Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/534/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114215225 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114215225.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ S. N., nar. XX.X.XXXX, bytom R. č. XXX, zastúpený spoločnosťou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Čadca, Potočná č. 2835/1A, 2/ N. N., nar. X.X.XXXX, bytom J. - K., T. XX. listopadu č. XXXX/XX, Česká republika, proti odporcom: 1/ K. P., nar. X.X.XXXX, bytom R. č. XXX, zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého č. 17, 2/ K. H., nar. X.X.XXXX, bytom R. č. XXX, 3/ Q. N., nar. XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. č. XXXX/XX, zastúpená odporkyňou 4/, 4/ Mgr. K. N., nar. XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. č. XXXX/XX, 5/ K. N., nar. XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. č. XXXX/XX, o určenie, že vec patrí do dedičstva, v konaní o odvolaní navrhovateľa 1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/87/2014-197 zo dňa 12. júna 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18C/87/2014-197 zo dňa 12. júna 2015 vo výroku, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zamietnutý, a vo výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. V nenapadnutom výroku ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom podľa § 80 písm. c/ O.s.p. určil, že finančná hotovosť na vkladnej knižke č. 62079541 vedenej v Poštovej banke v 1, t. j. vo výške 6.917,43 Eur s príslušenstvom patrí do dedičstva po poručiteľovi S. N., zomrelom dňa XX.X.XXXX. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom sporu bolo určenie, že finančné prostriedky na vkladnej knižke poručiteľa patria do dedičstva. Odporkyňa 1/ v konaní tvrdila, že polovica z týchto prostriedkov patria jej, pretože ich tam vkladala, čo potvrdzuje skutočnosť, že sa v priebehu existencie vkladnej knižky stala druhým vkladateľom. Okresný súd poukázal na fakt, že vkladateľ vkladnej knižky na meno je jej majiteľom, ktorý má nárok aj na úroky, čo vyplýva z § 779 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že vkladatelia sú vlastníkmi vkladnej knižky, a to bez rozdielu, kedy sa vkladateľmi (vlastníkmi) stali. Teda pokiaľ sa odporkyňa 1/ stala vkladateľom až neskôr, 1. vkladateľ (poručiteľ) ju tak „prijal“ do spoluvlastníctva. Keďže z ničoho nevyplýva a ani súd nemal preukázané rozdelenie podielov na vkladnej knižke, má sa za to, že podiely sú rovnaké. Teda 1. vkladateľ (poručiteľ) má 1 a odporkyňa1/ ako 2. vkladateľ rovnako 1/2 , a to bez ohľadu na to, koľko kto vložil. V konaní zároveň nebolo preukázané, koľko finančných prostriedkov vložili jednotliví vkladatelia. V ďalšej časti odôvodnenia okresný súd poukázal na rozpory v tvrdeniach odporkyne, ktorá nepreukázala, že by mala byť majiteľkou vkladnej knižky v celosti. Ďalej súd prvej inštancie uvádzal, že nielenže odporkyňa 1/, ale ani jej dcéra - svedkyňa S. P. nepreukázali vkladanie svojich vlastných finančných prostriedkov na dotknutú vkladnú knižku. Je zarážajúce, že ani odporkyňa 1/, ani svedkyňa S. P. nevedeli presne uviesť, kedy a akú sumu vložili. V konaní bolo preukázané, že vkladná knižka s finančnými prostriedkami je v celom rozsahu v podielovom spoluvlastníctve poručiteľa a odporkyne 1/ v rovnakom podiele, keďže neboli bližšie určené, či preukázané iné podiely, ako ani rozsah vkladov. Súd nemal preukázané žiadne darovanie. 3. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ 1/, ktorý sa domáhal jeho zrušenia v zamietajúcom výroku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedol, že zmluva o vklade (§ 778 Občianskeho zákonníka) vzniká medzi fyzickou alebo právnickou osobou (vkladateľ) a peňažným ústavom zložením vkladu v peňažnom ústave a jeho prijatím peňažným ústavom. V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať pojmy ako vkladový účet a vkladná knižka, kedy peňažný ústav zriaďuje a vedie vkladové účty a vydáva vkladné knižky. Vkladná knižka tak predstavuje akési potvrdenie - doklad o tom, že vkladateľ do peňažného ústavu zložil peňažné prostriedky - vklad a že peňažný ústav tento vklad prijal. Ako potvrdenie o zložení vkladu a o jeho prijatí peňažným ústavom slúži práve vkladná knižka, ktorou sa vkladateľ preukazuje pri disponovaní s peňažnými prostriedkami nachádzajúcimi sa na vkladovom účte. Súd správne konštatoval, že v tomto prípade ide o vkladnú knižku na meno, kde túto zriadil poručiteľ S. N. ako 1. vkladateľ a následne ako 2. vkladateľ bola dňa 25.10.1993 dopísaná odporkyňa 1/ K. P.. Neobstojí konštatovanie súdu, že vkladatelia sú vlastníkmi vkladnej knižky, a to bez rozdielu, kedy sa vkladateľmi - vlastníkmi stali. Nesprávne je tiež konštatovanie súdu, že pokiaľ odporkyňa 1/ sa stala vkladateľom až neskôr, 1. vkladateľ ju tak „prijal“ do spoluvlastníctva. V zmysle zákona nemožno vlastníctvo (ani spoluvlastníctvo) nadobudnúť dopísaním ďalšieho vkladateľa na vkladnú knižku, pretože vlastníctvo sa dá nadobudnúť jedine zákonom taxatívne vymedzeným spôsobom. Napokon záver, že rozdelenie podielov na vkladnej knižke súd nemal preukázané, a preto má za to, že podiely sú rovnaké, teda 1. vkladateľ (poručiteľ) má 1 a 2. vkladateľ (odporkyňa 1/) má tiež 1 bez ohľadu na to, kto koľko vložil, je úplne mylný. Takýto záver, ktorý vyvodil súd, teda že dopísanie odporkyne 1/ ako druhej vkladateľky na vkladnú knižku malo za následok, že táto sa stala podielovou spoluvlastníčkou celej vkladnej knižky (teda všetkých peňazí, ktoré sa na príslušnom vkladovom účte nachádzali, ako aj všetkých peňazí, ktoré sa na príslušný vkladový účet ešte len v budúcnosti vložia, a to bez ohľadu na to, kto ich tam vloží), je priamo vyvrátený jednak zákonnými ustanoveniami týkajúcimi sa úpravy zmluvy o vklade, ako aj samostatnými obchodnými podmienkami pre vkladnú knižku Poštovej banky, z ktorých je zjavné, že „vkladatelia majú rovnaké právo disponovať s vkladnou knižkou a s vkladom na nej; z právnych úkonov týkajúcich sa vkladu na vkladnej knižke sú vkladatelia voči banke oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Banka neskúma vzájomné nároky vkladateľov na vklad na vkladnej knižke a nenesie za nároky a vzájomne vzťahy vkladateľov žiadnu zodpovednosť“. Z uvedeného vyplýva, že všetci vkladatelia môžu vo vzťahu k banke z vkladového účtu cez vkladnú knižku vkladať, vyberať, pripisovať úroky a pod., pričom však vzájomné vzťahy a vlastnícke nároky jednotlivých vkladateľov na peňažné prostriedky banka nerieši. Ak sú na vkladnej knižke uvedení dvaja vkladatelia, títo nie sú automaticky v podielovom spoluvlastníctve vo vzťahu k finančným prostriedkom, ktoré sú vložené na vkladovom účte. V tejto súvislosti je potrebné skúmať, ktorý vkladateľ finančné prostriedky na vkladový účet vložil. Samotné vloženie peňažných prostriedkov na vkladnú knižku ešte neznamená prejav vôle prvého vkladateľa, aby sa druhý vkladateľ stal podielovým spoluvlastníkom týchto peňažných prostriedkov. Odvolateľ ďalej poukázal na ustanovenie článku 9 bod 3. obchodných podmienok, podľa ktorého „ak banka obdrží písomné oznámenie o úmrtí ktoréhokoľvek vkladateľa, rozhodne o zákaze výplat z vkladnej knižky. V prípade úmrtia jedného z vkladateľov sa zostatok na vkladnej knižke stáva predmetom dedičského konania“. V danom prípade potom ďalší vkladateľ, resp. vkladatelia musia preukazovať svoje nároky k peňažným prostriedkom blokovaným na vkladovom účte, teda v akej výške a koho finančné prostriedky sú osobným vlastníctvom. Takáto dikcia obchodných podmienok potom tiež vyvracia súdom uvedený automatický vznik podielového spoluvlastníctva. Ak okresný súd v odôvodnení uvádzal, že nebolo preukázané, koľko kto na predmetnú vkladnú knižku vložil, uvedené nezodpovedá výsledkom dokazovania, z ktorého je zjavné, že finančné prostriedky vkladal poručiteľ. Pokiaľ odporkyňa 1/ nepreukázala, že na vkladnú knižku vložila svoje finančné prostriedky, znamená to, že všetky financie na nej patria do dedičstva. 4. Odporkyňa 1/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zopakovala argumentáciu formulovanú v napadnutom rozhodnutí a vyjadrila presvedčenie, že všetky finančné prostriedky na vkladnej knižke patria jej. Odvolanie nepodala z dôvodu zhoršenia rodinných vzťahov. 5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie vo výroku, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zamietnutý, a vo výroku o trovách konania v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V nenapadnutom výroku ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. 6. Vzhľadom na to, že okresný súd v napadnutom rozsudku vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka o spoluvlastníckych právach a tiež z ustanovení regulujúcich právne vzťahy zo zmluvy o vklade, považoval odvolací súd za potrebné ozrejmiť základné teoretické východiská daných právnych inštitútov, ktoré napokon viedli ku konštatovaniu o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. 7. Žiada sa zdôrazniť, že úprava vecných práv je formulovaná v druhej časti Občianskeho zákonníka, avšak bez ich legálnej definície. Vecné práva predstavujú vzťah osoby k veci, teda bezprostredné (priame) panstvo nad vecou. Bližšie vymedzenie vecných práv je potom závislé od toho, o aké vecné práva ide. Občiansky zákonník pod vecnými právami chápe vlastnícke právo (spoluvlastníctvo), právo držby, záložné právo, zádržné právo a vecné predkupné právo. Vecné práva majú povahu absolútnych práv pôsobiacich proti všetkým (erga omnes), teda každá iná osoba je povinná nerušiť oprávneného vo výkone jeho práva k veci. V tom je súčasne rozdiel oproti právam záväzkovým, ktoré sa v zásade týkajú relatívneho vzťahu medzi osobou oprávneného a povinného. Na druhej strane aj pri záväzkových právach možno identifikovať určitý absolútny moment, a to pri povinnosti iných osôb zdržať sa zásahu do výkonu niektorých práv (napr. nájomného práva k bytu, ktoré je chránené proti každému vrátane vlastníka bytu). Súčasne aj vecné práva k cudzej veci majú svoju relatívnu stránku prejavujúcu sa vo vzťahu medzi oprávneným a vlastníkom zaťaženej veci. Vo vzťahu k vecným právam platí zásada ich obmedzeného počtu (numerus clausus). Zákon kogentne ustanovuje druhy vecných práv, ich obsah a spôsob nadobudnutia, resp. vzniku, prípadne zániku. To znamená, že nie je možné vytvoriť také vecné právo, ktoré zákon nepozná, resp. vecné práva nemôžu na základe zmluvy alebo iných právnych skutočností získať iný, než zákonom predpokladaný obsah a súčasne ich možno nadobudnúť (zriadiť) len spôsobom ustanoveným zákonom. 8. V teórii a ani v praxi nevyvoláva žiadne zásadné problémy vymedzenie pojmu spoluvlastníctva, keďže tento inštitút je možné vnímať predovšetkým cez vžitú prizmu o pluralite vlastníkov tej istej veci podľa prvého odseku znenia § 136 Občianskeho zákonníka. Základným predpokladom spoluvlastníctva je teda existencia viacerých (aspoň dvoch) subjektov - vlastníkov, ktorí majú spoločné panstvo nad tou istou vecou bez jej rozdelenia, pričom všetci spoločne sa navonok medzi sebou považujú za jediného vlastníka tejto veci. Právna teória i prax sa v prípade vymedzenia predmetu spoluvlastníctva neobmedzuje len na „vec“, ale aj na iné majetkové práva, ako napr. obchodný podiel, ochrannú známku, podnik a pod. (bližšie viď Števček, M., Dulak, A., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.: Občiansky zákonník I., § 1-450. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 961). 9. Vkladná knižka predpokladá existenciu zmluvy o vklade, uzavretú medzi vkladateľom a peňažným ústavom, ku ktorej pristupuje špecifická forma listiny, ktorá potvrdzuje zloženie vkladu vkladateľom v peňažnom ústave. Vkladná knižka ako cenný papier môže byť vystavená iba na meno. Na nakladanie s vkladom sa vyžaduje, aby vkladateľ fyzicky mal a peňažnému ústavu predložil originál vkladnej knižky. Bez jej predloženie možno s vkladom nakladať iba v zákonom stanovených prípadoch. Na vymedzenie pojmu „nakladanie s vkladom“ možno analogicky použiť definíciu obsiahnutú v zákone o bankách. Nakladaním s vkladom je podľa § 5 písm. n/ zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách akékoľvek zriadenie, uloženie, prevod, výber alebo zrušenie vkladu, jeho postúpenie alebo založenie, viazanie jeho výplaty, umožnenie užívania vkladu inej osobe, ako aj akákoľvek zmena podmienok uloženia vkladu. S vkladom na vkladnej knižke na meno je oprávnená nakladať fyzická osoba, na ktorej meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu, rodné číslo alebo dátum narodenia bola vkladná knižka vystavená. V prípade právnickej osoby môže s vkladnou knižkou nakladať osoba, ktorá sa preukáže oprávnením konať za osobu, na ktorej názov, adresu sídla a pridelené identifikačné číslo je vkladná knižka vystavená. Vkladná knižka ako cenný papier je spôsobilým predmetom prevodu. V súlade s § 20 zákona č. 566/2001 Z. z. je záväzok previesť listinný cenný papier splnený odovzdaním listinného cenného papiera nadobúdateľovi. V prípade vkladnej knižky sa na prevod nevyžaduje rubopis, keďže vkladná knižka nie je cenným papierom na rad. Nadobúdateľ vkladnej knižky bude preto novým majiteľom vkladnej knižky okamihom jej odovzdania a prevzatia. Vzhľadom na § 783 ods. 2 Občianskeho zákonníka však nebude oprávnený s vkladom na vkladnej knižke nakladať až dovtedy, kým peňažný ústav z dôvodu zmeny majiteľa vkladnej knižky nevyznačí vo vkladnej knižke identifikačné údaje nového majiteľa. 10. Vo všeobecnosti platí, že vzťah banky a vkladateľa (vkladateľov) má záväzkovo-právnu povahu a nie je ho možné definovať ako právo k veci - vkladnej knižke. Vkladateľ vystupuje ako veriteľ voči banke, ktorej boli prenechané finančné prostriedky na zhodnotenie. Ak majú dispozičné právo k vkladu viacerí vkladatelia (ako tomu bolo v danom prípade), títo majú voči banke postavenie spoluveriteľov. Ich vlastný vzťah k finančným prostriedkom (ktorý môže mať vecnoprávny charakter) nesúvisí so vzťahom veriteľov k banke ako dlžníkovi. Pre podrobnejšiu úpravu právnych vzťahov k vkladnej knižke si banky regulujú jednotlivé práva a povinnosti vo všeobecných obchodných podmienkach. Uvedené potvrdzuje aj znenie Všeobecných podmienok pre vkladnú knižky Poštovej banky, a.s. Podľa článku 3, ods. 4 „Vkladatelia majú rovnaké právo disponovať s vkladnou knižkou a s vkladom na nej; z právnych úkonov týkajúcich sa vkladu na vkladnej knižke sú vkladatelia voči banke oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Banka neskúma vzájomné nároky vkladateľov na vklad na vkladnej knižke a nenesie za nároky a vzájomné vzťahy vkladateľov žiadnu zodpovednosť“. 11. K právnej povahe finančných prostriedkov na vkladovom účte, ktoré boli predmetom daného sporu treba v zmysle vyššie formulovaného výkladu akcentovať fakt, že tieto znamenali pohľadávku poručiteľa a odporkyne 1/ voči banke. Tak poručiteľ, ako aj odporkyňa 1/ mohli peniazmi disponovať, tieto vyberať, či vkladať. Ich právny pomer k banke vyplývajúci z vkladového vzťahu nemal vecnoprávnu povahu, a preto nebolo namieste konštatovanie o „spoluvlastníctve ku vkladnej knižke“, a už vôbec nie o automatickom rozdelení finančných prostriedkov na polovicu podľa § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pre zistenie rozsahu toho, koľko z nich má patriť do dedičstva bolo dôvodné skúmať tvrdenia účastníkov, poručiteľa, ako aj ich vôľu smerujúcu k vzniku právneho vzťahu k financiám. V tomto smere boli podstatné tvrdenia odporkyne 1/, ktorá ešte v dedičskom konaní mala za to, že všetky prostriedky na vkladnej knižke patria do dedičstva. Až následne v aktuálnom sporovom konaní ponúkla viacero nelogických a nekonzistentných tvrdení, z ktorých (ako bolo správne konštatované okresným súdom) nebolo zrejmé, koľko z nich malo patriť poručiteľovi a koľko jej samotnej. 12. Za nesprávne považoval krajský súd aj posúdenie súdu prvej inštancie ohľadom „spoluvlastníctva“ poručiteľa a odporkyne 1/ k peňažným prostriedkom na vkladnej knižke, pretože peniaze ako druhovo určená vec zo svojej podstaty nemôžu byť predmetom podielového spoluvlastníctva. Podstata daného inštitútu totiž vyjadruje panstvo nad vecou viacerými subjektmi, ktorí disponujú ideálnym podielom v istom rozsahu a v tomto podiele zároveň realizujú svoje práva a povinnosti. Peniaze nie sú vecou, pri ktorej je v súvislosti s realizáciou práv a povinností nutné pristupovať viacerými vlastníkmi spoločne. Uvedený názor samozrejme nič nemení na stanovisku krajského súdu, že pôvodný vzťah poručiteľa a odporkyne 1/ mal spoluveriteľskú povahu znamenajúcu prístup k peniazom na vkladovom účte dvoma veriteľmi. Rovnako odvolací súd nemienil negovať osobitné prípady spoluvlastníctva k finančným prostriedkom regulovaným právnou úpravou (napr. § 833 Občianskeho zákonníka). 13. Bolo vecou vkladateľov, aby si rozumne usporiadali vzťahy k financiám uloženým na jednom vkladovom účte, predovšetkým dohodou. Pokiaľ takáto dohoda neexistuje, na účely daného súdneho konania mohol súd vyhodnotiť jednotlivé skutkové tvrdenia individuálne, ako aj v ich vzájomných súvislostiach s cieľom zistiť skutočné vlastníctvo k peniazom jednotlivých vkladateľov. Vyššie spomínané tvrdenie odporkyne formulované ešte v dedičskom konaní a jej následné zmätočné výpovede, či dôkazy o snahe poručiteľa rovnakým spôsobom zabezpečiť potomkov boli pre hodnotenie sporných otázok prejednávaného prípadu kľúčové. 14. Krajský súd mal za to, že súd prvej inštancie z právneho hľadiska neposúdil vec správne, čo sa následne prejavilo aj v nedostatočnom odôvodnení, ktoré navyše viacero rôznorodých dôkazov neanalyzovalo zrozumiteľným a stručným spôsobom. Vzhľadom na uvedené bolo namieste rozhodnutie okresného súdu zrušiť v napadnutom výroku a v závislom výroku o trovách konania a vec vrátiť na ďalšie konanie. 15. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)