Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 22Sp/16/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5016200189 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5016200189.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou v právnej veci navrhovateľa: Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. T. č. XXX, právne zastúpený JUDr. Petrom Vachanom, advokátom, so sídlom W. V. XXXX/X, D., proti odporcovi: Okresný úrad Žilina, pozemkový a lesný odbor, so sídlom Andreja Kmeťa č. 17, Žilina, za účasti účastníkov konania: v rade 1/ V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., A. č. XXXX/X, v rade 2/ P. C., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. T. č. XXX, v rade 3/ V. M., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. č. XXX, H. - V., Česká republika, v rade 4/ Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. X. V.. XXX/XX, D., v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. k. OU-ZA- PLO 2016/000855-002 zo dňa 15.01.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline rozhodnutie odporcu č. k. OU-ZA-PLO 2016/000855-002 zo dňa 15.01.2016 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a v e c v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporca navrhovateľom Q. V., V. V., P. C., V. M. a Q. V. nenavrátil vlastnícke právo k pozemkom v kat. úz. M. T., ktoré sú uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia a zároveň im nepriznal ani právo na náhradu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že v návrhu označený pôvodný vlastník Q. V. ml., zomrelý XX.XX.XXXX, po ktorom si uplatňovali nárok, bol ich skutočným vlastníkom pred ich prechodom do vlastníctva štátu - nepreukázanie splnenia podmienky podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona. V odôvodnení uviedol, že sa jednalo o uplatnený nárok po pôvodnom vlastníkovi Q. V. ml., zomrelom XX.XX.XXXX. Lustráciou PK vložky č. 2068 kat. úz. M. T. bolo zistené, že vlastníkom tam uvedených pozemkov bol V. V. a manželka V. A., zápis z roku 1899. Pod č. 3 sa vložilo právo vlastníctva Q. V. na 1/2. Pod č. 4 sa vložilo vlastnícke právo Q. V. na 1/2. Pod č. 6, čd 130 z 24.03.1956 je uvedené, že podľa rozsudku Krajského súdu v Žiline č. T 23/53 zo dňa 21.01.1954, vkladá sa vlastnícke právo pre Československý štát - v správe Pôdohospodárskeho odboru - rady ONV v Bytči. Pôvodné PK parcely č. 1292, 1300, 1309 a 1402 prešli do vlastníctva štátu z pôvodného vlastníka Q. V.. Správny orgán posudzoval, či Q. V. uvádzaný ako vlastník pozemkov v PK vložke č. 2068 a Q. V. ml., zomrelý dňa XX.XX.XXXX, uvádzaný ako pôvodný vlastník pozemkov v návrhu, po ktorom bol nárok uplatnený, je jedna a tá istá osoba. Q. V., zomrelý XX.XX.XXXX mal manželku P. V., rod. P., pričom sa narodil XX.XX.XXXX. Jedná sa o otca navrhovateľov. Osoba, ktorá dedila po V. V., uvedená v PK vložke 2068 ako Q. V., nie je však Q. V. uvedeným v reštitučnej žiadosti, pretože otcom Q. V. uvedeného v reštitučnej žiadosti nebol V. V.. V liste Krajskej prokuratúry v Žiline číslo SKpt 56/53, ktorý je prílohou k Čd 130/56, na základe ktorých bolo zapísané vlastníctvo pozemkov na štát, sa uvádza Q. V. st., nar. XX.XX.XXXX. V PK vložke 2068 označený Q. V., ktorému bolo odobraté vlastnícke právo k pozemkom štátom a Q. V. označený ako pôvodný vlastník v návrhu, sú dve rozdielne osoby. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že správny orgán neskúmal osobu pôvodného vlastníka a otázku vlastníctva pozemkov uvedených v návrhu. Návrh nebol jednoznačný, keďže jeho obsah nebol v súlade s predloženými listinami a preto mal správny orgán v súlade s § 19 ods. 3 Správneho poriadku pomôcť navrhovateľom odstrániť jeho rozpornosť o to viac, ak títo nemajú právne vzdelanie. Aj podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 17 Tr 159/69 zo dňa 04.05.1973, v roku 1954 bol vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v kat. úz. M. T. Q. V. st. a mal poučiť navrhovateľov o potrebe návrh opraviť v označení pôvodného vlastníka z Q. V. ml. na Q. V. st. Navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil. Odporca sa k odvolaniu vyjadril podaním zo dňa 22.2.2016. Považoval podané odvolanie v plnom rozsahu za neopodstatnené a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Konštatoval, že v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Tr 159/69 ani v dokladoch doložených k 31.12.2004 nebolo možné zistiť a ani dôjsť k záverom, že vlastníkom pozemkov bol niekto iný ako otec navrhovateľov, ako to uvádzajú v návrhu, aby ich mohol správny orgán vyzvať, resp. poučiť o úprave označenia pôvodného vlastníka. Účastníci konania sa k odvolaniu nevyjadrili. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu podľa § 250l a nasl. O.s.p. v zmysle odvolacích bodov na pojednávaní konanom dňa 27. mája 2016, pričom zistil, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. z nasledovných dôvodov: Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa § 1 zákona č. 503/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu. 1) Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, 2) b) lesný pôdny fond. 3) 1) Zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. § 37 až 39 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. 2) § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu v znení neskorších predpisov. 3) Zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov. Podľa § 2 ods. 1 citovaného zákona právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku, c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1, e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti. Reštitučné zákony č. 229/1991 Zb. a 503/2003 Z.z. boli prijaté s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989. V týchto konaniach je potrebné prihliadať najmä na účel zákona, ktorým je zmiernenie krívd napáchaných počas obdobia neslobody, pričom týmto zmiernením krívd je vrátenie majetku, resp. priznanie náhrady za splnenia ostatných zákonných podmienok. V danom prípade reštitučná žiadosť, podaná navrhovateľmi dňa 6.12.2004, obsahovala meno pôvodného vlastníka Q. V. ml., zomrelý XX.XX.XXXX. Rovnako obsahovala aj označenie oprávnených osôb v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 z.z. aj s ich rodinným postavením voči označenému pôvodnému vlastníkovi. Reštitučným titulom mal byť rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. T 23/1953 zo dňa 21.01.1954. Tento rozsudok však nebol predložený spolu s reštitučnou žiadosťou, ale bol predložený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Tr 159/1969. Týmto rozsudkom bol Q. V. ml. rehabilitovaný v trestnej veci bývalého Krajského súdu v Žiline sp. zn. T 23/53 a krajský súd zrušil tento rozsudok ohľadne obvineného Q. V. ml. vo výroku o vine a treste v celom rozsahu, súčasne zrušil všetky rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahove nadväzujúce a trestné stíhanie menovaného zastavil. V odôvodnení rozsudku č. k. 17 Tr 159/1969 bolo uvedené, že rozsudkom sp. zn. T 23/1953 bol Q. V. ml. okrem iného odsúdený aj na trestu prepadnutia celého majetku. Zo spisu Čd 130/1956 bolo zistené, že rozsudkom T 23/53 bol Q. V. st., nar. XX.XX.XXXX, odsúdený k prepadnutiu celého majetku. Na základe výpisu z tohto rozsudku bol povolený vklad vlastníckeho práva vo vložke 2068, vo vložke 2109 a vo vložke č. 3755v kat. úz. M. T. na podiel Q. V. v prospech Československého štátu v správe Pôdohospodárskeho odboru rady okresného národného výboru v Bytči v celosti. Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline T 23/53 bol odsúdený nielen Q. V. ml., ale aj Jozef V. st., obaja okrem iného aj k trestu prepadnutia celého majetku. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že na pojednávaní pred správnym orgánom konanom dňa 03.04.2013 bolo oznámené navrhovateľovi, že v prípade, ak navrhovateľ nedoplní doklady, bude rozhodnuté o nepriznaní nároku z dôvodu, že nie je preukázané, že navrhovatelia sú oprávnenými osobami, pretože v PK vložke č. 2068 je ako vlastník pozemkov označený Q. V., avšak podľa termínov zápisov vlastníctva sa nejedná o otca navrhovateľov. Krajský súd v Žiline konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je bez formálnych chýb. Skutočne z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že osoba v reštitučnej žiadosti uvedená ako pôvodný vlastník nebol pôvodným vlastníkom nehnuteľností uvedených v reštitučnej žiadosti a preto, pokiaľ navrhovateľ a ostatní účastníci konania, ktorých navrhovateľ v správnom konaní zastupoval, odvodzovali svoj status oprávnenej osoby od tohto pôvodného vlastníka, nemohli byť v konaní úspešní. Zároveň bolo preukázané, že navrhovateľ a ostatní účastníci mali poskytnutú správnym orgánom aj lehotu, v ktorej mali urobiť príslušné procesné úkony na zvrátenie skutkového stavu, ktorý správny orgán prezentoval na ústnom pojednávaní dňa 03.04.2013, čo však neučinili a lehotu nevyužili. Súd však s poukazom na základný účel zákona č. 503/2003 Z.z. a to zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období neslobody, ako i s prihliadnutím na to, že v správnom konaní fyzické osoby, ktoré uplatnili reštitučný nárok, neboli zastúpené advokátom a sami nemajú právnické vzdelanie, má za to, že v postupe správneho orgánu pred vydaním napadnutého rozhodnutia vyskytla sa určitá procesná vada, pre ktorú súd napadnuté rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. zrušil. V zápisnici z pojednávania zo dňa 03.04.2014 je uvedený priebeh rokovania, z ktorého okrem iného vyplýva, že prítomný navrhovateľ bol správnym orgánom informovaný o potrebe upresnenia parciel z návrhu, uvedenia právnych predchodcov označeného pôvodného vlastníka Jozefa V. ml., zomrelého XX.XX.XXXX a ďalších skutočností potrebných pre konanie. Navrhovateľ k tomu uviedol, že jeho otec Q. V. ml. mal otca Q. V. st.. Podľa názoru súdu bolo potrebné vzhľadom na vyššie uvedené špecifické okolnosti týkajúce sa navrhovateľa v tomto konaní konkrétne vysvetliť navrhovateľovi, že Q. V. ml. nebol vlastníkom pôvodných pozemnoknižných nehnuteľností, pretože uvedené nevyplýva z pozemnoknižnej vložky č. 2068, avšak v tejto vložke je uvedený Q. V., ktorý sa podľa Čd 130/56 a výpisu z trestného rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. T 23/53 narodil XX.XX.XX.XX. Osoba pôvodného vlastníka týchto pozemkov podľa Pozemkovej knihy nebola navrhovateľovi presne známa, čo potom zrejme vyústilo do jeho nečinnosti v stanovenej lehote a nepredložení opravy reštitučnej žiadosti a ďalších dôkazov o tom, že pôvodný vlastník Q. V. st., nar. XX.XX.XXXX, je právnym predchodcom navrhovateľa a ostatných účastníkov v zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona. V ďalšom konaní bude teda potrebné, aby správny orgán opätovne poskytol navrhovateľovi lehotu na predloženie týchto dôkazov a taktiež aj na opravu reštitučnej žiadosti. Pokiaľ aj v tejto novej lehote bude navrhovateľ nečinný, nič nebráni správnemu orgánu opätovne rozhodnúť tak ako v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ navrhovateľ konkrétne písomnosti doloží, bude potrebné, aby v ďalšom konaní správny orgán tieto vyhodnotil a to najmä v súvislosti, či navrhovateľ a ostatní účastníci konania sú oprávnenými osobami vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi Q. V. st. a či spĺňajú aj ďalšie podmienky pre priznanie vlastníctva alebo práva na náhradu podľa citovaného zákona. Čo sa týka skutočnosti, že prípadná oprava reštitučnej žiadosti bude vykonaná až po uplynutí prekluzívnej lehoty uvedenej v § 5 ods. 1 citovaného zákona, súd uvádza, že na podanie, ktoré má vady, ktoré sa v priebehu konania odstránia, sa hľadí ako na riadne podanie a to s účinkami ku dňu, kedy bolo podanie s vadami podané. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4Cdo/16/1998 zo dňa 28. januára 1999 ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10Sžr/52/2013 zo dňa 12. júna 2013. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.. Súd navrhovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov v celom rozsahu nepriznal, pretože sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Tieto spočívajú v správaní sa navrhovateľa v správnom konaní, keď nereagoval na výzvu správneho orgánu na doplnenie dokladov k reštitučnej žiadosti, resp. na jej opravu a to bez akéhokoľvek ospravedlnenia a až následne v opravnom prostriedku poukazoval na potrebu opravy reštitučnej žiadosti, resp. doplnenia dokladov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. (§ 250s O.s.p.).