Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/222/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5314209477 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5314209477.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa a.s., so sídlom Bratislava, ul. Bajkalská č. 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ A. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., ul. N. č. XXXX/XX, 2/ F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., ul. M. R. N. č. XXXX/X, obaja zastúpení splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária V4 Legal, s.r.o., so sídlom Žilina, ul. Tvrdého č. 783/4, IČO: 36 858 820, 3/ G. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., ul. A. C. č. XXXX/ XX, zastúpený splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Čadca, ul. Potočná č. 2835/1 A, IČO: 36 866 849, o zaplatenie sumy 10.052,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 16C/239/2014-83 zo dňa 04. marca 2016, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamieta potvrdzuje. Vo výrokoch, ktorými súd určuje, že sumu 10.052,42 eur vrátane úrokov z omeškania odporcovia v rade 1/, 2/, 3/ majú vykonať v mesačných splátkach po 100 eur, omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, plnením jedného odporcu zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov, a ktorým odporcovia v rade 1, 2/ a 3/ sú povinní zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 603 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného odporcu zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Vo výroku, ktorým odporcovia v rade 1/, 2/ a 3/ sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 10.052,42 eur s 3 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.052,42 eur od 13.07.2014 do zaplatenia s tým, že plnením jedného odporcu zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov, ostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 16C/239/2014-83 zo dňa 04.03.2016 rozhodol tak, že odporcovia v rade 1/, 2/, 3/ (ďalej „žalovaní 1/, 2/, 3/“) sú povinní zaplatiť navrhovateľovi (ďalej „žalobcovi“) sumu vo výške 10.052,42 eur s 3 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.052,42 eur od 13.07.2014 do zaplatenia s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Určil, že sumu 10.052,42 eur vrátane úrokov môžu žalovaní 1/, 2/, 3/ vykonať v mesačných splátkach po 100 eur. Omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Žalovaní 1/, 2/, 3/ sú povinní zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 603 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ ako dlžníkom a spoludlžníkom bola platne a riadne uzatvorená dňa 10.08.2005 (správne 17.08.2005 - poznámka odvolacieho súdu) zmluva o medziúvere a stavebnom úvere. Žalovaný 3/ vystupoval v uzatvorenej zmluve ako ručiteľ. Žalovaní 1/ a 2/ úver nesplácali riadne a včas v zmysle dohodnutého splátkového kalendára. Žalobca preto od zmluvy odstúpil listom zo dňa 24.06.2014. Uzatvorenú zmluvu o medziúvere súd posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu (žalobca, ktorý poskytuje stavebné úvery v rámci svojej obchodnej činnosti ako dodávateľ a žalovaní 1/ a 2/ ako spotrebitelia, ktorí nemohli individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy). Na právny vzťah aplikoval ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Priznal sumu 10.052,42 eur spolu s 3 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.052,42 eur od 13.07.2014 do zaplatenia. Žalobca si voči žalovaným 1/ až 3/ uplatnil 4,70 % úrok z úveru zo sumy 9.650,47 eur od spoplatnenia úveru, t.j. od 13.07.2014 do zaplatenia. Poukázal na čl. VII. bod 6 úverovej zmluvy, na základe ktorého odstúpením od zmluvy nezaniká právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky. Zo strany súdu nebol priznaný. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach vracia) a spláca sa a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorázové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojim právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata strany nároku veriteľa na úroky za požičiavanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu to mimoriadnym zosplatnením úveru poskytuje. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľa. Súd poukázal aj na uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo 143/1998, v zmysle ktorého dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Rovnako si žalobca uplatnil aj 3 % úrok z omeškania zo sumy 10.052,42 eur od 13.07.2014 do zaplatenia poukazujúc na článok VII. bod 8 úverovej zmluvy. K uvedenému dňu by podľa súdu žalobcovi prislúchali úroky z omeškania 5,15 % (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka). Nakoľko súd bol viazaný návrhom žalobcu (3 %) nemohol mu priznať viac ako požadoval. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ požiadali, aby súd určil, že peňažné plnenie môže byť len v splátkach vo výške ust. § 160 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“. Z vlastnej činnosti zistil, že voči žalovaným 1/ a 2/ prebieha viacero exekučných súdnych konaní, z čoho je zrejmé, že nie je v ich možnostiach a schopnostiach žalobcovi jednorázovo uhradili ním požadovanú sumu. Pokiaľ ide o žalovaného 3/ tento je invalidný dôchodca a má zdravotné problémy. Umožnil im preto splácať dlh žalobcovi v mesačných splátkach po 100 eur pod stratou výhody splátok. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a aj keď bol žalobca v konaní neúspešný len v pomerne nepatrnej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, priznal mu plnú náhradu trov pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 600 eur. 2. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca a to do výrokov II a IV. Namietal aplikáciu nepríslušného právneho predpisu, a to Občianskeho zákonníka. V dôsledku čoho súd vec nesprávne právne posúdil. Podľa neho ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, kedy sa bez ohľadu na povahu účastníkov konania majú na daný právny stav aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Tvrdenie súdu, že spory týkajúce sa zmlúv o spotrebiteľských úveroch sú občianskoprávnymi vecami a podstata vzťahu žalovaného poskytnutím spotrebiteľského úveru je občianskoprávna, nemá podľa žalobcu oporu v zákone. Skutočnosť, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) sú začlenené práve do Občianskeho zákonníka automaticky neznamená, že sa na právne vzťahy založené zmluvou o úvere hoci aj spotrebiteľskou zmluvou, majú aplikovať výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ani ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa nezakotvuje výlučnú aplikáciu Občianskeho zákonníka na právny vzťah založený zmluvou. Aplikácia Obchodného zákonníka na právny vzťah založený zmluvou o úvere vyplýva priamo zo zákona, z kogentného ustanovenia § 1 Obchodného zákonníka a § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka. Nejde o zmluvnú podmienku, prípadne zmluvné dojednanie podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na úverovú zmluvu bez ohľadu na povahu účastníkov je preto nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uvedené vyplýva aj z uznesenia NS SR sp. zn. 6 MCdo 4/2012. Podľa žalobcu preto právny vzťah založený zmluvou o úvere, ako aj nároky z neho vzniknuté, by mali byť posudzované v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka v rozsahu, v akom neodporujú úprave obsiahnutej v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj príslušným ustanoveniam právnych predpisov upravujúcich právne vzťahy účastníkom, ktorých je spotrebiteľ, prijatých na ochranu spotrebiteľa. Výlučná aplikácia Občianskeho zákonníka je však vylúčená. V časti odvolania označenej „Odstúpenie od zmluvy podľa Obchodného zákonníka jeho právne účinky“ žalobca uviedol, že z dôvodu aplikácie nepríslušného právneho predpisu na právny vzťah založený zmluvou, prvostupňový súd opomenul komplexnú právnu úpravu zmluvy o úvere v Obchodnom zákonníku (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka), vrátane nárokov vzniknutých z odstúpenia od zmluvy (§ 344 a nasl. Obchodného zákonníka a § 506 Obchodného zákonníka) v dôsledku čoho nepriznal mu nárok na úroky z úveru po účinnom odstúpení od zmluvy. Zmluvné strany si v čl. VII. bod 5. a 6. zmluvy dohodli, že odstúpením od zmluvy nezaniká záväzok dlžníka splatiť pohľadávku veriteľ vrátane jej príslušenstva, ani právo požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia pohľadávky. Navyše nárok na úroky z úveru aj v prípade odstúpenia od zmluvy o úvere vyplýva priamo zo zákona (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka), nejde len o zmluvné dojednanie. Žalobca nesúhlasil s tvrdením, podľa ktorého odstúpením od zmluvy o úvere odpadá veriteľovi obmedzenie obchodovať s peniazmi. Napokon ak súd mal za to, že odstúpením od zmluvy o úvere veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok, v dôsledku čoho stráca nárok na úrok z úveru, nie je zrejmé, prečo súd takéto plnenie v splátkach v rozsudku priznal. Skutočnosť, že nárok na zmluvný úrok patrí až do vrátenia finančných prostriedkov potvrdzujú i mnohé súdne rozhodnutia. Stotožňuje sa s ním i odborná literatúra, pričom vychádza z ust. § 502 a § 503 Obchodného zákonníka. Pokiaľ súd odôvodňuje svoje rozhodnutie s odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/143/1998 žalobca podotkol, že v závere tohto rozhodnutia jednoznačne neodôvodňuje rozhodnutie súdu, nakoľko sa vôbec nezaoberá právnou argumentáciou straty nároku veriteľa na úroky za úver po odstúpení od zmluvy o úvere. Súd podľa žalobcu preto nesprávne právne posúdil žalobcov nárok na úroky za úver, keď mal za to, že mu neprináleží za obdobie po účinnom odstúpení od zmluvy. Podľa žalobcu súd pri určení výšky mesačnej splátky zrejme nevzal do úvahy aj okolnosti na jeho strane, a to predovšetkým možnosť efektívneho vymoženia pohľadávky. Priznanú výšku mesačných splátok (100 eur) považoval za neprimerane nízku. Za predpokladu riadneho a včasného splácania žalovanými by len suma vo výške 10.052,42 eur bola splácaná dlhšie ako 8 rokov. Uvedený stav je neprijateľný už aj z toho dôvodu, že uvedená suma sa naďalej úročí a celková výška dlžnej sumy tak narastá. Navyše súdom priznaná výška splátky predstavuje sumu nižšiu ako mesačná splátka dohodnutá v zmysle článku II zmluvy, časť mimoriadny medziúver, bod 1 a 2. Keďže súd konal v rozpore s § 132 O. s. p. lebo z rozsudku nevyplýva, že by sa súd zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné a ktoré vyšli najavo, najmä jeho možnosťami efektívne vymôcť pohľadávku má konanie procesnú vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca žiadal preto rozsudok súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 3. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu k odvolaniu žalobcu uviedol, že predmetný úverový vzťah je potrebné tiež posudzovať aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka prijatých na ochranu spotrebiteľa ako i podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a to najmä aj vo vzťahu k nároku žalobcu na úroky z úveru po účinnom odstúpení od zmluvy. Následne citoval ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 190/2014 z 30.06.2015. Ďalej žalovaný 3/ uviedol, že úroky popri úrokoch z omeškania navyšujú zákonný limit, a preto sú v rozpore s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. S protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením súdu v súvislosti s umožnením splácať predmetnú istinu v splátkach vo výške 100 eur mesačne a to pokiaľ ide o jeho osobu s ohľadom na ochorenie a výdavky s ním spojené. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu potvrdiť a priznať mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného 3/ uviedol, že na právny vzťah založený zmluvou o mimoriadnom úvere a stavebnom úvere sa majú aplikovať aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale výlučná aplikácia Občianskeho zákonníka na právny vzťah založený zmluvou, hoci aj spotrebiteľskou, je neprípustná. K poukazovaniu žalovaného 3/ na ust. § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka uviedol, že pokiaľ preň chýba úprava časovej pôsobnosti mal za to, že uvedené ustanovenie sa použije iba na právne vzťahy, ktoré vznikli najskôr 01.04.2015. právne vzťahy vzniknuté pred 01.04.2015 sa budú naďalej posudzovať podľa dovtedy platných predpisov. Pokiaľ žalovaný 3/ cituje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 žalobca uviedol, že treba poukázať na rozdiel medzi obmedzením disponovať pohľadávkou ako takou a obmedzením obchodovať s peniazmi. Nie vždy má veriteľ v prípade odstúpenia od zmluvy, resp. zosplatnenia úveru, právo disponovať s pohľadávkou a zároveň aj možnosť obchodovať s peniazmi. Jedná sa o prípady, kedy peňažné prostriedky vrátené neboli a veriteľ nemá reálnu možnosť s nimi obchodovať, čím stráca zisk. Nemožnosťou obchodovať s peniazmi sa vytráca akákoľvek ekonomická podstata, ktorá by odôvodňovala stratu nároku veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky. Napokon uviedol, že podľa neho nárok na úrok za úver nevylučuje ani ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 5. Odvolací súd v prvom rade poznamenáva, že vec preskúmaval podľa ustanovení uvedených v zákone č. 160/2005 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý zákon nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016 a to vzhľadom na ust. § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že účinky procesných úkonov uskutočnených do 30.06. 2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň súd v odôvodnení prispôsobil terminológiu novej právnej úprave. 6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas strana v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359, § 362 CSP), proti rozhodnutiu, ktoré možno podať týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 a contrario, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP), preskúmal rozsudok okresného súd v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a rozsudok v napadnutej časti sčasti vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) a sčasti zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/, § 391 ods. 1 CSP) a to z nasledovných dôvodov: 7. V preskúmavanej veci súd rozsudkom rozhodol o povinnosti žalovaných 1/, 2/ a 3/ zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 10.052,42 eur s 3 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.052,42 eur od 13.07.2014 do zaplatenia s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných (výrok I.). Určil, že sumu 10.052,42 eur vrátane úrokov môžu žalovaní 1/, 2/, 3/ vykonať v mesačných splátkach po 100 eur. Omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných (výrok II.). Žalovaných 1/, 2/, 3/ zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 603 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných (výrok III.). Vo zvyšku súd návrh zamietol (výrok IV.) 8. Žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu a to do výrokov II. a IV. 9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil pokiaľ vo výroku IV. t.j. vo zvyšku návrh zamietol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, preto podľa § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov uvedených v jeho písomnom vyhotovení, na ktoré v podstatných bodoch odkazuje. 10. Odvolacie námietky žalobcu v prvom rade spočívali v nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v aplikácii Obchodného zákonníka na obchodno-záväzkový právny vzťah. Podľa odvolacieho súdu žalobca sa v danej veci domáhal od žalovaných 1/ a 2/ ako dlžníkov a žalovaného 3/ ako ručiteľa plnenia zo zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere čiže z platnej úverovej zmluvy. Je nepochybné, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom a je upravená v tretej časti v hlave 2, oddiel 5 v ust. § 497 - 507 Obchodného zákonníka, ktorá právna úprava vymedzuje práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy. Zároveň je nesporné, že vychádzajúc z charakteru a povahy zmluvných strán ide o spotrebiteľskú zmluvu, pričom žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného 3/ pripúšťa aj aplikovanie na túto zmluvu ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce ochranu spotrebiteľa, ktoré sa vzťahuje aj na zmluvy upravené v Obchodnom zákonníku, a teda aj zmluvu, ktorá bola medzi účastníkmi uzatvorená. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou odvolateľa o nemožnosti prednostného použitia ustanovení Občianskeho zákonníka. Aj keď ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo v tomto smere novelizované až zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2015, prednostné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka v prípade, ak účastníkom je spotrebiteľa, ak takýto postup bol pre spotrebiteľa výhodnejší, bolo zo strany justičnej praxe aplikované už pred účinnosťou tejto novelizácie. Vychádzajúc tak zo znenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v dovtedy platnom znení, touto úpravou zákonodarca reagoval len z dôvodu akceptovania ustálenej súdnej praxe. 11. Pokiaľ žalobca v ďalšej časti odvolania namietal nepriznanie úrokov z úveru po odstúpení od zmluvy o úvere odvolávajúc sa na ustanovenia zákona ako i článok VII. bod 6 zmluvy, tak odvolací súd sa s jeho konštatovaniami nestotožnil. Osvojil si názor uvedený rozsudku súdu, ktorý vychádza z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 a v ktorom sa uvádza nasledovné: „Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikde nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. Alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka“. Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, ktorý nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu (Krajský súd Prešov v rozsudku sp. zn. 1Co 30/2012 zo dňa 30.05.2012 uzavrel, že nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, tak ako to vyplýva z uznesenia NS SR sp. zn. 4Obo/143/98) bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. 12. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné a rozsudok vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol, potvrdil. 13. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného čo do určenia splatnosti priznaného nároku žalobcovi tak toto odvolací sud vyhodnotil ako dôvodné a rozsudok v tejto časti ako aj súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V prvom rade poukazuje na to, že z ust. § 160 ods. 1 O. s. p. vyplývalo, že lehotou na splnenie povinnosti uloženej v rozsudku je v zásade lehota troch dní. Citované ustanovenie ale súdu umožňuje, vzhľadom na osobitné okolnosti každého prípadu, určiť aj lehotu dlhšiu, prípadne určiť, že peňažné plnenie možno plniť v splátkach, pričom určí zároveň výšku splátok a podmienky splatnosti. Hľadiská pre úvahu súdu ak má priznať žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, výhodu splátok, budú najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného i v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania, skutočnosť, či by prípadné nedodržanie plnenia jednotlivých splátok nebolo vzhľadom k osobným pomerom príliš ťaživé a pod. Z napadnutého rozhodnutia síce vyplýva, že súd rozhodol podľa ust. § 160 ods. 1 druhá veta O. s. p., avšak nepostupoval správne keď prihliadal len na pomery žalovaných 1/ až 3/, ktoré mal celkom zistené len vo vzťahu k žalovanému 3/, avšak nie vo vzťahu hlavne k žalovaným 1/ a 2/ ako dlžníkom. Odvolanie žalobcu je dôvodné aj v tom, že nezohľadnil okolnosti na jeho strane, dobu splácania a určil aj splátku v nižšej sume ako bolo dohodnutá splátka v zmysle zmluvy (4.183,- Sk t.j. 138,85 eur mesačne - poznámka odvolacieho súdu). Okrem toho odvolací súd považoval rozhodnutie v tejto časti aj za nevykonateľné nakoľko chýbal časový údaj ohľadom určenia času splatnosti prvej splátky a do ktorého dňa v mesiaci je mesačná splátka splatná. Súd prvej inštancie preto opätovne rozhodne o určení splatnosti pohľadávky priznanej žalobcovi a to v zmysle ust. § 232 CSP, ktoré ust. § 160 ods. 1 O. s. p. prevzalo a formulačne upravilo. 14. V ostatnej časti zostáva rozsudok súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním. 15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) - 0 (proti). Poučenie: Poučenie o odvolaní: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).