Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/351/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115235570 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5115235570.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu: S. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. A. Q., N. O. XXX/XX, právne zastúpený JUDr. Milanom Štúrikom, advokátom, so sídlom P., M. XX, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava I, o zaplatenie 3.053,45 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 40C/632/2015-124 zo dňa 16. augusta 2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.901,28 eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . Výroku, ktorým okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, sa n e d o t ý k a . Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.901,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.901,28 eur od 03.05.2016 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 90 % trov konania. 2. Okresný súd, poukazujúc na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, mal zato, že je potrebné za oprávnený orgán konať v mene štátu vo veci náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci považovať Generálnu prokuratúru SR. V štádiu prípravného konania, ktorým sa rozumie úsek trestného konania od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, koná tak poverený policajt, ako aj prokurátor. Ako zodpovedné orgány verejnej moci prichádzajú do úvahy Ministerstvo vnútra SR a Generálna prokuratúra SR. V takomto prípade je pre určenie, ktorý z týchto orgánov prichádzajúcich do úvahy bude orgánom konajúcim v mene štátu, rozhodujúcim kritériom, ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, či bola podaná obžaloba. S poukazom na vedenie trestného stíhania voči žalobcovi až do štádia podania obžaloby, postavenie prokurátora v prípravnom konaní, disponujúcimi zákonnými oprávneniami s príslušnou rozhodovacou činnosťou, by bolo nesprávne vyvodiť zodpovednosť voči nižšiemu článku v sústave konajúcich orgánov - policajtovi. Právny nárok jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo skončené oslobodením obžalovaného/žalobcu spod obžaloby, treba vo všeobecnej rovine odvodiť z princípov právneho štátu. Štát je povinný niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré svojou činnosťou priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní viesť vyšetrovanie a stíhať trestnú činnosť, na strane druhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukáže ich postup ako mylný a tým zasahujúci do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili svoje pôvodné podozrenie, ale či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Toto je podstatný rozdiel od ponímania uplatneného nároku žalovaným. V posudzovanom prípade sa výsledok trestného stíhania v podobe právoplatného odsúdenia žalobcu v procesnom postavení obžalovaného nedostavil. Nenaplnil sa tak základný účel trestného konania - vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi skutku kvalifikovaného v podanej obžalobe ako trestný čin, tak rozhodol až v súdnom konaní súd pri preskúmaní obžaloby. Štát sa stal teda zodpovedným za vedenie trestného stíhania proti žalobcovi, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. V tejto súvislosti námietka žalobcu, že trestné konanie bolo vedené cca 10 rokov, nie je zanedbateľnou. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „cit. zák.“), zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutí jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 prvá veta cit. zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto zákonného ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho gramatického výkladu. V tomto smere súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej gramatický výklad právnej normy slúži len na prvotné priblíženie k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti výkladu, resp. na jej doplnenie alebo spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na úroveň gramatického výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy. Z hľadiska teleologického výkladu, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právnej normy, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa § 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno formálne (doslova) trvať na zrušení/zmene takéhoto rozhodnutia, ale splnenie tejto zákonnej podmienky treba vykladať extenzívne. Oslobodenie obžalovaného spod obžaloby je nenaplnením predpokladu o spáchaní trestného činu obžalovaným, a takýto výsledok trestného konania má rovnaké dôsledky ako zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. Uzatvárajúc súd mal splnený základný predpoklad k uplatneniu práva na náhradu škody podľa osobitného zákona. Ďalej súd len konštatuje, že v danom konaní sú splnené aj ďalšie zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu - okrem už uvádzaného nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a výškou spôsobenej škody. Podľa § 18 ods. 1, 3 cit. zák. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie. Trestné konanie vedené proti žalobcovi si v záujme odvrátenia nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného a neskôr obžalovaného vynútili procesné úkony a tieto procesné úkony si vyžiadali náklady spojené s odmenou zvoleného advokáta podľa tarify určenej osobitným predpisom - teda sú príčinou vzniku trov obhajoby. Náklady vynaložené na trovy obhajoby sú tak v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Obhajca vyúčtoval trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. účinnej ku dňu vykonania jednotlivých úkonov v zmysle § 12 ods. 3 písm. b), § 14 ods. 1 písm. a), c), d), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3. K namietanej výške uplatnenej škody sa súd vyjadril vyššie v odôvodnení. Spolu s uplatneným nárokom si navrhovateľ uplatnil aj príslušenstvo pohľadávky - zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % z uplatnenej sumy od 29.10.2015 do zaplatenia. Pri omeškaní s plnením peňažného dlhu uplatnený nárok vyplýva z ustanovenia § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v platnom znení, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka odo dňa omeškania s plnením peňažného dlhu a právom navrhovateľovi prináleží. Žalobca si úrok z omeškania uplatnil v zákonnej výške ku dňu 29.10.2015, dôvodiac, že ide o dátum, kedy sa prvýkrát obrátili na protistranu, aby uzatvorili dohodu o náhrade. Súd s poukazom na ust. § 16 ods. 4 posledná veta cit. zák. lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Vychádzajúc z cit. ustanovenia, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania od 03.05.2016 prvým dňom nasledujúcim po uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Žalobu zamietol v časti nepriznaného príslušenstva - úroku z omeškania pôvodne uplatneného od 29.10.2015 a vyúčtovanej odmeny v rozsahu úkonu č. 3 ako neúčelného úkonu - tarifná odmena 73,96 eur, režijný paušál 5,91 eur + 20 % DPH, t. j. 95,84 eur a 1/2 úkonu č. 10 - tarifná odmena 86,93, režijný paušál 6,95, 20 % DPH, t. j. 56,33 eur. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a žalobcovi ako úspešnejšej strane sporu priznala nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 90 %. 3. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. Má za to, že rozsudkom okresného súdu bol porušený zákon, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nárok uplatnený navrhovateľom nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z. z. z dôvodu absencie nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo právnym základom pre dôvodnosť uplatneného nároku. V danom prípade uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonné, a teda ani titul náhrady škody nie je daný. Nie každé uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné len preto, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní skutku sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Preto nemožno automaticky bez akéhokoľvek odôvodnenia každé uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné len preto, že v trestnom konaní nedošlo k odsúdeniu obžalovaného. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 296/2014-33 zo dňa 06.05.2015, kde ústavný súd konštatuje, že aj prípadné oslobodenie páchateľa spod obžaloby v trestnom konaní neznamená, že sa nedopustil protiprávneho konania, čo má vplyv na príčinnú súvislosť medzi škodou, ktorej náhradu si uplatňoval a obvinením, ktoré mu v trestnej veci bolo vznesené. V celom rozsahu v tomto odkazuje na predchádzajúce vyjadrenia žalovaného prezentované súdu prvej inštancie. S argumentmi prezentovanými v týchto vyjadreniach vrátane záverečného návrhu žalovaného sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal. Poukazuje na to, že nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo. Paušálne zaväzovanie štátu na náhrady škody len preto, že nedošlo k odsúdeniu obžalovaného a len preto, že objektívna zodpovednosť je súdom vykladaná nad rámec zákona, je v rozpore so zmyslom a účelom zákona. Prijatím správnosti právnych záverov prezentovaných súdom prvej inštancie by bolo nutné dospieť k nevyhnutnému záveru, že nezákonný bol nielen postup orgánov činných v trestnom konaní, ale aj trestného súdu, ktorý v rámci preskúmania obžaloby obžalobu neodmietol, trestné stíhanie nezastavil, ani vec nevrátil prokurátorovi či neprijal iné rozhodnutie predpokladané v ust. § 241 Trestného poriadku. Trestný súd naopak vydal trestný rozkaz, následne nariadil termín hlavného pojednávania a vo veci konal viac ako 6 rokov, pričom v rámci hlavného pojednávania vznikla podstatná časť trov obhajoby, ktoré si žalobca neuplatňuje voči trestnému súdu (Ministerstvo spravodlivosti SR), ale voči Generálnej prokuratúre SR ako zástupcovi štátu. Uvedené uvádza na ilustráciu právne absurdnej konštrukcie prezentovanej súdom, že neskoršie oslobodenie spod obžaloby má za následok záver o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. V čase vznesenia obvinenia žalobcovi nešlo o žiadny svojvoľný postup týchto orgánov, ale o jediný a možný zákonný postup pre zistenie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k skutku, ktorý sa stal. Vznesenie obvinenia teda bolo jediné rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné od orgánov činných v trestnom konaní očakávať. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami žalovaného, že listinné dôkazy v časti o zaplatenie sumy 1.500,- eur nepreukazujú zaplatenie trov obhajoby. V tomto smere trpí rozhodnutie súdu prvej inštancie ďalšou vadou, nakoľko súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal s tvrdením žalovaného, že žalobca podal žalobu predčasne, keďže ešte neuplynula 6-mesačná lehota stanovená v ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra SR neoznámila žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí, a v takom prípade nie je možné podať žalobu na súd pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty. Navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne, nakoľko uplatnený nárok nemá oporu v zákone. 4. Žalobca vo vyjadrení poukázal na to, že tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní prezentoval žalovaný už v rámci súdneho konania pred okresným súdom. Súd sa jeho tvrdeniami zaoberal, vykonal vo veci dokazovanie a tieto správne právne vyhodnotil. Poukazuje na to, že uplatnený nárok bol presne vyšpecifikovaný v listinnom dôkaze predloženom súdu, ale aj žalovanému v rámci žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 28.10.2015. Žalobca súdu na pojednávaní predložil pre kontrolu aj originály účtovných dokladov. Z nich bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že suma 1.500,- eur a ďalšie platby boli žalobcom vyplatené za jeho právne zastúpenie v rámci úkonov prípravného konania a v trestnej veci vedenej na okresnom súde. Súd sa pri rozhodovaní veci vysporiadal aj s tvrdením žalovaného, že žaloba žalobcu bola podaná predčasne. Nesúhlasí s tvrdením, že generálna prokuratúra žalobcovi neoznámila, že jeho nárok neuspokojí. Žalobca súdu predložil listinné dôkazy - listy Generálnej prokuratúry SR a Ministerstva spravodlivosti SR, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaný nárok žalobcu neuznal, že škodu nespôsobil. Okresný súd na základe rozsiahleho dokazovania rozhodol vo veci správne. Žiada preto odvolací súd, aby rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. 5. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uvádza, že v celom rozsahu zotrváva na argumentoch a skutočnostiach uvedených v podanom odvolaní. 6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov vyplývajúcich z ust. § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 C. s. p. rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu, t. j. vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.901,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.901,28 eur od 03.05.2016 do zaplatenia, v lehote 3 dni od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 C. s. p. 7. Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. 8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.). Odvolacie námietky žalovaného boli zo strany žalovaného uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom možno konštatovať, že okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s nimi vysporiadal vyčerpávajúcou právnou argumentáciou, opierajúc sa o aktuálnu judikatúru vyšších súdov. 9. Počnúc od 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý sa v zmysle ust. § 470 ods. 1 vzťahuje aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované - § 470 ods. 2 C. s. p.). 10. Práve v tomto novom procesnom kódexe zákonodarca zdôraznil význam ustálenej rozhodovacej praxe (§ 220 ods. 3 C. s. p.), od ktorej sa súd môže odkloniť iba výnimočne, ktorý odklon musí aj dôkladne odôvodniť okolnosťami prejednávanej veci. 11. Základnou odvolacou námietkou žalovaného je spochybňovanie existencie nezákonného rozhodnutia ako základného predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu. 12. V súlade s ustálenou rozhodovacou praxou opierajúcou sa o judikatúru vyšších súdov (Najvyšší súd Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky) je názor, že zastavenie trestného stíhania, postúpenie veci inému orgánu alebo oslobodzujúci rozsudok majú podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak k takýmto rozhodnutiam došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, okresný súd správne poukázal, že pre správnu interpretáciu ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno vychádzať iba z gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky, teda zodpovedajúci zmyslu a účelu právneho predpisu. Vychádzajúc aj z predpisov vyššej právnej sily, predovšetkým z čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno vyžadovať formálne zrušenie tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať ústavne konformne v zmysle princípov materiálneho právneho štátu, ktorému zodpovedá taký výklad, že právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. To zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a rozhodnutie o vznesení obvinenia možno považovať za nezákonné. 13. Odvolací súd nepopiera povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane ale štát musí niesť zodpovednosť za postup týchto orgánov. Ak sa vznesené obvinenie nepotvrdilo, bolo nezákonné, takýto výklad zodpovedajúci účelu a zmyslu daného zákona nemožno považovať za absurdný. Naopak, takýto výklad napĺňa princípy právneho štátu. 14. V súlade s princípom právnej istoty, ktorý je naplnením princípu materiálneho, a teda právneho štátu, je aj rozhodovanie v súlade s ustálenou judikatúrou vyšších súdov, pokiaľ osobité okolnosti prípadu neodôvodňujú postupovať odlišne. Takéto okolnosti však v danom prípade preukázané neboli. 15. Záver okresného súdu o existencii nezákonného rozhodnutia je vecne správny. 16. Pokiaľ odvolateľ namieta, že žalovaný nepreukázal zaplatenie trov obhajoby, táto námietka je v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci zo strany prvostupňového súdu, ktorý zodpovedá obsahu súdneho spisu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na listinné dôkazy, ktoré sa nachádzajú na č. l. 63 - 70 spisu (príjmové doklady o zaplatení trov obhajoby), ktoré boli predmetom dokazovania a žalovaný ich nespochybnil. 17. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku o predčasnom podaní žaloby. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že pre súd je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia. Aj napriek tomuto konštatovaniu však možno súhlasiť v plnom rozsahu s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku je lehotou maximálnou. Z korešpondencie zaslanej žalobcovi jednak Generálnou prokuratúrou SR a jednak Ministerstvom spravodlivosti SR vyplýva, že tieto inštitúcie nepovažovali uplatnený nárok za dôvodný a neuznávali ho, čím bolo možné považovať konanie o predbežnom prejednaní nároku za uzavreté. 18. Odvolací súd vzhľadom na argumentáciu žalovaného v odvolaní udáva, že bez ohľadu na to, či je škoda spôsobená konaním jedného alebo viacerých orgánov verejnej moci, pasívne legitimovaným subjektom, ktorý za túto škodu zodpovedá, je štát - Slovenská republika. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je len orgánom, ktorý vo veci náhrady škody koná v mene štátu, a to, ako to prvostupňový súd správne posúdil, vzhľadom na štádium trestného konania, keď vo veci bola podaná obžaloba, je to tak aj v prípade, že škoda bola spôsobená viacerými orgánmi verejnej moci. 19. Vzhľadom na uvedené odvolací súd posúdil všetky odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné. Zároveň odvolací súd konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil také vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správne, vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, vo vzťahu ku ktorému nevzniesol žalovaný žiadne odvolacie námietky. 20. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa nedotýka odvolaním nenapadnutého výroku okresného súdu, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 21. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. V odvolacom konaní bol úspešným účastníkom žalobca, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu voči neúspešnému žalovanému, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti veci. 22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)