Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/550/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111231897 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5111231897.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej v právnej veci navrhovateľa: Žilinská univerzita v Žiline, so sídlom Univerzitná 8215/1, Žilina, IČO: 00 397 563, proti odporkyni: RNDr. E. S., CSc., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXXX/XX, W., právne zastúpená Advokátska kancelária Patajová Pataj, s.r.o., so sídlom J. Chalúpku 8, Banská Bystrica, IČO 36 867 519, v konaní o náhradu škody 2 246,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/227/2011-205 zo dňa 14. 04. 2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 7C/227/2011-205 zo dňa 14. 04. 2014 p o t v r d z u j e. O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľ domáhal voči odporkyni sumy 2 246,00 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody. Rozhodnutie o trovách si vyhradil na dobu 30 dní po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval právo na zaplatenie žalovanej sumu z titulu zodpovednosti odporkyne, ako zamestnankyne navrhovateľa. Neskôr poukazoval na to, že odporkyni ide aj o objektívnu zodpovednosť z titulu jej postavenia, ako dekanky fakulty. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že navrhovateľ je verejnou vysokou školou v zmysle Zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 131/2002 Z.z.) u ktorého bola odporkyňa v pracovnoprávnom vzťahu ako vysokoškolský učiteľ, a zároveň vykonávala v období od 23.11.2004 do 23.11.2008 funkciu dekanky. Navrhovateľ je právnickou osobou zriadenou zákonom, na ktorého zamestnancov sa vzťahuje Zákon č. 522/2003 Z. z., ktorý v ustanovení § 1 ods. 4 upravuje, že na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon, alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Uplatnený nárok navrhovateľa posudzoval prvostupňový súd z titulu práva všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa § 179 Zákonníka práce, keďže objektívna zodpovednosť v pracovnoprávnych vzťahoch je upravená v § 182 a 185, a na daný prípad sa táto objektívna zodpovednosť nevzťahuje. Objektívna zodpovednosť odporkyne ako dekanky, nevyplynula ani z jej postavenia dekanky, ktorá aj z titulu tohto postavenia bola v pracovnoprávnom vzťahu k navrhovateľovi. Podľa § 179 sa posudzujú také prípady zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktoré vznikli zavineným porušením povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním, a nie sú upravené iným osobitným ustanovením. Zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca ale aj zavinenie, a rovnako tak i príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Odporkyňa bola teda v pracovnoprávnom vzťahu k navrhovateľovi jednak ako vysokoškolský učiteľ, a jednak ako dekanka fakulty. Dekan fakulty je v zmysle § 24 Zákona č. 131/2002 Z. z. jedným z orgánov z akademickej samosprávy fakulty, ktoré majú podľa § 23 v súlade s týmto zákonom právo v mene verejnej vysokej školy rozhodovať alebo konať vo veciach patriacich do samosprávnej pôsobnosti vysokej školy (§ 6), okrem iných podľa písm. d) uzatváranie zmeny a zrušovanie pracovnoprávnych vzťahov v rozsahu a za podmienok určených v štatúte verejnej vysokej školy (§ 15 ods. 2 písm. l)). Postavenie dekana je vymedzené v § 28 tak, že dekan je predstaviteľom fakulty, riadi ju, zastupuje a koná vo veciach fakulty. Dekan zodpovedá za svoju činnosť akademickému senátu fakulty. Dekan zodpovedá rektorovi za svoju činnosť vo veciach, v ktorých koná v mene vysokej školy (§ 23 ods. 1), za hospodárenie fakulty a za svoju ďalšiu činnosť v rozsahu určenom vnútornými predpismi verejnej vysokej školy. Štatút navrhovateľa - Smernica č. 21 zo septembra 2002 v § 36 ods. 2 upravuje pracovnoprávne vzťahy zamestnancov navrhovateľa, v ods. 2 ustanovuje, že pracovnoprávne vzťahy so zamestnancami Žilinskej univerzity uzatvára, mení a ukončuje na základe návrhu príslušných vedúcich zamestnancov, alebo z vlastnej iniciatívy rektor, alebo ním poverení vedúci zamestnanci Žilinskej univerzity, s výnimkou zamestnancov fakúlt, s ktorými uzatvára, mení a ukončuje pracovnoprávny vzťah v mene Žilinskej univerzity dekan príslušnej fakulty a v ods. 4 pri bližšom vymedzení pracovnoprávnych vzťahov medzi Žilinskou univerzitou a jej zamestnancami, odkazuje na pracovný poriadok Žilinskej univerzity. Pracovný poriadok navrhovateľa - Smernica č. 46 v článku 5 upravuje skončenie pracovného pomeru podľa ods. 1. Písomný návrh na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podáva na príslušný personálny útvar priamy nadriadený zamestnanca, s ktorým sa má skončiť pracovný pomer. Návrh musí obsahovať náležitosti a dôvody ustanovené Zákonníkom práce, pre konkrétny spôsob skončenia pracovného pomeru, v ods. 5 upravuje, že organizačno-právnu stránku skončenia pracovného pomeru zabezpečuje príslušný personálny útvar. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že odporkyňa v mene navrhovateľa konala pri rozviazaných pracovných pomerov s zamestnancami p. E. a p. P., v súlade s jej postavením dekanky upraveným zákonom č. 131/2002 Z. z., štatútom navrhovateľa a pracovným poriadkom. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, ktoré konkrétne povinnosti vyplývajúce odporkyni ako dekanke zo zákona č. 131/2002 Z. z. a vnútorných predpisov v súvislosti s ukončením pracovných pomerov menovaných porušila. Navrhovateľ v súdnych konaniach o určenie neplatnosti skončenia pracovných pomerov s p. E. a p. P. s konaním odporkyne ako dekanky súhlasil. Trval na tom, že predmetné výpovede sú platné a v súlade so zákonom a vnútornými predpismi. V obidvoch prípadoch proti prvostupňovým rozsudkom, v ktorých súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, podal odvolanie štatutárny zástupca navrhovateľa, ktorému odporkyňa za túto činnosť zodpovedala, a s konaním v mene navrhovateľa sa stotožnil, potom nemožno vyhodnotiť takéto konanie odporkyne za protiprávne a protiprávnosť jej konania nepreukazuje ani samotné určenie neplatnosti skončenia pracovných pomerov súdom, keď sám navrhovateľ na skončení pracovných pomerov trval, a dlhodobo viedol súdne spory. S poukazom na uvedené, prvostupňový súd dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné plnenie, majetkovú škodu na ním tvrdenom skutkovom základe. Nebol preukázaný základný predpoklad, a to zavinené porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s nimi, ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu. Z výsluchu vypočutej svedkyne p. E., bývalej personalistky navrhovateľa mal súd za preukázané, že zabezpečovala organizačno-právnu stránku rozviazania pracovných pomerov na podnet odporkyne, a na jej podnet aj všetky úkony s tým súvisiace konzultovala s právnym oddelením navrhovateľa. Odporkyňa teda neporušila ani svoju prevenčnú povinnosť a postupovala s náležitou opatrnosťou. Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu, keď v konaní nepreukázal, aké konkrétne povinnosti vyplývajúce odporkyni ako dekanke zo zákona č. 131/2002 Z. z. vnútorných predpisov v súvislosti s konaním v mene navrhovateľa pri ukončení pracovných pomerov porušila. Keď navyše za túto činnosť bola zodpovedná rektorovi, ktorý je štatutárnym orgánom navrhovateľa, koná v jeho mene a zastupuje ho navonok, a ktorý s jej konaním súhlasil. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej podmienky, okresný súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to vzniku škody, ako nemajetkovej ujmy a v príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa zamietol. Rozhodnutie o trovách si prvostupňový súd podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) vyhradil na dobu, po právoplatnosti veci samej. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci. V ďalších podrobnostiach uviedol, že okresný súd nesprávne konštatoval, že na prejednávanú vec sa nevzťahuje objektívna zodpovednosť za škodu, a to i napriek tomu, že citoval ustanovenia § 28 Zákona č. 131/2002 Z. z., ktorý sa odvoláva v ods. 1 na ust. § 23 ods. 1 citovaného zákona, kedy dekan rozhoduje a koná v mene verejnej vysokej školy (teda v mene rektora) vo veciach uzatvárania, zmeny a zrušovania pracovnoprávnych vzťahov a za podmienok určených v štatúte verejnej vysokej školy. V zmysle citovaných ustanovení vo veciach pracovných na fakulte rozhoduje dekan. Rektor v žiadnom prípade neukladá dekanovi s kým môže uzatvoriť, zmeniť alebo s kým má rozviazať pracovný pomer na fakulte. O týchto skutočnostiach rozhoduje vždy dekan príslušnej fakulty, v tomto prípade to bolo na rozhodnutí žalovanej. Teda dekan má objektívnu zodpovednosť za svoje konanie v pracovnoprávnych veciach. Odvolateľ nesúhlasil ani s tým, že navrhovateľ nepreukázal, ktoré konkrétne povinnosti vyplývajúce odporkyni ako dekanke zo zákona o vysokých školách a vnútorných predpisov odporkyňa v súvislosti s ukončením pracovných pomerov pri oboch zamestnancoch porušila. Navrhovateľ naopak preukázal, aké konkrétne porušenia, hlavne Zákonníka práca pri rozväzovaní s uvedenými zamestnancami boli odporkyni ako dekanke vytýkané, a to samotným konštatovaním súdu v súdnych konaniach, ktorý rozhodoval vo veciach neplatnosti rozviazania pracovných pomerov. Na tieto skutočnosti upozorňoval navrhovateľ, jednak na samotných pojednávaniach a tiež v písomnom vyjadrení zo dňa 11.04.2014, kde poukazoval na presné citácie zápisníc z predchádzajúcich pojednávaní s poukazom na konkrétne strany zápisníc a konkrétne porušenia zo strany odporkyne, kde toto porušenie konštatoval samotný súd. Za ďalšie navrhovateľ uviedol, že nie on ale poškodení zamestnanci podávali žaloby o neplatnosť rozviazania pracovných pomerov, a o náhradu mzdy. Hovoriť tu o nejakom súhlase navrhovateľa s konaním odporkyne pri rozviazaní pracovných pomerov je preto absurdné. Na výpovede svedkov p. E. a JUDr. B. nemal prvostupňový súd prihliadnuť, pretože títo svedkovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by mali význam pre samotné konanie, resp. v prípade výpovede svedkyne E., išlo o skreslujúcu a účelovú výpoveď. Napokon odvolateľ vytkol okresnému súdu aj právny záver, že odporkyňa bola za svoju činnosť zodpovedná rektorovi v zmysle ustanovení zákona o vysokých školách, ktorý s jej konaním súhlasil. Nikde v spise, ani pri predchádzajúcich konania nebolo preukázané, že by bol rektor prejavil svoj súhlas s konaním odporkyne, rektor nikdy nezasahuje do uvedenej kompetencie dekana, naopak žiadal ju listom zo dňa 08.04.2009, ktorý bol predložený súdu o poskytnutie všetkej súčinnosti, najmä písomného stanoviska vo veci tvrdení doc. P., ako navrhovateľa, teda až po tom, ako už bolo rozhodnuté o neplatnosti rozviazania pracovných pomerov, a rozhodovalo sa o náhrade mzdy. Dekan podľa § 28 ods. 1 veta tretia Zákona o vysokých školách, vo veciach podľa § 23 ods. 1 konal v mene verejnej vysokej školy, v tomto prípade má postavenie rektora. Nie je zodpovedný za konanie v týchto veciach rektorovi, analogicky ako rektor zodpovedá akademickému senátu verejnej vysokej školy (§ 10 ods. 1 Zákona o vysokých školách). Z toho vyplýva objektívna zodpovednosť dekana. V závere svojho odvolania navrhovateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu Žilina č. k. 8Co/470/2012-114 zo dňa 28.06.2013 v ktorom krajský súd vyslovil záver, že zodpovednosť žalovanej vyplynula z jej postavenia dekanky. Toto stanovisko prvostupňový súd neakceptoval. S poukazom na uvedené, mal odvolateľ za to, že boli splnené všetky predpoklady všeobecnej zodpovednosti odporkyne a preto žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť, a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporkyňa v podanom vyjadrení zo dňa 16.07.2014 odvolací súd žiadala, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Súčasne si uplatnila trovy odvolacieho konania. Uviedla, že odvolateľ vo svojich podaniach prehliada znenie poslednej vety ust. § 28 ods. 1 Zákona č. 131/2002 Z. z. v zmysle ktorého, dekan zodpovedá rektorovi za svoju činnosť vo veciach, v ktorých koná v mene vysokej školy (§ 23 ods. 1), za hospodárenie fakulty a za svoju ďalšiu činnosť v rozsahu určenom vnútornými predpismi verejnej vysokej školy, a rovnako tak prehliada znenie ust. § 23 ods. 1 písm. d) tohto zákona, kde je uvedené, že orgány akademickej samosprávy fakulty majú v súlade s týmto zákonom právo v mene verejnej vysokej školy rozhodovať alebo konať v týchto veciach patriacich do samosprávnej pôsobnosti vysokej školy (§ 6), uzatváranie, zmeny a zrušovanie pracovnoprávnych vzťahov v rozsahu a za podmienok určených v štatúte verejnej vysokej školy. Z vyššie uvedeného vyplýva, že teda vnútorné predpisy verejnej vysokej školy konkretizujú rozsah povinnosti jednotlivých zamestnancov pri skončení pracovného pomeru. S poukazom na štatút navrhovateľa (Smernica č. 21 zo septembra 2002) a pracovný poriadok (Smernica č. 46 z apríla 2004) a skutkové okolnosti prejednávaného prípadu tak, ako vyplynuli z vykonaného dokazovania mala odporkyňa za to, že znenie skončenia pracovného pomeru pripravovala personalistka spoločne s právnikom navrhovateľa. Odporkyňa skončenie pracovného pomeru iba podpísala, pričom nemohla predpokladať vadnosť oboch skončení pracovného pomeru, keďže nemala právne vzdelanie. V prípade Mgr. E. sa výpoveď neodvolávala na písomné rozhodnutie zamestnávateľa a organizačná zmena nenastala. V prípade doc. P. to bola absencia dôvodu, pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že povinnosť porušila osoba, pripravujúca návrh na skončenie pracovného pomeru. Tento bol podaný v oboch prípadoch vedúcim katedry Paedr. Q. A. ako priamym nadriadeným oboch zamestnancov. Pre účely vzniku zodpovednosti zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme je dôležité ustanovenie § 1 ods. 4 Zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov určujúce subsidiárnu pôsobnosť Zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce. Preto aj otázku vzniku zodpovednosti možno posudzovať iba podľa ust. § 179 Zákonníka práce. Keďže odporkyňa bola zamestnancom navrhovateľa, na účely posudzovania vzniku zodpovednosti za škodu bolo potrebné, aby konanie odporkyne splnilo predpoklady ust. § 179 Zákonníka práce. Ako bolo už odporkyňou viackrát spomenuté, tieto naplnené neboli, nakoľko absentujú: 1. Protiprávny úkon (neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola spôsobená inou osobou, resp. osobami, a to tými, ktoré pripravili návrh skončenia pracovného pomeru s oboma zamestnancami), 2. Príčinná súvislosť medzi bodom 1 a škodou, 2. Zavinenie odporkyne (nemôže ísť ani o nedbanlivostné zavinenie, nakoľko na príprave návrhu na skončenie pracovného pomeru sa podieľali vedúci katedry, personalistka a právnik Žilinskej univerzity, ktorý vykonával nad dohľad nad procesom skončenia pracovného pomeru, v oboch prípadoch práve na žiadosť odporkyne. Preto odporkyňa ani vzhľadom na okolnosti - postup bol konzultovaný s osobou právnym vzdelaním, či osobné pomery - sama odporkyňa nemá právnické vzdelanie, preto požiadala o pomoc právnika navrhovateľa, nemohla vedieť, že škodu môže spôsobiť). Napokon odporkyňa poukázala na svoju výpoveď zo dňa 03.03.2014, v ktorej uviedla, že rektor mal nielen vedomosť o oboch skončeniach pracovného pomeru, ale aj skončenie pracovného pomeru s doc. P. aj sám inicioval. Ostatné, konanie po skončení oboch pracovných pomerov bolo úplne v réžií rektorátu, v mene ktorého konala Mgr. R.. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov: Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ -navrhovateľ, ako aj odporkyňa konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. K námietke nesprávneho právneho posúdenia (vo vzťahu k posúdeniu otázky zodpovednosť za škodu) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nebol naplnený. Zodpovednosť zamestnanca za škodu podľa Zákonníka práce je z hľadiska systematiky usporiadaná tak, že upravuje: a/ všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za škodu, b/ zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktorý je zamestnanec povinný vyúčtovať, c/ zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov. Prvostupňový súd správne na prejednávaný prípad aplikoval ustanovenia § 179 Zákonníka práce, upravujúce všeobecnú zodpovednosť zamestnancov za škodu, spôsobenú zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a 185. Pokiaľ ide o vzťah všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu k osobitným druhom zodpovednosti zamestnanca, treba uviesť, že osobitné druhy zodpovednosti zamestnanca za škodu sú úpravami osobitnými, ktoré majú prednosť pred úpravou všeobecnej zodpovednosti. Iba v prípade, ak nie je naplnený osobitný druh zodpovednosti, treba vychádzať z ustanovení o všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu. Z ustanovenia § 179 vyplýva, že pre vznik všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu musia byť splnené nasledujúce predpoklady: a/ vznik škody pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením, b/ protiprávny úkon, c/ porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi alebo úmyselné konanie proti dobrým mravom, d/ príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, e/ zavinenie na strane zamestnanca. Pre zodpovednosť zamestnanca za škodu sa vyžaduje splnenie všetkých uvedených predpokladov. Ak nie je splnený čo len jeden predpoklad, zamestnanec za škodu podľa tohto ustanovenia nezodpovedá. Za protiprávne konanie sa vo všeobecnosti pokladá konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. Vo vzťahu k zodpovednosti zamestnanca za škodu, za protiprávne konanie zamestnanca možno označiť zavinené konanie zamestnanca, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, dôsledkom ktorého je ujma zamestnávateľa vo forme škody. Predpokladom protiprávneho konania zamestnanca je teda spôsobilosť zamestnanca na protiprávne úkony. Konanie zamestnanca, ktoré bude mať relevantné právne dôsledky, pritom môže spočívať v konaní alebo opomenutí konať, a to v prípade, ak zamestnanec mal povinnosť konať určitým spôsobom. Musí ísť pritom o zavinené protiprávne konanie pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Porušenie povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením môže vyplývať z porušenia ustanovení Zákonníka práce, ale aj ďalších právnych predpisov, ktoré majú pracovnoprávny charakter. Ide najmä o povinnosti vyplývajúce z kolektívnej zmluvy, pracovného poriadku, určených pracovných postupov, ale aj z obsahu pracovnej zmluvy. Zákonník práce za plnenie pracovných úloh vo všeobecnosti považuje výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, inú činnosť vykonávanú na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. Za činnosť, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, sa považujú: a/ úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce, alebo po jej skončení, b/ vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané na príkaz zamestnávateľa a cesta naň a späť, c/ ošetrenie pri prvej pomoci a cesta naň a späť. Ďalším predpokladom zodpovednosti zamestnanca za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi konaním zamestnanca (škodcu) a jeho následkom - škodou vo sfére zamestnávateľa (poškodeného). Podľa právneho poriadku Slovenskej republiky na vznik zodpovednosti za škodu (vrátane pracovnoprávnej zodpovednosti) sa vyžaduje existencia príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu a vznikom škody. Zavinenie je posledným predpokladom pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca. Právna teória definuje zavinenie ako vnútorný psychický vzťah fyzickej osoby ku konaniu a výsledkom tohto konania, ktoré je protiprávne. Zavinenie môže spočívať v dvoch formách, a to vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. V prípade úmyslu zahŕňa vždy zložku vôľovú aj rozumovú, kým v prípade nedbanlivostného zavinenia je rozumová zložka odlišná. Pri úmyselnom zavinení zamestnanec vedel, že svojím konaním spôsobí škodu a tento výsledok chcel dosiahnuť, alebo vedel, že ju môže spôsobiť, a pre prípad, že vznikne, bol s týmto výsledkom uzrozumený. O nedbanlivostné zavinenie ide vtedy, ak konajúci zamestnanec vedel, že škodu môže spôsobiť, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že ju nespôsobí, alebo síce nevedel, že škodu môže spôsobiť, ale vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery o tom vedieť mal a mohol. Všeobecne je zavinenie viazané na deliktuálnu spôsobilosť. Zavinenie preto nebude dané, ak na strane zamestnanca existujú okolnosti, ktoré túto spôsobilosť vylučujú, t.j.- veková nevyspelosť,- duševná porucha. Všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu, ktorá vznikne zamestnávateľovi, nie je bezhraničná a nevylučuje zodpovednosť zamestnanca podľa osobitných právnych predpisov. Samozrejme, zamestnanec bude zamestnávateľovi zodpovedať aj za škodu, ktorá vznikne zamestnávateľovi pri naplnení skutkovej podstaty predpokladanej iným ako pracovnoprávnym predpisom. Bude to tak napríklad vtedy, ak poruší obchodné tajomstvo zamestnávateľa ( § 17 a nasl. Obchodného zákonníka). Ustanovenia Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu sa budú v zásade aplikovať vo všetkých prípadoch, v ktorých zamestnanec svojím úkonom (protiprávnym konaním) prekročí plnenie pracovných úloh. V danom prípade odvolateľ vyslovil presvedčenie o nutnosti aplikácie objektívnej zodpovednosti odporkyne ako dekanky, vyplývajúcej podľa jeho názoru z ustanovení § 28 ods. 1 veta tretia Zákona o vysokých školách v spojení s § 23 ods. 1 citovaného zákona. Odvolací súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. Aj keď bola odporkyňa ako dekanka štatutárnym orgánom navrhovateľa, v zmysle zákona o vysokých školách bola súčasne jeho zamestnancom. Pokiaľ sa v zmysle ustanovení § 179 ods. 1 Zákonníka práce na zamestnancov aplikuje predovšetkým všeobecná zodpovednosť za škodu spôsobenú pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi (ak sa nejedná o prípady osobitnej zodpovednosti) niet dôvodu, aby na iného zamestnanca, hoci aj vystupujúceho v pozícií dekana v takýchto prípadoch vzťahovala objektívna zodpovednosť. Pokiaľ by zákonodarca chcel, aby sa takáto zodpovednosť uplatňovala na konanie dekana, v osobitnom právnom predpise, upravujúcom postavenie a činnosť vysokej školy, by jednoznačne takúto objektívnu zodpovednosť zakotvil. Z citácie ustanovenia § 28 ods. 1 zákona o vysokých školách, v zmysle ktorého dekan zodpovedá za svoju činnosť rektorovi, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť na strane dekana vznik objektívnej zodpovednosti za škodu v súvislosti so skončením pracovných pomerov zamestnancov. V danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že návrh na skončenie pracovného pomeru s p. E. a p. P. v zmysle pracovného poriadku podával priamy nadriadený zamestnanca, s ktorým sa mal pracovný pomer skončiť, pričom tento návrh mal obsahovať potrebné náležitosti v zmysle Zákonníka práce (Smernica č. 46 článok 5 bod 1 - č.l. 31 spisu). Zároveň podľa toho istého pracovného poriadku organizačno-právnu stránku skončenia pracovného pomeru zabezpečoval príslušný personálny útvar (Smernica č. 46 článok 5 bod 5 - č.l. 31 spisu). Ku skončeniu pracovného pomeru zamestnancov odporkyňa nepristúpila svojvoľne. Pokiaľ z vykonaného dokazovania v prípade predchádzajúcich konaní o neplatnom skončení pracovného pomeru s p. E. a p. P. vyplynulo, že dôvodom vyslovenia neplatnosti skončení pracovných pomerov boli nedostatky (či už formálne resp. hmotnoprávne) vo výpovediach daných zamestnávateľom, nemožno v týchto skutočnostiach vidieť porušenie povinnosti odporkyne ako bývalej dekanky, keďže zodpovedným za riadne skončenie pracovných pomerov po obsahovej a formálnej stránke boli zodpovední jednak priami nadriadení zamestnanca, s ktorým sa mal pracovný pomer skončiť, a taktiež aj príslušný personálny útvar. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že k povinnostiam odporkyne patrilo v zmysle pracovného poriadku zabezpečovať správnosť právnej stránky skončenia pracovného pomeru. S poukazom na uvedené okresný súd v prejednávanej veci správne konštatoval, že nebol preukázaný základný predpoklad, a to zavinené porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s nimi, ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia totiž, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O. s. p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.