Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21Scud/15/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200338 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5014200338.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: A. R., bytom E. Xb/X, XX- XXX L.-L., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti pribratého účastníka konania: Grzegorz Jan Maliński, nar. XX.XX.XXXX, bytom D. Xb/XX, XXX XX L.-L., Poľská republika, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8565-3/2014-BA zo dňa 17.01.2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Žalobný návrh z a m i e t a. Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 25.3.2014 označenou ako „odvolanie proti rozhodnutiu 8565-3/2014-BA Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 17.1.2014“ sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 8565-3/2014-BA zo dňa 17.1.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“, „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu“), ktorým žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č. 700-0113/2011-23 zo dňa 09.09.2011, ktorým prvostupňový orgán rozhodol, že žalobcovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 7.apríla.2010. Žalovaný zmenil časť výroku prvostupňového rozhodnutia, keď vypustil text: „...nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 7.apríla 2010“ a vložil text: „...nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 7.apríla 2010 podľa slovenskej legislatívy.“ V ostatnej časti rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalovaný potvrdil. V napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) a § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 ako aj ustanovenia §14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom do 31.12.2010 a konštatoval, že žalobca bol vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa Grzegors Jan Maliński - GM CONZULTING od 7.4.2010 do 31.01.2012. Uvedený zamestnávateľ je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou, pobočka Trnava od 07.04.2010. Žalovaný poukázal na Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.07.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie Rady č.574/1972 z 21.3.1972. Poukázal na čl. 13 (2) nariadenia. Nariadenie čl. 14 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Poukázal aj na čl. 14 (2) (b) a (c) nariadenia. Pri určení uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. SZČO, ale aj výkon činnosti. Preto je potrebné skúmať aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Pojem reálneho výkonu činnosti je zadefinovaný v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu. Výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosti z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch, pričom v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Poukázal, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala dňa 07.07.2011 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo živnostenského registra. Kontrolou bolo zistené, že sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v ktorom sa však nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu a v čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ ani žiadny jeho zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Konštatoval, že zistené skutočnosti nepreukazujú splnenie kritérií na uznanie miesta sídla zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra, naviac keď zamestnávateľom nebola ani vedená evidencia dochádzky. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej republiky, správny orgán zistil, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času, hrubá mzda zamestnanca bola 40,- Eur mesačne. Zamestnávateľ žalobcu bol oboznámený s obsahom vypracovanej správy o vykonaní kontroly vypracovanej dňa 14.07.2011, bol vyzvaný na predloženie relevantných dôkazov preukazujúcich výkon práce zamestnancov na území SR. Zamestnávateľ predložil štvrťročné správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Iné doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku, faktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR, zamestnávateľ nepredložil ani po následnej výzve. Žalovaný konštatoval, že reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania, nebol v konaní preukázaný, preto konštatoval, že žalobcovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území SR dňom 03.09.2010 ani nevzniklo. Poukázal na list poľskej inštitúcie ZUS z 10.10.2013, žalovaný akceptoval dňa 10.12.2013 návrh poľskej inštitúcie ZUS na uzatvorenie spoločnej dohody medzi žalovaným a poľskou ZUS v súlade s čl. 16(4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, podľa ktorého aj žalobcovi bolo určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na neprimerané použitie čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia, keď podľa jeho názoru uvedený článok nebol aplikovateľný na prejednávanú vec, nakoľko žalobca nevykonával len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Vzhľadom na tento fakt, uplatňuje sa voči nemu výlučne čl. 13 (3) základného nariadenia. Poukázal na neprimeranosť použitia uvedeného článku základného nariadenia, v dôsledku čoho došlo k skutočnosti, že napriek ustanoveniam nariadenia, žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov, čo základné nariadenie vylučuje. Poukázal, že uzavrel v dobrej viere pracovnú zmluvu a bol pripravený prácu vykonávať a nemyslel si, že jeho zamestnávateľ GM Conzulting vykonáva svoju činnosť v rozpore so zákonom. Podľa jeho názoru, došlo k zaťaženiu žalobcu negatívnymi účinkami porušenia povinnosti zo strany jeho zamestnávateľa napriek tomu, že žalobca nevedel a ani nemusel vedieť, že zamestnávateľ ako firma nepracuje riadne. Tvrdil, že nebolo zohľadnené, že žalobca nemal žiadnu znalosť podnikateľského zámeru svojho zamestnávateľa, ani vedomosť o nedostatku platby poistného a jeho neprihlásenia na poistenie, nemal žiadny vplyv na konanie zamestnávateľa, keď len zamestnávateľ mal k dispozícii všetky príslušné dôkazy, ktoré zrejme nepredložil. Ďalej v dôvodoch žaloby uviedol, že vedie podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z ktorej platil príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 7.4.2010 uzavrel dodatočne zmluvu s firmou Grzegors Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na území Slovenskej republiky. Uviedol, že podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 (1) vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia, t.j. legislatíva štátu, na ktorého území žalobca vykonáva nájomnú prácu. Uviedol, že nevedel, že jeho zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom, pracovnú zmluvu s ním uzavrel z dôvodu, že sa chcel naučiť nové zručnosti, poznať nových ľudí a hľadať nových partnerov. Tvrdil, že dostával odmenu za svoju prácu, preto nemal žiadny dôvod sa domnievať, že zamestnávateľ si neplní svoje povinnosti. Podľa pracovnej zmluvy mal plniť úlohy, ktoré dostal na území Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. O porušení zákona zo strany jeho zamestnávateľa sa dozvedel po veľmi dlhej dobe, predpokladal, že jeho zamestnávateľ ho nie je schopný brániť, pretože napadnuté rozhodnutie bude mať vplyv na zrušenie obrovského dlhu zamestnávateľa pre nezaplatené príspevky. Má za to, že je poškodeným a nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jeho zamestnávateľ, čo dotvrdzuje aj skutočnosť ignorovania konania kontroly a nesúladu s pokynmi subjektu, ktoré vykonávali túto kontrolu. Tvrdil, že správny orgán nesprávne voči žalobcovi použil čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia a práve z dôvodu, že pre žalobcu platí aplikácia čl. 13 (3) základného nariadenia. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia bol podľa názoru žalobcu porušený čl. 11 (1) základného nariadenia, pre ktorý platí, že tieto osoby podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Správne orgány porušili čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Žalobca bol registrovaný pre potreby poistenia v Slovenskej republike, príslušná inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO, teda existoval doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej zmluvy vo vzťahu k žalobcovi. K žalobe pripojil ako dôkazy: pracovnú zmluvu, potvrdenie o zamestnaní, odkázal na dôkazy predložené pred správnym orgánom. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 19.9.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci. Konštatoval, že prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Krajský súd v Žiline rozhodnutím pod č. k. 21Scud/15/2014-54 zo dňa 03.12.2014 žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením pod č. k. 1Sžso/7/2015-75 zo dňa 09.11.2015 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že bude potrebné do konania pribrať Grzegorza Jana Malińského postupom podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. a o veci znovu meritórne rozhodnúť. Krajský súd uznesením pod č. k. 21Scud/15/2014-81 zo dňa 10.02.2016 podľa § 250 ods. 1 O.s.p. pribral do konania Grzegorza Jana Malińskeho. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.04.2016. Krajský súd v predmetnej veci vyhlásil rozsudok dňa 29.06.2016 bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa § 250f ods. 1, 2 O.s.p. a § 156 ods. 3 O.s.p.. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov: Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s ods. 1.“ Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.“ bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku. Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v mieste bydliska.“ Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.“ Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.“ Podľa čl. 16 (4) - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia.“ Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.“ Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v bode 7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby príslušná inštitúcia v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie informácií, ktoré poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti podľa tohto zákona. Podľa § 20 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2010, povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca vzniká fyzickej osobe v pracovnom pomere odo dňa vzniku pracovného pomeru a zaniká dňom skončenia pracovného pomeru. Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok. Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej legislatíve: a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska na Slovensku, b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku, c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012), d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte. Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti. Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko. Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa Grzegors Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22 (ďalej len „zamestnávateľ“, „označený zamestnávateľ“), ktorého miesto podnikania bolo na území SR. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou prvostupňového správneho orgánu bolo zistené, že sídlo označeného zamestnávateľa žalobcu je v rodinnom dome, v ktorom sa však nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a žiadny zamestnanec a ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež evidencia dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená, z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času a hrubá mzda zamestnancov bola 40,- Eur mesačne. Napriek výzve správneho orgánu, aby zamestnávateľ predložil relevantné dôkazy preukazujúce výkon práce zamestnancov na území SR, zamestnávateľ predložil len štvrťročné správy o vykonaní prác, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku a faktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR označený zamestnávateľ správnemu orgánu napriek výzve nepredložil. Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že kontrolu, ktorú vykonávali v správnom konaní správne orgány a je obsiahnutá v správe o vykonaní kontroly zo 14.07.2011 bolo zistené, že podľa tvrdenia p. Q. H., ktorá sa nachádzala v rodinnom dome, ktoré bolo označené ako miesto podnikania označeného zamestnávateľa a je majiteľkou inej obchodnej spoločnosti a zároveň bola ekonómkou označeného zamestnávateľa, zamestnávateľ vozil zamestnancov z Poľskej republiky na Slovensko autobusmi, kde vykonávali činnosť promotéra internetových školení a promotéra vyučovania obchodnej angličtiny. Ani z jej strany neboli predložené listinné dôkazy, ktoré by preukazovali konkrétny výkon prác zamestnancov označeného zamestnávateľa. V správnom konaní žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým boli doručované výzvy správneho orgánu ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, neprodukovali dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác žalobcu u označeného zamestnávateľa preukazovali. Žalobca v rámci správneho konania k odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu predložil ako listinné dôkazy preukazujúce výkon prác štvrťročné správy o vykonaných prácach, ktorým však absentuje dátum ich vyhotovenia, nie je zrejmé, za ktorý konkrétny štvrťrok je správa realizovaná, absentuje v nich konkrétnejšie miesto vykonania prác, okrem označenia Bratislava, ako aj rozsah prác, ktoré mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópií štvrťročných správ, realizovať. Ani z týchto listinných dôkazov, však žalobca, podľa názoru krajského súdu, nepreukázal konkrétne vykonávanie prác, jednak v súlade s inštrukciami vykonávania prác, a na základe ktorej mal podľa zamestnávateľa vykonať práce promotéra internetových školení, prezentácia školení podnikateľov, atď., a to odovzdaním, roznášaním letáku, potvrdenie tohto úkonu slovenským podnikateľom. Naviac, rozsah inštrukcie vykonávania prác, ktorými žalobca preukazoval práce, ktoré pre označeného zamestnávateľa vykonával, nie sú prácami, ktoré podľa tvrdenia Q. H., obsiahnutého v správe o vykonaní kontroly, sa týkali činnosti, ktorú mali zamestnanci označeného zamestnávateľa vrátane žalobcu vykonávať, teda nejednalo sa o internetové školenia, ani výučbu obchodnej angličtiny a nepreukazujú ani realizáciu pracovnej náplne, ktorá je obsiahnutá v pracovnej zmluve, ktorú žalobca s označeným zamestnávateľom dňa 7.4.2010 uzavrel, ktorej pracovnou náplňou bolo vykonávanie práce promotéra internetových školení (pracovná zmluva predložená v rámci správneho konania). Pracovná náplň resp. jej vykonávanie zo strany žalobcu je pochybná aj z dôvodu toho, že súdu spolu so žalobou predkladá pracovnú zmluvu zo dňa 7.4.2010, v ktorej je už uvedená iná pracovná náplň a to promóter vyučovania obchodnej angličtiny. Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek rôznych firiem, bez ďalšieho. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, závery správy o kontrole zo 14.07.2011, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobca produkoval v žalobe podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného zamestnávateľa od 7.4.2010 žalobca prácu reálne vykonával. Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ Grzegors Jan Maliński. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal. Žalobca v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojil k podanej žalobe nepreukázal, že od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 7.4.2010 vykonával u označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotéra internetových školení (promótera vyučovania obchodnej angličtiny). Neuviedol skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 7.4..2010, preukázali. Preto krajský súd konštatuje, že žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 7.4.2010 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je poškodený, nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jeho zamestnávateľ. Pokiaľ by aj toto tvrdenie žalobcu bolo pravdivé, žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, o aké internetové školenia sa jednalo, s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili. Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať. Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca nemal v konaní, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.