Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21Scud/83/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200562 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5014200562.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline - ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: X. L. W. bytom X. XX, XX-XXX N., Poľsko, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: Q. V. X. nar. XX.XX.XXXX, bytom B. Xb/XX, XXX XX N.-N., Poľská republika, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8409-4/2014-BA zo dňa 31.03.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobca a žalovaný n e m a j ú p r á v o na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 6.5.2014 označenou ako „odvolanie proti rozhodnutiu 8409-4/2014-BA Sociálnej poisťovne ústredie zo 31.3.2014“ sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 849-4/2014-BA zo dňa 31.3.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“, „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu“), ktorým prvostupňový orgán rozhodol, že žalobcovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 15.04.2010. Žalovaný zmenil časť výroku prvostupňového rozhodnutia, keď vypustil text: „...nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 15. apríla 2010“ a vložil text: „...nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 15. apríla 2010 podľa slovenskej legislatívy.“ V ostatnej časti rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalovaný potvrdil. V napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) a § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 ako aj ustanovenia §14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom do 31.12.2010 a konštatoval, že žalobca bol vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa Q. V. W.ński - GM CONZULTING od 15.04.2010 do 31.1.2012. Uvedený zamestnávateľ je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou, pobočka Trnava od 07.04.2010. Z výpisu zo živnostenského registra vyplynulo, že podnikateľský subjekt ukončil svoju činnosť, ktorú vykonával na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení dňa 02.06.2012. Žalovaný poukázal na Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.07.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, SZČO a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady ( EHS ) č. 574/1972, z 21.3.1972. Poukázal na čl. 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou čl. 12 až 16, podľa ktorého osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo SZČO v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v čl. 14 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Poukázal aj na čl. § 14 2 ( b) a čl. 14c (a) nariadenia. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. SZČO, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nielen status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto veci. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Konštatoval, že podnetom na rozhodnutie vo veci vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia, povinného poistenia v nezamestnanosti podľa právnych predpisov SR bola žiadosť poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, o preskúmanie rozhodujúcich skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanec skutočne vykonával zamestnanie na území SR. Výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosti z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch, pričom v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, z ktorého vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Poukázal, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala dňa 07.07.2011 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo živnostenského registra. Kontrolou bolo zistené, že sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v ktorom sa však nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu a v čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ ani žiadny jeho zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Konštatoval, že zistené skutočnosti nepreukazujú splnenie kritérií na uznanie miesta sídla zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra, naviac keď zamestnávateľom nebola ani vedená evidencia dochádzky. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej republiky, správny orgán zistil, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času, hrubá mzda zamestnanca bola 40,- Eur mesačne. Zamestnávateľ žalobcu bol oboznámený s obsahom vypracovanej správy o vykonaní kontroly vypracovanej dňa 14.07.2011, bol vyzvaný na predloženie relevantných dôkazov preukazujúcich výkon práce zamestnancov na území SR. Zamestnávateľ predložil štvrťročné správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Iné doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku, faktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR, zamestnávateľ nepredložil ani po následnej výzve. Žalovaný konštatoval, že reálny výkon činnosti zamestnanca na území SR nebol v konaní preukázaný, nebola preukázané ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania, preto konštatoval, že žalobcovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na území SR dňom 15.04.2010 ani nevzniklo. Na základe listu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS z 10.10.2013 sociálna poisťovňa dňa 10.12.2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS na uzatvorenie spoločnej dohody medzi sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj na žalobcu určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. 2. Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na neprimerané použitie čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia, keď podľa jeho názoru uvedený článok nebol aplikovateľný na prejednávanú vec, nakoľko žalobca nevykonával len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Vzhľadom na tento fakt, uplatňuje sa voči nemu výlučne čl. 13 (3) základného nariadenia. Poukázal na neprimeranosť použitia uvedeného článku základného nariadenia, v dôsledku čoho došlo k skutočnosti, že napriek ustanoveniam nariadenia, žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov, čo základné nariadenie vylučuje. Poukázal, že uzavrel v dobrej viere pracovnú zmluvu a bol pripravený prácu vykonávať a nemyslel si, že jeho zamestnávateľ GM Conzulting vykonáva svoju činnosť v rozpore so zákonom. Podľa jeho názoru, došlo k zaťaženiu žalobcu negatívnymi účinkami porušenia povinnosti zo strany jeho zamestnávateľa napriek tomu, že žalobca nevedel a ani nemusel vedieť, že zamestnávateľ ako firma nepracuje riadne. Tvrdil, že nebolo zohľadnené, že žalobca nemal žiadnu znalosť podnikateľského zámeru svojho zamestnávateľa, ani vedomosť o nedostatku platby poistného a jeho neprihlásenia na poistenie, nemal žiadny vplyv na konanie zamestnávateľa, keď len zamestnávateľ mal k dispozícii všetky príslušné dôkazy, ktoré zrejme nepredložil. 3. Ďalej poukázal na porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnili výsledok veci, a to čl. 5 vykonávacieho nariadenia, spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu prihlásenia žalobcu na sociálne poistenie a na ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia dôkazov - dokladov uvedených žalobcom, keď predložené návrhy žalobcu prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre riešenie vecí a tieto rozhodnutia boli vydané pre podnikateľa v totožnom, skutočnom a právnom stave. Žiadal rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie zrušiť. Navrhol vykonať výsluch žalobcu formou právnej pomoci na príslušnom súde v Poľskej republike. Súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti a žiadal priznať náklady konania. 4. Ďalej v dôvodoch žaloby uviedol, že vedie podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z ktorej platil príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 15.04.2010 uzavrel dodatočne zmluvu s firmou Q. V. D. - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na území Slovenskej republiky. Uviedol, že podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 (1) vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia, t.j. legislatíva štátu, na ktorého území žalobca vykonáva nájomnú prácu. Uviedol, že nevedel, že jeho zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom, pracovnú zmluvu s ním uzavrel z dôvodu, že sa chcel naučiť nové zručnosti, poznať nových ľudí a hľadať nových partnerov. Tvrdil, že dostával odmenu za svoju prácu, preto nemal žiadny dôvod sa domnievať, že zamestnávateľ si neplní svoje povinnosti. Podľa pracovnej zmluvy mal plniť úlohy, ktoré dostal na území Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. O porušení zákona zo strany jeho zamestnávateľa sa dozvedel po veľmi dlhej dobe, predpokladal, že jeho zamestnávateľ ho nie je schopný brániť, pretože napadnuté rozhodnutie bude mať vplyv na zrušenie obrovského dlhu zamestnávateľa pre nezaplatené príspevky. Má za to, že je poškodeným a nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jeho zamestnávateľ, čo dotvrdzuje aj skutočnosť ignorovania konania kontroly a nesúladu s pokynmi subjektu, ktoré vykonávali túto kontrolu. Tvrdil, že správny orgán nesprávne voči žalobcovi použil čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia a práve z dôvodu, že pre žalobcu platí aplikácia čl. 13 (3) základného nariadenia. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia bol podľa názoru žalobcu porušený čl. 11 (1) základného nariadenia, pre ktorý platí, že tieto osoby podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Správne orgány porušili čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Žalobca bol registrovaný pre potreby poistenia v Slovenskej republike, príslušná inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO, teda existoval doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej zmluvy vo vzťahu k žalobcovi. K žalobe pripojil ako dôkazy: pracovnú zmluvu, registračný list FO, výpisy z účtu v banke. 5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 17.10.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci. Konštatoval, že prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Poukázal na list Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 10.12.2013, ktorým Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. 6. Krajský súd v Žiline rozsudkom pod č. k. 21Scud/83/2014-72 zo dňa 11.3.2015 žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením pod č. k. 9Sžso/76/2015 zo dňa 28.6.2016 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že bude potrebné do konania pribrať Q. V. D. postupom podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. a o veci znovu meritórne rozhodnúť. 7. Krajský súd v Žiline s poukazom na ust. § 32 ods. 3 pís. a) SSP za použitia § 491 ods. 1,2 SSP zaslal žalobu žalobcu spolu s prílohami ako aj vyjadrenie žalovaného ďalšiemu účastníkovi konania - Q. V. W.ński na vyjadrenie sa v lehote 10 dní s poukazom na ust. 105 ods. 1 pís. a) SSP. Zároveň ďalšieho účastníka konania predvolal aj na nariadený termín pojednávania dňa 7.12.2016. 8. Ďalší účastník konania sa k veci písomne nevyjadril. 9. Na nariadený termín pojednávania dňa 7.12.2016 sa nedostavili žalobca, žalovaný a ani ďalší účastník konania. Doručenie predvolania žalobca a ďalší účastník konania mali vykázané riadne, postupom podľa § 74 SSP. Žalovaný mal rovnako vykázané doručenie predvolania na nariadený termín pojednávania riadnym spôsobom. Svoju neúčasť ospravedlnil len žalovaný, súhlasil s rozhodnutím súdu aj v jeho neprítomnosti. Žalobca a ani ďalší účastník konania svoju neprítomnosť neospravedlnili a ani nežiadali z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Súd vec prejednal s poukazom na ust. § 114 SSP aj v neprítomnosti účastníkov konania. Vzhľadom k tomu, že pri vyhlasovaní rozsudku boli prítomní len sudcovia, rozsudok súd vyhlásil postupom podľa § 137 ods. 3 SSP. 10. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, vrátane postupov oboch správnych orgánov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 190 SSP žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov: 11. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1. mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. 12. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v čl. 13 (2) (a) nariadenia. 13. V situáciách, ak fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátoch, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá, upravené v čl. 14 nariadenia. 14. Pri uplatnení čl. 13 (2) (a) nariadenia, ako aj pri uplatnení čl. 14c (a) nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácie s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívanie v tejto oblasti. 15. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. 16. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 17. Nariadenie v článku 13 (2) (a) ustanovuje, že na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahuje legislatíva tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo jednotlivca, ktorý ju zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu. 18. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nariadenie v článku 14 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 19. Podľa článku 14 (2) (b) nariadenia osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území - dvoch alebo viacerých členských štátov, podlieha právnym predpisom, ktoré sú takto určené: Osoba iná, než uvedená pod písm. a), podlieha: i) právnym predpisom členského štátu, na území ktorého má bydlisko, ak vykonáva svoju činnosť čiastočne na tomto území alebo pre viaceré podniky alebo viacerých zamestnávateľov, ktorí majú svoje sídla alebo miesta podnikania na území rôznych členských štátoch; ii) právnym predpisom členského štátu, na území ktorého sa nachádza sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorý ju zamestnáva, ak nemá bydlisko na území žiadneho členského štátu, kde vykonáva svoju činnosť. 20. Podľa článku 14c (a) nariadenia osoba, ktorá je súčasne zamestnaná na území jedného členského štátu a samostatne zárobkovo činná na území druhého členského štátu, podlieha, pokiaľ písm. b) neustanovuje inak, právnym predpisom členského štátu, na území ktorého vykonáva závislú činnosť alebo ak vykonáva takúto činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, právnym predpisom určeným podľa článku 14 ods. 2 alebo 3. 21. Aj podľa názoru súdu pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status soby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. 22. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou prvostupňového správneho orgánu bolo zistené, že sídlo označeného zamestnávateľa žalobcu je v rodinnom dome, v ktorom sa však nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a žiadny zamestnanec a ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež evidencia dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená, z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času a hrubá mzda zamestnancov bola 40,- Eur mesačne. Napriek výzve správneho orgánu, aby zamestnávateľ predložil relevantné dôkazy preukazujúce výkon práce zamestnancov na území SR, zamestnávateľ predložil len štvrťročné správy o vykonaní prác, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku a faktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR označený zamestnávateľ správnemu orgánu napriek výzve nepredložil. 23. Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že kontrolu, ktorú vykonávali v správnom konaní správne orgány a je obsiahnutá v správe o vykonaní kontroly zo 14.07.2011 bolo zistené, že podľa tvrdenia p. E. O., ktorá sa nachádzala v rodinnom dome, ktoré bolo označené ako miesto podnikania označeného zamestnávateľa a je majiteľkou inej obchodnej spoločnosti a zároveň bola ekonómkou označeného zamestnávateľa, zamestnávateľ vozil zamestnancov z Poľskej republiky na Slovensko autobusmi, kde vykonávali činnosť promotéra internetových školení a promotéra vyučovania obchodnej angličtiny. Ani z jej strany neboli predložené listinné dôkazy, ktoré by preukazovali konkrétny výkon prác zamestnancov označeného zamestnávateľa. V správnom konaní žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým boli doručované výzvy správneho orgánu ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, neprodukovali dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác žalobcu u označeného zamestnávateľa preukazovali. 24. Žalobca v rámci správneho konania predložil ako listinné dôkazy preukazujúce výkon prác štvrťročné správy o vykonaných prácach, ktorým však absentuje konkrétnejšie miesto vykonania prác, okrem označenia Bratislava, ako aj rozsah prác, ktoré mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópie štvrťročnej správy, realizovať. K žalobe boli doložené výpisy z účtu v banke, ktorými žalobca chcel preukázať, že dostával od zamestnávateľa mzdu. 25. Ani z týchto listinných dôkazov, však žalobca podľa názoru krajského súdu, nepreukázal konkrétne vykonávanie prác, keď mal vykonať práce promotéra internetových školení, prezentovanie školení podnikateľov cestou propagácie, roznášanie letákov, v súvislosti so získavaním finančných prostriedkov na rozvoj a modernizáciu firiem. Naviac, rozsah inštrukcie vykonávania prác, ktorými žalobca preukazoval práce, ktoré pre označeného zamestnávateľa vykonával, nie sú prácami, ktoré podľa tvrdenia E. O., obsiahnutého v správe o vykonaní kontroly, sa týkali činnosti, ktorú mali zamestnanci označeného zamestnávateľa vrátane žalobcu vykonávať, teda nejednalo sa o internetové školenia, ani výučbu obchodnej angličtiny a nepreukazujú ani realizáciu pracovnej náplne, ktorá je obsiahnutá v pracovnej zmluve, ktorú žalobca s označeným zamestnávateľom dňa 15.04.2010 uzavrel, ktorej pracovnou náplňou bolo vykonávanie práce promotéra internetových školení. Promotér (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku alebo služby. Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek rôznych firiem, bez ďalšieho. 26. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu čl. 13 (2) (a) a 14c(a) nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Uvedené ustanovenia nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa uvedeného nariadenia a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu. 27. Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, závery správy o kontrole zo 14.07.2011, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobca produkoval v žalobe podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a aj počas správneho konania nepreukazujú skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného zamestnávateľa od 15.4.2010 žalobca prácu reálne vykonával. Súd poukazuje taktiež na to, že samotná skutočnosť, že fyzická osoba má so zamestnávateľom uzatvorenú pracovnú zmluvu neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. 28. Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z. z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ Q. V. W.. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa. 29. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal. 30. Žalobca v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojil k podanej žalobe nepreukázal, že od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 15.04.2010 vykonával u označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotéra internetových školení. Neuviedol skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 15.4.2010, preukázal. Preto krajský súd konštatuje, že žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 15.04.2010 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je poškodený, nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jeho zamestnávateľ. Pokiaľ by aj toto tvrdenie žalobcu bolo pravdivé, žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, o aké internetové školenia sa jednalo, s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili. 31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže nebol preukázaný reálny výkon činnosti žalobcu u dotknutého zamestnávateľa, nevzniklo žalobcovi od 15. apríla 2010 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Keďže žalovaný rozhodol tak, že žalobcovi dňa 15. apríla 2010 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, k súbehu poistenia žalobcu na území Slovenskej republiky a na území Poľskej republiky z titulu vykonávania SZČO nedochádza. 32. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať. 33. Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. 34. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 190 SSP žalobu zamietol. 35. O náhrade trov konania súd rozhodol pri aplikácii § 167 ods. 1 SSP, § 168 SSP za použitia § 175 SSP. Nakoľko žalobca nebol úspešný v konaní, nemá ani právo na náhradu trov konania. Rovnako súd nepriznal právo na náhradu trov konania žalovanému pri aplikácii § 168 SSP a contrario, nakoľko neboli splnené podmienky na náhradu trov konania (výnimočnosť). 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.