Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 9Co/2/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114225535 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114225535.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Jána Burika, v právnej veci navrhovateľa: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpeného JUDr. Vratislavom Šteffekom, advokátom so sídlom L.. M. J. X, J., proti odporcom: v rade 1/ C. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX a v rade 2/ D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, v konaní o zaplatenie 548,- eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 14C/336/2014-106 zo dňa 8. októbra 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, v ktorom súd návrh vo zvyšnej časti zamietol, p o t v r d z u j e . V odvolaním nenapadnutej časti ponecháva rozsudok nedotknutý. Odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 286,80 eur s tým, že súd im povoľuje splatiť dlh v splátkach po 25 eur mesačne, vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Skúmaním obsahu zmluvy o úvere súd zistil, že neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j/ k/ a zák. č. 129/2010 Z.z., pretože v obsahu samotnej zmluvy nebola uvedená RPMN. Súd sa prejudiciálne zaoberal aj platnosťou tzv. „zmluvy o domácom servise“, nakoľko takáto zmluva podľa vedomostí súdu z vlastnej praxe najmä iných konaní s navrhovateľom súvisí práve so zmluvou o úvere. Takúto zmluvu považoval za vyslovene účelovú v snahe obísť najvyššiu povolenú hranicu úrokov a sankcií s cieľom obchádzať zákon a nekalú obchodnú praktiku, ktorou sa zakrývali vysoké náklady dlžníkov pod prísľubom rôznych výhod, ktoré by inak veriteľ bol povinný aj tak poskytovať zo zákona. Nakoľko navrhovateľ poskytol odporcom sumu 400,- eur a uhradili navrhovateľovi na splátku úveru 4 eurá a zmluvu o domácom servise 109,20 eur ako plnenie spojené s úverom, ktoré súd započítal na úhradu úveru, zaviazal odporcov uhradiť navrhovateľovi zostatok poskytnutej sumy bez poplatkov a úrokov vo výške 286,80 eur a návrh vo zvyšku zamietol. S poukazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a obdobný pomer úspechu účastníkov súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu . Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Bol názoru, že prvostupňový súd prekročil svoju právomoc, nakoľko svojou činnosťou prekročil rámec predmetu konania, ktorý nastolil navrhovateľ podaním svojho návrhu. Predmetom tohto konania je len plnenie zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 320120846 a nie plnenie z iných úkonov, ktoré uzavrel s odporcami navrhovateľ. Kategoricky odmietol postup súdu, ktorým sa mal prejudiciálne zaoberať platnosťou Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, pričom poukázal aj na jednotlivé rozhodnutia krajských súdov, ako i na názor NBS a Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie. Ani odporcovia si počas konania neuplatnili protinávrh, či samostatný návrh na určenie neplatnosti Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. Prejudiciálne posúdenie tejto zmluvy má značné znaky svojvôle, čím popiera princíp právnej istoty súdneho rozhodovania. Odporcovia mali možnosť nezažiadať o službu Domáci servis. Nestotožnil sa s názorom, že sa nedal určiť dátum konečnej splatnosti úveru. Z častí zmluvy bolo možné tento dátum vyvodiť. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. K podanému odvolaniu sa odporcovia nevyjadrili. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. tento rozsudok v napadnutej časti podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V nenapadnutej časti ponechal rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Pokiaľ ide o posúdenie previazanosti/nesamostatnosti zmluvy o domácom servise, tak takýto záver odvolací súd už potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti, a to rôzne senáty. Je následne bez akéhokoľvek právneho významu (ohľadne predmetného záveru) účelová argumentácia odvolateľa, že zmluva o domácom servise nie je podmienkou uzavretia zmluvy o úvere. Podstatou dotknutého rozhodnutia totiž je, že z vymedzenia práv a povinností je zjavné, že jej predmet nemá charakter samostatnej zmluvy. Skutočnosť, či je alebo nie je podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, nemá na jej nesamostatný a nekalý charakter žiadny vplyv/dopad. Už len samotná skutočnosť, že dodávateľ by jednotlivé ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy (navyše vopred naformulované výlučne ním) „vyňal“ zo štandardnej zmluvy (napr. o úvere) a označil ich ako samostatné zmluvy, za účelom zvýšenia odplaty vyžadovanej od spotrebiteľa, (minimálne) vykazuje znaky konania rozporného s dobrými mravmi. Presne k uvedenému smeruje činnosť navrhovateľa v procese uzatvárania zmlúv o úvere. Zmluva o domácom servise totiž definuje obvyklé a úplne bežné úkony súvisiace s evidovaním pohľadávky veriteľa; rozhodne nejde o nadštandardné služby, ako sa snaží tvrdiť navrhovateľ. Vytvorením akejsi druhej odplatnej zmluvy navrhovateľ jednoznačne sledoval zvýšenie vlastného zisku z poskytnutia úveru. Dotknuté služby (napríklad pripomínanie splátok, preberanie úhrad v hotovosti, či upozornenie na termín splátky) nie sú úkonmi, ktoré by mohli mať charakter zvláštnej osobitne spoplatňovanej služby a zároveň slúžia v podstate záujmom navrhovateľa ako veriteľa a nie záujmom dlžníka. Aj v nadväznosti na uvedené je bezpredmetný poukaz odvolateľa na rozhodnutie Inšpektorátu SOI o samostatnosti oboch zmlúv. Navyše, konajúce súdy ani nie sú viazané daným rozhodnutím o zastavení správneho konania (§ 135 O.s.p.). Preto pokiaľ by sa aj okresný súd s predmetným argumentom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal, nemá to za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Taktiež pre okresný (a ani odvolací) súd nie sú záväzné rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach navrhovateľa. Skutočnosť, že Zmluva o domácom servise predstavovala iba účelovo vyňatú časť zmluvných dojednaní zo zmluvy o úvere do „samostatnej zmluvy“, zodpovedá oprávneniu súdov pri prejednaní súdenej veci posúdiť jej platnosť. V podstate ani nešlo o štandardné skúmanie platnosti zmluvy, ale o vyhodnotenie neakceptovateľnej účelovosti (nekalej praktiky) v postupe dodávateľa/navrhovateľa v procese uzavretia zmluvy o úvere. V zmysle uvedeného považoval odvolací súd argumentáciu súdu prvého stupňa za logickú a konzistentnú. Plnenia, ktoré podľa názoru navrhovateľa mali predstavovať plnenie zo zmluvy o domácom servise, sú (jednoznačne) plneniami súvisiacimi s poskytnutým úverom, preto je nutné zahrnúť do sumy, ktorú odporcovia zaplatili. Napokon, postup okresného súdu pri hodnotení zmluvy o domácom servise predkladanej navrhovateľom v iných konaniach zodpovedá zneniu § 121 O.s.p., v zmysle ktorého sa nedokazujú skutočnosti známe súdu z jeho činnosti. Pokiaľ išlo o uvedenie dátumu konečnej splatnosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere, je nutné zdôrazniť, že zákon vyžaduje obligatórne takýto údaj, a to aj z dôvodu ochrany a informovanosti spotrebiteľa. Argument, že sa konečný dátum splatnosti dá vyvodiť z počtu splátok, nie je opodstatnený. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní nebol úspešný navrhovateľ, úspešní boli odporcovia, ktorí si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili, a preto rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.