňové exekučné konania, že „predávajúca" týmto PÚ v spojitosti s ostatnými 4 PÚ (ktoré odporca identifikoval v prvostupňovom konaní spolu so špecifikáciou excedenčných súdnych sporov vedených Okresným súdom v Žiline) sledovala jeden jediný účel - previesť vlastníctvo svojho majetku na jej blízke osoby -deti, spoločnosť, v ktorej vykonávala funkciu konateľky a svojho švagra“, všetko za účelom docielenia, aby jej veritelia nemohli uspokojiť svoje splatné pohľadávky z predaja majetku, ktorý previedla ich dlžníčka - úpadkyňa na sebe blízke osoby - čiže „predávajúca" týmto predajom podľa žalovanej jednoznačne nesledovala poctivý zámer. Žalovaná nielen tvrdila vo svojom vyjadrení zo dňa 10.4.2012, ale aj na pojednávaniach dňa 12.4.2012, 3.7.2012 a 30.10.2012 produkovala dôkazy, ktoré nad akúkoľvek pochybnosť preukázali, že aj prevod vlastníctva k dvom hnuteľným veciam - právny úkon zo dňa 13.7.2009 je neplatným právnym úkonom, podľa „§ 3, § 37 a § 39, a to absolútne, nakoľko išlo o právny úkon, ktorý bol urobený zo strany oboch účastníkov tohto právneho úkonu, jak „predávajúcou" tak aj „kupujúcim" nie vážne a v rozpore s dobrými mravmi - obaja nesledovali poctivý zámer.“ No prvostupňový „súd urobil úplne opačný skutkový a právny záver na str. 6, tretí odstavec rozsudku, cit.: „ ... odporca v tomto konaní neuviedol a ani súd v konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko v posudzovanom prípade ide o kúpnu zmluvu na hnuteľnú vec, ktorá nevyžaduje písomnú formu a vlastnícke právo k hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho jej odovzdaním, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak, čo sa v tomto prípade nepreukázalo...“.Prvostupňový súd prijal tento skutkový a právny záver napriek tomu, že v konaní žalovaná produkovala dôkazy na dokázanie opaku, čo je však najzávažnejšie, opak záveru okresného súdu „o platnosti PÚ" vyplýval podľa žalovanej aj zo svedeckej výpovede A. D. (Zápisnica z konania dňa 3.7.2012), „keďže táto jasne, jednoznačne a zrozumiteľne vyhlásila, že - „predmetný prevod vlastníctva k 2HV s navrhovateľom nikdy nedojednávala, - predmet kúpy 2HV navrhovateľovi „kupujúcemu" nikdy neodovzdala, - predmet kúpy navrhovateľ ani nikdy neužíval - obe hnuteľné veci od 17.3.2009 užíva spoločnosť TECHMARK s.r.o. a jej syn, - kúpnu cenu „predávajúca" od navrhovateľa ako „kupujúceho" nikdy neprevzala - A. D. sa na konaní dňa 3.7.2012 doslovne svedecky vypovedala, cit.: „ Ja som tie peniaze ani nikdy nevidela ". Žalovaná v odvolaní poukázala, na podľa nej, ďalšie závažné pochybenia okresného súdu, t.j., že sa tento v napadnutom rozsudku „nijakým spôsobom nezaoberal, teda ani nezdôvodnil odmietnutie obrany a návrhov odporcu, ktoré uvádzal odporca vo svojom Vyjadrení zo dňa 10.4.2012, ako aj na konaní dňa 30.10.2012, t.j. že ku kúpe dňa 17.3.2009 ani nedošlo, lebo neboli splnené zákonné hmotnoprávne podmienky stanovené v ust. § 588 z.č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, tým, že kupujúca nepredávala predmet kúpy - 2 HV, nemala to ani v úmysle, nakoľko nemala ani vedomosť, že jej manžel konal a „predal" kupujúcemu - navrhovateľovi 2 HV vlastnícky jej patriace, „predávajúca" neodovzdala predmet kúpy - 2HV „kupujúcemu", a tento ani od nej neprevzal predmet kúpy, „predávajúca" sa s „kupujúcim" nedohodla ani na kúpnej cene, „kupujúci" - navrhovateľ „predávajúcej" nezaplatil ani kúpnu cenu. A. D. svedecky vypovedala na konaní dňa 3.7.2012, cit.: ... " V marci 2009 prišiel manžel domov s tým, že predal auto a prívesný vozík, aby som pripravila faktúru a príjmový doklad s tým, že peniaze inkasoval v hotovosti..." V odvolaní žalovaná namietala aj záver prvostupňového súdu, „ktorý je uvedený na str. 6, v štvrtom odstavci, poslednej vete rozsudku, cit.: „Všetky argumenty uvádzané odporkyňou sú argumentmi týkajúcimi sa neúčinnosti, to však súd v tomto konaní nie je oprávnený a ani povinný skúmať". Je pravdou, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva automaticky aj bez autoritatívneho rozhodnutia súdu, musia však existovať dôvody jeho neplatnosti, čo však nebolo vykonávaným dokazovaním preukázané..." Okresný súd „nepoukázal na žiadne ustanovenie akéhokoľvek právneho predpisu, a už vôbec nie nejaké ustanovenie zák. č. 7/2005 Z.z. ZoKR, z ktorého by vyplynula povinnosť správcu PREDNOSTNE odporovať PÚ - podávať odporovacie žaloby (pre neúčinnosť PÚ), pred neplatnosťou PÚ a následnými excedenčnými žalobami.“ Žalovaná mala za to, že v konkrétnom prípade postupovala odborne, zákonne a správne, keďže po tom, ako úpadkyňa v r. 2008-2009 previedla všetok svoj hodnotný hmotný majetok na jej blízke osoby, kvalifikovala tieto právne úkony ako absolútne neplatné podľa § 3, § 37 a § 39 OZ, lebo neboli uzavreté zo strany „predávajúcej", ani zo strany „kupujúcich" vážne, boli podľa žalovanej uzavreté v rozpore s dobrými mravmi, a preto ich žalovaná - „správkyňa prevedený majetok úpadkyňou na tretie osoby v r. 2008-2009 zapísala do Súpisu majetku so sporovými zápismi svedčiacimi v prospech tretích osôb „kupujúcich" právnym titulom absolútnej neplatnosti predmetných PÚ.“ Žalovaná nepodala odporovacie žaloby na predmetné právne úkony, teda ani na bez zmluvný prevod, ktorým bolo prevedené vlastníctvo dvoch hnuteľných vecí z úpadkyne na žalobcu, lebo podľa platnej legislatívy, ale aj známej judikatúry, neplatné právne úkony nemožno odporovať a poukázala na „Rozsudok NS ČR 30Cdo2432/2007 ... „Pri právnom úkone, ktorý je neplatný (či absolútne alebo relatívne) nemožno vysloviť jeho odporovateľnosť, neplatnosť právneho úkonu MA PREDNOSŤ pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu ..." Rozsudok NS SR 2Cdo 110/02 ... „Nedostatok naliehavého právneho záujmu (§80 písm. c/ o.s.p.) na určení neplatnosti právneho úkonu nemožno vyvodiť z toho, že veriteľ má možnosť domáhať sa vyslovenia neúčinnosti tohto právneho úkonu..." Rozsudok KS Žilina 5Co 1874/98 ... „ Pojem „ dobré mravy " Občiansky zákonník nedefinuje, vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie (obdobne Obchodný zákonník v §265 používa napríklad termín „ zásady poctivého obchodného styku "). Absolútne neplatný je teda taký právny úkon, v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona, ktorý nie je dovolený. O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide okrem iného tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Ide o prípady, keď účastník koná v rozpore so základnými všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi, resp. subjektmi práva. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadne v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo ". m Salač, J.: Rozpor s dobrými mravy a jeho následky v civilním právu. 1 vydaní. Praha: C. H. Beck, 2000 ... „ Generálna klauzula týkajúca sa dobrých mravov chráni právny poriadok pred tým, aby poskytoval právnu legitimáciu úkonom, ktoré z hľadiska mimoprávnych spoločenských štandardov nemožno akceptovať...'''' Salač, J.: Rozpor s dobrými mravy a jeho následky v civilním právu. 1 vydaní. Praha: C.H.Beck, 2000 ... „ Rozpor s dobrými mravmi predstavuje také konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, pretože je z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené..." Rozhodnutie rakúskeho Najvyššieho súdneho dvora z 10.11.1977, č. 7Ob689/77,7Ob95/98s ... „ Právny úkon je vtedy odporujúci dobrým mravom, keď je jeho obsah nezlučiteľný so základnými hodnotami právneho poriadku alebo s mravným poriadkom... " Rozhodnutie rakúskeho Najvyššieho súdneho dvora z 22.4.1975, č. 4Obl0/75, 8Ob236/75 ... „ Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania - v zmysle zhŕňajúceho obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený ..." Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č. 21Cdo 1484/2004 ... „ Ustanovení § 3 ods.l občanského zákonníku (o tom, že výkon práv a povinností vyplývajícich z občanskoprávnich vztahú nesmi být v rozporu s dobrými mravy) patrí k pravnim normám s relatívne neurčitou (abstraktní) hypotézou, tedy k takovým pravnim normám, jejichž hypotéza není stanovená prímo pravnim predpíšem a které prenechávaj í soudu, aby podlé svého uvážení v každém jednotlivém prípade vymezil sám hypotézu právni normy ze širokého, predem neomezeného okruhu okolností...“. Žalovaná, v odvolaní namietala, že okresný súd „zamietol návrh odporcu na zamietnutie žaloby pre prekludovanie excedenčného práva na strane navrhovateľa.“ Okresný súd zaujal „stanovisko pri výklade § 78 ods.3 zák. č. 7/2005 Z.z. str. 6, prvý odstavec rozsudku, cit.: ... „ Na základe toho neplatí pre navrhovateľa stanovená 30-dňová lehota od zverejnenia dotknutého majetku v Obchodnom vestníku, ale lehota navrhovateľa zanikne najneskôr rozvrhnutím výťažku zo speňaženia dotknutého majetku, čo sa v našom prípade nestalo. Súd konštatuje, že z uvedeného dôvodu navrhovateľ podal návrh včas“. Žalovaná sa nestotožnila s uvedeným výkladom § 78 ods. 3 prvostupňového súdu preto, že sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal otázkou, kedy žalobcovi začala plynúť lehota, no najmä preto, že takýto výklad predmetného ustanovenia by sa mohol v budúcnosti „tretími osobami“ zneužívať, teda ak by tretie osoby neboli viazané „začatím plynutia lehoty, ani subjektívnou 30 dňovou lehotou, čím by dochádzalo k zámernému predlžovaniu konkurzného konania. Odporca je toho názoru, že 30 dňovú lehotu zákonodarca určil ako subjektívnu lehotu -jak pre tretie osoby v prospech ktorých správca v Súpise k.p. zapísal sporové zápisy a to v ust.§ 78, ods.2, ZoKR, - tak aj pre tretie osoby v prospech ktorých správca nezapísal sporové zápisy a to v § 78, ods. 3 ZoKR.“ Žalovaná tvrdila, že zánik objektívnej lehoty zákonodarca určil - najneskôr rozvrhnutím výťažku, na ochranu tých tretích osôb - vlastníkov majetku, ktorým správca zapísal ich majetok do súpisu konkurznej podstaty, ktoré sa však z objektívnych dôvodov dozvedia neskôr o tejto skutočnosti, t.j. že správca zapísal im vlastnícky patriaci majetok do Súpisu konkurznej podstaty. Žalovaná mala za to, že 30-dňová lehota začne pre každú tretiu osobu plynúť podľa § 78 ZKR, v spojitosti s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, nasledujúcim dňom od kedy sa tretia osoba dozvedela o tom, že jemu vlastnícky patriaci majetok bol správcom zapísaný do súpisu konkurznej podstaty. Žalovaná trvala na svojom právnom názore prednášanom v prvostupňovom konaní, že žalobcovi sa prekludovalo vylučovacie právo v zmysle § 78 ods. 3 ZKR dňom 27.06.2011, keďže žalobca ako konateľ spoločnosti TECHMARK s.r.o. sa dozvedel dňa 26.05.201l z Výzvy správkyne zo dňa 23.05.2011 (príloha č. 2 Vyjadrenia žalovanej k žalobe zo dňa 10.04.2012) a tiež tak, ako sa vyjadril sám žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 27.05.2011 „Vyjadrenie k zápisu veci do súpisu majetku žiadosť o vylúčenie vecí zo súpisu", keďže tento dôkaz žalobca priložil sám ako prílohu k žalobe zo dňa 01.08.2011. Žalovaná v odvolaní navrhla zrušiť napadnutý rozsudok aj z dôvodu, že prvostupňový súd sa podľa nej dopustil aj procesných pochybení tým, že nebol vypočutý žalobca, čím bola odňatá možnosť žalovanej klásť mu otázky „(okrem dvoch otázok počas svedeckej výpovede A. D. k tomu čo táto na konaní prednášala)“, a to napriek tomu, že žalovaná výsluch žalobcu navrhovala aj dňa 12.04.2012 a tiež tým, že v rozpore s koncentračnou zásadou zakotvenou v § 118a OSP okresný súd pripustil a aj prihliadal na dôkazy, ktoré žalobca predkladal po skončení prvého pojednávania uskutočneného dňa 12.04.2012. Žalovaná v odvolaní namietala, že okresný súd sa v napadnutom rozsudku nezaoberal tvrdením žalovanej uvedeným vo Vyjadrení zo dňa 10.04.2012, v čl. II, t.j. nevykonateľnosťou rozsudku, pretože ak by bol tento vydaný v súlade so žalobcom naformulovaným petitom v žalobe z 01.08.2011, keďže tento petit nenaformuloval zákonným spôsobom podľa „§ 78, ods. 3 a ods. 6 zák. č. 7/2005 Z.z. ZoKR v znení noviel a teda ani v súlade s ust. § 80, písm. b/ zák. č. 99/1963 O.s.p. v znení noviel, naopak, súd vyniesol výrok obsahovo zhodný ako tento navrhoval navrhovateľ. Odporca trvá na svojej námietke, že výrok napadnutého rozsudku je nevykonateľný, nakoľko formulácia slov vo výroku napadnutého rozhodnutia súdu, cit.: ... " zo súpisu majetku úpadcu : Alena Baková - ABEKO, H. č XXXX/ X, XXX XX I., IČO: 34 383 280 ..." nie je jasná, zrozumiteľná, mätúca, no najmä výrok súdu nie je v súlade so špeciálnou právnou úpravou, ktorou je zák. č. 7/2005 Z.z. ZoKR.“ Žalovaná svoj názor o nevykonateľnosti rozsudku vo forme a obsahu navrhovanom žalobcom zdôvodnila vo svojom vyjadrení zo dňa 10.04.2012, na ktorom zotrvala a poukázala pritom na ZKR, ktorý jednoznačne stanovuje, čo je to Súpis majetku: „- v ust. § 76, ods. l... Súpis majetku podstát je LISTINA ... - v ust. § 76, ods.2 ... Súpis je správca povinný bezodkladne zverejniť v Obchodnom vestníku. Na presné a úplné popísanie oboch súpisových zložiek majetku odporcom tak, ako tieto boli zapísané do Súpisu všeobecnej podstaty - viď. str. 2 /ČI. 1/ Vyjadrenia zo dňa 10.4.2012 a k nemu priložená príloha č.l. Keďže však výrok prvostupňového súdu necituje listinu, z ktorej vylučuje súpisové zložky majetku, ani nešpecifikuje presne a úplne súpisové zložky majetku tak, ako sú tieto zapísané v listine -Súpise všeobecnej podstaty úpadcu, ani necituje jej zverejnenie v OV, odporca tvrdí, že výrok v napadnutom rozsudku je nevykonateľný pre jeho neurčitosť a nepresnosť.“ Žalovaná ďalej navrhla, aby odvolací súd rozhodol tak, že „Krajský súd v Žiline zrušuje Rozsudok Okresného súdu v Žiline č.k. 20Cbi 10/2011-102, 5111225812 zo dňa 20.11.2012 v plnom rozsahu. Krajský súd v Žiline zamieta žalobný návrh žalobcu zo dňa 1.8.2011 doručený Okresnému súdu v Žiline dňa 3.8.2011 v plnom rozsahu.“ Žiadala odvolací súd o „vyslovenie súdu o pripustení dovolania podľa ust. § 238 ods.3 o.s.p. V prípade ak odvolací súd potvrdí Rozsudok OS Žilina č.k. 20Cbi 10/2011-102, 5111225812 zo dňa 20.11.2012, odvolateľ žiada odvolací súd, aby vo výroku svojho rozsudku pripustil odporcovi možnosť podania dovolania, keďže odporca má za to, že v tejto sporovej veci ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu minimálne v dvoch otázkach: 1). či navrhovateľ mal povinnosť uplatniť vylučovacie právo podaním excedenčnej žaloby v 30-dňovej lehote od zverejnenia zápisu jeho majetku do Súpisu majetku v Obchodnom vestníku (18.5.2011) - podľa ust. § 78 ods.3, prvej vety, keďže mal vedomosť odo dňa 26.5.2011 o zapísaní jeho majetku do Súpisu všeobecnej podstaty úpadcu, 2). Či odporca ako správca podľa zák.č. 7/2005 Z.z. má povinnosť prednostne podávať odporovacie žaloby o neúčinnosti právnych úkonov ak správca dospel k právnemu záveru, že právne úkony sú absolútne neplatné pre ich rozpor s dobrými mravmi (§ 3 a § 39 Občianskeho zákonníka).“ Žalobca sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/12/2014-144 zo dňa 12.02.2015 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 12.02.2015 na č.l. 145 spisu. Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd vylúčil osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia, ev. č. MT 833AT, VIN: TMBCX41U622632493, farba: strieborná metalíza svetlá a nákladný príves zn. PONGRATZ, ev. č. MT 058YE, VIN: U5GV0555561026539 zo súpisu majetku úpadcu: Alena Baková - ABEKO, H. č. XXXX/X, XXX XX I., X.: XX XXX XXX a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Krajský súd zdôrazňuje, že pri hodnotení odvolacích dôvodov žalovanej, dôsledne podľa zistení krajského súdu, okresný súd posudzoval procesnú situáciu, berúc do úvahy vykonané poučenie okresným súdom podľa § 120 ods. 4 OSP a primárne poučenie v rozsahu § 118a OSP, podľa ktorého v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, najneskôr do skončenia prvého pojednávania, čo však neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania, keď došlo k jeho odročeniu v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Aj za akceptovania zákonného § 118a ods. 1, 2, 3 OSP mohli mať odvolacie dôvody svoju relevantnosť len v rovine tých skutočností a dôkazov, ktoré účastníci uviedli a označili najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Krajský súd zvýrazňuje, že potom i odvolacie dôvody žalovanej, ktoré spočívali v námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci, boli vyhodnocované len za aplikácie procesného stavu vyplývajúceho z § 118a ods. 1, 2, 3 OSP, ktorý procesný postup bol okresným súdom, napriek odvolacej námietke žalovanej, podľa zistení krajského súdu dôsledne dodržaný. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov rozhodnutia okresného súdu, ktorým okresný súd vylúčil osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia, ev. č. MT 833AT, VIN: TMBCX41U622632493, farba: strieborná metalíza svetlá a nákladný príves zn. PONGRATZ, ev. č. MT 058YE, VIN: U5GV0555561026539 zo súpisu majetku úpadcu: Alena Baková - ABEKO, H. č. XXXX/X, XXX XX I., X.: XX XXX XXX. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaná vymedzila v písomnom odvolaní zo dňa 30.11.2012 (č.l. 109 spisu) a nasledujúceho a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovanej. Žalovaná v odvolaní namietala, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe ktorého „vyriekol nesprávny právny záver“ a zotrvala na argumentácii, v zmysle ktorej „bez zmluvný prevod vlastníctva úpadkyne Aleny Bakovej - ABEKO, H. č. XXXX/X, XXX XX I., X.: XX XXX XXX ako „predávajúcej“ osobnému motorovému vozidlu zn. Škoda Octavia, evidenčné číslo MT 8331T VIN: TMBCX41U622632493, farba: strieborná metalíza a nákladnému prívesu zn. PONGRATZ, ev. č. MT 058YE, VIN: U5GV0555561026539 (ďalej len 2 HV) zo dňa 17.3.2009 na navrhovateľa ako „kupujúceho" je neplatným právnym úkonom v zmysle ust. §3, §37 a § 39 zák. č. 40/1964 Zb. OZ, keďže tento PÚ nebol zo strany ani „predávajúcej" ani zo strany „kupujúceho" robený vážne, účel tohto PÚ sa prieči dobrým mravom, na základe čoho odporca žiadal žalobný návrh zamietnuť v plnom rozsahu.“ Predmetný právny úkon by podľa žalovanej mal byť neplatným právnym úkonom, ktorý bol urobený zo strany oboch účastníkov nie vážne a v rozpore s dobrými mravmi, keďže podľa žalovanej obaja nesledovali poctivý zámer. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovanej v podanom odvolaní, krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom sa okresný súd, podľa odvolacieho súdu dostatočne vysporiadal s uvedenou argumentáciou žalovanej použitou tiež pred súdom prvého stupňa. Ak na základe vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že argumenty, ktoré boli uvádzané žalovanou, boli argumentmi, ktoré sa týkali neúčinnosti právnych úkonov, ktorú však nebol oprávnený okresný súd v predmetnom konaní skúmať a vyhodnocovať, tak s týmto záverom sa krajský súd stotožnil. K tvrdenej absolútnej neplatnosti právneho úkonu zo strany žalovanej, okresný súd uviedol, že v konaní nebolo preukázané vykonaným dokazovaním, že by existovali takéto dôvody neplatnosti, s ktorým záverom sa však žalovaná nestotožnila a mala za to, že predmetné právne úkony sú absolútne neplatné, s ktorým záverom sa však krajský súd na základe vykonaného dokazovania nemohol stotožniť. Vzhľadom k obrane žalovanej, ktorou sa zaoberal v dostatočnom rámci už okresný súd a následne odvolací súd, sa len pre úplnosť poukazuje i na zákonnú úpravu a aj napriek tomuto poukazu a dôslednému vnímaniu obrany žalovanej, nemohol odvolací súd konštatovať relevanciu obrany žalovanej. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči záujmom spoločnosti. Krajský súd poukazuje v súvislosti so svojimi závermi a s poukazom na citovanú právnu úpravu len primerane a podporne vzhľadom na eurokonformný prístup i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22 Cdo 871/2000, v zmysle ktorého v prípadne dvojstranných právnych úkonov je právny úkon neplatný iba v prípade, že v rozpore s dobrými mravmi je konanie oboch zmluvných strán, ktorá skutočnosť však v prejednávanej veci rozhodne podľa krajského súdu preukázaná nebola. Zvýrazňuje sa, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012). V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa záverov okresného súdu, ako aj podľa záverov krajského súdu, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno v rovine ňou uplatnenej obrany proti žalobe. Žalovaná v odvolaní namietala záver okresného súdu, ktorý konštatoval, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, že v posudzovanom prípade išlo o kúpnu zmluvu na hnuteľnú vec, ktorá nevyžaduje písomnú formu a vlastnícke právo k hnuteľnej veci prechádza na kupujúceho jej odovzdaním, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak, čo sa v tomto prípade nepreukázalo. V súvislosti s uvedenými závermi, žalovaná v rámci odvolania poukázala na výpoveď svedkyne pani Aleny D., s ktorou sa podrobne oboznámil i krajský súd ako súd odvolací, a to v zmysle zápisnice spísanej Okresným súdom Žilina dňa 03.07.2012 (č.l. 86 a nasl. spisu). Žalovaná v odvolaní poukázala na to, že svedkyňa v rámci svojej výpovede pred okresným súdom uviedla „predmetný prevod vlastníctva k 2HV s navrhovateľom nikdy nedojednávala, - predmet kúpy 2HV navrhovateľovi „kupujúcemu" nikdy neodovzdala, - predmet kúpy navrhovateľ ani nikdy neužíval - obe hnuteľné veci od 17.3.2009 užíva spoločnosť TECHMARK s.r.o. a jej syn, - kúpnu cenu „predávajúca" od navrhovateľa ako „kupujúceho" nikdy neprevzala - A. D. sa na konaní dňa 3.7.2012 doslovne svedecky vypovedala, cit.: „Ja som tie peniaze ani nikdy nevidela". V súvislosti s touto argumentáciou žalovanej v odvolaní, sa krajský súd oboznámil s celou výpoveďou svedkyne O. D. a len sa pripomína, že došlo k jej poučeniu podľa § 126 OSP. Svedkyňa pred súdom prvého stupňa uviedla: „My sme podnikali spoločne s manželom ako združenie, ja som bola zo zákona poverená osoba, na ktorú boli vystavované účtovné doklady. V marci 2009 prišiel manžel domov s tým, že predal auto a prívesný vozík, aby som pripravila faktúru a príjmový doklad s tým, že peniaze inkasoval v hotovosti. Ja som tie peniaze nikdy nevidela. Manžel rozhodol na základe stavu vozidla, čo sa týka ceny. Viac k tomu uviesť neviem. Viem ešte, že manžel mal od pána F. požičané nejaké peniaze. Auto už v účtovníctve nemalo žiadnu hodnotu. Ani prívesný vozík“ (č.l. 87 spisu). V súvislosti s uvedenými zisteniami krajského súdu, ktoré teda vyplývali z obsahu zápisnice spísanej pred okresným súdom, je potrebné podľa krajského súdu uvedené skutočnosti, ktoré vypovedala svedkyňa vyhodnocovať komplexne a nielen jednotlivo. V tomto smere nemožno opomenúť podľa záverov krajského súdu, že svedkyňa uviedla, že pripravila faktúru a príjmový doklad s tým, že peniaze inkasoval v hotovosti jej manžel. To, že svedkyňa uviedla, že tieto peniaze nikdy nevidela, nemožno vyhodnotiť tak, ako boli vyhodnotené žalovanou. Z uvedených skutočností podľa záverov krajského súdu vyplývala predsa jasne prejavená vôľa zo strany O. D. previesť vlastníctvo k uvedeným hnuteľným veciam, v prípade opačného posúdenia by potom bolo bez akýchkoľvek logických súvislostí, aby pripravila faktúru a i príjmový doklad s tým, že si bola vedomá, že kúpna cena stanovená v peniazoch bude inkasovaná v hotovosti. Z týchto skutočností potom aj napriek tomu, čo uvádzala žalovaná v odvolaní v časti uvedenej II., nemožno podľa krajského súdu predsa vyvodiť, že k uzavretiu predmetnej kúpnej zmluvy nedošlo. Rozhodne nemožno sa podľa odvolacieho súdu vzhľadom okresným súdom zistený skutkový stav veci, nemožno stotožniť so záverom uvádzaným žalovanou, že svedkyňa O. D. „nemala vedomosť, že jej manžel konal a predal kupujúcemu - navrhovateľovi 2HV vlastnícky jej patriace“ (č.l. 110 spisu). Ak žalovaná v rámci odvolania namietala, že nedošlo k prevzatiu predmetu kúpy, že nebola dohoda o kúpnej cene, nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny, tak potom bez akejkoľvek logickej súvislosti zostáva samotné konanie svedkyne O. D., na ktoré v konečnom dôsledku poukázala i žalovaná v rámci dôvodov podaného odvolania, keď citovala „V marci prišiel manžel domov s tým, že predal auto a prívesný vozík, aby som pripravila faktúru a príjmový doklad s tým, že peniaze inkasoval v hotovosti“, opakovane krajský súd uvádza, že pokiaľ by predsa svedkyňa neprejavila vôľu predať predmetnú hnuteľnú vec, tak by neprikročila k vypracovaniu faktúry a príjmového pokladničného dokladu. Odvolací súd potom práve na postoj žalovanej v priebehu prvostupňového konania len primerane a podporne poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazovala na svedeckú výpoveď O. D., tak krajský súd uvádza, že okresný súd vyhodnotil vierohodnosť jej výpovede s prihliadnutím k tomu, aký mala svedkyňa vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká bola jej rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jej vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky a podobne) a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k výpovedi dotknutej svedkyne vo väzbe na jej hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývalo, že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. Okresný súd správne postupoval v konaní v súlade s § 132 OSP. Za podstatné krajský súd považuje poukázať v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovanej na to, že pokiaľ popierala opodstatnenosť žalobného návrhu, tak odvolací súd sa s týmto jej tvrdením na základe výsledkov dokazovania v odvolacom konaní nestotožnil, a tiež konštatuje, že nemožno opomenúť, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 M Cdo 15/2010). V odvolaní žalovaná namietala záver okresného súdu, ktorý konštatoval, že všetky argumenty, ktoré boli uvádzané žalovanou, sú argumentmi týkajúcimi sa neúčinnosti, ktoré však okresný súd v tomto konaní nebol oprávnený a ani povinný skúmať a zároveň konštatoval neexistenciu dôvodov neplatnosti žalovanou namietaných právnych úkonov, s ktorými závermi sa krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu stotožnil a cez úpravu § 219 ods. 2 OSP poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Pokiaľ žalovaná v konaní citovala z rozhodnutí súdov vyššieho stupňa, resp. z relevantných komentárov, primárne v rovine aplikácie pojmu dobré mravy, tak krajský súd konštatuje, že s uvedenými citáciami sa dôsledne oboznámil, niet dôvodu, pre ktoré by nemal rešpektovať uvedené závery z predmetných rozhodnutí súdov vyššieho stupňa, aj keď krajský súd si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy, avšak vzhľadom na princíp právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý toho, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/210, MM PL ÚS 21/00, PL ÚS 6/04, III. ÚS 30028/05), avšak skutková situácia, argumentácia žalovanej, tak pred súdom prvého stupňa a v konečnom dôsledku i v odvolacom konaní, neposkytovala priestor pre iné závery, než aké už prijal okresný súd, preto nemal v tejto rovine dôvod na odklon na racionálnej a logickej argumentácie okresného súdu, napriek odvolacím námietkam žalovanej. Krajský súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé. Žalovaná v odvolaní namietala závery súdu prvého stupňa v rovine výkladu § 78 ods. 3 ZKR a zvýraznila, že 30-dňová lehota určená zákonodarcom je určená ako subjektívna lehota „ jak pre tretie osoby v prospech ktorých správca v Súpise k.p. zapísal sporové zápisy a to v ust. § 78, §ods. 2 Zokr, tak aj pre tretie osoby v prospech ktorých správca nezapísal sporové zápisy a to v § 78, ods. 3 Zokr“ (č.l. 111 spisu)“. Zároveň poukázala na to, že 30-dňová lehota podľa § 78 ZKR v spojitosti s ust. zákona č. 40/1964 Zb. OZ, nasledujúcim dňom, od kedy sa tretia osoba dozvedela o tom, že jemu vlastnícky patriaci majetok bol správcom zapísaný do Súpisu k.p. Zotrvala tiež na argumentácii, že žalobcovi sa prekludovalo vylučovacie právo dňom 27.06.2011, keďže žalobca ako konateľ sa dozvedel dňa 26.05.2001 z výzvy správkyne rozhodujúce skutočnosti, a tiež tak ako sa vyjadril sám žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 27.05.2011 Vyjadrenie k zápisu veci do súpisu majetku, žiadosť o vylúčenie veci zo súpisu. V súvislosti s touto argumentáciou považuje krajský súd za podstatné poukázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v zmysle ktorého základným hmotno-právnym predpokladom úspechu žalobcu v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, je dodržanie zákonom stanovenej hmotno-právnej lehoty, v ktorej je možné podať žalobu, § 78 ZKR presne stanovuje dĺžku tejto hmotno-právnej lehoty s tým, že § 78 ods. 3 ZKR stanovuje zároveň výnimku z presne stanovenej lehoty, a to v prípade, ak správca majetok zapíše do podstaty bez poznámky, resp. s poznámkou v prospech inej osoby, napriek tomu, že mala byť zapísaná poznámka v prospech žalobcu. V danom prípade nastala práve táto situácia a to, že v konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo k majetku, ktorý je predmetom tohto konania, svedčí v prospech žalobcu, tzn. že prípadná poznámka mala byť zapísaná práve v prospech žalobcu, čo sa nestalo. Na základe toho neplatí pre žalobcu stanovená 30-dňová lehota od zverejnenia dotknutého majetku v obchodnom vestníku, ale lehota žalobcu zanikne najneskôr rozvrhnutím výťažku zo speňaženia dotknutého majetku, čo však v prejednávanej veci sa nestalo. Z uvedeného dôvodu okresný súd potom konštatoval, že žalobca podal žalobu včas. Bolo zrejmé v konaní, že žalovaná ako „správkyňa úpadcu“ nevyzvala žalobcu, aby si svoje práva uplatnil na súde žalobou o vylúčenie sporného majetku podanou proti žalovanej, napriek tomu, že tak urobiť mal, keďže žalobcovi svedčilo o vlastnícke právo. V súvislosti s týmito závermi okresného súdu, považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že sa s nimi stotožnil cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Krajský súd sa teda stotožňuje s napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ktorý správne citoval § 78 ZKR, a to aj napriek argumentácii žalovanej i so závermi, ktoré z tejto právnej úpravy okresný súd vyvodil. Podľa krajského súdu je nepochybné, že správca okrem toho majetok do podstaty zaradí je povinný aj zapísať poznámku o tom, koho práv sa takéto zaradenie do podstaty dotkne s tým, že je zároveň povinný dotknutú osobu vyzvať, aby preukázala svoje právo vylučujúce zápis do konkurznej podstaty a v prípade, ak takáto osoba toto svoje právo správcovi nepreukáže, správca je povinný tretiu osobu vyzvať, aby si svoje právo uplatnila v lehote 30 dní žalobou podanou na príslušnom súde. Nemožno opomenúť, že hmotno- právnym predpokladom úspechu žalobcu, je dodržanie zákonom stanovenej hmotno-právnej lehoty, v ktorej je možné podať žalobu. Z uvedených dôvodov potom nebolo možné podľa zistení odvolacieho súdu v rámci odvolacieho konania sa stotožniť ani s touto odvolacou argumentáciou žalovanej. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že jej bola odňatá možnosť klásť otázky žalobcovi, čo vyhodnotila v odvolaní ako procesné pochybenie, tak krajský súd uvádza, že podľa § 125 OSP výsluch žalobcu, ako účastníka konania je len jedným z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované i dôkazy, samozrejme za dodržania § 118 a OSP, z ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť žalobcovho nároku, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať, že by postupom okresného súdu, ktorý nevypočul žalobcu, došlo k porušeniu procesných práv žalovanej, resp. by došlo k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom. Krajský súd zdôrazňuje, že nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovanej ako účastníčky súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s týmto záverom krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety „...výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Teda je zrejmé, že výsluch účastníka konania v zmysle úpravy § 131 OSP vo väzbe na § 120 ods. 1 veta prvá a druhá OSP, § 125 OSP, tvorí len jeden z dôkazných prostriedkov. Súd rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná, pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že pri konštatovaní dostatočného rozsahu a spôsobu dokazovania k uplatnenému nároku i k obrane žalovanej v rozsahu návrhov účastníkov po ich poučení podľa § 120 ods. 4 OSP, § 118a ods. 1, 3 OSP bolo dokazovanie, z neho vyvodené závery, spôsobilé na rozhodnutie vo veci. Súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania, nie skutočného stavu. Nie je preto vadou dokazovania, ak v konečnom dôsledku žalovaná ako účastníčka konania neuniesla svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam, v danom prípade k použitej obrane vyjadrenej pred súdom prvého stupňa a v relevantnom štádiu konania s poukazom na § 118a OSP. Ani v tomto smere, pri zhodnotení celého priebehu prvostupňového konania a postupu okresného súdu, nedošlo zo strany súdu prvého stupňa k porušeniu procesných práv žalovanej ani k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom, čo by malo za následok porušenie jej práv ako účastníčky konania. Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Výrok rozsudku krajského súdu, ktorým o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, vyplýva z § 224 ods. 4 OSP, podľa ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Žalovaná v odvolaní pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku okresného súdu odvolacím súdom žiadala pripustiť dovolanie, ktorým sa domáhala vyslovenia „súdu o pripustení dovolania podľa ust. § 238 ods.3 o.s.p. V prípade ak odvolací súd potvrdí Rozsudok OS Žilina č.k. 20Cbi 10/2011-102, 5111225812 zo dňa 20.11.2012, odvolateľ žiada odvolací súd, aby vo výroku svojho rozsudku pripustil odporcovi možnosť podania dovolania, keďže odporca má za to, že v tejto sporovej veci ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu minimálne v dvoch otázkach: 1). či navrhovateľ mal povinnosť uplatniť vylučovacie právo podaním excedenčnej žaloby v 30-dňovej lehote od zverejnenia zápisu jeho majetku do Súpisu majetku v Obchodnom vestníku (18.5.2011) - podľa ust. § 78 ods.3, prvej vety, keďže mal vedomosť odo dňa 26.5.2011 o zapísaní jeho majetku do Súpisu všeobecnej podstaty úpadcu, 2). Či odporca ako správca podľa zák.č. 7/2005 Z.z. má povinnosť prednostne podávať odporovacie žaloby o neúčinnosti právnych úkonov ak správca dospel k právnemu záveru, že právne úkony sú absolútne neplatné pre ich rozpor s dobrými mravmi (§ 3 a § 39 Občianskeho zákonníka).“ Krajský súd na tomto mieste zvýrazňuje, že je potrebné primárne poukázať na charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, keď podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 51/2011 zo dňa 29. februára 2012 ...„procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania ani v tomto rámci nesmie viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací a odvolací súd sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré zaujal v rámci rozhodnutia“. Krajský súd ďalej primerane poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 348/08, podľa ktorého ...„zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“. Po vyhodnotení návrhu žalovanej na pripustenie dovolania, po jeho obsahovej stránke, bol krajský súd toho názoru, že vo svojom rozhodnutí sa zaoberal všetkým žalovanou uvádzanými skutočnosťami, preto nebol priestor na pripustenie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, napriek tomu, že žalovaná žiadala o jeho pripustenie pre prípad potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Na základe vyššie uvedených zhodnotení preto nebolo proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu pripustené dovolanie v zmysle návrhu žalovanej, obsiahnutého v písomne podanom odvolaní zo dňa 30.11.2012. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).