Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/99/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114219649 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114219649.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s.r.o., so sídlom Vajanského 1/2765, 010 01 Žilina, IČO: 36 851 906, proti žalovanému: ŠVIHÁLEK+, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 14, 010 01 Žilina, IČO: 36 410 349, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Václavom Jaroščiakom, advokátom, so sídlom Z. Q. XXXX/XX, XXX XX. T., v konaní o zaplatenie 1.046,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 305/2014-93 zo dňa 19.02.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 305/2014-93 zo dňa 19.02.2016 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 829,50 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 118,50 Eur od 15.07.2010, zo sumy 118,50 Eur od 15.08.2010, zo sumy 118,50 Eur od 15.09.2010, zo sumy 118,50 Eur od 15.10.2010, zo sumy 118,50 Eur od 17.11.2010, zo sumy 118,50 Eur od 15.12.2010, zo sumy 118,50 Eur od 11.01.2011, všetko až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e. Žalobca m á n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 829,50 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 118,50 Eur od 15.07.2010, zo sumy 118,50 Eur od 15.08.2010, zo sumy 118,50 Eur od 15.09.2010, zo sumy 118,50 Eur od 15.10.2010, zo sumy 118,50 Eur od 17.11.2010, zo sumy 118,50 Eur od 15.12.2010, zo sumy 118,50 Eur od 11.01.2011 všetko až do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 118,50 Eur od 07.01.2011 do 10.01.2011, žalobu zamietol. Samostatným výrokom vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu, podanú na Okresnom súde Žilina dňa 09.06.2014 v znení upresňujúceho podania zo dňa 26.09.2014 a 06.10.2014, ktorou sa domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti na zaplatenie sumy 829,50 Eur spolu s príslušenstvom, a to s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne, vymedzeným základom pohľadávky a dobou omeškania a náhrady trov konania. Uplatnený nárok žalobca skutkovo odôvodnil tým, že pôvodne ako advokát zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory uzavrel so žalovaným Zmluvu o právnej pomoci dňa 01.03.2007, zmenenú Dodatkom č. 1 k Zmluve zo dňa 02.11.2007, na základe ktorého do práv a povinností advokáta nastúpila obchodná spoločnosť, ktorá vznikla dňom 01.11.2007, a ktorá poskytovala právnu pomoc žalovanému v rovnakom rozsahu ako bolo dohodnuté pri uzavretí zmluvy. V zmluve účastníci dohodli paušálnu odmenu za poskytovanú právnu pomoc vo výške 3.000,- Sk mesačne, t.j. 118,50 Eur, ktorá bude vyúčtovaná vždy do 10-teho dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Dňa 03.01.2011 došlo medzi účastníkmi k uzavretiu Dohody o ukončení právneho zastúpenia. Na základe zmluvy žalobca vystavil žalovanému faktúry za poskytnutú právnu pomoc č. 1010115 zo dňa 30.06.2010 splatnú 14.07.2010 vo výške 118,50 Eur, č. 1010139 zo dňa 31.07.2010 splatnú 14.08.2010 vo výške 118,50 Eur, č. 1010164 zo dňa 31.08.2010 splatnú 14.09.2010 vo výške 118,50 Eur, č. 1010176 zo dňa 30.09.2010 splatnú 14.10.2010 vo výške 118,50 Eur, č. 1010196 zo dňa 02.11.2010 splatnú 16.11.2010 vo výške 118,50 Eur, č. 1010218 zo dňa 30.11.2010 splatnú 14.12.2010 vo výške 118,50 Eur a č. 1010239 zo dňa 23.12.2010 splatnú 06.01.2011 vo výške 118,50 Eur, a to za obdobie od 01.12.2010 do 31.12.2010. S poukazom na omeškanie žalovaného s úhradou peňažného dlhu a obsah zákonných ustanovení § 369 ods. 1, 2, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny, úrokov z omeškania a náhrady trov konania. 2. S prihliadnutím na postavenie subjektov záväzkovo - právneho vzťahu a predmet ich záväzkov okresný súd posúdil právny vzťah účastníkov ako obchodnoprávny, na ktorý aplikoval ust. § 261 ods. 1, § 566 ods. 1, § 571 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 12 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení živnostenského zákona (ďalej len „zákona o advokácii“), § 5, § 6 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. 3. Okresný súd poukázal na to, že ťažisko obrany žalovaného voči žalovanej pohľadávke spočívalo v tvrdení nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v súdnom konaní na uplatnenie žalovanej pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 12 ods. 1, § 15 ods. 6, § 12 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z. a konštatoval, že zákonná úprava zásadne viaže výkon advokácie na osobu advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti bez ohľadu na to, v akej forme vykonáva advokáciu. Držiteľom oprávnenia je advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora a týmto sa nestáva obchodná spoločnosť. Vždy sa oprávnenie viaže ku konkrétnemu advokátovi zapísanému v zozname advokátov. Práve skutočnosť, že advokát je nositeľom oprávnenia na poskytovanie služby, je podmienkou na to, aby mohol byť spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti s.r.o. poskytujúcej právne služby. Teda, aj u advokáta, ktorý si zvolil formu výkonu advokácie prostredníctvom s.r.o., existuje naďalej oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Okresný súd zvýraznil, že ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným. Ak výkon advokácie v mene spoločnosti nepripúšťajú v jednotlivých prípadoch osobitné predpisy, advokáciu vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti. Ani v prípade, že sa advokát rozhodne vykonávať advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, jeho oprávnenie na výkon advokácie ako takej nezaniká. Status advokáta mu zostáva a svoje profesijné označenie je povinný používať aj v prípade, že právne služby poskytuje prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Okresný súd uzavrel, že z vyššie uvedených zákonných ustanovení a z výpisu z obchodného registra žalobcu nepochybne vyplývalo, že k uzatvoreniu Dodatku k zmluve o právnej pomoci zo dňa 02.11.2007 došlo nesporne v súvislosti so zmenou právnej formy poskytovania právnej pomoci na strane žalobcu a v súvislosti so zápisom žalobcu ako obchodnej spoločnosti do obchodného registra dňom 01.11.2007, vo väzbe na ktorú skutočnosť vznikla žalobcovi oznamovacia povinnosť vo vzťahu ku komore advokátov a povinnosť používať profesijné označenie advokátskej kancelárie s obchodným menom spoločnosti, a ktorým dňom žalobca podľa ust. § 12 ods. 6 zákona o advokácii nie je oprávnený poskytovať právnu pomoc samostatne s výnimkami stanovenými osobitnými právnymi predpismi. V danom prípade, ak žalobca v Dodatku č. 1 k Zmluve o právnej pomoci zo dňa 02.11.2007 zosúladil označenie poskytovateľa právnych služieb spôsobom, ktorý zodpovedá zápisu v obchodnom registri, postupoval súlade s ust. § 12 ods. 4, 6 zákona o advokácii, a teda je aktívne legitimovaný ako účastník zmluvy na uplatnenie žalovaného nároku. 4. K námietke, že Dodatok č. 1 k Zmluve o právnej pomoci zo dňa 02.11.2007 sa vzťahuje k Zmluve o právnej pomoci zo dňa 23.06.2006 tak, ako vyplýva z obsahu preambuly zmluvy a čl. IV Záverečné ustanovenia dodatku k zmluve, okresný súd uzavrel, že z vykonaných listinných dôkazov je nesporné, že išlo o zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení zmluvy, keď preukázateľne zmluva zo dňa 23.06.2006 k okamihu uzavretia Dodatku č. 1 dňa 02.11.2007 neexistovala. Účastníci obmedzili trvanie zmluvy zo dňa 23.06.2006 na dobu určitú od 01.07.2006 do 31.08.2006, teda na obdobie dvoch kalendárnych mesiacov, pričom uplynutím doby jej trvania táto zanikla. Jedinou, v tom čase platnou zmluvou, uzatvorenou medzi účastníkmi bola Zmluva o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 01.03.2007. Tento záver okresného súdu nesporne vyplýval aj z obsahu Dohody o ukončení právneho zastupovania zo dňa 03.01.2011, v ktorej účastníci dojednali ukončenie Zmluvy o právnej pomoci uzatvorenej dňa 01.03.2007 v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 02.11.2007. 5. Okresný súd konštatoval, že záväzkovo-právny vzťah, z ktorého žalobca uplatnil žalovaný nárok, vznikol z platne uzatvorenej Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 01.03.2007 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 02.11.2007, ktorú právne posúdil ako mandátnu zmluvu podľa ust. § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. Zrejmú nesprávnosť pri označení dátumu uzavretia zmluvy, ku ktorej sa viaže dodatok č. 1, okresný súd vyhodnotil podľa výkladových pravidiel v zmysle ust. § 266 Obchodného zákonníka, a to podľa úmyslu konajúcej osoby, ktorý musel byť strane, ktorej bol právny úkon určený, známy (§ 266 ods. 1 Obchodného zákonníka). Teda, ak v čase uzavretia dodatku č. 1 iná zmluva o poskytovaní právnej pomoci medzi účastníkmi ako zmluva zo dňa 01.03.2007 neexistovala, nemohla na strane žalovaného vzniknúť akákoľvek pochybnosť o tom, ku ktorej zmluve sa Dodatok č. 1 zo dňa 02.11.2007 viaže. Iný výklad zmluvy by podľa okresného súdu vyústil v nezmyselný záver o prejavenej vôli a predstavoval by popretie pravidiel výkladu v prospech efektívnosti a zásady, že zmluvy sú stranami uzatvárané preto, aby platili, aby sa nimi zmluvné strany riadili a dosiahli tak sledovaného cieľa. 6. Okresný súd uviedol, že podľa zmluvy o právnej pomoci sa žalobca ako mandatár zaviazal vykonávať pre žalovaného ako mandanta činnosti špecifikované v čl. I. zmluvy, pričom v čl. III. zmluvy účastníci dohodli spôsob odmeňovania, a to za právne rady, právne rozbory, konzultácie a účasť na rokovaniach formou paušálnej odmeny s poukazom na ust. § 5 písm. a) a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 3.000,- Sk, t.j. 118,50 Eur a za ostatné v zmluve špecifikované činnosti vo forme tarifnej odmeny. Pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že za obdobie, za ktoré žalobca uplatňuje voči žalovanému žalovaný nárok, žalobca právnu pomoc žalovanému neposkytoval, okresný súd poznamenal, že z obsahu zmluvy a tvrdení účastníkov nevyplynula existencia dohody o tom, že podmienkou nároku žalobcu na dohodnutú paušálnu odmenu je vykonávanie dohodnutej činnosti koncentrovanej do určitých časových úsekov. Zmluva, ktorú účastníci uzatvorili, zaväzovala žalobcu vykonávať činnosť mandatára v rámci plnenia predmetu zmluvy, a to bez ohľadu na to, či táto činnosť bude vykonávaná každý mesiac po dobu trvania zmluvy. Pokiaľ by vôľou účastníkov bolo viazať dohodnutú odmenu len na skutočne vykonané činnosti v tom - ktorom mesiaci, takémuto zámeru by nezodpovedal dohodnutý spôsob odmeňovania formou paušálnej platby pre určitý druh činností a tarifnej odmeny pre ostatné činnosti vykonávané mandatárom. Okresný súd poukázal na to, že forma paušálnej odmeny je spravidla typická pre činnosti, ktorých rozsah nie je možné vopred určiť, prípadne má pokrývať dlhšie časové obdobie, t.j. u zmlúv uzatvorených na dobu neurčitú, príp. na obdobie viacerých rokov, na činnosti, ktoré sú vykonávané nerovnomerne a nepravidelne ako je napr. poradenská činnosť, konzultačná činnosť, činnosť daňových poradcov a podobne. V čl. II. zmluvy účastníci dojednali možnosť výpovede zmluvy s lehotou jedného mesiaca, prípadne možnosť kedykoľvek zmeniť zmluvu o paušálne poskytovanej právnej pomoci. V čl. IV. zmluvy sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobcovi podklady a informácie potrebné pre poskytovanie právnej pomoci uvedenej v čl. I. tejto zmluvy. Žalobca sa zaviazal poskytovať právnu pomoc žalovanému v rozsahu vyplývajúcom z čl. I. zmluvy na základe vyslovenej žiadosti žalovaného. Teda v prípade, ak sa žalobca zaviazal poskytovať žalovanému právnu pomoc podľa pokynov žalovaného a v dôsledku toho odvisela náplň a rozsah činnosti žalobcu, nemožno nedostatok pokynov, príp. zadaní zo strany žalovaného pričítať na ťarchu žalobcu. Vo väzbe na žalovaným v podanom odpore formulovanú obranu voči žalovanej pohľadávke s poukazom na obsah ust. § 5 a § 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., okresný súd poznamenal, že žalovaný nekonkretizoval svoju námietku spôsobom, ktorý by umožňoval okresnému súdu posúdiť relevanciu jej obsahu. Z posudzovanej veci však vyplývalo, že po dobu trvania mandátnej zmluvy medzi účastníkmi konania žalobca bol nositeľom oprávnenia na výkon advokácie, ktorú fakticky vykonával, pričom z vykonaných dôkazov neboli zistené skutočnosti, že by žalovaný žalobcovi namietal či už spôsob, alebo kvalitu žalobcom poskytovaného predmetu zmluvy. 7. Žalobca ako mandatár bol podľa zmluvy o právnej pomoci povinný poskytovať žalovanému činnosti v súlade so zmluvou a s ust. § 571 Obchodného zákonníka v rámci plnenia predmetu mandátnej zmluvy, a to bez toho, že by výkon týchto činností zmluva viazala na iné časové úseky ako dobu trvania mandátnej zmluvy. Žalovaný v podanom odpore potvrdil skutočnosť, že žalobca poskytoval žalovanému právne rady. Namietal, že zo strany žalobcu neboli žalovanému poskytované žiadne právne rozbory, konzultácie, prípadne účasti na rokovaniach. V súlade s odsúhlasením pohľadávok žalobcu k 31.12.2010 tak, ako boli špecifikované v listine žalobcu zo dňa 24.01.2011, žalovaný čiastočne zaplatil žalobcovi pohľadávku na faktúru č. 1010040, predmetom ktorej bolo vyúčtovanie paušálnej odmeny vo výške 118,50 Eur za obdobie od 01.02.2010 do 28.02.2010 a odmeny za vypracovaný podnet na preskúmanie rozhodnutia vo výške 66,03 Eur. Jej čiastočnou úhradou žalovaným v rozsahu vyplývajúcom z príjmových dokladov zo dňa 09.02.2012 a zo dňa 14.04.2011 nastali účinky uznania zvyšku dlhu podľa ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Ak uznanie dlhu formou čiastočnej úhrady založilo vyvrátiteľnú domnienku trvania dlhu, spočívalo dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi, t.j. na žalovanom. Pozitívne riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku alebo nie, nemohlo byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka, nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky. 8. Okresný súd dospel k záveru, že po dobu trvania zmluvy medzi účastníkmi, ku ktorej ukončeniu došlo dňom 31.12.2010, platila dohoda o paušálnej odmene, a preto žalovanému ako mandantovi trvala povinnosť platiť žalobcovi ako mandatárovi zmluvne dohodnutú paušálnu odmenu spôsobom vyplývajúcim z čl. III. zmluvy. Pokiaľ žalovaný svojvoľne prestal uhrádzať v zmluve dojednanú odmenu, porušil svoju základnú povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, a to napriek tomu, že zmluva priamo obsahovala dostatočné právne prostriedky na dojednanie optimálneho spôsobu úpravy vzájomných práv a povinností účastníkov zmluvy, ktoré žalovaný zjavne nevyužil. Z uvedeného okresný súd posúdil žalobu žalobcu v časti žalovanej istiny ako skutkovo a právne dôvodnú, a preto jej v tejto časti vyhovel. Tým, že žalovaný riadne a včas nesplnil svoj peňažný záväzok, dostal sa dňom nasledujúcim po lehote splatnosti odmeny do omeškania s jej úhradou, ktoré omeškanie v časti priznanej istiny trvá. Okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške zákonom stanovenej sadzby podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom a účinnom do 31.01.2013, t.j. vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti označených faktúr, ktorými žalobca prejavil vôľu zaplatiť fakturovanú sumu v lehote splatnosti z nej vyplývajúcich, ktorá nie je kratšia ako lehota splatnosti určená čl. III. bod 1 zmluvy, s výnimkou faktúry č. 1010239, ktorej splatnosť okresný súd viazal podľa čl. III. bod 1 zmluvy na 10. deň nasledujúceho mesiaca, teda k omeškaniu žalovaného s úhradou tejto časti žalovanej pohľadávky došlo až dňa 11.01.2011. V časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 118,50 Eur od 06.01.2011 do 10.01.2011 žalobu ako nedôvodnú zamietol. V ostatnej časti žalobe vyhovel. Ďalej vyslovil, že si podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vyhradil právo rozhodnúť o náhrade trov konania samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 9. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, a to proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 829,50 Eur s príslušenstvom. Žalovaný bol názoru, že žalobcom označený a okresným súdom uznaný právny základ uplatneného nároku, nezaložil žalobcovi právo na priznanie žalobou uplatneného nároku. Žalovaný uviedol, že právnym subjektom konkrétneho právneho vzťahu môže byť ten právny subjekt, ktorý je nositeľ takej právnej subjektivity, ktorá ho robí spôsobilým byť právnym subjektom tohto konkrétneho právneho vzťahu. Nemôže byť účastníkom konkrétneho právneho vzťahu a svojim konaním v tomto právnom vzťahu zakladať práva a povinnosti ten, kto nie je nositeľom takej právnej subjektivity, ktorá mu zakladá - vytvára spôsobilosť byť účastníkom tohto právneho vzťahu. Nielen medzi účastníkmi tohto sporu, ale aj konajúcemu súdu nebolo sporné, že relatívne samostatné právne úkony na seba nadväzujúce (zmluva a dodatok č. 1) neboli na strane mandatára ako účastníka právneho vzťahu mandátnej zmluvy uzavreté či uzavierané tým istým právnym subjektom. Nebolo sporné, že každý z týchto úkonov bol uzavretý na strane mandatára iným právnym subjektom. Ak dodatok č. 1 k zmluve uzavieral na strane mandatára žalobca, ktorý je iným subjektom práva ako ten, ktorý ako mandatár uzavieral zmluvu, mal žalobca v konaní bez akýchkoľvek pochybností právne relevantne preukázať svoje právne nástupníctvo v právnom vzťahu založenom zmluvou. Toto žalobca nepreukázal a okresný súd sa uspokojil s ničím nepodloženým tvrdením žalobcu. Ak okresný súd prijal záver, že žalobca ako právny nástupca vstúpil do práv a povinností subjektu JUDr. Mária Badová, advokát, tým na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa žalovaného dodatok č. 1 nemá a podľa svojho obsahu ani nemôže mať konštitučný účinok. Naopak, výkladom obsahu „Predmetu dodatku“ možno dospieť iba k záveru, že dodatok, je a môže byť iba akousi (právnou) skutočnosťou, ktorá (iba) deklaruje právne nástupníctvo obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s.r.o., po advokátke JUDr. Márii Badovej v právnom vzťahu založenom zmluvou, v ktorej súvislosti poukázal na čl. III. a čl. IV. veta prvá dodatku. Podľa žalovaného dodatok svojim obsahom nijako nemožno vyhodnotiť ako konštitučný prejav vôle zmluvných strán, ktorou účastníci dodatku menia v zmluve dojednaný obsah vzájomných práv a povinností, ani nezakladajú zmenu účastníka zmluvy na strane mandatára. Zo žalobného návrhu, prednesov žalobcu, ale aj z obsahu odôvodnenia rozsudku však vyplýva, že dodatok č. 1 je takou právnou skutočnosťou, ktorá by mala založiť právne nástupníctvo, teda že má v právnom vzťahu medzi jeho účastníkmi konštitučný účinok. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je jednoznačne vysvetlené, na základe akých dôkazov, či iných skutočností k tomuto záveru okresný súd dospel. Žalovaný bol názoru, že na základe právneho a skutkového stavu uvedeného a opísaného v odvolaním napadnutom rozsudku bolo možné priznať žalobcovi nárok iba za podmienok preukázania právneho nástupníctva žalobcu v právnom vzťahu založenom zmluvou po účastníkovi zmluvy JUDr. Márie Badovej. Žalobca skutočnosti pomenované ako právne skutočnosti, v dôsledku ktorých došlo k právnemu nástupníctvu žalobcu, v konaní nepreukázal. Okresný súd nepo- važoval za potrebné tieto skutočnosti skúmať ani ich vyhodnotiť napriek tomu, že žalovaný na túto skutočnosť ako podstatnú v konaní opakovane upozorňoval. Tento stav je potrebné vyhodnotiť ako nedostatok zákonného odôvodnenia rozsudku, čo je vadou konania, kedy účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a tiež porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces. Z textu preambuly zmluvy i dodatku a v preambulách uvedenom paragrafovom označení aplikovaných ustanovení zákona o advokácii je podľa žalovaného nesporné, že advokátka JUDr. Mária Badová mala vykonávať, resp. vykonávala právnu pomoc vo vzťahu k žalovanému „v združení s inými advokátmi“, teda nie samostatne, ako to ustanovenie § 12 ods. 1 písm. a) zákona o advokácii predpo- kladá a upravuje zákon o advokácii a ako to vyplýva z označenia účastníka - mandatára v zmluve. Podľa žalovaného s poukazom na platnú právnu úpravu bolo právne podstatné, či advokát vykonáva advokáciu samostatne alebo v združení s inými advokátmi, pretože je nesporne rozdiel v nadobúdaní právneho nástupníctva v právnom vzťahu po advokátovi vykonávajúcom advokáciu samostatne oproti advokátovi, ktorý advokáciu vykonával v združení s inými advokátmi. V konfrontácii s platnou právnou úpravou výkonu advokácie s označením strany mandatára v zmluve je zrejmé, že JUDr. Mária Badová, advokátka, uzatvárala zmluvu ako advokátka, ktorá vykonáva advokáciu samostatne - čo preukázala skutočnosť označení účastníka - mandatára v zmluve: JUDr. Mária Badová, advokátka bez „profesijného označenia advokátska kancelária, ku ktorému nie je pripojený názov združenia“. Žalovanému je známe, že v čase uzavierania zmluvy JUDr. Mária Badová vykonávala advokáciu v združení s inými advokátmi (určite JUDr. Mrázovský). Za tohto právneho stavu je nesporné, že zmluva bola právnym úkonom zmätočným. Podľa označenia účastníka zmluvy je právna pomoc poskytovaná žalovanému advokátom samostatne, podľa preambuly však advokátom v združení s inými advokátmi. Je na úvahu, či v takom prípade nedochádza k obchádzaniu zákona s dôsledkom možnej neplatnosti zmluvy. Okresný súd sa mal s touto skutočnosťou v odôvodnení rozsudku riadne vysporiadať, ak tak neurobil, jeho rozsudok trpí vadou nedostatku riadneho odôvodnenia. Podľa žalovaného okresný súd porušil zásadu rovnosti zbraní účastníkov a vykonané dokazovanie vyhodnotil jednostranne na prospech žalobcu. Podľa žalovaného, okresný súd nekriticky prijal obranu žalobcu vo vzťahu k záveru, že dodatok č. 1 sa vzťahuje k Zmluve o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007 a nie k Zmluve o právnej pomoci zo dňa 23.6.2006, a to napriek tomu, že označenie Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 23.6.2006 sa vyskytuje v dodatku č. 1 celkom 3 krát a vždy rovnako a túto posúdil ako „zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení zmluvy“. Svoj záver okresný súd oprel tiež o fakt, že z obsahu Dohody o ukončení právneho zastupovania zo dňa 3.1.2011 dojednali ukončenie Zmluvy o právnej pomoci uzavretej dňa 1.3.2007, čo vylučuje, že v dohode o ukončení nedošlo k zrejmej nesprávnosti v písomnom vyhotovení dohody pri uvedení dátumu 1.3.2007, a správne mal byť uvedený dátum 23.6.2006. Žalovaný považoval za účelový záver okresného súdu, že žalobcovi patrí odmena za každý mesiac bez ohľadu na to, či v tomto mesiaci bola žalobcom poskytnutá právna pomoc, v ktorej súvislosti poukázal na konfrontáciu s dojednanou úpravou v čl. I., čl. III. Cena právnej pomoci, pretože - odmena podľa čl. III. ods. 1. v spojení s čl. I. písm. a) bola dojednaná za právnu pomoc vo veciach v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou v oblastiach ......., ktoré sa vzťahujú k jeho činnosti za právnu pomoc, o ktorú žalovaný požiada - t.j. ak klient vysloví žiadosť, aby v danej oblasti mu bola poskytnutá pomoc, - odporuje zásadám poctivého obchodného styku - t.j. zásadou poctivého obchodného styku nie je „platiť za nič“, - zo zmluvy ani zo žiadneho tvrdenia účastníkov nevyplýva, že medzi účastníkmi bolo dojednané právo žalobcu na odmenu vo výške mesačného paušálu aj v prípade, že v konkrétnom mesiaci nebola žalobcom poskytnutá žiadna právna pomoc. Tento záver odporuje zákonu o DPH. Zároveň poukázal na to, že sama žalobkyňa uvádzala, že mesačné faktúry boli za poskytnutú právnu pomoc. Pre žalovaného je nezistiteľné, na základe čoho okresný súd dospel k záveru, že žalovaný v podanom odpore potvrdil skutočnosť, že ,,žalobca poskytol žalovanému právne rady“, keď z textu podaného odporu jednoznačne vyplýva, že žalovaný popiera poskytovanie nielen právnych rád, ale akejkoľvek právnej pomoci žalobcom v rozhodnom období. Odôvodnenie rozhodnutia v tejto časti nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Ak okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že do základu rozhodovania vzal tiež dôkaz výsluch žalobcu, tak tento nebol pre rozhodnutie k podstatným skutočnostiam riadne vykonaný. Žalovaný zvýraznil, že okresný súd ukončil výsluch žalobcu bez toho, že by umožnil žalovanému účasť na tomto dokazovaní položením otázok žalobcovi, čo hodnotil ako odňatie možnosti konať pred súdom. K tomu, že okresný súd stav pohľadávok žalobcu oprel mimo iné tiež o listinu „Odsúhlasenia pohľadávok navrhovateľa k 31.12.2010, ako sú špecifikované v listine žalobcu zo dňa 24.1.2011, tak podľa žalovaného táto „listina“ pre rozhodovanie a rozhodnutie v tomto spore nepreukazuje nič. Je to listina, ktorú predpokladá zákon o účtovníctve a slúži iba ako podklad inventarizácie pri vedení účtovníctva. Túto listinu vyhotovil žalobca, pričom v konaní nebolo preukázané ani to, či bola doručená žalovanému. Táto listina určite nepreukazuje, že by žalovaný tam uvedené pohľadávky žalobcu uznal ako pohľadávky existujúce a dôvodné. Okresný súd túto listinu účelovo využil na prospech žalobcu a vytvorenie konštrukcie o údajnom uznaní záväzkov podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, z čoho dospel k záveru, že čiastočnou, resp. úplnou úhradou faktúry č. 1010040 predstavujúci samostatný záväzok, uznáva žalovaný aj ďalšie záväzky podľa faktúr za obdobie 06/2010 až 12/2011. Podľa žalovaného aj toto je preukaz skutočnosti, že okresný súd vykladal dôkazy jednostranne v prospech žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. 10. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné a námietky v ňom uvedené za účelové a vykonštruované. K dôvodom podaného odvolania žalobca uviedol, že voči výroku rozsudku prvostupňového súdu, ktorým bol žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť mu sumu 829,50 Eur, nevyplynuli žiadne námietky žalovaného. Pokiaľ sa žalovaný zaoberal právnym základom nároku žalobcu, ktorým je Zmluva o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007 a Dodatok č. 1 k tejto zmluve zo dňa 2.11.2007, z obsahu ktorej je zrejmé, že pôvodnú zmluvu žalobca uzatváral ako advokát zapísaný v zozname advokátov SAK pod ev. č. 0073 ako mandatár a žalovaný ako mandant. Dodatok č. 1 k tejto zmluve zo dňa 2.11.2007 bol uzavretý medzi právnickou osobou a žalovaným, pričom žalovaný voči týmto skutkovým zisteniam okresného súdu nemal žiadne výhrady. K zmluvne dohodnutej odmene žalobca poukázal na ust. § 571 Obchodného zákonníka, podľa ktorého okrem dohodnutej výšky odplaty má mandatár nárok aj na náhradu prípadných hotových výdavkov. V konaní bez akýchkoľvek pochybností bolo právne relevantným spôsobom preukázané právne nástupníctvo žalobcu v právnom vzťahu založenom Zmluvou o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007 v znení Dodatku č. 1 k tejto zmluve zo dňa 2.11.2007. Žalobca poukázal na tú skutočnosť, že po uzavretí Dodatku č. 1 k Zmluve zo dňa 2.11.2007 žalovaný riadne hradil faktúry, ktoré mu boli vystavené mesačne na zaplatenie paušálnej odmeny, a to až do dňa splatnosti faktúry č. 101040, splatnej 16.3.2010, ktorú napokon taktiež následne uhradil v splátkach. Pokiaľ okresný súd prijal záver, že žalobca je právny nástupca advokáta - fyzickej osoby, ktorý ako slobodné povolanie pôvodne poskytoval žalovanému právnu pomoc, jeho skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov sú vecne správne, s poukazom na ust. § 15 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, nakoľko toto zákonné ustanovenie výslovne vylučuje, aby advokát, ktorý je konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá vykonáva advokáciu, vykonával advokáciu popri tejto spoločnosti samostatne. Vzhľadom k týmto skutkovým zisteniam a platnej právnej úprave, ako i vzhľadom na správanie sa žalovaného od 2.11.2007, ktorý uhrádzal mesačne zasielané faktúry do marca roku 2010, námietky žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca uviedol, že pokiaľ v Dodatku č. 1 k Zmluve zo dňa 2.11.2007 bol uvedený dátum 23.6.2006, tento bol uvedený zrejme nesprávne, došlo ku chybe v písaní, nakoľko zmluva, ktorá predchádzala Zmluve o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007, teda Zmluva o právnej pomoci zo dňa 23.6.2006, bola uzavretá iba na 2 mesiace a jej platnosť skončila uplynutím dohodnutej doby, preto logicky nebolo potrebné k nej spisovať žiaden dodatok. Pretože mandátna zmluva nevyžaduje písomnú formu ani dodatok k tejto zmluve podľa platnej právnej úpravy uvedenej v ust. § 566 a nasl. Obchodného zákonníka túto písomnú formu nevyžadoval, avšak vzhľadom na obsah jeho spísania bolo nepochybným spôsobom preukázané, že žalobca oboznámil žalovaného o tom, že došlo k zmene právnej formy, na základe ktorej mu bola žalobcom poskytovaná právna pomoc po 1.11.2007. Žalobca upozornil, že k návrhu na vydanie platobného rozkazu ako dôkaz bol pripojený i výpis z obchodného registra žalobcu, z ktorého je zrejmé, že táto spoločnosť vznikla dňom 1.11.2007, teda žalovaný získal vedomosť o tom, že od tohto dňa už mu nemohla byť poskytnutá právna pomoc advokátom, ale obchodnou spoločnosťou. Podľa žalobcu sa okresný súd náležite zaoberal právnym nástupníctvom žalobcu, toto bolo v konaní riadne preukázané a nie je možné konštatovať, že v tejto súvislosti je zákonné odôvodnenie rozsudku nedostatočné. Tvrdenie žalovaného, že zo Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007 a Dodatku č. 1 k tejto zmluve zo dňa 2.11.2007 je nesporné, že advokátka JUDr. Mária Badová mala vykonávať, resp. vykonávala v čase jej platnosti právnu pomoc vo vzťahu k žalovanému v združení s inými advokátmi, nie je pravdivé, je vymyslené a vykonštruované. V čase tejto Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007, JUDr. Mária Badová vykonávala advokáciu výlučne samostatne, nevykonávala ju v združení s inými advokátmi, teda určite nie s JUDr. Mrázovským. Žalobca uviedol, že po skončení koncipientskej praxe v kancelárii JUDr. Márie Badovej bola medzi JUDr. Máriou Badovou a bývalým koncipientom JUDr. Jánom Mrázovským uzavretá Dohoda o spoločnom vykonávaní advokácie dňa 2.1.1996, avšak na základe Dohody o zrušení dohody o spoločnom vykonávaní advokácie zo dňa 2.1.1996 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 27.12.2000, v ktorom bolo zmenené iba sídlo advokátskej kancelárie z ul. H. H. Z. H., zo dňa 31.1.2001, došlo k ukončeniu spoločného výkonu advokácie dňom 31.1.2001. Takúto námietku však žalovaný v priebehu konania pred okresným súdom nevzniesol, a preto nemá význam zaoberať sa ňou v odvolacom konaní. Následne k žiadnej dohode medzi fyzickou osobou JUDr. Máriou Badovou a iným advokátom o spoločnom výkone advokácie, odo dňa uzavretia dohody o zrušení dohody o spoločnom vykonávaní advokácie nedošlo. Tvrdenie žalovaného, že okresný súd porušil zásadu rovnosti zbraní účastníkov, je podľa názoru žalobcu vykonštruované a nemá právnu oporu. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný sa nezúčastnil na pojednávaní v predmetnej veci, avšak urobil niekoľko písomných podaní, ktoré tvoria obsah spisu. Jeho tvrdenia na pojednávaniach boli prednesené prostredníctvom právneho zástupcu, avšak boli v značnom rozpore s tvrdeniami, ktoré uvádzal v písomnom odpore zo dňa 19.11.2014. Z týchto jeho tvrdení je zrejmé, že žalovaný neuvádzal pravdu v priebehu konania v tejto právnej veci. Žalobca zároveň poukázal na to, že v Dohode uzavretej medzi žalovaným a žalobcom zo dňa 3.1.2011 o ukončení právneho zastúpenia, v obsahu ktorej je uvedený správny dátum platnej Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007 v znení Dodatku č. 1 k tejto zmluve zo dňa 2.11.2007. Podľa žalobcu neobstojí námietka žalovaného, že záver okresného súdu je účelový, pokiaľ konštatoval, že žalobcovi patrí odmena za každý mesiac bez ohľadu na to, či v tomto mesiaci bola žalobcom poskytnutá právna pomoc, pretože tento záver má oporu v ustálenej súdnej praxi, v ktorej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 111/2008 zo dňa 29.4.2009. Z obsahu platnej zmluvy o právnej pomoci v znení dodatku je nepochybné, že nebolo potrebné robiť záznamy o tom, že žalovaný ako klient vyslovil žiadosť, aby mu v konkrétnej oblasti bola poskytnutá právna pomoc. Žalovaný sa v období platnosti tejto zmluvy riadne dožadoval právnej pomoci a plnenie bolo poskytované podľa jej obsahu a zásad poctivého obchodného styku. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že mu boli zasielané fiktívne faktúry v rozpore s ustanoveniami zákona o DPH, toto tvrdenie ničím nepreukázal. Faktúry, ktoré mu boli doručované, nevrátil a neučinil to ani do podania žaloby. Naopak, po zaslaní pokusu o mimosúdne urovnanie veci zo dňa 9.6.2014 žalobcom, žalovaný odpoveďou zo dňa 30.6.2014 uviedol, že chce písomne reagovať v priebehu mesiaca júl 2014, čo sa však nestalo. Faktúry, ktoré sú predmetom konania, boli zasielané za dôvodne poskytnutú právnu pomoc. Neobstojí námietka žalovaného, že okresný súd najskôr rozhodol a až následne prijatému rozhodnutiu prispôsoboval právny a skutkový stav. Toto tvrdenie je vyvrátené obsahom spisu. Námietka žalovaného, že okresný súd nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, je vykonštruovaná. V tejto súvislosti poukázal na obsah Zápisnice z pojednávania zo dňa 29.1.2016, z obsahu ktorej je zrejmé, že žalobcovi bolo súdom dané poučenie podľa ust. § 131 ods. l O.s.p., pričom žalobca pravdivo uviedol skutočnosti týkajúce sa konania v tejto právnej veci. Žalovaný bol zastúpený právnym zástupcom, ktorý mohol v priebehu pojednávania namietať obsah zápisnice, čo sa nestalo a ani z obsahu odvolania žalovaného nevyplýva, že by žalovaný žalobcovi chcel položiť akúkoľvek otázku. Námietka žalovaného, že zaslanie odsúhlasenia pohľadávok zo dňa 24.1.2011 žalovanému podľa zákona č. 431/2002 Z.z. nebolo preukázané, neobstojí, nakoľko okresnému súdu bol predložený i podací lístok o zaslaní doporučenej zásielky tohto odsúhlasenia zo dňa 27.1.2011. Z konania žalovaného pred začatím súdneho sporu bolo nepochybným spôsobom okresnému súdu preukázané, že do doručenia platobného rozkazu žiadne námietky žalovaný voči odsúhlaseniu pohľadávok zo dňa 24.01.2011 nemal. Záver okresného súdu o uznaní žalovanej pohľadávky sa neopiera len o túto listinu, ale aj o tú skutočnosť, že žalovaný čiastočne a napokon v celom rozsahu uhradil faktúru č. 1010040, uvedenú v obsahu odsúhlasenia pohľadávok zo dňa 24.1.2011, ako aj na konkrétnu platnú právnu úpravu. Uznaním dlhu sa dôkazné bremeno presúva na žalovaného. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok odvolaním žalovaného, bol toho názoru, že jeho odôvodnenie obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2. O.s.p.. Žalobca zvýraznil, že výsledky dokazovania v tejto veci preukázali, že plnenie - právna pomoc vo forme právnych rád - poskytnuté bolo podľa požiadaviek žalovaného a jeho argumentácia nie je dôvodná. Právne posúdenie danej veci v rozsudku okresného súdu považoval za vecne a právne správne. V tejto súvislosti poukázal i na pasivitu žalovaného po výzve na úhradu žalobcom vystavených faktúr. Žalobca mal za to, že rozsudok prvostupňového súdu je procesne, vecne a právne správny a okresný súd rozhodol po riadne vykonanom dokazovaní v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného a procesného práva. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť s priznaním náhrady trov odvolacieho konania. 11. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril. 12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP a za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 829,50 Eur s príslušenstvom potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 387 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/99/2016-139 zo dňa 18.10.2016 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke tohto súdu, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 19.10.2016, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP. 14. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 08.03.2016 (č.l. 115-121 spisu), krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu sa poukazuje na ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 15. Podľa ust. § 379 CSP v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 16. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní (č.l. 115-121 spisu), za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle § 383 CSP tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže podľa obsahu písomných predvolaní vyplývalo vykonanie procesnej poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p. v znení platnom a účinnom k momentu jej vykonania. 17. Primárne vo vzťahu k namietanej vade nedostatku zákonného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu odvolací súd uvádza, že v rámci svojho konania mal spôsobilý predmet posudzovania, a to rozsudok okresného súdu s náležitosťami vyžadovanými ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keďže okresný súd v dostatočnom rozsahu uviedol svoje skutkové a právne závery v súvislosti s posúdením žalobcovho nároku, na zaplatenie peňažnej pohľadávky vo väzbe na obranu žalovaného. Krajský súd po oboznámení sa s rozsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje, že tento spĺňa všetky atribúty v časti svojho odôvodnenia, vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Krajský súd poukazuje aj na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, podľa ktorej ...„odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý súdny proces (m.m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru krajského súdu predmetné rozhodnutie napadnuté odvolaním žalovaného uvedené atribúty spĺňa. Ak rozhodnutie okresného súdu je riadnym spôsobom odôvodnené, v súlade so zákonnými požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p., tak potom z tohto záveru nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, keďže rozhodnutie okresného súdu v rovine dostatočnosti odôvodnenia je súčasne aj preskúmateľné Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím. 18. Podľa ust. § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 19. Podľa ust. § 389 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 20. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. § 389 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými, ako aj právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu, viažucimi sa k tomuto výroku a v podrobnostiach na ne odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 389 ods. 2 CSP nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového, ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu, boli opätovne uvádzané v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože zákonné ust. § 389 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho je postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a len vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného zvýrazniť a doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva zo zákonného ust. § 389 ods. 2 CSP, čo je v zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu SR. 21. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalovaného v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004 ...„súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. 22. Odvolací súd v súvislosti s odvolaním žalovaného, k zvýrazneniu vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, a k odvolaciemu dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia uvádza, že tieto odvolacie dôvody neboli dôvodné. 23. Vo vzťahu k okresným súdom zistenému skutkovému stavu, vykonanému dokazovaniu a jeho zhodnoteniu odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie ust. § 383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup súdu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci občianskeho súdneho konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SR 4 Cdo 256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04). V súvislosti so zhodnotením vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“. 24. Pokiaľ žalovaný okrem iného namietal i spôsob, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, tak k tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd uvádza, že nebol relevantný, s primeraným poukazom aj k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/1993)“. Zásada voľného hodnotenia dôkazov podľa názoru krajského súdu dáva súdu právo v rámci vykonávaného dokazovania priradiť tomu - ktorému dôkazu výpovednú hodnotu, prípadne dôkaznú silu. Pokiaľ pri priradení dôkaznej sily okresný súd uvedie aj svoje zdôvodnenie, tak ani tento postup nebolo možné vyhodnotiť v zmysle návrhu žalovaného ako odvolateľa za postup okresného súdu, ktorý by mal byť v rozpore so zákonom, a to Občianskym súdnym poriadkom o spôsobe vykonávania dokazovania a hodnotenia dôkazov vykonaných pred okresným súdom. Krajský súd v súhrne preto uvádza, že nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného, ktorý namietal nesprávne hodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania. Naopak, krajský súd konštatuje, že pri vykonávaní dokazovania postup okresného súdu bol v súlade s dôkaznou povinnosťou sporových strán, výsledky vykonaného dokazovania boli hodnotené jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti. 25. K spôsobu vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov krajský súd konštatuje, že nedošlo k vadnosti postupu konania okresným súdom. Vo všeobecnosti vadou konania je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania neumožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Odňatie možnosti konať pred súdom sa výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. 26. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre spoľahlivé vyvodenie skutkového záveru. Odvolací súd poukazuje na to, že racionálna úvaha konajúceho okresného súdu vychádzala z priebehu konania a stavu dokazovania. 27. K námietke žalovaného, že výsledky dokazovania ani odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu nedali odpoveď na právnu otázku, aká právne relevantná skutočnosť spôsobila, že v právnom vzťahu založenom Zmluvou o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007, ktorú ako mandatár uzavrela fyzická osoba JUDr. Mária Badová, advokát, vstúpila ako právny nástupca obchodná spoločnosť Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s.r.o., čo spôsobilo zmenu subjektu v osobe mandatára, vo väzbe na vznesenú námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, krajský súd primárne uvádza, že sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, ktorý uzavrel, že žalobca je aktívne legitimovaný ako účastník Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007 v znení dodatku č. 1 na uplatnenie žalovaného nároku, pretože tento záver považuje za vecne správny a v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie viažuce sa k tomuto záveru. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza nasledovné. Z obsahu spisového materiálu vyplývalo a medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 1.3.2007 uzavrela JUDr. Mária Badová, zapísaná v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, podnikajúca podľa zákona č. 586/2003 Z.z. na základe licencie vydanej Slovenskou advokátskou komorou, ev. č.: 0073, so sídlom Mariánske námestie č. 2, 010 01 Žilina a žalovaným Zmluvu o právnej pomoci. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Žilina, Oddiel: Sro, Vložka číslo: 19704/L, bol zistený zápis subjektu Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s.r.o., so sídlom Vajanského 1/2765, 010 01 Žilina, IČO: 36 851 906, Deň zápisu: 01.11.2007, Predmet činnosti: poskytovanie právnych služieb, Spoločníci: JUDr. Mária Badová, Konanie menom spoločnosti: Konateľ koná v mene spoločnosti samostatne. V tejto súvislosti sa zvýrazňuje ust. § 12 ods. 1 písm. e) zákona č. 586/2003 Z.z., z ktorého nepochybne vyplýva zákonná možnosť advokáta vykonávať advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. 28. Podľa ust. § 15 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z.z. advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. 29. Podľa ust. § 12 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z. pri poskytovaní právnych služieb je advokát povinný používať profesijné označenie advokát, advokátka alebo advokátska kancelária. Ak poskytuje advokát právne služby prostredníctvom združenia alebo obchodnej spoločnosti zapísanej v zozname komory, je povinný používať profesijné označenie advokátska kancelária, ku ktorému pripojí aj názov združenia alebo obchodné meno spoločnosti, ktoré neznižuje dôstojnosť advokátskeho stavu a neporušuje pravidlá profesijnej etiky. Splnenie podmienok podľa predchádzajúcej vety preskúma komora, ktorá o tom žiadateľovi vydá potvrdenie do 60 dní od doručenia žiadosti, ak ide o zápis do zoznamu podľa § 13 až 15, a do 15 dní od doručenia žiadosti, ak ide o zápis zmeny názvu združenia alebo obchodného mena spoločnosti. 30. Podľa ust. § 12 ods. 2 tohto zákona komora vedie zoznam združení podľa § 13, zoznam verejných obchodných spoločností a komanditných spoločností podľa § 14 a zoznam spoločností s ručením obmedzeným podľa § 15; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté. Advokát je povinný oznámiť komore zmenu v spôsobe výkonu advokácie bezodkladne po zápise do obchodného registra. 31. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení nepochybne vyplýva zákonná možnosť advokáta v zmysle ust. § 12 zákona č. 586/2003 Z.z. vykonávať advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, pričom je zrejmé, že pokiaľ advokát zvolí takúto formu, nie je možné, aby súčasne vykonával advokáciu samostatne. Túto zákonnú možnosť advokátka JUDr. Mária Badová využila založením obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s.r.o., dňom 01.11.2007. Týmto momentom nedošlo k zániku jej statusu advokáta, ale súvislosti so zápisom žalobcu ako obchodnej spoločnosti do obchodného registra, v spojení s oznamovacou povinnosťou žalobcu vo vzťahu ku komore advokátov, tak podľa ust. § 12 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z.z. JUDr. Mária Badová, advokátka, nebola oprávnená poskytovať právnu pomoc samostatne, s výnimkami stanovenými právnymi predpismi. V súvislosti so zmenou právnej formy poskytovania právnej pomoci na strane žalobcu a v súvislosti s jeho zápisom do obchodného registra, len došlo k zmene právnej formy žalobcu tak, ako správne konštatoval prvostupňový súd, čo malo premietnutie v Dodatku č. 1 k Zmluve o právnej pomoci zo dňa 2.11.2007, ktorým dodatkom došlo len k zosúladeniu označenia poskytovateľa právnych služieb spôsobom, zodpovedajúcim zápisu v obchodnom registri a v súlade s ust. § 12 ods. 4, 6 zákona o advokácii. Sám žalovaný v rámci dodatku č. 1 prehlásil, že tento dodatok si riadne prečítal, porozumel mu a na znak svojho súhlasu ho vlastnoručne a dobrovoľne podpísal, teda akceptoval zmenu právnej formy mandatára, t.j. výkonu advokácie pôvodne JUDr. Márie Badovej, advokátky. Z uvedeného preto námietka nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby zo strany žalovaného bola zhodnotená ako nedôvodná. K záveru, že žalobca je aktívne legitimovaným subjektom na podanie žaloby, pristupuje okolnosť, že žalovaný sám svojim správaním zmenu právnej formy mandatára akceptoval, a to plnením na faktúru č. 1010040 (č.l. 64 spisu), vystavenú dodávateľom: Advokátska kancelária JUDr. Mária Badová, s.r.o., Vajanského 1/2765, 010 01 Žilina, IČO: 36 851 906. 32. K námietke nesprávneho záveru prvostupňového súdu, že dodatok č. 1 sa vzťahuje k Zmluve o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007 a nie k Zmluve o právnej pomoci zo dňa 23.06.2006, uvádza krajský súd, že okresný súd postupoval správne, ak označenie dátumu uzavretia zmluvy, ku ktorej sa viaže dodatok č. 1, vyhodnotil so záverom zrejmej nesprávnosti a zo zisteného skutkového stavu za aplikácie ust. § 266 Obchodného zákonníka uzavrel, že Dodatok č. 1 zo dňa 2.11.2007 sa viazal k Zmluve o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007. Tak ako správne vyslovil prvostupňový súd, iný výklad zmluvy by vyústil v nezmyselný záver o prejavenej vôli a popretiu pravidiel výkladu v prospech efektívnosti a zásady, že zmluvy sú stranami uzatvárané preto, aby platili, a aby sa nimi zmluvné strany riadili a dosiahli tak sledovaného cieľa. 33. K odvolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, vo vzťahu k priznaniu nároku na odmenu, krajský súd uvádza, že v konaní bolo preukázané a medzi účastníkmi nebolo sporné uzavretie Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007 v znení dodatku č. 1, v rámci ktorej sa žalobca zaviazal poskytovať klientovi právnu pomoc vo veciach súvisiacich s jeho podnikateľskou činnosťou v oblastiach obchodného práva a občianskeho práva, správneho práva a ostatných verejno-právnych a súkromno-právnych oblastí práva, ktoré sa vzťahujú k jeho činnosti, ak klient vysloví žiadosť, aby v danej oblasti práva mu bola poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc, a to tým, že advokátka poskytne služby vyplývajúce z čl. I. písm. a) až f) zmluvy. V čl. III. zmluvy za právnu pomoc podľa tejto zmluvy bola dojednaná odmena: 1. za právne rady, právne rozbory, konzultácie, účasť na rokovaniach, paušálna odmena podľa § 5 písm. a) a nasl. Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. vo výške 3.000,- Sk mesačne, a to vždy do 10. dňa nasledujúceho mesiaca, 2. k tejto sume bude pripočítaná príslušná sadzba DPH, v súlade s ust. § 18 ods. 4 citovanej vyhlášky, 3. za spisovanie právnych zmlúv a dohôd tarifná odmena v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ak sa klient nedohodne s druhým účastníkom takejto zmluvy na jej pomernej alebo celej úhrade, 4. za spisovanie návrhov, žalôb a iných právnych podaní v konaní pred súdmi, ostatnými štátnymi orgánmi a inými orgánmi štátnej správy a miestnej samosprávy tarifnú odmenu v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z., hradí v súlade s ust. § 142 O.s.p. účastník, ktorý vo veci nemal úspech. Faktúrami č. 1010115, č. 1010139, č. 1010164, č. 1010176, č. 1010196, č. 1010218, č. 1010239, vyúčtovala žalobkyňa žalovanému na základe Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 1.3.2007 v zmysle ust. § 2 a nasl. vyhlášky č. MS SR č. 655/2004 Z.z. paušál v sume 118,50 Eur za obdobie od 01.06.2010 do 31.12.2010. Podľa skutkového stavu zisteného v prvostupňovom konaní, ktorým bol krajský súd viazaný, nedošlo k žiadnej dohode účastníkov v predmetnej zmluve, ani mimo nej v tom smere, že by bolo podmienkou nároku žalobcu na dohodnutú paušálnu odmenu vykonávanie dohodnutých prác každý mesiac. Za stavu, kedy takto mandátna zmluva medzi účastníkmi koncipovaná nebola a kedy ani povinnosť mandatára vykonávať v zmluve vymedzenú činnosť, t.j. poskytovať právnu pomoc, nebola do konkrétnych časových období koncentrovaná, i odvolací súd dospel k záveru, že predmetná zmluva mandatára vykonávať prácu pre mandanta každý mesiac nezaväzovala. V zhode s okresným súdom i krajský súd uvádza, že pokiaľ by mala byť výplata dohodnutej paušálnej odmeny viazaná na vykonanie prác mandatárom pre mandanta každý mesiac, muselo by byť dojednanie v tom zmysle v zmluve. Ak by mal byť nárok mandatára na odmenu viazaný len na skutočne vykonané práce v tom - ktorom mesiaci, nebolo by logické zvolenie paušálnej formy odmeny, pre ktorú je práve typické, že sa dojednáva predovšetkým pre prípad prác, ktoré nemožno dopredu presne časovo odhadnúť a ktoré sú vykonávané v tom - ktorom mesiaci nepravidelne a nerovnomerne. Nebolo možné dospieť k inému záveru, než k záveru okresného súdu, že po dobu trvania predmetnej mandátnej zmluvy platila dohoda účastníkov o paušálnej odmene a trvala tak povinnosť mandanta platiť mandatárovi dohodnutú paušálnu odmenu. Jedinou podmienkou pre nárok mandatára na dohodnutú paušálnu odmenu tak bolo vykonávať práce pre mandanta, v rámci predmetu plnenia mandátnej zmluvy, čo v konaní bolo preukázané vyjadrením samotného žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 19.11.2014, v ktorom uviedol, že mu žalobca poskytoval právne rády. Teda žalovaný potvrdil, že žalobca v zmysle čl. I. písm. a) zmluvy poskytoval žalovanému právne rady, za ktoré v zmysle čl. III. bod 1. zmluvy mu vznikol nárok na paušálnu odmenu. Krajský súd len dopĺňa, že dohoda o paušálnej odmene sa prijíma práve z toho dôvodu, aby sa detailne nešpecifikovalo, aké činnosti a kedy boli vykonané, a preto pre vznik nároku na paušálnu odmenu je postačujúce, ak je preukázané, že určité činnosti, za ktoré bola dohodnutá takáto odmena tak, ako bolo preukázané samotným vyjadrením žalovaného, v tomto prípade boli vykonané, čo bolo splnené. Pristupuje k tomu i samotné správanie sa žalovaného, ktorý na základe Odsúhlasenia pohľadávok k 31.12.2010 v liste žalobcu zo dňa 24.1.2011, ktorého obsah tvorili žalobcom špecifikované faktúry, čiastočne zaplatil pohľadávku žalobcu z faktúry č. 1010040, predmetom ktorej bolo vyúčtovanie paušálnej odmeny vo výške 118,50 Eur za obdobie 01.02.2010 do 28.02.2010 a odmeny za vypracovaný podnet na preskúmanie rozhodnutia vo výške 66,03 Eur. Práve toto samotné správanie sa žalovaného a čiastočné plnenie záväzku, vyplývajúceho z mandátnej zmluvy, založilo právnu domnienku uznania zvyšku dlhu tak, ako správne uzavrel okresný súd v zmysle ust. § 407 ods. 3 O.s.p., pričom v rámci civilného procesu krajský súd poukazuje na ust. § 192 CSP, podľa ktorého skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Pri závere okresného súdu, že čiastočnou úhradou žalovaným nastali účinky uznania zvyšku dlhu podľa ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, došlo k presunu dôkazného bremena vyvrátiť existenciu takéhoto záväzku na žalovaného, ktorý toto svoje dôkazné bremeno neuniesol. 34. Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že bol dôvodný nárok žalobkyne na zaplatenie zmluvne dohodnutej paušálnej odmeny spôsobom vyplývajúcim z čl. III. zmluvy a rovnako posúdil žalobu žalobcu v časti žalovanej istiny ako skutkovo a právne dôvodnú spolu s dôvodne priznaným úrokom z omeškania za rozhodné obdobie. 35. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania vyvodil správny záver, že v konaní bolo preukázané uzavretie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, po dobu trvania ktorého platila dohoda účastníkov o paušálnej odmene a trvala tak i povinnosť mandanta - žalovaného platiť mandatárovi - žalobcovi dohodnutú paušálnu odmenu. Pokiaľ prvostupňový súd priznal žalobcovi nárok na dohodnutú paušálnu odmenu, pričom žalovaný nepreukázal, že v rámci tejto dohodnutej doby žalobca žiadnu činnosť nevykonával, nebolo mu možné vytknúť žiadne právne pochybenie. Krajský súd z uvedeného nezistil dôvody pre odchýlenie sa od logických a racionálnych záverov okresného súdu viažucich sa k napadnutému výroku, a tým neboli dané dôvody ani na zmenu, ani na zrušenie rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, pričom v podrobnostiach odkazuje na zdôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, s ktorým sa krajský súd stotožňuje. 36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, a preto krajský súd rozhodol tak, že má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.