Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20S/200/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5015201064 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5015201064.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: RISS Plus, s. r. o., so sídlom Janka Kráľa 85, 024 01 Kysucké Nové Mesto, IČO: 44 839 707, právne zastúpený Mgr. Soňou Grošaftovou, advokátkou, so sídlom F. XX, XXX XX M., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1535748/2015 zo dňa 09.10.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd žalobný návrh z a m i e t a . Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Návrhom doručeným 25.11.2015 na krajský súd (ďalej len „správny súd, súd") sa žalobca (ďalej aj daňový subjekt) domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1535748/2015 zo dňa 09.10.2015 ďalej len „napadnuté rozhodnutie, preskúmavané rozhodnutie, rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina ďalej len prvostupňový správny orgán č. 1095438/2015 zo dňa 06.07.2015 (ďalej len prvostupňové rozhodnutie, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011 v sume 21.901,47 eur. 2. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom, ktorý konštatoval, že žalobca porušil § 19 ods. 4 zákona 595/2003 Z.z. tým, že za daňový výdavok považuje aj úhradu nájomného započítaním pohľadávok, pričom k postúpeniu a započítaniu pohľadávok, podľa správcu dane nedošlo, v úhrade faktúry v roku 2011 neúčtoval, úhrada dodávateľskej faktúry č. 201103 (interné č. FDF11/0325) zo dňa 19.12.2011 za nájom nebytových priestorov na ul. Janka Kráľa 85 za rok 2011 v sume 115.000,- eur, ktorá bola vyfakturovaná fyzickou osobou Jaroslav Rakovan, Kysucké Nové Mesto, IČO: 10 842 047 (ďalej len posudzovaná faktúra, faktúra, dodávateľská faktúra). Žalobca úhradu dodávateľskej faktúry zaúčtoval v účtovníctve v roku 2012 na základe čoho ju správca zahrnul aj do daňových výdavkov, pri zisťovaní základov dane za rok 2012 v sume 115.000,- eur, v zdaňovacom období, v ktorom nájomné bolo skutočne zaplatené. Poukázal na § 19 ods. 4 zákona 595/2003 Z.z. a konštatoval, že podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona 595/2003 Z.z. výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami, pri zisťovaní základu dane, sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške. Daňový subjekt zaúčtoval do daňových výdavkov nákladov dodávateľskú faktúru, ktorá k 31.12.2011 nebola uhradená, preto bol povinný pri zisťovaní základu dane, v zmysle uvedeného ustanovenia, zvýšiť výsledok hospodárenia o sumu 115.000,- eur. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že porušením ust. § 19 ods. 4 zákona 595/2003 Z.z. žalobca postupoval pri zisťovaní základu dane v rozpore s § 14 ods. 1 vo väzbe na § 17 ods. 2 písm. a) zákona 595/2003 Z.z. za čo mu bol, v zmysle § 17 ods. 2 písm. a) 595/2003 Z.z., o sumu 115.000,- eur upravený (zvýšený) výsledok hospodárenia. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že žalobca neúčtoval o postúpení pohľadávok z pôvodného veriteľa Jaroslava Rakovana na nového veriteľa EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s.r.o., o nadobudnutí pohľadávok od pôvodného veriteľa RISS, s.r.o. o jednostrannom započítaní pohľadávok (so spoločnosťou EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s.r.o.), o vzniku a započítaní pohľadávky - sankčného úroku z omeškania, o čiastočnej úhrade faktúry, preto považuje správca dane dodatočne predložené dôkazy a vyjadrenia daňového subjektu za účelové. Doklady o postúpení a započítaní pohľadávok a záväzkov u zúčastnených strán neboli predmetom účtovania, ani o týchto skutočnostiach zúčastnené strany neúčtovali, preto predložené dôkazy o postúpení pohľadávok a záväzkoch sú v rozpore s účtovaním zúčastnených strán (fyzickej osoby Jaroslav Rakovan, spoločnosti RISS, s.r.o. a RISS Plus, s.r.o.), v nadväznosti na zostavenú účtovnú uzávierku a daňové priznania za roky 2011 a 2012, preto postúpenie pohľadávok a jednostranný zápočet nemajú vplyv na úhradu faktúry, ktorá bola vykonaná daňovým subjektom v roku 2012. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že ak by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu, že úhrada faktúry, zaúčtovaná v roku 2012 nemôže mať vplyv na dátum vzájomného započítania pohľadávok, v nadväznosti na § 19 ods. 4 zákona 595/2003 Z.z., muselo by najskôr zo strany fyzickej osoby Jaroslava Rakovana dôjsť k postúpeniu pohľadávky. Fyzická osoba o postúpení pohľadávky by účtovala podľa zmluvy, ku dňu uskutočnenia účtovného prípade, následne by si znížila evidované pohľadávky a upravila základ dane, čo neurobila. Fyzická osoba nepostúpila pohľadávku, na základe čoho žalobcovi nevznikol dôvod aby účtoval o zmene veriteľa. Ak by k postúpeniu pohľadávky došlo, potom by žalobca nepreukazoval, že dodávateľskú faktúru naďalej eviduje ako záväzok voči fyzickej osobe. Ak by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu o započítaní pohľadávok, potom by musel preukázať nadobudnutie pohľadávok od RISS, s.r.o. a vznik pohľadávok, z titulu sankčného úroku a by musel účtovať o nadobudnutí, o vzniku pohľadávok. Okrem toho by potom v roku 2012 neúčtoval o úhrade faktúry a následnom znížení nákladov. Záväzky z titulu úhrady faktúry znížil žalobca nie v roku 2011, na základe započítania pohľadávok a záväzkov, ale až na základe účtovnej úhrady vykonanej v roku 2012. Správca dane poukázal na výpoveď účtovníka žalobcu J. T., ktorý konštatoval, že dodávateľská faktúra bola uhradená v roku 2012 vo výške 115.000,- eur (čo žalobca spochybňoval), avšak sám v roku 2013 nemal vedomosť o započítaní pohľadávok a záväzkov. Podľa správcu dane zároveň u zúčastnených strán by muselo dôjsť k zániku pohľadávok, tieto pohľadávky by už neevidovali a zároveň by o týchto skutočnostiach účtovali, v nadväznosti na podané daňové priznania. Preto správca dane konštatoval, k postúpeniu pohľadávky Jaroslava Rakovana na spoločnosť EKOSTAV spol., s.r.o. nedošlo, ani k započítaniu pohľadávok a záväzkov, podľa oznámenia o jednostrannom započítaní pohľadávok, ani k úhrade posudzovanej dodávateľskej faktúry v roku 2011, že nemohlo dôjsť. 3. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že správca dane podrobne rozpísal všetky zistené skutočnosti, a to pri preverovaní záväzku podľa predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 03.10.2011 uzatvorenej medzi Jaroslavom Rakovanom (postupcom, pôvodným veriteľom) a spoločnosťou EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o., postupníkom, ktorou malo dôjsť u spoločnosti RISS Plus, s.r.o. k zmene záväzku z pôvodného veriteľa Jaroslava Rakovana na nového veriteľa EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. bezodplatne. Správca dane vychádzal z jednotlivých zistení a to z: Úradného záznamu č. 9501402/5/240025/2014/Sni zo dňa 02.06.2014, zo Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 123391/2015 zo dňa 25.03.2015 (vyjadrenie svedka Mgr. J. J., správcu konkurznej podstaty EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o.), zo Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9501402/5/464044/2014/ Sni zo dňa 05.02.2014 (preverovanie fyzickej osoby Jaroslava Rakovana /postupcu/), doplnenej dňa 10.02.2014 o zoznam vydaných a prijatých faktúr (Úradný záznam č. 9501402/5/534816/2014/Sni zo dňa 10.02.2014), zo Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 188315/2015 zo dňa 01.04.2015 (vyjadrenie Jaroslava Rakovana), zo Zápisnice č. 227033/2015 zo dňa 08.04.2015 (J. T. - účtovník), z preverovania predložených účtovných dokladov, účtovného denníka, účtovnej závierky, záväzkov daňového subjektu RISS Plus, s.r.o. Zo zistení vyplynulo, že žalobca evidoval predmetnú faktúru ako záväzok voči Jaroslavovi Rakovanovi a nie voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o., v konečnom zostatku záväzkov vo výkaze Súvaha k 31.12.2011.0 čiastočnej úhrade faktúry neúčtoval, doklad o výdaji hotovosti z pokladne nevystavil, na základe čoho fyzická osoba nepreukázala príjem v hotovosti. Účtovník J. T. sa vyjadril, že dodávateľská faktúra bola uhradená v roku 2012 vo výške 115.000,- eur, že zmluvu pri spracovaní účtovníctva nemal k dispozícií, na základe čoho o skutočnostiach o postúpení pohľadávky odvolávajúci neúčtoval. Na základe uvedených skutočností správca dane dospel k správnemu záveru, že podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 03.10.2011 tým, že zo strany fyzickej osoby k postúpeniu pohľadávky nedošlo, pre žalobcu nevznikol dôvod, aby účtoval o zmene veriteľa a ani dôvod platiť záväzok spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. V tejto súvislosti zo strany daňového subjektu nemohlo dôjsť k jednostrannému započítaniu pohľadávok a záväzkov, a k úhrade faktúry započítaním pohľadávok. Žalovaný konštatoval, že správca dane podrobne rozpísal všetky zistené skutočnosti aj pri preverovaní prvej skupiny pohľadávok podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 03.10.2011 uzatvorenej medzi spoločnosťou RISS, s.r.o. (postupcom, pôvodným veriteľom) a spoločnosťou RISS Plus, s.r.o., postupníkom, malo dôjsť k postúpeniu pohľadávok vo výške 49.665,06 eur evidovaných spoločnosťou RISS, s.r.o. voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. bezodplatne a súčasne podľa Oznámenia o jednostrannom započítaní pohľadávok a záväzkov zo dňa 05.10.2011 malo dôjsť k ich započítaniu. Správca dane vychádzal z účtovných dokladov, zo Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 227033/2015 zo dňa 08.04.2015 (vyjadrenie svedka J. T.), zástupca daňového subjektu sa do zápisnice nevyjadril, z pojednávania odišiel. Zo zistení vyplynulo, že spoločnosť RISS, s.r.o. evidovala v knihe vydaných faktúr pohľadávky voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. vo výške 49.665,06 eur a nie voči spoločnosti RISS Plus, s.r.o., čo deklarovala aj v konečnom zostatku pohľadávok vo výkaze Súvaha k 31.12.2011. Ak by skutočne postúpila uvedené pohľadávky podľa zmluvy, potom by došlo k ich zániku, na základe čoho by znížila konečný zostatok pohľadávok a v roku 2014 by ich už neevidovala. Spoločnosť RISS, s.r.o. podľa zmluvy pohľadávky nepostúpila, z toho vyplýva, že k ich nadobudnutiu spoločnosťou RISS Plus, s.r.o. nedošlo. Účtovník J. T. sa vyjadril, že zúčastnené strany o postúpení a nadobudnutí pohľadávok neúčtovali. Spoločnosť RISS, s.r.o. pohľadávky evidované voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. nepostúpila, a preto daňový subjekt ich nenadobudol a ani mu nevznikol dôvod aby pristúpil k ich jednostrannému započítaniu. Správca dane vychádzal z predloženej Knihy vydaných faktúr k 17.06.2014 s celkovým zostatkom 72.351,74 eur a z Knihy pohľadávok za rok 2013 s celkovým zostatkom 13.970,86 eur. V uvedených knihách má zaúčtované odberateľské faktúry v celkovej výške 13.970,86 eur vystavené v rokoch 2009, 2010 pre spoločnosť EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. Podľa knihy pohľadávok za rok 2013 daňový subjekt preukázal, že uvedené pohľadávky naďalej eviduje, a preto k ich započítaniu nemohlo dôjsť. Tomuto záveru nasvedčuje aj vyjadrenie J. T. (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 227033/2015 zo dňa 08.04.2015), ktorý sa vyjadril, že podľa Knihy vydaných faktúr k 17.06.2014 eviduje voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. nezaplatené odberateľské faktúry v celkovej výške 13.970,86 eur, ktoré sú zahrnuté v konečnom zostatku pohľadávok deklarované k 31.12.2011 vo výške 72.351,74 eur a o započítaní pohľadávok neúčtoval. Na základe predloženého Oznámenia o započítaní pohľadávok a záväzkov zo dňa 05.10.2011 žalobca pohľadávky vo výške 13.970,86 eur evidoval k 31.12.2011, a preto k ich započítaniu nedošlo. Pri preverovaní tretej skupiny pohľadávok podľa Oznámenia o jednostrannom započítaní pohľadávok a záväzkov zo dňa 05.10.2011, daňový subjekt mal započítať pohľadávku - sankčný úrok z omeškania vo výške 46 364,08 eura. K preukázaniu započítania tvrdil, že pohľadávka bola vyčíslená pri zápočte, čo nevie preukázať dokladom z dôvodu, že uvedený doklad bol do firmy zaslaný faxom a nemá ho odkiaľ vyžiadať, nakoľko spoločnosť EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. je v konkurze a nekomunikuje (Vyjadrenie č. 6/16338550/2014 zo dňa 19.06.2014). Žalobca nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal vznik pohľadávky voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. a tvrdenie, že doklad zaslaný spoločnosťou EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. nemá od koho vyžiadať, si protirečia, nakoľko podľa oznámenia o započítaní pohľadávky - sankčného úroku z omeškania, ide o pohľadávku spoločnosti RISS Plus, s.r.o. a nie o pohľadávku spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, keď preukázať vznik pohľadávky je povinnosťou žalobcu. Šetrením správcu dane sa zistilo, že pohľadávka - sankčný úrok, pre účely započítania, nevznikla. Tomuto záveru nasvedčuje aj vyjadrenie J.I., ktorý uviedol, že o sankčnom úroku z omeškania neúčtoval a taktiež neúčtoval o započítaní pohľadávky -sankčného úroku z omeškania na základe Oznámenia o jednostrannom započítaní pohľadávok a záväzkov zo dňa 05.10.2011. Žalovaný poukázal, že správca dane pri posudzovaní, či k úhrade dodávateľskej faktúry došlo v roku 2011 vzájomným započítaním pohľadávok a záväzkov vo výške 110.000,- eur a čiastočnou úhradou v hotovosti vo výške 5.000,- eur, vychádzal nielen z predložených účtovných dokladov predložených žalobcom ku daňovej kontrole, ktoré sú predmetom účtovníctva v nadväznosti na podané daňové priznanie, ale aj z dokladov predkladaných odvolávajúcim vo vyrubovacom konaní, zo zistení správcu dane pri preverovaní jednotlivých zúčastnených strán, z vyjadrenia fyzickej osoby a zo svedeckých výpovedí svedkov. 4. Žalovaný konštatoval, že z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane pri úprave základu dane vychádzal zo schválenej účtovnej závierky za zdaňovacie obdobie 2011 a 2012 a z analytickej evidencie účtu 321, ktorá je podkladom k zostavenej a schválenej účtovnej závierke. Na účely podania daňového priznania je daňovník povinný zostaviť účtovnú závierku (súvaha, výkaz ziskov a strát, poznámky) ku koncu zdaňovacieho obdobia. Pri zisťovaní základu dane u daňovníkov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva sa vychádza z výsledku hospodárenia (zisk alebo strata). Výsledok hospodárenia pred zdanením (riadok 100 daňového priznania) sa zistí ako rozdiel výnosov účtovaných na účtoch účtovej triedy 6 a nákladov účtovaných na účtoch účtovej triedy 5. Účtovný výsledok hospodárenia z účtovníctva nie je automaticky základom dane. Tlačivo daňového priznania (včítane príslušného poučenia) je zostavené tak, že vedie daňovníka k správnej mimoúčtovnej transformácii účtovného výsledku hospodárenia na základ dane, systémom pripočítateľných a odpočítateľných položiek. Pri zostavovaní daňového priznania a pri určení základu dane, ktorým sa upravuje hospodársky výsledok pre účely výpočtu dane, je potrebné vychádzať z úplného znenia platného zákona o dani z príjmov. Podľa § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. vtom čase v platnom znení platí zásada, že nájomné uhrádzané fyzickej osobe, je daňovým výdavkom len po zaplatení, resp. v tom zdaňovacom období, kedy bude zaplatený výdavok. Uvedeným sa zamedzuje presunu daňovej povinnosti na konci zdaňovacieho obdobia, kedy sa fiktívne upravujú základy dane za účelom zníženia daňovej zaťaženosti. V nadväznosti na zostavenú a schválenú účtovnú závierku 2011, vychádzajúc z údajov v nej uvedených, bol daňový subjekt povinný v reálnom čase upraviť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2011 základ dane, v súlade s ustanovením § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z.z., to znamená zvýšiť o pripočítateľné položky k základu dane v nadväznosti na § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. v tom čase v platnom znení. To znamená, že v daňovom priznaní, o tento nezaplatený nájom mal žalobca zvýšiť základ dane. Nie je pravdou, že správca dane nepreveril vzájomný zápočet pohľadávok vo výške 110.000,- eur medzi jednotlivými osobami, že nepreveril čiastočnú úhradu nájomného vo výške 5.000,- eur pre Jaroslava Rakovana, ale sa sústredil len na účtovanie týchto prípadov a na stav pohľadávok. 5.Tvrdenie žalobcu, že správca dane vychádzal len z výpovede p. T. je zavádzajúce, pretože správca dane okrem svedeckej výpovede účtovníka p. T., zaznamenanej v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 227033/2015 zo dňa 08.04.2015, vychádzal z účtovnej evidencie daňového subjektu za zdaňovacie obdobia 2011, 2012. Vzhľadom k tomu, že zo strany RISS Plus, s.r.o. k čiastočnej úhrade dodávateľskej faktúry nedošlo, tak v tejto súvislosti ani fyzická osoba nemohla prijať a účtovať o čiastočnej úhrade faktúry. Na základe uvedeného spochybňovanie svedeckej výpovede účtovníka zúčastnených strán nemôžu mať vplyv na zistenia a závery správcu dane, že k úhrade dodávateľskej faktúry započítaním pohľadávok a záväzkov nedošlo. K tvrdeniu žalobcu, že až po nútenom odchode účtovníka žalobca zistil, ako účtoval alebo neúčtoval účtovné položky, žalovaný poukauje na § 5 ods. 1, 2 zákona č. 431/2002 Z.z., čo znamená, že za účtovníctvo je zodpovedná účtovná jednotka vždy, aj keď poverí vedením účtovníctva inú osobu. Ustanovenie § 9 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z.z nie je možné použiť, pretože uvedené ustanovenie sa týka skutočnosti, keď v tej istej veci môže konať aj daňový subjekt a ním zvolený zástupca. Ak však ich konanie odporuje správca dane rešpektuje konanie daňového subjektu, ktoré vykonal daňový subjekt, správca dane nie je povinný vyrozumieť zástupcu daňového subjektu. P. T. nebol splnomocnený zástupca daňového subjektu, ale svedok v konaní. 6. Žalovaný nesúhlasil s názorom, že neprihlásenie pohľadávok do konkurzu by mal byť dôkazom toho, že došlo k ich započítaniu. Pri vlastných pohľadávkach vo výške 13.970,86 eur evidovaných k 31.12.2011 išlo o rozhodnutie daňového subjektu. Pri pohľadávkach vo výške 49.665,06 eur daňový subjekt nepreukázal, že bol majiteľom a pri pohľadávkach vo výške 46.364,08 eur nepreukázal vznik pohľadávok a teda, či bol ich majiteľom. Do konkurzu je možné prihlásiť iba existujúce pohľadávky s odkazom na faktúru, zmluvu alebo iný doklad preukazujúci ich vznik. Dôvodom neprihlásenia pohľadávok do konkurzu je skutočnosť, že daňovému subjektu nevznikol dôvod na prihlásenie pohľadávok do konkurzu a nie tvrdenie, že ich započítal. Na spoločnosť EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. bol dňa 05.09.2012 vyhlásený konkurz. Správca dane z účtovníctva (konkrétne z analytickej evidencie účtu 32101 - Dodávatelia) zistil, že dňa 07.07.2012 bola zaúčtovaná úhrada predmetnej dodávateľskej faktúry v sume 115.000,- eur, čo znamená, že k úhrade došlo v roku 2012 a to v čase do vyhlásenia konkurzu na spoločnosť EKOSTAV SKLOVAKIA, spol. s r.o., a preto ani nebol dôvod na prihlásenie pohľadávky. 7. K chýbajúcemu dokladu týkajúceho sa úroku z omeškania v sume 46.364,08 eur poukázal na skutočnosť, že daňový subjekt mal možnosť predmetný dôkaz predložiť vo vyrubovacom konaní. Doplnené chýbajúce Oznámenie o uplatňovaní sankcií zaevidované pod č. 6/10741276/2015 - 2 zo dňa 27.07.21)15 nemá vplyv na určenie výšky základu dane za zdaňovacie obdobie 2011 s ohľadom na porušenie ustanovenia § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z.z., čo znamená zvýšenie základu dane o pripočítateľné položky v nadväznosti na § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. v tom čase v platnom znení. 8. Žalovaný zistil, že správca dane vychádzal z analytickej evidencie, ktorú správca dane mal k dispozícii a správca dane len konštatoval, že hlavné knihy sú nečitateľné. 9. V predloženom plnomocenstve, na ktoré poukazoval žalobca, bol ako splnomocniteľ uvedený konateľ spoločnosti RISS plus s.r.o. Ing. Michal Rakovan, nie daňový subjekt RISS plus, s.r.o. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. je plnomocenstvo voči správcovi dane účinné odo dňa jeho doručenia správcovi dane alebo odo dňa jeho udelenia do zápisnice u správcu dane. Vzhľadom k tomu, že plnomocenstvo bolo neprávne formulované, nebolo účinné, nemohol zástupca daňového subjektu zastupovať daňový subjekt pred správcom dane. Svedok a osoba, ktorú chcel daňový subjekt splnomocniť na zastupovanie sú tá istá osoba - Jaroslav Rakovan, ktorý sa pojednávania zúčastnil v postavení svedka. 10. Správca dane kontrolou účtovníctva, účtu 321.01- Dodávatelia zistil, že faktúra č. FDF11-0325 v roku 2011 nebola uhradená, na základe čoho ju daňový subjekt evidoval v záväzkoch k 31.12.2011 a v knihe prijatých faktúr. Predmetná faktúra bola uhradená dňa 07.07.2012, jej úhrada bola zaúčtovaná na účte 321.01-Dodávatelia, na základe čoho daňový subjekt znížil záväzky k 31.12.2012. Tým, že k úhrade predmetnej faktúry došlo v roku 2012, správca dane v zmysle ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. nájomné uhrádzané fyzickej osobe zahrnul do daňových výdavkov v zdaňovacom období, v ktorom nájomné bolo skutočne zaplatené, t.j. v roku 2012, na základe čoho upravil základ dane za rok 2012 o sumu 115.000,- eur v prospech daňového subjektu v súlade so zákonom č. 595/2003 Z. z.. Na základe týchto skutočností, ako aj na základe skutočností, že daňový subjekt neúčtoval o postúpení pohľadávok, o nadobudnutí pohľadávok, o jednostrannom započítaní pohľadávok a záväzkov, o vzniku a účtovaní sankčného úroku, o čiastočnej úhrade faktúry, dodatočne predložené dôkazy a vyjadrenia daňového subjektu sú v rozpore s postupom účtovania daňového subjektu, preto ich správca dane vyhodnotil ako účelové, ktoré nemajú vplyv na zistenia a závery správcu dane. 11. Tvrdenie správcu dane, že nepreveril zápočet a postúpenie pohľadávok medzi jednotlivými účastníkmi tohto procesu, vyhodnotil žalovaný ako zavádzajúce. Práve naopak správca dane sa dostatočne zaoberal preverovaniu zápočtu a postúpeniu pohľadávok medzi jednotlivými účastníkmi tohto procesu Všetky tri skupiny pohľadávok sú po dôkladnom preskúmaní podrobne rozpísané v napadnutom rozhodnutí. Správca dane inštitút vzájomného započítania pohľadávok a záväzkov nikdy nespochybňoval, ale namietal jeho nepreukázanie. Poukazoval, že žalobca si svojimi vyjadreniami protirečí, keď uvádza, že správca dane nežiadal žiadne ďalšie doklady a dôkazy, ktoré by preukazovali všetky jeho tvrdenia, ohľadom prenájmu nehnuteľnosti a následne uvádza, že všetky relevantné dôkazy predkladal správcovi dane, v súlade s jeho vyjadreniami a v súvislosti s výzvami správcu dane. Daňový subjekt nesplnil všetky povinnosti uložené správcom dane tým, že na základe opakovaných výziev správcovi dane, nepredložil požadované dôkazy. K porušeniu ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. došlo tým, že žalobca za daňový výdavok považuje úhradu nájomného započítaním pohľadávok, pričom k postúpeniu a započítaniu pohľadávok medzi zúčastnenými stranami nedošlo a o úhrade faktúry v roku 2011 neúčtoval. Úhradu dodávateľskej faktúry zaúčtoval v účtovníctve v roku 2012, na základe čoho ju správca dane zahrnul do daňových výdavkov pri zisťovaní základu dane za rok 2012 vo výške 115.000,- eur, t.j. v zdaňovacom období, v ktorom nájomné bolo skutočne zaplatené. Tvrdenie žalobcu ohľadom zaplatenia pohľadávky vo výške 115.000,- eur v roku 2012, že správca dane, okrem vyjadrenia účtovníka p. T., iné dôkazy v napadnutom rozhodnutí neuvádza, je zavádzajúce. Správca dane sa v napadnutom rozhodnutí zmieňuje o skutočnosti, že daňový subjekt v roku 2012 účtoval o úhrade dodávateľskej faktúry (Analytická evidencia účtu 32101- Dodávatelia). O tom, že k úhrade faktúry nedošlo v roku 2011 bol daňový subjekt informovaný. Žalovaný dospel k záveru, že správca dane pri vyčíslení základu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011 postupoval správne, keď zvýšil základ dane aj o sumu 115.000,- eur, podľa § 17 ods. 2, písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z. 12. Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca. Žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe tvrdil, že rozhodnutím žalovaného bol ukrátený na svojich právach z dôvodu nezákonného postupu žalovaného, ako aj nesprávneho posúdenia veci, čoho následkom je nezákonné rozhodnutie vo veci. Dôvodom vyrubenie rozdielu dane z príjmov právnickej osoby bolo neuznanie daňového výdavku uplatneného žalobcom, ako úhrada nájomného vo výške 115 000,-€ za nájom nebytových priestorov, na podklade nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 30.12.2010 medzi žalobcom a Jaroslavom Rakovanom. Nájom bol žalobcovi vyfakturovaný faktúrou č. 201103 - interný doklad č. FDF11-0325, ktorá bola u žalobcu zaúčtovaná v roku 2011. Časť nájomného vo výške 5 000,-€ bola žalobcom uhradená v hotovosti dňa 19.12.2011, o čom svedčí príjmový doklad. Časť nájomného vo výške 110 000,-€ bola uhradená spôsobom vzájomného zápočtu dňa 5.10.2011, z titulu vzájomných pohľadávok medzi žalobcom a spoločnosťou EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r. o. Uvedenému zápočtu predchádzalo postúpenie pohľadávky, na podklade uzatvorenej zmluvy zo dňa 3.10.2011, ktorou Jaroslav Rakovan postúpil predmetnú pohľadávku na spoločnosť EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r. o. Súčasne došlo k postúpeniu pohľadávky spoločnosťou RISS, s. r. o. na žalobcu, ktorú pohľadávku uvedená spoločnosť evidovala voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r. o. Spornou otázkou je posúdenie oprávnenosti nákladu vo výške 115 000,-€ ako úhrady nájomného žalobcom v roku 2011, ku ktorej úhrade došlo spôsobom započítania pohľadávok, ktorému predchádzalo postúpenie pohľadávok medzi zúčastnenými stranami vo výške 110 000,-€. Suma vo výške 5 000, bola uhradená v hotovosti žalobcom voči príjmovému dokladu. Podľa názoru žalovaného k úhrade nájomného v roku 2011 spôsobom deklarovaným žalobcom nedošlo, nakoľko žalobca v roku 2011 o skutočnostiach týkajúcich sa postúpenia a započítania pohľadávok do výšky 110 000,-€ neúčtoval. V súlade s 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. platnom pre rok 2011, pre uznanie nákladu viažuceho sa k nájmu sa vyžaduje jeho úhrada. Žalovaný spochybnil a neuznal ako úhradu nájomného úhradu vykonanú zápočtom dňa 5.10.2011 a to aj napriek skutočnosti, že v rámci výkonu daňovej kontroly žalobca predložil zmluvu o postúpení pohľadávky a listinu, ktorou došlo k zápočtu, teda k zániku záväzku. Z podkladov pre vydanie rozhodnutia vo veci vyplýva, čo žalobca preukázal aj listinnými dôkazmi, že žalobca disponoval s pohľadávkou vo výške 110 000,-€ voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r. o., ktorá pozostávala s troch skupín pohľadávok, a to: vlastná pohľadávka vo výške 13 970,86 € - evidovaná v účtovníctve žalobcu k 31.12.2011, pohľadávka nadobudnutá postúpením vo výške 49 665,06 € od spoločnosti RISS, s. r. o., vlastná pohľadávka predstavujúca úroky z omeškania vo výške 46 364,08 voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r. o., z dôvodu omeškania s platením splatných faktúr, pričom ide o zákonný úrok vyčíslený ku dňu započítania, ktorý nebol dlžníkom rozporovaný, ktorý doklad o vyčíslení bol správcovi dane predložený. Pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia je potrebné, dať súdu do pozornosti, výsledok daňovej kontroly u žalobcu týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia roku 2012, o ktoré bola kontrola rozšírená. Výsledkom kontroly zdaňovacieho obdobia 2012 bolo uznanie úhrady nájomného spôsobom vykonaným žalobcom na podklade právnych dokumentov, ktoré pre zdaňovacie obdobie 2011 boli vyhodnotené ako účelové, avšak v zdaňovacom období roku 2012, samotným správcom dane zohľadnené, vo vzťahu k úprave základu dane, o sumu 115 000,- € v prospech žalobcu. Poukazoval, že v rozhodnutí č. 1095560/2015 zo dňa 6.7.2015 pre zdaňovacie obdobie 2012 ako dôvod uvádza: „Na základe uvedeného správca dane v záujme objektívneho a správneho určenia základu dane a daňovej povinnosti sa zaoberal výhodami v prospech daňového subjektu tým, že pri zisťovaní základu dane podľa § 17 ods. 2 pís. b) zákona č. 595/2003 Z. z. za zdaňovacie obdobie 2012 upraví základ dane za rok 2012 o sumu 115000,-€ v prospech daňového subjektu." Aj v uvedenom zdaňovacom období mal však správca dane preukázané, že skutočnosti týkajúce sa zmlúv o postúpení pohľadávky a následnom započítaní neboli predmetom účtovania ani tohto zdaňovacieho obdobia. Za rozhodné pre uznanie nákladu pre rok 2012 zobral svedeckú výpoveď pána T., ktorý uviedol, že účtoval o týchto skutočnostiach v roku 2012, pričom žalobca tvrdí, že uvedené nie je správne. Žalovaný podmienku uznania oprávnenosti nákladu týkajúceho sa úhrady nájomného vzájomným započítaním, viazal na zaúčtovanie rozhodných skutočností preukazujúcich úhradu nájmu v roku 2011 (zmluvy o postúpení pohľadávky a vzájomného zápočtu), a to v účtovníctve v roku 2011. Tvrdenie, že pre splnenie podmienky preukázania úhrady nájomného (v danom prípade formou započítania), ktorá úhrada po zaplatení predstavuje oprávnený náklad, je zaúčtovanie rozhodných skutočností v účtovníctve žalobcu, je v rozpore s ustanovením § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení. Zákonnou podmienkou uznania oprávnenosti nákladu, ako úhrady nájomného, podľa citovaného ustanovenia, je predovšetkým preukázanie jej skutočnej úhrady a nie zaúčtovanie podkladov preukazujúcich skutočnú úhradu v účtovníctve žalobcu. Rozhodnou skutočnosťou, pre neuznanie nákladu žalovaným, bolo konštatovanie, že žalobca, ako aj zúčastnené strany o skutočnostiach vyplývajúcich z právnych dokumentov neúčtovali, pričom právne dokumenty vyhodnotil ako účelové, a to iba na základe svedeckej výpovede bývalého účtovníka žalobcu, ktorý viedol účtovníctvo aj pre spoločnosť R1SS, s. r. o., ako jednej z účastníkov zmluvných vzťahov, s odkazom na § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení. Súčasne však žalovaný uvádza, že nakoľko úhrada nájomného, v zdaňovacom období 2011, nebola zaúčtovaná, malo byť nájomné daňovým výdavkom v tom zdaňovacom období, v ktorom bolo zaplatené, podľa žalovaného v zdaňovacom období 2012 v ktorom k jeho uznaniu aj došlo, keď žalobca zaplatenie výdavku vzájomným započítaním pohľadávok a záväzkov nepreukázal. Žalovaný, ako aj správca dane tvrdil, že žalobca porušil § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení, keď ako výdavok uplatnil úhradu nájomného vykonanú v roku 2011, započítaním pohľadávok do výšky 110 000,-€, nakoľko podľa názoru žalovaného k postúpeniu a započítaniu pohľadávok medzi zúčastnenými stranami nedošlo, ako aj, že o úhrade faktúry žalobca neúčtoval v roku 2011. Neuznanie výdavku vo výške 5 000,-€, ako časť nájomného uhradená priamo žalobcom prenajímateľovi, nastalo z dôvodu, že príjmový doklad nespĺňa náležitosti účtovného dokladu. Súčasne však žalovaný tvrdí, že nakoľko žalobca úhradu faktúry zaúčtoval v účtovníctve v roku 2012 došlo zo strany správcu dane k jej zahrnutiu do daňových výdavkov pri zisťovaní základu dane za rok 2012, teda v zdaňovacom období, v ktorom, podľa názoru žalovaného, bolo nájomné skutočne zaplatené, tzn. úhradu viaže na zaúčtovanie rozhodných skutočností, ktoré predovšetkým slúžia ako podklad preukazujúci vôľu zúčastnených vysporiadať si svoje záväzky. Tvrdenia žalovaného týkajúce sa zaúčtovania skutočností týkajúcich sa zmluvy o postúpení a následnom započítaní v roku 2012 nie sú pravdivé, nakoľko tieto skutočnosti nie sú predmetom účtovníctva žalobcu ani pre zdaňovacie obdobie 2012. Účtovné doklady za obdobie rokov 2011, 2012 boli predmetom kontroly, v rámci ktorej mal správca preukázané ich nezaúčtovanie aj v roku 2012. Pokiaľ správca dane tvrdí, že žalobca o týchto skutočnostiach v roku 2012 účtoval, vychádzal iba z vyjadrenia svedka pána T., ktorý v rámci svedeckej výpovede uviedol, že dodávateľská faktúra bola uhradená v roku 2012 vo výške 115 000,-€, pričom ide o tvrdenie nesprávne (nakoľko skutočná úhrada v roku 2012 nebola) a aj nepravdivé (nakoľko o skutočnostiach týkajúcich sa zmluvy o postúpení a následnom započítaní nebolo účtované ani v roku 2012). 3/ Rozhodnutím č. 9501402/5/4048033/2014/ Sni zo dňa 3.9.2014 správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby vo výške 21 901,47 €, za porušenie zákonných ustanovení zákona o dani z príjmov, okrem iného aj za porušenie § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení. Podľa tvrdenia správcu dane žalobca zaúčtoval do nákladov dodávateľskú faktúru, ktorá nesúvisí z uzatvorenou zmluvou o prenájme nebytových priestorov. Už v tomto čase mal správca dane preukázané skutočnosti týkajúce sa odplatnej zmluvy o nájme nebytových priestorov, zmluvy o postúpení pohľadávky a existenciu zápočtu, ako spôsobu úhrady nájomného. Na podklade podaného odvolania rozhodnutím FR SR č. 1100308/1/554813/2014 zo dňa 17.12.2014 došlo k zrušeniu rozhodnutia správcu dane a vrátenia veci na nové konanie z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Po zrušení rozhodnutia správca dane pristúpil k vykonaniu dôkazov, za účelom preverovania spôsobu úhrady nájomného započítaním, ako aj k preverovaniu skutočností týkajúcich sa postúpenia pohľadávok medzi zúčastnenými zmluvnými stranami v nasledovnom rozsahu: vypočutie Mgr. J. J., správcu konkurznej podstaty spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r. o., ktorého svedecká výpoveď je zaznamenané v zápisnici č. 123391/2015 zo dňa 25.3.2015, vypočutie Jaroslava Rakovana, prenajímateľa nebytových priestorov, ktorého svedecká výpoveď je zaznamenaná v zápisnici č. 188315/2015 zo dňa 1.4.2015, vypočutie J. T., ktorý viedol účtovníctvo žalobcu, ktorého svedecká výpoveď je zaznamenaná v zápisnici č. 227033/2015 zo dňa 8.4.2015, ústne pojednávanie so žalobcom, zachytené v zápisnici č. 20343664/2015 zo dňa 9.6.2015, o priebehu a výsledkoch dokazovania vykonaného v rámci vyrubovacieho konania - konania sa zúčastnil splnomocnený zástupca žalobcu Jaroslav Rakovan, ústne pojednávanie so žalobcom, zachytené v zápisnici č. 20408543/2015 zo dňa 23.6.2015, o záverečnom oboznámení s priebehom konania a výsledkoch dokazovania v rámci vyrubovacieho konania - konania sa zúčastnil splnomocnený zástupca žalobcu Jaroslav Rakovan. Žalovaný poukázal na § 3 zákona č. 431/2002 Z.z., § 2 zákona č. 595/2003 Z.z. platného pre obdobie roku 2011, § 19 zákona č. 595/2003 Z.z. platného pre obdobie roku 2011, § 580 Občianskeho zákonníka, § 358 Obchodného zákonníka, § 359 Obchodného zákonníka, § 3 zákona č. 563/2009 Z.z. v platnom znení a § 24 zákona č. 563/2009 Z.z. v platnom znení. Žalovaný tvrdil, že predmetom neuznania nákladu, bolo pôvodne konštatované porušenie § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení. Po predložení dôkazov preukazujúcich úhradu nájomného spôsobom započítania a tomu predchádzajúceho postúpenia pohľadávok, ako aj preukázania úhrady vo výške 5 000,-€ oproti príjmovému dokladu, zmenil správca dane právnu kvalifikáciu a konštatoval porušenie § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z.. v platnom znení. Pre vyslovenie skutkových záverov správca dane vychádzal iba z preverovania účtovania týchto skutočností, v účtovníctve zúčastnených strán, bez akéhokoľvek skúmania a posudzovania oprávnenosti výdavku uhradeného za nájomné v roku 2011, na podklade právnych dokumentov, a to vo vzťahu k legálnej definícii výdavku podľa § 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení ako výdavku preukázateľne vynaloženého žalobcom pre účely dosiahnutia, zabezpečenia a udržania príjmu. Súčasne svoje skutkové závery podporuje hlavne výpoveďou svedka bývalého účtovníka, avšak bez vyhodnotenia jeho výpovede v ktorej potvrdzuje skutočnosti preukázané žalobcom a to že zmluvy o postúpení pohľadávky, vzájomný zápočet, ktorými žalobca preukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky sa týkajú úhrady nájomného v roku 2011, Skutkové závery sú predovšetkým skutkovými závermi preukazujúcimi porušenie ustanovení zákona o účtovníctve, a preto nemôžu obstáť v podmienkach pre hodnotenie dôkazov podľa § 3 ods. 3 zákona č. 653/2009 Z. z. v platnom znení, vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnej podmienky preukázania spôsobu úhrady nájomného v roku 2011. Závery žalovaného vyslovené v rozhodnutí nezohľadňujú rozhodné skutočnosti vo vzťahu k skúmaniu hmotnoprávnych podmienok, ktoré sú súčasťou výkonu daňovej kontroly, teda čo všetko vyšlo, v rámci výkonu daňovej kontroly najavo, hlavne v čase vyrubovacieho konania, v celom kontexte, súčasne neprihliadajú na obsah dôkazov preukazujúcich splnenie zákonnej podmienky úhrady nájomného v roku 2011 formou zápočtu do výšky 110 000,-€ a 5 000,-€ oproti príjmovému dokladu. Na jednej strane žalovaný právne dokumenty pre rok 2011 považuje za účelové, na druhej strane tieto uznáva ako doklady preukazujúce úhradu nájomného v zdaňovacom období 2012, pričom zo samotného dokazovania vyplynulo, že sa nejedná o dôkazy účelové. Preukázanie platnosti právnych dokumentov v roku 2011, uzatvorených na podklade zmluvnej voľnosti zúčastnených strán, v snahe vysporiadať vzájomné práva a povinnosti, vyplýva aj zo samotných svedeckých výpovedi. Z obsahu svedeckých výpovedí, ktoré ak by žalovaný splnil zákonné podmienky procesu dokazovania, vyplýva len jediný záver a to, že úhrada nájmu spôsobom zápočtu a úhradou v hotovosti oproti príjmovému dokladu skutočne nastala v roku 2011. Tieto dôkazy však neboli predmetom hodnotiaceho procesu žalovaného, tento absentuje v celom rozhodnutí. Pokiaľ žalovaný úhradu nájomného, na podklade právnych dokumentov uznal ako oprávnený náklad v zdaňovacom období roku 2012, taktiež bez ich zaúčtovania, sám potvrdil jeho oprávnenosť, nespornosť, teda ako úhradu nájomného spôsobom započítania. Uvedený náklad však uznal v zdaňovacom období 2012, s ktorým tento výdavok časovo a ani vecne nesúvisí, pričom pre jeho uznanie nie je rozhodné, či o podstatných skutočnostiach bolo účtované, resp. nebolo účtované. Vo vzťahu k uznaniu tohto nákladu, pre zdaňovacie obdobie 2012, je len vyslovenie, že k skutočnej úhrade došlo v roku 2012, pričom z rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom malo k nej dôjsť. Z rozhodnutia žalovaného je možné vyvodiť záver, že pre vyslovenie záveru o úhrade nájomného v zdaňovacom období 2012 bola iba výpoveď pána T., ktorý mal vysloviť, že o rozhodných skutočnostiach účtoval v roku 2012. Ako bolo vyššie tvrdené, skutočnosti týkajúce sa postúpenia pohľadávky a zápočtu neboli účtované ani v uvedenom zdaňovacom období. Legálna definícia daňového výdavku je upravená v § 2 pís. i) zákona č. 595/2003 Z. z., podľa ktorého sa daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka, ďalej ako výdavok rešpektujúci vecnú a časovú súvislosť zdaniteľných príjmov a výdavkov v príslušnom zdaňovacom období. Pre uznanie oprávnenosti výdavku, vo vzťahu k nájomnému, pre príslušné zdaňovacie obdobie, musí byť splnená zákonná podmienka, a to jeho skutočná úhrada, v príslušnom zdaňovacom období, pričom za úhradu sa považuje akýkoľvek zákonný spôsob zániku záväzku. Je nesprávny záver žalovaného, pokiaľ uvedený výdavok uznal pre zdaňovacie obdobie roku 2012, nakoľko v rámci výkonu daňovej kontroly žalobca predložil dôkazy - právne dokumenty z roku 2011, preukazujúce vôľu zúčastnených strán vykonať úhradu nájomného spôsobom zápočtu, teda nielen jeho vecnú súvislosť - nájom, ale aj časovú súvislosť - zdaňovacie obdobie 2011. Súčasne ide o výdavok, ktorý preukázateľne slúži pre účely dosahovania, zabezpečenia a udržania príjmu, nakoľko priestory tvoriace predmet nájmu žalobca skutočne užíval nielen v roku 2011, ale aj pred rokom 2011 až do súčasnosti. Uvedené žalovaný ani nespochybnil. Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobca neúčtoval a týchto rozhodných skutočnostiach v roku 2011, pričom iba porušenie tejto povinnosti zobral za základ pre vyvodenie skutkového záveru, ide o záver nemajúci oporu v zákonných ustanoveniach a ani vo vykonaných dôkazoch. Pokiaľ v rámci výkonu daňovej kontroly daňový subjekt v rámci plnenia svojej dôkaznej povinnosti preukáže splnenie hmotnoprávnej podmienky úhrady, je potom nerozhodné, či o týchto skutočnostiach účtoval. Vzájomné pohľadávky veriteľa a dlžníka zaniknú dňom ich započítania, bez ohľadu na účtovanie týchto položiek. To znamená, že deň zániku týchto pohľadávok je aj dňom ich úhrady, teda dňom zaplatenia. Je pravdou, že predpokladom uznania daňového nákladu je aj splnenie povinnosti zaúčtovania, v účtovníctve daňovníka, avšak jeho oprávnenosť je predovšetkým viazaná na preukaznosť, že je vynaložený pre účely dosiahnutia, zabezpečenia a udržania príjmu z podnikateľskej činnosti, teda splnenia časovej a vecnej súvislosti. Súčasne zákonné ustanovenie § 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení, ako zákonnú podmienku neukladá jeho zaúčtovanie v príslušnom zdaňovacom období a súčasne § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení, neviaže skutočnú úhradu na zaúčtovanie. Zákon č. 595/2003 Z. z. v platnom znení, ako aj zákon o účtovníctve predpokladá situácie, ktoré sa týkajú skutočností nezachytených v účtovníctve daňového subjektu, a preto pripúšťa o týchto skutočnostiach účtovať aj v čase tohto zistenia, resp. situácie, ktorej následkom môže byť nepreukaznosť, neúplnosť účtovníctva, čoho následkom je oprávnenie postihu za porušenie povinností uložených účtovným jednotkám zákonom o účtovníctve. Samotné nezaúčtovanie určitej skutočnosti však nemôže vylúčiť uznanie nákladu, spĺňajúceho ostatné znaky zákonnosti pre jeho uznanie, pokiaľ je splnenie tejto podmienky daňovým subjektom preukázané iným zákonným spôsobom - právnymi listinami, pričom zákonné ustanovenie § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení oprávnenosť výdavku na úhradu nájomného viaže na jeho skutočnú úhradu. Splnenie hmotnoprávnej podmienky úhrady nájomného podľa § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. v platnom znení je potrebné vykladať aj vo vzťahu k § 2 pís. j) citovaného zákona, práve z pohľadu vecnej a časovej súvislosti. Pokiaľ nastali skutočnosti rozhodné pre uznanie oprávnenosti nákladu, v danom prípade úhrada nájomného spôsobom započítania v zdaňovacom období 2011, nie je možné tvrdiť že úhrada sa viaže k zdaňovaciemu obdobiu roku 2012, nakoľko v tomto zdaňovacom období malo, podľa tvrdenia žalovaného {avšak nepravdivého) dôjsť k ich zaúčtovaniu. Rozhodnou skutočnosťou preukazujúcou úhradu nájomného v zdaňovacom období 2011, okrem zmluvy o prenájme nebytových priestorov, boli právne dokumenty, na podklade ktorých došlo k zániku záväzku vo výške 110 000,-€ formou započítania a príjmový doklad na sumu vo výške 5 000,-€. Vyslovenie záverov, že neúčtovanie o skutočnostiach vo vzťahu k postúpeniu a následnému započítaniu v účtovníctve zúčastnených strán má byť dôvodom pre neuznanie nákladu je nezákonné, nemajúce oporu ani vo vykonanom dokazovaní, ktorým bola úhrada v roku 2011 potvrdená. Podstatnou otázkou je otázka skúmania oprávnenosti nákladu, pokiaľ správcovi dane boli predložené dôkazy preukazujúce právne skutočnosti majúce vplyv na výsledok kontroly, je predovšetkým rozhodný samotný obsah úkonu a súčasne skúmanie vôle zúčastnených strán vysporiadať svoje záväzky práve touto formou, ktorá je zákonom dovolená a v prípade insolventnosti niektorých obchodných partnerov je najrýchlejším spôsobom vysporiadania záväzkov. Inštitút započítania pohľadávok je upravený tak v Občianskom zákonníku § 580-581, ako i v Obchodnom zákonníku § 358-364, pričom voči splatnej pohľadávke, pokiaľ sa jedná o podnikateľov, možno započítať aj nesplatnú pohľadávku v prípade, ak sa započítanie vykonáva voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky. Započítanie pohľadávok je jedným zo spôsobov zániku záväzku, takto je i systematicky zaradený v Občianskom zákonníku, pričom potom každá pohľadávka je zároveň záväzkom. Pre zápočet je rozhodné, aby sa stretli vhodné pohľadávky k zápočtu. Žiadaná situácia nastane vtedy, keď sa stretnú pohľadávky rôznych vlastníkov, medzi ktorými existujú alebo vzniknú záväzkové vzťahy, pohľadávku je možné získať aj postúpením, pričom k zaplateniu záväzku sa využije protiľahlá pohľadávka. V súlade s uvedeným je potom potrebné započítanie chápať ako úhradu pohľadávky (náklad) z dôvodu zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok, patriacich vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu, ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu, prípadne i proti vôli druhého účastníka urobí prejav vôle smerujúci k započítaniu, ktorý moment je potrebné chápať ako bezhotovostné vyrovnanie, teda úhradu. Pred samotnou analýzou pojmu daňový výdavok je nevyhnutné vychádzať aj zo znenia § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v platnom znení, podľa ktorého pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodnej pre výsledok konania. Pre tzv. test daňovej uznateľnosti daňového výdavku, podľa zákona o dani z príjmov, pri rešpektovaní časovej a vecnej súvislosti v danom zdaňovacom období, je daňový subjekt povinný preukázať, že výdavky boli v ekonomickej súvislosti s príjmami, ktoré podliehajú zdaneniu a tiež preukázať ich výšku a súlad ich výšky so zákonom. V konaní žalobca tieto atribúty preukázal, nakoľko výdavok bol vynaložený v súvislosti s nájmom, v ktorom žalobca vykonáva svoju činnosť pre účely dosahovania zdaniteľných príjmov. Žalobca konštatoval, že celé zdôvodnenie, vo vzťahu k neoprávnenosti uplatneného nákladu, je iba v rovine záverov, z pohľadu neúčtovania o skutočnostiach medzi zúčastnenými stranami a nie v rovine vyhodnotenia tvrdení a dôkazov predložených žalobcom, ako aj dôkazov vykonaných správcom dane vo vzťahu k hmotnoprávnemu posúdeniu oprávnenosti takto uplatneného výdavku -jeho úhrady. Daňové konanie sa riadi zásadou, že daňový subjekt má povinnosť daň priznať, teda má bremeno tvrdenia, ale aj povinnosť toto svoje tvrdenie podložiť, teda dôkazné bremeno, ktoré plní v dôkaznom konaní vedenom správcom dane, ktorú povinnosť žalobca splnil predložením právnych dokumentov, preukazujúcich úhradu nájomného započítaním, ktorému predchádzalo postúpenie pohľadávok medzi zúčastnenými zmluvnými stranami. Určujúcou podmienkou pre vyslovenie skutkového stavu, či k úhrade nájomného došlo v roku 2011 je existencia právnych dokumentov, ktorými zúčastnené strany vyjadrili svoju vôľu, a to bez ohľadu na ich zaúčtovanie v účtovníctve žalobcu. Je nesporné, že každý daňový subjekt má povinnosť viesť účtovníctvo podľa platného zákona o účtovníctve, nakoľko účelom účtovníctva je poskytnutie vierohodného, úplného, preukazného a správneho prehľadu o jeho predmete. Súčasne však platí, že nie každá chyba v účtovníctve má mať za následok neuznanie výdavku, na podklade skutočností, ktoré nastali v určitom zdaňovacom období, aj keď daňový subjekt o nich neúčtoval, avšak tieto preukáže v rámci plnenia svojho dôkazného bremena. Potom dôkazné prostriedky je nutné hodnotiť ako dôkazné prostriedky mimo sféry účtovníctva, ktoré de facto nahradia neúplné, nepreukazné účtovníctvo. Žalobca v čase vyslovenia záverov správcu dane o neuznaní nákladu za nájom v rozsahu, že tento náklad nesúvisí so zdaňovacím obdobím 2011, už predložil dôkazy preukazujúce existenciu zmluvného vzťahu, úhradu nájomného vo výške 5 000,-€ v hotovosti oproti príjmovému dokladu v roku 2011, úhradu sumy vo výške 110 000,-€ za nájom spôsobom započítania, ktorý prejav smerujúci k zápočtu bol vykonaný v roku 2011, ako aj zmluvy o postúpení pohľadávky predchádzajúce časovo zápočtu. Uvedené dôkazy mal správca dane hodnotiť ako dôkazy mimo sféry účtovníctva. Správca dane, v čase po zrušení jeho prvého rozhodnutia, odvolacím orgánom, z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, pristúpil k vykonaniu dôkazov spočívajúcich vo výpovedí svedkov. Žalovaný iba vo všeobecnej rovine uvádza skutočnosti obsiahnuté v rozhodnutí správcu dane v ktorom rozhodnutí vo vzťahu k vyhodnoteniu svedeckých výpovedí absentujú základné podmienky procesu dokazovania, teda ich hodnotenie jednotlivo, následne vo vzájomnej súvislosti, a to práve vo vzťahu k listinným dôkazom, ktoré boli správcovi dane predložené. Opis svedeckých výpovedí, tak ako bolo učinené správcom dane, a to iba vo vzťahu k potvrdeniu účtovného stavu obsiahnutého v predložených dokumentoch, bez vysporiadania sa s odpoveďami v rovine predpokladov, domnienok, vedomosti o právnych dokumentoch, resp. potvrdenia čiastočnej úhrady nemôže byť naplnením zákonnej podmienky riadneho zistenia skutkového stavu. Závery žalovaného sú iba v rovine konštatovania vplyvu nezaúčtovania skutočností týkajúcich sa postúpenia pohľadávok, započítania, čo je rozhodné vo vzťahu k skúmaniu dodržiavania zákonných podmienok účtovania - zákona o účtovníctve, ktorých porušenie je priamo týmto zákonom sankcionované. V žiadnom prípade však nemôžu tvoriť skutkový základ pre vyslovenie neuznania oprávnenosti nákladu z pohľadu zákonnej podmienky úhrady podľa § 19 ods. 4 zákona č, 595/2003 Z. z. v platnom znení, a to aj vo vzťahu k vykonaným dôkazom potvrdzujúcich úhradu v zdaňovacom období 2011. Z výpovede svedka Mgr. J. vyplýva len záver, že ak neboli prihlásené pohľadávky žalobcu voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. do konkurzného konania, akékoľvek pohľadávky podľa zmluvy o postúpení zo dňa 3.10.2011 a zápočtu zo dňa 5.10.2011, ktoré dôkazy mal správca dane k dispozícii, v roku 2011 neexistovali lebo boli práve týmto spôsobom vysporiadané. Predovšetkým sa javí nelogické, aby žalobca neprihlásil pohľadávku do konkurz, a to aj práve vo vzťahu k uplatneniu odpisu pohľadávky. Podstatným obsahom svedeckej výpovede T. k posúdeniu oprávnenosti nákladu je jeho tvrdenie k rozhodným skutočnostiam. Svedok potvrdil existenciu právnych dokumentov z roku 2011. Pokiaľ svedok vyslovil vedomosť o ich existencii v roku 2011, jedná sa predovšetkým o dôkaz preukazujúci úhradu nájomného titulom započítania. Súčasne ak svedok potvrdzuje vedomosť, že v roku 2011 došlo k zmene veriteľa, je potom otázne, na základe čoho mal túto vedomosť a je možné dospieť iba k jednému záveru, že zmluvy mal k dispozícii. Potom nezaúčtovanie týchto skutočností v roku 2011 je nerozhodné, vo vzťahu k posudzovaniu oprávnenosti uplatneného nákladu za zdaňovacie obdobie 2011, ktorý je súčasťou podaného DP za zdaňovacie obdobie roku 2011. Uvedené tvrdenia súčasne vylučujú tvrdenie, že sa jedná o účelové dokumenty. Na dôvod nezaúčtovania rozhodných skutočností svedkom žalobca poukazoval v odvolaní. Pokiaľ svedok potvrdil čiastočnú úhradu faktúry vo výške 5 000,-€ ide o potvrdenie skutočností tvrdených a preukázaných žalobcom príjmovým dokladom zo dňa 19.12.2011, ktorý ako účtovný doklad bol spochybnený správcom dane z dôvodu, že neobsahoval zákonné náležitosti účtovného dokladu, z ktorého je zrejmá úhrada, je pre neuznanie oprávnenosti nákladu, z pohľadu splnenia hmotnoprávnych podmienok právne irelevantná. Pokladničný doklad č.2 zo dňa 19.12.2011 obsahuje údaje v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve - údaje o účastníkoch účtovného prípadu, obsah účtovného prípadu, číselné označenie dokladu, peňažnú sumu, dátum, podpis osoby zodpovednej za účtovný prípad. Nedostatky uvedené správcom dane nemajú oporu v žiadnom právnom predpise týkajúceho sa náležitosti pokladničných dokladov a teda účtovných dokladov - prípadné nedostatky z pohľadu účtovníctva nemôžu mať za následok jeho vylúčenie. Pokiaľ žalovaný záver opiera o časť svedeckej výpovede týkajúcej sa potvrdzovania stavu zostatkov z dokladov, ktoré svedkovi boli dané k nahliadnutiu jedná sa o skutkové zistenia majúce vplyv pre vyvodenie záveru dodržiavania ustanovení zákona o účtovníctve a nie o skutkové zistenia relevantné pre hmotnoprávne posúdenie oprávnenosti nároku. Odpovede svedka k účtovným zostatkom v rovine predpokladov, domnienok, teda s použitím slov „rozdiely v pohľadávkach neviem preukázať, je možné predpokladať, k zvýšeniu záväzkov zrejme došlo, myslím, že áno, je to možné považovať' sú aj vo vzťahu k skúmaniu týchto zostatkov neprijateľné, nejasné. Súčasne vo vzťahu k zostatku záväzkov žalobcu k 31.12.2012, v knihe prijatých faktúr a v súvahe k 31.12.2011 nie sú konkretizované, z ktorých položiek pozostáva daný stav, ktorá položka sa týka sporného vysporiadania. Správca dane má predsa vedomosť, že v priebehu zdaňovacieho obdobia dochádza k nárastu, resp. úbytku záväzkov, pohľadávok z podnikateľskej činnosti, pričom ani údaje vo finančnom vyjadrení záväzkov, pohľadávok k 31.12.2011 oproti roku 2012 nepredstavujú rozdiel o spornú sumu vo výške 115 000,-€. Svedok Jaroslav Rakovan potvrdil existenciu tvrdených a súčasne aj právnymi dokladmi preukazujúcich skutočností, vo vzťahu k fakturácii nájomného žalobcovi na podklade nájomnej zmluvy, ako aj čiastočnú úhradu nájomného vo výške 5 000,-€ v roku 2011 oproti príjmovému dokladu zo dňa 19.12.2011. Svedok Jaroslav Rakovan príjem vo výške 5 000,-€ EUR eviduje v účtovníctve za rok 2011, ktorá skutočnosť však zo strany správcu dane nebola skúmaná. Úvaha správcu dane o účelovosti predložených dôkazov žalobcom, o úhrade nájomného v čase vyslovenia prvotného názoru správcu dane vo vzťahu k neuznaniu nákladu o výške 115 000 € z dôvodu, že zúčastnené strany neúčtovali o skutočnostiach týkajúcich sa postúpenia a následného započítania, nemá oporu ani v slede rozhodných okolností, a to: žalobca v podanom daňovom priznaní 31.3.2012 uplatnil oprávnenosť nákladu za úhradu nájomného vykonanú v roku 2011, ktoré daňové priznanie podával za žalobcu pán T., ktorý viedol účtovníctvo a ktorý súčasne potvrdil, že mal vedomosť o právnych dokumentoch týkajúcich sa postúpenia, zápočtu, avšak o týchto skutočnostiach neúčtoval - je len preukázaním že zo strany žalobcu nemôže ísť o účelové dôkazy - účelovosť by bolo možné vyvodiť pokiaľ by žalobca uvedený náklad nemal uplatnený v podanom DP. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu, vo vzťahu k úhrade nájomného vo výške 115 000,-€ spočíva na základe, ktorý možno stručne zhrnúť nasledovne: daňový subjekt neúčtoval o započítaní pohľadávok a záväzkov (resp. o postúpení pohľadávok) v roku 2011 - daňový subjekt naďalej (podľa knihy pohľadávok) eviduje pohľadávky voči spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o., dodávateľská faktúra na nájomné na sumu 115,000,-€ bola uhradená až v roku 2012 a preto k postúpeniu a započítaniu pohľadávok a záväzkov nedošlo. Tieto závery správca dane opiera o svedeckú výpoveď pána T., svedeckú výpoveď Mgr. J., správcu konkurznej podstaty spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o., o zoznam vydaných faktúr k 31.12.2011, o zostatok záväzkov vo výkaze Súvaha k 31.12.2011 a k 31.12.2012, o neúplný pokladničný doklad na sumu 5 000,- €. Dokazovanie v rámci výkonu daňovej kontroly je rozhodujúcou činnosťou, výsledkom ktorej má byť spravodlivé vybratie dane a predstavuje proces, ktorý začína predkladaním dôkazov, zabezpečením dôkazných prostriedkov, ich konkrétne vykonanie správcom dane, ktoré musí vyústiť do ich následného hodnotenia, a to či sa osvedčili ako dôkaz, resp. ako dôkaz sa neosvedčili, čo musí byť následne premietnuté aj do odôvodnenia rozhodnutia. Uvedené je premietnuté v základnej zásade vzťahujúcej sa na celé daňové konanie, pričom každý dôkaz zabezpečený a vykonaný v rámci daňovej kontroly musí byť vyhodnocovaný najskôr jednotlivo a následne musí správca dane všetky dôkazy vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti. Iba pri takomto hodnotení môže správca dane vo veci vysloviť právny záver na vec. Hodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti predpokladá, že pravdivostná hodnota získanej správy je najskôr hodnotená izolovane a následne je hodnotená vo vzťahu k ďalším správam, ktoré boli uznané za vierohodné, resp. nevierohodné, a v prípade rozporností vykonanie následných dôkazov, ktorými dôjde práve k odstráneniu rozporu v dôkazoch. Uvedené je podkladom pre zabezpečenie presného, pravdivého a úplného zistenia skutkového stavu s výsledkom spravodlivého vybratia dane. Správca dane má zákonom uloženú povinnosť vysporiadať sa so všetkými získanými dôkazmi, preto nemôže niektoré opomenúť, ak sa nehodia do jeho vyšetrovacej verzie. Závery o tom, ktorý z predložených dôkazných prostriedkov bol osvedčený ako dôkaz, prečo bol osvedčený ako dôkaz a ktorý nie, je správca dane povinný odôvodniť v rozhodnutí. Každé hodnotenie dôkazov musí rešpektovať zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ako výsledok myšlienkovej činnosti, ktorá nesmie obsahovať formy ľubovôle či nelogickosti. Akékoľvek hodnotenie dôkazov, predovšetkým právnych dokumentov, a to aj vo vzťahu k svedeckým výpovediam v rozhodnutí absentuje, ktorá absencia potom musí mať za následok nezákonnosť rozhodnutia vo vzťahu k vysloveniu neuznaniu nákladu. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje iba úvahy z pohľadu následkov nezaúčtovania skutočností v účtovníctve žalobcu, resp. zúčastnených strán, avšak absentuje samotný hodnotiaci proces dôkazov predložených a zabezpečených v procese dokazovania. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva žiadny hodnotiaci proces dôkazov, súčasne, ktoré dôkazy správca dane porovnával, akým spôsobom zapadajú do zákonného rámca, aké pochybnosti vykonaním dôkazov vznikajú vo vzťahu k neuznaniu oprávnenosti nákladu z pohľadu hmotnoprávneho a nielen z pohľadu účtovného. Pokiaľ v odôvodnení rozhodnutia nedôjde k uvedeniu aké skutočnosti sú preukázané, na základe akých dôvodov sú tieto vyvodené, akými úvahami sa pri tom správca dane riadil, ako správca dane vyhodnotil všetky existujúce rozpory, ide o nesplnenie zákonnej povinnosti kladnej na proces dokazovania ktorý musí byť premietnutý v odôvodnení rozhodnutia. 13. K podanej žalobe sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní zo dňa 29.01.2016, žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci v napadnutom rozhodnutí. 14. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj postup ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 190 zákona 162/2015 Z.z. (SSP) v spojení s § 491 ods. 1 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to z nasledovných dôvodov. 15. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 17. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 595/2003 v znení účinnom k 31.12.2011, základ dane sa zistí podľa § 17 až 29. 18. Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 v znení účinnom k 31.12.2011 pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva 1) z výsledku hospodárenia. 1) Zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. 19. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 595/2003 v znení účinnom k 31.12.2011, výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa a) zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške, b) upraví o sumy, ktoré nie sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sú zahrnované do základu dane, c) upraví o sumy, ktoré sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sa nezahrnú do základu dane. 20. Podľa § 19 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2011 nájomné, odplaty (provízie) za sprostredkovanie, a to aj ak ide o sprostredkovanie na základe mandátnych zmlúv alebo podobných zmlúv, 91) uhrádzané fyzickej osobe sa zahrnú do daňových výdavkov v zdaňovacom období, v ktorom boli zaplatené. Zaplatené nájomné fyzickej osobe za príslušné zdaňovacie obdobie sa uzná najviac do výšky časovo rozlíšenej sumy prislúchajúcej na zdaňovacie obdobie. 91) § 642 až 651 Obchodného zákonníka. 21. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že rozhodnutím Daňového úradu Žilina 1095560/2015 zo dňa 06.07.2015 v spojení s rozhodnutím žalovaného č. 1536038/2015 zo dňa 12.10.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27.10.2015, bolo rozhodnuté o určení rozdielu dane z príjmov právnickej osoby - žalobcu, za zdaňovacie obdobie 2012 v sume 731,80 eur a určená daňová strata v sume 96.492,99 eur, toto rozhodnutie nebolo predmetom súdneho prieskumu v konaní krajského súdu v Žiline (krajský súd uvedené zistil z registra S). Z uvedeného rozhodnutia súd zistil, že žalobca posudzovanú faktúru zaúčtoval v roku 2012, zahrnul ju do daňových výdavkov za rok 2012 a čiastka 115 000 € (faktúra 201103) bola zahrnutá do daňových výdavkov žalobcu v roku 2012. 22. Súčasťou administratívneho spisu je aj zoznam podaných daňových priznaní žalobcu č.l. 36 administratívneho spisu za rok 2012, kde v riadku 290 je uvedené ostatné položky znižujúce riadok 100 - suma 115 000 €. 23. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v spojení s prvostupňovým rozhodnutím okrem iného poukazoval na výpoveď účtovníka žalobcu, ktorý bol účtovníkom aj v roku 2011 aj v roku 2012, ktorý potvrdil, že posudzovaná dodávateľská faktúra bola uhradená vo výške 115.000,- eur v roku 2012. 24. Svedok T. v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 227033/2015 pred Daňovým úradom Žilina zo dňa 08.04.2015 potvrdil, že v súvahe žalobcu k 31.12.2011 vo výške 252.791,- eur, podľa knihy prijatých faktúr k 17.06.2014 (pod číslom interným FDF11-325 externé číslo 201103) zo dňa 19.12.2011 za nájom nebytových priestorov vo výške 115.000,- eur, sa eviduje záväzok žalobcu voči Radoslavovi Rakovanovi k 31.12.2011. Radoslav Rakovan pred Daňovým úradom Žilina (zápisnica 188315/2015 zo dňa 01.04.2015), potvrdil že posudzovanú faktúru vystavil pre žalobcu v roku 2011 a eviduje ju v zozname vydaných faktúr k 31.12.2011 vo výške 115.000,- eur. Tvrdil, že faktúra bola v roku 2011 uhradená vo výške 5.000,- eur, podľa príjmového pokladničného dokladu z 19.12.2011 a tento doklad mal vyhotoviť T., ktorý viedol účtovníctvo žalobcu a hotovosť mal prevziať T., avšak doklad o prevzatí hotovosti nevedel správcovi dane preukázať. Jaroslav Rakovan sa nevedel vyjadriť k otázke správcu dane, prečo eviduje v zozname vydaných faktúr k 31.12.2011 neuhradenú odberateľskú faktúru 2011003 vo výške 115.000,- eur voči žalobcovi, keď podľa zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 03.10.2011 vrátane prílohy 1 pohľadávku postúpil na EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. vo výške 110.000,- eur. 25. Správny súd poukazuje na tvrdenie T. - účtovníka žalobcu o úhrade sumy 5.000 € ktorý poprel že by vystavil doklad na úhradu sumy 5.000,- eur z posudzovanej faktúry v roku 2011 a že by uvedené finančné prostriedky v mene žalobcu prevzal. Toto tvrdenie je v diametrálnom rozpore s tvrdením svedka Jaroslava Rakovana, ktorý bol účastníkom aj obchodno-záväzkových vzťahov so žalobcom a ktorý postúpil zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 03.10.2011, pohľadávku voči žalobcovi obchodnej spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o.. 26. V konaní nebolo preukázané, že v roku 2011 došlo čo i len k čiastočnej úhrade posudzovanej faktúry vo výške 5.000,- eur žalobcom, že túto úhradu prijal žalobca prostredníctvom účtovníka v roku 2011, naviac keď úhrada nebola evidovaná k 31.12.2011 v účtovníctve žalobcu a o 5.000,- eur neznížil žalobca svoje záväzky v účtovnej evidencii, naviac keď neevidoval ani skutočnosti týkajúce sa zmluvy o postúpení pohľadávok z 03.10.2011 a ani započítanie pohľadávok, na ktoré v konaní poukazoval. Z účtovníctva Jaroslava Rakovana nebolo preukázané, že by k 31.12.2011 pohľadávku, ktorú mal voči žalobcovi vo výške 115.000,- eur účtovanú posudzovanou faktúrou neevidoval, resp. evidoval čiastočne úhradu vo výške 5.000,- eur a nebolo preukázané že by účtoval skutočnosti vyplývajúce zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 03.10.2011, vrátane príloh, a ich premietol do obsahu svojho účtovníctva. Jaroslav Rakovan ako aj žalobca v účtovníctve mali vedenú žalobcovu dodávateľskú faktúru Jaroslava Rakovana v sume 115.000,- eur a oba subjekty neúčtovali o skutočnostiach, ktoré mali nastať, v súvislosti so zmluvou o postúpení pohľadávok z 03.10.2011, ani v súvislosti s čiastočnou úhradou tejto faktúry vo výške 5.000,- eur v roku 2011 a započítaním pohľadávok v tom istom roku. Svedok T., ktorý viedol účtovníctvo žalobcu v roku 2011 a 2012, poprel tvrdenia Jaroslava Rakovana že by vystavil doklad o prijatí sumy 5.000,- eur v roku 2011 a prevzal túto sumu, keď v účtovníctve žalobcu k 31.12.2011 bola posudzovaná dodávateľská faktúra vedená vo výške (neuhradenej sumy) 115.000,- eur. Krajský súd sa stotožnil s názorom, že nedošlo v roku 2011 k zaplateniu formou čiastočnej úhrady a zápočtu. Naviac účtovníctvo EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o., ktorý vstúpil do konkurzného konania, nebolo k dispozícii a správca konkurznej podstaty sa k týmto skutočnostiam 25.03.2015 nevedel vyjadriť, nakoľko účtovníctvo EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. nemal k dispozícii. 27. Súd neakceptoval tvrdenie žalobcu, že jediným podkladom pre rozhodnutie žalovaného, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, bola skutočnosť že, tak žalobca ako aj Jaroslav Rakovan, o skutočnostiach ktoré mali nastať v súvislosti so zmluvou o postúpení pohľadávok, čiastočnou úhradou sumy 5.000,- eur ako i s jednostranným zápočtom, neúčtovali. 28. Ďalšie vykonané dôkazy preukazujú, že žalobca k 31.12.2011 stále v účtovníctve evidoval posudzovanú faktúru vo výške neuhradenej čiastky 115.000,- eur. Výsluch účtovníka žalobcu, ktorý nemal dôvod poškodzovať žalobcu alebo Jaroslava Rakovana, keď je sám švagrom Jaroslava Rakovana, ako aj ďalšie listinné dôkazy preukazujú, že v roku 2011 nedošlo k zaplateniu pohľadávky posudzovanou faktúrou. Posudzovaná faktúra je vystavená dodávateľom Jaroslavom Rakovanom, odberateľom - žalobcom s dňom splatnosti 14.01.2012, deň odoslania faktúry 19.12.2011 v sume 115.000,- eur pod č. 201103-dodávateľské číslo evidovaná pod č. FDF11-0325, bola vystavená na základe uzavretej zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorú uzavrel so žalobcom ako s nájomcom prenajímateľ, N. T., ktorý v čl. IV. sa dohodol na poskytovaní (s účinnosťou od 01.07.2009 na dobu neurčitú) nájmu bezplatne. Táto zmluva, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, bola následne pod dodatkom č. 1 z 30.12.2010 ku dňu 31.12.2010 T. N. vo vzťahu k žalobcovi, ukončená dohodou a následne bola 30.12.2010 uzavretá zmluva o nájme nebytových priestorov medzi Jaroslavom Rakovanom a nájomcom - žalobcom, rovnaký predmet nájmu - nebytové priestory, v ktorej účastníci dohodli, že nájomca sa zaväzuje platiť prenajímateľovi nájomné za priestory ročne v sume 115.000,- eur bez DPH, ktoré je splatné k 31.01. nasledujúceho roku. Nájomné za rok 2011 malo byť splatné až k 31.01.2012, vo vzťahu k prenajímateľovi Jaroslavovi Rakovanovi. Nevylučuje ani súd skutočnosť, že k zaplateniu pohľadávky môže pristúpiť osoba aj pred dobou splatnosti, samotný charakter uvedeného postupu je však neštandardný. Neštandardný spôsob môže sám o sebe vyvolať pochybnosti o reálnosti alebo materiálnom základe tohto obchodu a nevylučuje možnú účelovosť takého postupu. V konaní zo strany žalobcu, ani vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že boli reálne objektívne dôvody na takýto neštandardný postup. Je síce pravdou, že tento postup nie je postupom nezákonným, avšak v kontexte vykonania všetkých dôkazov (obsahu účtovníctva žalobcu, Jaroslava Rakovana, ale aj zabezpečení ďalších dôkazov výsluchom svedkov), je spochybnený materiálny základ a teda aj reálnosť vykonania uvedenej obchodnej transakcie. 29. Súd ďalej dáva do pozornosti, že v konaní nebola predložená zo strany žalobcu kompletná zmluva o postúpení pohľadávok medzi RISS s.r.o. a žalobcom z 03.10.2011, keď predmet zmluvy sa týka postupovania neuhradených faktúr v sume 49.665,05 eur, ktoré mali byť vymedzené v prílohe zmluvy. V prílohe č. 1 sú vymedzené pohľadávky týkajúce sa faktúry, splatnosti istiny a postúpenej čiastky v celkovej sume 49.665,06 eur, avšak bez bližšej špecifikácie faktúr. 30. Súd poukazuje, že oznámenie o započítaní pohľadávok z 05.10.2011 je podpísané EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. jedná sa o jednostranný zápočet pohľadávky EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. vo výške 110.000,- eur proti pohľadávke žalobcu v sume 110.000,- eur, avšak v oznámení nie je presne špecifikované, ktoré konkrétne faktúry sú predmetom jednostranného započítania, uvedená listina nemá náležitosti dvojstranného započítania, nakoľko nie sú tu podpisy a súhlasy oboch strán, identifikované pohľadávky, ktoré boli predmetom započítania, keď súčasťou oznámenia o jednostrannom zápočte nie je ani príloha, na ktorú oznámenie odkazuje. 31. Aj pre obchodno-záväzkové vzťahy, medzi žalobcom a EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. bolo potrebné v čase započítania aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka v § 580, ktorý upravuje hmotno-právne účinky započítania, keď zánik pohľadávok nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, kedy bol úkon EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. smerujúci žalobcovi, ako prejav smerujúci k započítaniu doručený. Naviac obsah jednostranného započítania nebol určitý a zrozumiteľný, z obsahu zápočtu, pokiaľ by aj bol doručený žalobcovi, nie je preukázané, ktoré konkrétne pohľadávky boli predmetom zápočtu. Samotné oznámenie o jednostrannom započítaní pohľadávok z 05.10.2011, tak ako je súčasťou administratívneho spisu (bez prílohy na ktorú odkazuje) nie je platným právnym úkonom, vyznačuje sa neurčitosťou a podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 2 Obchodného zákonníka, je potrebné tento neurčitý úkon považovať za neplatný. 32. Žalobca bol v konaní povinný preukázať, že EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o., platne a účinne vykonal započítanie v oznámení z 05.10.2011, tieto skutočnosti z obsahu administratívneho spisu nevyplývajú. Napriek uvedeným nedostatkom právneho úkonu - jednostranného započítania, krajský súd poukazuje, že žalobca v konaní nepreukázal, že listinné dôkazy a to zmluvy o postúpení pohľadávok medzi RISS s.r.o. a žalobcom zo dňa 03.10.2011, oznámenie o postúpení pohľadávok datované 03.10.2011, ktoré Jaroslav Rakovan ako postupca adresoval žalobcovi, oznámenie o jednostrannom započítaní pohľadávok zo strany EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. zo dňa 05.10.2011, oznámenie o oznámení pohľadávok, ktoré RISS s.r.o. adresoval EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. dňa 03.10.2011, zoznam pohľadávok, ktoré boli predmetom postúpenia, ako aj zmluva o nájme nebytových priestorov uzavretá medzi nájomcom - žalobcom a prenajímateľom Jaroslavom Rakovanom z 30.12.2010, dodatok k zmluve o nájme nebytových priestorov, ktorý uzavrel žalobca ako nájomca so T. N. z 30.12.2010, ako aj ďalšie listinné dôkazy, z ktorých žalobca odvodzoval úhradu posudzovanej faktúry (čiastočne úhradou a čiastočne započítaním v roku 2011), preukazujú nielen vecnú ale predovšetkým časovú autenticitu vyhotovenia týchto listinných dôkazov. K tejto skutočnosti žalobca neprodukoval žiadny dôkaz, a preto nemožno, vzhľadom na obsah vykonaného dokazovania, nielen obsah účtovníctva žalobcu za rok 2011 a 2012, alebo účtovníctva obchodných partnerov žalobcu, ktorých sa posudzovaná faktúra bezprostredne týkala, vylúčiť, že dôkazy ktorými preukazoval žalobca úhradu posudzovanej faktúry v roku 2011, nezodpovedajú skutočnosti, v dôsledku čoho nemožno vylúčiť možnú účelovosť vyhotovenia týchto listín, v súvislosti s prebiehajúcou kontrolou žalobcu a posudzovaným konaním. 33. V konaní bolo preukázané, že posudzovaná faktúra bola zaúčtovaná v účtovníctve žalobcu ako uhradená až v roku 2012 viď aj daňové priznanie žalobcu za rok 2012, ktoré je súčasťou administratívneho spisu, túto skutočnosť aj správca dane akceptoval, čo jednoznačne vyjadril v konaní žalovaného a rozhodnutí 1536038/2015 z 12.10.2015, v ktorom posudzoval žalobcu z hľadiska príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu nie je preukázané, že by žalobca toto právoplatné rozhodnutie spochybnil 34. Súd poukazuje na obsah zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú uzavrel postupca Jaroslav Rakovanov z EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o. dňa 03.10.2011, kde v predmete zmluvy postupuje Jaroslav Rakovanov uvedenej obchodnej spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA pohľadávku voči žalobcovi vo výške 115.000,- eur, ktorá má byť špecifikovaná v prílohe tejto zmluvy, avšak v prílohe tejto zmluvy je špecifikovaná pohľadávka iba v sume 110.000,- eur bez toho aby bola identifikovaná identifikačnými údajmi: faktúra, číslo, predmet alebo inými špecifickými údajmi, ktoré špecifikujú istinu, ktorá je predmetom postúpenia. Aj táto skutočnosť preukazuje samotnú rozpornosť obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok, keď nie je z nej zrejmé či bola postúpená pohľadávka vo výške 115.000,- eur a ktorá konkrétna pohľadávka alebo 110.000,- eur, čo v konečnom dôsledku preukazuje nezrozumiteľnosť a tým aj neurčitosť zmluvy o postúpení pohľadávky. 35. Krajský súd neakceptoval námietku žalobcu, že bolo v konaní preukázané, že v roku 2011 na základe zmluvy o postúpení pohľadávok a následne započítaním pohľadávky a úhradou sumy 5.000,- eur, došlo k zániku pohľadávky účtovanou posudzovanou faktúrou a že táto pohľadávka k 31.12.2011 zanikla. Tieto skutočnosti nevyplývajú nielen z účtovnej evidencie žalobcu, ako aj osôb vo vzťahu ku ktorým k započítaniu pohľadávok, medzi žalobcom a treťou stranou došlo, resp. nezodpovedajú vedeniu účtovníctva subjektu Jaroslav Rakovan, ktorý účtoval žalobcovi posudzovanými faktúrami pohľadávku a následne ju postúpil tretej osobe. Tieto skutočnosti nevyplývajú z účtovníctva Jaroslava Rakovana, účtovníctva EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o., ani žalobcu a ani svedecké výpovede Jaroslava Rakovana, účtovníka žalobcu T. ich nepotvrdzujú, sú aj vo vzájomnom rozpore, nielen čo do tvrdení o spôsobe účtovania uvedenej pohľadávky a jej zániku, ale aj v spôsobe čiastočnej úhrady 5.000,- eur. Z obsahu administratívneho spisu nie je preukázaná autentičnosť čo sa týka vecnej a časovej súvislosti listín, ktoré produkoval v konaní žalobca a ktorými preukazoval zánik pohľadávky ..... v roku 2011 (zápočet, postúpenie pohľadávky, a čiastočná úhrada vo výške 5.000,- eur). Naviac v konaní existuje právoplatné rozhodnutie správcu dane o tom, že predmetná pohľadávka bola zaúčtovaná a zaplatená v roku 2012, čo bolo zohľadnené pri kontrole zo strany žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, pre daň z príjmu právnickej osoby žalobcu za zdaňovacie obdobie 2012, pričom dôvody rozhodnutia žalovaného z 12.10.2015, ktoré sa týkajú dani z príjmov žalobcu za zdaňovacie obdobie 2012, konštatujú úhradu posudzovanej pohľadávky v roku 2012. 36. Krajský súd sa nestotožnil s názorom, že tvrdenia správneho orgánu uvedené v napadnutom rozhodnutí protirečia s obsahom rozhodnutia z 12.10.2015, ktoré sa týkalo zdaňovacieho obdobia dani z príjmov právnickej osoby za rok 2012, naopak závery správnych orgánov v tomto smere sú totožné, keď konštatujú, že k 31.12.2011 uvedená posudzovaná faktúra bola súčasťou účtovnej evidencie žalobcu, evidovaná ako neuhradená a k jej úhrade došlo až v roku 2012, čo bolo v rozhodnutí z 12.10.2015 zohľadnené, súd nemohol skúmať, či závery správnych orgánov vyjadrené v rozhodnutí žalovaného z 12.10.2015 (daň z príjmu PO 2012) sú súladné so zákonom, mohol preskúmať a aj preskúmal, len to či záver správnych orgánov vyjadrený v napadnutom rozhodnutí, bol súladný so zákonom. Vzhľadom už na vyslovený názor súdu v tomto rozhodnutí, je preto pre posúdenie veci irelevantné tvrdenie žalobcu, ktorý rozporuje (v tomto konaní) aj závery vyjadrené žalovaným v rozhodnutí z 12.10.2015, týkajúceho sa dane z príjmu PO - žalobcu za zdaňovacie obdobie 2012. Krajský súd sa nestotožnil s názorom, že správca dane vychádzal iba zo záverov účtovníctva žalobcu, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, vychádzal aj zo svedeckých výpovedí Jaroslava Rakovana, konateľa EKOSTAV SLOVAKIA, spol. s r.o., účtovníka žalobcu T., ako aj z účtovnej evidencie a účtovných dokladov obchodných partnerov žalobcu a nestotožnil sa s názorom, že východiskom pre rozhodnutie žalovaného a správcu dane boli len skutočnosti, ktoré vyplývajú z účtovnej evidencie žalobcu. 37. Správny súd len zdôrazňuje, že účtovná evidencia žalobcu nebola jediným dôkazom, na základe ktorého správny orgán rozhodol, tak ako vyplýva aj z dôvodov rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, ale účtovanie bolo jedným z dôkazov z ktorých pri rozhodovaní správne orgány vychádzali a ktoré hodnotili spolu aj s ostatnými vykonanými dôkazmi. Súd sa nestotožnil s názorom, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne zdôvodnené. Má za to, že podrobne žalovaný opísal nielen skutkový stav veci a obsahom zdôvodnenia je aj úvaha správneho orgánu, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal a na základe akých skutočností priznal dôkazom, na základe ktorých rozhodoval, relevanciu. Tieto v súčasnosti sú obsahom aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutia žalovaného a to na strane 7 - 22, ktorých obsahom nie je len chronológia veci a skutkové dôvody týkajúce sa posudzovanej faktúry, ale aj úvahy a závery správneho orgánu, vo väzbe na úvahy a závery správcu dane, ktoré sú vyjadrené v prvostupňovom rozhodnutí. Súčasťou odôvodnenia je aj použitie relevantnej právnej normy a závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania, že sa zvyšuje žalobcovi výsledok hospodárenia o sumu 115.000,- eur, keď nebolo v konaní preukázané, že k 31.12.2011, pohľadávka účtovaná posudzovanou faktúrou zanikla spôsobmi, ktoré v konaní preukazoval žalobca. 38. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná pri aplikácii § 190 v spojení s § 491 ods. 1 SSP správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 39. S poukazom na § 167 ods. 1 SSP, súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, v prípade ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca v konaní nemal úspech, pri aplikácii § 167 ods. 1 SSP a contrario, súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. V Žiline, dňa 15. novembra 2016 JUDr. Erika Čanádyová predsedníčka senátu JUDr. Jana Martinčeková člen senátu Mgr. Nora Tomková člen senátu