Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14CoKR/14/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111232997 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5111232997.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu: FERROFON, s.r.o., so sídlom ul. ČSA 3/1697, 036 01 Martin, IČO: 36 425 192, proti žalovanému: JUDr. N. C., so sídlom kancelárie M. XXXX, XXX XX S. Y., správcovi úpadcu: T.M.W. s.r.o., so sídlom Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom M. XXXX, XXX XX S. Y., v konaní o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi 30/2011-81 zo dňa 18.04.2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi 30/2011-81 zo dňa 18.04.2013 p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobca je veriteľom úpadcu T.M.W. s.r.o., IČO: 31 674 456, so sídlom Pribinova 6, 036 01 Martin, z titulu pohľadávky prihlásenej žalobcom do konkurzného konania, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 3K/8/2011, vo výške 59,18 Eur, vzniknutej na základe Zmluvy o prenájme č. 001/2011 zo dňa 03.01.2011. Ďalším výrokom vyslovil, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 46,11 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 28 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR"), § 29 ods. 1, 5 ZKR, § 32 ods. 3 ZKR, § 24 ods. 2 zák. č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike okresný súd žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou o určenie pohľadávky sa žalobca domáhal, aby okresný súd určil, že pohľadávka žalobcu, uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2011 do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., so sídlom Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456, na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K/8/2011 vo výške 59,18 Eur, je určená čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia tak, ako to bolo uvedené v prihláške pohľadávky žalobcu zo dňa 09.08.2011. Na základe výzvy okresného súdu žalobca upravil petit návrhu, ktorým žiadal, aby okresný súd určil, že pohľadávka žalobcu, uplatnená v prihláške do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456, na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K8/2011 vo výške 59,18 Eur, ktorá vznikla z titulu zmluvy o prenájme č. 001/2011 je nesporná čo do právneho dôvodu vymáhateľnosti, výšky a poradia, uvedených v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2001. „Súd určuje, že pohľadávka vznikla zo záväzku z titulu zmluvy o prenájme č. 001/2011." V rámci prípravy pojednávania okresný súd preskúmaval podmienky pre vyhodnotenie včasnosti podania žaloby v tejto veci. Z časového prehľadu konkurzu súdneho konania, ktorý je súčasťou spisového materiálu vyplývalo, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený ku dňu 30.06.2011. Posledný deň na prihlásenie pohľadávok bol 15.08.2011 a posledný deň na popieranie pohľadávok 14.09.2011. Lehota na podanie incidenčnej žaloby uplynula dňom 14.10.2011. Žaloba bola podaná dňa 13.10.2011. Z uvedeného vyplývalo, že žaloba bola podaná včas. Podľa Zmluvy o prenájme č. 001/2011 žalobca ako nájomca a žalovaný ako prenajímateľ uzatvorili dňa 03.01.2011 nájomnú zmluvu na prenájom kopírovacieho stroja HP Photo smartall-in-one. Z pokladničného dokladu vyplývalo zaplatenie kopírovacieho stroja HP Photosmartall-ine-one. Z výdavkového dokladu č. 73 zo dňa 31.07.2010 vyplývalo, že uvedenú sumu zaplatil žalobca. Podľa faktúry č. 120006 zo dňa 29.06.2011, splatnej 13.07.2011, žalobca ako dodávateľ fakturoval žalovanému ako odberateľovi nájomné za prenájom kopírovacieho stroja HP Photosmartall-ine-one za obdobie 180 dní do 29.06.2011 vo výške 59,18 Eur. Podľa faktúry č. 0720120001 fakturoval žalovaný ako žalobcovi ako odberateľovi predaj hnuteľného majetku, uvedená faktúra je podpísaná žalovaným. Z prehľadu saldokonta k 29.06.2011 úpadcu vyplýva záväzok úpadcu voči žalobcovi. Z predložených dôkazov mal okresný preukázané, že Uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 22.06.2011, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 125/2011 dňa 29.06.2011, sp.zn. 3K/8/2011, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka T.M.W. s.r.o., so sídlom: Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456 a do funkcie správcu bol ustanovený žalovaný. Žalobca do konkurzného konania, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K/8/2011 prihlásil svoju pohľadávku prihláškou pohľadávky pod poradovým číslom 4, ktorou si prihlásil sumu 59,18 Eur, pričom ako právny dôvod vzniku pohľadávky uviedol neuhradená faktúra č. 120006. Žalobca svoju pohľadávku prihlásil v poradí - iná pohľadávka. Prihláška pohľadávky žalobcu bola podľa pečiatky okresnému súdu doručená dňa 11.08.2011. Správca pohľadávku žalobcu poprel dňa 22.08.2011 v celom rozsahu s tým, že zistená suma pohľadávky je 0,- Eur. Ako dôvod popretia právneho dôvodu pohľadávky a sumy uviedol, že prihláška neobsahuje formálne náležitosti, v kolónke istina ani v kolónke celková suma nie je uvedená mena. Prihláška obsahuje ďalšie nedostatky, pre ktoré na ňu správca neprihliada. Označený dlžník v Obchodnom registri neexistuje. Pohľadávka je preto nepreskúmateľná, preto ju správca čo do výšky aj do právneho dôvodu popieral v plnom rozsahu. Správca mal za to, že pri tejto fakturácii išlo o odporovateľný právny úkon. Z toho istého dôvodu bolo popreté aj poradie pohľadávky. Čo sa týkalo dodržania zákonných lehôt, okresný súd konštatoval, že správca dodržal zákonom stanovené lehoty na popretie pohľadávok. Vyhlásenie konkurzu bolo účinné ku dňu 30.06.2011, od kedy plynula zákonná lehota na prihlasovanie pohľadávok, ktorá uplynula dňom 15.08.2011. Správca mal následne lehotu 30-tich dní na popieranie pohľadávok, ktorá uplynula dňom 14.09.2011. Z predložených dokladov pritom vyplývalo, že správca pohľadávky žalobcu poprel dňa 22.08.2011, teda popretie pohľadávky bolo urobené správcom včas. Žalobca následne podal na súd návrh na určenie popretej pohľadávky dňa 13.10.2011, čím dodržal zákonom stanovenú 30 dňovú lehotu počítanú odo dňa uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok. Konanie o určenie právneho dôvodu, poradia, výšky, vymáhateľnosti, zabezpečovacieho práva prihlásenej pohľadávky, je typickým incidenčným konaním, teda konaním vyvolaným konkurzom. V tomto konaní ide o preskúmanie právneho dôvodu, výšky, poradia, vymáhateľnosti, zabezpečovacieho práva uvedeného v prihláške pohľadávky do konkurzného konania v prípade, ak to správca považoval za problematické, sporné a z toho dôvodu právny dôvod, výšku, vymáhateľnosť, poradie, zabezpečovacie právo uplatnené v prihláške, poprel. Ak veriteľ takejto pohľadávky s postupom, záverom správcu nesúhlasí, môže sa domáhať určenia oprávnenosti svojich nárokov v súdnom konaní, v ktorom túto oprávnenosť posúdi príslušný súd. Tento druh konania je konaním určovacím, teda konaním, v ktorom súd určí, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Pred samotným výrokom, v ktorom súd určí, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, musí sa súd vysporiadať a teda posúdiť, či skutočnosti uvedené v prihláške, ktoré správca poprel, sú alebo nie sú pravdivé. Tieto skutočnosti môžu vyplývať z najrôznejších právnych vzťahov, tzn. môže ísť o rôzne skutočnosti, o ktoré si prihlasujúci veritelia opierajú svoje nároky. Až po preskúmaní týchto vzťahov, ktoré súd vyhodnotí a posúdi ako otázku predbežnú, môže vysloviť záver o oprávnenosti prihláseného nároku. Okresný súd sa preto v konaní zaoberal posúdením námietok žalovaného. Vo vzťahu k dôvodu popretia právneho dôvodu pohľadávky - absencie uvedenia meny prihlásenej pohľadávky, okresný súd konštatoval, že uvedenie meny prihlásenej pohľadávky nie je obligatórnou náležitosťou prihlášky v zmysle § 29 ods. l ZKR. V prípade, že veriteľ neuvedie v prihláške menu svojej pohľadávky, je potrebné vychádzať z toho, že pohľadávka je uplatnená v eurách. Podľa § 29 ods. 1 ZKR „v prihláške sa vždy uvedie meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo veriteľa a úpadcu, právny dôvod vzniku pohľadávky, poradie uspokojenia pohľadávky zo všeobecnej podstaty a suma pohľadávky s rozdelením na istinu a príslušenstvo, a príslušenstvo s rozdelením podľa právneho dôvodu vzniku; prihláška sa podáva na predpísanom tlačive, ktoré musí byť datované a podpísané veriteľom. Ak prihláška tieto údaje neobsahuje, nie je podaná na predpísanom tlačive alebo nie je datovaná alebo podpísaná, na prihlášku sa v konkurze neprihliada". Zákon teda v uvedenom ustanovení výslovne stanovuje prípady, v ktorých sa na prihlášku neprihliada. Rozhodovanie o tom, či prihláška obsahuje zákonom predpísané náležitosti alebo nie, posudzuje správca, a ak zistí, že prihláška predpísané náležitosti neobsahuje, vyhodnotí ju tak, že sa na ňu neprihliada. V posudzovanom prípade však žalovaný ako správca na prihlášku prihliadal, avšak pri vyhodnocovaní prihlášky podľa § 32 ods. 3 ZKR, podľa ktorého „ak správca pri skúmaní prihlásenej pohľadávky zistí, že prihlásená pohľadávka je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia, výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva sporná, je povinný prihlásenú pohľadávku v spornom rozsahu poprieť', prihlásenú pohľadávku poprel z dôvodu jej formálnych nedostatkov. Ust. § 32 ods. 3 ZKR však správcovi popretie z takéhoto dôvodu neumožňuje, nakoľko pri posudzovaní podľa § 32 ods. 3 ZKR sa predpokladá, že prihláška je po formálnej stránke v poriadku a nič nebráni v tom, aby sa posúdila pohľadávka v otázke právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia, výšky, zabezpečenia. Samozrejme, každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a v prípade, že ohľadne meny uplatňovanej pohľadávky sú pochybnosti (napr. prihláška neuvádza menu, no z príloh prihlášky vyplýva, že menou záväzku, z ktorého vznikla prihlásená pohľadávka, nie je euro), je možné prihlásenú pohľadávku poprieť. V posudzovanom prípade však nie sú žiadne pochybnosti o mene, v ktorej veriteľ svoju prihlášku uplatnil. Úpadca aj veriteľ sú slovenské subjekty, ich právny vzťah sa nepochybne spravuje slovenským právnym poriadkom a aj z priložených príloh prihlášky jednoznačne a explicitne vyplýva, že menou záväzkového vzťahu úpadcu a veriteľa je slovenská zákonná mena, ktorou je euro. K podobnému záveru dochádza aj odborná literatúra (viď Pospíšil B. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. IuraEdition 2012, s. 124: „V súvislosti so zákonnou požiadavkou, aby pohľadávka bola v konkurze uplatnená v eurách, vzniká v praxi otázka, ako postupovať v prípade, ak veriteľ v rámci prihlášky neuvedie žiadnu menu. Tu je nevyhnutné uviesť, že označenie meny, v ktorej veriteľ prihlasuje pohľadávku, netvorí základnú náležitosť prihlášky, preto pokiaľ veriteľ menu prihlasovanej pohľadávky neuvedie, nie je to dôvod, aby sa na prihlášku neprihliadalo a takúto pohľadávku treba považovať za uplatnenú v eurách."). Popretie pohľadávky správcom z dôvodu absencie uvedenia meny v danom prípade je prílišným formalizmom, ktorého akceptáciou by okresný súd len sofistikovane odôvodnil zjavnú nespravodlivosť voči veriteľovi - žalobcovi. Okresný súd preto vyhodnotil popretie pohľadávky žalovaným ako nedôvodné a pohľadávku žalobcu za pohľadávku uplatnenú v mene euro. Okrem toho podľa § 29 ods. 5 ZKR platí, že pohľadávky sa do konkurzného konania prihlasujú v eurách, a ak teda nie je uvedená mena, má sa za to, že pohľadávka bola uplatnená v eurách pri analogickom použití poslednej vety tohto ustanovenia. K námietke žalovaného - popretie pohľadávky pre nesprávne označenie dlžníka, okresný súd konštatoval, že prihláška obsahuje okrem obchodného mena aj ďalšie identifikačné znaky veriteľa, z ktorých je možné veriteľa jednoznačne identifikovať. Interpunkčné znamienko -čiarka, oddeľujúca v danom prípade názov obchodnej spoločnosti a označenie právnej formy obchodnej spoločnosti, v súvislosti s ostatnými identifikačnými údajmi úpadcu, kde IČO je nesporne správne, nespôsobuje pochybnosť, o aký subjekt sa jedná. Okresný súd však zdôraznil, že § 32 ods. 3 ZKR správcovi popretie pohľadávky z formálneho nedostatku neumožňuje, nakoľko pri posudzovaní podľa § 32 ods. 3 ZKR sa predpokladá, že prihláška je po formálnej stránke v poriadku a nič nebráni tomu, aby sa posúdila pohľadávka v otázke právneho dôvodu, vymáhateľnosti, poradia, výšky, zabezpečenia. V prípade formálnych nedostatkov mal správca možnosť na prihlášku neprihliadať, čo sa nestalo. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že k prihláške nebola priložená listina preukazujúca právny dôvod vzniku pohľadávky, teda v danom prípade nájomná zmluva, okresný súd konštatoval, že táto listina bola predložená v konaní pred okresným súdom v incidenčnom konaní. V žiadnom ustanovení ZKR nie je uvedené, že pri prihlasovaní pohľadávok platí koncentračná zásada, podľa ktorej sa na neskôr uvedené skutočnosti a na neskôr predložené dôkazy neprihliadne. Na základe toho je veriteľ popretej pohľadávky oprávnený predkladať nové dôkazy a uvádzať nové skutočnosti na preukázanie ním prihlásenej pohľadávky. Tento záver v konečnom dôsledku nepriamo vyplýva aj z § 118a OSP, podľa ktorého je potrebné najneskôr do skončenia prvého pojednávanie označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čo by nebolo potrebné, ak by boli všetky predložené spolu s prihláškou. Na základe predložených dokladov bolo preukázané, že hoci v predloženej nájomnej zmluve 001/2011 je žalobca označený ako nájomca a úpadca ako prenajímateľ, v skutočnosti išlo o omyl v označení strán, ktorá skutočnosť vyplýva tak z pokladničného dokladu o zakúpení predmetného stroja, výdavkového dokladu o jeho úhrade a najmä z faktúry za jeho prenájom v prospech úpadcu a „z prehľadu záväzkov úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu, ako aj zo správania sa účastníkov tejto zmluvy a samozrejme aj z toho, že úpadca bol nájomcom, keďže nebol vlastníkom a/alebo oprávneným užívateľom predmetu nájmu." Okresný súd konštatoval, že žaloba bola v celom rozsahu skutkovo a právne dôvodná. Žalovaný nepreukázal ním tvrdené dôvody popretia pohľadávky a okresný súd túto pohľadávku na základe predložených dokladov považoval za preukázanú. Okresný súd potom v súlade so ZKR vyjadril petit rozsudku takým spôsobom, že žalobca je voči úpadcovi veriteľom pohľadávok. Okresný súd sa stotožnil so skutočnosťami uvádzanými konateľom žalobcu k jednotlivým dôvodom popretia žalovaným, ktoré potvrdzovalo i vykonané dokazovanie. Podľa okresného súdu žalobca preukázal existenciu a dôvodnosť svojej pohľadávky voči žalovanému. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu v celom rozsahu t.j. v časti „proti výroku I/ a II/". Prvostupňový súd vyhovel podanej žalobe, keď mal za preukázaný právny dôvod vzniku pohľadávky ako aj jej výšku a považoval argumentáciu žalovaného za nedôvodnú, pričom vo vzťahu k námietke žalovaného o absencii formálnych náležitostí prihlášky, ktorou žalobca prihlásil svoju pohľadávku do konkurzného konania na str. 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňový súd uvádzal, že popretie pohľadávky správcom z dôvodu absencie uvedenie meny je v danom prípade prílišným formalizmom, ktorého akceptáciou by súd len sofistikovane odôvodnil zjavnú nespravodlivosť voči veriteľovi. Prvostupňový súd vyhodnotil popretie pohľadávky odporcom ako nedôvodné a pohľadávku navrhovateľa za pohľadávku uplatnenú v mene euro, pričom pri prijatí tohto záveru poukázal na analogické použitie § 29 ods. 5 ZKR posledná veta. Žalovaný mal za to, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia vecí, že prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav čím boli „dané odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení súst. § 221 ods. h) a v zmysle ust. 205 ods. 2. písm. d) a f) O.s.p." Nemožno sa podľa žalovaného stotožniť s právnym názorom súdu prvého stupňa o tom, že prihláška pohľadávky spĺňala všetky náležitosti, ktoré na prihlášku kladie § 29 zákona č. 7/2005 Z.z. Podľa § 29 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z., ktorý upravuje základné náležitosti prihlášky, medzi ktoré patrí aj obligatórna náležitosť uvedenia meny, v ktorej sa prihlásená pohľadávka uplatňuje. Žalovaný v tomto smere poukázal na právny názor uvedený na strane 370 publikácie autora Milana Ďuricu pod názvom Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii podľa ktorého súčasťou sumy uplatnenej pohľadávky je aj uvedenie príslušnej meny, pričom je právne irelevantné, že požiadavka meny (v eurách, alebo inej meny) je uvedená v § 29 ods. 5 ZKR, pretože táto požiadavka sa vzťahuje k náležitostiam prihlášky uvedenej v § 29 ods. 2, teda k uplatnenej sume. Bez uvedenia meny je prihláška nepreskúmateľná a pohľadávku by nebolo možné v konkurze uspokojiť. „Dôkaz: str. 370 publikácie Konkurzné právo Milan Ďurica" Zákon v citovaných ustanoveniach vymedzuje základné náležitosti prihlášky. Jednou z takýchto náležitostí je uvedenie celkovej sumy pohľadávky. Úprava zákona spolu s vyhláškou č. 665/2005 Z. z. ukladá povinnosť uviesť sumu pohľadávky s rozdelením na istinu a príslušenstvo. Suma prihlásenej pohľadávky pritom môže byť jednoznačne vymedzená len v prípade, ak okrem jej číselného uvedenia je označená aj mena tejto pohľadávky, teda mena, v ktorej sa pohľadávka uplatňuje. Na identifikáciu prihlásenej pohľadávky je nevyhnutné, aby pohľadávka bola špecifikovaná takým spôsobom, aby nemohla byť zameniteľná a aby jednoznačne identifikovala, čo je predmetom prihlášky. Za takúto identifikáciu možno považovať len takú identifikáciu pohľadávky, ktorá nevyhnutne musí obsahovať aj menu peňažného záväzku. Rozhodujúcim je pritom text prihlášky pohľadávky uvedený v kolónke č. 27 a č. 33. Doklady, ktoré sú v prihláške pripojené ako jej prílohy nemôžu údaje v prihláške dopĺňať alebo nahrádzať. Preto aj v prípade, ak v prílohách prihlášok pohľadávok bola ohľadom uplatňovanej pohľadávky uvedená mena peňažného záväzku, bez uvedenia meny v prihláške pohľadávky nemohli tieto prílohy samotnú prihlášku doplniť. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 29 ods. 6 ZKR ustanovuje povinnosť pripojiť k prihláške listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti. Zákon teda vychádza z priority údajov uvedených v prihláške pohľadávky s tým, že listiny, ktoré sú k nej pripojené, už tie skutočnosti, ktoré sú v prihláške uvedené, len preukazujú. Ak mena peňažného záväzku v kolónke č. 27 a č. 33 prihlášky uvedená nie je, tak ju prílohy ani nemôžu preukazovať, resp. dopĺňať, či odstraňovať iné nedostatky údajov uvedených v prihláške. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením súdu prvého stupňa o tom, že uvedenie meny v Eur, v kolónke 26 prihlášky pohľadávky je dostatočné v zmysle ZKR. Z obsahu prihlášky pohľadávky je zrejmé, že kolónka číslo 26 prihlášky a údaje v nej uvedené označujú iba právny dôvod vzniku pohľadávky, nie sumu uplatnenej pohľadávky, ktorá má byť vyjadrená v kolónke č. 27 označenej ako Istina a v kolónke č. 33 označenej ako celková suma. Žalovaný na predmetnú prihlášku, ktorá mala nedostatok neuvedenia meny v kolónke istina a v kolónke celková suma, nemusel vôbec prihliadať. Popretím predmetnej pohľadávky dal žalobcovi ako veriteľovi tejto pohľadávky zákonnú možnosť domáhať sa určenia popretej pohľadávky na súde, avšak tento postup správcu nemal za následok odstránenie nedostatkov prihlášky, ktoré existovali aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V odvolaní žalovaný namietal, že prvostupňový súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou preklúzie a premlčania práva žalobcu domáhať sa požadovaného určenia a to s poukazom na tú skutočnosť, že žalobca svojím podaním zo dňa 10.11.2011 „upresnil" znenie žalobného petitu tak, že navrhol, aby okresný súd určil, že pohľadávka žalobcu uplatnená v prihláške do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., Pribinova 6, Martin, IČO: 31 647 456 na Okresnom súde Žilina pod č. 3K 8/2011 vo výške 59,18 Eur, ktorá vznikla z titulu zmluvy o prenájme č. 001/201l je nesporná čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia uvedených v prihláške pohľadávky z 9.8.2011. Zároveň navrhol, aby okresný súd určil, že pohľadávka vznikla zo záväzku z titulu zmluvy o prenájme č. 001/2011. Podľa žalovaného, uvedené podanie napriek skutočnosti, že k nemu došlo na výzvu okresného súdu malo byť kvalifikované ako zmena žalobného návrhu v zmysle § 95 OSP a o takejto zmene malo byť rozhodnuté uznesením o pripustení zmeny žalobného návrhu. Prvostupňový súd tým, že sa dôsledne nezaoberal námietkou premlčania a preklúzie nároku žalobcu vo vzťahu k tejto skutočnosti a podanie žalobcu zo dňa 10.11.2011 neposudzoval ako zmenu žalobného návrhu zaťažil podľa žalovaného konanie okrem iných aj vadou v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Nebolo možné podľa žalovaného stotožniť sa s názorom prvostupňového súdu o tom, že podanie žalobcu zo dňa 10.11.2011 neobsahuje žiadne nové a podstatné skutočnosti oproti žalobe, nakoľko porovnaním žalobného petitu tak, ako je formulovaný v žalobe zo dňa 13.10.2011 a tak, ako je formulovaný v podaní zo dňa 10.11.2011 je zrejmé, že bez zmeny petitu podaním žalobcu zo dňa 10.11.2011 by nebolo možné pôvodnému petitu vyhovieť. Žalovaný mal za to, že prvostupňový súd vzhľadom na prísnu formálnosť konkurzného práva a uplynutie hmotnoprávnej, prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie pohľadávky, nemal uznesením vyzývať žalobcu na doplnenie žaloby. Týmto postupom okresného súdu bol podľa názoru žalovaného vážne narušený základný princíp OSP, a to princíp rovnosti účastníkom konania. Poukázal na podľa neho závažnú vadu napadnutého rozsudku, ktorou je tá skutočnosť, že okresný súd pri vydaní napadnutého rozsudku vôbec nerešpektoval § 32 ods. 6 (v súčasnosti § 32 ods. 15 ZKR) posledná veta Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorej v žalobe sa veriteľ môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške. Z obsahu prihlášky, ktorou žalobca prihlásil pohľadávku, je ale zrejmé, že žalobca v prihláške ako právny dôvod vzniku neuvádza zmluvu o prenájme č. 001/2011 zo dňa 03.01.2011, ktorú ani nepripojil k prílohám uvedenej prihlášky. Ak teda prvostupňový súd určil, že žalobca je veriteľom úpadcu z titulu pohľadávky vzniknutej na základe zmluvy o prenájme č. 001/2011 zo dňa 03.01.2011 rozhodol tak v rozpore s § 32 ods. 6 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení. „Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cbi 30/2011-81 zo dňa 18.04.2013 zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne, alternatívne, že napadnutý rozsudok zruší a vec vráti prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie a prizná žalovanému náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia." Pre prípad, že by sa odvolací súd stotožnil právnym názorom prvostupňového súdu, žalovaný žiadal, aby Krajský súd v Žiline pripustil voči napadnutému rozsudku dovolanie, na zodpovedanie nasledovných otázok: „ 1/ Stačí v zmysle ust. § 29 zákona č. 7/2005 Z.z. menu sumy prihlásenej pohľadávky uviesť v kolónke č. 26 tlačiva prihlášky pohľadávky, alebo je na jednoznačnú identifikáciu pohľadávky nevyhnutné uvedenie meny sumy prihlásenej pohľadávky aj v kolónke č. 27 a 33 tlačiva prihlášky pohľadávky? 2/ Ako má postupovať správca konkurznej podstaty úpadcu, ak veriteľ v prihláške pohľadávky do konkurzného konania neuvedie menu sumy prihlásenej pohľadávky?" Pripustenie dovolania na zodpovedanie vyššie uvedených otázok žalovaný žiadal aj z toho dôvodil, že na zodpovedanie týchto otázok neexistovalo jednoznačné stanovisko akademickej obce ani judikatúra. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že napriek tomu, že konajúci prvostupňový súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými žalovaným namietanými skutočnosťami a tieto odôvodnil v rozsudku, žalovaný opätovne fabuloval skutočnosti, ktoré by rád v zákone o konkurze a reštrukturalizácii videl, ale ktoré sa tam nenachádzajú. Napríklad opakovane tvrdil, že § 29 ods.1 ZKR uvádza ako obligatórnu náležitosť prihlášky aj uvedenie meny, v ktorej sa prihlásená pohľadávka uplatňuje. Pritom v citovanej časti zákona sa ani len slovo „mena" v texte nenachádza. Rovnako pokyny na vyplňovanie prihlášky pohľadávky, vyhláška 665/2005, menu pri žiadnej kolónke nevyžadujú. A práve príloha č. 4 vyhl. č. 665/2005 presne a podrobne vymedzuje obsah prihlášky a každého údaja v nej uvedeného. Obsahuje podrobné inštrukcie na jej vyplnenie v súlade s § 29 ZKR a pri každom povinnom údaji je zvýrazneným písmom uvedené, že pri jeho neuvedení, sa na prihlášku nebude prihliadať popr. že správca je povinný prihlášku poprieť. Údaj meny sa pri žiadnej kolónke neuvádza, a zároveň príloha nikde nespája neuvedenie meny s nepriaznivým dôsledkom pre veriteľa (či už popretie alebo neprihliadnutie). Pri svojej argumentácii žalovaný vyberal z kontextu prihlášky len niektoré kolónky a nebral prihlášku ako jeden syntetický celok, inak by nemohol argumentovať, že aj napriek tomu, že mena je uvedená v kolónke 26, „nevie" v akej mene je prihláška pohľadávky uplatnená. Podľa žalobcu žalovaný vo svojom odvolaní opakovane namietal prekluziu práva žalobcu domáhať sa požadovaného určenia, v dôsledku upresnenia petitu žaloby žalobcom na výzvu okresného súdu, ktorý žalovaný považoval za zmenu žaloby. Okresný súd túto otázku správne podľa žalobcu vyhodnotil. Na druhej strane bolo stanovisko žalovaného prekvapujúce, nakoľko on sám - „JUDr. Plichta v odvolaní proti zamietavému uzneseniu OS Žilina voči jeho žalobnému návrhu vo veci 11 Cbi 39/2011, v ktorom nesprávne označil protistranu sporu, sa domáhal poučovacej povinnosti súdu voči nemu ako navrhovateľovi (nakoľko nie je advokát, len právnik - JUDr.) a dovolával sa tiež možnosti na základe výzvy Okresného súdu odstrániť vadu podania." Odvolací krajský súd Žilina mu v konaní sp.zn. 14CoKR/5/2012 vo veci odstránenia vady vyhovel nasledovne: „Krajský súd zvýraznil, že pokiaľ procesný úkon účastníka konania obsahuje zjavnú nesprávnosť, ktorej odstránenie nevyžaduje značnú procesnú aktivitu súdu, je súd povinný dať účastníkovi možnosť túto nesprávnosť napraviť ďalším procesným úkonom. Opak by bol ničím neodôvodnený formalistický prístup, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti reprezentovanej či. I Ústavy Slovenskej republiky a ust. § 1 a § 117 ods. 1 OSP a tým aj v rozpore s či. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky." V danom prípade by tiež došlo k preklúzii jeho práv, nakoľko predmetnú odporovaciu žalobu podal v posledný deň lehoty na odporovanie právnym úkonom. Podľa žalobcu k preklúzii nedošlo a túto skutočnosť bolo potrebné vyhodnotiť v súlade s citovaným rozhodnutím Krajského súdu Žilina. „Z uvedeného vidno, že odporca si argumenty a výklad zákona prispôsobuje svojim potrebám." „Tu je treba tiež uviesť, že správca konkurznej podstaty poprel účelovo všetky pohľadávky ktoré si uplatnili spoločnosti zastupované mnou - Ing. N. H. a pohľadávky všetkých zamestnancov úpadcu, pričom dôvodom na popretie bolo uvedenie čiarky oddeľujúcej názov spoločnosti od označenia právnej formy T.M.W., s.r.o. namiesto T.M.W. s.r.o. a neuvedenie meny EUR v kolónkach istina ani celková suma pohľadávky, pričom v niektorých prípadoch bola mena uvedená v kolónke 26. Dôsledkom bolo podanie 66 incidenčných žalôb zamestnancov a dotknutých spoločností TS MOTORY, spol. s r.o., FERROFON, s.r.o., SEMT MOTOR, s.r.o.." Väčšinu popretých pohľadávok zamestnancov (vyše 40) potom správca po roku selektívne uznal, avšak niektoré (11Cbi 24/2011, 19Cbi 12/2011), z dôvodu, že sa jednalo o „spriaznené osoby" s Ing. H. neuznal, rovnako ako neuznal pohľadávky spoločností TS MOTORY, spol. s r.o., FERROFON, s.r.o., SEMT MOTOR, s.r.o. , napriek tomu, že sa v nich vyskytovali rovnaké „formálne nedostatky" - neuvedenie meny a interpunkčné znamienko v názve spoločnosti úpadcu.. Týmto však buď sám uznal, že mena nie je obligatórnou, ani nutnou náležitosťou prihlášky, alebo takýmto postupom porušil zákon a zvýhodnil niektorých veriteľov." K návrhu žalovaného na pripustenie dovolania žalobca uviedol, že „nič také nežiada. V prípade, že by o to požiadal odporca (žalovaný) tak s takým návrhom nesúhlasíme, nakoľko sa nejedná o otázky zásadného právneho významu. Okrem toho sám odporca sa vo väčšine prípadov sám vysporiadal s touto otázkou, keď 40 prihlášok pohľadávok bez uvedenia meny uznal. Dôkaz sme predložili súdu na pojednávaní 1.2.2013." V ostatných prípadoch ide o účelové konanie a robenie obštrukcií zo strany správcu, len voči niektorým veriteľom a ide o konanie v rozpore so základnými princípmi konkurzného konania - čo najskôr uspokojiť veriteľov a ukončiť konkurz. Správca, ktorý na základe takýchto „formálnych nedostatkov" „vyvolá nápad 60 incidenčných sporov v jednom konkurze na jeden okresný súd, a z toho väčšinu prehrá, alebo pohľadávky dodatočne uzná, tak zbytočne zaťažuje súdy a buď to robí naschvál, alebo je nekompetentný." Žalovaný nikdy netvrdil, že by takáto pohľadávka žalobcu nebola v evidencii úpadcu, alebo, že by bola zaplatená, o čom sa bol v súlade s ustanoveniami ZKR povinný presvedčiť. Celá argumentácia žalovaného, bez produkovania akýchkoľvek dôkazov bola založená na vytváraní obštrukcií a formalizme. Žalovaný napádal v odvolaní aj výrok „II/" rozsudku a žiadal priznať trovy konania, ako aj trovy odvolacieho konania zahrňujúce aj úkony zastupujúceho advokáta žalovaného (síce ich žiada zaslať na účet právneho zástupcu žalobcu...). So zahrnutím týchto nákladov do trov konania žalobca nesúhlasil. „Podľa zákona č. 8/2005 Z.z. je funkcia správcu neprenosná a ak je správca zapísaný do zoznamu správcov musí mať príslušné odborné právne a ekonomické vedomosti na vedenie konaní v pozícii žalovaného. Viď tiež JUDr. M. Ďurica v publikácii Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii (Eurokodex, november 2010) na str. 402 v prílohe." V judikatúre sa už dlhšie presadzuje názor, podľa ktorého pri rozhodovaní o trovách incidenčného konania je vhodné aplikovať §150 OSP a nepriznať účastníkovi konania, ktorý bol v konaní úspešný právo na náhradu trov konania. (Milan Ďurica: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. EURO KÓDEX, november 2010, str. 403.) Tieto názory sa opierajú o to, že konkurzné právo v princípe vylučuje trovy účastníkov konania v konaniach súvisiacich s konkurzným konaním - napr. aj §100 ods.2 písm. a) ZKR. Rovnako by bolo možné hodnotiť princíp, pri ktorom neúspešný účastník - správca konkurznej podstaty zo zákona nemusí platiť trovy konania, avšak neúspešný účastník - veriteľ by ich platiť musel, ako porušenie zásad všeobecnej spravodlivosti a rovnosti účastníkov v konaní. V incidenčnom konaní by trovy konania nemali byť priznané. Pre prípad, že by odvolací súd bol iného názoru, však zásadne namietal priznanie trov právneho zastúpenia správcu konkurznej podstaty advokátom. „Podľa zákona č. 8/2005 Z.z. je funkcia správcu v zásade neprenosná a nezastupiteľná a ak je správca zapísaný do zoznamu správcov, musí mať príslušné odborné právne a ekonomické vedomosti a schopnosti na riadny výkon správcovskej činnosti. Výkon správcovskej činnosti predpokladá aj účasť správcu v incidenčných konaniach v pozícii účastníka konania... Pokiaľ správca konkurznej podstaty je odborne spôsobilý na spísanie súpisu majetku a zaradenie pohľadávok do súpisu konkurznej podstaty, je v zásade aj odborne spôsobilý na vedenie takýchto konaní v pozícii žalovaného. Toto súdne konanie sa nevyznačuje osobitnou právnou problematikou alebo inou zložitosťou prejednávanej veci, pre ktorú by bolo možné uvažovať o prípadnom osobitnom právnom zastúpení advokátom... Odvolací súd preto považoval trovy právneho zastúpenia za také trovy, ktoré neboli účelne vynaložené na bránenie práva." „Citácia z Rozhodnutia KS v Banskej Bystrici sp. zn. 25CoKR 16/2008, uverejnené aj v publikácii Milan Ďurica: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. EURO KÓDEX, november 2010, str 402". Žalobca bol presvedčený, že trovy právneho zastupovania správcu konkurznej podstaty nie sú v zmysle § 142 ods. 1 OSP účelne vynaložené trovy konania a súd by ich nemal priznať. „Pokiaľ by správca konkurznej podstaty argumentoval nutnosťou odovzdať tieto veci advokátovi z dôvodu veľkého počtu sporov, predovšetkým incidenčných, je treba uviesť, že sa jedná o konania, ktoré sám vyvolal a umelo naťahuje, bez predkladania akýchkoľvek dôkazov, len s argumentáciou typu „namiemietam pravosť a správnosť predložených listín". Okrem toho zastúpenie vždy odovzdal právnemu zástupcovi 1 -2 dni pred pojednávaním už dávno predtým vytýčeným, v dôsledku čoho právny zástupca vždy požiadal o odročenie z dôvodu nedostatku času na prípravu, v dôsledku čoho navrhovateľovi niekoľkokrát vznikli zbytočné náklady na cestu z Martina do Žiliny. Právnemu zástupcovi odovzdal vždy len tie prípady, na ktoré bolo na najbližší deň vytýčené pojednávanie a ďalšie zase až pred konaním sa vytýčeného pojednávania. Vzniká tiež podozrenie, že celý tento postup okrem zdržiavacieho dôvodu, má tiež za cieľ „odmeniť sa" advokátskej kancelárii JUDr. Poláka, v ktorej vykonával koncipientsku prax a ktorá má sídlo na rovnakej adrese ako kancelária správcu konkurznej podstaty JUDr. Plichtu. Príklady takto odovzdaných zastúpení a odročených pojednávaní v prílohe." Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/14/2014-142 zo dňa 01.07.2015 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 01.07.2015 na č.l. 143 spisu v spojení s doručenkami na č.l. 141 spisu. Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP"), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia bol posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomnom podaní zo dňa 26.06.2013 (č.l. 93 spisu). Odvolacie dôvody žalovaného boli posudzované za rešpektovania § 118a ods. 1 OSP, keďže bolo možné vychádzať z dôvodov namietaných žalovaným v rozsahu, ktorým nedochádza k porušeniu § 118a ods. 1 OSP. Základnou otázkou v odvolacom konaní bolo, či prihláška žalobcu z dôvodov uvádzaných žalovaným v relevantnom štádiu konania za rešpektovania § 118a OSP spĺňala náležitosti prihlášky podľa zákona č. 7/2005 Z.z., keďže v prihláške nebola uvedená v kolónke č. 27 mena. Z § 29 zákona č. 7/2005 Z.z. (v znení k dátumu 31.12.2011) vyplýva, že prihláška musí byť podaná na predpísanom tlačive a musí obsahovať základné náležitosti, inak sa na prihlášku neprihliada. Základnými náležitosťami prihlášky sú meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo veriteľa, meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo úpadcu, právny dôvod vzniku pohľadávky, poradie uspokojenia pohľadávky zo všeobecnej podstaty, suma pohľadávky, dátum, podpis. Pre zabezpečenú pohľadávku sa v prihláške uvedie aj druh, poradie a právny dôvod vzniku zabezpečovacieho práva. V prihláške podmienenej pohľadávky musí byť uvedená aj podmienka, od ktorej závisí vznik pohľadávky. Pohľadávka sa uplatňuje v eurách. Ak sa pohľadávka neuplatní v eurách, sumu pohľadávky určí správca prepočtom podľa referenčného výmenného kurzu určeného a vyhláseného v deň vyhlásenia konkurzu Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska. Ak je pohľadávka uplatnená v mene, ktorej referenčný výmenný kurz Európska centrálna banka ani Národná banka Slovenska neurčuje a nevyhlasuje, sumu pohľadávky určí správca s odbornou starostlivosťou. K prihláške sa pripoja listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti. Ak sa prihlasuje nepeňažná pohľadávka, musí byť pripojený znalecký posudok určujúci hodnotu nepeňažnej pohľadávky, inak sa na prihlášku neprihliada. Veriteľ, ktorý nemá na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo alebo organizačnú zložku podniku, je povinný uviesť zástupcu na doručovanie s bydliskom alebo sídlom na území Slovenskej republiky, ako aj pripojiť listiny preukazujúce, že zástupca poverenie na doručovanie písomnosti prijal, inak sa budú písomnosti doručovať len zverejnením v Obchodnom vestníku. Z obsahu prihlášky krajský súd uvádza, že spĺňa náležitosti v zmysle § 29 zákona č. 7/2005 Z.z., a to aj bez uvedenia meny v kolónke č. 27. Tento záver krajského súdu vyplýva aj z ust. § 29 ods. 5 v spojení s ust. § 29 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z.z., podľa ktorých ak nie je uvedená mena, predpokladá sa, že pohľadávka sa uplatňuje v eurách, resp. je vyjadrená v eurách. Pokiaľ by sa absencia meny v kolónke č. 27 vyhodnotila ako nedostatok náležitosti prihlášky, išlo by o prílišný formalizmus, ktorý nie je ani v rámci konkurzného konania v takomto smere žiaduci. Krajský súd sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, že pokiaľ nie je v prihláške uvedená iná mena, je prihláška v súlade s prvou vetou ust. § 29 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z.z. podaná v Eurách. Krajský súd je názoru, že prílišný formalizmus nemôže byť uplatňovaný ani v rámci konkurzného konania a prihláška žalobcu v danej sporovej veci bolo potrebné posúdiť z hľadiska jej obsahu, t.j. či ide o riadnu prihlášku pohľadávky veriteľa. Z prihlášky žalobcu bolo zrejmé, že bola podaná na predpísanom tlačive a v obligatórnej časti podľa ust. § 29 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. v znení účinnom k dátumu 31.12.2011 spĺňala náležitosti s vyjadrením pohľadávky, ktorá sa uplatňuje. Krajský súd uvádza, že pokiaľ okresný súd vyhodnotil prihlášku žalobcu tak, že táto bola v súlade s ust. § 29 zákona č. 7/2005 Z.z., postupoval v zhode s požiadavkou ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). Nebol preto relevantný odvolací dôvod žalobcu. Podľa krajského súdu bolo namieste na túto prihlášku prihliadať, keďže spĺňala obligatórne náležitosti vyžadované ust. § 29 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva, v danom prípade práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. V takomto prípade je potrebné použiť taký komplexný výklad, ktorý by toto právo neporušoval, ale garantoval. Ak okresný súd pri posudzovaní prihlášky žalobcu takýmto smerom a prístupom k výkladu zákona č. 7/2005 Z.z. postupoval, tak krajský súd skonštatoval správne právne posúdenie veci, pre ktorú skutočnosť bol rozsudok okresného súdu potvrdený cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalobcu, ktorý sa týkal právnej argumentácie, keď v kolónke prihlášky pohľadávky pod č. 27 - Istina nie je uvedená mena, je potrebné podľa názoru krajského súdu poukázať na to, že expressis verbis požiadavka uvedenia meny nevyplýva ani z vyhlášky č. 665/2005 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tlačivá na podávanie prihlášok tvoria prílohu vyhlášky č. 665/2005 Z.z. a použitie správneho tlačiva je zásadné, pretože v opačnom prípade sa nepovažuje za prihlášku a v konkurze sa na takéto podanie nemôže prihliadať. V spôsobe postupu vyplnenia prihlášky pohľadávky pri kolónkach č. 27 až č. 31 sa vyžaduje len uvedenie sumy pohľadávky, samostatne v časti „Istina", v časti „úroky", v časti „úroky z omeškania", v časti „poplatok z omeškania" a v časti „náklady spojené s uplatnením pohľadávky". Ani pri úprave spôsobu vyplňovania prihlášky sa neuvádza požiadavka meny, ale len uvedenie sumy pohľadávky. V kontexte aj s vyššie uvedeným zhodnotením krajským súdom preto absencia meny pri kolónke č. 27 prihlášky pohľadávky nebola vyhodnotená s právnym dopadom, že by nebolo možné na takúto prihlášku pohľadávky prihliadať, a tým nebol vyhodnotený ako relevantný odvolací dôvod žalovaného. K úplnosti krajský súd uvádza, že obligatórne náležitosti prihlášky vyplývajú z ust. § 29 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., medzi ktorými nie je uvedená mena pohľadávky uplatnenej prihláškou. V konečnom dôsledku zákonná úprava v ust. § 29 zákona č. 7/2005 Z.z. výslovne uvádza, pre absenciu ktorých náležitostí prihlášky sa na takúto prihlášku pohľadávky neprihliada a nie je tomu tak pri neuvedení meny. Krajský súd potom zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012). V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa záverov okresného súdu, ako aj podľa záverov krajského súdu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine ním uplatnenej obrany proti žalobe. K úplnosti krajský súd uvádza, že v súdnom konaní je potrebné postupovať tak, aby základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR bolo rešpektované. Úkony účastníkov je potrebné vykladať v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu a interpretáciu nemožno použiť v takom smere, aby došlo k obmedzeniu základného práva na súdnu ochranu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a má slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov nie je ani v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. K odvolacej námietke žalovaného, že z obsahu prihlášky, ktorou žalobca prihlásil pohľadávku, bolo zrejmé, že žalobca v prihláške ako právny dôvod vzniku neuvádza zmluvu o prenájme č. 001/2011 zo dňa 03.01.2011, ktorú ani nepripojil k prílohám uvedenej prihlášky, preto ak prvostupňový súd vo výroku I. určil, že žalobca je veriteľom úpadcu u titulu pohľadávky vzniknutej na základe zmluvy o prenájme č. 001/2011 zo dňa 03.01.2011 rozhodol tak v rozpore s § 32 ods. 6 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení, krajský súd uvádza, že ju nemohol vyhodnotiť ako relevantnú. Nebolo sporné, že žalobca do konkurzného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 3K/8/2011 prihlásil svoju pohľadávku pod poradovým číslom 4, ktorou si prihlásil sumu 59,18 Eur pričom ako právny dôvod vzniku pohľadávky uviedol neuhradená faktúra č. 120006. Prihláška žalobcu bola podľa pečiatky súdu doručená dňa 11.08.2011. V intenciách § 118a OSP krajský súd uvádza, že žalovaný bol o povinnostiach a dôsledkoch z neho vyplývajúcich náležite poučený tak ako to vyplýva z doručenky na čl. 35 rub spisu. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 1.12.2011 (č.l. 16 spisu) a z výpovede žalovaného na prvom pojednávaní pred okresným súdom dňa 18.10.2012 však vyplýva, že obranu žalovaného použitú v odvolaní „že žalobca v prihláške ako právny dôvod neuvádza zmluvu o prenájme č. 001/2011 zo dňa 03.01.2011" nemohol stotožniť s obranou žalovaného v relevantnom štádiu konania (§ 118a OSP), teda s obranou v prvom vyjadrení 01.12.2011 a ani vyjadrení na prvom pojednávaní dňa 18.10.2012. Odvolací súd poukazuje na obsah zápisnice spísanej okresným súdom dňa 18.10.2012 (č.l. 37 spisu), z ktorej vyplýva, že žalovaný pred súdom prvého stupňa v relevantnom štádiu konania uviedol, „rovnako tak žalobca k prihláške nepriložil listinné dôkazy", preto nebol vytvorený priestor aby sa v odvolacím konaní s touto obranou žalovaného zaoberal. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že podľa § 118a OSP sú účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti vo veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania, pretože na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy už súd neprihliada okrem dôvodov, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonania dôkazných prostriedkov. Ak žalovaný neuviedol a nepreukázal žiaden dôvod zákonnej výnimky vyplývajúcej z § 118a ods. 2 OSP, pre ktorý by sa malo na túto žalovaným novo tvrdenú skutočnosť v podobe ďalšieho dôvodu popretia pohľadávky prihliadať, tak okresný, ani odvolací súd nemohli túto ďalšiu námietku žalovaného vziať do úvahy. Krajský súd potom nevyhodnotil ako relevantnú odvolaciu námietku žalovaného v tom smere, že žalobca „ako právny dôvod vzniku neuvádza zmluvu o prenájme č. 001/2011 zo dňa 03.01.2011". Žalovaný namietol nesprávnosť a nezákonnosť procesného postupu okresného súdu v prvostupňovom konaní a to tým, že okresný súd nerozhodoval o zmene žalobe (§ 95 ods. 1, 2 OSP), že sa „sa dôsledne nezaoberal námietkou premlčania a preklúzie nároku žalobcu vo vzťahu k tejto skutočnosti" (č.l. 95 spisu), že zaťažil konanie vadou podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Nosným teda bolo posúdenie procesného postupu okresného súdu vo vzťahu k podanej žalobe, jej predmetu, s dôsledkom zodpovedania otázky, čo bolo predmetom uplatneného nároku žalobcu a aký bol jeho rozsah - tým bol daný i predmet konania a rozhodovania okresného súdu v prvostupňovom konaní. Z § 152 ods. 2 veta prvá OSP vyplýva povinnosť súdu rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Krajský súd konštatuje, že nepochybne žaloba je procesno-právnym prostriedkom ochrany práv účastníkov, ktoré vyplývajú predovšetkým z hmotno-právnej úpravy. V danom prípade, po oboznámení sa s podaním žalobcu zo dňa 11.10.2011 (č.l. 1 a nasl. spisu), odvolací súd zistil, že žalovaný bol nárok na určenie, že pohľadávka žalobcu uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2011 do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456, na Okresnom súde Žilina pod č. 3K 8/2011 vo výške 59,18 Eur je určená čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia, tak ako to bolo uvedené v prihláške pohľadávky žalobcu zo dňa 09.08.2011. Je potrebné uviesť, že žalobu nevymedzuje len jej petit, teda samotný žalobný návrh, ktorým žalobca určuje, ako chce, aby súd rozhodol, ale žalobu je potrebné ponímať, vyhodnocovať a posudzovať ako celok, vrátane skutkových a právnych tvrdení, ktorými žalobca vymedzuje a odôvodňuje ním uplatňované nároky. Z celého obsahu, kontextu žaloby, bolo zrejmé, že žaloba ako procesné podanie na súd spĺňala všeobecné náležitosti vyžadované pre úkony účastníkov v § 42 ods. 1, 3 OSP, vo väzbe na § 79 ods. 1, 2 OSP. Žalobca nepochybne podal žalobu na určenie, že pohľadávka žalobcu uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2011 do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456, na Okresnom súde Žilina pod č. 3K 8/2011 vo výške 59,18 Eur je určená čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia, tak ako to bolo uvedené v prihláške pohľadávky žalobcu zo dňa 09.08.2011. S poukazom na podanie žalobcu zo dňa 08.11.2011 (č.l. 11 spisu), nie je možné podľa odvolacieho súdu, predmetné doplnenie petitu žaloby považovať za zmenu žaloby, keďže žalobca nežiadal niečo iné, prípadne viac, než už uplatňoval žalobou z 11.10.2011 v celom jej obsahu - nepochybne išlo o uplatňovanie práva, že pohľadávka žalobcu uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2011 do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456, na Okresnom súde Žilina pod č. 3K 8/2011 vo výške 59,18 Eur je určená čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia, tak ako to bolo uvedené v prihláške pohľadávky žalobcu zo dňa 09.08.2011. Nemožno opomenúť, že podľa § 42 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 1 OSP, zo žaloby musí byť zjavné, ktorému súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísaná a datovaná. Okrem uvedených náležitostí musí žaloba obsahovať meno, priezvisko (prípadne aj dátum narodenia, telefonický kontakt) a bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaje o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa žalobca dovoláva a musí byť z neho zrejmé, čoho sa žalobca domáha (tzv. žalobný petit). Ak je účastníkom právnická osoba, žaloba musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, žaloba musí obsahovať obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Prípadné vady žaloby, spôsobujúce jej nesprávnosť, neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť, je možné odstrániť postupom podľa § 43 OSP. Za nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie je možné považovať také podanie, v ktorom absentujú všeobecné náležitosti vyžadované vyššie citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (resp. ďalšími jeho osobitnými ustanoveniami), ako aj nevyhnutné k tomu, aby bolo súdu jasné, o čom má rozhodnúť. Posúdeniu toho, či žalobný petit je dostatočne presný, určitý, zrozumiteľný a úplný, napomáha zistenie, či po prevzatí petitu do výroku rozhodnutia, bude toto vykonateľné. Zmenou žaloby v zmysle § 95 OSP sa rozumie inštitút procesného práva, použitím ktorého možno zmeniť to, čoho sa žalobca domáhal v pôvodnom petite, a to tak, že žiada viac, žiada niečo iné alebo na základe iného skutkového stavu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 60/2011 z 31. januára 2012). O taký prípad (zmeny žaloby) však v prípade podania žalobcu z 08.11.2011 nešlo. Odvolací súd zhodne s okresným súdom konštatoval, že išlo o upresňujúce - doplňujúce podanie žalobcu v intenciách úpravy v § 42 ods. 3 OSP v spojení s § 79 ods. 1, 2 OSP. Relevantné bolo, že žalobca už podaním z 11.10.2011 podal žalobu, ktorou žiadal určenie „že pohľadávka žalobcu uplatnená v prihláške pohľadávky zo dňa 09.08.2011 do konkurzného konania na majetok úpadcu T.M.W. s.r.o., Pribinova 6, 036 01 Martin, IČO: 31 647 456, na Okresnom súde Žilina pod č. 3K 8/2011 vo výške 59,18 Eur je určená čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky a poradia, tak ako to bolo uvedené v prihláške pohľadávky žalobcu zo dňa 09.08.2011".Napriek uzneseniu okresného súdu sp.zn. 20Cbi 30/2011 zo dňa 24.10.2011 a podaniu žalobcu zo dňa 08.11.2011 (č.l. 11 spisu), však okresný súd o zmene žaloby nerozhodoval. Krajský súd v rovine odvolacej argumentácie žalovaného potom uvádza, že v priebehu celého prvostupňového konania primárne v rozhodujúcom štádiu teda vo vyjadrení zo dňa 01.12.2011 (č.l. 16 spisu) a ani na prvom pojednávaní dňa 18.10.2012 podľa obsahu zápisnice uvedené skutočnosti nenamietal. Preto vo vzťahu k ďalšiemu procesnému postupu v prvostupňovom konaní krajský súd uvádza, že okresný súd správne postupoval, keď o podaní žalobcu zo dňa 08.11.2011 (č.l. 11 spisu) nerozhodoval, pretože žalobca uviedol všetky relevantné skutočnosti, o ktoré opieral dôvodnosť podanej žaloby, a to už v podaní zo dňa 11.10.2011, avšak petit nie úplne formulačne upravil v súlade s hmotným právom (od ktorého uplatňovaný nárok odvodzoval). Z dikcie § 79 ods. 1 OSP je zrejmé, že za postačujúce sa považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe v žalobe opísaného skutkového stavu domáha. Keďže formulácia žalobného petitu (v podaní z 11.10.2011) nezodpovedala presne tomu, čo žalobca v kontexte celej žaloby čo do uplatňovaného nároku vyjadril, formulačnú nepresnosť petitu žaloby žalobca odstránil doplňujúcim (upresňujúcim) podaním na základe výzvy okresného súdu, čo nebolo možné považovať za zmenu žaloby (§ 95 ods. 1, 2 OSP a contrario). Odvolací súd v rovine obrany žalovaného v priebehu prvostupňového konania rešpektujúc § 118a OSP a väzbe na relevantné odvolacie dôvody len primerane a podporne poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)". Pre úplnosť krajský súd uvádza ohľadom dokladania listín žalobcom až v konaní pred súdom, pričom tieto listiny neboli pripojené k prihláške v čase prihlásenia pohľadávky v konkurznom konaní (v odvolaní namietané č.l. 95 spisu), že podľa krajského súdu ani táto argumentácia žalovaného neobstojí. Zo žiadneho z ustanovení ZKR nevyplýva, že by po podaní prihlášky už veriteľ nebol oprávnený dopĺňať ďalšie listinné dôkazy na preukázanie prihlásených pohľadávok. Pre súdy konajúce ohľadom žaloby, ktorej predmetom je určenie popretej pohľadávky, je pritom rozhodujúce § 154 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ak by úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa v priebehu incidenčného konania už zo strany veriteľa nemohli predkladať ďalšie dôkazy na preukázanie dôvodnosti ním prihlásených pohľadávok, tak by nepochybne zákonodarca dodatočné predkladanie dôkazov zakázal. Z § 118a ods. 1 OSP však vyplýva, že v sporoch vyvolaných konkurzom môžu účastníci predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom zákonodarca len limitoval čas, dokedy je možné takéto dôkazy predkladať, a to okamihom skončenia prvého pojednávania vo veci. Občiansky súdny poriadok tak priamo počíta s tým, že aj v priebehu incidenčného konania bude veriteľ predkladať dôkazy alebo navrhovať vykonanie takých dôkazov, ktorými bude preukazovať odôvodnenosť svojich prihlásených pohľadávok. Krajský súd je potom názoru, že žalobcovi v priebehu súdneho konania nič nebránilo predložiť ďalšie listinné dôkazy, ktorými preukazoval odôvodnenosť pohľadávky uplatnenej prihláškou. Prezentovaný názor žalovaného by bol v rozpore aj so všeobecnými zásadami možnosti účastníkov konania uplatňovať svoje práva v súdnom konaní. Veriteľ v čase, kedy uplatňuje svoju pohľadávku v konkurznom konaní prihláškou, nemôže predpokladať, aké námietky voči tejto prihlásenej pohľadávke uplatní správca v rámci je popretia. V prípade, ak by veriteľ už nemal možnosť dodatočne dokladať listiny na preukázanie dôvodnosti prihlásenej pohľadávky, bola by veriteľovi odňatá možnosť reagovať na dôvody popretia prihlásenej pohľadávky správcom a tiež možnosť v súdnom konaní dôvody popretia pohľadávky vyvrátiť. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je teda koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd tak v rovine svojho rozhodnutia ako aj rozhodnutia okresného súdu akcentuje, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). K ďalšej námietke žalovaného, že postupom okresného súdu bola porušená zásada rovnosti strán v súdnom procese, krajský súd uvádza, že táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces", nutnosť rovnakých „pravidiel hry", alebo tiež „princíp rovnosti", sa premieta predovšetkým v ustanoveniach, upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená v ust. § 18 OSP. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012). Krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu v rozsahu odvolacích námietok žalovaného konštatuje, že z dôvodov uvádzaných žalovaným nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k porušeniu rovnosti účastníkov konania. „Obsah základného práva na rovnosť podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania, ako aj iného civilného procesu) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok. Z obsahu základného práva na rovnosť v súdnom konaní preto vyplýva, že jeho obsahu sa netýkajú predsúdne úkony účastníkov konania" (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 135/05 z 2. júna 2005). Žalovaný v odvolaní pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku okresného súdu odvolacím súdom žiadal pripustiť dovolanie, v zmysle ktorého by boli položené otázky „1/ Stačí v zmysle ust. § 29 zákona č. 7/2005 Z.z. menu sumy prihlásenej pohľadávky uviesť v kolónke č. 26 tlačiva prihlášky pohľadávky, alebo je na jednoznačnú identifikáciu pohľadávky nevyhnutné uvedenie meny sumy prihlásenej pohľadávky aj v kolónke č. 27 a 33 tlačiva prihlášky pohľadávky? 2/ Ako má postupovať správca konkurznej podstaty úpadcu, ak veriteľ v prihláške pohľadávky do konkurzného konania neuvedie menu sumy prihlásenej pohľadávky"? Pripustenie dovolania na zodpovedanie vyššie uvedených otázok žalovaný žiadal a dovodil tým, že na zodpovedanie týchto otázok neexistovalo jednoznačné stanovisko akademickej obce ani judikatúra. Krajský súd na tomto mieste zvýrazňuje, že je potrebné primárne poukázať na charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, keď podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Obdo 51/2011 zo dňa 29. februára 2012 ...„procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania ani v tomto rámci nesmie viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací a odvolací súd sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré zaujal v rámci rozhodnutia". Krajský súd ďalej primerane poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 348/08, podľa ktorého ...„zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé". Po vyhodnotení návrhu žalovaného na pripustenie dovolania, po jeho obsahovej stránke, bol krajský súd toho názoru, že vo svojom rozhodnutí sa zaoberal všetkým žalovaným uvádzanými skutočnosťami, preto nebol priestor na pripustenie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, napriek tomu, že žalovaný žiadal o jeho pripustenie pre prípad potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Na základe vyššie uvedených zhodnotení preto nebolo proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu pripustené dovolanie v zmysle návrhu žalovaného, obsiahnutého v písomne podanom odvolaní zo dňa 26.06.2013. Pokiaľ krajský súd správnosť svojich záverov dotvrdzoval poukazom na rozhodnutia súdov vyššieho stupňa, tak zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Výrok o trovách prvostupňového konania bol odvolaním osobitne napadnutý, avšak bez konkrétnej argumentácie žalovaného, a podľa výsledkov odvolacieho konania ako závislý výrok od výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP, v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý však nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania, nevyčíslil ich, preto mu odvolací súd nemohol priznať náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).