Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/202/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5314209552 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5314209552.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., T. X, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Patríciou Tóthovou, so sídlom F. C. XX, proti žalovanému T. H., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX, toho času na neznámom mieste, o zaplatenie 52,08 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/220/2015-26 zo dňa 17. septembra 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku a vo výroku o náhrade trov konania. Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 51,03 eur titulom zákonných úrokov z omeškania. Žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 51,03 eur titulom zákonných úrokov z omeškania za obdobie od 1.12.2013 do 18.12.2013 zo sumy 7.403,15 eur (t.j. 30,12 eur) a od 19.12.2013 do 31.12.2013 zo sumy 7.115,75 eur (t.j. 20,91 eur). Mal za preukázané, že žalovaný svoj dlh, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami dňa 20.1.2012, nesplnil riadne a včas, čím sa dostal do omeškania. Okresný súd vychádzal z výšky úroku z omeškania 8,25% ročne, nadväzne čiastočne (vo zvyšku) žalobu zamietol; t.j. v rozdiele medzi priznanou čiastkou 51,03 eur a požadovanou sumou 52,08 eur. 2. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, keď konštatoval, že nejde o trovy účelne vynaložené. Okresný súd zdôraznil, že žalobca podáva z toho istého právneho titulu voči žalovanému každý mesiac návrh o zaplatenie (kapitalizovaného) úroku z omeškania za ten-ktorý kalendárny mesiac. V týchto právne nenáročných veciach/konaniach sa dáva zastupovať advokátom a v každom z nich požaduje náhradu trov právneho zastúpenia, čo v konečnom dôsledku len navyšuje trovy žalovaného. Okresný súd nespochybňoval právo žalobcu zvoliť si spôsob uplatňovanie jeho nároku na súde, ale trovy vzniknuté mu v danej spojitosti, musia byť vynaložené účelne, čo vzhľadom na opísané okolnosti nie je prípad prejednávanej veci. Uplatňovanú výšku trov (65,78 eur) považoval tiež v zmysle § 150 ods. 2 O.s.p. za neprimeranú k nárokovanej pohľadávke (52,08 eur). 3. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že žalobe bude vyhovené v plnom rozsahu a bude mu priznaná náhrada trov. Poukazoval na to, že žalovaný sa ocitol v omeškaní ku dňu 1.12.2013, v ktorom období výška úrokov z omeškania v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. predstavovala 9%. Následne správne vyčíslenými úrokmi z omeškania za rozhodné obdobie je suma 52,08 eur, a nie 51,03 eur ako určil okresný súd. V danej spojitosti žalobca namietal, že okresný súd ani nezdôvodnil, prečo aplikoval „úrokovú sadzbu“ 8,25% ročne. 4. Obdobne označil napadnuté rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k výroku o trovách konania. Odvolateľ mal za to, že trovy ním vynaložené v prebiehajúcom konaní sú účelnými a z daného titulu má právo na ich plnú náhradu. Odvolateľ uviedol, že uplatňovanie úrokov z omeškania samostatne za každý mesiac omeškania je prejavom „dispozičnej zásady žalobcu“, pričom splnomocnený advokát (len) konal v intenciách udeleného plnomocenstva. V tejto spojitosti dodal, že osobné a ani majetkové pomery žalobcu neumožňovali zvolenému zástupcovi bezplatné zastupovanie alebo zastupovanie za zníženú odmenu; bolo však právom žalobcu (ako osoby bez právnického vzdelania) nechať sa v konaní zastupovať advokátom. 5. Odvolateľ poukazoval tiež na výnimočnosť aplikácie § 150 O.s.p., ktorá prichádza do úvahy len v celkom ojedinelých prípadoch. Tvrdil, že výška trov v súdenej veci nie je neprimeraná voči výške pohľadávky. Za neprijateľné považoval - aj v súvislosti s aplikáciou označenej právnej normy - nepriznanie mu náhrady trov konania v časti zaplateného súdneho poplatku. Pokiaľ žalobca chcel uplatniť svoje právo pred súdom, bol povinný dotknutý súdny poplatok zaplatiť; v opačnom prípade by došlo k zastaveniu konania a žalobca by sa súdnej ochrany nedovolal. Odvolateľ mal za to, že nepriznaním náhrady trov konania okresný súd porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Dodal, že žalovaný nemá záujem na mimosúdnom riešení omeškania jeho dlhu, nepreberá listové zásielky a nijakým spôsobom nekomunikuje so žalobcom, ani súdnym exekútorom. Uplatňovanie zákonných úrokov z omeškania zo strany žalobcu za každý jednotlivý mesiac samostatne má mať - podľa jeho názoru - za následok motiváciu žalovaného na včasnom splácaní dlhu. 6. Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný. 7. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis - Civilný sporový poriadok, v zmysle ustanovení ktorého zanikol inštitút opatrovníka fyzickej osoby, ktorá sa zdržiava na neznámom mieste (§ 29 ods. 2 O.s.p.). Z uvedeného dôvodu odvolací súd pokračoval v konaní „len“ so žalovaným, a nie (aj) s pôvodne okresným súdom ustanoveným opatrovníkom žalovaného - súdnou tajomníčkou Annou Gáborovou. 8. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 CSP), z ktorého titulu zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý v nenapadnutom (vyhovujúcom) výroku a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, hoci čiastočne i z iných dôvodov. 9. V podstate základnými povinnosťami zaťažujúcimi žalobcu v civilnom sporovom konaní sú povinnosť (skutkového) tvrdenia a dôkazná povinnosť (§ 79 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 1 O.s.p. - právny predpis určený v čase rozhodovania okresného súdu; resp. § 132 v spojení s § 185 CSP - právny predpis účinný v čase odvolacieho prieskumu). Žalobca tvrdil, že žalovanému požičal sumu 12.000 eur s dobou plnenia 16.3.2012, ktorý záväzok žalovaný doposiaľ (celkom) nesplnil. K 1.12.2013 mal dlhovať žalobcovi 7.403,15 eur a dňa 19.12.2013 vrátil/splatil sumu 287,40 eur. Z hľadiska povinnosti tvrdenia je teda možné konštatovať splnenie procesných povinností žalobcom. 10. Zatiaľ čo vo vzťahu k tvrdeniu o požičaní sumy 12.000 eur predložil žalobca fotokópiu notárskej zápisnice zo dňa 1.3.2012, ohľadne tvrdeného zostatku dlhu k 1.12.2013 a priebežnej platbe z 19.12.2013 nielenže nepredložil, ale ani neoznačil žiaden dôkaz. Nadväzne je nutné uzavrieť, že žalobca v prebiehajúcom (civilnom sporovom) konaní svoje tvrdenie nepreukázal, čo bráni vyhoveniu jeho nároku týkajúceho sa úroku z omeškania odvodzovaného práve od zostatku dlhu žalovaného k 1.12., resp. 19.12.2013. Vzhľadom na to, že predmetom odvolania bola iba zamietajúca časť rozhodnutia okresného súdu (o 1,05 eur), dotknuté zásadné konštatovanie odvolacieho súdu sa netýka vyhovujúcej časti (o 51,03 eur). Navyše, odvolanie podal iba žalobca a v zmysle čl. 16 ods. 3 Základných princípov CSP nemôže byť v konaní o opravnom prostriedku rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok (v tomto prípade odvolanie) podala. 11. Odvolací súd nespochybňuje oprávnenie žalobcu dať sa zastupovať v konaní advokátom. Obdobne je výlučne v dispozícii žalobcu, akým konkrétnym spôsobom v konaní pred súdom uplatní svoj (tvrdený) hmotnoprávny nárok. Pokiaľ však žalobca opakovane uplatňuje voči žalovanému v podstate identický nárok z toho istého právneho dôvodu (úroky z omeškania z nevrátenej pôžičky za ten-ktorý kalendárny mesiac), potom fakticky ide pri písomnom vyhotovení žaloby len o „vpísanie“ údajov o období, za ktoré sa nárok uplatňuje. Vo všetkých ostatných náležitostiach je žaloba obsahovo totožná s predchádzajúcimi žalobami. Takúto činnosť rozhodne nemožno považovať za tak odborne náročnú, aby vyžadovala úplne právnické vysokoškolské vzdelanie, vrátane príslušnej advokátskej praxe. Ide o jednoduchý úkon, ktorý je strana spôsobilá vykonať samostatne a bez akýchkoľvek zásadnejších problémov. 12. Rozoberané východisko a záver - vzhľadom na totožnosť skutkovej a právnej argumentácie s inými konaniami žalobcu voči žalovanému vedenými na Okresnom súde Čadca - sa týka aj ostatných úkonov vykonaných v súdenej veci právnym zástupcom žalobcu. 13. Zaplatenie súdneho poplatku za návrh/žalobu je síce podmienkou konania, ale nevyhnutnosť jeho uhradenia nemožno automaticky stotožňovať s jeho účelnosťou z hľadiska náhrady trov konania. Pokiaľ § 251 CSP (predtým zhodne § 142 ods. 1 O.s.p.) hovorí o účelnosti stranou vynaložených trov (ako predpoklade priznania ich náhrady), nerozlišuje medzi jednotlivými druhmi trov, a teda ani súdny poplatok nepredstavuje výnimku z rozhodujúceho kritéria účelnosti. 14. Výška súdneho poplatku za podanie žaloby vo veciach druhovo totožných s prejednávaným prípadom (o zaplatenie peňažnej sumy) je 6 % z ceny predmetu konania; najmenej 16,50 eur - Položka 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov. V súdenej veci pritom súdny poplatok zo žaloby (hoci platený v minimálnej zákonnej výške) predstavuje až 31,68 % z hodnoty predmetu konania. Tento zásadný (vyše 5-násobný) nepomer je práve dôsledkom už okresným súdom konštatovaného neúčelného postupu žalobcu, ktorý každý mesiac podáva voči žalovanému vždy „novú“ žalobu o zaplatenie úroku z omeškania za ten-ktorý mesiac. 15. Na danom závere o neúčelnosti postupu žalobcu a nadväzne aj o neúčelnosti vzniku trov s takýmto postupom spojených nič nemení ani inak správne tvrdenie o tom, že je plne v dispozícii žalobcu uplatnenie jeho nárokov. Inými slovami, je právom strany sporu vybrať si (vlastný) spôsob domáhania sa súdnej ochrany, ale pokiaľ je konkrétny zvolený postup spojený so vznikom neúčelných trov, tieto si dotknutá strana znáša (platí) sama bez náhrady protistranou, a to aj v prípade úspechu v spore. 16. Bez ohľadu na to, že podľa aktuálnej právnej úpravy už odvolací súd nemôže založiť prípustnosť dovolania svojim výrokom, kritérium účelnosti vynaloženia trov konania ako rozhodujúce v sporových konaniach ukončených meritórnym rozhodnutím je definované priamo zákonom a jeho aplikácia na konkrétnosti určitej veci nepredstavuje otázku zásadného významu. Vyjadrenia odvolateľa ohľadne konanie advokáta v intenciách splnomocnenia udeleného žalobcom, či nemožnosť zastupovania žalobcu za zníženú odmenu alebo bezplatne, sú, vzhľadom na doteraz uvedené, v prejednávanej veci bez právneho významu. 17. Krajský súd zároveň konštatuje, že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s „právom“ účastníka/strany byť v konaní pred súdom (vrátane procesných otázok) úspešný; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka/strany; čo zahŕňa i predstavy o obsahu odôvodnenia. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných/základných práv dosahuje len odôvodnenie, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (bližšie napr. I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia predmetnú charakteristiku rozhodne nespĺňa. 18. Hoci okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citoval aj ustanovenie § 150 ods. 2 O.s.p., z jeho hodnotiacich záverov je nepochybné, že predmetnú právnu normu aplikoval len podporne. V danej súvislosti je potrebné doplniť, že prvotne súd skúma účelnosť trov, až následne (za podmienky, že ich vyhodnotí ako účelné) môže ich náhradu nepriznať podľa § 257 CSP (predtým § 150 O.s.p.). Keďže krajský súd (zhodne so súdom okresným) vyhodnotil trovy vynaložené a uplatňované žalobcom ako neúčelné, nie je dôvod bližšie sa zaoberať eventualitou ich (výnimočného) nepriznania. 19. Nakoľko odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v preskúmavaných častiach napadnutý rozsudok potvrdil. 20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaný voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%. 21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.