Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/633/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209751 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312209751.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa - POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne v zastúpení - Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 5C/168/2012-114 zo dňa 5.11.2013 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu v celom rozsahu. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 3.245,06 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 649,01 eur titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť súd prvého stupňa v exekučnej veci vedenej pod číslom spisu súdneho exekútora Ex/4202/2011 (povinný I. E. - zároveň dlžník zo zmluvy o úvere č. 508600275). Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote do 15 dní od doručenia žiadosti, k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia (zamietnutím tejto žiadosti) došlo s omeškaním súdu viac ako 83 dní. Navyše exekučný súd svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu časti istiny bez plnenia zákonných podmienok na takýto postup. Exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu je rovnocenným exekučným titulom ako rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní a opätovné posúdenie práva navrhovateľa (oprávneného) na zaplatenie dlhu v časti istiny je v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Na jednej strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. § 41 zák. o rozhodcovskom konaní a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak z pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa navrhovateľa nesprávny úradný postup exekučného súdu je charakterizovaný : nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. On (navrhovateľ) v dôsledku nesprávneho úradného postupu utrpel majetkovú škodu v celkovej výške 3.245,06 eur predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej intenzity, ktorá mala za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa. Nesprávnym úradným postupom súdu došlo k zmareniu jeho legitímnych očakávaní, že zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. On mohol v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne uskutočniť rad iných krov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu mu zamedzil správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spojená s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti zánik ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy videl navrhovateľ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 649,01 eur, čo predstavuje 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom v exekučnom konaní. V samostatnom výroku (výrok III) okresný súd zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. Okresný súd nezistil dôvody prerušenia konania ani z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a ani z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p..V súdenej veci namietaný obligatórny dôvod na prerušenie konania t.j., že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený súd riešiť, nie je daný. Otázka zaujatosti súdu, sudcu bola v súdenej veci vyriešená, napokon navrhovateľ opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu v Čadci. Otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov Okresného súdu v Čadci riešil Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, nie však na základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia okresného súdu z vlastnej iniciatívy podľa § 15 O.s.p. z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O.s.p. predložili vec predsedovi Okresného súdu v Čadci a ten následne nadriadenému súdu. Navrhovateľ návrh na vylúčenie sudcov okresného súdu neuplatnil podľa § 15 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na § 14 ods. 1 O.s.p. Z tohto pohľadu nemohlo byť procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedu okresného súdu ani rozhodnutím nadriadeného súdu porušené. Neexistoval dôvod pre prerušenie konania ani z pohľadu § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (fakultatívny dôvod prerušenia konania). Otázka zaujatosti/nezaujatosti zákonného sudcu bola vyriešená zákonným postupom. Zákonná sudkyňa z prejednania a rozhodovania veci nadriadeným súdom vylúčená nebola. Súd zvýraznil ďalej to, že procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom návrhu, ktorý podal. Na jednej strane tvrdí prieťahy v konaní a na druhej strane sám tieto prieťahy navrhovateľ spôsobuje vznášaním procesných návrhov, ktoré sú v rozpore s účelom samotného konania , ktoré začalo práve na návrh navrhovateľa. Okresný súd vec prejednal a meritórne rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov. Tvrdený dôvod navrhovateľa na zrušenie pojednávania okresný súd nevyhodnotil za dôvod závažný. Navrhovateľ za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania považoval podanie návrhu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd. Uznesenie, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z konania navrhovateľ prevzal 15.10.2013. Bez zbytočného odkladu po doručení predvolania na pojednávanie mohol vzniesť procesný návrh na odročenie pojednávania z uvedeného dôvodu. Napokon návrh na odročenie pojednávania nemá náležitosti návrhu podľa § 119 O.s.p. Otázku náhrady trov konania okresný súd riešil podľa § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzajúc z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní konštatoval právo odporcu na náhradu trov od navrhovateľa (procesne neúspešnej strany v konaní). Odporca si síce trovy uplatnil, tie však nevyčíslil v zákonnej lehote, preto odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd vykonaním dokazovania, najmä oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Čadca č.k. 5Er/257/2011 zistil, že súdu bola dňa 24.3.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 29.4.2011 tak, že poverenie nevydal ale žiadosť zamietol, exekučné konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu oprávnený odvolanie nepodal, uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Okresný súd pri právnom posúdení veci aplikoval ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, konkrétne § 3 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, 2. Ďalej aplikoval aj § 41 ods.2 písm. c) a d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 1.6.2010 a v znení účinnom od 1.6.2010. Okresný súd uzavrel, že síce nebolo rozhodované o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti, avšak vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 EP v znení účinnom aj od 1.6.2010, lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatila v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP, t.j. o rozhodcovský rozsudok, ako tomu bolo v konkrétne posudzovanej veci. Súd konštatoval ďalej, že nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu úradnému postupu, pretože samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny. Za nesprávny úradný postup nie je možné hodnotiť ani procesný postup exekučného súdu pred vydaním rozhodnutia, pretože tento smeroval k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, jeho výsledkom bolo vydané rozhodnutie. V súvislosti so zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia súd prvého stupňa poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 2Cdom/129/97 zo dňa 29.6.1999 a na závery uznesenia NS ČR 25Cdo1018/07 zo dňa 25.8.2009. Súhrnom všetkých uvádzaných dôvodov bolo preukázané , že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím - nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie. Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení čo i len jednej podmienky. V ďalšom sa okresný súd zameral na hodnotenie otázky tzv. „tvrdenej škody“, podporne aplikoval hmotnoprávne ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, keďže predmetom posudzovania je prípad osobitnej zodpovednosti za škodu. Navrhovateľ nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Nepreukázal, že škoda už vznikla, ani výšku škody v príčinnej súvislosti s tvrdeným porušením povinnosti odporcu. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil, nezdôvodnil konkrétne aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla. Základné kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmy z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Je povinnosťou navrhovateľa preverovať solventnosť subjektov a návratnosť úverov tak, ako to robia iné bankové peňažné ústavy. Skutočnosť, že navrhovateľ poskytuje úvery bez zabezpečenia, bez preverenia, nemožno vykladať na ťarchu odporcu. Súhrnom uvedených okolností okresný súd prijal záver o tom, že navrhovateľ nepreukázal nárok na majetkovú škodu a nepreukázal nárok ani na náhradu požadovanej nemajetkovej ujmy. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd nesprávne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Namietal porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, ale aj priame porušenie ustanovenia § 114 ods. 2 O.s.p., keďže ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k návrhu pred termínom pojednávania, hoci súd vyjadrenie mal k dispozícii. Odvolateľ tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p., on riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody, predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Ak súd prejednal vec v jeho neprítomnosti postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p., odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Odvolateľ namietal aj inštitút zákonného sudcu, on uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa, aj objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; keď podal (odvolateľ) ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Podľa odvolateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Preto on podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu preto je prinajmenšom predčasné. Odvolateľ vytýkal porušenie zásady kontradiktórnosti súdneho konania postupom okresného súdu, pretože ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k dôkazom a prednesom vyjadriť, navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia a napokon bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Odvolateľ dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. V ďalšom odvolateľ poukazuje na to, že súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám. Podľa jeho názoru v prípade, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa 153b O.s.p., keď skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Súd odignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií; na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie, kontrola stavu konania na exekučnom súde), v tejto časti podľa odvolateľa je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, prejavom svojvôle a arbitrárne. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. On hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonané ex offo, jeho nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Nesúhlasí ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Súd predsa sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie súdu je aj vnútorne rozporné napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., a aplikáciou postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania. Dôkazy vyhodnotil súd v súlade s ustanovením § 132 a nasl. O.s.p.. Z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynula nedôvodnosť návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal peňažnej náhrady od odporcu titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní. Nebol preukázaný dôvod uplatneného nároku ani na náhradu nemajetkovej ujmy. Prioritne krajský súd sa vyjadruje k odvolacím argumentáciám procesnoprávneho charakteru. Podľa ustálenej súdnej praxe pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide o prípady, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecnými záväznými právnymi predpismi a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu potom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Okresný súd za účelom vecného prejednania návrhu nariadil pojednávanie na deň 5.11.2013, predvolanie na pojednávanie navrhovateľ prevzal dňa 15.10.2013, v ten istý deň predvolanie na pojednávanie prevzal aj právny zástupca navrhovateľa. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatok časového priestoru na prípravu na pojednávanie, patričný procesný priestor na to, aby zaujal vecné stanovisko k riešenej problematike. Navrhovateľ už v návrhu na začatie konania uviedol dôkazy, ktoré podľa neho majú zásadný význam. Prioritne žiadal vykonať dokazovanie pripojením exekučného spisu vedeného u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex 4202/2011, po stotožnení spisu zistil, že exekučné konanie bolo vedené u súdu pod sp.zn.5Er/257/2011, tento spis pripojil pre účely konania, oboznámil sa s jeho obsahom na pojednávaní, s rozhodujúcimi listinami, osobitne s tými, na ktoré navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania odkázal. Okresný súd z dôkazov označených navrhovateľom priamo v návrhu na začatie konania aj vychádzal, skutkové zistenia súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v exekučnom spise. Neobstojí odvolacia argumentácia navrhovateľa, ktorým poukazuje na nestrannosť súdu a uskutočnenie konania a rozhodovania vo veci nestranným sudcom. Z obsahu spisu nepochybne vyplynulo, že Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov okresného súdu posudzoval, v uznesení 9NcC/286/2013-16 zo dňa 7.3.2013 vylúčil z prejednania a rozhodovania veci jedine sudkyňu okresného súdu Mgr. Andreu Kubjatkovú, ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci nadriadený súd nevylúčil. Predmetné uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 15.10.2013. Je jednoznačné, že zákonná sudkyňa, ktorá konanie viedla a vo veci vydala meritórny rozsudok -JUDr. Anna Plichtíková, nebola z prejednania a rozhodovania veci vylúčená. Ani ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje rozhodnutie, ktoré by konštatovalo vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Anny Plichtíkovej z prejednania a rozhodovania veci. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľ svojim rozporuplným procesným postupom účelovo sledoval odročenie a zmarenie pojednávania, sám sa dostal o možnosť zúčastniť sa prejednania veci, priamo na pojednávaní argumentovať, prípadne predniesť svoje stanoviská. Súd prvého stupňa vytvoril účastníkom konania procesný priestor na to, aby priamo na pojednávaní prezentovali svoje tvrdenia, navrhovali, označili dôkazy, bolo na účastníkoch, či využijú priamou účasťou na pojednávaní svoje procesné práva . Súd prvého stupňa navrhovateľom označený dôvod na zrušenie nariadeného pojednávania správne vyhodnotil za nedôvodný, argumentácie súdu v písomnom odôvodnení rozhodnutia majú svoj zákonný rámec, odvolací súd na ne poukazuje a sa s nimi stotožňuje. Okresný súd bol dôsledný aj v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/ neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu exekučného spisu, ktorý v návrhu na začatie konania označil práve navrhovateľ. Vychádzal jednoznačne z dôkazov, na ktoré navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania odkazuje, skutkové zistenia súdu korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky, z ktorých vychádzal, ktoré okolnosti považoval za podstatné pri uzavretí prípadu. Rozhodnutie okresného súdu po obsahovej stránke zodpovedá požiadavkám v § 157 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľ podaným návrhom sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (okresného súdu v exekučnom konaní). Na daný prípad v celom rozsahu dopadajú ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v účinnom znení do 31.12.2012. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ označeného právneho predpisu štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Ide pritom o tzv. objektívnu zodpovednosť, ktorej sa nemožno zbaviť. Aby takáto zodpovednosť štátu existovala, musia byť kumulatívne splnené zákonom stanovené tri podmienky. V posudzovanej exekučnej veci súd rozhodoval o žiadosti exekútora zamietnutím žiadosti pre nesplnenie zákonných podmienok (rozpor exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom), podrobil exekučný titul/rozhodcovský rozsudok ex offo prieskumu, čo je prípustné v štádiu exekučného konania, pritom vydal negatívne rozhodnutie, ktorým žiadosť exekútora zamietol. Vecnoprávny základ konštatovania súdu prvého stupňa, že exekučný súd v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia nie je viazaný lehotou 15 dní má svoj zákonný rámec vychádzajúci aj z aktuálnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v obdobnej problematike. Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdnemu exekútorovi na vydanie poverenia jednoznačne nadobudlo právoplatnosť, oprávnený (navrhovateľ) nevyužil ani svoje právo podať proti takémuto rozhodnutiu opravný prostriedok, nenamietal nesprávnosť/nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu. Je opodstatnený záver, že ku dňu rozhodovania či už súdu prvého stupňa, ale aj odvolacieho súdu neexistuje rozhodnutie, ktoré by bolo pre nezákonnosť zrušené. Pokiaľ odvolateľ vytýka, že nemal možnosť vyjadriť sa k písomnému vyjadreniu odporcu k návrhu na začatie konania, okresný súd takéto vyjadrenie odporcu obdŕžal v deň pred konaním pojednávania, v prípade, žeby sa navrhovateľ pojednávania zúčastnil, mohol sa oboznámiť s obsahom tohto vyjadrenia, ktoré súd na meritórnom pojednávaní oboznamoval, navyše navrhovateľovi vecné argumentácie odporcu sú veľmi dobre známe z obdobných ďalších tisíce súdnych konaní, ktoré u všeobecných súdov na území SR založil. Okresný súd vecne správne vyargumentoval aj dôvody zamietnutia procesného návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal prerušenia konania. Zhodne s názorom súdu prvého stupňa krajský súd uzavrel, že neexistovali dôvody prerušenia konania ani z obligatórneho, ani z dôvodu fakultatívneho. Zamietnutie tohto procesného návrhu okresný súd vyargumentoval jednoznačne, s argumentáciou súdu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a na ňu aj poukazuje. Vykonané dokazovanie preukázalo, že neexistuje nesprávny úradný postup orgánu štátu v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Práve naopak, procesné úkony exekučného súdu sa uskutočnili priebežne, boli na seba nadväzujúce, účelné a viedli k uzavretiu prípadu: Napokon okresný súd žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol nie síce v lehote 15 dní od predloženia takejto žiadosti, stalo sa tak v lehote 35 dní a nie v lehote viac ako 83 dní, ako to navrhovateľ tvrdil v návrhu. Po konštatácii neexistencie nesprávneho úradného postupu zamietnutie návrhu navrhovateľa aj ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má svoj vecný ako aj právny základ. Akékoľvek odvolacie argumentácie smerujúce k otázke škody, príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a tvrdenou škodou sú bez právneho významu. Za situácie nepreukázania existencie nesprávneho úradného postupu rozoberanie týchto hmotnoprávnych otázok v dôvodoch rozhodnutia súdu prvého stupňa je plnením povinnosti nad rámec. V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu v § 142 ods. 1 O.s.p. O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhoduje podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. l O.s.p. Navrhovateľ v odvolacom konaní úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, ento účastník si trovy neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by mu boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy. Z týchto dôvodov účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania krajský súd nepriznal. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .