Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/100/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5809205040 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5809205040.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: STROJSTAV spol. s r.o., so sídlom Lipová 13, 971 01 Prievidza, IČO: 31 573 258, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Jánom Kokindom, advokátom, so sídlom C.. č. XXX/XXA, XXX XX G., proti žalovaným: I/ Ľudovít Šálka LADEL, s miestom podnikania 027 12 Čimhová 145, IČO: 33 242 763, II/ Amália Šálková - LADEN, s miestom podnikania 027 12 Čimhová 145, IČO: 37 671 120, obom zastúpeným advokátskou kanceláriou JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., so sídlom M.R.Štefánika 1822, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 832 103, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných I/, II/: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, v konaní o zaplatenie 2.764,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaných I/ a II/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/64/2009-220 zo dňa 05. decembra 2013 r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/64/2009-220 zo dňa 05. decembra 2013 v napadnutom výroku I. o povinnosti žalovaného I/ zaplatiť žalobcovi sumu 2.764,- Eur spolu s úrokom z omeškania 8,50 % ročne od 07.11.2009 do zaplatenia v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v napadnutom výroku IV. o trovách konania medzi žalobcom a žalovanou II/ a v napadnutom výroku V. o trovách štátu p o t v r d z u j e . Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/64/2009-220 zo dňa 05. decembra 2013 v napadnutom výroku III. o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným I/ m e n í tak, že žalovaný I/ j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania spolu v sume 1.674,23 Eur, z toho 165,50 Eur za zaplatený súdny poplatok a 1.508,73 Eur za trovy právneho zastúpenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu, advokáta JUDr. Juraja Kokindu, C. XXX/XXA, XXX XX G.. Žalovaný I/ j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy tohto odvolacieho konania v sume 119,25 Eur za trovy právneho zastúpenia, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu, advokáta JUDr. Juraja Kokindu, M. C. V., XXX XX G.. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č.k. 5Cb/64/2009-220 zo dňa 05. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok č.l. 220“) okresný súd výrokom I. žalovaného I/ zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 2.764 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,50 % ročne od 07.11.2009 do zaplatenia v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. v pomere medzi žalobcom a žalovaným I/ žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov nepriznal. Výrokom IV. v pomere medzi žalobcom a žalovanou II/ náhradu trov konania žalovanej II/ nepriznal. Výrokom V. žalovaného I/ zaviazal povinnosťou zaplatiť trovy štátu 161,90 Eur na účet okresného súdu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na žalobu, doručenú súdu 21.10.2009, ktorou žalobca uplatnil voči žalovaným I/ a II/ nárok na zaplatenie istiny 7.467,04 Eur s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 19.03.2008 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Suma 7.467,04 Eur predstavovala náhradu škody za zničenie motorového vozidla žalobcu prevzatého žalovaným I/ do opravovne (na emisnú kontrolu), pričom vozidlo 18.03.2008 zhorelo. Žalovanú II/ žalobca žaloval z opatrnosti, keďže obaja žalovaní podnikali v spoločnej prevádzkarni a otázka ich pasívnej legitimácie mohla byť vysporiadaná až po dokazovaní súdu. Vedľajším účastníkom na strane žalovaných bola poisťovňa žalovaného I/, ktorá odmietla plniť predmetnú náhradu škody. S odkazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery a za aplikácie ust. § 421 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OZ“), § 563 OZ, § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov; ďalej aj „OBZ“), okresný súd vyhovel žalobe len čiastočne. Mal za preukázané, že po vykonaní prvotnej opravy žalovanou II/, došlo na motorovom vozidle žalobcu, LADA NIVA EČV: PD 931 AZ (ďalej aj „vozidlo“) k ďalšej, bližšie nešpecifikovanej poruche, následkom ktorej žalobca reklamoval opravu (u žalovanej II/); následnej oprave (žalovanou II/) predchádzala emisná kontrola vykonaná žalovaným I/ podľa objednávky žalobcu zo 07.03.2012. Po vykonaní emisnej kontroly došlo k vzniku škodovej udalosti - požiaru vozidla žalobcu. Výšku škody na vozidle okresný súd ustálil v zmysle záverov znaleckého posudku Ing. Milana Gmittera na 2.764,- Eur. Keďže žalovaný I/ prevzal vozidlo od žalobcu za účelom vykonania svojho záväzku - vykonať emisnú kontrolu, otázku zodpovednosti (žalovaného I/) za škodu okresný súd posudzoval podľa § 421 OZ. Uviedol, že ide o objektívnu zodpovednosť škodcu, t.j. bez ohľadu na jeho zavinenie. K obrane žalovaného I/ v rovine liberačného dôvodu v zmysle § 421 OZ okresný súd poukázal na výsledky znaleckého dokazovania z odboru požiarna ochrana, odvetvie zisťovanie príčin vzniku požiarov. Zo záverov tohto posudku (č.l. 97 - 101 spisu) mal okresný súd za preukázané, že požiar na vozidle vznikol krátko po jeho riadnom užívaní a predošlých servisných úkonoch, pričom znalec za príčiny vzniku požiaru uviedol skrat na elektroinštalácii alebo palivovom systéme počas jazdy vozidlom alebo krátko po odstavení vozidla (žalovaným I/), následné zapálenie izolácie káblov, horľavých materiálov a pohonných hmôt v priestore motora. Okresný súd bol názoru, že v danom prípade žalovaný I/ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie liberačného dôvodu, ktorý by ho zbavil objektívnej zodpovednosti za splnenie svojho záväzku - opatrovať prevzatú vec pred jej poškodením. Ako už bolo vyššie konštatované, požiar na motorovom vozidle VAZ 21214B Lada Niva vznikol krátko po jeho riadnom užívaní a predošlých servisných úkonoch a za príčiny vzniku požiaru znalec skonštatoval skrat na elektroinštalácii alebo palivovom systéme počas jazdy vozidlom alebo krátko po odstavení vozidla, následné zapálenie izolácie káblov, horľavých materiálov a pohonných hmôt v priestore motora. Znalec tiež pripustil, že nie je možné dokázať ani vyvrátiť príčinnú súvislosť s opravou vozidla, resp. fyzickou prehliadkou uskutočnenou žalovaným I/ a vznikom požiaru, pretože pri oboch verziách mohlo dôjsť k vzniku požiaru aj normálnym chodom motora bez vstupu ľudského faktora. Závery znaleckého posudku na určenie príčin požiaru teda úplne a jednoznačne nevylúčili zodpovednosť žalovaného I/, z čoho pre súd vyplynul jednoznačný záver o neunesení dôkazného bremena ohľadom existencie liberačného dôvodu na strane žalovaného I/. Preto ho súd zaviazal na náhradu škody v sume 2.764,- Eur spolu s úrokom z omeškania od 07.11.2009 do zaplatenia. Priznaný úrok z omeškania okresný súd posudzoval aj v nadväznosti na ust. § 563 OZ, vychádzajúc z toho, že žalovaný bol povinný svoj dlh vzniknutý titulom spôsobenej škody splniť prvého dňa po tom, čo ho o plnenie žalobca ako veriteľ požiadal. Z predložených listinných dôkazov okresný súd ustálil, že žalobca požiadal žalovaného I/ prvýkrát o splnenie svojho dlhu dňa 06.11.2009, t.j. dňom, keď bola žalovanému I/ doručená žaloba spolu s jej prílohami. Až nasledujúcim dňom sa žalovaný I/ dostal do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania, ktorý mu súd pri viazanosti žalobným návrhom priznal v uplatnenej výške, hoci by mu prislúchal nárok na úrok z omeškania vo výške 9,50 %. Zamietajúca časť predstavuje rozdiel medzi nárokom uplatneným žalobou a priznanou istinou predstavujúcou škodu určenú znaleckým posudkom (žalobca žiadal priznať 7.467,04 Eur a bolo priznaných 2.764 Eur). Žaloba bola zamietnutá tiež v časti týkajúcej sa úroku z omeškania zo sumy 7.467,04 Eur od 19.03.2008, keďže úrok v žiadanej výške bol priznaný z istiny 2.764,- Eur až od 07.11.2009, keďže žalovaný I/ sa dostal prvýkrát do omeškania po dni doručenia žaloby. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že predžalobná výzva uskutočnená listom z 18.03.2009 (č.l.12) bola adresovaná a doručená 23.03.2009 len žalovanej II/, voči ktorej bolo konanie pre späťvzatie zastavené a nie aj žalovanému I/. Tento sa preto nemohol dostať do omeškania už dňom 19.03.2009. O trovách konania v pomere medzi žalobcom a žalovaným I/ okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že vzhľadom na čiastočný úspech, žiadnemu z nich náhradu trov konania nepriznal. Čistý úspech žalobcu 33,32 % a čistý úspech žalovaného 33,34 % (pomer žiadaného 10.463,16 Eur a priznaného 3.488,13 Eur vrátane úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu vyhlásenia rozsudku), pričom na ťarchu neúspechu žalovaného I/ sa pričítava aj časť konania proti žalovanej II/, voči ktorej súd konanie pre späťvzatie žaloby zastavil. V pomere medzi žalobcom a žalovanou II/ okresný súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 150 O.s.p. tak, že ich náhradu žalovanej II/ nepriznal. Prihliadol na okolnosti hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v okolnostiach danej veci, ktoré okresný súd vzhliadol v tom, že žalobca bol nútený z opatrnosti označiť ako pasívne vecne legitimovanú aj žalovanú II/, ktorá sa podieľala na prvotnej oprave motorového vozidla, za ktorým účelom bolo vozidlo odovzdané v prevádzke, kde vykonávajú svoju živnosť spoločne tak žalovaný I/ ako aj žalovaná II/. Hoci došlo zároveň k spísaniu objednávky na vykonanie emisnej kontroly vykonávanej žalovaným I/, prvotný účel odovzdania vozidla bola reklamácia jeho opravy, za ktorým účelom bolo vozidlo odovzdané v prevádzke žalovanej II/. Žalobcovi v čase reklamácie nemuselo byť zrejmé, či žalovaný I/ ako prvý pristúpi najskôr k vykonaniu emisnej kontroly a až následne sa bude prevádzať oprava vozidla, keďže obe objednané služby sa vykonávali v totožných prevádzkových priestoroch. Daná situácia podľa názoru okresného súdu spadá pod okolnosti hodné osobitného zreteľa spočívajúce v danej veci, ktorá zároveň pod ťarchou úspechu prinútila žalobcu označiť ako nositeľa povinnosti z hmotnoprávneho vzťahu aj žalovanú II/. Až po vykonaní dokazovania, keď už zo skutkových zistení bolo zrejmé, že vzniku škody predchádzalo konanie žalovaného I/ v podobe prevedenia emisnej kontroly, ktorý mohol byť jednou z príčin jej vzniku, zobral žalobca žalobu voči žalovanej II/ späť. Je preto bez právnej relevancie žalovanou II/ v odvolaní uvádzaná argumentácia o tom, že od začiatku konania namietala svoju legitimáciu, čo uviedla aj v podanom odvolaní proti prvému rozsudku. V čase podania žaloby nebolo zrejmé, konanie ktorého zo žalovaných bolo príčinou vzniku škody a medzi konaním ktorého zo žalovaných existovala príčinná súvislosť, výsledkom ktorej bol vznik škody. Vedľajšiemu účastníkovi, ktorý v tomto konaní podporoval žalovaného I/ len s čiastočným úspechom, nevznikol nárok na náhradu trov, o ktorej podľa názoru okresného súdu nebolo potrebné rozhodovať samostatným výrokom, keďže sa mu žiadna náhrada nepriznávala s poukazom na ust. § 142 ods. 2 OSP. Napokon vedľajší účastník si náhradu trov konania ani neuplatňoval. Podľa § 148 ods. 1 OSP okresný súd o trovách štátu v sume 161,90 Eur, vzniknutých titulom nedoplatku na trovách znaleckého dokazovania vo výške 119,40 Eur a titulom vyplateného svedočného svedkovi O. C. v sume 42,50 Eur, rozhodol tak, že podľa výsledku konania neúspešného žalovaného I/ zaviazal na ich náhradu. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žalovaný I/ a žalovaná II/. Žalobca v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l. 236-237 spisu) napadol prvostupňový rozsudok č.l. 220 len vo výroku III. o náhrade trov konania (prvostupňového a predchádzajúceho odvolacieho konania sp.zn. 14Cob/3/2013) medzi ním a žalovaným I/. Podľa žalobcu v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). Aj keď žalobca sa domáhal náhrady škody pôvodne v sume 7.467,04 Eur s príslušenstvom a z ktorej sumy aj zaplatil súdny poplatok, tak uviedol, že pri určení výšky škody v tom čase vychádzal z výšky škody ustálenej odbornou organizáciou Slovexperta, ktorá vykonáva túto odbornú činnosť pre vedľajšieho účastníka, Kooperativa a.s. Už v žalobe však žalobca ako dôkaz označil (navrhol) znalecký posudok k výške škody; podľa jeho záverov sa skutočná škoda aj mala ustáliť. Výšku škody, ktorú ustálil znalec vo svojom posudku, žalobca akceptoval, pričom túto skutočnosť mal okresný súd vyhodnotiť v prospech žalobcu a postupovať podľa § 142 ods. 1 OSP, ako keby mal žalobca vo veci plný úspech. Žalobca navrhol, aby odvolací súd v napadnutom výroku III. rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobcovi bude priznaná náhrada trov prvostupňového konania v zmysle vyčíslenia zo 06.12.2013 a tiež náhrada trov tohto odvolacieho konania, vyčíslených v odvolaní. V ostatných výrokoch I., II., IV. a V. žalobca navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť. Žalovaný I/ v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l. 224-226 spisu) napadol prvostupňový rozsudok vo výrokoch I., III. a V., a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, teda z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôvodov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný I/ poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 421 OZ, a to: a) existencia záväzkového vzťahu medzi zodpovedným subjektom a poškodeným, b) škodová udalosť, ktorá spôsobila poškodenie, stratu alebo zničenie veci a ktorá nastala v dobe, kedy bola vec prevzatá za účelom plnenia záväzku, do okamihu, kedy vec bola alebo mala byť vrátená, c) škoda na prevzatej veci, d) príčinná súvislosť medzi a) a b). Zároveň poukázal na závery znaleckého posudku znalca JUDr. Stanislava Cellenga, G. č. XX, V. č. 2/2011 zo dňa 06.12.2011, ktorý na str. 4 znaleckého posudku uvádza: „Nie je však možné v žiadnom prípade jednoznačne dokázať alebo vyvrátiť príčinnú súvislosť s opravou vozidla, resp. fyzickou prehliadkou žalovaným a vznikom požiaru...“, na ktoré závery poukazuje aj okresný súd v napadnutom rozsudku na str. 6. Vzhľadom na uvedené žalovaný I/ tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 421 OZ, a to príčinnú súvislosť medzi opravou vozidla žalovaným I/ a požiarom, ktorý spôsobil poškodenie vozidla žalobcu. Zodpovednosť za škodu v zmysle ust. § 421 OZ je síce objektívnou zodpovednosťou, avšak bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno týkajúce sa predpokladov na vznik tejto zodpovednosti zaťažuje žalobcu. Pokiaľ zo záverov znaleckého posudku znalca JUDr. Stanislava Cellenga vyplynula pre súd skutočnosť o neunesení dôkazného bremena žalovaného I/ ohľadom existencie liberačného dôvodu, ide o nesprávne skutkové zistenia spolu s nesprávnym právnym posúdením veci. Skutočnosť, že nie je možné jednoznačne dokázať alebo vyvrátiť príčinnú súvislosť s opravou vozidla, resp. fyzickou prehliadkou žalovaným a vznikom požiaru, nie je možné kvalifikovať ako neunesenie dôkazného bremena žalovaného, pokiaľ ide o liberačný dôvod, ale ako o neunesenie dôkazného bremena žalobcu ohľadom jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 421 OZ. Pokiaľ ide o odvolanie proti výroku V. rozsudku, v tejto súvislosti žalovaný I/ uviedol, že pokiaľ okresný súd nepriznal trovy konania žiadnemu z účastníkov (vzhľadom na pomer úspechu účastníkov - čistý úspech žalobcu 33,32 % a čistý úspech žalovaného 33,34 %), je nelogické, keď súd uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu len žalovanému I/, napriek tomu, že čistý úspech žalovaného I/ je dokonca vyšší ako čistý úspech žalobcu. S poukazom na vyššie uvedené preto navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 220 OSP zmenil výrok I. napadnutého rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/64/2009 zo dňa 05.12.2013 tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému I/ náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania a zároveň zmení napadnutý rozsudok vo výroku V. tak, že zaviaže žalobcu na náhradu trov štátu vo výške 161,90 Eur; uplatnil tiež náhradu odvolacích trov - 15.01.2014 spísanie a podanie odvolania 190,68 Eur, režijný paušál 8,04 Eur, predbežný súčet 198,72 Eur + 20 % DPH = 39,74 Eur, trovy odvolacieho konania celkom 238,46 Eur. Žalovaná II/ v písomnom podaní jej právneho zástupcu (č.l. 224-226 spisu) napadla prvostupňový rozsudok len vo výroku IV. o trovách (prvostupňového a predchádzajúceho odvolacieho) konania medzi žalobcom a žalovanou II/. Uviedla, že nesúhlasí s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania žalovanej II/ v zmysle § 150 ods. 1 OSP. Poukázala na späťvzatie žaloby voči nej na pojednávaní dňa 11.09.2012. Poukázala tiež na to, že od začiatku prvostupňového konania namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, čo žalobca uznal až na záver konania a žalobu voči nej zobral späť. Nesúhlasila s argumentáciou okresného súdu v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku, keď okresný súd videl dôvody osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 OSP, t.j., že žalobca bol nútený z opatrnosti označiť ako pasívne vecne legitimovaného účastníka aj žalovanú II/. Na strane žalobcu neboli dané okolnosti hodné osobitného zreteľa, pretože aplikácia ust. § 150 ods. 1 OSP, t.j. nepriznanie náhrady trov konania oprávnenému účastníkovi, je rozhodnutím, ktoré musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. V danej veci o takýto výnimočný charakter nejde. Žalovaná II/ navrhla, aby odvolací súd v zmysle ust. § 220 OSP zmenil výrok IV. napadnutého rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/64/2009 zo dňa 05.12.2009 tak, že prizná žalovanej II/ náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania; uplatnila tiež náhradu odvolacích trov - 15.01.2014 spísanie a podanie odvolania 190,68 Eur, režijný paušál 8,04 Eur, predbežný súčet 198,72 Eur + 20 % DPH = 39,74 Eur, trovy odvolacieho konania celkom 238,46 Eur. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril len žalovaný I/ v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l. 241 spisu) a stručne poukázal na obsah vlastného odvolania proti prvostupňovému rozsudku. Žalobca sa k doručeným odvolaniam žalovaných I/ a II/ písomne nevyjadril. Vedľajší účastník sa k doručeným odvolaniam účastníkov písomne nevyjadril. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch I., IV. a V. potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie a v napadnutom výroku III. zmenil podľa § 220 OSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku odvolacieho súdu, z nasledujúcich právnych dôvodov. Primárne odvolací súd uvádza, že predmet odvolacieho konania bol vymedzený rámcom a tými dôvodmi, ktoré vo vzťahu k rozsudku č.l. 220 uviedli účastníci v podaných odvolaniach. V tomto smere bolo určujúce ustanovenie podľa § 212 ods. 1 OSP, podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Je tiež potrebné pripomenúť, že vo veci samej bolo konanie voči žalovanej II/ právoplatne zastavené, a to výrokom I. rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/64/2009-159 zo dňa 11. septembra 2012, ktorý nadobudol vo výroku I. právoplatnosť dňom 07.11.2012 (a vo zvyšku bol zrušený uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/3/2013-197 zo dňa 24.10.2013, právoplatným dňom 22.11.2013). Žalovaná II/ tak zostala účastníčkou prvostupňového i odvolacieho konania len pokiaľ išlo o ňou napadnuté rozhodnutie o trovách konania (výrok IV. rozsudku č.l. 220). Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom I., IV. a V. napadnutého rozsudku č.l. 220 bola vyššie citovaná právna úprava. Preskúmaním veci odvolací súd nezistil vady prvostupňového konania a napadnutého rozhodnutia tvrdené žalovaným I/ v podanom odvolaní, ktoré by mali za následok vo výroku vecne nesprávne rozhodnutie. Po prejednaní odvolacej veci v rozsahu a z tých dôvodov, ktoré žalovaný I/ vyjadril vo svojom odvolaní, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci, ktorým bol odvolací súd rovnako viazaný v zmysle § 213 ods. 1 OSP, nebola zistená dôvodnosť podaného odvolania. Okresný súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec i právne posúdil. Za konštatovania vecnej správnosti meritórneho rozhodnutia vo výroku I. rozsudku č.l. 220 a stotožnenia sa s jeho dôvodmi uvedenými okresným súdom, odvolací súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje na tieto dôvody dostatočne vyjadrené v odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého prvostupňového rozsudku č.l. 220. Len na zvýraznenie vecnej správnosti napadnutého výroku I. rozsudku č.l. 220 odvolací súd uvádza, že nosným odvolacím dôvodom žalovaného I/ tak v skutkovej ako aj v rovine právneho posúdenia bola námietka neunesenia dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu škody vo výške 2.764,- Eur s príslušenstvom voči žalovanému I/, keďže nebola preukázaná kumulatívna podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi opravou, resp. emisnou kontrolou vozidla či konaním žalovaným I/ a požiarom, ktorý spôsobil poškodenie vozidla žalobcu. Podľa žalovaného I/ „zodpovednosť za škodu v zmysle ustanovenia § 421 OZ je síce objektívnou zodpovednosť, avšak bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno týkajúce sa predpokladov na vznik tejto zodpovednosti zaťažuje žalobcu“. „Skutočnosť, že nie je možné jednoznačne dokázať alebo vyvrátiť príčinnú súvislosť s opravou vozidla, resp. fyzickou prehliadkou žalovaným a vznikom požiaru nie je možné kvalifikovať ako neunesenie dôkazného bremena žalovaného pokiaľ ide o liberačný dôvod, ale ako o neunesenie dôkazného bremena žalobcu ohľadom jedného zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 421 OZ“. S uvedenou argumentáciou odvolateľa nie je možné súhlasiť, pretože nevychádza z úpravy osobitnej zodpovednosti za škodu podľa § 421 OZ. Podľa tohto zákonného ustanovenia, každý, kto od iného prevzal vec, ktorá má byť predmetom jeho záväzku, zodpovedá za jej poškodenie, stratu alebo zničenie, ibaže by ku škode došlo aj inak. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o úpravu povinnosti každého, kto od iného prevzal určitú vec za účelom vykonania určitej práce na veci alebo za účelom nakladania s vecou, starať sa o prevzatú vec a chrániť ju pred prípadným poškodením, stratou alebo zničením. Toto zákonné ustanovenie teda zakladá zodpovednosť za škodu pri porušení povinnosti riadne sa starať a opatrovať prevzatú vec; ide o záväzkovú povinnosť, ktorá má svoj základ v porušení záväzkovej povinnosti. Zodpovednosť podľa tohto ustanovenia OZ sa vzťahuje na každého, kto od iného prevzal vec. Relevantná je teda len okolnosť, že došlo k prevzatiu určitej veci, ktorá má byť predmetom záväzku povinnej osoby. Potom osoba, ktorá prevzala vec, ktorá má byť predmetom jej záväzku, zodpovedá za poškodenie, stratu alebo zničenie veci. Táto zodpovednosť je objektívna a nezáleží na tom, či ten, kto prevzal vec, poškodenie, stratu alebo zničenie veci (ne)zavinil. Rozhodujúce je len to, že ten, kto je za škodu zodpovedný, prevzal od iného vec, ktorá má byť predmetom jeho záväzku, a že na tejto veci bola spôsobená škoda. Z hľadiska vzniku zodpovednosti podľa § 421 OZ je teda určujúce, že došlo k prevzatiu veci s povinnosťou ju opatrovať a že v dôsledku porušenia tejto povinnosti sa vec poškodila, zničila alebo stratila. Nejedná sa o absolútnu objektívnu zodpovednosť, keďže ust. § 421 OZ (okresný súd nesprávne uviedol § 421 ods. 1 OZ) pripúšťa liberačný dôvod, a to, že ten, kto prevzal vec, nezodpovedá za jej poškodenie, stratu alebo zničenie, ak by ku škode došlo aj inak. Ku škode by mohlo dôjsť aj inak, ak by sa vec zničila buď na základe nejakého vnútorného fyzikálneho alebo chemického procesu, v dôsledku ktorého došlo k zničeniu alebo poškodeniu veci, alebo pôsobením objektívnych vonkajších okolností, ktoré s činnosťou zodpovednostného subjektu nemajú nič spoločné (napr. živelná pohroma). Z uvedeného výkladu je zrejmé, že nie je možné zamieňať pojem príčinnej súvislosti a liberačného dôvodu, ako to možno vyrozumieť z odvolacích dôvodov žalovaného I/. V tomto smere pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v právnej teórii sa za vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priamo) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010, sp.zn. 5Cdo 126/2009). Odvolací súd už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení uviedol, že relevantné bolo vo vzťahu k nároku uplatňovanom žalobcom, že boli naplnené jednotlivé atribúty, podmienky pre uplatňovanie náhrady škody zo strany poškodeného (žalobcu) voči škodcovi, resp. tomu, kto za škodu zodpovedá v zmysle § 421 OZ (žalovanému I/), a to, že medzi žalobcom a žalovaným I/ nepochybne došlo k uzatvoreniu zmluvy o oprave - emisnej kontrole vozidla, v zmysle objednávky žalobcu zo dňa 07.03.2008 (č.l. 11 spisu) a že žalovaný I/ toto vozidlo na emisnú kontrolu - diagnostiku motora najneskôr 18.03.2008 prevzal. O existencii záväzkového právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným I/ v tomto zmysle svedčilo i samotné vykonanie emisnej kontroly žalovaným I/ dňa 18.03.2008. Svedčia o tom viaceré výpovede účastníkov i listinných dôkazov, napr. na č.l. 13 spisu. Rovnako okresný súd v skutkovej rovine správne zistil a vyhodnotil okolnosť preukázania samotného vzniku škody, a to požiarom vozidla dňa 18.03.2008 v čase, keď vozidlo bolo ešte v držbe žalovaného I/ (zrejme skúšobná jazda) a rovnako správne ustálil aj výšku vzniknutej škody, ktorá vyplývala zo znaleckého posudku na č.l. 114 až 146 spisu, t.j. vo výške 2.764,- Eur a ktorá výška škody medzi účastníkmi zostala nesporná už v prvostupňovom konaní a nebola namietaná ani v odvolaní. V danom prípade skutkovo okresný súd správne z vykonaného dokazovania vyvodil, že boli dané predpoklady zodpovednosti žalovaného I/ za škodu, keďže bola preukázaná existencia záväzkového vzťahu, na základe ktorého žalobca odovzdal vozidlo žalovanému I/ na emisnú kontrolu, žalovaný I/ vozidlo, ktoré bolo predmetom jeho záväzku, prevzal, v čase, keď žalovaný I/ vozidlo mal reálne vo svojej dispozičnej sfére, bolo poškodené, resp. zničené požiarom a bola daná aj príčinná súvislosť medzi prevzatím veci, ktorá bola predmetom záväzku žalovaného I/ a poškodením, resp. zničením vozidla žalobcu. Bolo teda zrejmé, že došlo k prevzatiu veci (vozidla), ktorá bola predmetom záväzku žalovaného I/, a to na zmluvnom základe. V takom prípade právny vzťah zodpovednosti za škodu podľa § 421 OZ vznikol výlučne medzi žalobcom a žalovaným I/. Z hľadisku vzniku zodpovednosti podľa § 421 OZ bolo relevantné, že došlo k prevzatiu vozidla žalovaným I/ s povinnosťou ho opatrovať a že v dôsledku porušenia tejto povinnosti sa vec - vozidlo poškodilo, resp. zničilo. Okolnosť, ako k poškodeniu, či zničeniu vozidla došlo, či sa tak stalo pri vlastnom plnení záväzku žalovaného I/ alebo pri preprave, či skladovaní veci, či sa tak stalo v dôsledku porušenia povinnosti, úmyselne alebo inak, nie je právne významná. Ide o objektívnu zodpovednosť za škodu, tak ako primárne uviedol v napadnutom rozsudku aj okresný súd, pri ktorej sa nevyžaduje objektívny protiprávny úkon. K liberácii v danom prípade odvolací súd zdôrazňuje, že na zbavenie sa zodpovednosti nestačí samotná možnosť vzniku rovnakej škody, ale musí byť nepochybne preukázané, že škoda by na veci vznikla aj bez prevzatia veci za účelom splnenia záväzku, teda, že vplyv okolností, ktoré škodu spôsobili, by sa rovnakou mierou prejavil aj v prípade, že vec nebola na vykonanie zákazky odovzdaná. Ku škode by mohlo dôjsť aj inak, ak by sa vec zničila buď na základe nejakého vnútorného fyzikálneho alebo chemického procesu alebo následkom vonkajších objektívnych okolností, ktoré s činnosťou zodpovednostného subjektu nemajú nič spoločné. Dôkazné bremeno o liberačnom dôvode má ten, kto vec na splnenie záväzku prevzal. Okresný súd správne aplikoval a interpretoval ust. § 421 OZ i vo vzťahu k skutkovému stavu zistenému vo veci z dokazovania vykonaného v rovine obrany žalovaného I/, ktorý na preukázanie existencie liberačného dôvodu na jeho strane označil a navrhol ako dôkazný prostriedok znalecký posudok. Z jeho záverov okresný súd správne vyvodil, a to i vo väzbe na ostatné vykonané dôkazy (§ 132 OSP), že žalovaný I/ neuniesol svoje dôkazné bremeno o existencii liberačného dôvodu, ktorý by ho zbavil zodpovednosti za škodu vzniknutú žalobcovi. Na tomto mieste odvolací súd pre úplnosť a i vo všeobecnej rovine uvádza, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka konania, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V danom prípade žalovaný I/ svoje dôkazné bremeno o existencii liberačného dôvodu na jeho strane neuniesol, tak ako to správne vyhodnotil a uviedol okresný súd v napadnutom rozsudku č.l. 220; z uvedených dôvodov došlo k potvrdeniu jeho výroku I. Pokiaľ ide o napadnuté výroky III., IV. a V. rozsudku č.l. 220, tie sa týkali náhrady trov konania. Výrokom III. v pomere medzi žalobcom a žalovaným I/ okresný súd žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov nepriznal. Okresný súd vychádzal z ust. § 142 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Žalobca v odvolaní namietal, že mu mala byť priznaná náhrada trov v zmysle § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa názoru odvolacieho súdu však argumentačne, obsahovo, odvolanie žalobcu smerovalo k aplikácii i ust. § 142 ods. 3 OSP, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Primárne je i vo všeobecnosti v prípade požiadavky plnej náhrady trov konania pri čiastočnom úspechu v konaní potrebné uviesť, že náhradou trov konania súd zaviaže jedného účastníka konania druhému účastníkovi konania, celkom alebo čiastočne, a to tých trov konania, ktoré v konaní tento druhý (oprávnený) účastník hradil, ide o tie trovy konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania. Len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu resp. neúspechu účastníka konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci. Podľa miery úspechu môže súd o náhrade trov konania rozhodnúť buď tak, že prizná náhradu všetkých trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva tomu účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 OSP), alebo náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný (§ 142 ods. 2 OSP), alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti (§ 142 ods. 3 OSP) alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP), alebo, napokon, prizná žalovanému náhradu trov konania proti žalobcovi, aj keď žalovaný nemal úspech vo veci, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania (§ 143 OSP). V dvoch prípadoch teda zákonná úprava umožňuje priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci úspech len čiastočný. Je to vtedy, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti a v druhom prípade môže súd priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci len čiastočný úspech, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 OSP). Aplikácia tohto ustanovenia teda prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe návrhu. Súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia buď od znaleckého posudku, alebo od úvahy súdu. (k tomu obdobne porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2013, sp.zn. 4 MCdo 3/2012). Z týchto východísk odvolací súd pristupoval k rozhodovaniu o odvolaní žalobcu voči výroku III. napadnutého rozsudku č.l. 220 a dospel k záveru o opodstatnenosti odvolania v námietke o dôvodnosti plnej náhrady trov konania žalobcovi proti žalovanému I/. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej sporovej právnej veci boli naplnené podmienky podľa § 142 ods. 3 OSP pre priznanie plnej náhrady trov konania žalobcovi, ktorý bol v konečnom dôsledku so svojím uplatneným nárokom na náhradu škody v sume 2.764,- Eur s príslušenstvom voči žalovanému I/ úspešný, pričom jeho čiastočný neúspech v zamietnutej časti úrokov z omeškania zo sumy 2.764,- Eur za dobu od 19.03.2008 do 07.11.2009 tvoril pomerne nepatrnú časť. Pokiaľ ide o zvyšnú zamietnutú časť, ktorá sa týkala pôvodne žalovanej sumy 7.467,04 Eur s príslušenstvom, po odpočítaní sumy 2.764,- Eur s príslušenstvom, tak v tomto smere v zmysle § 142 ods. 3 OSP nemala vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania relevanciu, keďže výška priznaného plnenia závisela od znaleckého posudku. V tomto konkrétnom prípade bolo potrebné zobrať do úvahy i to, že žalobca už v žalobe uvádzal, že „závery znaleckého posudku budú smerodajné pre určenie výšky spôsobenej škody, ktorá vznikla našej spoločnosti“, pričom žalobca pri uplatnení sumy 7.467,04 Eur vychádzal orientačne zo sumy predbežne stanovenej v rámci riešenia poistenej udalosti spoločnosťou Slovexperta pre poisťovňu Kooperativa a.s. V takomto prípade, pri aplikácii § 142 ods. 3 OSP, nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej sume účastník uplatňoval. Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia napokon záviselo od znaleckého posudku, ako tomu bolo v riešenej veci. (K tomu porovnaj obdobne rozhodnutie NS SR z 30. júla 2008, sp.zn. 3 MCdo 7/2007, tiež uznesenie NS SR z 30.04.2014, sp.zn. 2 MCdo/6/2013). Nepochybne v danom prípade okresný súd pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal, čo do výšky náhrady škody - priznaného peňažného plnenia, zo záverov znaleckého posudku č. 7/2012 zo dňa 15.06.2012 Ing. Milana Gmittera, súdneho znalca (č.l. 114-116 spisu). Bolo teda dôvodné pri rozhodovaní o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným I/ primárne vychádzať z ust. § 142 ods. 3 OSP, ktoré predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania. V takom prípade bolo potrebné zmeniť napadnutý výrok III. rozsudku č.l. 220 a priznať žalobcovi náhradu trov konania (prvostupňového a predchádzajúceho odvolacieho sp.zn. 14Cob/3/2013), tiež za aplikácie ust. § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1, 2, 8 OSP. Priznaná náhrada trov na strane žalobcu vychádza z uplatnenej a vyčíslenej náhrady v podaní jeho právneho zástupcu zo 06.12.2013, pričom bolo prihliadané i na účelnosť vynaložených trov pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a iných trov za súdny poplatok. Za trovy právneho zastúpenia patrí právnemu zástupcovi žalobcu - advokátovi náhrada vo výške v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pričom v zmysle § 142 ods. 3 veta za bodkočiarkou OSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia, t.j. zo sumy 2.764,- Eur. Náhrada patrí za úkony právnej služby: 1/ príprava a prevzatie zastúpenia zo dňa 16.10.2009 v sume 111,21 Eur tarifnej odmeny, 2/ vypracovanie (podanie) žaloby zo dňa 16.10.2009 v sume 111,21 Eur 3/ zastupovanie (účasť) na pojednávaní 24.03.2011 v sume 111,21 Eur, 4/ zastupovanie (účasť) na pojednávaní 30.05.2011 v sume 111,21 Eur, 5/ zastupovanie (účasť) na pojednávaní 11.09.2012 v sume 111,21 Eur, 6/ podanie odvolania proti rozsudku zo dňa 05.11.2012 v sume 111,21 Eur, 7/ zastupovanie (účasť) na pojednávaní 05.12.2013 v sume 111,21 Eur, spolu na tarifnej odmene 7 x 111,21 Eur = 778,47 Eur, ďalej za režijný paušál 2 x 6,95 Eur (v r. 2009) = 13,90 Eur + 2 x 7,41 Eur (v r. 2011) = 14,82 Eur + 2 x 7,63 Eur (v r. 2012) = 15,26 Eur + 1 x 7,81 Eur (v r. 2013), spolu režijný paušál 51,79 Eur, za cestovné náhrady vo vzťahu k účasti na pojednávaní 24.03.2011 pri použití služobného motorového vozidla zn. BMW M1, EVČ: PD877DV 0,183 Eur x 240 km = 43,92 Eur, PHM: (9,9 : 100) x 1,335 Eur x 240 km = 31,72 Eur; spolu náhrady cestovných výdavkov 75,64 Eur, náhrada za stratu času Prievidza - Námestovo a späť (8 x 12,35 Eur) 98,80 Eur, za cestovné náhrady vo vzťahu k účasti na pojednávaní 30.05.2011 pri použití služobného motorového vozidla zn. BMW M1, EVČ: PD877DV 0,183 Eur x 240 km = 43,92 Eur, PHM: (9,9 : 100) x 1,354 Eur x 240 km = 32,17; spolu náhrady cestovných výdavkov 76,09 Eur, náhrada za stratu času Prievidza - Námestovo a späť (8 x 12,35 Eur) 98,80 Eur, za cestovné náhrady vo vzťahu k účasti na pojednávaní 11.09.2012 pri použití služobného motorového vozidla zn. AUDI M1, EVČ: PD507EG 0,183 Eur x 240 km = 43,92 Eur, PHM: (5,2 : 100) x 1,485 Eur x 240 km = 18,53; spolu náhrady cestovných výdavkov 62,45 Eur, náhrada za stratu času Prievidza - Námestovo a späť (8 x 12,71 Eur) 101,68 Eur, za cestovné náhrady vo vzťahu k účasti na pojednávaní dňa 05.12.2013 pri použití služobného motorového vozidla zn. AUDI M1, EVČ: PD507EG 0,183 Eur x 240 km = 43,92 Eur, PHM: (5,2 : 100) x 1,363 Eur x 240 km = 17,01; spolu náhrady cestovných výdavkov 60,93 Eur, náhrada za stratu času Prievidza - Námestovo a späť (8 x 13,01 Eur) 104,08 Eur; celkom dôvodné trovy právneho zastúpenia v sume 1.508,73 Eur. Za iné trovy konania bola žalobcovi priznaná náhrada za zaplatený súdny poplatok vo výške účelne vynaloženej na uplatňovanie svojich práv (§ 142 ods. 1 OSP) vo vzťahu k priznanej sume 2.764,- Eur, t.j. vo výške 165,50 Eur (6 % zo sumy 2.764,- Eur po zaokrúhlení, v zmysle zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších právnych predpisov). Priznaná náhrada trov žalobcovi tak tvorí sumu spolu 1.674,23 Eur. Iné náhrady žalobca neuplatnil, preto, vzhľadom na návrhový charakter rozhodovania o trovách konania (§ 151 OSP), nemohli tvoriť predmet rozhodovania odvolacieho súdu. Priznanú náhradu žalovaný I/ nahradí žalobcovi v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, pričom tak vykoná v zmysle § 149 ods. 1 OSP na účet právneho zástupcu žalobcu. Vo vzťahu k napadnutému výroku V. o náhrade trov štátu odvolanie voči rozsudku č.l. 220 podal len žalovaný I/, keď vychádzal z pomerného čiastočného (ne)úspechu žalobcu a žalovaného I/ vo veci samej, cez ust. § 142 ods. 2 OSP. Z vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré došlo k zmene rozhodnutia o náhrade trov vo výroku III., tak vzhľadom na primárnu aplikáciu ust. § 142 ods. 3 OSP odvolacie dôvody žalovaného I/ ani vo vzťahu k výroku V. rozsudku č.l. 220 neboli vyhodnotené ako opodstatnené, čo nevyhnutne viedlo k potvrdeniu tohto rozhodnutia za aplikácie ust. § 219 ods. 1, 2 OSP. Výrok IV. rozsudku č.l. 220 odvolaním napadla len žalovaná II/, keď mala za to, že okresný súd v tejto časti rozhodnutia vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak aplikoval ust. § 150 ods. 1 OSP a žalovanej II/ tak náhradu trov konania nepriznal. Preskúmaním predmetnej časti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov žalovanej II/ (§ 212 ods. 1 OSP), tiež konania, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania. Za stotožnenia sa tak s výrokom IV. rozsudku č.l. 220 ako aj s dôvodmi uvedenými okresným súdom v napadnutom rozsudku vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu o náhrade trov medzi žalobcom a žalovanou II/, odvolací súd za konštatovania ich vecnej správnosti predmetný výrok potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP a odkazuje v plnej miere na dôvody prvostupňového rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP. Len na zvýraznenie vecnej správnosti tohto rozhodnutia okresného súdu odvolací súd poukazuje, že podľa ust. § 150 ods. 1 OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Je zrejmé, že v danom prípade by za obvyklých okolností náhrada trov konania svedčila žalovanej II/, voči ktorej, po preukázaní nedostatku jej pasívnej legitimácie vo veci samej, zobral žalobca žalobu späť, a to v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá OSP, teda za vychádzania zo zásady zavinenia za zastavenie konania, ktorá dopĺňa v sporovom súdnom konaní zásadu úspechu vo veci. V danom prípade však okresný súd zhodnotil výnimočné okolnosti, keď mal na zreteli i osobitné skutkové okolnosti prípadu vedúce k podaniu žaloby aj voči žalovanej II/. Tieto okolnosti dostatočne uviedol a vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd len dopĺňa, že nemožno vyčítať žalobcovi, ak z priebehu jeho záväzkových vzťahov k obom žalovaným nedokázal pri podaní žaloby sám, bez určitého dôkazného rámca ustáliť absenciu pasívnej legitimácie žalovanej II/. Napokon i samotná žalovaná II/ sa o vyvolanie sporového konania voči obom žalovaným v tomto prípade pričinila, ak v reakcii na predžalobnú výzvu žalobcu z 18.03.2009, v písomnej odpovedi z 02.04.2009 sama uviedla, že z jej strany (vzhľadom na objednávku opravy z 29.02.2008, č.l. 10 spisu) „dňa 18.03.2008 bolo zistené, že na motorovom vozidle tečie voda, bolo následne prijaté na odstránenie závady a keďže motor vozidla bol prehriaty a jeho chod bol nepravidelný, tak som vozidlo odovzdala na kontrolu motora firme Ľudovít Šálka LADEL...“. Nepochybne aplikácia ust. § 150 ods. 1 OSP prichádza do úvahy len v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť však o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený a táto výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov. V danom prípade sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením, zhodnotením okolností danej veci ako vykonal okresný súd, pričom konštatoval, že boli naplnené výnimočné okolnosti, ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré bolo dôvodné náhradu trov konania žalovanej II/ nepriznať. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1, 2, 8 OSP. V tomto odvolacom konaní primárne vo veci samej bol úspešný žalobca, ktorému bola priznaná náhrada odvolacích trov účelne vynaložených na uplatňovanie, resp. bránenie svojich práv. Priznaná náhrada odvolacích trov na strane žalobcu spočíva v trovách právneho zastúpenia advokátom, a to vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., ako žalobca uplatnil a vyčíslil v podaní z 12.02.2014; 1 x písomné podanie na súd z 12.02.2014, ktoré sa týkalo aj veci samej (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení k 12.02.2014) á 111,21 Eur tarifnej odmeny + 8,04 Eur režijný paušál, spolu 119,25 Eur. Žalovaný I/ nahradí žalobcovi trovy tohto odvolacieho konania v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet právneho zástupcu žalobcu v zmysle § 149 ods. 1 OSP. Odvolací súd pre úplnosť k precizovaniu dôvodov rozhodnutia poukazuje primerane i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Uvedené sa týka postupu odvolacieho súdu vo vzťahu k preskúmavaným výrokom I., V. a IV. rozsudku č.l. 220. Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinnosť stanovená týmto rozhodnutím nebude splnená dobrovoľne, je možné navrhnúť výkon rozhodnutia (exekúciu).