Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20CoE/55/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5809202985 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5809202985.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, v zastúpení JUDr. Andrea Cviková, so sídlom B. XX, XXX XX Q., proti povinnému: U. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, o vymoženie 1.664,91 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č.k. 4Er/451/2009-26 zo dňa 04.01.2011, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Výrok uznesenia Okresného súdu Námestovo č.k. 4Er/451/2009-26 zo dňa 04.01.2011, ktorým súd exekúciu zastavil, m e n í tak, že exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a túto z a s t a v u j e . Súdnemu exekútorovi a povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením č.k. 4Er/451/2009-26 zo dňa 04.01.2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) okresný súd exekúciu, vedenú pod sp. zn. 4Er/451/2009, zastavil. Súčasne zaviazal oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Drahomírovi Kriváňovi, Exekútorský úrad so sídlom D. R., trovy exekučného konania v sume 145,23 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na poverenie pod č. 5507004973* zo dňa 30.06.2009, ktorým okresný súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Drahomíra Kriváňa, na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 2.655,91 Eur s príslušenstvom (správne má byť uvedené istiny 1.664,91 Eur s príslušenstvom - poznámka krajského súdu) a trov exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku zo dňa 08.12.2006, sp. zn. RK-328/06/GR, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému 2.655,91 Eur so 6 % ročným úrokom od 23.09.2006 až do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 8,86 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 49,79 Eur. Poukázal na ust. § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“, „EP“ alebo zákon č. 233/1995 Z.z.), ako aj § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a konštatoval, že vzťah medzi oprávneným a povinným, z dôvodu ktorého porušenia došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, vzniknutého základe zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej medzi účastníkmi dňa 29.01.2004. Konštatoval, že tento vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení spotrebiteľského práva, pretože na vymáhanie plnenia zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa vzťahuje režim zákona č. 258/2001 Z.z. a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Zo všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy, zistil, že je v nich obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to je rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 OZ. Poukázal na § 54 ods. 1 a 53 ods. 1 prvá veta OZ, ustanovenia Smernice 93/13/EHS z 05.04.1993 - čl. 2 písm. a) v spojení s prílohou k uvedenej smernici - ods. 1 písm. q) ako aj na aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EÚ. Konštatoval, že formulovaná doložka, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, preto v zmysle § 53 ods. 4 OZ, je neplatná. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ako aj Smernica Rady č. 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov. O trovách konania rozhodol pri aplikácii § 196 a § 203 ods. 1 EP a § 14 ods. 3, § 15 ods. 1, § 25 Vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas odvolanie oprávnený, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania poukázal na § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. a konštatoval, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané Okresným súdom Námestovo 30.06.2009 a v rámci vydania poverenia exekučný súd preskúmal vykonateľnosť exekučného titulu v súlade so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/164/96 a konštatoval, že vydaním poverenia na vykonanie exekúcie potvrdzuje exekučný súd splnenie všetkých zákonných predpokladov a podmienok v zmysle § 44 ods. 2 EP a ku dňu vydania napadnutého uznesenia nedošlo k žiadnej, pre toto konanie relevantnej, zmene príslušných ustanovení právnych predpisov, na ktoré sa exekučný súd odvoláva. Taktiež zmena postavenia súdu, rozdielne od momentu vydania poverenia a vyjadrená v napadnutom rozhodnutí, nie je v napadnutom rozhodnutí náležite zdôvodnená. Nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a preto je neplatná, je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. e) OZ a ustanoveniami Smernice Rady č. 93/13/EHS a tiež aj s obsahom príslušných ustanovení zmluvy. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/8 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodriguez Nogueira, ktoré ako jediné spomedzi jeho rozhodnutí sa týka otázky výkonu rozhodcovského rozsudku, konkrétne na bod 37, 40 a 47 odôvodnenia tohto rozsudku. Aj z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých môže exekučný súd zasahovať do právoplatne skončenej veci. Podľa názoru odvolateľa ide o zhodnotenie, či spotrebiteľ - povinný, v tomto konaní využil svoje procesné možnosti priznané zákonom - či podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že opomenutie, či zmeškanie lehoty povinným, nemôže nahradiť exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní ani EP ho neoprávňujú iniciovať konanie. Postup exekučného súdu je bez zákonnej opory - aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v rozpore s právom EÚ. Súd v celom rozhodnutí spomenutú rozhodcovskú doložku ani len neuvádza, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti, akým spôsobom bola predmetná vec, a či vôbec, posudzovaná, najmä z hľadiska dodržania ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 167 ods. 2 v spojení s § 153 ods. 1 O.s.p.). Citoval čl. 16.1 úverovej zmluvy, kde je obsiahnutá rozhodcovská doložka a ktorá znie: „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto zmluvy, s porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. 16.2 tejto zmluvy. Výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto zmluvy spočíva na žalobcovi.“ Tvrdil, že z tejto formulácie vyplýva, že osoba podávajúca žalobu (žalobca) - tak veriteľ (dodávateľ) ako aj dlžník, sa môže rozhodnúť pre konanie buď pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom a zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov zmluvných strán. Z obsahu čl. 16.1 úverovej zmluvy je zrejmé, že konanie pred rozhodcom je len alternatívne a od spotrebiteľa sa nevyžaduje, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatňuje sa len vtedy, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom, pričom spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podávaní žaloby. Osobitne poukázal na dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej cieľom takejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Toto čl. 16.1 zmluvy plne rešpektuje a nebráni podľa oprávneného spotrebiteľovi využiť občianske súdne konanie. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Ďalej odkázal na rozsudok a postup Okresného súdu Žilina č.k. 14C/166/2008-82 z 26.05.2009, ktorý konal o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podaného z dôvodu tvrdeného porušenia rovnosti účastníkov konania a neplatnosti rozhodcovskej doložky. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť, pritom v uvedenom súdnom konaní nedošlo k záveru, že rozhodcovská doložka je neplatná. Poukázal, že zdôraznenie nevyužitia procesnej možnosti podania návrhu o zrušenie rozhodcovského rozsudku je v kontexte rozhodnutia vo veci Asturcom, podľa názoru oprávneného, kľúčové a exekučný súd nie je oprávnený nahrádzať procesnú pasivitu povinného svojou aktivitou založenou na argumentácii o postupe ex offo, ktorý je porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žiadal napadnuté rozhodnutie podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu I. stupňa na ďalšie konanie. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie súdu I. stupňa v I. výroku podľa § 220 O.s.p. zmenil a v II. výrok podľa § 219 ods. 1 potvrdil z týchto dôvodov: V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, v rámci vydania poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd skúma, či má návrh všetky náležitosti, či je pripojený exekučný titul s vyznačenou doložkou vykonateľnosti a či tento exekučný titul spĺňa požiadavky formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Je oprávnený naň hľadieť akoby materiálne právoplatný nebol a môže ho preskúmať v zmysle § 45 z.č. 244/2002 Z.z.. Nič však nebráni exekučnému súdu skúmať súlad plnenia, uloženého povinnému exekučným titulom, s kritériami uvedenými v § 45 zákon a o rozhodcovskom konaní aj v ďalších štádiách exekučného konania. Nadväzne na to nie je dôvod na námietku odvolateľa o tom, že exekučný titul rozhodcovský rozsudok už bol podrobený prieskumu aj z hľadiska súladu priznaného plnenia s dobrými mravmi, resp. z hľadiska, či nepriznáva právom nedovolené plnenie, ktorý prvotný prieskum by vylučoval neskoršie posúdenie priznaného plnenia exekučným súdom z dotknutých hľadísk. Z ustanovení § 57 ods. 2, § 58 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (citované v napadnutom rozhodnutí) je zrejmé, že exekučný súd takéto posúdenie súladu plnení vymáhaných súdnym exekútorom na základe vydaného poverenia má (v zmysle musí) vykonať z úradnej povinnosti v ktoromkoľvek štádiu exekúcie. Preto je nedôvodná odvolacia námietka, keďže okresný súd rozhodoval, resp. môže rozhodnúť o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení aj bez návrhu. Odvolateľ do určitej miery účelovo a v konečnom dôsledku v rozpore s jeho podstatou argumentuje rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-40/08. Predmetné rozhodnutie totiž priznáva exekučnému súdu oprávnenie vykonať vecný prieskum u rozhodcovského rozsudku. Formulácia po oboznámení sa s právnymi a skutkovými okolnosťami zodpovedá hoci v dotknutom rozhodnutí iba v súvislosti s rozhodcovskou doložkou, vecnému prieskumu exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Predovšetkým však označené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v bode 34 stanovuje súdu poverenému vykonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci. Z predmetného záveru Súdneho dvora EÚ je nepochybné, že v zmysle komunitárneho práva exekučný súd je nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný vykonať tiež materiálny prieskum rozhodcovského rozsudku práve tým, že posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Je potrebné zdôrazniť, že spotrebiteľský charakter základného vzťahu medzi účastníkmi nespochybnil ani samotný odvolateľ. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy (k 29.01.2004), typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa § 23a ods. 2 cit. zákona, typová zmluva nesmie obsahovať: a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú vzájomný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä: 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, , 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu. b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. V čase uzavretia úverovej zmluvy a teda aj dojednania rozhodcovskej doložky, neboli účinné ustanovenia § 53 a 54 Obchodného zákonníka, na ktoré poukazuje okresný súd. Právna úprava upravujúca spotrebiteľské zmluvy je v súčasnosti upravená v § 53 - 62 Občianskeho zákonníka (platnosť a účinnosť od 01.04.2004, t.j. po uzavretí posudzovanej zmluvy). V čase uzavretia úverovej zmluvy však platili ustanovenia zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktoré taktiež poskytovali spotrebiteľovi ako účastníkovi zmluvy ochranu. Krajský súd dospel k záveru, že záver a tvrdenie prvostupňového súdu o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky je aplikovateľný aj na právnu úpravu účinnú ku dňu 29.01.2004, ktorá umožňovala, v súlade s ustanoveniami Zákona o ochrane spotrebiteľa, považovať za neprimerané podmienky aj podmienky, ktoré sú na škodu spotrebiteľa a zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán - podmienky, ktorá znemožňujú, aby sa účinne spotrebiteľ domáhal svojich práv na všeobecnom súde. Podľa názoru krajského súdu, dojednaná rozhodcovská doložka napĺňa atribúty neprimeraných podmienok, ktoré nesmie typová zmluva obsahovať, keď ustanovenia § 23a zákona č. 634/1992 Zb. tieto neprimerané podmienky demonštratívne vymedzujú. Krajský súd má za to, že posudzovaná rozhodcovská doložka je neprimeranou podmienkou, ktorá zakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, keď nedáva možnosť domáhať sa za každých okolností svojich práv výlučne pred všeobecným súdom. Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodcovská doložka bola vyjadrená v čl. 16.1 zmluvy o revolvingovom úvere, ktorý znie: „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto zmluvy, s porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. 16.2 tejto zmluvy. Výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto zmluvy spočíva na žalobcovi.“ Čl. 16.2.1 uvádza, že: „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto zmluvy, s porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy, budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v jednoinštančnom písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z nasledujúcich rozhodcov: ....“ Čo sa týka výroku, ktorým prvostupňový súd exekúciu zastavil, odvolací súd tento výrok zmenil podľa § 220 O.s.p. z nasledovných dôvodov: Prvostupňový súd rozhodnutie odôvodnil tým, že keďže rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, je neplatná, aj plnenie v rozsudku vydaného prvostupňovým súdom na základe takejto rozhodcovskej doložky, musí byť v rozpore s platným právom v zmysle § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Krajský súd sa nestotožnil s touto právnou kvalifikáciou a že by bolo potrebné aplikovať § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Prvostupňový súd exekúciu zastavil s prihliadnutím na to, že plnenie z rozhodcovského rozsudku je v rozpore s platným právom. K skúmaniu rozhodcovského rozsudku, či už z hľadiska jeho formálnych náležitostí alebo posudzovania merita veci, môže dôjsť len vtedy, ak orgán, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal, má právomoc vo veci rozhodovať. Procesným predpokladom na vznik tejto právomoci je platná rozhodcovská doložka. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd správne túto rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, ktorá nemôže používať právnu ochranu. Z právnej analýzy bodu 16.1.2 všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva, že zmluvným stranám je daná možnosť výberu, kto bude prejednávať spory vzniknuté z úverovej zmluvy. Týmto orgánom môže byť rozhodcovský súd - príslušný rozhodca uvedený v bode 16 všeobecných podmienok. Zo znenia doložky v čl. 16 zmluvných dojednaní k úverovej zmluve je preukázané, že všetky spory, ktoré majú vzniknúť v súvislosti s uzavretou úverovou zmluvou a plneniami, ktoré s ňou súvisia, budú sa riešiť pred príslušným rozhodcovským orgánom. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Krajský súd konštatuje, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou podľa § 23a ods. 2 písm. a) zákona č. 634/1992 Zb., pretože spôsobuje značný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ak však je rozhodcovská doložka absolútne neplatná, nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a teda ani vydať rozhodcovský rozsudok. V danom prípade teda nebolo na mieste zastaviť konanie podľa § 45 ods. 1, zrejme písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, i keď okresný súd v napadnutom rozhodnutí citoval nielen toto zákonné ustanovenie, ale aj ustanovenie § 45 ods. 1 písm. a), b), ktoré dávajú taktiež možnosť exekučné konanie zastaviť, avšak vzhľadom na zdôvodnenie rozhodnutia a vyhodnotenie neplatnosti rozhodcovskej doložky, je zrejmá (i keď to okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia opomenul uviesť, v súvislosti so zastavením konania), aplikácia ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. okresným súdom. V danom prípade teda nebolo možné zastaviť exekúciu podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. v spojení s § 57 ods. 2 EP, ale podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, pretože nebola splnená základná procesnoprávna podmienka, a to právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky. Z tohto dôvodu krajský súd zmenil výrok napadnutého uznesenia tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. O zmene právnej kvalifikácie boli účastníci podľa § 213 ods. 2 O.s.p. poučení. V stanovenej lehote sa k aplikácii § 57 ods. 1 písm. g) EP nevyjadrili. Judikatúra Súdneho dvora EÚ nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka), bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď, napr. rozsudok Higginsová a spol. proti Francúzsku z 19.02.1998 (Sťažnosť č. 20124/92 Zbierka rozsudkov rozhodnutí 1998 - I). Odvolací súd sa so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku potom ostatnými námietkami odvolateľa nezaoberal. V napadnutom rozhodnutí okresný súd rozhodol (rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník dňa 04.01.2011) v II. výroku, že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi, označenému vo výroku rozhodnutia, náhradu trov exekučného konania v sume 145,23 Eur. Dňa 01.11.2013 nadobudol účinnosť zákon č. 299/2013 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Podľa intertempolárneho ustanovenia § 243b ods. 1 EP, exekučné konanie začaté pred 01.11.2013 sa dokončí podľa predpisov účinných do 31.10.2013, ak ods. 2 a 3 neustanovujú inak. Podľa § 243b ods. 3 EP, odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 01.11.2013 sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.10.2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodoval sudca. Citované zákonné ustanovenie sa týka presunu rozhodovania o trovách pri zastavení exekúcie na okresné súdy. Novelou Exekučného poriadku, ku ktorej došlo zákonom č. 299/2013 Z.z. bolo totiž zmenené aj ustanovenie § 58 ods. 6 EP, ktoré v znení účinnom do 31.10.2013 pripúšťalo podanie odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku o zastavení exekúcie. Označenou novelou EP (bod 42) sa v § 58 ods. 6 slová: „je odvolanie prípustné“ nahradili slovami: „nemožno podať mimoriadne dovolanie“ a od 01.11.2013 teda ustanovenie § 58 ods. 6 EP znie nasledovne: „Proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.“ Z uvedeného je zrejmé, že od 01.11.2013 nemožno rozhodnutie o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 EP, ktoré vydal sudca, napadnúť odvolaním. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 EP a tým aj dvojinštančnosť konania možno docieliť len tak, že rozhodnutie o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 EP (pri zastavení exekúcie) vydá vyšší súdny úradník, v dôsledku čoho sa v prípade podania odvolania uplatní postup podľa § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., podľa ktoré ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zruší a opätovne rozhodne sudca. Vychádzajúc z ustanovenia § 243b ods. 3 veta za bodkočiarkou EP, odvolací súd nie je oprávnený v prípade, keď rozhodnutie o trovách exekúcie vydal vyšší súdny úradník, hoci ešte pred účinnosťou označenej novely, t.j. pred 01.11.2013, postupovať podľa právnych predpisov účinných do 31.10.2013 a teda na základe odvolania podaného proti takémuto rozhodnutiu o trovách exekúcie vyššieho súdneho úradníka, predmetné rozhodnutie preskúmať v odvolacom konaní. Krajský súd preto vracia spis okresného súdu na postup v zmysle § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p. Preto o trovách exekúcie je kompetentný a bude povinný rozhodnúť príslušný sudca okresného súdu. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. Odvolateľ (oprávnený) nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Ostatní účastníci si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky im ani žiadne trovy v súvislosti s terajším druhostupňovým konaním nevznikli, preto súd súdnemu exekútorovi a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.