Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7Co/694/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114239201 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114239201.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa: CETELEM SLOVENSKO, a.s., so sídlom v Bratislave, Panenská 7, IČO: 35 787 783, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Marek Czompoly, s.r.o., so sídlom Ventúrska 16, Bratislava, IČO: 47 234 547, proti odporcovi: O. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XXC, U., o zaplatenie 1.153,42 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 27C/100/2015-45 zo dňa 30. júla 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bol vo zvyšku návrh zamietnutý a vo výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e . Výroku, ktorým bolo žalobnému návrhu vyhovené, s a n e d o t ý k a . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 682,14 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 682,14 Eur od 25.12.2013 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobný návrh navrhovateľa zamietol. Vychádzal zo zistenia, že medzi účastníkmi bola uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere a Zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty dňa 11.04.2012. Na základe tejto zmluvy poskytol navrhovateľ odporcovi spotrebiteľský úver v sume 245,99 Eur s dohodnutým ročným úrokom 39 %. Odporca sa zaviazal splatiť poskytnutý úver a úrok navrhovateľovi v 12-tich mesačných splátkach, a to vo výške 26,83 Eur, odporca sa teda zaviazal zaplatiť sumu celkom 300,96 Eur. Uvedenú zmluvu okresný súd vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a v tej súvislosti sa zaoberal posúdením, či má všetky náležitosti vyplývajúce zo zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia tejto zmluvy. Zistil, že zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Vzhľadom na uvedené potom v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd mal preukázané, že odporca vyčerpal z úverového rámca na základe zmluvy o úvere sumu 924,48 Eur. Keďže ide o úver bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľovi vzniklo právo iba na úhradu nesplatenej istiny po odčítaní odporcom realizovaných platieb v sume 242,44 Eur. Z titulu nesplatenej istiny úveru tak okresný súd priznal navrhovateľovi sumu 682,14 Eur, vôbec mu nepriznal úrok z úveru, vzhľadom na chýbajúcu absenciu náležitostí zmluvy, ktorá spôsobila jeho bezúročnosť. Pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa na úroky z omeškania okresný súd mal jednoznačne preukázané, že listom zo dňa 18.12.2013 vyhlásil navrhovateľ odporcovi mimoriadnu splatnosť úveru a uviedol, že ku dňu 16.12.2013 sa stal splatný záväzok v celom rozsahu. Považoval za nelogické, aby navrhovateľ oznámil odporcovi zosplatnenie záväzku listom zo dňa 18.12.2013 s tým, že sa ním vyhlasuje spätná splatnosť úveru ku dňu 16.12.2013. Dospel potom k záveru, že úroky z omeškania možno navrhovateľovi priznať až odo dňa 25.12.2013, keďže mal v konaní preukázané, že predmetný list bol odporcovi zaslaný dňa 23.12.2013, nasledujúcim dňom sa mohol dostať do dispozície odporcu a dňom po tomto dni sa odporca dostal do omeškania. Pri určení výšky úroku z omeškania vychádzal z Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. Ako nedôvodnú zamietol okresný súd aj časť uplatneného nároku na zaplatenie sumy 73,50 Eur, ktorú navrhovateľ špecifikoval ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky a ktorá suma pozostáva z 3,90 Eur, 9,90 Eur a 28,90 Eur (pri prvej uzatvorenej zmluve) a 11,90 Eur a 19,90 Eur (pri druhej uzavretej zmluve), pričom nebolo bližšie špecifikované, v čom tieto náklady spočívajú. Konštatoval, že náklady boli odporcovi účtované v internom systéme navrhovateľa, ktorý právo na ich zaplatenie odvíja od bodu 4.2 časti 3. úverovej zmluvy, podľa ktorého je oprávnený v prípade porušenia povinnosti splácať poskytnutý úver riadne a včas požadovať od klienta zaplatenie úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške odo dňa nasledujúceho po dni, kedy došlo k omeškaniu klienta so splácaním úveru a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Okresný súd dospel k záveru, že takéto zmluvné dojednanie je neurčité a z toho titulu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné. Uvedené zmluvné dojednanie pojednáva o nákladoch spojených s uplatnením pohľadávky, bližšie však nešpecifikuje o aké náklady sa má jednať, neuvádza ich výšku ani spôsob, akým budú počítané. Z tohto titulu nepovažoval nárok navrhovateľa v tejto časti za dôvodný. Okrem toho vychádzajúc z ust. § 120 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ mal povinnosť označiť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nepreukázal však reálne vynaloženie uplatnených nákladov, z ktorého dôvodu rovnako nebolo možné jeho návrhu vyhovieť. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. podľa pomeru úspechu. Navrhovateľ bol v konaní vo väčšom rozsahu neúspešný, vznikla mu povinnosť v rozsahu úspechu nahradiť odporcovi trovy konania, ktorý si ich však neuplatnil, preto mu okresný súd ich náhradu nepriznal. Proti tomuto rozsudku do výroku, ktorým bol vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietnutý, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal nesprávnosť záverov okresného súdu, že zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty uzatvorená medzi účastníkmi konania nemala náležitosti vyplývajúce z ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z., a to údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny úrokov a iných poplatkov. Poukázal na skutočnosť, že predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie revolvingového úveru formou tzv. povoleného prečerpania, teda odporcovi bol daný určitý úverový rámec, z ktorého mohol čerpať podľa svojho uváženia peňažné prostriedky maximálne do výšky poskytnutého úverového rámca, pričom výlučne na jeho vôli záležalo kedy a koľko peňažných prostriedkov vyčerpá. Nebolo tak v jeho možnostiach predpokladať vôľu odporcu, ani ju ovplyvniť, preto nemohol v zmluve uviesť výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, inak než to urobil v úverovej zmluve, a to, že výška splátky je 5 % z dlžnej sumy zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok 300 Eur a že je splatná 10-ty deň v mesiaci. Ďalej poukázal na to, že výšku povinnej mesačnej splátky vypočítanú podľa úverovej zmluvy oznamoval navrhovateľovi vo výpise z úverového účtu v závislosti od aktuálne vyčerpaných peňažných prostriedkov, teda odporca mal presnú vedomosť, aká je jej aktuálna výška. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. (z titulu ktorého zostal nedotknutý odvolaním nenapadnutý výrok, ktorým bolo žalobnému návrhu vyhovené) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bol vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietnutý podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Dôvodom čiastočného zamietnutia návrhu navrhovateľa bola skutočnosť, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje povinné náležitosti stanovené v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona č. 129/2010 Z. z. (ďalej len ZoSÚ), a preto v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. V tomto smere sa odvolací súd v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil (zopakoval) niektoré podstatné skutočnosti (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z ustáleného skutkového stavu okresným súdom vyplýva, že medzi navrhovateľom a odporkyňou bola uzavretá spotrebiteľská zmluva o revolvingovom úvere, na ktorý sa aplikujú ustanovenia ZoSÚ a ustanovenia o ochrane spotrebiteľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1. Pre spotrebiteľský úver sa v ZoSÚ z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje písomná forma zmluvy a obsahové náležitosti zmluvy sú vymedzené v § 9 ods. 2 ZoSÚ. Vyššie citované ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide vlastne o špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutnými podstatnými obsahovými náležitosťami zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda k podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy. Pokiaľ zmluva uzatvorená medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 ZoSÚ neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený výklad zodpovedá zmyslu a účelu Zákona č. 129/2010 Z. z.. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Tento výklad dopadá aj na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona s poukazom na § 1 ods. 8 ZoSÚ, kde je vyjadrená subsidiarita Občianskeho zákonníka, ako aj subsidiarita osobitných predpisov. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Práve z vyššie uvedeného dôvodu bol prijatý Zákon č. 129/2010 Z. z. a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatnosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi takéto ustanovenia nepochybne patrí uvedenie výšky a počtu termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ). Nato, aby bol považovaný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ stačí, že chýba jeden z údajov vymedzených v tomto ustanovení. Účelom náležitostí ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ je, aby spotrebiteľ vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa. V tomto prípade nie je možné akceptovať odvolaciu námietku navrhovateľa, že v prípade revolvingového úveru nie je možné takto rozložiť splátku, keďže pri uzatváraní zmluvy nie je zrejmá jej výška. Špecifikácia mala byť vyjadrená aspoň pomerným spôsobom (napr. percentuálne). Keďže v zmluve nie je náležite určené, v akej časti má byť započítaná splátka na istinu, v akej časti na úrok z istiny, alebo poplatku, spotrebiteľ by nemal vedomosť v akej časti má zaplatenú istinu (v akej časti ju veriteľ započítal na zaplatenie istiny) a v akej časti ostatné poplatky. Práve i z tohto dôvodu zákonodarca uvedené označil ako podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere, bez ktorého uvedenia sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Keďže uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi, ako správne konštatoval okresný súd, neobsahuje, nemožno potom konštatovať splnenie písomnej formy zmluvy vo vzťahu k tejto podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto poskytnutý úver navrhovateľom odporcovi je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Teda odporca bol povinný zaplatiť navrhovateľovi v čase podania žalobného návrhu z dôvodu bezúročnosti a bezodplatnosti úveru sumu 682,14 Eur, v ktorej časti bolo návrhu vyhovené spolu s úrokmi z omeškania z tejto istiny. Dôsledkom uvedeného je nedôvodnosť návrhu navrhovateľa vo zvyšnej časti. Vzhľadom na vyššie uvedený záver je vecne správny rozsudok okresného súdu vo veci samej, ako aj v časti rozhodnutia o trovách konania. Preto odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. § 244 ods. 1 aplikujúc ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil a zároveň mu vznik trov konania z obsahu spisu nevyplýva, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 . Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.