Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/59/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114215266 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114215266.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Almatrans, s.r.o., so sídlom Mierová 7, 934 01 Levice, IČO: 34 152 873, právne zastúpeného IILC, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 73, 821 05 Bratislava, IČO: 47 257 229, proti žalovanému: B & K - SK spol. s r.o., so sídlom Kubačova 7536/1A, 831 06 Bratislava, IČO: 36 321 729, zastúpenému právnym zástupcom Mgr. Jozefom Gáplovským, advokátom, so sídlom Q. II. XX, XXX XX K. nad E., o zaplatenie 5.576,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/192/2014-130 zo dňa 10. decembra 2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/192/2014-145 zo dňa 11.04.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/192/2014-130 zo dňa 10. decembra 2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/192/2014-145 zo dňa 11.04.2016, v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.676,- Eur s príslušenstvom a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do troch dní po právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e . Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/192/2014-130 zo dňa 10. decembra 2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/192/2014-145 zo dňa 11.04.2016, v napadnutom výroku o trovách prvoinštančného konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd určil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.676,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.576,- Eur od 25.05.2013 do 13.06.2014 a zo sumy 4.676,- Eur od 14.06.2014 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške 287,20 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.432,64 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. 2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu vo Vyhláške ministra zahraničných vecí z 27. novembra 1974 č. 11/1975 Zb. o dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) (ďalej len „Dohovor"), Čl. 1 bod 1, 4, 9 Dohovoru, § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník"), § 323 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 365 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že okresný súd vo veci vydal dňa 28.07.2014 platobný rozkaz č.k. 11Rob/162/2014-81. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor. 3. Na základe dispozitívneho úkonu žalobcu okresný súd uznesením z 01.10.2014 č.k. 38Cb/192/2014-94 konanie v časti o zaplatenie istiny 900,- Eur zastavil a zároveň vrátil žalobcovi krátený súdny poplatok v sume 47,30 Eur, zodpovedajúci zastavenej časti konania. 4. Na pojednávanie nariadené okresným súdom na 10.12.2015 sa žalovaný a jeho právny zástupca nedostavili. Svoju neúčasť ospravedlnili faxovým podaním, doručeným okresnému súdu dňa 10.12.2015 a vyjadrili súhlas s prejednaním veci v ich neprítomnosti. 5. Z hľadiska aplikácie rozhodného práva, okresný súd vzhľadom na obsah práv a povinností žalobcu a žalovaného z existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu aplikoval na právny vzťah medzi účastníkmi konania Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), zverejnený ako Vyhláška ministra zahraničných vecí z 27. novembra 1974 č. 11/1975 Zb. o dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) (ďalej len Dohovor) a v otázkach Dohovoru neupravených aplikoval právny poriadok SR. Vzhľadom na postavenie žalobcu a žalovaného ako subjektov záväzkového vzťahu a predmet ich záväzkov, okresný súd posúdil záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania ako vzťah obchodno-právny podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. 6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „Na základe vykonaného dokazovania, a to najmä oboznámením sa s obsahom listín, ktoré sú súčasťou spisového materiálu a s prihliadnutím na obsah procesnej obrany odporcu v prejednávanej veci, dospel súd k záveru o skutkovej a právnej dôvodnosti navrhovateľom uplatneného nároku. Navrhovateľ predloženými listinnými dôkaznými prostriedkami preukázal existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, ktorý súd v súlade s ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, vzhľadom na postavenie navrhovateľa a odporcu ako subjektov záväzkového vzťahu a predmet ich záväzkov posúdil ako vzťah obchodno-právny, konkrétne ako zmluvu o preprave, ktorá sa spravuje ustanoveniami Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) dojednaného dňa 19.mája 1956 v Ženeve a v otázkach Dohovorom neupravených právnym poriadkom Slovenskej republiky. Obrana odporcu v prejednávanej veci bola len veľmi všeobecná, založená na tvrdení, že navrhovateľovi žalovanú sumu a ani žiadnu inú sumu nedlhuje, bez bližšieho odôvodnenia. V podanom odpore proti platobnému rozkazu odporca nijakým spôsobom nespochybnil a nenamietal voči skutkovým tvrdeniam uvedeným navrhovateľom v podanom návrhu na začatie konania, objasňujúcim existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, jeho obsah, ako aj plnenie vzájomných práv a povinností, ktoré účastníkom z tohto záväzkovo- právneho vzťahu vyplývali. Rovnako odporca v podanom odpore proti platobnému rozkazu nijakým spôsobom nespochybnil a nenamietal voči obsahu navrhovateľom predlžených listinných dôkazných prostriedkov, tak ako sú tieto súčasťou spisového materiálu na č.l. 6 - 67 spisu, z obsahu ktorých skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu na začatie konania vyplývajú. Za situácie, keby odporca ostal v ďalšom konaní nečinný a na nariadený termín pojednávania sa on ani jeho právny zástupca nedostavili, takto koncipovaná procesná obrana odporcu nebola spôsobilá spochybniť obsah tvrdení navrhovateľa v zmysle podaného návrhu na začatie konania, podporených predloženými listinnými dôkaznými prostriedkami. Účelovosti obrany odporcu v prejednávanej veci nasvedčuje aj fakt, že podľa nerozporovaného tvrdenia navrhovateľa pred podaním návrhu na začatie konania uhradil časť dlžnej sumy prepravného vo výške 220 € a dňa 13.06.2014 ďalšiu časť prepravného v sume 900 €. Za situácie, kedy voči výške pohľadávky navrhovateľa odporca relevantným spôsobom nenamietal, nerozporované čiastočné splnenie záväzku má v zmysle ust. § 323 ods. 1 a 2 v spojení s ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka účinky uznania zvyšku dlhu." 7. Okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť mu dlžnú sumu prepravného 4.676,- Eur za realizáciu prepravy zásielok, tak ako to vyplývalo zo žaloby v spojení s predloženými listinnými dôkaznými prostriedkami, spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.576,- Eur od 25.05.2013 do dňa predchádzajúceho čiastočnému splneniu záväzku v sume 900,- Eur 13.06.2014 a zo sumy 4.676 Eur od 14.06.2014 do zaplatenia, a to v súlade s § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 365 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Zároveň omeškaním dlžníka vzniklo žalobcovi v súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur. 8. Vo výroku o náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalobca „bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením priznal voči odporcovi plnú náhradu trov konania, potrebných na účelné uplatňovanie práva, a to v sume 287,20 € titulom súdneho poplatku zaplateného za návrh na začatie konania pri zohľadnení časti súdneho poplatku vo výške 47,30 €, ktorý bude navrhovateľovi vrátený na základe uznesenia z 01.10.2014 č.k. 38Cb/192/2014-94, a v sume 1.432,64 € titulom trov právneho zastúpenia uplatnených navrhovateľom písomným podaním zo 14.12.2015 v súlade s ustanoveniami § 10 ods. 1 a 2, § 13a ods. 1 písm. a), c) a d), § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom ku dňu realizácie jednotlivých úkonov právnej služby podľa nasledovnej špecifikácie: - Prevzatie a príprava zastúpenia na základe plnej moci z 30.04.2014 198,70 € + 8,04 € režijný paušál + 20 % DPH - Návrh na vydanie platobného rozkazu zo 06.05.2014 198,70 € + 8,04 € režijný paušál + 20 % DPH - Odpoveď na výzvu súdu z 24.06.2014 198,70 € + 8,04 € režijný paušál + 20 % DPH - Vyjadrenie k odporu z 08.09.2014 198,70 € + 8,04 € režijný paušál + 20 % DPH. - Účasť na pojednávaní 10.12.2015 198,70 € + 8,39 € režijný paušál - Náhrada cestovných výdavkov za cestu na pojednávanie dňa 10.12.2015 osobným motorovým vozidlom podľa pripojeného osvedčenia o evidencii 93,39 € - Náhrada za stratu času za čas strávený cestou na pojednávanie na Okresný súd Žilina 10 hodín x 13,98 € spolu 139,80 €. Priznanú náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia je odporca povinný v súlade s ust. § 149 ods. 1 OSP zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní po právoplatnosti rozsudku." 9. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom uviedol že napadnutý rozsudok žiada zmeniť a žalobu „zamietnuť v celom rozsahu a tohto tiež zaviazať na náhradu všetkých trov konania a trov právneho zastúpenia k rukám advokáta Mgr. Jozefa Gáplovského do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia", keďže skutkové závery prvostupňového súdu nemali podľa žalovaného oporu vo vykonanom dokazovaní a rovnako bolo tiež nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. „V prvom rade namietam a rozporujem základný skutkový záver okresného súdu o tom, že mám navrhovateľovi dlhovať čiastky popísané vo výrokovej časti prvostupňového rozsudku." Súčasne namietal skutkové zistenia a závery okresného súdu, keď „ako príklad uvádzam skutočnosť, že dňa 13.6.2014 mala byť na účet navrhovateľa pripísaná čiastka 900,-EUR. Ak by bolo uvedené tvrdenie pravdivé, tak potom ma nemôže prvostupňový súd zaväzovať na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 5.576,- EUR do 13.6.2014, keďže v tento deň už mal mať navrhovateľ podľa jeho vlastného tvrdenia čiastku 900,- EUR na svojom bankovom účte. Preto pri špecifikácii úrokov z omeškania už nemohol prvostupňový súd ponímať do doby omeškania so zaplatením sumy 900,- EUR deň 13.6.2014, keďže by takto priznal navrhovateľovi úrok z omeškania aj za deň, kedy už mal navrhovateľ príslušnú čiastku k dispozícii. V tomto smere je rozhodnutie okresného súdu nepreskúmateľné, nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti priznáva takto navrhovateľovi úrok z omeškania." 10. Žalovaný v odvolaní osobitne namietal napadnutý výrok o priznaných trovách právneho zastúpenia žalobcovi ako nepreskúmateľný, nakoľko okresný súd podľa žalovaného priznal žalobcovi trovy právneho zastúpenia za päť úkonov právnej služby v rovnakej výške á 198,70 Eur za každý z týchto úkonov. V takejto výške priznáva úkon právnej služby aj za odpoveď na výzvu okresného súdu z 24.6.2014, vyjadrenie k odporu zo dňa 8.9.2014 a účasť na pojednávaní 10.12.2015, pričom v tieto dni už bola podľa žalobcu uhradená čiastka 900,- Eur, čomu by aj zodpovedala výška úkonu právnej služby á 170,95 Eur a nie 198,70 Eur. Ak okresný súd napriek tomu priznal žalobcovi výšku úkonu za tieto úkony právnej služby v nezmenenej výške, tak potom aj táto časť napadnutého rozhodnutia trpí podľa žalovaného nepreskúmateľnosťou. „Rovnako je tiež nepreskúmateľné opodstatnenie priznania úkonu právnej služby v podobe odpovede na výzvu súdu z 24.6.2014, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že týmto podaním navrhovateľ len upresňoval resp. vysvetľoval nejasné/ nepreukazné tvrdenia uvedené v pôvodnom návrhu. Preto namietam účelnosť vynaloženia takéhoto úkonu právnej služby." 11. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý uviedol, že po „dôkladnom oboznámení sa s obsahom odvolania odporcu máme za to, že hoci svojím podaním všeobecne napáda všetky výroky Rozsudku, v celom texte odvolania sa nenachádza jediná zmienka, z akého dôvodu napáda základný skutkový záver okresného súdu o tom, že má navrhovateľovi zaplatiť žalovanú istinu - t.j. dlžnú sumu vo výške 4.676 eur." „Z toho dôvodu žiadame, aby Okresný súd Žilina, ktorý rozhodoval o veci ako prvostupňový súd, rozhodol v súlade s ust. § 206 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku o právoplatnosti výroku Rozsudku v časti zaplatenia sumy 4.676 eur a na odvolacie konanie vyčlenil len rozhodovanie o nároku na zaplatenie o trovách konania a príslušenstve pohľadávky." 12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") v spojení s § 380 ods. 1 CSP za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.676,- Eur s príslušenstvom a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 387 ods. 2 CSP a vo výroku o trovách prvoinštančného konania zrušený postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 13. Procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/59/2016-159 zo dňa 06.12.2016 podľa § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke tohto súdu v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom v spojení s § 378 ods. 1 CSP. 14. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 29.02.2016 (č.l. 138 a nasl. spisu), krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného sa poukazuje na § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 16. Podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 17. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní (č.l. 138 a nasl. spisu). Za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle § 383 CSP tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže podľa obsahu písomných predvolaní vyplývalo vykonanie procesnej poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom podľa § 120 ods. 4 OSP v znení platnom a účinnom k momentu jej vykonania. 18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 20. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na § 387 ods. 2 CSP, ktorý je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu viažucimi sa k výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.676,- Eur s príslušenstvom, ako i paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, nebolo podľa krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, boli opätovne uvádzané v dôvodoch tohto rozhodnutia, pretože § 387 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého „...odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho je postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a len vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného zvýrazniť a doplniť, na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva z § 387 ods. 2 CSP, čo je v zhode s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. 21. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalovaného v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní". Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004 ...„súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces". Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces". 22. Odvolací súd v súvislosti s odvolaním žalovaného, proti výroku vo veci samej k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a k odvolaciemu dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia uvádza, že tieto odvolacie dôvody neboli dôvodné. 23. Vo vzťahu k okresným súdom zistenému skutkovému stavu, vykonanému dokazovaniu a jeho zhodnoteniu odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup súdu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci občianskeho súdneho konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SR 4 Cdo 256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04). V súvislosti so zhodnotením vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov". 24. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 25. Odvolací súd sa s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu nemohol zaoberať novotami, ktoré v rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný ako odvolateľ nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie, tak ako ich formuloval až v podanom odvolaní. Krajský súd ak vyhodnotil nižšie uvedenú argumentáciu žalovaného v podanom odvolaní ako novotu, tak akcentuje, že žalovaný bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu, ktorý k momentu rozhodovania odvolacieho súdu zodpovedá vyššie citovanému § 366 CSP), poučenie na č.l. 104 v spojení s doručenkami na č.l. 103 spisu a nebol preukázaný žiadny dôvod podľa § 205a OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), preto krajský súd nemohol relevantne prihliadnuť na argumentáciu žalovaného v odvolaní, ktorou žalovaný poukázal na to, že došlo k priznaniu úrokov z omeškania i za deň 13.06.2014, „......kedy už mal navrhovateľ príslušnú čiastku k dispozícii" (č.l. 139 spisu). V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného v odvolaní krajský súd poukazuje i na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ktorým okresný súd konanie v časti o zaplatenie 900,- Eur zastavil a na celé jeho obsahové znenie, kedy okresný súd dostatočným spôsobom v tomto uznesení odôvodnil svoj postup v rovine zastavenia časti uplatneného nároku na zaplatenie 900,- Eur. Z uvedeného právoplatného uznesenia okresného súdu vyplývala okrem iného i skutočnosť, že predmetom konania zostáva uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie 4.676,- Eur s príslušenstvom s tým, že je z neho zrejmé, že žalobca si uplatnil vzhľadom na úhradu žalovaného úroky z omeškania od 14.06.2014. V súvislosti s argumentáciou žalovaného v odvolaní krajský súd poukazuje na to, že povinnosťou dlžníka v obchodno- právnych vzťahoch je plniť záväzok riadne a včas. Dlžník splní záväzok riadne, ak splní všetko, čo splniť má, ak záväzok dlžník splní včas, avšak nesplní ho riadne, dostáva sa do omeškania. Omeškanie dlžníka vzniká nesplnením povinností plniť riadne a včas. Čas plnenia je zväčša dohodnutý v zmluve, ale môže sa odvíjať aj od iných skutočností. Dlžník je povinný splniť obidve podmienky zániku záväzku súčasne, teda je povinný splniť záväzok aj riadne aj včas, inak sa dostane do omeškania. Omeškanie dlžníka s plnením záväzku má za následok zmenu obsahu záväzkovo-právneho vzťahu. Namiesto primárneho záväzkového vzťahu mu vzniká sekundárny záväzkový vzťah, a to zodpovednosť za omeškanie. Pokiaľ žalovaný v priebehu prvostupňového konania uvedené závery nenamietal, napriek tomu, že uznesenie o zastavení konania mu bolo riadne doručené, tak nebol priestor pre odklon od záverov súdu prvého stupňa v tejto rovine. 26. Žalovaný v odvolaní uvádzal, že namieta a rozporuje základný skutkový záver okresného súdu o tom, že má žalobcovi dlhovať „čiastky popísané vo výrokovej časti prvostupňového rozsudku", však v odvolaní ani v prvostupňovom konaní žalovaný neposkytol žiadnu ďalšiu argumentáciu, ani v rovine jeho dôkaznej povinnosti čoby účastníka konania, ani v rovine tvrdení ako i preukázania týchto tvrdení, preto sa odvolací súd oboznámil s jeho argumentáciou pred súdom prvého stupňa, ktorá primárne vyplývala z odporu proti platobnému rozkazu, v ktorom žalovaný uviedol „Návrh navrhovateľa žiadam zamietnuť, keďže tomuto ním špecifikovanú čiastku a ani žiadnu inú sumu nedlhujem. Keďže nedlhujem navrhovateľovi požadovanú čiastku, nie som mu povinný nič platiť. Preto žiadam návrh navrhovateľa ako skutkovo a právne nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť". V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného a vzhľadom na listinné dôkazy, ktoré boli doložené žalobcom do spisového materiálu v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré boli predmetom riadne vykonaného dokazovania, krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd konštatoval vykonanie dôkazov oboznámením sa s obsahom listín v časti na č.l. 6-67 spisu a konštatoval, že s prihliadnutím na obsah procesnej obrany žalovaného v prejednávanej veci, dospel k záveru o skutkovej a právnej dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku, konštatoval existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, pričom dostatočným spôsobom vyhodnocoval obranu žalovaného v prejednávanej veci, ktorá podľa okresného súdu bola všeobecná, založená na tvrdení, že žalobcovi žalovanú sumu, ale ani žiadnu inú sumu nedlhuje, bez bližšieho odôvodnenia. Okresný súd zdôraznil, že žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu žiadnym spôsobom nespochybnil a ani nenamietal dôkazy, ktoré boli predložené žalobcom a ktorými bolo riadne vykonané dokazovanie v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Okresný súd v napadnutom rozsudku zároveň konštatoval, že účelovosti obrany žalovaného v prejednávanej veci nasvedčoval aj fakt, že podľa nerozporovaného tvrdenia žalobcu pred prejednaním veci na začatie konania uhradil žalovaný časť dlžnej sumy prepravného vo výške 220,- Eur a dňa 13.06.2014 ďalšiu časť v sume 900,- Eur. Za situácie, keď voči výške pohľadávky žalobcu žalovaný relevantným spôsobom nenamietal nerozporované čiastočné splnenie záväzku, malo v zmysle § 323 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka práve toto splnenie záväzku i účinky uznania dlhu. V súvislosti s touto argumentáciou okresného súdu vo väzbe na odvolacie dôvody krajský súd konštatuje, že nebol vytvorený dostatočný priestor pre odklon od záverov súdu prvého stupňa. Okresný súd vykonal riadne dokazovanie produkovanými dôkazmi zo strany žalobcu. Krajský súd v tomto smere poukazuje podporne a primerane na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97)". K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. Hodnotiacej činnosti je súd obmedzovaný iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé. 27. Žalovaný v priebehu prvostupňového konania a tak isto i v odvolaní zotrval na argumentácii, v zmysle ktorej žalobu žiadal zamietnuť, pretože špecifikovanú čiastku ani žiadnu inú sumu žalobcovi podľa jeho tvrdení nedlhuje. Dostatočným spôsobom však žalovaný nevysvetlil, prečo ak uvedenú sumu nedlhuje, došlo k čiastočným úhradám žalovanej sumy. Krajskému súdu je zrejmé, že v čase od doručenia platobného rozkazu žalovanému dňa 31.07.2014 k dátumu 10.12.2015 mal žalovaný vytvorený dostatočný časový priestor na produkovanie obrany tak, aby si splnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona. Krajský súd v tejto rovine poukazuje na to, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 15/2010). Odvolací súd len primerane a podporne ku svojim záverom poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi" (I. ÚS 50/04). 28. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, napriek odvolacej námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Len pre úplnosť krajský súd pripomína, že „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). 29. Na dotvrdenie správnosti záverov konštatovaných krajským súdom v rovine aplikovaného § 323 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka sa poukazuje vzhľadom na eurokonformný prístup i na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. apríla 2011, č. k. 23Cdo 1336/2010-141, v zmysle ktorého § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka ustanovuje, že ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Uvedené zákonné ustanovenie spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania so splnením určitých podmienok. Čiastočné plnenie ale nemusí byť uznaním záväzku vždy. Musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Ust. § 407 ods. 3 OBZ neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť či inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky. Pokiaľ teda dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, nemožno z takejto skutočnosti vyvodiť, že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu, resp. záväzku voči veriteľovi. Zaplatenie ceny tovaru čiastočným zaplatením faktúry nemožno bez ďalšieho považovať za uznanie zvyšku záväzku a správnosti faktúr z hľadiska stanovenia ich splatnosti (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15. marca 2006, sp.zn. 32 Obo 276/2005). Nemožno opomenúť, že v podanom odvolaní žalovaný osobitne nespochybňoval závery okresného súdu, ktorými bolo konštatované, že konaním žalovaného došlo k uznaniu dlhu žalovaným. Krajský súd v podrobnostiach odkazuje na závery okresného súdu v tomto smere a na dotvrdenie správnosti prijatých záverov osobitne na tomto mieste zvýrazňuje, že došlo k naplneniu judikatúry podmienok v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, keď žalovaný v relevantnom štádiu prvoinštančného konania, ale ani v podanom odvolaní osobitne nespochybnil záver okresného súdu o uznaní dlhu žalovaným v dôsledku čiastočnej úhrady. 30. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 150 CSP, § 215 CSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní. 31. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). 32. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu vo veci samej (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 33. Osobitne bolo podané odvolanie žalovaného i do výroku o náhrade trov konania, kde okresný súd priznal žalobcovi trovy právneho „zastúpenia za päť úkonov právnej služby v rovnakej výške á 198,70 EUR za každý z týchto úkonov. V takejto výške priznáva úkon právnej služby aj za odpoveď na výzvu súdu z 24.6.2014, vyjadrenie k odporu zo dňa 8.9.2014 a účasť na pojednávaní 10.12.2015, pričom v tieto dni už bola podľa navrhovateľa uhradená čiastka 900,- EUR, čomu by aj zodpovedala výška úkonu právnej služby á 170,95 EUR a nie 198,70 EUR. Ak okresný súd napriek tomu priznal navrhovateľovi výšku úkonu za tieto úkony právnej služby v nezmenenej výške, tak potom aj táto časť napadnutého rozhodnutia trpí nepreskúmateľnosťou. Nepreskúmateľné opodstatnenie priznania úkonu právnej služby v podobe odpovede na výzvu súdu z 24.6.2014, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že týmto podaním navrhovateľ len upresňoval resp. vysvetľoval nejasné/ nepreukazné tvrdenia uvedené v pôvodnom návrhu. Preto namietam účelnosť vynaloženia takéhoto úkonu právnej služby". 34. Podľa § 157 ods. 2 OSP v znení účinnom do 30.06.2016, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný) prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 35. Podľa § 211 ods. 2 OSP v znení účinnom do 30.06.2016, ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. 36. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 37. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 38. Podľa aktuálneho znenia Civilného sporového poriadku nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je odvolacím dôvodom a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 389 ods. 1 CSP). Uvedené však neznamená, že súd prvej inštancie nemusí rešpektovať § 220 ods. 2 CSP o náležitostiach rozhodnutia súdu v časti odôvodnenia a vôbec, resp. dodatočne neodôvodniť záver svojho rozhodnutia. 39. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky riešia otázku spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a dodržiavaniu § 157 ods. 2 OSP (v čase rozhodovania odvolacieho súdu § 220 ods. 2 CSP). Príkladmo v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné." Ďalej sa odkazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008, podľa ktorého rovnako vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú požiadavku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 OSP. Rovnako podľa právnej vety Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 327/2010 je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutia a náležité, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu" - ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle tohto citovaného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa aj právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci. 40. Nadväzne možno konštatovať, že pokiaľ súd neodôvodní svoje rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, odníme strane právo konať pred súdom. Právo podať odvolanie môže strana vo svojej veci uplatniť len v takom prípade, pokiaľ rozhodnutie, ktoré odvolaním napáda, obsahuje určité, zrozumiteľné a jasné dôvody, prečo súd vo veci tak rozhodol. Pokiaľ v rozhodnutí súdu nie sú dodržané náležitosti obsahu súdneho rozhodnutia, a to najmä z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia súdu, nemá účastník konania možnosť, aby uplatnil svoje procesné právo podať odvolanie, a preto platí, že postupom súdu (nedostatok dôvodov rozhodnutia) mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Pokiaľ by totiž odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu ničím neodôvodnený, resp. nedostatočne odôvodnený záver súdu prvej inštancie, namiesto, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na tomto závere ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, porušil by tým aj zásadu dvojinštančnosti konania a v konečnom dôsledku i rovnosť účastníkov konania. 41. Z vyššie uvedeného, v nadväznosti na podané odvolanie do výrokovej časti o náhrade trov prvoinštančného konania, krajský súd teda primárne skúmal, či má spôsobilý predmet skúmania, a to súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie v časti odôvodnenia rozhodnutia o náhrade trov konania nemá všetky atribúty vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP. Má teda za to, že odôvodnenie rozhodnutia, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania vo výške 287,20 Eur, pozostávajúca z trov právneho zastúpenia, ktorú bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu je predčasné, nedostatočné, z ktorého dôvodu nie je možné ho vyhodnotiť inak, než ako nepreskúmateľné. 42. Okresný súd rozhodoval o trovách prvoinštančného konania podľa § 142 ods. 1 OSP, avšak v rozhodnutí okresného súdu nenašlo premietnutie zastavenie konania okresným súdom uznesením č.k. 38Cb/192/2014-94. Samotný fakt, že konanie v časti o zaplatenie istiny 900,- Eur bolo zastavené, sa teda nepremietlo do odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti priznanej výšky úkonov právnej služby, ktorú skutočnosť namietal i odvolateľ. Okresný súd k tomuto svojmu postupu neuviedol žiadne skutočnosti, prečo mal za to, že je potrebné priznať odmenu za úkony právnej služby vo výške uplatnenej žalobcom v rovnakej výške v štádiu konania pred čiastočným zastavením konania a v štádiu po čiastočnom zastavení konania. 43. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1944, séria A Č.303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19.februára 1998). Ak teda okresný súd vyššie špecifikované skutočnosti nevyhodnocoval, neozrejmil svoje myšlienkové pochody v tejto rovine, ktoré skutočnosti nepochybne predstavovali základ rozhodnutia okresného súdu, tak nebol vytvorený krajskému súdu, ako už uviedol vyššie, priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine, pričom absenciu postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne doplnením dokazovania v tomto smere v odvolacom konaní vzhľadom na dvojinštančnosť konania. Podstata princípu dvojinštančnosti spočíva v tom, že každá významná, predovšetkým právna otázka konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak súdu prvostupňového ako i odvolacieho. Porušením zásady dvojinštančnosti konania krajským súdom by došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom. Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov krajský súd v tomto smere poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 302/2008 z 30. júla 2009, v zmysle ktorého „Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení." 44. Krajský súd v rovine svojich záverov nemôže opomenúť konštatáciu, v zmysle ktorej aj v prípade, že by v konečnom dôsledku súd prvej inštancie opäť dospel k rovnakým záverom ako v napadnutom uznesení, tak treba dostatočne skutkovo a právne vykvalifikovať tieto závery tak, aby mohli podliehať odvolaciemu prieskumu. 45. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 38Cb/192/2014-130 zo dňa 10. decembra 2015 v spojení s opravným uznesením vo výrokovej časti o trovách konania zrušil postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 46. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 47. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi a rozhodne o náhrade trov konania, (včítane trov odvolacieho konania), za dodržania postupu zmysle 220 ods. 2 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP, najmä vo vzťahu k určeniu, resp. ustáleniu výšky tarifnej odmeny k prvému žalobnému nároku, pričom sa tiež bude zaoberať tvrdeniami žalobcu, uvedenými v podanom odvolaní, v podaní právneho zástupcu zo dňa 29.02.2016 (č.l. 138 spisu). 48. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 49. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 50. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.