Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/399/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113211611 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113211611.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting, s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 3, Česká republika, IČO: 26 429 705, právne zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: G. T., bytom U. XXX, právne zastúpený JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou so sídlom C. L., Y. XXX, o zaplatenie 1.519,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10C/246/2013-119 zo dňa 19. novembra 2014, takto r o z h o d o l : P r i p ú š ť a späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 1539,83 eur od 1.4.2010 do 20.6.2010 a zo sumy 1519,83 eur od 21.6.2010 do zaplatenia, rozsudok okresného súdu v tejto časti z r u š u j e a konanie v tomto rozsahu z a s t a v u j e . Rozsudok okresného súdu vo zvyšnej časti p o t v r d z u j e. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi na účet jeho právneho zástupcu titulom náhrady trov odvolacieho konania sumu 159,71 eur, predstavujúcu trovy právneho zastúpenia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd postupujúc podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007 (v ďalšom texte už len „Nariadenie“) vydal bez pojednávania proti odporcovi rozsudok, ktorým ho zaviaže na zaplatenie žalovanej istiny a príslušenstva. Návrh odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú odporca vystavil dňa 10.8.2009 na zmenkovú sumu 1.539,83 eur, keď odporca sa zároveň zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 1.4.2010. S poukazom na listinné dôkazy (spis Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7Er/147/2011, zmenka zo dňa 10.8.2009) a citujúc viaceré ustanovenia Nariadenia, zmenkového a šekového zákona (v ďalšom texte už len „zák. č. 191/1950 Sb.“), a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vychádzal prvostupňový súd z toho, že zmenka mala zabezpečovaciu povahu vo vzťahu k záväzku (označenému na zmenke číslom zmluvy o úvere) vzniknutému zo spotrebiteľského vzťahu medzi odporcom a pôvodným majiteľom zmenky - spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. Nadväzne konštatoval, že z dôvodu absencie zákonných náležitostí nastupuje zákonná sankcia bezpoplatkovosti a bezúročnosti, v dôsledku čoho navrhovateľovi vzniklo len právo na vrátenie sumy poskytnutého úveru, t.j. 800 eur. Zmenka však bola vyplnená na sumu 1.539,83 eur, čo je v rozpore s ustanovením § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. v zmysle ktorého veriteľ mohol prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je najviac vo výške aktuálne nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva, maximálne však 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, čo v súdenom prípade predstavuje 240 eur. Napriek tejto skutočnosti spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. indosovala zmenku na navrhovateľa, čím došlo k zhoršeniu postavenia odporcu vo vzťahu k veriteľovi zo zmluvy o úvere, najmä pokiaľ ide o obranu voči uplatneným nárokom zo zmluvy. V danej spojitosti okresný súd vyhodnotil “nevedomosť“ navrhovateľa za veľmi nepravdepodobnú a to vzhľadom na medializáciu obchodných praktík spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. a konštantnú rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky v exekučných veciach týkajúcich sa tejto spoločnosti. O trovách konania rozhodol súd I. stupňa s poukazom na § 142 Ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi priznal ich náhradu v podobe hotových výdavkov za vyhotovenie fotokópií zo súdneho spisu v sume 1,70 eur a trov právneho zastúpenia v sume 238,23 eur za špecifikované úkony právnej služby. Ako neúčelné posúdil (a nepriznal) trovy právneho zastúpenia za písomné vyjadrenie k veci. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal jeho zmenu v podobe vyhovenia návrhu v celom rozsahu. V pomerne rozsiahlom odvolaní namietal, že konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku, má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom a že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predovšetkým bola podľa odvolateľa irelevantná požiadavka okresného súdu na doplnenie návrhu, čo vysvetlil už v odpovedi na túto výzvu súdu. Zdôraznil v tejto spojitosti, že nesúhlasí s názorom o možnosti/ oprávnení súdu skúmať v takomto konaní z úradnej činnosti, či ide o spotrebiteľský vzťah. Nakoľko súd I. stupňa v tomto smere neuviedol žiadne konkrétne argumenty, je potrebné jeho rozhodnutie považovať za arbitrárne a nepreskúmateľné. Navyše, skutočnosti o existencii iného vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a odporcom v predmetnom konaní navrhovateľ netvrdil, preto nebol v tomto smere nositeľom dôkazného bremena. Súd ako nezávislý arbiter pritom môže svoje rozhodnutie založiť len na tvrdeniach produkovaných účastníkmi konania. Okresný súd v tejto súvislosti ignoroval ust. § 17 zák. č. 191/1950 Sb., z ktorého vyplýva, že odporca nie je vo všeobecnosti oprávnený vznášať kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky. Môže síce vzniesť určité námietky, ale dôkazné bremeno je následne na ňom. V prejednávanej veci však odporca žiadne námietky nevzniesol, súd preto nebol legitimovaný, aby sám postupom podľa § 120 ods. 1 O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Prvostupňový súd teda v rozpore s označeným ustanovením O.s.p. vykonal z vlastnej iniciatívy a bez legitímneho podnetu dokazovanie, ktoré „údajne“ preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Ak navrhovateľ v konaní predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, súd mal rozhodnúť o jeho nárokoch len z tohto ním predloženého dôkazu. Potreba vykonať ďalšie dôkazy z konania nevyplynula. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté. Navrhovateľ v súvislosti s právnym posudzovaním zmenky a nárokov z tohto cenného papieru poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.08.2002, sp. zn. 25Cdo/1839/2000, podľa ktorého zmenkový záväzok je celkom samostatný a oddelený od záväzku, ktorý bol pôvodom jeho vzniku. Nakoľko zmenkový záväzok je priamy, bezprostredný, nesporný, abstraktný, samostatný a celkom nezávislý aj od zabezpečovanej pohľadávky, súd nemôže od navrhovateľa požadovať, aby preukázal vzťah medzi pôvodným majiteľom zmenky a odporcom. Napokon pripomenul i § 17 zák. č. 191/1950 Sb. (ktorým sa obsahovo prebral čl. 17 Ženevského dohovoru o jednotnom zmenkovom zákone), zakotvujúci zásadu zmenkového práva v tom smere, že dlžník zo zmenky v zásade nemôže vznášať určité námietky následnému majiteľovi zmenky. Navrhovateľ v závere odvolania citoval pasáže z niektorých rozhodnutí odvolacích súdov (Krajský súd v Prešove, v Banskej Bystrici). V čase pred vyjadrením odporcu k odvolaniu predložil (č.l. 149 spisu) navrhovateľ „Odpoveď na vyjadrenie odporcu“ obsahujúcu okrem duplicitnej argumentácie (prezentovanej už v odvolaní) polemiku so vznesenou námietkou premlčania. Odporca sa v podanom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku. Zabezpečovaciu povahu zmenky jednoznačnene preukazujú údaje obsiahnuté na zmenke a vyplýva to aj zo spotrebiteľskej zmluvy (hrubým spôsobom narúšajúcej rovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán) uzavretej so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o., ktorá je neúspešná v súdnych konaniach (vrátane exekučnej veci odporcu), v rámci ktorých sa domáha pohľadávok z rozhodcovských rozsudkov. Postúpením zmenky rubopisom (kde nie je rozhodujúci vznik záväzku) na navrhovateľa však odporca stratil možnosti obrany voči veriteľovi, čo vykazuje znaky vedomého obchádzania zákona (rozsudok KS v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013), sankcionované neplatnosťou v zmysle § 39 OZ. Zároveň odporca poukázal na povinnosť súdu vyplývajúcu z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ (napr. C-19/20111) v každom štádiu konania (vrátane konania v ktorom sa uplatňuje právo zo zmenky) z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský právny vzťah za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Dodal, že ak nevzniklo právo na vyplnenie zmenky, nemožno ju indosovať, ani sa na jej základe domáhať akýchkoľvek práv (uznesenie Ústavného súdu SR 50/2010 zo dňa 10.2.2010). V štádiu po vyhlásení rozsudku okresného súdu navrhovateľ podaním došlým 21.12.2015 zobral svoj návrh späť v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne a žiadal konanie v tejto časti zastaviť. Odporca sa predmetný dispozitívny úkonom navrhovateľa vyjadril súhlas. Podľa § 208 O.s.p. ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví. S poukazom na popísanú procesnú situáciu a citované zákonné ustanovenie odvolací súd pripustil späťvzatie návrhu navrhovateľa v časti zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne, rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušil a konanie v tomto rozsahu zastavil. Následne krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok potvrdil (v rozsahu nad časť zastavenú na základe späťvzatia návrhu) podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny. Primárne je nevyhnutné odmietnuť námietku arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Prvostupňovým súdom predostreté odôvodnenie totiž konzistentným a logickým spôsobom zodpovedalo relevantné právne otázky súvisiace s uplatneným nárokom, preto zodpovedá nárokom kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle základného práva na súdnu ochranu. Odvolací súd sa s vyslovenými závermi súdu I. stupňa stotožnil, v konkrétnostiach na ne preto odkazuje a na zdôraznenie ich správnosti (rešpektujúc závery rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR k aplikácii § 219 ods. 2 O.s.p) vo vzťahu k podstate odvolacej argumentácie - popretiu možnosti všeobecného súdu z úradnej moci posudzovať spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, ktorý indosovaná zmenka zabezpečovala - upriamuje pozornosť odvolateľa na Spoločné stanovisko (č. 93) občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 20.10.2015 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS a súdov SR č. 8/2015, v plnej miere legitimujúceho závery/postup okresného súdu, keď uvádza, že „ak navrhovateľ ako dôkaz uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použije, že pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok právny základ“. Uvedené explicitne dopadá i na právny režim Nariadenia a vychádza z postulátu o neprijateľnom znížení právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi v prípade rigidnej aplikácie § 17 zák. č. 191/1950 Sb. Prijatie výkladu smerujúceho k povinnosti spotrebiteľa bez výhrad uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa indosovanej zmenky a až následne ho žalovať o náhradu škody, s povinnosťou v takomto konaní dokazovať, že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka, by totiž v konečnom dôsledku viedlo k neprijateľnému prenosu povinnosti na spotrebiteľa. Inými slovami, sociálno-právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za okolnosti približne vyváženého pomeru síl účastníkov zmluvy a súčasne len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania záujmov. V okolnostiach posudzovanej veci to znamená, že pokiaľ prvostupňový súd i pri rešpektovaní základnej zmenkovo-právnej doktríny, zistil na základe výslovného vyjadrenia samotného odporcu, ako i zo zmenky samotnej (z čísla zmluvy o spotrebiteľskom úvere na nej obsiahnutej), že na strane odporcu ide o spotrebiteľa, a následne mu poskytol príslušnú ochranu, ide o ústavne konformný postup. Pokiaľ v nadväznosti na takto ustálené východisko okresný súd prezentoval konkrétne závery o nedostatkoch zákonných náležitostí zmluvy o úvere (v ktorej má zmenka právny základ), vedúcich k následku v podobe bezpoplatkovosti a bezúročnosti úveru, resp. úvahu o prekročení stanoveného limitu (30 % z istiny) pre prípustnosť zabezpečovacej zmenky, absentuje tu zo strany odvolateľa akákoľvek protiargumentácia. Odvolací súd v tejto spojitosti poukazuje na principiálnu zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.), pričom platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Opísaný prístup odvolateľa preto nevyhnutne vedie k procesnému neúspechu v odvolacom konaní. Nakoľko (teda) boli odvolacie dôvody navrhovateľa neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. Z rovnakého dôvodu potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore ako i hľadisko účelnosti priznávaných trov. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť titulom ich náhrady odporcovi sumu 159,71 eur. V odvolacom konaní bol totiž odporca úspešný (odvolaniu protistrany nebolo vyhovené), a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. má právo na náhradu účelne vynaložených trov. Tieto predstavujú odmenu za dva úkony právnej služby - vyjadrenie k meritórnemu odvolaniu a vyjadrenie k návrhu na späťvzatie (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) - po 71,37 eur + režijný paušál 8,39 eur (úkon v roku 2015) a 8,58 eur (úkon v roku 2016, oba v súlade s § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Nakoľko právne zastúpenie odporcu pretrvávalo aj v odvolacom konaní, taktiež túto čiastku je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu odporcu. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 . Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné