Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/105/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5415202146 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5415202146.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: CASPER UNION, s.r.o. (právny nástupca CCRB, a.s.), so sídlom v Prahe, Olivova 948/6, IČ: 24830801, zastúpený Mgr. Martin Straka, advokát so sídlom C. X, N., adresa na doručovanie: A. X, U. XXX/X, proti žalovanému: U. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. G., Z. XXX/X, t.č. bytom XXX Z., W., W XHD, England, v konaní o zaplatenie 74.686,09 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 4C/99/2015-102 zo dňa 01.12.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol, náhradu trov konania nepriznal. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal z Dohovoru o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, z Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), Kapitoly I.: Článku 1, Kapitoly II.: Článku 3, bod 1, Článku 4, 6, 11; § 609, § 610 ods. 1, § 611, § 619 ods. 1, 2, § 623, § 629 ods. 1 zákona č. 89/2012 Sb. (Občanský zákoník ČR); § 2 písm. a), bod 1 až 5, písm. b), c), d), § 3, § 4 ods. 1, 2 písm. a) až i), § 5 ods. 1, 2, § 6 zákona č. 321/2001 Sb. zo dňa 17. srpna 2001 o nekterých podmínkách sjednávaní spotřebitelského úvěru a o změně zákona č. 64/1986 Sb. 2. Súd prvej inštancie hodnotil uzavretú zmluvu podľa judikatúry Českej republiky (30Co 118/2003), keďže zmluva o pôžičke uzavretá za platnosti zákona č. 321/2001 Sb. svojím obsahom zodpovedá ustanoveniam § 1 ods. 1 a § 2a zákona, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Vo svojom rozhodnutí dôvodil, že z obsahu uzatvorenej zmluvy o úvere vyplýva, že aj keď bola označená ako zmluva o "Rýchlej pôžičke", jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu nakoľko obsahuje náležitosti v zmysle zákona č. 321/2001 Sb. Predmetnú úverovú zmluvu uzavreli právny predchodca žalobcu ako subjekt poskytujúci pôžičky a úvery a žalovaný ako fyzická osoba, ktorá prostriedky nezískala v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, a preto sa právny vzťah založený touto zmluvou spravuje nielen ustanoveniami zákona č. 321/2001 Sb., ale aj Občianskeho zákonníka a aj ďalšími predpismi o ochrane spotrebiteľa (napr. Smernica Rady č. 93/13/EHS). Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že nárok žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy nemožno priznať, a to z dôvodu jeho premlčania. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). Súd prvej inštancie konštatoval, že mal nesporne za preukázané, že k zosplatneniu celého dlhu došlo právnym predchodcom žalobcu v súlade s čl. 15 .2. b/ Produktových podmienok pre osobné úvery dňa 02.06.2011, a to listom Raiffeisen BANK zo dňa 06.06.2011, pričom banka v uvedenom oznámení požadovala okamžitú splatnosť dlhu vo výške 74.686,09 Kč. V zmysle vyššie citovaných ustanovení v Českej republike platného Občianskeho zákonníka začala plynúť 3-ročná premlčacia lehota dňa 03.06.2011 a skončila dňa 03.06.2014. Nakoľko sa žalovaný premlčania dovolal, súd prvej inštancie žalobu, ktorá bola podaná dňa 25.05.2015, teda po uplynutí premlčacej lehoty, zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi, ktorý si žiadne trovy konania neuplatnil, súd prvej inštancie mu ich náhradu nepriznal. 3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca, ktorý uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva o rýchlej pôžičke, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 497 a nasl. Obchodního zákonníku. Poukázal na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d) zákona č. 513/1991 Sb., podľa ktorého predstavuje zmluva o úvere tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah, ktorého úprava sa riadi vždy Obchodným zákonníkom ČR. Z uvedeného vyplýva, že na pohľadávku, ktorá vznikla z úverovej zmluvy, sa použije Obchodný zákonník ČR, vrátane ustanovenia § 397, v ktorom je stanovená 4-ročná premlčacia doba. K zospoplatneniu pohľadávky došlo dňa 02.06.2011, kde bolo zo strany právneho predchodcu žalobcu vystavené vyhlásenie o zospoplatnení úveru. Premlčacia doba teda začala plynúť dňa 03.06.2011 a k uplynutiu došlo najneskôr 03.06.2015. Žaloba bola doručená súdu dňa 25.05.2015, teda pred uplynutím 4-ročnej premlčacej doby. 4. K odvolaniu sa písomne žalovaný vyjadril tak, že súhlasí s rozhodnutím súdu a navrhuje potvrdiť rozsudok. 5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s. p.) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. Odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozhodnutie prvostupňového súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd prvej inštancie na zistený skutkový stav neaplikoval právnu normu správne. 7. Predmetom nároku žalobcu je zaplatenie sumy 74.686,09 Kč s úrokom vo výške 27,94 % ročne zo sumy 59.988,80 Kč odo dňa 03.06.2011 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 7,75 % ročne zo sumy 59.099,80 Kč odo dňa 03.06.2011 do zaplatenia. Žalobca svoj nárok odvodzuje od zmluvy o rýchlej pôžičke, ktorý návrh na uzavretie rýchlej pôžičky zo dňa 07.04.2009 a akceptovaný dňa 09.04.2009. Na základe tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver v celkovej výške 100.000,- Kč, ktorý úver sa zaviazal žalovaný splácať v 36-tich mesačných splátkach vo výške 4.317,- Kč spolu s poplatkom za poskytnutie úveru. 8. V danom prípade bolo podstatné posúdenie otázky právneho režimu zmluvy o rýchlej pôžičke. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie v tom smere, že ide o zmluvu o pôžičke. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec, keď neposudzoval právny vzťah rýchlej pôžičky podľa § 497 Obchodního zákoníka ČR tak, ako to správne namietal odvolateľ, a to napriek tomu, že aj takéto posúdenie podlieha prieskumu z hľadiska spotrebiteľského práva. Je nesporné, že v danej veci ide o uplatnenie nárokov zo spotrebiteľského právneho vzťahu, avšak založeného zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodního zákoníka ČR. 9. Krajský súd konštatuje, že súd prvej inštancie posudzoval danú vec síce správne podľa práva rozhodného, t.j. práva Českej republiky, avšak predmetný záväzkový vzťah vyhodnotil výlučne ako vzťah občianskoprávny a spotrebiteľský. Uvedené má podstatný význam najmä pri posudzovaní otázky premlčania. Odvolací súd má tým na mysli, že pri aplikácii premlčania v spotrebiteľských veciach uprednostňuje právny poriadok Českej republiky premlčaciu dobu 4 roky. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo/3337/2010 zo dňa 24.07.2012 uverejnenom pod č. 135/2012 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, kde je konštatované, že výkladom § 262 ods. 4, časti prvej za bodkočiarkou Obchodního zákoníka ČR však nemožno dospieť k záveru, že odôvodňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa výhodnejšie. S takýmto záverom nemožno súhlasiť už len preto, že by vnášal do právnych vzťahov zásadnú neistotu a znamenal by tiež výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne upravená dĺžka premlčacej doby v občanském a obchodním zákoníku je len výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľov). Podľa záverov predmetného rozhodnutia premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako. Z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nie je možné považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľov. Ak by úmyslom zákonodarcu bolo uprednostniť aplikáciu všetkých pre nepodnikateľov „výhodnejších“ úprav, iste by nepoužil formuláciu príkladným výpočtom s výslovným odkazom na úpravu spotrebiteľských zmlúv, adhéznych zmlúv a nekalých podmienok, ale všeobecnú formuláciu. Obdobne sa touto otázkou zaoberal Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 31. októbra 2012, sp. zn. 23Cdo/1750/2010. 10. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne prejednať a rozhodnúť o dôvodnosti nároku žalobcu s ohľadom na právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaného v intenciách krajského súdu za použitia aplikácie ustanovenia § 397 Obchodního zákoníka Českej republiky. Následne vyhodnotí nárok žalobcu v zmysle predpisov spotrebiteľského práva Českej republiky a závery, ktoré prijal, primerane vysvetlí tak, aby z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývala jednostrannosť, a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. 11. Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok o náhrade trov konania súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 396 ods. 3 C. s. p., podľa ktorého, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 12. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.).