Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 21CoE/55/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114215460 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114215460.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Patriciusom Baďurom, so sídlom Exekútorského úradu P. G. X, XXX XX X., vo veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Mgr. Lenka Zichová, LL.M., advokátka so sídlom U. X, XXX XX X., proti povinnému: H. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXXX/XA, XXX XX Z., o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 2Er/1419/2014-22 zo dňa 17.03.2015, takto jednomyseľne r o z h o d o l : uznesenie okresného súdu potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením vydaným sudcom okresný súd zamietol podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný poriadok“) žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že oprávneným predloženým exekučným titulom bol rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu so sídlom v Bratislave, sp. zn. 82/10/13 zo dňa 19.11.2013. Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo domáhanie sa oprávneným plnenia zo Zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej dňa 18.03.2013 medzi oprávneným a povinným. Z predmetnej zmluvy mal súd prvého stupňa preukázané, že sa s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy a obsah zmluvy jedná o spotrebiteľský právny vzťah. Právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou zmluvou č. 8500054659 zo dňa 18.03.2013 v bode 5/, v zmysle ktorej budú všetky spory riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich rozhodcovských súdov podľa ich rokovacieho poriadku, pričom výber z jednej alternatív riešenia sporu spočíva na žalobcovi a aj výber z rozhodcovských súdov. Okresný súd právne argumentoval, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy v právnom vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom je prostriedkom úpravy podmienok výkonu práv a povinností zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy a je súčasťou podmienok konkrétneho spotrebiteľského vzťahu. Rozhodcovská zmluva preto v rámci ex offo skúmania podmienok exekučného konania podlieha rovnako ako exekučný titul ex offo súdnej kontrole i z hľadiska zakázaných neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka demonštratívne uvedených v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka., o. i. aj takých, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Predloženú rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil okresný súd ako štandardnú formulárovú zmluvu pripravenú oprávneným ako dodávateľom, ktorej obsah povinný ovplyvniť nemohol. Že sa nejedná o individuálne dojednanú podmienku na tom nič nemení ani forma samostatnej rozhodcovskej zmluvy, ani vyhlásenie v bode 2/ o tom, že jej uzatvorenie nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania revolvingovej zmluvy, ani oprávnenie dlžníka odstúpiť od zmluvy v zmysle bodu 7/ zmluvy. Už samotná skutočnosť predloženia návrhu rozhodcovskej zmluvy osvedčuje, ktorá zo zmluvných strán mala záujem na jej uzavretí. Spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal. Následne okresný súd podrobil rozhodcovskú zmluvu (jej podmienky) preskúmaniu v zmysle generálnej klauzuly podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na čl. 3 smernice Rady č. 93/13, t.z. či nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Znenie rozhodcovskej doložky zodpovedá tomu, ktorá strana mala záujem na jej uzatvorení. Obsah a podmienky rozhodcovskej zmluvy zakladajú reálne značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech dlžníka. Alternatíva v možnosti riešenia sporov v rozhodcovskom ako aj v súdnom konaní je len zdanlivá. Predmetná rozhodcovská zmluva je o jednostrannom výbere rozhodcovského súdu žalobcom. Pravidelným predmetom vymáhania nárokov zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch sú návrhy veriteľov proti dlžníkom na peňažné plnenie, a nie naopak. Začatie konania na rozhodcovskom súde podľa výberu veriteľa tak predstavuje v zmysle § 106 O.s.p. procesnú prekážku pre prejedanie tej istej veci všeobecným súdom. Dlžník by takto bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovské konanie podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) je konaním vedeným pred súkromným súdom, ktorého právomoc prejednať a rozhodnúť vec má byť za podmienok upravených v tomto zákone založená na základe slobodne a autonómne prejavenej vôle. Výsledkom je však vykonateľné a vo verejnoprávnom konaní vymáhateľne rozhodnutie. Okresný súd poukázal na to, že v súčasnosti veritelia využívajú rozhodcovské konanie ako prostriedok vymáhania peňažných nárokov, pričom sa obchádzajú vnútroštátne predpisy o ochrane spotrebiteľa prijaté na základe smernice. Dojednanie rozhodcovskej zmluvy je o jednostrannom výbere rozhodcovského súdu žalobcom, ktorým je pravidelne veriteľ, je dojednaním, ktoré zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. Takýto výkon práva veriteľa proti dlžníkovi ako slabšej strane odporuje i dobrým mravom. Vychádzajúc z prezumpcie znevýhodneného postavenia spotrebiteľa v právnom vzťahu s dodávateľom a jeho ochrany ako slabšej strany nie je možné ani odkazovať na bdelosť spotrebiteľa. Priemerný spotrebiteľ nemá dostatok informácii, aby mohol predvídať a posúdiť dôsledky uzavretia dodávateľom pripravenej rozhodcovskej zmluvy, odlíšiť medzi stupňom právnej ochrany rozhodcovského a súdneho konania a nepadnúť tak do dodávateľom pripravenej pasce. Dlžník bol veriteľom nedostatočne poučený o dôsledkoch uzatvorenie rozhodcovskej doložky, predovšetkým o rozdieloch medzi uvádzanými alternatívami a riešenia sporov a reálnej možnosti ich využitia. Uvedený nedostatok poučenia nemožno zhojiť ani vložením vopred veriteľom sformulovaných ust. bodov 2/ a 7/ do rozhodcovskej zmluvy, len naoko poskytujúcich spotrebiteľovi ochranu pred predmetom rozhodcovskej zmluvy v bode 5/, ako už konštatovanej neprijateľnej podmienky, pretože tam kde chýba spotrebiteľovi dostatok informácii o dôsledkoch dojednania rozhodcovskej zmluvy ako základný predpoklad platného prejavenia pravej a slobodnej vôle, nevyhnutne tieto podstatné náležitosti vôle spotrebiteľa ako konajúcej soby chýbajú i vo vzťahu k posúdeniu dôsledkov a eventuálnemu využitiu zmienených ustanovení rozhodcovskej zmluvy. Ak dojednanie o predmete rozhodcovskej zmluvy v bode 5/, ktoré nebolo individuálne dojednané, obsahuje neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskom právnom vzťahu, spotrebiteľ má právo na poskytnutie ochrany pred takouto podmienkou priamo zo zákona (§ 53 ods. 1, ods. 5 OZ) a jej poskytnutie v exekučnom konaní nemôže byť podmienené splnením veriteľom určených ďalších podmienok, vyžadujúcich pre vylúčenie účinkov rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej podmienky povinnosť aktívneho vystúpenia samotného dotknutého spotrebiteľa proti nečestnej povahe takýchto podmienok využitím postupu podľa veriteľom sformulovaných podmienok v bode 2/ a 7/ rozhodcovskej zmluvy. Veriteľ pri koncipovaní rozhodcovskej zmluvy sledoval len svoj vlastný záujem. Okresný súd poukázal aj na to, že od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. K týmto predpokladom prihliada súd z úradnej povinnosti. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať. Keďže právomoc rozhodcovského súdu je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd dospel k záveru, že oprávneným predložený exekučný titul je v rozpore so zákonom. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uviedol v ňom, že sa exekučný súd svojou argumentáciou vylučuje možnosť platne dojednať so spotrebiteľom rozhodcovskú doložku, čím poprel základnú zásadu procesného práva, a to „zásadu prekážky veci zahájenej“. Ďalej vytýkal súdu nesprávny výklad § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Právo povinného obrátiť sa na všeobecný súd je zachované až do okamihu podania žaloby na jednu z rozhodovacích autorít. Je logické a v súlade s právom, že z pohľadu procesného práva nie je okamihom podania žaloby oprávneným na jeden z dohodnutých subjektov zachované procesné právo povinného brániť svoje práva na inej rozhodovacej autorite, než na ktorej bolo zahájené konanie o nároku oprávneného. Povinný sa v konaní nijako nebránil a nenamietal voči nárokom oprávneného. V prospech prípustnosti uzavretia rozhodcovskej zmluvy so spotrebiteľom je aj dôvodová správa k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Exekučný súd sa pri rozhodovaní neúplne zaoberal rozhodcovskom zmluvou, ktorá podľa oprávneného predstavuje individuálnu dohodu a nebola podmienkou uzatvorenia revolvingového úveru. Rozhodcovská zmluva je samostatným úkonom, ktorého existencia nie je ani podmienkou uzavretia úverovej zmluvy, resp. jej trvania ako takej (bod 2/ rozhodcovskej zmluvy). V zmysle bodu 7/ zmluvy mohol dlžník odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzavretia. Uplatnením tohto práva môže dlžník bez ohľadu na postoj veriteľa dosiahnuť zánik rozhodcovskej zmluvy, a to bez toho, aby to malo vplyv na trvanie zmluvy o revolvingovom úvere. Oprávnený je presvedčený, že nie je silnejšieho práva spotrebiteľa, ako inštitút odstúpenia od zmluvy. Rozhodcovská zmluva nepodmieňuje uzavretie zmluvy o úvere, zakladá právo spotrebiteľa odstúpiť od nej, nestanoví žiadne sankcie ani podmienky pre odstúpenie, obsahuje poučenie a potvrdenie o poučení povinného o odlišnostiach, právach a povinnostiach v rozhodcovskom konaní. Oprávnený poprel závery exekučného súdu, že by povinný nebolo poučený o svojich právach a povinnostiach a že uzavretie úverovej zmluvy nebolo podmienené podpisom rozhodcovskej zmluvy. Je otázkou, na základe čoho exekučný súd tieto závery odvodil, keď ani povinný tieto tvrdenie neuviedol. Rozhodcovská zmluva je výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR 6 M Cdo 9/2012. Z pohľadu oprávneného nie je možné variovať obsah rozhodcovskej zmluvy od jednotlivca k jednotlivcovi, avšak je možné ponúknuť mu čas na rozmyslenie, a to ako pred jej uzavretím, tak aj 14 dní potom, bez toho, aby využitie jeho práva akokoľvek ovplyvnilo jeho hlavný záväzok. Oprávnený poukázal na znenie nového zákona č. 335/2014 Zb. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní týkajúce sa formy a obsahu rozhodcovskej zmluvy, ktorý obsahuje vzor poučenia, ktoré v prípade i malej zmeny zo strany spotrebiteľa nebude v súlade so zákonom. Oprávnený poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 22.11.2012, sp. zn. 3M Cdo 14/2011, v ktorom NS SR dojednanie odstúpenia od rozhodcovskej zmluvy pripustil v rámci všeobecných podmienok. Na podporu svojej argumentácie, že sa jedná o individuálne dohodnutú rozhodcovskú zmluvu poukázal oprávnený na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE/445/2014 zo dňa 20.11.2014, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3CoE/203/2014 zo dňa 18.12.2014, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1CoE/328/2013 zo dňa 10.12.2013 a záverom oprávnený poukázal aj na rozhodnutie konajúceho senátu sp. zn. 21CoE/94/2014 zo dňa 17.12.2014. Záverom oprávnený zdôraznil, že spotrebiteľ je povinný konať s rozumnou mierou obozretnosti vo vzťahu k vlastným právam a záväzkom ako základného princípu spotrebiteľského práva. Argument, že by mal byť povinný bdelý až po vzniku samotného sporu, je v rozpore so zásadou vigilantibus iura scripta sunt a zároveň podnecuje k zneužitiu práva povinným. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 44 ods. 2 posledná veta Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. Krajský súd bol toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučný titul bol vydaný v tzv. „skrátenom rozhodcovskom konaní“, sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, a preto vyzval účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu ustanovení § 17, § 18 ods. 4, § 33 až § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania exekučného titulu vyjadrili. Povinný na výzvu súdu nereagoval. Oprávnený na výzvu súdu v podaní zo dňa 27.05.2016 poukázal na ust. § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z., v zmysle ktorého sa ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok subsidiárne použijú aj ohľadne otázok, ktoré zákon č. 244/2002 Z.z. neupravuje. Zákon č. 244/2002 Z.z. nemá žiadne ustanovenia, ktoré by obmedzovali stály rozhodcovský súd upraviť postup a priebeh rozhodcovského konania tak, ako je uvedený v rokovacom poriadku rozhodcovského súdu. Pokiaľ sa strany dohodnú na postupe, ktorý je aj iným zákonom, na ktorého použitie zákon č. 2442002 Z.z. odkazuje - v tomto prípade O.s.p., upravený a predvídaný, potom takýto postup nie je v rozpore so zákonom č. 244/2002 Z.z. V prípade, že sa žalovaný formou žalobnej odpovede do 15 dní vyjadrí, rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok zruší a rozhodca bude pokračovať v rozhodcovskom konaní a vydá rozhodcovský rozsudok. Postup v rámci rozhodcovského konania vyplývajúci z rokovacieho poriadku neberie žalovanému možnosť uplatniť svoje práva v rozhodcovskom konaní. Obdobný postup obsahuje aj O.s.p. pri vydávaní platobného rozkazu či zmenkového platobného rozkazu. Rovnako ako v prípade podania žalobnej odpovede podľa rozhodcovského poriadku, aj v prípade podania odporu dochádza k zrušeniu platobného rozkazu a v konaní sa ďalej pokračuje. Oprávnený poukázal na rozhodnutie tunajšieho súdu v obdobnej veci sp. zn. 1CoE/25/2014 zo dňa 25.03.2014. Ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. nebráni postupu rozhodcovského konania dohodnutého v rokovacom poriadku, aj čo sa týka rozhodcovského rozsudku. Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. (rovnosť účastníkov rozhodcovského konania) účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Krajský súd sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom, na ktorý odkazuje, avšak nestotožnil so záverom okresného súdu o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy v zmysle generálnej klauzuly § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tunajší senát už viackrát judikoval, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vždy sa však jednalo o doložku nekalo včlenenú do VOP alebo zmluvy bez toho, aby oprávnený vôbec spotrebiteľa o tejto doložke informoval. V predmetnom prípade však treba vziať do úvahy nielen samostatnú formu zmluvy - spotrebiteľ je už takouto formou upozornený na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, ale predovšetkým aj bod 2/ a 7/ rozhodcovskej zmluvy. V tomto smere považoval krajský súd vysvetlenie uvedených bodov okresným súdom za nesprávne. Nie je možné podľa názoru krajského súdu posudzovať neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy vychádzajúc len z jej bodu 5/ a následne považovať ostatné jej ustanovenia, aj keď vopred pripravené veriteľom, len za spôsob vyhnutia sa nečestnej podmienke. Znenie rozhodcovskej doložky, resp. zmluvy treba posudzovať v celom jej kontexte. Čo sa týka rozsahu poučenia, nepochybne od 01.01.2015 sú rozhodcovské súdy povinné poučovať spotrebiteľa v širšom rozsahu, než možno dovodiť z predloženej rozhodcovskej zmluvy. Avšak ustanovenie zákona č. 335/2014 Z.z. nemožno vzťahovať na predmetnú vec, aj keď v istom ohľade môže byť „nový zákon“ interpretačným vodidlom pre vypĺňanie medzier v práve. Zároveň je potrebné poukázať na to, že vzor novej rozhodcovskej zmluvy nemusí obsahovať možnosť pre spotrebiteľa od nej odstúpiť, čím mal nepochybne spotrebiteľ vytvorený priestor na „zneplatnenie“ rozhodcovskej zmluvy. Krajský súd však nemohol zrušiť napadnuté uznesenie, pretože napriek tomu, že okresný súd nesprávne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neplatnú, nič to nemení na závere, že postup rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok v tzv. skrátenom konaní, je v rozpore so zákonom, a teda aj keď mal právomoc vec prejednať, vydaný exekučný titul nie je materiálne ani formálne vykonateľný. Z obsahu pripojených listín vyplýva, že povinnému bol doručený rozhodcovský rozsudok s poučením, že žalovaný sa môže k žalobnému návrhu a rozhodcovskému rozsudku vyjadriť formou žalobnej odpovede do 15 dní od jeho doručenia. Ak v nej uvedie, že uplatnený nárok žalobcu neuznáva, rozhodcovský rozsudok sa zrušuje a rozhodcovský súd bude pokračovať ďalej v konaní. Zákon č. 244/2002 Z.z. v § 14 síce oprávňuje stály rozhodcovský súd vydať rokovací poriadok, ktorý podrobnejšie upraví konanie pred rozhodcovským súdom a ktorý môže určité otázky upraviť odchylne od ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z., avšak rokovací poriadok sa môže odchýliť len od tých ustanovení, ktoré majú dispozitívnu povahu. Rokovací poriadok slúži k tomu, aby si rozhodcovský súd upravil konanie v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní. Rokovací poriadok ako interný akt, ktorý nie je nadriadený zákonu, nemôže upraviť spôsob rozhodovania nad rámec zákona. Ustanovenia o procesnom postupe rozhodcovského súdu po doručení žaloby, ako aj ustanovenia o formách rozhodnutí, sú kogentnými ustanoveniami, preto je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovský súd posúva svojím rokovacím poriadkom rozhodcovský rozsudok do pozície obdobnej platobnému rozkazu a žalobnú odpoveď do pozície opravného prostriedku. Zmyslom žalobnej odpovede je umožniť žalovanému vyjadriť sa ku skutočnostiam uvedeným v žalobe, pričom skutočnosti uvedené v žalobnej odpovedi spolu s prípadnými listinnými dôkazmi patria k dôkazným prostriedkom, ktoré rozhodcovský súd v duchu zásady rovnosti účastníkov nestranne a spravodlivo hodnotí. Rokovací poriadok však žalobnú odpoveď postavil do pozície mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodcovskému rozsudku. V danom prípade došlo k porušeniu zákona, nakoľko rozhodcovský súd konal v rozpore s ustanovením § 17 zákona č. 244/2002 Z.z., keď nedoručil žalobný návrh povinnému tak, aby sa k nemu mohol vyjadriť ešte pred vydaním rozhodcovského rozsudku, ale tento mu doručil až so samotným rozhodcovským rozsudkom. V zmysle ust. § 33 cit. zákona rozhodcovský súd rozhoduje rozhodcovským rozsudkom. Doručený rozhodcovský rozsudok možno zrušiť len postupom podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. Keďže zákon o rozhodcovskom konaní nepozná pojem skrátený rozhodcovský rozsudok, nemôže si ho rozhodcovský súd, resp. rozhodca upraviť v rokovacom poriadku. Pokiaľ zákon jednoznačne upravuje, že účinky rozhodcovského rozsudku nastávajú okamihom doručenia rozhodcovského rozsudku, nemožno výkladom zmeniť toto kogentné ustanovenie, a preto nie je možné považovať doručenú žalobnú odpoveď za opravný prostriedok proti vydanému rozhodcovskému rozsudku. Z uvedeného teda vyplýva, že rozhodcovský súd nemá právo rozhodovať skráteným rozhodcovským rozsudkom. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Krajský súd dospel k záveru, že oprávneným predložený exekučný titul nespĺňa podmienky formálnej vykonateľnosti, keďže bol vydaný v rozpore so zákonom č. 244/2002 Z.z. - bol vydaný vo forme, ktorú tento zákon nepripúšťa, žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné zamietnuť, a preto napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne vo výroku potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie, ale je len podkladom pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktoré je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O.s.p. per analogiam). Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.