Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/118/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5396899790 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5396899790.5 Uznesenie Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: A. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. - O. XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou: JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r.o., so sídlom 023 05 Nová Bystrica 850, IČO: 36 416 525, proti žalovaným: 1/ M. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom U A. XXXX, XXX XX R., zastúpený právnym zástupcom JUDr. Milanom Vysockým, advokátom, N. XXX, XXX XX R., 2/ Jaroslav Machovčiak, nar. XX.XX.XXXX, s miestom podnikania Staškov 444, IČO: 14 242 346, 4/ Jaroslav Machovčiak, nar. XX.XX.XXXX, s miestom podnikania Staškov 444, IČO: 31 057 110, obom zastúpeným advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária Andrea Havelková, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, IČO: 36 854 956, 5/ W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, v konaní o zaplatenie 4.468,73 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 2/ a 4/ proti rozsudku Okresného súdu v Čadci č.k. 14Cb/108/1996-880 zo dňa 07. mája 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu v Čadci č.k. 14Cb/108/1996-880 zo dňa 7. mája 2015 v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaných v 2/ a 4/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 4.468,73 Eur spolu so 17,6 %-ým úrokom z omeškania ročne od 2.5.1994 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania včítane trov právneho zastúpenia z r u š u j e a v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č.k. 14Cb/108/1996-880 zo dňa 07. mája 2015 (ďalej aj len „rozsudok č.l. 108“) okresný súd I/ žalovaných 2/ a 4/ zaviazal povinnosťou spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 4.468,73 Eur spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 02.05.1994 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. II/ žalobný návrh žalobcu proti žalovanej 5/ v celom rozsahu zamietol. III/ žalovaných 2/ a 4/ zaviazal povinnosťou hradiť žalobcovi trovy konania včítane trov právneho zastúpenia v sume 4.657,74 Eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku s tým, že trovy právneho zastúpenia vo výške 2.971,02 Eur sú žalovaní 2/ a 4/ povinní solidárne zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. IV/ žalobcu zaviazal povinnosťou hradiť žalovanému 1/ trovy konania včítane trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalovaného 1/ JUDr. Milana Vysockého, advokáta, v sume 2.971,08 Eur, do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. V/ žalovanej 5/ náhradu trov konania neprisúdil. Okresný súd v odôvodnení rozsudku č.l. 880 uviedol, že žalobca sa žalobou (návrhom) dňa 02.05.1996 domáhal proti žalovaným 1/, 2/, 4/ a 5/ zaplatenia sumy 16.694,21 Eur (pôvodne 502.930,- Sk) s úrokom z omeškania 22 % ročne zo žalovanej sumy od 02.05.1994 do zaplatenia, pričom uznesením zo dňa 21.04.2004 bola pripustená zmena žaloby tak, aby žalovaní 1/ až 4/ boli povinní zaplatiť žalobcovi 134.625,- Sk spolu s úrokom z omeškania 17,6 % od 02.05.1994 do zaplatenia. Podľa obsahu spisového materiálu však podľa krajského súdu malo byť správne uvedené, že pôvodne žalobu zo dňa 02.05.1996, doručenú okresnému súdu dňa 02.05.1996, podal žalobca proti žalovaným: 1/ M. B., 2/ Jaroslavovi Machovčiakovi, nar. v r. XXXX, 3/ B. B. a 4/ Jaroslavovi Machovčiakovi, nar. v r. XXXX, od ktorých požadoval solidárne zaplatenie sumy 502.930,- Sk s 22 % úrokom odo dňa 02.05.1994 do zaplatenia a trovy konania. Dňa 14.06.1996 žalobca doručil okresnému súdu doplnenie žaloby, v ktorom uviedol, že jeho činnosťou v združení v dôsledku vystúpenia zo združenia skončila dňom 04.11.1993 a žalovanej sumy voči žalovaným 1/ - 4/ sa domáha ako podiel na majetku združenia titulom výplaty podľa § 839 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“) a titulom vysporiadania majetku združenia podľa § 841 OZ. Na pojednávaní 06.09.1996 žalobca predniesol, že sumu 502.930,- Sk žiada „z vysporiadania majetku združenia“ so žalovaným 1/-4/ a tiež zo združenia, ktoré uzavrel (po dátume 04.11.1993 do 31.12.1993) len so žalovaným 1/. Dňa 21.04.2004 okresný súd na pojednávaní vyhlásil uznesenie, v písomnom vyhotovení pod č.k. 14Cb 108/1996-275, ktorým podľa § 95 ods. 1 OSP súhlasil so zmenou žaloby tak, že žalovaní 1/ až 4/ sú povinní solidárne žalobcovi zaplatiť sumu 134.625,- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania za obdobie od 02.05.1994 do zaplatenia, žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 377.238,- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania za obdobie od 02.05.1994 do zaplatenia; žalovaní 1/-4/ sú povinní zaplatiť žalobcovi všetky trovy konania a právneho zastúpenia do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Žalovaný 3/, B. B., dňa XX.XX.XXXX zomrel a na jeho miesto do konania vstúpila dedička, žalovaná 5/ W. B. (rozhodnutie o dedičstve na č.l. 305 a nasl. spisu). Okresný súd poukázal na priebeh prvostupňového konania, vykonané dokazovanie a jeho výsledky, na svoj predchádzajúci rozsudok č.k. 14Cb 108/1996-447 zo dňa 14.06.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/297/2010-522 zo dňa 16.05.2012, jeho závery. Týmito rozhodnutiami došlo k právoplatnému zamietnutiu žaloby voči žalovanému 1/ (podľa doložky právoplatnosti dňom 05.06.2012). Predmetom prvostupňového konania, vzhľadom na zrušujúci výrok IV v rozsudku krajského súdu č.l. 522, zostal nárok žalobcu voči žalovaným 2/, 4/ a 5/ na solidárne zaplatenie sumy 4.468,73 Eur (pôvodne 134.624,96 Sk) spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 02.05.1994 do zaplatenia a rozhodovanie o trovách konania. Okresný súd s odkazom na opätovné a doplnené dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery za aplikácie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 829 ods. 1, 2 OZ, § 835 ods. 1, 2 OZ, § 839 OZ, § 460 OZ, § 470 ods. 1, 2 OZ, § 472 OZ, konštatoval nedôvodnosť žaloby voči žalovanej 5/ z titulu právneho nástupníctva po žalovanom 3/, vzhľadom na postup žalobcu pri uplatňovaní nárokov primárne nie v dedičskom konaní po poručiteľovi a v nesúlade s ust. § 470 ods. 2 OZ. Vo vzťahu k žalovaným 2/ a 4/ okresný súd konštatoval dôvodnosť žaloby. Konštatoval, že žalobca zo združenia „Machovčiak a spol.“ vystúpil dňa 04.11.1993 podobne ako žalovaný 1/ z vážnych dôvodov. Osvojil si závery znaleckého posudku znalca Ing. Rudolfa Marca, ktorého úlohou bolo preskúmať podklady združenia s názvom Machovčiak a spol. so stavom k 31.12.1993. Poľa okresného súdu nemal dôvod nariaďovať iné dokazovanie, pričom poukázal na (predchádzajúce) rozhodnutie druhostupňového súdu. Keďže aj pri pôvodnom rozhodovaní vo veci samej, v rozsudku zo 14.06.2010 vychádzal okresný súd z uvedeného znaleckého posudku, ktorý dospel k záveru, že k 31.12.1993 žalobcovi prináleží podiel na majetku vo výške 134.625,- Sk, t.j. 4.468,73 Eur, tak nepovažoval za potrebné nariaďovať ďalšie dokazovanie. Uvedenú sumu priznal žalobcovi ako podiel na majetku združenia ku dňu 04.11.1993 v zmysle na § 839 OZ, ako dôsledok jeho vystúpenia zo združenia k tomuto dňu. Okresný súd nepovažoval námietku premlčania žalovaného nároku, vznesenú žalovanými 2/ a 4/ v prvostupňovom konaní, za dôvodnú. Poukázal na žalobu žalobcu, jeho následné podania a prednesy, z ktorých bolo zrejmé, že od podania žaloby nedošlo k zmene predmetu konania. Okresný súd uviedol, že z návrhu, ktorý právny zástupca uviedol v rozsudočnom návrhu, je zjavné, že pôvodne uplatneným žalobným návrhom žalobcu bola suma 502.930,- Sk, v prepočte predstavujúca 16.694,21 Eur. Teda pokiaľ návrhom zo dňa 21.04.2004 právny zástupca žalobu upravil na sumu 134.625,- Sk, čo v prepočte predstavuje sumu 4.468,73 Eur, nemožno takto špecifikovaný žalobný návrh považovať za nový návrh, ktorý je podaný po uplynutí premlčacej lehoty, pretože z tohto podania vyplýva, že ide o čiastočné späťvzatie návrhu s príslušenstvom a okresný súd pri rozhodovaní v uznesení zo dňa 21.04.2004, ktorým pripustil zmenu návrhu, vlastne rozhodol o takto upravenej sume na 134.625,- Sk, v prepočte 4.468,73 Eur. Uznesenie zo dňa 21.04.2004 sa v odôvodení úpravou a zmenou rozsudočného návrhu zaoberá a podľa názoru okresného súdu na základe vznesenej námietky premlčania zo strany právnej zástupkyne žalovaných 2/ a 4/ by bolo potrebné posudzovať vznesenú námietku za predpokladu, že by išlo o zmenu návrhu rozšírením návrhu o ďalšiu sumu a nie čiastočným späťvzatím návrhu. Okresný súd preto na takto vznesenú námietku premlčania neprihliadal. S otázkou príslušenstva pohľadávky sa okresný súd vysporiadal tak, že aplikoval na základný záväzkový vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka a vzhľadom na vtedy platnú právnu úpravu výška príslušenstva v občiansko-právnych vzťahoch bola určená percentuálnou výškou 17,6 %, preto okresný súd takýto úrok žalobcovi priznal a to odo dňa nasledujúceho k vyrubeniu, kedy došlo k vyrubeniu dane, čo vyplýva z daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1993, ktoré bolo podané 01.05.1994, kedy aj došlo k vyrubeniu dane u žalobcu a preto okresný súd mal za to, že žalovaní 2/ a 4/ sa dostali do omeškania nasledujúcim dňom, kedy došlo k ustáleniu základu dane z príjmov fyzických osôb. Okresný súd preto priznal žalobcovi istinu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 02.05.1994 do zaplatenia. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd postupoval v zmysle § 142 ods. 1 OSP u žalovaného 1/, ktorý bol plne úspešný v súdnom spore. Žalovanej 5/ náhradu trov konania neprisúdil, keďže si ich náhradu neuplatnila. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným 2/ a 4/ okresný súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP podľa výsledku konania. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 2/ a 4/, a to jednak v podaní ich právneho zástupcu (č.l. 892-900 spisu) a tiež v samostatnom písomnom podaní podanom priamo žalovanými 2/ a 4/ (č.l. 901-915 spisu). S odkazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a), f) OSP žalovaní 2/ a 4/ namietli, že napadnutý rozsudok č.l. 880 vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a žalovaným 2/ a 4/ sa postupom súdu prvého stupňa odňala možnosť konať pred súdom. Žalovaní 2/ a 4/ zdôraznili svoje námietky voči záverom znaleckého dokazovania, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa. Namietali znenie znaleckej úlohy, navrhovali vykonať „kontrolné“ znalecké dokazovanie, ktoré by zahrňovalo nielen bežné bankové účty združenia „Machovčiak a spol.“ vedené v SR vo A., pobočka R. a v ČR v I. S., a.s., pobočka L., ale aj účet žalovaného 1/, ktorý mal založený v rozpore so zmluvou o združení. Oneskorený postup okresného súdu pri zabezpečovaní navrhovaného dokazovania zistením tohto ďalšieho účelu žalovaného 1/ v ČR, čo okresný súd v odôvodnení rozsudku nezdôvodnil, považovali žalovaní 2/ a 4/ za postup, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom, porušené právo na spravodlivý proces a narušenie rovnováhy medzi zákonnosťou a spravodlivosťou. V dôsledku tohto postupu okresného súdu bolo vykonané dokazovanie len v rozsahu, ktorý nepostačuje pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Samotný žalovaný 1/ v konaní tvrdil, že po vystúpení zo združenia Machovčiak a spol. si otvoril účet v Y. S. v L. v prospech združenia Machovčiak spol. a teda záver súdu o tom, že sa nepodarilo existenciu tohto účtu preukázať, nie je správny. Jeho existenciu potvrdil aj pôvodný žalovaný 1/ a tvrdili ju aj žalovaní 2/ a 4/, pričom nejestvuje žiaden dôkaz, ktorý by tieto tvrdenia vyvrátil. Okresný súd Čadca v napadnutom odôvodnení opätovne len konštatuje, že „sa nepodarilo zistiť konkrétne dotazom na R. L. S.alšie dôležité údaje, ktoré tvrdili odporcovia v rade 2/ a 4/", a aj toto odôvodnenie považujú žalovaní 2/ a 4/ za nepresvedčivé, nakoľko už od roku 1999 navrhovali súdu vykonať predmetné dokazovanie, avšak súd po dobu viac ako 10 rokov k jeho vykonaniu nepristúpil, čím odňal žalovaným 2/ a 4/ možnosť konať pred súdom, zmaril ich obranu v tomto konaní, porušil zásadu rovnosti účastníkov a zároveň nezistil skutkový stav potrebný pre meritórne rozhodnutie. Žalovaní 2/ a 4/ poukázali na vznesenú námietku premlčania, pričom poukázali na obsah žaloby z 02.05.1996, doplnenie žaloby v podaní zo 14.06.1996, závery Krajského súdu v Žiline v uznesení sp.zn. 20Cob/319/01 z 18.09.2001, úpravu žaloby dňa 21.04.2004, ktorú žalovaní 2/ a 4/ považovali za kvantitatívnu i kvalitatívnu zmenu petitu, t.j. uplatnenie iného než pôvodne žalovaného nároku až od 21.04.2004. Vzhľadom na požadovaný aliud došlo k premlčaniu tohto nového nároku. Žalobca ani nezdôvodnil zmätočnosť svojho podania z 21.04.2004 v časti späťvzatia žaloby. Aj keby malo podanie z 21.04.2004 náležitosti vyžadované OSP, tak i tak by išlo o premlčaný nárok, keďže takto kvantitatívne špecifikovaný bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby, keďže do tohto času sa žalobca v konaní domáhal nároku, ktorý aj krajský súd vyhodnotil ako nejasný, nešpecifikovaný a neurčitý, t.j. do skončenia plynutia premlčacej doby žalobca neuplatnil svoj nárok riadne a určito, následkom čoho došlo k jeho premlčaniu. V tejto súvislosti žalovaní 2/ a 4/ zdôraznili, že žalobca bol v konaní od počiatku právne zastúpený. Vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania žalovaní 2/ a 4/ uviedli, že ak je v jednom návrhu na začatie konania uplatnených niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa uvedených zásad pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech žalobcu v spore ohľadne iba niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania ohľadne všetkých nárokov. Trovy, ktoré účastník súčasne vynaložil na viac spoločne prejednávaných nárokov, je potrebné rozdeliť podľa pomeru výšky jednotlivých nárokov, t.j. podľa toho, ako sa tá ktorá vec zo spoločne prejednávaných vecí podieľala na vzniku týchto trov (Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. l. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009. s. 373). Okresný súd podľa názoru žalovaných 2/ a 4/ mal pri rozhodovaní vziať do úvahy, že v konaní si žalobca uplatnil dva samostatné nároky, pričom len jeden z nich voči žalovaným 2/ a 4/ a teda pri rozhodovaní o výške trov konania mal okresný súd vychádzať z hodnoty nároku žalobcu uplatneného voči žalovaným 2/ a 4/ podaním zo dňa 21.04.2004 a nie z pôvodne uplatňovanej sumy 502.930,- Sk. Nakoľko k zníženiu žalovanej sumy nedošlo z dôvodu plnenia zo strany žalovaných, nemožno vychádzať pri rozhodovaní o náhrade trov konania z pôvodne uplatnenej sumy, z ktorej žalobca napokon „vysúdil" aj svojim negatívnym pričinením len sumu vo výške cca 25% a teda je na mieste uvažovať popri vyššie uvedenom aj o postupe podľa § 142 ods. 2 OSP. Žalovaní 2/ a 4/ navrhli odvolaciemu súdu, aby rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 14Cb/108/1996 zo dňa 07.05.2015 v časti napadnutej týmto odvolaním zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a zároveň, aby priznal žalovaným 2/ a 4/ náhradu trov konania, vyčíslenú v písomnom vyhotovení rozsudku. Žalovaní 2/ a 4/ vo svojom samostatnom podaní datovanom 25.05.2015, doplnili odvolanie v podaní datovanom 22.05.2015 o rekapituláciu a chronológiu doterajšieho priebehu súdneho konania, vlastné vnímanie a hodnotenie tvrdení, vyjadrení a podaní účastníkov, svedkov, vykonaných dôkazov a zdôraznili nesúhlas s procesným postupom a meritórnym rozhodnutím, ktoré vyústilo do napadnutých výrokov prvostupňového rozsudku č.l. 880 o ich povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur s príslušenstvom a náhradou trov konania. Navrhli, aby odvolací súd v časti napadnutej odvolaním prvostupňový rozsudok č.l. 880 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) postupom v medziach podľa § 212 ods. 1, 3 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP rozsudok okresného súdu č.k. 14Cb/108/1996-880 zo dňa 07. mája 2015 v napadnutých výrokoch vo vzťahu k žalovaným 2/ a 4/ podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Primárne k predmetu tohto odvolacieho konania krajský súd uvádza, že v zmysle § 212 ods. 1 OSP bol viazaný rozsahom a tými odvolacími dôvodmi, ktoré žalovaní 2/ a 4/ vyjadrili v rámci odvolacej lehoty v dvoch podaniach, zo dňa 22.05.2015 a zo dňa 25.05.2015, ktoré však odvolací súd obsahovo považoval za jediné odvolanie žalovaných 2/ a 4/, aj keď pozostávajúce z dvoch samostatných podaní uskutočnených právnym zástupcom žalovaných 2/ a 4/ a samostatne priamo žalovanými 2/ a 4/. Čo do rozsahu boli odvolaním napadnuté len tie výroky, ktoré sa týkali uvedených žalovaných, a teda ktorými boli obaja spoločne a nerozdielne zaviazaní povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 02.05.1994 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Len tieto výroky mohli byť preskúmavané krajským súdom v tomto odvolacom konaní. Odvolacie dôvody žalovaných 2/ a 4/ sa týkali procesnej i vecno-právnej roviny postupu a rozhodovania okresného súdu. K námietke žalovaných 2/ a 4/ o postupe okresného súdu, ktorým jednak oneskorene reagoval na návrhy žalovaných 2/ a 4/ na nariadenie dokazovania vo vzťahu k bankovému účtu v ČR, ktorý v rozhodnej dobe mal zriadiť žalovaný 1/ M. B. v rozpore so zmluvou o združení i so žalovanými 2/ a 4/, pričom aktuálne už došlo k skartovaniu relevantnej dokumentácie a tiež, že okresný súd neakceptoval návrhy žalovaných 2/ a 4/ na nariadenie „kontrolného“ znaleckého dokazovania, pričom svoj postup nedostatočne zdôvodnil, tak odvolací súd uvádza, že v tomto namietanom postupe nezistil odňatie možnosti žalovaných 2/ a 4/ konať pred súdom. Predovšetkým je potrebné dať za pravdu žalovaným 2/ a 4/ v tom smere, že v prvostupňovom konaní došlo k prieťahom, ktoré konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze č.k. II. ÚS 189/2015-34 zo dňa 29. júla 2015. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto náleze vyslovil, že základné právo žalovaných 2/ a 4/ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp.zn. 14Cb 108/1996 porušené boli a prikázal mu, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v odôvodnení nálezu o.i. konštatoval, že predmetom napadnutého konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu zmluvy o združení, v ktorom mali sťažovatelia (žalovaní 2/ a 4/, poznámka odvolacieho súdu) procesné postavenie žalovaných. Uviedol, že: „Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov... Ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Zo skutkového hľadiska ústavný súd zastáva názor, že ide o vec, ktorú možno považovať za fakticky zložitejšiu (potreba vykonania znaleckého dokazovania, ako aj zabezpečenia väčšieho množstva listinných dôkazov)“. Uvedené prieťahy v prvostupňovom konaní však podľa odvolacieho súdu netvoria samé o sebe relevantné odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 1, 2 OSP. K tomu odvolací súd podporne a len primerane poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2012, sp.zn. 3Cdo 139/2011, v zmysle ktorého: „Prieťahy v súdnom konaní nie sú judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za dôvod, ktorý by zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005). Námietka, že v konaní dochádzalo k prieťahom, sa netýka okolnosti spôsobilej založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP“. Pokiaľ odvolatelia namietali odňatie možnosti konať pred súdom tým, že okresný súd neakceptoval ich návrhy na „kontrolný“ znalecký posudok, tak ani v tomto smere odvolací súd dôvodnosť odvolania nezistil. Je zrejmé, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sleduje tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 OSP). (k tomu porovnaj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že okresný súd neakceptoval návrh žalovaných 2/ a 4/ na doplnenie dokazovania „kontrolným“ znaleckým posudkom. Je nepochybné, že OSP tento pojem ako osobitý dôkazný prostriedok nepozná. Podľa odvolacieho súdu tak v danom prípade návrh odvolateľov smeroval k doplnenému alebo novému znaleckému dokazovaniu s novo formulovanou znaleckou úlohou. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku však uviedol, prečo nevykonal tento navrhnutý dôkaz, čím rešpektoval i úpravu v § 157 ods. 2 OSP. Skutočnosť, že nepostupoval podľa dôkazného návrhu odvolateľov, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení ich práv v rovine odňatia možnosti konať pred súdom. Za porušenie práva odvolateľov na spravodlivý proces, či rovnosť strán v sporovom konaní, nemožno bez ďalšieho vidieť v tom, ak okresný súd považoval doteraz vykonané dôkazy za dostatočné pre rozhodnutie vo veci samej. Z ust. § 120 ods. 1, 2 OSP vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. V danom prípade teda okresný súd procesne postupoval v súlade s ust. § 120 ods. 2 veta druhá OSP, ak neakceptoval návrh odvolateľov na doplnenie dokazovania a len z toho procesno-formálneho hľadiska jeho postup v prvostupňovom konaní nemožno hodnotiť ako nezákonný. Pokiaľ sa odvolatelia nestotožnili s hodnotením vykonaných dôkazov okresným súdom, tak z procesného hľadiska uvedené rovnako nebolo možné považovať za postup v prvostupňovom konaní, ktorým by okresný súd žalovaným 2/a 4/ odňal možnosť konať pred súdom. V tomto smere odvolací súd podporne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, s ktorým sa stotožňuje, podľa ktorého: „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich v nájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993)“. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v procesnom postupe okresného súdu v prvostupňovom konaní nasledujúcom po predchádzajúcom zrušení prvostupňového rozsudku voči žalovaným 2/, 4/ a 5/ a vrátení veci na ďalšie konanie odvolacím súdom, nezistil také vady, ktoré by predstavovali odňatie možnosti žalovaným 2/ a 4/ konať pred súdom. Ďalej aj vo vecno-právnej rovine žalovaní 2/ a 4/ namietli, že okresný súd nemohol dospieť k správnym a úplným skutkovým zisteniam, ak nevykonal navrhnuté „kontrolné“ znalecké dokazovanie. Hoci tento postup okresného súdu z hľadiska procesného neznamenal odňatie možnosti žalovaným 2/ a 4/ konať pred súdom, tak z hľadiska správnosti zistenia skutkového stavu veci odvolací súd konštatoval dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa voči žalovaným 2/ a 4/ už od podania žaloby 02.05.1996 domáhal vysporiadania - vyplatenia peňažného nároku, t.č. v rozsahu už len 4.468,73 Eur s príslušenstvom, z titulu podielu žalobu na majetku združenia „Machovčiak a spol.“ podľa stavu ku dňu jeho vystúpenia zo združenia, 04.11.1993. Voči žalovaným 2/ a 4/ pritom zostali skutkové a právne tvrdenia, teda hmotnoprávny základ uplatneného nároku žalobcu, totožné a nemali na ne relevantný vplyv neskoršie podania žalobcu, ktoré vyústili do procesného uznesenia okresného súdu o pripustení zmeny žaloby (č.l. 275 spisu). K tomu odvolací súd uvádza, že o zmenu návrhu nejde, ak žalobca na základe rovnakého opisu rozhodných skutočností požaduje menej než pôvodne žiadal, čo bol aj prípad návrhu voči žalovaným 2/ a 4/, keď oproti solidárne uplatňovanému nároku pôvodne voči žalovaným 1/-4/ v sume 16.694,22 Eur, žalobca podaním z 21.04.2004 obmedzil nárok na zaplatenie sumy 134.625,- Sk, t.j. 4.468,73 Eur s príslušenstvom. Žalobca i vo vyjadrení z 10.09.2003 (č.l. 207-208) len upresňoval, že podanou žalobou a jej doplnením zo 14.06.1996 (č.l. 27 spisu) uplatnil nárok vyplývajúci z jeho účasti v združení „Machovčiak a spol.“. K vyššie uvedenému odvolací súd podporne poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.09.2010, sp.zn. 6Cdo 99/2010, podľa ktorého: „Je nesprávny právny názor, že zúženie návrhu je zmenou návrhu, v zmysle § 95 OSP. „Zúženie návrhu“ je totiž procesným úkonom, ktorý sa riadi podľa svojej povahy režimom čiastočného späťvzatia návrhu podľa § 96 OSP. O zmenu žaloby ide vtedy, ak sa domáha žalobca niečoho iného než v pôvodnej žalobe, alebo ak požaduje na základe rovnakého skutkového základu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe, alebo ak požaduje žalobca síce rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu (skutkového základu veci) než aký uviedol v pôvodnej žalobe“. Z uvedeného za opodstatnené krajský súd nepovažoval, zhodne s okresným súdom, námietku žalovaných 2/ a 4/ o premlčaní žalovaného nároku voči nim, ak základom tejto námietky bolo tvrdenie, že až podaním z 21.04.2004 malo dôjsť k zmene žaloby voči žalovaným 2/ a 4/ (§ 95 OSP), ktorú pripustil okresný súd a ak podľa nej rozhodol, tak ku dňu 21.04.2004 bol už peňažný nárok žalobcu voči odvolateľom premlčaný. Na tomto mieste odvolací súd akcentuje, že už v žalobe podanej na súd 02.05.1996 žalobca kvalitatívne, skutkovo a právne kvalifikoval svoj nárok uplatnený voči žalovaným 2/ a 4/ ako nárok zo zmluvy o združení podnikateľov zo dňa 01.01.1992 medzi ním a žalovanými 1/ až 4/, pričom mu nebol vyplatený podiel na zisku dosiahnutý združením v r. 1993. V doplňujúcom podaní zo 14.06.1996 upresnil, že výplatou podielu na zisku je potrebné rozumieť jeho nároky súvisiace s jeho vystúpením zo združenia dňom 04.11.1993, a to titulom výplaty - podielu podľa § 839 OZ na majetku združenia, čo sa pôvodne malo týkať žalovaných 1/ - 4/. Preto vo vzťahu k žalovaným 2/ a 4/ k zmene žaloby, ktorá by mala mať vplyv na premlčanie nároku, nedošlo. Pre úplnosť, tiež v súvislosti s uvedenou námietkou premlčania je potrebné sa vyjadriť i otázke okamihu skončenia žalobcu v združení „Machovčiak a spol.“. K tejto otázke bolo okresným súdom vykonané dostatočné dokazovanie a bol prijatý vecne správny záver o vystúpení žalobcu zo združenia dňom 04.11.1993. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ust. § 838 ods. 1 veta druhá OZ, podľa ktorého účastník združenia z vážnych dôvodov však môže zo združenia vystúpiť kedykoľvek, a to aj keď bola dohodnutá výpovedná lehota. O vystúpení žalobcu zo združenia svedčia listiny na č.l. 12-19 spisu, tiež výpoveď žalovaného 2/ na pojednávaní 06.09.1996 a následné správanie/konanie ostatných troch účastníkov združenia, žalovaných 2/ až 4/, ktorí aj v Dodatku k zmluve o združení podnikateľov, uzavretom žalovanými 2/ až 4/ sami konštatovali, že účastníci Zmluvy o združení podnikateľov platnej od 01.01.1992, a to žalobca a žalovaný 1/ M. B., „vystúpili zo združenia v nevhodnej dobe a na ujmu nás ostatných účastníkov združenia podľa OZ § 838 ods. 1“. Žalovaní 2/ až 4/ vyhlásili, že „i odchodom účastníkov A. I. a M. B., týmto dodatkom k Zmluve o združení podnikateľov sa na základe čl. 9 základnej zmluvy zaväzujeme plniť všetkých deväť článkov Zmluvy o združení podnikateľov platnej od 1.1.1992“. Aj keď ide o priamo v texte nedatovaný Dodatok, bolo vychádzané z ručne podpísaného dovetku: „Písané 12/93 platné od 1.1.94“, teda už v decembri 1993 bolo zostávajúcimi členmi združenia, vrátane žalovaných 2/ a 4/ deklarované vystúpenie žalobcu a žalovaného 1/ zo združenia „v nevhodnej dobe“, čo tiež dotvrdzuje akceptovanie vystúpenia žalovaného 1/ zo združenia dňom 26.10.1993 a žalobcu 04.11.1993. Podľa odvolacieho súdu z doteraz vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že vážnym dôvodom pre vystúpenie žalobcu zo združenia mohli byť aj vážne rozpory medzi účastníkmi združenia pri výkone činnosti v rámci združenia, pri nakladaní so spoločne získaným majetkom, s jeho spravovaním a pod. Tento dôvod pre vystúpenie zo združenia ako vážny z hľadiska jeho intenzity pritom mohol byť vnímaný jednotlivými účastníkmi združenia rôzne. Ak bolo cieľom združenia spoločné vykonávanie podnikateľskej činnosti, tak dôvody uvádzané v liste žalobcu na č.l. 15-16 spisu bolo potrebné považovať za splnenie podmienky podľa § 838 ods. 1 veta druhá OZ. O existencii vážnych rozporov medzi účastníkmi združenia v súvislosti s existenciou vážnych dôvodov na strane žalobcu pre vystúpenie zo združenia ku dňu 04.11.1993 svedčí i podnet žalobcu a žalovaného 1/, adresovaný polícii, na začatie šetrenia trestnej veci voči ostatným trom účastníkom združenia (č.l. 19 spisu). Preto bolo dôvodné ustálenie vystúpenia žalobcu zo združenia dňom 04.11.1993 podľa § 838 ods. 1 veta druhá OZ. V prípade nárokov bývalých členov združenia po ich vystúpení zo združenia, v zmysle úpravy v § 829 a nasl. OZ, je potrebné uviesť, že podľa názoru odvolacieho súdu, sa premlčacia doba spravovala úpravou v § 100 a nasl. OZ o premlčaní, pričom pre žalované nároky v zmysle § 839 OZ, platí všeobecná premlčacia podľa § 101 OZ, teda trojročná, ktorá beží odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané po prvýkrát. Ak žalobca zo združenia vystúpil dňa 04.11.1993, tak žalovaných 2/ a 4/ mohol požiadať o vyplatenie majetkových nárokov podľa § 839 OZ najskôr 05.11.1993. Podľa § 563 OZ, ak nie je doba splnenia dohodnutá, stanovená právnym predpisom alebo určená v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, kedy bol o plnenie veriteľom požiadaný. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nárok mohol žalobca na súde uplatniť najskôr dňa 06.11.1993, pričom 3-ročná premlčacia doba by uplynula 06.11.1996. Žalobca však žalobu podal už 02.05.1996, teda jeho nárok sa nepremlčal. Odvolací súd dodáva, že ust. § 100 a nasl. OZ bolo potrebné aplikovať cez ust. § 261 ods. 6 veta prvá OBZ v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy o združení podnikateľov, 01.01.1992, i ku rozhodnému dňu pre nároky žalobcu, 04.11.1993, podľa ktorého zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, sa spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Z právnej úpravy v § 839 OZ vyplýva, že v tomto zákonnom ustanovení sú upravené majetkovoprávne dôsledky vystúpenia (alebo vylúčenia) účastníka zo združenia. Účastník, ktorý vystúpil zo združenia, pokiaľ ide o nároky zo spoločného majetku účastníkov združenia, má nárok na podiel na majetku podľa stavu v deň vystúpenia (alebo vylúčenia). Tento podiel sa mu vyplatí v peniazoch, a to v rozsahu ustanovenom v § 835 ods. 1 OZ. S uvedeným nekorešponduje postup a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý na jednej strane správne konštatoval okamih vystúpenia žalobcu zo združenia podľa zmluvy z 01.01.1992 (č.l. 63 a nasl. spisu), a to dňom 04.11.1993, no na strane druhej vychádzal zo záverov znaleckého posudku znalca Ing. Rudolfa Mareca (č.l. 130 a nasl. spisu, výsluch znalca na č.l. 149, 173 spisu), ktorý skutočnosti rozhodné pre určenie dôvodnosti žalovaných nárokov žalobcu odborne skúmal a zisťoval a znalecky uzavrel ku dňu 31.12.1993. V tomto smere neobstojí správnosť a úplnosť skutkových zistení a záverov okresného súdu a nesprávne bolo tiež neakceptovanie návrhov žalovaných 2/ a 4/ na pokračovanie v znaleckom dokazovaní. Neobstojí zo strany okresného súdu len poukaz na predchádzajúce závery odvolacieho súdu v rozsudku zo 16.05.2012, sp.zn. 14Cob/297/2010 s tým, že dátum 31.12.1993, ku ktorému znalec podľa súdom určenej znaleckej úlohy vypracoval posudok, osobitne odvolací súd nehodnotil. V tomto smere dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvého stupňa, že na strane 10 dotknutého písomného vyhotovenia predchádzajúceho rozsudku, vo vzťahu k zrušeným výrokom a vrátenej časti veci na ďalšie konanie, odvolací súd uviedol, že okresný súd „Len v prípade, ak z dokazovania okresný súd zistí ďalší majetok alebo iné okolnosti, ktoré by mali vplyv na vysporiadanie žalobcu z činnosti združenia Machovčiak a spol. k 04.11.1993, doplní dokazovanie prípadne i znalecky“. V súvislosti s uvedeným (§ 226 OSP) odvolací súd poukazuje, že v ďalšom konaní žalovaní 2/ a 4/ žiadali o nové znalecké dokazovanie (č.l. 616 spisu), doložili viaceré dokumenty (napr. č.l. 619-712 spisu), vrátane vlastných výpočtov, o majetkovej situácii združenia v rozhodnej dobe, ďalej bol doložený výpis z bankového účtu M. B. v r. 1993 v Y., pobočka L. (č.l. 731-735 spisu), ktoré nepochybne vyžadujú v rámci dokazovania odborné znalosti pre prijatie skutkových ako i následne právnych záverov potrebných pre vecne správne rozhodnutie veci. Z vyššie uvedených dôvodov došlo k naplneniu podmienok § 221 ods. 1 písm. h), ods. 2 OSP, teda pre zrušenie napadnutých výrokov vo vzťahu k žalovaným 2/ a 4/ a pre vrátenie veci v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Ostatné výroky napadnutého rozsudku zostali odvolaním a teda i týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. V ďalšom konaní vo veci samej okresný súd primárne doplní dokazovanie znaleckým posudkom, v ktorom za rozhodný dátum bude určený deň vystúpenia žalobcu zo združenia, 04.11.1993, pričom bude potrebné, aby znalec preskúmal aj všetky doteraz v konaní doložené relevantné listiny obsiahnuté v spise, ktoré neboli skúmané pri podaní doterajšieho znaleckého posudku. Vykonané dokazovanie okresný súd vyhodnotí za dodržania § 132 OSP a nové rozhodnutie vo veci náležite odôvodní (§ 157 ods. 2 OSP). Je potrebné zobrať do úvahy právnu úpravu v ust.§ 829 a nasl. OZ s akcentom na ust. § 839 OZ ako i § 840 OZ. Odvolací súd len pripomína, že dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku spočíva na žalobcovi a vo vzťahu k obrane voči žalobe na žalovaných 2/ a 4/. Pri rozhodovaní o trovách konania sa okresný súd bude zaoberať aj námietkami žalovaných 2/ a 4/ vyjadrenými v podanom odvolaní. Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.