Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/137/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114220878 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114220878.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: RAVAFOL s.r.o., so sídlom Školská 5, 963 01 Krupina, IČO: 43 888 046, zastúpeného zástupcom WERNER & ANGER, s.r.o., so sídlom Stromová 54/A, Bratislava 831 01, IČO: 36 865 435, proti žalovanému: Ing. D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. U. XXX, XXX XX U. U., zastúpenému zástupcom Karkó, s.r.o., so sídlom Sad na Studničkách 32, 010 01 Žilina, IČO: 50 158 121, v konaní o zaplatenie 500 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/152/2014-69 zo dňa 14. januára 2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/152/2014-69 zo dňa 14. januára 2016 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 500 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z tejto sumy od 29.10.2013 do zaplatenia, do troch dní po právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z tejto sumy od 29.10.2013 do zaplatenia, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 30 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 346,25 Eur. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na žalobu, ktorou žalobca žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 500 Eur s príslušenstvom. Okresný súd poznamenal, že v žalobe žalobca uviedol, že úrok z omeškania žiada zo sumy 27.166,73 Eur, pričom na pojednávaní dňa 14.01.2016 právny zástupca žalobcu uviedol, že ide o chybu v písaní a úroky z omeškania žiada zo žalovanej sumy 500 Eur od 01.10.2013 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že na základe Zmluvy o dielo č. 24/110133/12/01-325 uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou BCI, a.s., Žilina dňa 30.11.2012, vykonal pre spoločnosť BCI, a.s. dielo - výrobu a montáž svetelnej reklamy a dodávku a montáž reklamných zariadení špecifikovaných v objednávke č. 110137/016. Následne žalobca vystavil spoločnosti BCI, a.s. faktúru č. 2012343 s neuhradenou sumou k 04.11.2013 vo výške 675 Eur a faktúru č. 2013263 vo výške neuhradenej sumy 699.000,- Kč k 04.11.2013. Ďalej žalobca vystavil na základe Zmluvy o dielo faktúru č. 2012343 na sumu 16.200 Eur. Spoločnosť BCI, a.s. uhradila dňa 30.11.2012 sumu 9.000 Eur a dňa 14.12.2012 sumu 6.525 Eur. Ku dňu podania žaloby zostala neuhradená suma 675 Eur. Faktúra č. 2013263 nebola uhradená vôbec. Dňa 10.07.2013 uzatvoril žalobca a spoločnosť BCI, a.s. Dohodu o uznaní dlhu a jeho úhrade (ďalej aj len „Dohoda“), podľa ktorej sa dlžník zaviazal splniť veriteľovi dlh do 30 dní odo dňa jej uzatvorenia. Podľa čl. III ods. 5. tejto Dohody podpísaní štatutárni zástupcovia dlžníka podľa § 546 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka vyhlásili (t.j. predseda predstavenstva a podpredseda predstavenstva), že berú na seba voči veriteľovi povinnosť, že záväzok dlžníka (teda dlh ako aj cenu) uspokoja, ak ho neuspokojí dlžník. Žalovaný sa tak zaviazal k ručeniu za dlh spoločnosti BCI, a.s. Nakoľko spoločnosť BCI, a.s. napriek Dohode fakturovanú cenu diela vo výške 27.841,73 Eur neuhradila, vyzval žalobca žalovaného ako ručiteľa na plnenie výzvou zo dňa 23.10.2013, ktorú žalovaný prevzal dňa 28.10.2013. Žalobca podal voči spoločnosti BCI, a.s. a žalovanému žalobu na Stály rozhodcovský súd pri IURO, s.r.o., ktorý rozhodol, že voči žalovanému nemá právomoc rozhodovať a konanie zastavil a voči spoločnosti BCI, a.s. konanie prerušil z dôvodu povolenia reštrukturalizácie. Ručiteľské vyhlásenie žalovaného spĺňa všetky náležitosti pre platnosť tohto právneho úkonu. Tvrdenie žalovaného, že Dohodu podpisoval v mene spoločnosti ako štatutárny orgán a nie ako fyzická osoba neobstojí a neobstálo by ani v prípade, ak by na Dohode boli len podpisy štatutárnych orgánov bez akéhokoľvek popisu, čo ustálil judikatúrou aj Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 2Obo 182/99. V prejednávanej veci je situácia jasnejšia, nakoľko v Dohode bolo pri podpise žalovaného uvedené jeho meno, a tiež obchodné meno spoločnosti BCI, a.s. a funkcia fyzickej osoby v tejto spoločnosti. Dohodu tak žalovaný podpísal jednak ako štatutárny orgán spoločnosti BCI, a.s. a jednak ako fyzická osoba ručiteľ. Pokiaľ by to nebola vôľa obidvoch zmluvných strán, predmetné ustanovenie Dohody by nemalo zmysel, žalovaný by ho pripomienkoval a z Dohody by bolo vypustené. Žalovaný bol s textom Dohody oboznámený, súhlasil s ním a uvedomoval si aj ručenie, ku ktorému sa zaviazal. 2. Okresný súd z vykonaného dokazovania konštatoval, že existencia hlavného zabezpečeného záväzku spoločnosti BCI, a.s. voči žalovanému nebola v konaní sporná a bola preukázaná predloženými listinnými dôkaznými prostriedkami, predovšetkým zmluvou o dielo v spojení s faktúrou č. 2012343 a Dohodou o uznaní dlhu a jeho úhrade zo dňa 10.07.2013, pričom ku dňu rozhodnutia okresného súdu nebolo preukázané, že by došlo k zániku neuhradenej časti zabezpečeného záväzku vo výške 675 Eur, z ktorého žalobca titulom ručiteľského záväzku žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 500 Eur. Okresný súd vzhľadom na postavenie účastníkov posúdil právny vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou BCI, a.s. ako vzťah obchodnoprávny podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ustanoveniami Obchodného zákonníka sa preto v súlade s § 251 ods. 4 Obchodného zákonníka spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov spoločnosti BCI, a.s. zo Zmluvy o dielo uzavretej so žalobcom a na tejto skutočnosti nič nemení ani vyhlásenie žalovaného obsiahnuté v čl. III ods. 5 Dohody o uznaní dlhu a jeho úhrade zo dňa 10.07.2013, ktoré odkazuje na ust. § 546 Občianskeho zákonníka. Ust. § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka má charakter kogentného ustanovenia, ktorého aplikáciu zmluvné strany nemôžu dohodou vylúčiť, a nesprávne uvedenie zákonného ustanovenia v ručiteľskom vyhlásení nemá vplyv na platnosť samotného ručiteľského vyhlásenia. 3. Okresný súd oboznámením sa s obsahom Dohody mal preukázané, že Dohoda obsahuje právny úkon uznania dlhu spoločnosti BCI, a.s. voči žalobcovi. Súčasťou Dohody je ustanovenie čl. III ods. 5., ktoré okresný súd posúdil ako ručiteľské vyhlásenie predsedu a podpredsedu predstavenstva obchodnej spoločnosti BCI, a.s. voči žalobcovi, že v prípade, ak spoločnosť BCI, a.s. nesplní svoje záväzky definované v čl. I Dohody, berú na seba voči žalobcovi povinnosť tieto záväzky uspokojiť. Podľa okresného súdu ide o dostatočne určité a zrozumiteľné ustanovenie, ktoré spĺňa všetky náležitosti ručiteľského vyhlásenia v zmysle § 303 Obchodného zákonníka. V konaní pritom nebolo sporné, že Dohodu pod celým textom dohody, vrátane čl. III ods. 5. žalovaný podpísal, čím prejavil vôľu ako osoba konajúca v mene dlžníka BCI, a.s., ktorý bol zmluvnou stranou Dohody, a rovnako ako osoba v postavení podpredsedu predstavenstva obchodnej spoločnosti BCI, a.s. preberajúca ručiteľský záväzok. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že predseda predstavenstva dlžníka spoločnosti BCI, a.s. s ručiteľským vyhlásením nesúhlasil, ktorá skutočnosť bola za znením ust. čl. III ods. 5 Dohody poznamenaná. Z vykonaného dokazovania takýto prejav žalovaného nevyplynul. Zo samotného ručiteľského vyhlásenia podľa okresného súdu vyplýva, že toto vyhlásenie uskutočňuje podpísaný štatutárny zástupca dlžníka. Okresný súd považoval za značne formalistické, pokiaľ by pre platnosť ručiteľského vyhlásenia bolo potrebné, aby žalovaný ako štatutárny zástupca dlžníka predmetnú Dohodu podpísal dvakrát, a to jedenkrát výslovne ako podpredseda predstavenstva dlžníka a jedenkrát ako podpredseda predstavenstva preberajúci ručiteľský záväzok. Osoba preberajúca ručiteľský záväzok bola definovaná práve jej vzťahom k dlžníkovi (ako štatutárny zástupca - predseda a podpredseda predstavenstva) a žalovaný majúci toto postavenie sa pod textom Dohody obsahujúcej jeho ručiteľské vyhlásenie podpísal. Okresný súd nespochybnil námietku žalovaného, že ako fyzická osoba nebol účastníkom Dohody o uznaní dlhu a jeho úhrade, avšak jeho ručiteľský záväzok nevznikol titulom predmetnej Dohody, ale titulom jeho ručiteľského vyhlásenia ako jednostranného adresovaného právneho úkonu, ktorý je pokrytý prejavom vôle žalovaného, keď sa pod textom Dohody ako podpredseda predstavenstva dlžníka podpísal. Okresný súd podporne poukázal vo vzťahu k prijatým záverom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo V 87/2007. 4. S prihliadnutím na uvedené okresný súd konštatoval vznik ručiteľského záväzku žalovaného za záväzky dlžníka, medzi ktoré okrem iných patrí záväzok zaplatiť neuhradenú časť ceny diela na základe faktúry č. 2012343 v sume 675 Eur. V konaní nebolo preukázané, že by predmetný záväzok bol zo strany dlžníka splnený. Ohľadom uplatneného príslušenstva pohľadávky titulom zákonného úroku z omeškania poukázal okresný súd na obsah ručiteľského záväzku, ktorým žalovaný prevzal ručenie za záväzok dlžníka uhradiť dlh aj cenu tak, ako sú tieto definované v čl. I Dohody, podľa ktorého sa ručiteľský záväzok žalovaného nevzťahoval na príslušenstvo ručením zabezpečenej pohľadávky. Omeškanie žalovaného tak mohlo nastať len vo vzťahu k ručiteľskému záväzku zaplatiť "Dlh" uplatnený v konaní v sume 500 Eur, a to odo dňa nasledujúceho po dni doručenia výzvy na splnenie ručiteľského záväzku, ktorú podľa nerozporovaného tvrdenia žalobcu prevzal žalovaný dňa 28.10.2013. Odo dňa nasledujúceho po dni doručenia tejto výzvy sa žalovaný dostal podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka do omeškania so splnením peňažného záväzku. Okresný súd tak vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 500 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z tejto sumy od 29.10.2013 do zaplatenia a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 01.10.2013 do 28.10.2013 žalobu zamietol. 5. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a s prihliadnutím na vyhodnotenie neúspechu žalobcu v časti vymedzeného úroku z omeškania ako neúspechu v pomerne nepatrnej časti priznal žalobcovi voči žalovanému plnú náhradu trov konania vo výške 30 Eur titulom zaplateného súdneho poplatku a vo výške 346,25 Eur titulom trov právneho zastúpenia. 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalovaný prostredníctvom zástupcu odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný poukázal na ust. § 303 Obchodného zákonníka, podľa ktorého platné ručiteľské vyhlásenie musí spĺňať náležitosti: písomná forma vyhlásenia, požiadavka určitosti záväzku, ktorý má byť zabezpečený z hľadiska jeho obsahu, rozsahu a právneho dôvodu vzniku záväzku, vyhlásenie ručiteľa, že ak dlžník záväzok nesplní, splní ho veriteľovi ručiteľ, podpis ručiteľa. Keďže sa jedná o obligatórne náležitosti ručiteľského vyhlásenia, absencia niektorej z náležitostí má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného neboli splnené dve základné podmienky na to, aby bolo možné hovoriť o platnom ručiteľskom vyhlásení, a to neurčitosť zabezpečovaného záväzku a neexistencia podpisu ručiteľa. Podľa žalovaného o určitom záväzku je možné hovoriť v prípade, ak je tento jednoznačným spôsobom špecifikovaný z hľadiska jeho obsahu, rozsahu a právneho dôvodu. V predmetnom vyhlásení je záväzok špecifikovaný len slovom Záväzok, resp. Dlh s odkazom na predchádzajúce ustanovenia Dohody, ktorej účastníkom žalovaný nie je, a zároveň je v tejto Dohode záväzok špecifikovaný len číslom faktúry, dátumom splatnosti a zostatkom neuhradenej sumy. Zo samotnej Dohody pritom nevyplýva, na základe akého právneho titulu bola daná faktúra vystavená, resp. z akého právneho vzťahu mal zabezpečovaný záväzok vzniknúť. Z Dohody ani nevyplýva, na akú sumu bola faktúra vystavená, keďže v Dohode je uvedená len neuhradená suma k 10.07.2013, kedy bola vystavená a kto bol jej vystaviteľom, t.j. tento záväzok nebol špecifikovaný spôsobom, aby nemohol byť zameniteľný s iným. Požiadavka určitosti záväzku v zmysle § 303 Obchodného zákonníka nemôže byť splnená len uvedením čísla faktúry, splatnosti záväzku a zostatku dlžnej sumy, ale môže byť splnená jedine presnou špecifikáciou záväzku z hľadiska jeho obsahu, rozsahu a právneho dôvodu tak, aby nemohol byť zamenený s iným. K otázke neexistencie podpisu ručiteľa žalovaný uviedol, že účastníkom Dohody bol len žalobca ako veriteľ a spol. BCI, a.s. ako dlžník a účastníkom Dohody nebol žalovaný ako fyzická osoba. Dohoda bola podpísaná len zo strany žalobcu a spoločnosti BCI, a.s., za ktorých konali ich štatutárne orgány. Za spoločnosť BCI, a.s. konali predseda a podpredseda predstavenstva a žalovaný Dohodu ako fyzická osoba/ručiteľ nepodpísal. Žalovanému preto z ručiteľského vyhlásenia uvedeného v článku III bod 5. Dohody nemohol vzniknúť žiadny záväzok. To, že žalovaný pri podpise Dohody konal len za spoločnosť BCI, a.s. je zrejmé aj z toho, že jeho podpis sa nachádza len pod označením dlžník, pričom nikde pri jeho podpise nie je uvedené, že zároveň koná ako fyzická osoba/ručiteľ. Žalovaný sa preto domnieva, že predmetné ručiteľské vyhlásenie nespĺňa zákonom predpokladané obligatórne náležitosti, čoho dôsledkom je jeho absolútna neplatnosť, a tiež nesprávnosť právnych a skutkových záverov okresného súdu. Žalovaný preto žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo predmetný rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 7. Žalobca v písomnom vyjadrení označil odvolanie žalovaného za nedôvodné a plne sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu a jeho odôvodnením. Problematikou absencie podpisu žalovaného ako fyzickej osoby sa okresný súd zaoberal počas celého konania, keďže sa jednalo o jediný argument žalovaného. Žalobca dostatočne preukázal, že žalovaný ako ručiteľ pristúpil k záväzku slobodne, vážne a bez výhrad, s obsahom ručiteľskej dohody bol vopred oboznámený, pričom ručenie za predchádzajúce záväzky bolo pre žalobcu skutočnosťou rozhodujúcou pre dodatočné zachovanie spolupráce s dlžníkom. Tvrdenie žalovaného, že v predmetnej Dohode mal byť žalovaný uvedený výslovne v hlavičke aj v podpisovej časti, je podľa žalobcu neopodstatnené a znamenalo by prílišný právny formalizmus. Zákon neustanovuje, že by pri podpise ručiteľa malo byť výslovne uvedené „ručiteľ“ a postačuje, že žalovaný urobil svoje ručiteľské vyhlásenie slobodne, bol s jeho obsahom oboznámený a nakoniec ho aj podpísal, pričom nezáleží na tom, že pri tomto podpise bol označený ako podpredseda predstavenstva dlžníka. Vyhodnotenie tejto právnej otázky zo strany okresného súdu tak bolo podľa žalobcu správne a spravodlivé. 8. K námietke žalovaného, že predmetný záväzok nebol v dohode riadne špecifikovaný, žalobca uviedol, že by bolo od žalovaného ako štatutára spoločnosti alibistické tvrdiť, že nevedel o tom, aké záväzky spoločnosť má. V čl. I Dohody boli riadne špecifikované všetky záväzky, ku ktorým žalovaný pristúpil. Žalobca nesúhlasil s tvrdením, že na špecifikáciu nepostačuje číslo faktúry, dátum jej splatnosti a neuhradená čiastka. Pre ručiteľa, ktorý pristupuje k záväzku, je najpodstatnejšia informácia o výške záväzku, ku ktorému pristupuje. Námietka o nedostatočnej špecifikácii záväzkov je námietkou, ktorú žalovaný pred okresným súdom neuvádzal a bránil sa výlučne absenciou výslovného označenia žalovaného v podpisovej časti. Podľa názoru žalobcu preto na tieto argumenty nie je potrebné podľa ust. § 205a O.s.p. prihliadať, nakoľko správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu po skutkovej a právnej stránke nemožno spochybniť poukazom na skutočnosti a dôkazy, ktoré účastník neuplatnil pred súdom prvého stupňa. Žalobca preto žiadal rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. 9. Žalobca v doplňujúcom vyjadrení právneho zástupcu zo dňa 16.8.2016 uviedol, že ručiteľské vyhlásenie obsahuje všetky náležitosti vyžadované § 303 Obchodného zákonníka a záväzok, za ktorý sa žalovaný zaručil, je bez pochýb určitý a dostatočne špecifikovaný. Z Dohody vyplýva, kto je veriteľom, ktorý subjekt je dlžníkom, je zrejmá aj výška záväzku. Žalobca pritom poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu ČR a Najvyššieho súdu SR so záverom, že pre dostatočnú konkretizáciu záväzku postačuje aj jednoduchý odkaz na faktúru, ktorou bol tento záväzok fakturovaný. Žalovaný ako podpredseda predstavenstva dlžníka musel pritom mať nepochybne vedomosť o tom, na akú faktúru dohoda odkazuje. Dôvodom pre začlenenie ručiteľského vyhlásenia do Dohody bola skutočnosť, že žalobca a dlžník jednali o uzatvorení ďalších zmlúv o dielo a žalobca si vymienil, aby súčasťou Dohody bola aj Dohoda o uznaní vzniknutých záväzkov a prevzatí osobnej majetkovej zodpovednosti štatutárnych zástupcom dlžníka. Z článku III ods. 5. Dohody jednoznačne vyplýva prejav vôle žalovaného ako fyzickej osoby - ručiteľa, smerujúci ku vzniku jeho povinnosti uspokojiť záväzok dlžníka voči žalobcovi, ak ho neuspokojí dlžník. Platný vznik ručiteľského záväzku konštatoval aj Krajský súd v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 14Cob/37/2012, v ktorej existovala obdobná skutková situácia. V prípade takého výkladu dohody, akého sa domáha žalovaný, by dlžník, v ktorého mene by konal jeho podpredseda predstavenstva, ručil za svoj vlastný záväzok pre prípad, ak by ho nesplnil, teda ručiteľom aj dlžníkom by bola tá istá osoba. Pri výklade uvedeného ustanovenia však treba použiť racionálny výklad tak, že žalovaný sa ako samostatná fyzická osoba zaručil za záväzky dlžníka ako samostatnej právnickej osoby, čím vznikol platný ručiteľský záväzok. Pri výklade predmetného ustanovenia treba vychádzať zo všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka ohľadom výkladu prejavu vôle so záverom, že došlo k dostatočne jasnému a určitému prejavu vôle a úmyslu, v zmysle ktorého malo dôjsť ku vzniku ručiteľského záväzku žalovaného. 10. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zo dňa 16.09.2016 sa v celom rozsahu pridržiaval skutkových a právnych dôvodov uvádzaných v podanom odvolaní. Podľa žalovaného nepostačuje len prípadná vedomosť žalovaného o obsahu záväzku, ale presná identifikácia záväzku musí byť zrejmá z ručiteľského vyhlásenia. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu o nezameniteľnosti faktúry, keďže z Dohody nie je možné určiť, či ide o pôvodný záväzok dlžníka alebo o pohľadávku žalobcu nadobudnutú v dôsledku postúpenia. Keďže žalovaný Dohodu ako fyzická osoba - ručiteľ nepodpísal, tak žiadny ručiteľský záväzok neprevzal. Žalovaný v tomto smere odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/370/2013, podľa ktorého podpisy osôb na listine musia byť uvádzané v spojení s tým, v akom právnom vzťahu podpisujúca osoba svoj podpis na príslušnú listinu pripája, aby nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti o jej prejave a v konkrétnom prípade môže vzniknúť aj situácia, že podpis tej istej osoby môže a musí byť na listine uvedený aj viackrát, ak takáto osoba vystupuje vo viacerých odlišných postaveniach. 11. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.10.2016 zopakoval argumentáciu zo svojich predchádzajúcich písomných podaní. Podľa žalobcu je zrejmé, že ani žalovaný, ani dlžník netvrdili a nepreukázali, že by v čase vzniku ručiteľského záväzku žalovaného existovali akékoľvek iné záväzky dlžníka spoločnosti BCI, a.s. voči žalobcovi. Otázkou určitosti zabezpečovaného záväzku sa vyššie súdy zaoberali aj v minulosti so záverom, že tento pojem je potrebné vykladať tak, že ide o identifikáciu záväzku takým spôsobom, aby ho nebolo možné zameniť s iným záväzkom, pričom žalobca zároveň uviedol relevantnú judikatúru predovšetkým Najvyššieho súdu ČR. Vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadom jediného podpisu žalovaného súčasne za dlžníka a súčasne za ručiteľa, poukázal žalobca na dovolacie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V 87/2007, podľa ktorého dohoda obsahujúca právny úkon dlžníka a ručiteľa môže obsahovať iba jeden podpis tej istej osoby ako člena štatutárneho orgánu aj ako fyzickej osoby. V tomto smere je podľa žalobcu zrejmé, že žalovaným uvádzané rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/370/2013 je v rozpore s relevantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho súdu ČR a tiež v rozpore s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 14Cob/37/2012. Žalobca v tomto smere poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/2016, v zmysle ktorého je súčasťou princípu právnej istoty aj požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. V prejednávanom prípade žalovaný neprejavil vôľu nepodpísať predmetnú Dohodu o uznaní dlhu a jeho úhrade za seba v pozícii ručiteľa, keď na rozdiel od PhDr. Vladimíra Gašperáka, predsedu predstavenstva dlžníka, ktorý prejavil písomne dopísaním textu „NESÚHLASÍM S OSOBNÝM PLNENÍM“ vôľu nepodpísať listinu v pozícii ručiteľa, predmetnú listinu podpísal, čoho jediným vysvetlením je záver, že žalovaný vedel o ručení, vedel, že podpisom sa zaviaže aj ako ručiteľ, vedel o aké záväzky ide a s takýmito následkami bol uzrozumený. 12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 500 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z tejto sumy od 29.10.2013 do zaplatenia a vo výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/137/2016-149 zo dňa 29.11.2016 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 29.11.2016, na základe čoho boli, v spojení s ustanovením § 378 ods. 1 CSP, splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 14. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania zo dňa 30.03.2016 (č.l. 80 spisu), krajský súd bol v odvolacom konaní povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa. § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 15. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 16. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 18. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 19. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ...“odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“ 20. Žalovaný v podanom odvolaní zopakoval námietku absencie jeho podpisu ako fyzickej osoby - ručiteľa na Dohode z dôvodu, že žalovaný ako fyzická osoba nebol účastníkom tejto Dohody. Krajský súd z Dohody o uznaní dlhu a jeho úhrade zo dňa 10.07.2013 (č.l. 20-21 spisu) zistil, že jej účastníkom bol žalobca ako veriteľ a spoločnosť BCI, a.s., Žilina ako dlžník. Podľa článku III ods. 5 tejto Dohody ...„podpísaní štatutárni zástupcovia Dlžníka vyhlasujú (teda tak predseda predstavenstva, ako aj podpredseda predstavenstva), že berú na seba voči Veriteľovi povinnosť, že Záväzok Dlžníka (teda Dlh ako aj Cenu) uspokoja, ak ho neuspokojí Dlžník“ a „toto vyhlásenie potvrdzujú svojimi podpismi na tejto zmluve“. 21. Krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na charakter ručiteľského záväzku ako záväzku, ktorý vzniká na základe jednostranného právneho úkonu dlžníka. Ustanovenie čl. III ods. 5. Dohody možno považovať za takéto jednostranné vyhlásenie žalovaného adresované žalobcovi ako veriteľovi, ktoré obsahuje prejav vôle žalovaného uspokojiť záväzok dlžníka v prípade, ak ho dlžník neuspokojí. Vzhľadom na uvedený charakter ručiteľského vyhlásenia ako jednostranného právneho úkonu dlžníka, je potom bez právneho významu argumentácia žalovaného v tom smere, že samotný žalovaný ako fyzická osoba nebol účastníkom Dohody zo dňa 10.07.2013. Krajský súd poukazuje aj na samotné jazykové vyjadrenie ručiteľského prehlásenia, z ktorého je zrejmé, že povinnosť uspokojiť záväzok dlžníka na seba preberajú štatutárni zástupcovia dlžníka, a to tak predseda ako aj podpredseda predstavenstva, čo potvrdzujú svojimi podpismi na predmetnej Dohode. Je tak evidentné, že takýmto jazykovým vyjadrením samotný žalovaný prehlásil, že ručiteľský záväzok preberá osobne ako podpredseda predstavenstva, teda ako fyzická osoba odlišná od dlžníka, čo potvrdzuje svojim podpisom. Neobstojí ani argumentácia žalovaného v tom smere, že na predmetnej Dohode jeho podpis ako fyzickej osoby absentuje. Žalovaný bol ako ručiteľ v Dohode označený odkazom na svoje postavenie podpredsedu predstavenstva a ako podpredseda predstavenstva Dohodu aj podpísal. V zhode so súdom prvej inštancie je odvolací súd názoru, že nie je na mieste vyžadovať, aby žalovaný ako štatutárny orgán dlžníka predmetnú Dohodu, ktorá zároveň obsahuje jeho jednostranný právny úkon v podobe ručiteľského vyhlásenia ako fyzickej osoby, podpisoval dvakrát, pričom jeden podpis by bol výslovne viazaný na jeho postavenie podpredsedu predstavenstva dlžníka a druhý podpis by bol výslovne viazaný na jeho postavenie ručiteľa - fyzickej osoby. Krajský súd v tomto smere poukazuje na podrobné odôvodnenie predmetnej otázky v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. V zhode so súdom prvej inštancie v tomto smere krajský súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo V/87/2007 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe 1/2011, v zmysle ktorého: „Skutočnosť, že zmluva, ktorej obsahom je aj ručiteľský záväzok, obsahuje iba jeden podpis za situácie, že záväzok obchodnej spoločnosti zabezpečuje ručením jej spoločník, ktorý je zároveň konateľom spoločnosti, nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť. Ak jedna osoba koná v procese vzniku zmluvy za alebo v mene jej viacerých účastníkov, neznamená to, že na zmluve musí byť jej podpis osobitne za každého z nich“. 22. Ohľadom námietky žalovaného vo vzťahu k nedostatku jeho podpisu ako fyzickej osoby ručiteľa na Dohode krajský súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/37/2012 zo dňa 17.5.2012. V tomto rozsudku Krajský súd v Žiline rozhodoval v obdobnom prípade, v ktorom konateľ, uvedený v záhlaví zmluvy ako osoba konajúca za právnickú osobu, zároveň podpisom prevzal ručenie ako fyzická osoba, keď svojim podpisom súčasne prehlásil, že preberá ručiteľský záväzok. Krajský súd uvedeným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bol titulom ručenia zaviazaný na plnenie konateľ ako fyzická osoba práve na základe jeho podpisu, ktorým zároveň podpísal aj za právnickú osobu. Krajský súd ako súd odvolací zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry súdov nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. rozhodnutie I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, Pl. ÚS 21/00, Pl. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. V prejednávanej veci odvolací súd nezistil dôvod na odklon od záverov prijatých vo vyššie uvedenom rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, ani na odklon od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V/87/2007. 23. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, podľa ktorej ručiteľské vyhlásenie nespĺňa požiadavku určitosti zabezpečovaného záväzku, krajský súd uvádza, že z odvolacích dôvodov žalovaného môžu byť v odvolacom konaní vzaté do úvahy len tie, ktoré nemali charakter novotvrdených skutočností neuvádzaných žalovaných v konaní pred súdom prvej inštancie. Rozsudok okresného súdu mohol byť preto posudzovaný na základe podaného odvolania len v medziach tých odvolacích dôvodov, ktoré nemali charakter skutočností neuplatnených pred súdom prvej inštancie. 24. Podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 25. V prejednávanom prípade nie je daný žiadny z dôvodov v zmysle vyššie uvedeného ust. § 366 CSP, pričom krajský súd konštatuje, že neboli naplnené ani dôvody v zmysle ust. § 205a ods. 1 O.s.p. v znení účinnom v čase podania odvolania žalovaným, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že okresným súdom boli účastníci konania riadne poučení v zmysle ust. § 120 ods. 4 vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd bol preto v zmysle ust. § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. 26. Napriek vyššie uvedeným záverom považuje krajský súd za potrebné vyjadriť sa k námietke žalovaného ohľadom neurčitosti vymedzenia zabezpečovaného záväzku. Krajský súd poukazuje na čl. I ods. 1. Dohody o uznaní dlhu a jeho úhrade zo dňa 10.07.2013, ktorý identifikuje pohľadávku žalobcu vo výške 12.803 Eur ako neuhradený zostatok faktúr vystavených žalobcom pod číslom 2012343 a číslom 2013031. V čl. I ods. 2. predmetnej Dohody je konštatovaný nárok veriteľa na uhradenie ceny diela objednaného objednávkou č. 110137/016 vo výške 699.000,- CZK bez DPH. V čl. I ods. 3 Dohody je záväzok, ktorý je jej predmetom, definovaný ako dlh dlžníka podľa čl. I ods. 1 Dohody a zároveň ako záväzok dlžníka uhradiť cenu diela uvedenú v čl. I. ods. 2. nasledovne: „Dlh a Cena ďalej spolu aj Záväzok“. V čl. I ods. 1 je tak v spore uplatnená pohľadávka veriteľa označená v relevantnej časti odkazom na faktúru č. 2012343 s dátumom splatnosti 20.11.2012 a uvedením neuhradenej sumy k 10.07.2013 vo výške 675 Eur. Z tejto definície záväzku potom vychádza článok III ods. 5. tejto Dohody, ktorým podpísaní štatutárni zástupcovia dlžníka vyhlásili, že berú na seba voči Veriteľovi povinnosť, že Záväzok Dlžníka (teda Dlh ako aj Cenu) uspokoja, ak ho neuspokojí Dlžník. Záväzok dlžníka, ohľadom ktorého prebral žalovaný ako ručiteľ povinnosť jeho úhrady v prípade, ak tento záväzok voči veriteľovi neuspokojí dlžník, je tým definovaný odkazom na faktúru identifikovanú jej číslom, dátumom splatnosti a neuhradeným zostatkom. 27. Vo vzťahu k určitosti záväzku krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že spôsob, akým má byť záväzok identifikovaný, zákonodarca nedefinuje. Identifikáciu záväzku preto možno vykonať akýmkoľvek spôsobom, ktorý je jednoznačný a ktorý záväzok definuje nezameniteľným spôsobom. Vymedzenie záväzku, ktorý je predmetom ručiteľského vyhlásenia žalovaného, je preto potrebné posudzovať nielen s prihliadnutím na jeho vymedzenie v Dohode o uznaní dlhu a jeho úhrade, ale aj s prihliadnutím na obsah faktúry č. 2012343, na ktorú vymedzenie uznávaného záväzku odkazuje. Táto faktúra, založená na č.l. 14 spisu, pritom záväzok dlžníka BCI, a.s. ako odberateľa voči žalobcovi ako dodávateľovi definuje odkazom na Zmluvu o dielo č. 24/110123/12/01-135, svetelná reklama Kaufland Partizánske s uvedením celkovej fakturovanej sumy 16.200 Eur. Krajský súd je toho názoru, že pre dostatočnú a nezameniteľnú identifikáciu predmetného záväzku postačuje jeho identifikácia odkazom na faktúru, v ktorej je predmet záväzku objektívne a nezameniteľným spôsobom identifikovaný odkazom na zmluvný vzťah a z neho vyplývajúci nárok vymedzený konkrétnou finančnou čiastkou. Zvolený spôsob identifikácie predmetného záväzku odkazom na pôvodnú faktúru je spôsobilý nezameniteľným spôsobom identifikovať vymedzený záväzok, čím je naplnená požiadavka určitosti záväzku v zmysle ust. § 303 Obchodného zákonníka. Krajský súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, prijaté vo vzťahu k určitosti uznávaného záväzku, v zmysle ktorého pre identifikáciu určitého záväzku postačuje, ak je možné prostredníctvom obsahu faktúry označenej v uznaní záväzku identifikovať určitý záväzok (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 3664/2011). 28. V zmysle uvedených zhodnotení bolo preto na mieste rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 500 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne z tejto sumy od 29.10.2013 do zaplatenia a v závislom výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorý má preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.