Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/274/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5414204672 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5414204672.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou Tomáš Kušnír, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: v 1/ rade S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX/XX, XXXX T., Austria, v 2/ rade S. P. , nar. XX.XX.XXXX, bytom O. H., J. XXXX/XX, v 3/ rade O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu spotrebiteľa BSO Čadca, so sídlom Čadca, Fraňa Kráľa 2080, IČO: 42 388 911, v konaní o zaplatenie 6.696,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7C/146/2014-161 zo dňa 07. decembra 2015, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 7C/146/2014-178 zo dňa 13. januára 2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol a vo výrokoch o trovách konania účastníkov a vedľajšieho účastníka zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Rozsudku súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým uložil odporcom 1/, 2/, 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 401,50 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, n e d o t ý k a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. odporcu v 1/ rade, odporkyňu v 2/ rade a odporkyňu v 3/ rade zaviazal k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 425,52 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. odporcu v 1/ rade zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi trovy konania, predstavujúce zaplatený súdny poplatok vo výške 401,50 eur na účet navrhovateľa, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. odporkyniam v 2/ a 3/ rade náhradu trov konania nepriznal. Výrokom IV. vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodnutie okresného súdu sa opiera o ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., § 4 ods. 2 písm. a), § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 303 Obchodného zákonníka, ako aj ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 3. Vzhľadom na zistený skutkový stav a citované zákonné ustanovenia súd potom zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 425,52 eur ako rozdiel medzi poskytnutou sumou a sumou zaplatenou. Medzi účastníkmi nebolo sporu o tom (a vyplýva to aj z vykonaných dôkazov), že účastníkom bola poskytnutá suma 8.298,408 eur (250.000,- Sk), ani to, že odporcovia zaplatili sumu v celkovej výške 7.872,96 eur (viď č. l. 88 - 89 spisu), kde posledná splátka vo výške 60,- eur bola zaplatená dňa 10.06.2011. Navrhovateľ podal svoj návrh na súd dňa 17.10.2014. Ako prvé musel súd riešiť otázku premlčania časti nároku, kde vzhľadom na pomerne ustálenú súdnu judikatúru, ktorá vychádza z rozhodnutí NS SR 3MCdo 12/2014, resp. ÚS SR I. ÚS 402/2013, konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že uzavretý zmluvný vzťah je potrebné posudzovať v zmysle § 52 ods. 1 OZ ako spotrebiteľský vzťah, je potrebné na posúdenie premlčania aplikovať ust. Občianskeho zákonníka a zároveň je potrebné na premlčanie prihliadať z úradnej povinnosti (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z.), preto súd, konštatujúc svoju povinnosť prihliadnuť k príp. premlčaniu, musel zamietnuť všetky nároky navrhovateľa, pokiaľ boli žiadané za obdobie skôr ako tri roky pred podaním návrhu, t. j. pred 17.10.2011, čo v konkrétnej žalobe predstavuje 12 splátok po 108,01 eur (1.296,12 eur) s príslušným úrokom z omeškania. Vzhľadom na to, že na premlčanie je súd pri spotrebiteľských vzťahoch povinný prihliadať z úradnej povinnosti, nie je potrebné vyjadrovať sa k vznesenej námietke premlčania vedľajším účastníkom. Zároveň však súd akceptoval aj argumentáciu vedľajšieho účastníka ohľadne skutočnosti, že predmetná zmluva o splátkovom úvere musí obsahovať sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, kde predmetná úverová zmluva neobsahuje rozčlenenie splátok na istinu, úroky a iné poplatky a v zásade potom ani samotnú výšku úroku, ktorú mal odporca splácať ako odmenu navrhovateľovi za poskytnutie úveru. Právo na informáciu o výške úrokov z úveru vyžaduje presné rozčlenenie splátky tak, aby spotrebiteľ mal prehľad, koľko predstavuje istina, úroky, resp. iné poplatky, a pokiaľ teda v zmluve nie je presná výška, počet a termíny splátok úrokov, resp. niektorých iných poplatkov, nemožno ich v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch vyžadovať a úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Navrhovateľ má teda právo na vrátenie len rozdielu medzi poskytnutým úverom a už zaplatenou sumou odporcami. V zásade treba konštatovať, že odporcovia v rade 1/, 3/ sú povinní zaplatiť dlžnú sumu ako dlžníci z úverovej zmluvy, odporkyňa v rade 2/ ako ručiteľka, ktorá podpísala ručiteľský záväzok, ktorého obsah je aj pre ňu zrejmý. Prípadné dohody medzi odporcami v rade 1/ a 3/ o vyporiadaní BSM vo vzťahu k navrhovateľovi sú skutočne bezpredmetné a tu možno dať za pravdu navrhovateľovi. O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 ods. 1, 2 O. s. p. tak, že odporkyniam náhrada trov konania nepriznal, hoci by im patrila podľa zásady pomeru úspechu a neúspechu, avšak týmto prakticky žiadne trovy nevznikli. Zároveň však priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania voči odporcovi v 1/ rade, predstavujúce zaplatený súdny poplatok, kde okolnosť hodnú osobitného zreteľa videl v tom, že navrhovateľovi bola postúpená pohľadávka z úveru, ktorý mal splácať práve odporca v 1 rade na základe dohôd s bývalou manželkou, resp. túto skutočnosť potvrdila aj jeho matka a práve tento odporca potom v najväčšej miere zavinil skutočnosť, že pohľadávka musela byť uplatnená cestou súdu. Súd preto aspoň v časti trov zaviazal odporcu k ich náhrade. Súd zároveň nepriznal právo na náhradu trov konania ani vedľajšiemu účastníkovi, kde vychádzal z tej skutočnosti, že uvedený subjekt si náhradu trov konania neuplatnil, resp. nepreukázal, že mu nejaké vznikli. 4. Následne okresný súd dopĺňacím rozsudkom vo zvyšku návrh zamietol, opierajúc sa o ust. § 166 ods. 1, 2 O. s. p., § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., § 4 ods. 2 písm. a) a § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 303 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na zistený skutkový stav a citované zákonné ustanovenia súd potom zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 425,52 eur ako rozdiel medzi poskytnutou sumou a sumou zaplatenou. Medzi účastníkmi nebolo sporu o tom (a vyplýva to aj z vykonaných dôkazov), že účastníkom bola poskytnutá suma 8.298,408 eur (250.000,- Sk), ani to, že odporcovia zaplatili sumu v celkovej výške 7.872,96 eur (viď č. l. 88 - 89 spisu), kde posledná splátka vo výške 60,- eur bola zaplatená dňa 10.06.2011. Navrhovateľ podal svoj návrh na súd dňa 17.10.2014. Ako prvé musel súd riešiť otázku premlčania časti nároku, kde vzhľadom na pomerne ustálenú súdnu judikatúru, ktorá vychádza z rozhodnutí NS SR 3MCdo 12/2014, resp. ÚS SR I. ÚS 402/2013, konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že uzavretý zmluvný vzťah je potrebné posudzovať v zmysle § 52 ods. 1 OZ ako spotrebiteľský vzťah, je potrebné na posúdenie premlčania aplikovať ust. Občianskeho zákonníka a zároveň je potrebné na premlčanie prihliadať z úradnej povinnosti (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z.), preto súd, konštatujúc svoju povinnosť prihliadnuť k príp. premlčaniu, musel zamietnuť všetky nároky navrhovateľa, pokiaľ boli žiadané za obdobie skôr ako tri roky pred podaním návrhu t. j. pred 17.10.2011, čo v konkrétnej žalobe predstavuje 12 splátok po 108,01 eur (1.296,12 eur) s príslušným úrokom z omeškania. Vzhľadom na to, že na premlčanie je súd pri spotrebiteľských vzťahoch povinný prihliadať z úradnej povinnosti, nie je potrebné vyjadrovať sa k vznesenej námietke premlčania vedľajším účastníkom. Zároveň však súd akceptoval aj argumentáciu vedľajšieho účastníka ohľadne skutočnosti, že predmetná zmluva o splátkovom úvere musí obsahovať sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, kde predmetná úverová zmluva neobsahuje rozčlenenie splátok na istinu, úroky a iné poplatky a v zásade potom ani samotnú výšku úroku, ktorú mal odporca splácať ako odmenu navrhovateľovi za poskytnutie úveru. Právo na informáciu o výške úrokov z úveru vyžaduje presné rozčlenenie splátky tak, aby spotrebiteľ mal prehľad koľko predstavuje istina, úroky, resp. iné poplatky, a pokiaľ teda v zmluve nie je presná výška, počet a termíny splátok úrokov, resp. niektorých iných poplatkov, nemožno ich v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch vyžadovať a úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Navrhovateľ má teda právo na vrátenie len rozdielu medzi poskytnutým úverom a už zaplatenou sumou odporcami. V zásade treba konštatovať, že odporcovia v rade 1/, 3/ sú povinní zaplatiť dlžnú sumu ako dlžníci z úverovej zmluvy, odporkyňa v rade 2/ ako ručiteľka, ktorá podpísala ručiteľský záväzok, ktorého obsah je aj pre ňu zrejmý. Prípadné dohody medzi odporcami v rade 1/ a 3/ o vyporiadaní BSM vo vzťahu k navrhovateľovi sú skutočne bezpredmetné a tu možno dať za pravdu navrhovateľovi. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé pre aké dôvody súd návrh v časti prevyšujúcej priznanú sumu zamietol. Je to jednak z dôvodu premlčania, pokiaľ išlo o nároky navrhovateľa žiadané za obdobie skôr ako tri roky pred podaním návrhu, t.j. pred 17.10.2011, čo predstavuje 12 splátok po 108,01 eur (1.296,12 eur) aj s príslušným úrokom z omeškania. Zároveň pokiaľ súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, mohol priznať len rozdiel medzi poskytnutým úverom a sumou zaplatenou odporcami, a teda pokiaľ žaloba žalovala viac, musel aj z tohto dôvodu žalobu zamietnuť. 5. Voči citovanému rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v rozsahu výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol a v časti rozhodnutia o trovách konania, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Súd v časti zamietol žalobný návrh pre absentujúce náležitosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a navrhovateľovi priznal len rozdiel sumy poskytnutého úveru a sumy úhrad zo strany odporcu. Navrhovateľ nesúhlasí s právnym posúdením veci zo strany súdu a poukazuje na znenie ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného od 01.01.2008, rovnako aj na ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného do 31.12.2007. K uzavretiu zmluvy o splátkovom úvere došlo dňa 08.12.2004, preto bolo potrebné na danú vec aplikovať § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, teda do 31.12.2007, pričom poukazuje na znenie tohto ustanovenia. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie, na základe ktorého sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), je účinné až od 01.01.2008 (na základe novely č. 568/2007 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti /Notársky poriadok/ v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Na základe uvedených zákonných ustanovení navrhovateľ zastáva názor, že pokiaľ nie je splnená podmienka v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z., nie je uvedený nedostatok sankcionovaný tým, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedená „sankcia“ podľa zákonných ustanovení platných a účinných ustanovení v čase uzavretia zmluvy nastáva v prípade, ak zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, čo nie je daný prípad, keďže táto je v zmluve o splátkovom úvere uvedená. Navrhovateľ taktiež poukazuje na skutočnosť, že úver ako i poplatky sú špecifikované v zmluve v úvodných ustanoveniach, ktoré sú označené ako základné podmienky, teda rovnako nemožno poukazovať na ustanovenie § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na uvedené sa teda nemožno stotožniť so záverom súdu. Na podporu vyššie uvedeného navrhovateľ poukazuje napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.10.2015, sp. zn. 11Co/807/2014. Ďalej navrhovateľ nesúhlasí s nepriznaním trov právneho zastúpenia v celom rozsahu a rovnako s nepriznaním trov konania a trov právneho zastúpenia voči žalovaným v 2/ a 3/ rade. Žalovaní si boli vedomí existencie svojho záväzku, na čo boli upozornení predžalobnou výzvou. Napriek tomu žalovaní dlžnú sumu v stanovenej lehote neuhradili ani čiastočne, na základe čoho bol žalobca povinný pristúpiť k podaniu žaloby. Žalobca zastáva názor, že svoj nárok si uplatnil dôvodne, nakoľko nedošlo k jeho zaplateniu ani po uplynutí lehoty na dobrovoľnú úhradu. Vo veci vykonal len úkony nevyhnutne potrebné pre dosiahnutie úspechu vo veci. Možno dôvodne predpokladať, že inou ako súdnou cestou by sa žalobca nedomohol poskytnutých peňažných prostriedkov. Vykonané úkony právnej služby predstavujú nepochybne účelne vynaložené trovy konania, nevyhnutne potrebné na dosiahnutie úspechu vo veci. V prípade, že by bol súd iného názoru, došlo by k porušeniu zásady rovného prístupu oboch účastníkov k spravodlivosti a ust. čl. 47 ústavy. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by žalovaní v 2/ a 3/ rade neboli zaviazaní na úhradu trov právneho zastúpenia, nemôže obstáť skutočnosť, že žalovaní sú len ručiteľmi, pričom primárna povinnosť uhradiť dlžnú sumu je na žalovanom v 1/ rade. Ručenie predstavuje zabezpečovací inštitút, obsahom ktorého je záväzok ručiteľa uspokojiť pohľadávku veriteľa v prípade, ak predmetná pohľadávka nie je uspokojená dlžníkom. Žalovaní v 2/ a 3/ rade boli dostatočným spôsobom oboznámení s predmetným zabezpečovacím inštitútom a následkami s ním spojenými. Dlžnú sumu však neuhradili ani čiastočne. Rovnako nekontaktovali žalobcu ohľadom možnosti úhrady dlžnej sumy. Rovnako ich zavinením preto došlo k uplatneniu nároku na súde. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu vyhovie, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje voči žalovaným v 1/ až 3/ rade a voči vedľajšiemu účastníkovi trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinštančnom a odvolacom konaní. 6. Žalobca po vydaní dopĺňacieho rozsudku svoju argumentáciu doplnil, poukazujúc na to, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ust. Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah, aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 25.04.2006, pričom v období od 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Občianskom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom tak, ako v danom prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, a to na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 7MCdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015, 2MCdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013, ako aj rozhodnutia iných krajských súdov Slovenskej republiky. 7. Žalovaní v 1/ a 3/ rade ani vedľajší účastník sa k odvolaniam žalobcu nevyjadrili. 8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v rozsahu danom ust. § 379 ods. 1 C. s. p. (z ktorého dôvodu sa rozhodnutie odvolacieho súdu nedotýka výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým súd uložil povinnosť žalovaným 1/, 2/, 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 425,52 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že nebol napadnutý odvolaním) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudku vo zvyšku, t. j. čo do výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol a vo výrokoch o trovách konania účastníkov a vedľajšieho účastníka zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. 9. Rozhodnutie okresného súdu, ktorým vo zvyšku návrh žalobcu zamietol, je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci. 10. Jedným z dôvodov zamietnutia nároku žalobcu vo zvyšku bolo, že zmluva o splátkovom úvere neobsahovala sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a súd úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, opierajúc sa o ust. § 4 ods. 2 písm. a) a § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. 11. Okresný súd v napadnutom rozsudku správne uvádza ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy, teda k 08.12.2004, podľa ktorého náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí bolo aj uvedenie sumy, počtu a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť. 12. Možno dať za pravdu okresnému súdu, že uvedená náležitosť v zmysle, v akom ju ustanovuje zákon, nie je súčasťou spotrebiteľskej zmluvy. Hoci zmluva obsahuje splátky, tieto nie sú v zmysle zákonného ustanovenia rozšpecifikované tak, aby spotrebiteľ mohol určiť, aká časť splátky pripadá na istinu, úrok a iné poplatky, čo bolo účelom a zmyslom danej právnej úpravy. 13. Je však potrebné dať za pravdu odvolateľovi, že nedostatok tejto náležitosti nie je sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru tak, ako sa to stalo po novelizácii zákona č. 258/2001 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2008, ktoré ustanovenie z hľadiska zákazu retroaktivity nemožno na danú vec aplikovať. 14. Okresný súd síce oprel svoju argumentáciu o aplikáciu ust. § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, bližšie však aplikáciu tohto zákonného ustanovenia nevysvetlil a jeho rozhodnutie v tomto smere možno považovať za arbitrárne. 15. Z ust. § 4 ods. 2, ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. účinnom v čase uzavretia zmluvy nemožno vyvodzovať ten istý záver ako z ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. účinného od 01.01.2008, kedy sa spotrebiteľský úver, ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), považuje za bezúročný a bez poplatkov. Aj zákon č. 258/2001 Z. z. účinný v čase uzavretia zmluvy, teda ku dňu 08.12.2004, obsahoval sankciu, bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, spájal ju však len s neuvedením ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. účinného ku dňu uzavretia zmluvy). Ustanovenie § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. účinného k 08.12.2004 nemožno vykladať v rovnakom zmysle. Neuvedenie úroku a poplatkov nie je to isté ako nerozšpecifikovanie splátky na istinu, úroky a iné poplatky. 16. Zmluva o splátkovom úvere uzatvorená dňa 08.12.2004 výslovne vymedzuje výšku úrokovej sadzby (úroku z úveru), ako aj poplatok za poskytnutie úveru a poplatok za správu úveru. 17. Aplikácia daného ustanovenia na súdenú vec je potom nesprávna minimálne vo vzťahu k úroku z úveru a uvedeným poplatkom (za poskytnutie úveru, za správu úveru). 18. Keďže okresný súd zamietol žalobu navrhovateľa vo zvyšku na takejto nesprávnej aplikácii zákonného ustanovenia a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci sa nezaoberal dostatočne skutkovým stavom zisteným z vykonaných dôkazov, musel odvolací súd pristúpiť k zrušeniu jeho rozsudku a vráteniu veci na ďalšie konanie. 19. Pokiaľ ide o čiastkový záver okresného súdu o premlčaní nároku, pokiaľ ide o nároky navrhovateľa žiadané za obdobie skôr ako 3 roky pred podaním návrhu, odvolací súd sa s týmto čiastkovým záverom okresného súdu stotožňuje. Odvolanie žalobcu v tomto smere nie je dôvodné. 20. Okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ust. § 101 Občianskeho zákonníka o premlčaní. 21. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. 22. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. 23. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného od 01.05.2014 na súdenú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má procesnoprávny charakter. Ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch. 24. Pokiaľ navrhovateľ spochybňuje spotrebiteľský charakter sporu z dôvodu, že zmluva bola uzavretá dňa 25.04.2006, pričom v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka nevzťahovali na obchodnoprávne zmluvy, odvolací súd udáva, že daný právny vzťah bolo potrebné posúdiť ako vzťah spotrebiteľský na základe výslovného ustanovenia § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý výslovne ustanovil, že spotrebiteľskými zmluvami sú aj zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré navrhovateľ v odvolaní cituje, tieto sa nedotýkajú posudzovania spotrebiteľského právneho vzťahu. Rozhodnutia iných krajských súdov nie sú pre konajúci súd záväzné. 25. Aj napriek tomuto čiastkovo správnemu záveru odvolací súd pristúpil k zrušeniu rozsudku v celej časti zamietnutého nároku, pretože pre nesprávne právne posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru bude okresný súd musieť opätovne vykonať prieskum spotrebiteľskej zmluvy z hľadiska jej súladu s v čase uzavretia zmluvy platným zákonom č. 258/2001 Z. z., pretože nie je vylúčené, že nie všetky uplatnené poplatky zo strany navrhovateľa sú v súlade s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z., teda aj v súlade s ust. § 4 ods. 5 citovaného zákona. Na to je však potrebné, aby okresný súd detailne posúdil jednotlivé uplatnené poplatky zo strany žalobcu a skutkovo a právne sa s nimi vyporiadal. 26. Z uvedeného dôvodu musel odvolací súd pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozsudku v časti, v ktorej vo zvyšku návrh zamietol. 27. Ako súvisiace výroky musel odvolací súd zrušiť aj výroky o trovách konania účastníkov vrátane rozhodnutia o trovách vedľajšieho účastníka. 28. V novom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodne aj o trovách prvoinštančného a druhoinštančného konania. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)