Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/110/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113229699 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113229699.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Mestský investorský útvar, s.r.o., so sídlom Na Priekope 17, 010 01 Žilina, IČO: 31 628 991, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom Legionárska 6434/2, 911 01 Trenčín, IČO: 47 251 913, proti žalovanému: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, právne zastúpenému HADBÁBNA & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Prielohy 1012/1C, 010 07 Žilina, IČO: 47 249 722, v konaní o zaplatenie sumy 8.298,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 225/2013-233 zo dňa 15.1.2016 a o späťvzatí žaloby v časti istiny, takto r o z h o d o l : P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie istiny vo výške 8.298,48 Eur, rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 225/2013-233 zo dňa 15.1.2016 v tejto časti z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e . Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 225/2013-233 zo dňa 15.1.2016 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 0,5 % úrok z omeškania denne zo sumy 4.149,24 Eur od 14.11.2009 do zaplatenia a 0,5 % úrok z omeškania denne zo sumy 4.149,24 Eur od 15.6.2010 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.298,48 Eur spolu s 0,5 % úrokom z omeškania denne zo sumy 4.149,24 Eur od 14.11.2009 do zaplatenia a s 0,5 % úrokom z omeškania denne zo sumy 4.149,24 Eur od 15.6.2010 do zaplatenia a priamo na účet právneho zástupcu žalobcu nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 495 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 1.756,35 Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 4.149,24 Eur spolu s 0,5 % úrokom z omeškania denne z tejto sumy od 14.11.2009 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Žalobca uplatnené právo odôvodnil odkazom na Mandátnu zmluvu zo dňa 1.6.1995, ktorú uzatvoril ako mandatár so žalovaným ako s mandantom. Na základe tejto zmluvy vyúčtoval faktúrou č. 10090126 žalovanému odmenu za poskytnutú investorskú a poradenskú činnosť za mesiac október 2009 vo výške 4.149,24 Eur, ktorú žalovaný nezaplatil. Okrem istiny žalobca uplatnil tiež právo na zaplatenie dohodnutého úroku z omeškania. 2. Žalobca samostatne podanou žalobou zaevidovanou pred okresným súdom pod sp. zn. 11Cb/109/2014 žiadal žalovaného zaviazať na zaplatenie odplaty za investorskú a poradenskú činnosť za mesiac máj 2010 vo výške 4.149,24 Eur na základe rovnakej mandátnej zmluvy, ktorá odmena bola vyúčtovaná faktúrou 10100051. Aj v tejto veci uplatnil žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania 0,5 % denne z dlžnej sumy od 15.6.2010 do zaplatenia. 3. Uznesením č.k. 11Cb/225/2013-53 zo dňa 1.3.2015 okresný súd rozhodol o spojení vecí vedených pod sp. zn. 11Cb/225/2013 a 11Cb/109/2014 tak, že konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. 11Cb/225/2013. 4. Okresný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné uzatvorenie Mandátnej zmluvy dňa 1.6.1995 medzi žalobcom ako mandatárom a žalovaným ako mandantom, vrátane prílohy č. 1, 2 a 3, tvoriacich obsahovú náplň investorskej, inžinierskej a poradenskej činnosti a uzatvorených Dodatkov č. 1, 2 a 3, ďalej realizácia úkonov výpovede mandátnej zmluvy žalovaným zo dňa 16.3.2009 a vystavenie faktúr žalobcom na zaplatenie odmeny za poradenskú a investorskú činnosť za mesiace máj 2010 a október 2009, každá vo výške 4.149,24 Eur, ktoré žalovaný nezaplatil. Okresný súd sa s ohľadom na uplatnené právo žalobcu ako mandatára na zaplatenie odmeny za výkon investorskej a poradenskej činnosti za uvedené mesiace zaoberal skúmaním, či v danej dobe existoval hmotno-právny základ uplatnenia takéhoto práva, teda platná mandátna zmluva. V tomto smere okresný súd hodnotil právny úkon výpovede žalovaného zo dňa 16.3.2009 s prihliadnutím na článok VI. bod 2 mandátnej zmluvy, kde zmluvné strany dohodli 6-mesačnú výpovednú dobu v prípade, že niektorá zo zmluvných strán poruší závažným spôsobom dojednania zmluvy. Podľa okresného súdu takýmto zmluvným dojednaním zmluvné strany využili dispozitívny charakter úpravy vyplývajúcej z § 574 a § 575 Obchodného zákonníka, možnosť výpovede tejto zmluvy dojednali odlišne od dispozitívnej hmotno- právnej úpravy a takáto zmluvná úprava vylučuje aplikovanie dispozitívnej úpravy podľa § 574 a § 575 Obchodného zákonníka. Okresný súd vyhodnotil úkon výpovede žalovaného ako neplatný právny úkon pre nenaplnenie dôvodu vymedzeného v článku VI. mandátnej zmluvy a poukázal v tomto smere aj na závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/40/2011 zo dňa 7.9.2001, kde v obdobnej veci zaujal krajský súd rovnaký prejudiciálny záver k otázke platnosti výpovede žalovaného. Okresný súd tak uzavrel, že v roku 2009 a 2010 existoval medzi účastníkmi právny vzťah založený platnou Mandátnou zmluvou zo dňa 1.6.1995. 5. Okresný súd sa ďalej zaoberal otázkou, či na základe tejto mandátnej zmluvy žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky vo forme odplaty za investorskú a poradenskú činnosť. V tomto smere považoval okresný súd za relevantný obsah písomného vyhotovenia predmetnej mandátnej zmluvy, jej Dodatku č. 2 zo dňa 15.12.1999 a obsah prílohy č. 1 a č. 3 tejto zmluvy, ktoré vymedzujú obsahovú náplň investorskej a poradenskej činnosti. Z týchto dojednaní vyplýva, že za výkon investorskej a poradenskej činnosti dojednali zmluvné strany paušálnu odmenu 1.500.000,- Sk + DPH v každom kalendárnom roku pri súčasnom dojednaní jej postupnej realizácie na základe faktúry vystavenej mandatárom po skončení príslušného kalendárneho mesiaca. Podľa okresného súdu z takéhoto dojednania vyplýva vznik práva žalobcu na paušálnu odmenu za poradenskú a investorskú činnosť realizovanú v danom kalendárnom roku bez toho, že by toto právo bolo závislé na rozsahu zrealizovanej činnosti. Uvedené okresný súd konštatoval aj s prihliadnutím na dojednanú obsahovú náplň poradenskej činnosti podľa prílohy č. 3 zmluvy, kde zmluvné strany nedojednali taxatívny výpočet druhu úkonov a činností, ktoré pod túto obsahovú náplň spadajú, čo bolo dané práve povahou poradenskej činnosti, ktorá zahŕňa široké spektrum činností a úkonov. Pokiaľ žalovaný odkazom na úpravu § 266 ods. 1, a 4 Obchodného zákonníka navrhol vypočuť ako svedkov JUDr. G. M. a Ing. K. C. k obsahu úmyslu týchto osôb konajúcich za žalovaného pri dojednávaní Mandátnej zmluvy v časti paušálnej odmeny, okresný súd tento dôkazný návrh zamietol a primárne vychádzal z obsahu zmluvného dojednania vyplývajúceho z Dodatku č. 2 k mandátnej zmluvy, ktoré je dostatočne určité a zrozumiteľné z hľadiska kritérií platnosti tohto právneho úkonu. Okresný súd vo vzťahu k výkladu prejavu vôle zmluvných strán primárne aplikoval úpravu v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že pokiaľ účastníci rozdielne vykladali dojednanie o paušálnej odmene, nedošlo by k odstráneniu tejto rozdielnosti ani vykonaním výsluchu uvedených svedkov. Okresný súd vychádzal z výkladu dojednania o paušálnej odmene, podľa ktorého toto dojednanie zakladá žalobcovi právo na paušálnu odmenu za kalendárny rok v prípade výkonu poradenskej a investorskej činnosti v danom kalendárnom roku nezávisle na rozsahu tohto plnenia, čomu korešponduje aj samotná skutočnosť dojednania práve paušálnej odmeny, teda odmeny, vo vzťahu ku ktorej nie je možné plnenie, za ktoré je dojednávaná, vopred odhadnúť čo do jeho kvantifikácie. Dohodu účastníkov o realizácii paušálnej ročnej odmeny na základe faktúr vystavených po skončení kalendárneho mesiaca vyhodnotil okresný súd ako dojednanie spôsobu vyúčtovania paušálnej odmeny. Žalobcovi tak vzniklo právo na zaplatenie odplaty za investorskú a poradenskú činnosť za kalendárny rok v prípade, ak v priebehu kalendárneho roka takýto druh činností žalovanému poskytol, a to nezávisle na rozsahu takto poskytnutého plnenia a nezávisle na tom, kedy v priebehu kalendárneho roka takéto plnenie poskytol. 6. S ohľadom na uvedený záver okresný súd ďalej skúmal, či za rok 2009 a 2010 vzniklo žalobcovi právo na paušálnu odmenu za investorskú a poradenskú činnosť, pričom vykonal dôkaz oboznámením listinných dôkazov, ktoré tvorili prílohu podania žalobcu zo dňa 28.10.2015 (č.l. 108 - 180), a dospel k záveru, že vykonanie tejto činnosti v roku 2009 aj v roku 2010 žalobca preukázal. Podľa okresného súdu predložené dôkazy podľa ich obsahu vecne spadajú pod dojednaný obsah poradenskej a investorskej činnosti podľa príloh č. 1 a 3 mandátnej zmluvy. Jedná sa napríklad o doklad preukazujúci realizáciu investorskej činnosti v roku 2009 (č.l. 131) označený ako „Vec: Doklady k stavbe Vonkajšie osvetlenie Lesopark Chrasť“, podľa ktorého zasiela žalobca žalovanému doklady ukončenej stavby. Ako doklad o realizácii investorskej činnosti v roku 2010 hodnotil okresný súd napríklad listinný dôkaz z č.l. 118 - list žalobcu adresovaný žalovanému zo dňa 17.6.2010 označený ako „Vec: Žilina - Hájik II stavba, bytový objekt E9 - 62b.j. - sanácia zosuvu - zaslanie PD“, podľa ktorého žalobca zasielal žalovanému vypracovanú projektovú dokumentáciu sanácie zosuvu pri bytovom objekte. Ako ďalšie dôkazy o realizácii investorskej činnosti hodnotil okresný súd napríklad list z č.l. 125 spisu vo veci stavby bytového objektu E9-62 B.j. - žiadosť o určenie súpisného čísla, kde žalobca žiadal žalovaného o určenie súpisného čísla a zasielal žalovanému prílohy uvedené v liste. Za dôkazy o realizácii činnosti v roku 2009 vyhodnotil okresný súd napríklad dôkaz z č.l. 168 - Plnenie rozpočtu k 30.9.2009, ktorým žalobca žalovanému zasielal plnenie rozpočtu spolu s komentárom k jednotlivým stavbám a prílohami. Za takýto doklad o plnení činnosti v roku 2010 okresný súd označil aj listinný dôkaz z č.l. 112 označený ako Plnenie rozpočtu za I. štvrťrok 2010. 7. S prihliadnutím na uvedené považoval okresný súd za irelevantnú obranu žalovaného o nepreukázaní plnenia poradenskej a investorskej činnosti práve v mesiacoch máj 2010 a október 2009, nakoľko relevantným pre vznik práva žalobcu na paušálnu odmenu je skutočnosť preukázania výkonu tejto činnosti v roku 2009 a v roku 2010. Z obsahu mandátnej zmluvy nevyplývalo, že by žalobca mal jednotlivé úkony pri realizácii zadanej činnosti vykonávať na základe osobitných pokynov žalovaného a naopak v článku IV. bod 2 zmluvy bolo dojednané, že v činnostiach špecifikovaných v prílohách č. 1 a 3 mandátnej zmluvy postupuje mandatár samostatne. Žalobca aj v roku 2009 a v roku 2010 vykonával jednotlivé úkony poradenskej a investorskej činnosti pri realizácii konkrétnych zadaní, ktoré mu žalovaný adresoval aj po tom, ako zrealizoval úkon výpovede mandátnej zmluvy, čo preukazujú listinné dôkazy predložené žalobcom ako príloha jeho podania z 28.10.2015. Okresný súd preto hodnotil ako nedôvodnú obranu žalovaného, že po výpovedi nezadával žalobcovi vykonávanie ďalšej činnosti a tiež obranu žalovaného, ktorý poukázal na obsah výpovede mandátnej zmluvy, ktorou mal dať žalobcovi pokyn, aby dojednané činnosti ďalej nevykonával. Keďže okresný súd vychádzal zo záveru o neplatnosti tejto výpovede, nebola relevantná argumentácia žalovaného odkazom na úpravu § 574 ods. 3 a § 575 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorá dispozitívna úprava je spojená s účinkami výpovede, ktoré v tomto prípade nenastúpili. Doklady predložené žalobcom ako prílohu jeho podania z 28.10.2015 nie je možné podľa okresného súdu hodnotiť vzhľadom na ich obsah ako doklady svedčiace o dokončovaní skôr začatých činností, nakoľko ich obsah a časové obdobie, na ktoré sa vzťahujú, takýto záver vylučujú. Rovnako tieto doklady nie je možné hodnotiť ako plnenie povinností žalobcu podľa § 569 Obchodného zákonníka, ktoré predpokladá odovzdanie veci bez zbytočného odkladu. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobcu vyznal na bezodkladné odovzdanie vecí v zmysle § 569 Obchodného zákonníka a postup žalovaného, ktorý v priebehu rokov 2009 a 2010 požadoval plnenie žalovaného - výkon investorskej a poradenskej činnosti, takúto výzvu vylučuje. Okresný súd vychádzajúc zo záveru, že prílohy podania žalobcu z 28.10.2015 pokrývajúce prakticky celý rok 2009 a 2010 vyhodnotil ako dôkazy preukazujúce tvrdenie žalobcu o realizácii dohodnutej činnosti v uvedených rokoch, rozhodol o zamietnutí návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov K. E., Ing. Z. C., H. K., Mgr. H. J. a Bc. K. W.. Týchto svedkov žiadal žalovaný vypočuť k okolnosti, či žalobca v roku 2009 a 2010 vykonával poradenskú činnosť pre žalovaného, k okolnostiam, za akých dochádzalo ku kontaktu a odovzdávaniu podkladov od žalobcu žalovanému a k tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého žalovaný nemal k dispozícii dostatok odborne spôsobilých zamestnancov, a preto musel tieto činnosti žalobca naďalej vykonávať. Žalovaný nespochybnil realizáciu plnení, o ktorých svedčia predložené listinné dôkazy, ani skutočnosť, že komunikácia medzi žalobcom a žalovaným prebehla, a preto je irelevantné, aké boli okolnosti odovzdávania týchto dokladov a či žalovaný mal alebo nemal dostatok odborne spôsobilých pracovníkov. Prílohy podania žalobcu z 28.10.2015 podľa okresného súdu nesvedčia len o samotnom odovzdávaní dokladov žalovanému, ale aj o samotnom zabezpečení týchto dokladov, teda o vykonaní konkrétnych úkonov žalobcom pre žalovaného v rámci dojednaného predmetu mandátnej zmluvy, teda o splnení záväzku žalobcu vyplývajúceho z tejto zmluvy. Samotná realizácia úkonov žalobcu, o ktorých tieto listinné dôkazy svedčia, nebola žalovaným spochybnená a žalovaný nespochybnil ani tvrdenie žalobcu o realizovaní ďalších úkonov v rámci poradenskej činnosti zahŕňajúcich účasť na poradách s primátorom, viceprimátorom mesta alebo s prednostom, zasadnutia mestského zastupiteľstva, čo sú úkony spadajúce pod poradenskú činnosť podľa prílohy č. 3 mandátnej zmluvy. Vychádzajúc z týchto záverov nie je možné podľa okresného súdu uplatnené právo žalobcu na zaplatenie odplaty hodnotiť ako výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Okresný súd potom konštatoval dôvodnosť žaloby v celom rozsahu a žalobcovi priznal právo na zaplatenie sumy 8.298,48 Eur ako právo na zaplatenie dohodnutej odmeny podľa § 566 ods. 1, § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka. 8. Ohľadom nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania okresný súd konštatoval omeškanie žalovaného so splnením peňažného záväzku zaplatiť žalobcovi dlžnú odplatu. Účastníci pre tento prípad v článku IV. bod 7 mandátnej zmluvy dohodli úrok z omeškania vo výške 0,5 % denne z neuhradenej čiastky. Žalobca tento úrok uplatnil odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti daňového dokladu - faktúry. Ohľadom výšky úroku z omeškania rešpektoval okresný súd zmluvnú vôľu účastníkov vyjadrenú v dojednaní mandátnej zmluvy. Takýto úrok z omeškania stíha žalovaného pri porušení jeho základnej zmluvnej povinnosti včas zaplatiť dohodnutú odmenu. Žalobca právo na zaplatenie úroku z omeškania uplatnil v dohodnutej sadzbe a podľa okresného súdu takýto výkon práva nie je možné hodnotiť ako výkon v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktorý by nepožíval ochranu podľa § 265 Obchodného zákonníka, tak ako sa toho žalovaný domáhal. Okresný súd poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/40/2011 zo dňa 7.9.2011, ktorý vyhodnotil úrok z omeškania v sadzbe 0,5 % denne ako primeraný a vo vzťahu k tomuto úroku z omeškania nenašiel priestor pre aplikáciu § 265 Obchodného zákonníka. S ohľadom na tieto závery okresný súd nevzhliadal priestor ani pre posúdenie uplatneného úroku z omeškania z hľadiska prípadného rozporu dohody o výške úrokov z omeškania s dobrými mravmi. 9. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi ako úspešnému účastníkovi plnú náhradu trov konania, a to v rozsahu súdnych poplatkov za pôvodne samostatne podané žaloby spolu vo výške 495,- Eur a trov právneho zastúpenia v sume 1.756,35 Eur. 10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie cestou právneho zástupcu. V odvolaní namietal názory súdu prvej inštancie, s ktorými sa nestotožňuje a považuje ich za nesprávne. Vo veci nebolo vykonané dostatočné dokazovanie, okresný súd neposúdil vôľu prejavenú pri uzatvorení zmluvy, nesprávne posúdil charakter paušálnej odmeny a nedostatočne odôvodnil vyhodnotenie dôkazov. Vo vzťahu k posúdeniu nároku žalobcu na tzv. paušálnu odmenu žalovaný uviedol, že je nepochybné, že nárok na odmenu môže vzniknúť len za výkon činnosti, teda za riadne vykonanú činnosť. Mandátna zmluva rátala s konkrétnou výškou paušálnej odmeny za obdobie kalendárneho roka len v prípade, že počas celého tohto obdobia žalobca činnosti skutočne a riadne vykonával. Pokiaľ za časť dohodnutého obdobia žalobca činnosti nevykonával, nemôže požadovať celú paušálnu odmenu. Taký výkon by viedol k záveru, že žalobcovi stačí, aby vykonal za celý rok 1 úkon poradenskej činnosti a automaticky mu vznikne nárok na celú ročnú odmenu. Vyhodnotenie paušálnej odmeny a jej povahy súdom prvej inštancie nemá oporu v žiadnom právnom predpise, ani v samotnej zmluve. Okresný súd zaujal stanovisko, že paušálna odmena je odmenou, ktorá bude za každých okolností vyplatená žalobcovi, ak vyvinie akúkoľvek činnosť podľa zmluvy v ľubovoľnom rozsahu. Podľa žalovaného chápanie pojmu paušálna odmena nemožno stotožňovať s pojmom bezpodmienečná odmena. V praxi bývajú časté dojednania o tom, že ak nebolo poskytnuté plnenie v celej predpokladanej výške, nárok na paušálnu odmenu nevznikne. V prejednávanej veci s ohľadom na mesačné splatnosti odmeny je zrejmé, že úmyslom zmluvných strán muselo byť reflektovanie tejto skutočnosti, teda že nárok na odmenu vzniká len za tie mesačné obdobie, kedy k plneniu podľa zmluvy došlo. Otázkou, prečo bolo dohodnuté mesačné vyplácanie odmeny, sa okresný súd nezaoberal. Pojem paušálna odmena bolo potrebné skúmať aj s prihliadnutím na vôľu zmluvných strán a nielen podľa gramatického a kontextuálneho výkladu tohto pojmu. Ohľadom výkladu právneho úkonu poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Cdo 940/2007, podľa ktorého jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť vykladané najprv prostriedkami gramatickými, logickými, či systematickými a súd posúdi na základe dokazovania, aká bola skutočná vôľa strán. Keďže pojem paušálnej odmeny nebol účastníkmi konania definovaný, bolo potrebné skúmať skutočnú vôľu strán. Okresný súd nevypočutím svedkov ohľadom spornej zmluvy a rokovaní, ktoré uzavretiu zmluvy predchádzali, odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, keďže si bez ďalšieho mechanicky osvojil gramatický výklad sporného ustanovenia, čím súčasne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. 11. Žalovaný považoval za nesprávny, predčasný a neodôvodnený aj záver okresného súdu, ktorý konštatoval preukázanie výkonu činnosti zo žalobcom predložených listinných dôkazov. Zo strany okresného súdu absentuje úvaha o hodnotení dôkazov. Okresný súd konštatoval, že tieto dôkazy vecne spadajú pod dojednaný obsah poradenskej činnosti, avšak neuviedol, prečo by listinné dôkazy mali pod túto činnosť spadať. Okresný súd len opísal niektoré vybrané dôkazy, avšak nie je zrejmé, aké hodnotiace kritéria pri ich posudzovaní použil. Okresný súd príkladom poukázal na niektoré doklady, pričom sa mal podrobne vyjadriť ku všetkým dôkazom, nakoľko v opačnom prípade nie je zrejmé akým spôsobom konkrétne listinné dôkazy vyhodnocoval. Bez hodnotenia všetkých dôkazov sa účastníkovi konania odníma možnosť konať pred súdom. V zmysle konštantnej judikatúry NS SR je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie aj právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu. Rovnako absentuje zdôvodnenie úvahy súdu ohľadom zamietnutia návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov, kedy sa okresný súd obmedzil len na konštatovanie, že predložené listinné dôkazy hodnotí ako dôkazy preukazujúce vykonávanie poradenskej činnosti a svedkov nie je potrebné vypočúvať. Žalovaný pritom nerozporoval skutočnosť, že žalobca isté činnosti vykonal, avšak namietal charakter tejto činnosti a tvrdil, že nejde o plnenie podľa zmluvy. Ohľadom týchto sporných okolností bolo nevyhnutné navrhnutých svedkov vypočuť. 12. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom okresného súdu, že argumentácia odkazom na ust. § 574 ods. 3 a § 575 ods. 3 Obchodného zákonníka je irelevantná z dôvodu, že okresný súd vychádzal z neplatnosti výpovede. Povahu jednotlivých úkonov žalovaného je nutné vyhodnocovať s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný výpoveď považoval za platnú, a preto nemožno tvrdiť, že úkony po doručení výpovede boli požiadavkami na nové plnenie. V zmysle ust. § 567 ods. 2 Obchodného zákonníka je mandatár povinný rešpektovať záujmy mandanta a keďže z výpovede bez ohľadu na jej platnosť sa mandatár dozvedel o záujme mandanta nepokračovať vo výkone činnosti podľa zmluvy, bol povinný záujmy mandanta rešpektovať. Mandatár teda nemohol zmluvu plniť v súlade so zákonom, nakoľko nerešpektoval záujmy mandanta a priznanie nároku na odmenu za činnosti vykonané v rozpore so záujmami mandanta je v rozpore so zákonom aj poctivým obchodným stykom. 13. K nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 0,5% denne žalovaný uviedol, že tento úrok, ktorý predstavuje 182,5% ročne, nemôže byť platne dojednaný a nemôže obstáť vo svetle princípu spravodlivosti a zásady poctivého obchodného styku. Takýto úrok nepredstavuje primeranú reparáciu za eventuálne omeškanie žalovaného, ale hraničí s úžerou. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/1484/2004, ktorý považoval za odporujúce dobrým mravom, teda za úžernícke, úroky vo výške 60% ročne. V nemeckom práve je hranica úžery stanovená pri úrokovej sadzbe vyššej ako 40 %. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2M Obdo 1/2010 zo dňa 12.05.2010, podľa ktorého úrok z omeškania plní sčasti aj kompenzačnú funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá veriteľovi vznikla tým, že nedostal peňažné plnenie včas. Zmluvne dohodnutá úroková sadzba pre prípad omeškania však nie je úplne neobmedzená a aj pre takúto dohodu platí ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, pričom ak by boli úroky z omeškania dohodnuté vo výške, ktorá poctivému obchodného styku odporuje, nemožno právu z takejto dohody priznať ochranu. Okresný súd v zmysle týchto záverov nepostupoval, neskúmal, aké boli okolnosti prípadu, v odôvodnení absentuje úvaha a vyhodnotenie kritérií povahy a charakteru záväzku. Javí sa ako nedostatok tiež to, že okresný súd nevypočul navrhovaných svedkov Ing. C. a JUDr. M., ktorí sa k okolnostiam uzatvárania zmluvy a k dohode o úroku z omeškania mohli vyjadriť. Nie je možné vylúčiť, že sa v danom prípade jedná aj o chybu v písaní, kedy výška úrokov z omeškania mala byť 0,05% denne a nie 0,5% denne. Žalovaný poukázal aj na ďalšie rozhodnutie NS SR sp. zn. 6M Obdo 5/2009 zo dňa 26.11.2009, podľa ktorého dohoda o úroku z omeškania bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ak výška dohodnutých úrokov z omeškania podstatnou mierou prevyšuje hornú hranicu úrokovej sadzby, ktorú poskytovali banky v čase dohody účastníkov, a nevyžadovali si to okolnosti súvisiace so záväzkom povinnej strany, resp. hroziace dôsledky nesplnenia záväzku. Okresný súd tieto okolnosti neskúmal a mechanicky si osvojil závery rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, pričom sa nezaoberal ich správnosťou. Zmluvná voľnosť pri dojednávaní úrokov z omeškania nie je úplne neobmedzená ani podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 216/1996. Pri výške žalovanej sumy 8.298,48 Eur predstavujú požadované úroky z omeškania ku dňu spísania odvolania 90.972,09 Eur, čo niekoľkonásobne a neprimerane presahuje žalovanú sumu. Vo vzťahu k výške úrokov z omeškania ide o prípad zneužívania práva na úkor žalovaného. Žalobca tak žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť alebo tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 14. Žalobca podaním zo dňa 25.04.2016 zobral žalobu v časti späť a zároveň sa vyjadril k odvolaniu žalovaného. Žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie istiny 8.298,48 Eur z dôvodu, že dňa 04.03.2016 žalovaný uvedenú sumu uhradil a platbu označil ako úhradu istiny na základe rozsudku okresného súdu. Žalobca žiadal v tejto časti konanie zastaviť a priznať plnú náhradu trov konania. 15. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného žiadal žalobca napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť a zaviazať žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaný istinu v plnej výške uhradil a konanie je potrebné v tejto časti zastaviť, považoval žalobca odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku o zaplatenie sumy 8.298,48 Eur za nedôvodné. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,5% denne žalobca uviedol, že tvrdenia žalovaného nie sú dôvodné a zachádzajú v istých častiach do roviny absurdity. Konkrétne sa jedná o úvahu, že nie je možné vylúčiť, že v danom prípade došlo k chybe v písaní a namiesto 0,05% bola uvedená suma 0,5%. Právo na zaplatenie úroku z omeškania bolo prvýkrát uplatnené niekedy v roku 2009 a odvtedy sa žalovaný k tomuto nároku opakovane vyjadroval a nikdy takúto úvahu nevzniesol. Navrhovať vypočuť Ing. C., prípadne JUDr. M. na skutočnosť, či sa náhodou nepomýlili pri určovaní výšky úroku z omeškania za situácie, keď túto výšku navrhli zmluvným stranám oni a nikdy od roku 1995 ju nikto nenamietal, je nedôvodné. Žalovaný nemal pravdu ani ak tvrdí, že vyčíslená výška úroku z omeškania nemôže byť racionálne odôvodnená a že sa jedná o výkon práva šikanóznym, neprimeraným a nedôvodným spôsobom a o zneužitie práva na úkor žalovaného. Žalovaný neuviedol, že to bol on, kto jednostranne a svojvoľne porušil zmluvu, pričom takéto porušenie nebolo vyvolané žiadnymi objektívnymi okolnosťami na jeho strane, ale sa jednalo o osobné rozhodnutie primátorov Ing. J. a Ing. F. zlikvidovať organizáciu žalobcu a odborné práce, ktoré dovtedy žalobca vykonával, začať zadávať iným osobám. K porušeniu práva tak došlo výhradne a jedine žalovaným, pričom dĺžka porušovania tohto práva žalovaným je neobvyklá a práve a jedine ona má za následok vznik tvrdenej výšky úroku z omeškania. Žalovaný neuviedol, prečo na myšlienku zaplatiť istinu po tom, čo sa stala splatná a bola vymáhaná, neprišiel na začiatku svojho omeškania, ale až dnes po približne piatich rokoch, keď aktuálne tvrdí, že istinu zaplatil iba preto, aby zabránil narastaniu úroku z omeškania. Za daného skutkového stavu a vzhľadom na správanie sa žalovaného nie je možné tvrdiť, že by výkon práva uplatňovať zaplatenie dohodnutých úrokov z omeškania bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalobca toto právo uplatnil okamžite, keď mu vzniklo, teda keď sa žalovaný dostal do omeškania, žalovaný bol od počiatku uzrozumený s tým, že bude musieť úrok z omeškania zaplatiť a bolo výlučne na ňom, ako vysoký v konečnom dôsledku bude. Dohodnutá výška úroku z omeškania v čase vzniku dohody v roku 1995 v obchodnom styku nebola a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, tak ako to konštatovali súdy v predchádzajúcich rozhodnutiach a aj v tomto súdnom konaní. V časti výroku o príslušenstve pohľadávky tak žiadal žalobca odvolaním napadnutý rozsudok potvrdiť. 16. Žalovaný na výzvu Krajského súdu v Žiline podaním zo dňa 10.06.2016 (č.l. 272) oznámil, že k úhrade istiny pristúpil výlučne z dôvodu, že súdy žalobcovi vo viacerých súdnych konaniach, v ktorých uplatňuje obdobné nároky, vyhoveli a priznali mu aj nárok na úroky z omeškania. S týmito závermi sa žalovaný nestotožňuje a voči doterajším rozhodnutiam podal riadne, resp. mimoriadne opravné prostriedky. Vykonanie úhrady žalovaným nie je uznaním akýchkoľvek nárokov žalobcu a jediným dôvodom úhrady je snaha predísť narastaniu uplatňovaných úrokov z omeškania, čím samotný základ žaloby ostáva sporným. O tejto skutočnosti žalovaný písomne informoval aj samotného žalobcu listom zo dňa 04.03.2016. Žalovaný tak má za to, že je potrebné, aby sa odvolací súd meritórne zaoberal aj tou časťou odvolania a napadnutého rozsudku, ktorá sa týka nároku na zaplatenie istiny, čo je dôvodné aj z toho hľadiska, že predmetom konania naďalej zostáva zaplatenie úrokov z omeškania, pričom nárok na príslušenstvo pohľadávky je priamo spojený s prípadnou existenciou či neexistenciou nároku na zaplatenie istiny. Žalovaný pritom dôvodnosť nároku na zaplatenie istiny odmieta. Žalovaný poukázal na uznesenie NS ČR sp. zn. 22Cdo/2149/2014, podľa ktorého možno za vážne dôvody, ktoré opodstatňujú nesúhlas žalovanej strany so späťvzatím žaloby, považovať to, že žalovaný alebo iný účastník konania má právny alebo iný (morálny, ekonomický a podobne) záujem na tom, aby o žalobe bolo meritórne rozhodnuté. Žalovaný má záujem, aby odvolací súd vyhodnotil, či nárok na istinu je alebo nie je dôvodný, čím bude dosiahnuté odstránenie spornosti uplatňovaných nárokov medzi účastníkmi konania alebo bude vyriešená otázka dôvodnosti uplatňovaného príslušenstva. Žalovaný preto so späťvzatím žaloby v časti uplatnenej istiny vo výške 8.298,48 Eur nesúhlasil. 17. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379 CSP a ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za aplikácie ust. § 370 CSP rozhodol o pripustení späťvzatia žaloby v časti istiny, zrušení rozsudku okresného súdu a zastavení konania v tejto časti a zároveň za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania a nahradiť trovy konania pred súdom prvej inštancie potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 18. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/110/2016-275 zo dňa 26.09.2016 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 18.10.2016, na základe čoho boli splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP. 19. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania zo dňa 02.03.2016 (č.l. 252 spisu), krajský súd v odvolacom konaním bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa. § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 20. Podľa ust. § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. 21. Podľa ust. § 370 ods. 2 CSP súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. 22. Podľa ust. § 370 ods. 3 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane. 23. Z titulu žalovaným v zákonnej lehote podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu nenadobudol tento rozsudok okresného súdu právoplatnosť, a preto v zmysle ust. § 370 ods. 1 CSP prichádza do úvahy dispozícia žalobcu s podanou žalobou v podobe späťvzatia žaloby v časti požadovanej istiny. Účinky späťvzatia žaloby žalobcom po rozhodnutí súdu prvej inštancie a tiež nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby žalobcom v časti istiny v podaní žalovaného zo dňa 10.06.2016 (č.l. 272 spisu) je v zmysle ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP potrebné posudzovať podľa ust. § 370 CSP za zhodnotenia existencie či neexistencie vážnych dôvodov na strane žalovaného, pre ktoré žalovaný so späťvzatím žaloby žalobcom v časti nesúhlasil. Civilný sporový poriadok v citovanom ust. § 370 ods. 2 CSP pre nesúhlas so späťvzatím žaloby žalobcom v odvolacom konaní vyžaduje, aby tento nesúhlas bol podložený vážnymi dôvodmi, pričom nestanovuje, čo možno za takéto vážne dôvody na strane žalovaného, pre ktoré odvolací súd späťvzatie nepripustí, považovať. S prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu a na povahu uplatneného nároku je preto potrebné vždy zvážiť, či nesúhlas so späťvzatím žaloby je založený na právnom alebo inom, napr. morálnom, procesne ekonomickom a podobne záujme žalovanej strany, ktorý je spôsobilý odôvodniť požiadavku, aby o žalobe bolo meritórne rozhodnuté napriek prejavenému nedostatku vôle žalobcu pokračovať v spore (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32Odo 995/2004). V sporovom konaní je tento záujem spravidla daný, ak ide o konanie, ktoré mohlo byť začaté aj na návrh žalovaného a ktorého výsledkom je rozhodnutie majúce povahu tzv. iudicium duplex, alebo vtedy, ak má meritórne rozhodnutie význam pre právne postavenie žalovaného (obdobne rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 275/2005). O spory označované ako iudicium duplex sa jedná v prípade konaní, v ktorých sporové strany majú tak postavenie žalobcu, ako aj postavenie žalovaného, a v ktorých súd nie je súd viazaný návrhmi strán, pretože spôsob vyporiadania vyplýva priamo zo zákona (napr. konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva). Za vážne dôvody na strane žalovaného možno vo všeobecnosti označiť dôvody významné pre prejednanie veci, ktoré musia byť vecné, musia sa týkať podstaty sporu a viesť k záveru o dôležitosti rozhodnutia vo veci samej pre právne postavenie žalovaného. 24. V prejednávanom prípade žalobca uplatnil podanou žalobou voči žalovanému nárok na zaplatenie peňažnej čiastky s príslušenstvom. Nejedná sa teda o konanie, ktoré by bolo možné začať aj na návrh žalovaného a ktoré by malo povahu konania iudicium duplex. Okrem charakteru konania môžu byť príčinou nesúhlasu so späťvzatím aj vážne mimoprávne, napríklad eticky relevantné okolnosti, alebo vážne procesno-právne dôvody. Podľa názoru krajského súdu sa však v prípade žalovaným uvádzaných dôvodov nejedná o skutočnosti, ktoré by mali takýto charakter. Žalovaný so späťvzatím nesúhlasil z dôvodu, že k úhrade žalovanej istiny pristúpil v snahe predísť narastaniu žalobcom uplatňovaných úrokov z omeškania, samotný základ žaloby považuje žalovaný naďalej za sporný, a preto je potrebné meritórne sa zaoberať aj nárokom žalobcu na zaplatenie istiny. K tejto argumentácii žalovaného krajský súd uvádza, že v zmysle ust. § 339 ods. 2 Obchodného zákonníka pripísaním sumy peňažného záväzku na účet veriteľa dochádza k splneniu, a teda k zániku peňažného záväzku. Podľa žalobcom predloženého e-mailového potvrdenia o pohybe na jeho účte bola suma istiny 8.298,48 Eur na účet žalobcu pripísaná dňa 04.03.2016 s poznámkou, že sa jedná o úhradu istiny v tejto výške na základe rozsudku okresného súdu. Uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie istiny tým zanikol splnením. Krajský súd je toho názoru, že v prípade, ak dôjde k späťvzatiu žaloby z dôvodu, že uplatnená pohľadávka žalobcu zanikla splnením zo strany žalovaného, nie sú na strane žalovaného dané žiadne vážne dôvody pre jeho nesúhlas so späťvzatím žaloby v tejto časti. Krajský súd v tomto smere poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu ČR, napríklad rozhodnutie sp. zn. 25Cdo 1792/99, rozsudok sp. zn. 33Odo 809/2002 a rozsudok sp. zn. 32Odo 995/2004,v ktorom Najvyšší súd ČR uviedol, že ak žalobca zoberie žalobu späť preto, že uplatnená pohľadávka zanikla splnením zo strany dlžníka, stráca spor z pohľadu obidvoch účastníkov svoje opodstatnenie a dôvody, ktoré žalovaný uvedie ohľadom svojho nesúhlasu so späťvzatím žaloby, nemôžu byť považované za vážne. Krajský súd je názoru, že ak zo strany žalovaného došlo k úhrade žalovanej istiny v prospech účtu žalobcu, odpadla spornosť ohľadom uplatneného nároku na zaplatenie tejto istiny žalovaným v prospech žalobcu a nie je tak daný žiadny vážny dôvod, pre ktorý by sa v konaní o tejto časti nároku uplatneného žalobcom malo pokračovať. Nie je namieste odvolacím súdom posudzovať dôvodnosť, či nedôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej istiny za situácie, keď žalovaný istinu žalobcovi zaplatil, čím došlo k zániku tohto záväzku, a to bez ohľadu na pohnútky, ktoré žalovaného k zaplateniu žalovanej istiny žalobcovi viedli. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/2854/2000, v zmysle ktorého ...„nie je dôvodom pre relevantný nesúhlas ani skutočnosť, že prípadné rozhodnutie vo veci samej by záležitosť medzi účastníkmi definitívne vyriešilo, čím by sa predišlo ďalším prípadným sporom“. Krajský súd tak nezistil existenciu žiadnych dôležitých dôvodov na strane žalovaného, ktoré by odôvodnili nepripustenie späťvzatia žaloby žalobcom v časti istiny. Krajský súd preto v zmysle citovaného ust. § 370 CSP pripustil späťvzatie žaloby žalobcom v časti o zaplatenie istiny vo výške 8.298,48 Eur, odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil. 25. Po zastavení konania v časti o zaplatenie istiny zostalo predmetom odvolacieho konania posúdenie námietok žalovaného voči tej časti odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, kde okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,5% denne z dlžnej sumy. Vo vzťahu k tomuto nároku žalobcu sa krajský súd oboznámil s mandátnou zmluvou, ktorej písomné vyhotovenie je založené na č.l. 8 - 12 v spise spojenej veci okresného súdu sp. zn. 11Cb/109/2014. Podľa čl. IV. bod 7 tejto zmluvy sa mandant zaväzuje uhradiť dohodnutú výšku odplaty v stanovených termínoch podľa čl. III. tejto zmluvy a v prípade, že nebude odplata uhradená, má právo mandatár na úrok z omeškania vo výške 0,5% z neuhradenej čiastky za každý deň omeškania. K tomuto nároku žalobcu odvolací súd poukazuje na jeho charakter v tom smere, že úrok z omeškania predstavuje nárok vyplývajúci priamo z ustanovení Obchodného zákonníka, a teda sa jedná o zákonný nárok, ktorý bol dojednaný dohodou sporových strán pre prípad porušenia povinnosti žalovaného ako mandanta v podobe neuhradenia odplaty žalobcovi ako mandatárovi v termínoch stanových podľa mandátnej zmluvy. Žalovaný v odvolaní namietal neprimeranú výšku dohodnutého úroku z omeškania s tým, že sa zo strany žalobcu jedná o výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle ust. § 265 Obchodného zákonníka. V súvislosti s touto námietkou žalovaného a s poukazom na skutočnosť, že úrok z omeškania bol dojednaný práve ako sankcia za neplnenie povinnosti samotným žalovaným, krajský súd uvádza, že na strane žalobcu mohol nárok na zaplatenie úroku z omeškania vzniknúť výlučne za predpokladu porušenia zmluvnej povinnosti žalovaným v podobe riadneho a včasného neuhradenia dohodnutej odmeny za výkon činnosti podľa mandátnej zmluvy. Dôvody omeškania s úhradou žalovanej sumy pritom žalovaný v konaní nešpecifikoval. Vo vzťahu k výške úroku z omeškania uvádza krajský súd, že Obchodný zákonník výšku úroku zo omeškania neobmedzuje. Na jednej strane je tak dohoda o výške úroku z omeškania v súlade s princípom zmluvnej voľnosti určovaná výlučne dohodou strán, na strane druhej je limitovaná výkonom práva, ktorý musí byť v súlade so zásadami poctivého obchodného styku. Ochrana povinnej strany podľa ust. § 265 Obchodného zákonníka je však vždy zásahom do zmluvného vzťahu a tým aj do zásady zmluvnej voľnosti, a preto by k takýmto zásahom malo dochádzať len výnimočne. V obchodno-právnych vzťahoch by pritom miera zasahovania do zmluvných vzťahov sporových strán mala byť minimalizovaná aj s ohľadom na definíciu podnikania ako činnosti vykonávanej vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), čo predpokladá určitú mieru profesionálnej zdatnosti podnikateľa a tiež potrebu dodržiavania zmluvných dojednaní sporových strán. Ak žalovaný svoj záväzok v stanovenej dobe nesplnil, porušil tým právo žalobcu, ktorý legitímne očakával zaplatenie dojednanej odmeny v zmluvne stanovených termínoch, čo opodstatňuje vznik povinnosti žalovaného platiť žalobcovi úroky z omeškania v takej výške, aká bola medzi žalobcom a žalovaným dojednaná v mandátnej zmluve. 26. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie si len mechanicky osvojil rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/40/2011 zo dňa 07.09.2011, pričom sa nezaoberal otázkou výšky priznaných úrokov z omeškania, krajský súd uvádza, že uvedeným rozhodnutím a tiež rozsudkom vo veci č.k. 13Cob/98/2015 zo dňa 25.11.2015 Krajský súd v Žiline vyslovil záver, že dojednanie v zmysle čl. IV. bod 7 mandátnej zmluvy o výške úroku z omeškania nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Práve z titulu princípu právnej istoty, ktorý patrí medzi základné znaky právneho štátu, ktorým nepochybne Slovenská republika je, bolo nevyhnutné vychádzať z týchto už právoplatne skončených konaní, ktoré boli pred okresným súdom vedené pod sp. zn. 10Cb/217/2009 a následne pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 13Cob/40/2011, a v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 10Cb/159/2013 a následne pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 13Cob/98/2015. Za konštatovania krajského súdu, že dohodnutá výška úrokovej sadzby nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, tak neobstoja ani námietky žalovaného, že dohodnutá výška úroku z omeškania je neprimeraná. V tomto smere krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo 3/96, v zmysle ktorého dohodnutá výška úrokovej sadzby, pokiaľ nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, môže prevyšovať úroky, ktoré banky žiadajú pri poskytovaní úverov. Pre posúdenie primeranosti dohodnutej výšky úroku z omeškania je tak relevantná výlučne skutočnosť, či táto výška je alebo nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Ak okresný súd a Krajský súd v Žiline v rámci svojej ustálenej judikatúry opakovane dospeli k záveru, že výška dohodnutého úroku z omeškania nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nemôžu ako relevantné obstáť námietky žalovaného v tom smere, že tieto úroky ako neprimerane vysoké nemali byť v konaní priznané. 27. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, podľa ktorej nie je možné vylúčiť, že sa v prípade v zmluve uvedenej sadzby úroku z omeškania jedná o chybu v písaní, kedy výška úrokov z omeškania mala byť 0,05% denne a nie 0,5% denne, krajský súd uvádza, že z odvolacích dôvodov žalovaného môžu byť v odvolacom konaní vzaté do úvahy len tie, ktoré nemali charakter novotvrdených skutočností neuvádzaných žalovaných v konaní pred súdom prvej inštancie. Rozsudok okresného súdu mohol byť preto posudzovaný na základe podaného odvolania len v medziach tých odvolacích dôvodov, ktoré nemali charakter skutočností neuplatnených pred súdom prvého stupňa. 28. Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 29. V prejednávanom prípade nie je daný žiadny z dôvodov v zmysle vyššie uvedeného ust. § 366 CSP, pričom krajský súd konštatuje, že neboli naplnené ani dôvody v zmysle ust. § 205a ods. 1 O.s.p. v znení účinnom v čase podania odvolania žalovaným, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že okresným súdom boli účastníci konania riadne poučení v zmysle ust. § 120 ods. 4 vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku (poučenie z č.l. 56, 105). Odvolací súd bol preto v zmysle ust. § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, a preto nebol daný priestor, aby za stavu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady, ktorými je civilné sporové konanie ovládané, krajský súd na tento odvolací dôvod prihliadal. Táto novo tvrdená námietka žalovaného nemohla byť relevantným odvolacím dôvodom, a tým nemohla tvoriť základ pre preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu. 30. V zmysle uvedených zhodnotení bolo namieste krajským súdom rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,5% denne potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP. 31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.