Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/161/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611211856 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5611211856.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: MKM REMONT, s.r.o., so sídlom 032 11 Svätý Kríž 43, IČO: 31 633 099, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Petrom Jančim, advokátom, so sídlom F. XXX/X, XXX XX N. Y., proti žalovanému: Vladimír Zubek ZUBEK VLADIMÍR ST., s miestom podnikania 032 22 Liptovský Trnovec 229, IČO: 14 268 027 (t.č. s pozastavenou podnikateľskou činnosťou od 28.12.2015), zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Evou Kukuricášovou, advokátkou, so sídlom M. X, XXX XX N. Y., v konaní o zaplatenie 30.423,38 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/41/2012-241 zo dňa 17.06.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/41/2012-241 zo dňa 17.06.2015 p o t v r d z u j e . O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ"), § 546 ods. 1 OBZ, § 548 ods. 1 OBZ, § 554 ods. 1 OBZ, § 387 ods. 1 OBZ, § 391 ods. 1 OBZ, § 392 ods. 1 OBZ, § 397 OBZ okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 07.09.2012 č.k. 9Cb/41/2012-173, ktorým žalobu zamietol. Proti rozsudku prvostupňového súdu podal odvolanie žalobca. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 27.3.2014 č.k. 14Cob/352/2012-223 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predmetom konania je zaplatenie ceny diela 30.423,38 Eur s 10 % ročným úrokom z omeškania od 12.9.2009 do zaplatenia z ústne uzavretej zmluvy o dielo medzi podnikateľmi: žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom. S vykonávaním diela sa podľa poznámok osoby poverenej žalobcom (§ 15 OBZ) nebohým Y. Y. začalo 13.11.2007 (č.l. 67 spisu). Podľa denných záznamov stavby (č.l. 81 spisu) bolo stavenisko odovzdané žalovanému 05.11.2007. Žalovaný bol v zmluvnom vzťahu s obcou Liptovský Ondrej (zmluva o dielo), ktorej predmetom bolo vybudovanie „Kanalizácie Liptovský Ondrej - vetva A" (č.l. 109 - 119 spisu) za cenu diela 2.173.500,- Sk (72.146,98 Eur) vrátane DPH (č.l. 106-107 spisu). Tieto uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Dojednaním náležitostí zmluvy o dielo za žalobcu boli konateľom žalobcu poverení (§ 15 OBZ) nebohý Y. Y. a H. Y. mladší. Za žalovaného bol poverený žalovaným dojednať náležitosti zmluvy o dielo Ing. U. A. mladší (§ 15 OBZ). Vyššie uvedené nebolo medzi účastníkmi sporné a vyplývalo aj z výpovedí účastníkov a svedkov (H. Y. ml., Ing. U. A. ml.). Žalovaný uvádzal, že osobne sa dohodol práve s nebohým Y. Y. a až následne sa dozvedel, že „firma nie je jeho", súčasne uvádzal, že s „H. Y. hovoril iba raz". Dušan Matejka - konateľ žalobcu potvrdil, že o veci „veľa nevedel", lebo to mal na starosti nebohý Y. Y. a H. Y. ml. Svedok H. Y. ml. vypovedal, že jednal so žalovaným a svedok Ing. U. A. vypovedal, že jednal iba s nebohým Y. Y.. Predmet diela „Kanalizácia Liptovský Ondrej - vetva A v časti obce Kút" zo zmluvy o dielo medzi obcou (investorom) a žalovaným (dodávateľom) bol totožný s predmetom diela zo zmluvy o dielo medzi žalobcom (subdodávateľ) a žalovaným (dodávateľom investora), čo preukazoval súpis vykonaných prác predložených žalovaným Obci Liptovský Ondrej (č.l. 107-107 rub spisu) a podporoval ich súpis vykonaných prác predložený žalobcom (č.l. 45 spisu). Dielo vykonávané žalobcom bolo podkladom pre súpis vykonaných prác žalovaného, ktorý predkladal investorovi - obci Liptovský Ondrej, čo potvrdil aj stavebný dozor investora Ing. R. U., okrem čiastkového plnenia „výrezu asfaltových plôch", čo potvrdili najmä svedkovia H. Y. ml. a Ing. U. A. ml. Rozsah diela, ktorého zaplatenie je predmetom tohto konania bolo totožné s plnením žalovaného voči obci, tak ako bolo odovzdané žalovanému obci 20.11.2007 (č.l. 105 spisu), aj posledný záznam v stavebnom denníku je z 20.11.2007 (č.l. 81-91 spisu). „Poznámky nebohého Y. Y. sú len jednostranným záznamom o prácach po odovzdaní diela investorovi a nie sú nadradené stavebnému denníku kontrolovaného stavebným dozorom a investorom. Akékoľvek práce po 20.11.2007 nie sú predmetom tohto konania." Obrana žalovaného, že zmluva je neplatná, lebo neboli dojednané podstatné náležitosti zmluvy o dielo (termín plnenia, predmet zmluvy, cena za dielo alebo spôsob jej určenia), nebola úspešná. Predmet plnenia bol účastníkom známy (kanalizácia v obci Liptovský Ondrej, vetva A v časti obce Kút), dielo vykonal žalobca, ktorého tým poveril žalovaný (§ 538 OBZ), aby takto splnil svoj zmluvný záväzok zo zmluvy o dielo s obcou Liptovský Ondrej. Pre platnosť zmluvy o dielo postačuje určenie zmluvných strán a predmet zmluvy, ak dohoda o cene, resp. spôsobe jej určenia nie je pre zmluvné strany rozhodujúca. Nebolo preukázané, že zmluvné strany prejavili vôľu uzavrieť zmluvu bez dohody o cene, resp. spôsobe jej určenia v čase vzniku zmluvy, hoci aj výška ceny a splatnosť bola medzi nimi sporná. Pri hodnotení dokazovania okresný súd prihliadal najmä k tomu, že každý účastník chráni svoje záujmy. Svedkovia okolností uzavretia ústnej zmluvy o dielo sú v blízkom vzťahu s účastníkmi konania. H. Y. ml. je synom konateľa žalobcu a súčasne spoločníkom žalobcu, preto má záujem na výsledku súdneho sporu. Obdobne ako svedok Ing. U. A. ml., ktorý je synom žalovaného. Ostatní svedkovia R. V. a Ing. R. U. sa nevedeli vyjadriť k okolnostiam uzavretia zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným. Konateľ žalobcu Dušan Matejka st. podmienky zmluvy o dielo nedojednával, lebo tým poveril nebohého Y. Y. a H. Y. ml. a v úvode svojej výpovede uviedol, že „o tom veľa nevedel". Vypovedal, že ústna zmluva o dielo bola totožná s písomným návrhom zmluvy a cena bola dohodnutá okolo 1.900.000,- Sk a že na platení sa dohodli faktúrou. Jeho výpoveď nebola v súlade s obsahom písomného návrhu zmluvy o dielo, na ktorý sám odkazuje, okrem ceny 1.914.825,- Sk s DPH. V návrhu zmluvy (6.2.) bolo uvedené, že zhotoviteľ nežiada zálohu pri podpise zmluvy (záloha na cenu diela v písomnom návrhu zmluvy nie je upravená ani v inej časti návrhu písomnej zmluvy), napriek tomu žalobca vystavil „zálohovú faktúru" a žalovaný ju bez výhrad zaplatil. Teda konanie žalobcu bolo v rozpore s tým, čo sám uvádzal. V písomnom návrhu zmluvy sa mala fakturácia realizovať jedenkrát mesačne na základe súpisu realizovaných prác (6.3.), ale počas celého vykonávania diela sa takto nestalo. Žalobca vystavil iba „zálohovú faktúru" a „konečnú faktúru". Jeho vyjadrenie, že na platení sa dohodli faktúrou, okresný súd považoval za obvyklý spôsob účtovania medzi podnikateľmi, ale nedostatočný na to, aby z toho vyvodil záver, že doba splatnosti bola ponechaná na vôli zhotoviteľa. Obdobne okresný súd vyhodnotil výpoveď svedka H. Y. ml., ktorý uvádzal, že so žalovaným sa dohodol, že práce, ktoré žalobca vykoná, vyfakturuje žalovanému, ešte predtým, ako priniesol žalovanému návrh písomnej zmluvy o dielo, ktorý žalovaný nepodpísal a žalovaný sa vyjadril, že žalobca má fakturovať. Keď žalobca nedostal zaplatené, vystavil faktúru neskôr a podľa správania účastníkov nie je možné usúdiť, že splatnosť bola ponechaná iba na vôli zhotoviteľa. Dohoda vyžaduje obojstranný súhlas (ponuka a akceptácia ponuky). Dohoda nie sú dve jednostranné vyhlásenia a ak po vykonaní diela viedli rokovania o platení, z toho vyplýva, že pri uzavretí zmluvy sa o splatnosti (dobe platenia) nedohodli. Dohoda o splatnosti musí byť preukázaná v čase uzavretia zmluvy. Obchodný zákonník neobsahuje ustanovenia o fakturácii a bolo vecou zmluvných strán, aby sa dohodli o splatnosti a v konaní pred súdom preukázali svoje tvrdenia. Ak toto zmluvné strany nepreukážu, platí, že objednávateľ je povinný zaplatiť cenu diela okamihom vykonania diela. Sám žalovaný tvrdil, že on jednal iba s nebohým Y. Y. (a s H. Y. hovoril iba raz) a najmä, že až pri odovzdávaní diela obci zistil, že „firma nie je jeho" (Y. Y., keď mu odmietol podpísať zápis o odovzdaní a prevzatí diela investorovi). V neprospech hodnovernosti žalobcu okresný súd hodnotil následné správanie sa konateľa žalobcu, ktorý bol v tom čase živnostník a vystavil faktúru ako fyzická osoba - živnostník, na identické plnenie zo zmluvy o dielo, ktoré je v rozpore so všetkým, čo tvrdil o platení podľa zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným (čl. 133-135) z dôvodu, že nebol platcom DPH, so zohľadnením čiastočného plnenia žalovaného, hoci aj faktúra bola následne „stornovaná dobropisom" (č. 10015, zo dňa 10.9.2010, na sumu 24.508,93 Eur, čl. 147 č. DVF2010015 zo 17.9.2010). Pre okresný súd vyvstala otázka, akou dohodou o splatnosti v zmluve o dielo sa žalobca háji, keď v rozpore s tým koná. Ďalej žalovaný vypovedal, že žalobca mal fakturovať na základe súpisu skutočne vykonaných prác a žalovaný mu zaplatí zálohu. Žalovaný zaplatil žalobcovi „zálohu" 1.000.000,- Sk 17.12.2007 a k odovzdaniu diela investorovi (obci) došlo už 20.11.2007 (ktoré plnil žalobca ako subdodávateľ). Žalovaný sa bránil, že cenu diela nebolo možné vopred vedieť a na diele sa podieľal aj žalovaný. Ani žalobca nepopieral, že čiastočne plnil aj žalovaný. Žalovaný bol ako zhotoviteľ v zmluvnom vzťahu s obcou vo výške ceny za dielo 2.173.500,- Sk s DPH ako úspešný dodávateľ vybraný komisiou výstavby, územného plánovania a životného prostredia na základe prieskumu trhu na základe najnižšej ceny 2.173.500,- Sk. Teda cena bola známa vopred a svedok Ing. R. U. - stavebný dozor obce (bez vzťahu k účastníkom konania) potvrdil, že stavebný denník viedol Y. Y., cenu diela (medzi obcou a žalovaným) a najmä, že skutočne vykonané práce sa majú zhodovať so súpisom vykonaných prác tak, ako boli odovzdané žalovaným obci s konečnou faktúrou, ktorú obec žalovanému uhradila (č.l. 106 -107 spisu). Okresný súd preto vyvodil záver, že k dohode o splatnosti nedošlo, ale k dohode o cene došlo. Podľa svedka Ing. U. A. ml. bola cena diela medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá len na 1.000.000,- Sk na základe odhadu nebohého Y. Y.. To bol ďalší podstatný rozpor vo výpovediach o cene plnenia medzi žalovaným a svedkom Ing. U. A., lebo v tom prípade by neboli pre žalovaného zo strany žalobcu relevantné súpisy vykonaných prác ako podklad pre fakturáciu. Podľa žalobcu a svedka H. Y. mladšieho bol žalovanému predložený návrh zmluvy o vykonaní diela (čl. 43-44 spisu), ktorej obsah bol totožný s obsahom ústnej uzavretej zmluvy, čo po nahliadnutí do zmluvy žalovaný poprel, teda podľa tvrdení žalobcu a výpovede svedka H. Y. ml. bola cena diela dohodnutá ako pevná vo výške 1.914.825,- Sk s DPH („1.900.000 Sk a nejaké drobné"), ktorá cena mala byť určená z ceny diela medzi žalovaným a Obcou Liptovský Ondrej 2.173.500,- Sk znížená o 5 % a sumu 150.000,- Sk s tým, že žalobca nevykoná pílenie asfaltu, ktoré vykoná žalovaný a cenu si vyfakturuje voči žalobcovi, čo neurobil, hoci pílenie asfaltu vykonal. Cena diela medzi žalovaným a Obcou Liptovský Ondrej 2.173.500,- Sk zodpovedá ponuke zo zápisu z prieskumu trhu, ktorá bola vyhodnotená Obcou Liptovský Ondrej ako najnižšia a komisia Obce Liptovský Ondrej odporučila uzavrieť zmluvu so žalovaným (čl. 136 spisu). 5% z 2.173.500,- Sk je 108.675,- Sk; 2.173.500,- Sk - 108.675,- Sk - 150.000,- Sk = 1.914.825,- Sk, čo zodpovedalo cene diela tvrdenej žalobcom 1.914.825,- Sk vrátane DPH, t.j. 63.560,55 Eur. 63.560,55 Eur - záloha 33.193,92 Eur = 30.366,63 Eur vrátane DPH. Žalobca si však uplatnil sumu až 30.423,38 Eur, pričom bez uvedenia dôvodu vychádzal (faktúra č. 22009003) z ceny diela 63.617,30 Eur zníženej o zálohu 33.193,92 Eur, t.j. 30.423,38 Eur vrátane DPH. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že účastníci sa dohodli na cene diela v čase uzavretia ústnej zmluvy o dielo, ale jej výška požadovaná žalobcom v konaní pred súdom bola sporná (žalovaný tvrdil svoje čiastočné plnenie, ktorého rozsah neuviedol a ani jeho cenu) a splatnosť je medzi nimi sporná. Žalobca vystavil 27.12.2007 „zálohovú faktúru" č. 220007035 na cenu diela (za kanalizáciu Liptovský Ondrej vetva A, v časti obce Kút s odkazom na zmluvu o dielo 03/2007 zo dňa 25.10.2007) na sumu 1.000.000,- Sk (33.193,90 Eur) s DPH, ktorú žalovaný zaplatil 17.12.2007. Po doručení faktúry na zaplatenie ceny diela (špecifikovaného identicky ako na „zálohovej faktúre") č. 14268027 zo dňa 28.1.2009 na sumu 30.423,38 Eur s DPH (so zohľadnením odpočítania zálohy „zálohy") žiadal žalovaný od žalobcu notársku overenú fotokópiu zmluvy o dielo č. 03/2007 zo dňa 25.10.2007, hoci vedel, že zmluva nebola písomne uzavretá, čo mu nebránilo zaplatiť zálohu 17.12.2007 vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur), aj keď vo faktúre bola zmluva o dielo označená rovnako ako zmluva o dielo č. 03/2007 zo dňa 25.10.2007 (č.l. 4, 5, 27 spisu). Žalovaný žiadal od žalobcu 17.2.2009 okrem notársky overenej zmluvy o dielo aj stavebný denník so záznamom o prácach, ktoré pre neho žalobca vykonával s podpisom a protokolom o odovzdaní stavby, hoci vykonaním diela pre obec Liptovský Ondrej žalovaný poveril uzavretím ústnej zmluvy o dielo „navrhovateľa a odporca mal v tom čase celé diele odovzdané obci už uhradené." Dielo bolo vykonané žalobcom v rozsahu podľa zmluvy o dielo (lebo predmetom konania je len nárok z ústnej zmluvy o dielo, ktorý bol totožný s plnením žalovaného investorovi bez ohľadu na práce navyše, hoci by aj boli vykonané). Dielo žalovaného bolo odovzdané investorovi - obci Liptovský Ondrej dňa 20.11.2007, teda aj plnenie žalobcu voči žalovanému muselo byť vykonané najneskôr v tento deň, keďže žalobca plnil žalovanému ako subdodávateľ. Obec Liptovský Ondrej žalovanému plnila cenu diela 2.173.500,- Sk t.j. 72.146,98 Eur (č.l. 106 spisu). Žalovaný žiadne konkrétne vady diela netvrdil a ani nepreukázal uplatnenie akýchkoľvek práv zo zodpovednosti za vady diela voči žalobcovi (okresný súd vychádzal z výpovede žalovaného ako účastníka, nie svedka Ing. U. A., ktorého výpoveď nemôže nahradiť tvrdenia účastníka konania). Podporne k tomu okresný súd uviedol, že ani investor - obec Liptovský Ondrej v zastúpení starostu M. A. žiadne vady diela neuvádzal. Ak bolo riadne, včas a bez vád dielo žalovaným odovzdané investorovi, bolo tým preukázané, že dielo bolo vykonané žalobcom riadne a včas (§ 544 ods. 1 OBZ). V tomto prípade dielo medzi žalobcom a žalovaným nemohlo byť vykonané neskôr, ako dielo medzi žalovaným a investorom, keďže vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol subdodávateľský ku vzťahu žalovanému s investorom. Cena diela bola dohodnutá vo výške 1.914.825,- Sk s DPH (63.560,55 Eur), ktorá bola určená odvodením od zmluvnej ceny diela medzi žalovaným a investorom - Obcou Liptovský Ondrej (ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení rozsudku). To neznamenalo, že žalobca má právo na celú žalovanú sumu, lebo vzhľadom na vznesenú námietku premlčania bolo pre okresný súd rozhodujúce, kedy žalobcovi vznikol nárok na cenu diela. V priebehu konania žalovaný nevzniesol žiadnu započítaciu námietku. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, že právo žalobcu sa premlčalo márnym uplynutím lehoty štyroch rokov, keď mu vznikla zo zákona „daňová povinnosť" dňom 20.11.2007 a žalobca svoj nárok uplatnil až 14.12.2011. Na základe vykonaného dokazovania (vyššie v odôvodnení rozsudku) nebola preukázaná dohoda o splatnosti ceny diela podľa § 548 ods. 1 veta prvá OBZ, preto vzniká nárok na cenu diela jeho vykonaním (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4 Obo 261/96 „zásada, že cena diela je splatná vykonaním diela sa uplatní len vtedy, ak zmluvne nebolo dohodnuté inak"). Ustanovenie § 548 ods. 1 OBZ je špeciálne ustanovenie vo vzťahu k splatnosti ceny zo zmluvy o dielo. Žalobca právo na zaplatenie ceny diela uplatnil vystavením faktúry - daňového dokladu č. 22009003 zo dňa 28.1.2009 a zaplatiť ho žiadal do 11.2.2009. Právo na zaplatenie mu vzniklo už splatnosťou, ktorá sa kryje s dňom vykonania diela. Ak sa zmluvné strany v zmluve o dielo nedohodnú na splatnosti ceny za dielo, platí úprava v § 554 v spojení s § 548 ods. 1 OBZ. Zhotoviteľ môže prvýkrát uplatniť právo na zaplatenie ceny vykonaním diela. Od tohto okamihu začína plynúť premlčacia lehota. Jednostranné vystavenie faktúry nemá vplyv na plynutie premlčacej lehoty, ak bolo v konaní preukázané, že k dohode o splatnosti pri uzavretí zmluvy o dielo nedošlo. Aby sa právo mohlo uplatniť na súde, musí byť pohľadávka splatná (§ 391 ods. 1 OBZ) a začiatok plynutia premlčacej lehoty pri právach vymáhateľných na súde sa viaže na moment splatnosti, kedy sa pohľadávka stala splatnou (20.11.2007). Keďže konanie začalo na okresnom súde dňa 14.12.2011, je právo žalobcu premlčané v štvorročnej premlčacej lehote (20.11.2007 - 20.11.2011). O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že: a) súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, čo sa týka okamihu vykonania diela a vyhodnoteného premlčania, a tiež na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, b) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ prvostupňový súd v konaní považoval za sporný okamih začiatku plynutia premlčacej doby, mal vykonať dokazovanie v takom rozsahu, ktorý by ho jednoznačne a bez pochybností oprávňoval na akceptovanie námietky premlčania zo strany žalovaného. V priebehu konania bolo niekoľkokrát spochybnené tvrdenie žalovaného, že celé dielo bolo odovzdané práve dňa 20.11.2007. Prvostupňový súd v tejto „súvislosti na strane 11 prvý odsek svojho Rozsudku uvádza, že rozsah diela, ktorého zaplatenie je predmetom tohto konania, je totožné s plnením odporcu voči obci tak, ako bolo odovzdané odporcom obci 20.11.2007, aj posledný záznam v stavebnom denníku je z 20.11.2007. Pokiaľ by v tom období aj došlo k odovzdaniu diela medzi navrhovateľom a odporcom, išlo len o odovzdanie časti diela, nakoľko súčasťou diela bolo aj zhotovenie tzv. vedľajšej vetvy kanalizácie pri pekárni, ku ktorému došlo až o niekoľko mesiacov neskôr. Svedok M. A., starosta Obce Liptovský Ondrej na pojednávaní dňa 16.05.2012 potvrdil, že súčasťou diela bola aj vedľajšia vetva kanalizácie, a to kanalizácia pri pekárni spolu s cestou, ktorá bola dokončená niekedy v jarných mesiacoch (pozn. - roku 2008). Presne si pamätal, že dokončenie cesty sa odložilo na neskôr. Navyše, zápis o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 20.11.2007, z ktorého súd vychádzal, v žiadnom prípade nepreukazuje odovzdanie diela medzi navrhovateľom a odporcom, nakoľko navrhovateľ nie je na predmetnom dokumente uvedený ako účastník, ani sa tam nenachádza podpis štatutárneho zástupcu resp. inej poverenej osoby. Súd sa ďalej nezaoberal (ani v zmysle Uznesenia Krajského súdu Žilina, sp.zn. 14Cob/352/2012 zo dňa 27.03.2014, ktorým zrušil pôvodný prvostupňový rozsudok zo dňa 07.09.2012) predloženým dôkazom, a to poznámkami o priebehu vykonávania diela nebohého Y. Y. (č.l. 67-72 v spise), z ktorých napr. vyplýva, že ešte dňa 19.12.2007 sa vykonávali stavebné práce, čo preukazuje, že celé dielo nebolo vykonané a odovzdané ku dňu 20.11.2007. Naopak súd v odôvodnení Rozsudku na strane 11 odsek 1 uvádza, že poznámky nebohého Y. Y. sú len jednostranným záznamom o prácach po odovzdaní diela investorovi a nie sú nadradené stavebnému denníku kontrolovaného stavebným dozorom a investorom. Tu dávame do pozornosti súdu, že tak odporca ako navrhovateľ vrátane nimi navrhnutých svedkov zhodne pri určovaní rozsahu vykonaného diela sa odvolávali na poznámky a zápisky nebohého Y. Y., ktoré nijako nespochybnili". Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd neprihliadal na skutočnosť, že prvá faktúra žalobcu (č. 22007035 na sumu 1.000.000,- Sk) bola vystavená ako zálohová faktúra, čo napokon vyplývalo aj z jej znenia, pričom bola vyhotovená dňa 12.12.2007 a splatná dňa 27.12.2007, teda až po dátume 20.11.2007, preto bolo nelogické, aby žalobca vystavoval „zálohovú" faktúru, pokiaľ by v tom čase už bolo dielo vykonané. Poukázal tiež na to, že samotný žalovaný uviedol počas konania, že žalobca dielo ani nedokončil, a že ho dokončil on a odovzdal obci, teda sám paradoxne spochybnil nielen existenciu, ale aj čas odovzdania diela. Žalovaný ďalej počas konania niekoľkokrát poukazoval na to, že dielo údajne vykazovalo vady, ktoré si však u žalobcu neuplatnil, pričom svoje konanie bližšie nezdôvodnil. Podľa § 554 ods. 1 prvá veta OBZ, zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi v dohodnutom mieste, inak v mieste ustanovenom týmto zákonom. Podľa žalobcu v konaní úspešne preukázal, že súčasťou diela bola aj tzv. vedľajšia vetva kanalizácie pri pekárni v obci Liptovský Trnovec, ktorá bola odovzdaná neskôr ako zvyšok diela, a to v jarných, resp. letných mesiacoch roku 2008; ďalej cesta bola dokončená tiež po termíne 20.11.2007 (svedecká výpoveď M. A., starostu Obce Liptovský Ondrej). Preto v zmysle zákonnej úpravy mohol zhotoviteľ splniť povinnosť vykonať dielo až jeho riadnym ukončením (tzn. ukončením v celosti) a jeho odovzdaním. Pokiaľ žalobca ako zhotoviteľ riadne ukončil vedľajšiu vetvu kanalizácie v jarných, resp. letných mesiacoch roku 2008, až vtedy mohla byť splnená jedna z dvoch podmienok vykonania celého diela - jeho ukončenie. Následne bolo potrebné zo strany žalobcu dielo odovzdať, tak, aby bolo možné považovať dielo za vykonané v súlade s citovaným ustanovením; pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že celé dielo bolo vykonané a odovzdané už dňa 20.11.2007, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že to nie je pravda a ak aj nedošlo neskôr k protokolárnemu odovzdaniu tzv. vedľajšej vetvy kanalizácie a dokončenej cesty, nemôže to byť na ťarchu žalobcu, keď zmluvný vzťah na vykonanie diela bol uzavretý medzi Obcou Liptovský Ondrej a žalovaným. Nakoľko bol v konaní medzi účastníkmi sporný nielen rozsah, ale aj okamih vykonania diela, okresný súd mal podľa žalobcu v prípade pochybností tieto rozpory jednoznačne odstrániť. Teda, ak okresný súd poukázal na § 548 ods. 1 druhá veta OBZ, podľa ktorého nárok na cenu vzniká vykonaním diela, tak podľa žalobcu bolo potrebné odlišovať pojmy odovzdanie a vykonanie diela, kedy odovzdanie diela je len jednou z podmienok vykonania diela. Pokiaľ aj okresný súd vychádzal z dátumu 20.11.2007 ako ustáleného dňa odovzdania diela (čo bolo podľa žalobcu sporné a vykonaným dokazovaním nepreukázané), a teda začiatku plynutia premlčacej doby, neznamená to, že dielo možno považovať aj za vykonané. Ustanovenie § 548 ods. 1 druhá veta OBZ sa viaže na vykonanie, a nie odovzdanie diela. Okresný súd mal vychádzať z dátumu splatnosti faktúry č. 22009003 (dňa 11.02.2009) s poukazom na § 392 ods. 1 OBZ, podľa ktorého pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Ak okresný súd konštatoval, že došlo len k dohode o cene za dielo, ale nie k dohode o splatnosti (strana 12 odôvodnenia rozsudku), tak tu „naopak uvádzame, že nebolo ani jednoznačne preukázané, že k dohode o splatnosti ceny za dielo nedošlo". V prípade nepreukázania splatnosti ceny za dielo a argumentácie prvostupňového súdu, ako došiel k tomuto záveru, poukázal na dôvody zrušenia pôvodného prvostupňového rozsudku v tomto konaní zo dňa 07.09.2012, ktoré uviedol odvolací súd v jeho uznesení sp. zn. 14Cob/352/2012, a to konkrétne na strane 9, a to „na výpoveď samotného odporcu na číslo listu 50 spisu, kde samotný odporca uviedol, že „my sme sa dohodli ústne tak, že čo spravili preberieme a oni si to vyfakturuj"; „faktúru však poslali až po 2 rokoch". Z týchto tvrdení je preukázané, že navrhovateľ bude fakturovať až potom, čo si odporca preberie dielo, keď skutočnosť, že faktúru poslal navrhovateľ na doplatok ceny za dielo až po 2 rokoch, túto ústnu dohodu nepopiera a nevylučuje." a tiež „na výpoveď svedka H. Y. číslo listu 150 spisu, keď uviedol „ja som dohodol s odporcom stavbu a cenu, pokiaľ viem, projekt sa robil podľa technickej dokumentácie, podľa projektov." Aj z následného konania odporcu v súvislosti s faktúrou číslo 22009003 zo dňa 11.02.2009 je zrejmé, že jej vystavenie a formu zúčtovania akceptoval, keď jeho reakciou bola výzva, aby navrhovateľ ku faktúre doposlal súpis vykonaných prác. Odporca predmetnú faktúru v lehote jej splatnosti (ako predpokladajú zásady obchodných zvyklostí podľa ust. 1 ods. 2 OBZ) ani po jej uplynutí nevrátil a dôvod fakturácie nespochybnil; ba práve naopak žiadal len svojim spôsobom špecifikáciu plnenia fakturovanej sumy, tak ako požaduje Zákon o účtovníctve a Zákon o dani z pridanej hodnoty." Žalobca citoval v odvolaní § 488 OZ, § 489 OZ, § 340 OBZ, § 407 ods. 3 OBZ, § 548 ods. 1 OBZ, § 563 OZ a zdôraznil, že je potrebné rozlišovať medzi okamihom vzniku práva na plnenie a okamihom jeho splatnosti a poukázal „na rozsudok Nejvyššího soudu Českej republiky zo dňa 8.12.2012, sp. zn. 31Cdo/5241/2007, kde sa súd v odôvodnení zaoberá potrebou rozlišovania medzi okamihom vzniku práva na plnenie a okamihom jeho splatnosti, nakoľko to má vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby. Vychádzajúc z právneho názoru NSČR, pokiaľ zo zmluvy alebo z obchodného zákonníka nevyplýva niečo iné, vzniká zhotoviteľovi právo na zaplatenie ceny diela vykonaním diela (§ 548 ods. 1 OBZ). Súčasne so vznikom práva na plnenie (zaplatenie) však jeho splatnosť zásadne nenastáva, pretože je buď určená dobou, v ktorej je dlžník povinný podľa zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutia splniť svoj záväzok, alebo, ak nie je takto určená, ju veriteľ vyvolá tým, že dlžníka o plnenie požiada. Okamih splatnosti práva na plnenie má rozhodujúci význam najmä pre posúdenie, či a kedy nastáva actio nata pre počiatok behu všeobecnej premlčacej doby i premlčacej doby u práv na plnenie záväzku alebo pre začiatok omeškania dlžníka." V odvolaní žalobca zdôraznil, že v prípade splatnosti práva na plnenie (zaplatenie) je potrebné pri jej určení vychádzať z § 340 OBZ, teda že veriteľ je oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Skutočnosť, že žalobca (veriteľ) poslal žalovanému (dlžníkovi) faktúru č. 22009003 zo dňa 28.01.2009 je potrebné považovať za výzvu k splneniu záväzku v zmysle citovaného ustanovenia, v ktorej žalobca určil dátum splatnosti dňa 11.02.2009. Preto podľa „§ 392 ods. OBZ" začala plynúť 4- ročná premlčacia doba od dňa 11.02.2009 (od dátumu splatnosti), preto pokiaľ žalobca podal žalobu na okresný súd dňa 14.12.2011, podal ju včas pred uplynutím premlčacej doby. Žalobca dal odvolaciemu súdu do pozornosti aj „§ 407 ods. 3 OBZ, keď v súvislosti s tvrdením prvostupňového súdu o tom, že došlo k dohode o cene za dielo, tak úhrada zálohovej faktúry číslo 22007035 zo dňa 12.12,2007 na sumu 33.193.92 € v zmysle citovaného ustanovenia, možno považovať za čiastkové plnenie záväzku dlžníka - v tomto prípade odporcu, ktoré plnenie má účinky uznania zvyšku dlhu (pritom dlhom sa rozumie suma ceny za dielo, ktorá bola prvostupňovým súdom uznaná vtom zmysle, že si jej výšku zmluvné strany dohodli a ustálili na sumu cca 1.900.000 Sk s DPH). V takomto prípade sa predlžuje premlčacia doba na 10 rokov. Takúto interpretáciu odôvodňuje aj skutočnosť, že prvá „zálohová faktúra" na časť sumy za dielo, bola vystavená dňa 12.12.2007 a splatná dňa 27.12.2007, teda po dátume 20.11.2007 - odovzdaní diela; už samotný názov faktúry - zálohová, ako aj fakturovanie sumy-zálohy jednoznačne preukazuje fakturovanie časti dlhu z celkového dlhu." Vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného bola účelového charakteru, nakoľko táto bola vznesená až v priebehu konania na 4. pojednávaní, pričom žalovaný na premlčanie nepoukazoval ani v mimosúdnej korešpondencii so žalobcom, ani v podanom odpore proti platobnému rozkazu. Pokiaľ by bol žalovaný mal za to, že celé dielo bolo naozaj riadne ukončené a odovzdané dňa 20.11.2007, na premlčanie by poukazoval už v podanom odpore, resp. na prvom pojednávaní; takéto konanie žalovaného použijúc zásadu priamosti pri vyhodnocovaní dôkazov len poukazuje na fakt, že žalobca tak robil účelovo a neskoro, nie bezprostredne po podaní žaloby v podanom odpore, čo preukazuje existenciu dohody o splatnosti ceny za dielo. Navrhol, aby bolo zo strany súdu pri prípadnom rozhodovaní o náhrade trov konania a ich výške s poukazom na zásadu hospodárnosti konania prihliadnuté na to, že zo strany žalovaného bola námietka premlčania vznesená až na 4. pojednávaní, napriek tomu, že bol právne zastúpený. Navrhol, aby „Krajský súd v Žiline Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 17.06.2015, sp. zn. 9Cb/41/2012 zmenil tak, že žalobe navrhovateľa v celom rozsahu vyhovie alebo vec zruší a vráti prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a zaviaže odporcu na náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania." K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní právnej zástupkyne, ktorý súhlasil s rozhodnutím Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši, ktorým prvostupňový súd žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania tak, že o nich bude rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V konaní nebolo, tak ako tvrdil žalobca, spochybnené odovzdanie diela dňa 20.11.2007. O odovzdaní bol súdu predložený preberací protokol, v ktorom jednoznačne bolo preukázané, že k odovzdaniu diela zo strany žalovaného investorovi stavby - Obci Liptovský Ondrej došlo uvedeného dňa. Žalobca bol vo vzťahu k žalovanému len subdodávateľom, a preto dôvodne nebolo možné, aby sa on sám zúčastnil preberania a podpisovania preberacieho protokolu. Pokiaľ žalobca uvádza tzv. vedľajšiu vetvu kanalizácie, „tá nikdy nebola v projekte, ani vo vypracovanej projektovej dokumentácii, ktorej autorom bol syn odporcu Ing. U. A.. Tento priamo na pojednávaní pred prvostupňovým súdom ozrejmil situáciu priamo v dokumentácii. Ak teda navrhovateľ vykonal pre Obec Liptovský Ondrej tzv. vedľajšiu vetvu, konal tak sám na vlastné riziko. V konaní bolo preukázané, že objednávateľ - odporca žiadne vady diela u navrhovateľa nereklamoval, žiadne vady diela nereklamoval ani investor Obec Liptovský Ondrej, ako to vyplynulo zo svedeckej výpovede starostu obce M. A.. Odporca v konaní len poukázal skôr na neodbornosť navrhovateľa pri plnení diela a tieto nedostatky odstránil sám v priebehu realizácie diela, tak aby dielo bolo funkčné ku dňu odovzdania tj. 20.11.2007. K tomuto dňu bolo dielo vykonané riadne a včas. Správne preto okresný súd poukázal na to, že dielo medzi navrhovateľom a odporcom nemohlo byť vykonané neskôr ako dielo medzi odporcom a investorom, keďže vzťah medzi navrhovateľom a odporcom bol subdodávateľský ku vzťahu odporcu s investorom. Z predložených dôkazných prostriedkov a svedeckých výpovedí súd ustálil, že dielo bolo riadne vykonané a odovzdané dňom 20.11.2007, a to v rozsahu preberacieho protokolu medzi investorom a odporcom." Okresný súd vykonal náležité dokazovanie, vrátane výsluchov svedkov a listín, skúmal rozpornosť a spôsob výpočtu vykonaných prác na diele a správne zistil, že žalobca duplicitne na tie isté práce vystavil dve faktúry - raz ako s.r.o. a raz ako fyzická osoba. Žalobca v celom konaní tento rozpor neodstránil, nevysvetlil a ani hodnoverným spôsobom nedokladoval svoje tvrdenie o vrátení jednej z týchto vystavených faktúr - teda fyzickou osobou späť žalovanému. Okresný súd sa dostatočne oboznámil so všetkými predkladanými dôkazmi, a to aj dôkazom, ktorý produkoval žalobca - tzv. rukou písanými poznámkami nebohého Y. Y. o priebehu vykonávania diela. V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by medzi účastníkmi došlo k dohode o fakturácii až po uplynutí 15 mesiacov od vykonania diela. Podľa § 548 ods. 1 OBZ, objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela. Prvostupňový súd správne určil začiatok plynutia premlčacej doby s poukazom „na § 548 ods. 1 OBZ a odkazom na Rozsudok NS SR sp.zn. 4 Obo 261/96. Právo na zaplatenie navrhovateľovi vzniklo splatnosťou, ktorá sa v tomto prípade kryla s dňom vykonania a odovzdania a prebratia diela tj. 20.11.2007." Podľa § 391 ods. 1 OBZ pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. Konanie začalo na okresnom súde dňa 14.12.2011, a preto žalovaný dôvodne a úspešne vzniesol námietku premlčania, keď právo žalobcu sa premlčalo v štvorročnej premlčacej lehote. Žalovaný poukázal na § 265 OBZ, ktorý deklaroval jednu zo zásad, podstatou ktorej je poctivý obchodný styk. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred nekorektnými praktikami v obchodovaní, ktoré by mohli viesť k zjavnému poškodeniu jedného z nich, inak by sa žalovaný konaním žalobcu dostal do stavu právnej neistoty. „Poukázal na Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obdo 39/2008. Podľa § 388 ods. 1 OBZ premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby. Námietka premlčania práva nepatrí medzi skutočnosti a dôkazy týkajúce sa skutkových tvrdení alebo aplikácie práva, ktoré sú významné pre rozhodnutie vo veci a ktoré je účastník povinný uplatniť pred súdom prvého stupňa. Ide o námietku právnu, ktorej sa netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a Občianskeho súdneho poriadku a povinný subjekt ju môže uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci". Návrh žalobcu, aby zo strany súdu bolo prihliadnuté na to, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného bola až na 4. pojednávaní, považoval žalovaný za nekorektný. Navrhol, „aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 9Cb/41/2012-241 zo dňa 17.06.2015 potvrdil a odvolanie navrhovateľa zo dňa 01.07.2015, ktoré bolo doručené Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši dňa 03.07.2015, v celom rozsahu zamietol ako nedôvodné." Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP"), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 30.423,38 Eur s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 01.07.2015, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 03.07.2015 (č.l. 266-268 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu. Z podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že vyčítal okresnému súdu, že nedostatočne zistil skutkový stav, čo sa týka okamihu vykonania diela a vyhodnoteného premlčania a tiež na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalobcu považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca namietal i nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Žalobca vyčítal okresnému súdu závery v rovine akceptácie premlčania zo strany žalovaného, pričom poukazoval na to, že v priebehu konania bolo viac krát spochybnené tvrdenie žalovaného, že celé dielo bolo odovzdané práve dňa 20.11.2007. Nesúhlasil s vyhodnotením zápisu o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 20.11.2007 a konštatoval, že v žiadnom prípade nepreukazuje odovzdanie diela medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko žalobca nie je na predmetnom dokumente uvedený ako účastník. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu v odvolaní krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v zmysle ktorého „Predmet diela „Kanalizácia Liptovský Ondrej - vetva A v časti obce Kút" zo zmluvy o dielo medzi obcou (investorom) a odporcom (dodávateľom) bol totožný s predmetom diela zo zmluvy o dielo medzi navrhovateľom (subdodávateľ) a odporcom (dodávateľom investora), čo preukazuje súpis vykonaných prác predložených odporcom Obci Liptovský Ondrej (čl. 107 - 107/rub) a podporuje ich súpis vykonaných prác predložený navrhovateľom (čl. 45). Dielo vykonávané navrhovateľom bolo podkladom pre súpis vykonaných prác odporcu, ktorý predkladal investorovi - obci Liptovský Ondrej, čo potvrdil aj stavebný dozor investora Ing. R. U.. Okrem čiastkového plnenia „výrezu asfaltových plôch", čo potvrdili najmä svedkovia H. Y. ml. a Ing. U. A. ml.. Rozsah diela, ktorého zaplatenie je predmetom tohto konania je totožné s plnením odporcu voči obci tak ako bolo odovzdané odporcom obci 20.11.2007 (čl. 105), aj posledný záznam v stavebnom denníku je z 20.11.2007 (čl. 81-91). Poznámky nebohého Y. Y. sú len jednostranným záznamom o prácach po odovzdaní diela investorovi a nie sú nadradené stavebnému denníku kontrolovaného stavebným dozorom a investorom. Akékoľvek práce po 20.11.2007 nie sú predmetom tohto konania." Vzhľadom na uvedené konštatovania okresného súdu potom nebol na základe tejto odvolacej argumentácie žalobcu vytvorený dostatočný priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa v odvolacom konaní. Ak okresný súd konštatoval, že poznámky nebohého Y. Y. sú len jednostranným záznamom o prácach po odovzdaní investorovi a že tieto nie sú nadradené stavebnému denníku kontrolovaného stavebným dozorom a investorom, tak krajský súd sa s touto argumentáciou stotožnil a vyhodnotil ju ako vecne správnu. Ak okresný súd pritom vychádzal zo všetkých vykonaných dôkazov, ktoré vyhodnocoval v súlade s § 132 OSP, tak takýto postup okresného súdu nebolo možné vyhodnotiť ako nesúladný so zákonom, napriek odvolacím námietkam žalobcu. Pokiaľ žalobca namietal v odvolaní, že sám žalovaný počas konania poukázal na to, že žalobca dielo nedokončil, že ho dokončil on a odovzdal obci, tak potom sa opätovne poukazuje odvolacím súdom na závery okresného súdu, že rozsah diela, ktorého zaplatenie je predmetom tohto konania, je totožné s plnením žalovaného voči obci, tak ako bolo odovzdané žalovaným obci dňa 20.11.2007, o čom svedčil aj posledný záznam v stavebnom denníku z 20.11.2007. Ak okresný súd ustálil odovzdanie diela dňa 20.11.2007 na základe skutočností uvádzaných v písomnom vyhotovení rozsudku okresného súdu, tak krajský súd v tejto časti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP. Nemožno v tomto smere opomenúť, že dielo bolo vykonané žalobcom v rozsahu podľa zmluvy o dielo, pri konštatovaní, že predmetom konania bol len nárok z ústnej zmluvy o dielo, ktorý bol totožný s plnením žalovaného investorovi. Dielo žalovaného bolo odovzdané investorovi obci Liptovský Ondrej dňa 20.11.2007, teda aj plnenie žalobcu voči žalovanému muselo byť vykonané najneskôr v tento deň, ak žalobca plnil žalovanému, ako subdodávateľ a investor nekonštatoval nesplnenie diela v dohodnutom rozsahu. K uvedeniu žalobcu v odvolaní, že žalovaný počas konania uviedol, že žalobca dielo nedokončil, že ho dokončil on a odovzdal obci, z čoho vyvodzoval žalobca spochybnenie nielen existencie, ale aj čas odovzdania diela s tým, že zdôraznil, že žalovaný počas konania niekoľkokrát poukazoval na to, že dielo údajne vykazovalo vady, ktoré si však u žalobcu neuplatnil, krajský súd poukazuje na to, že v rámci vykonaného dokazovania žalovaný nielenže nepreukázal relevantne existenciu vád predmetného diela, ale ich ani nešpecifikoval. Uvedenými tvrdeniami vo všeobecnej rovine potom nie je možné spochybniť čas odovzdania diela, ak zo zápisu ku dňu 20.11.2007 bolo zrejmé, že dielo bolo k tomuto dátumu odovzdané investorovi. V tomto smere krajský súd poukazuje na rozhodnú právnu úpravu, na ktorú poukázal i okresný súd v napadnutom rozsudku, a to § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela, ak bolo preukázané v konaní, že dielo bolo ku dňu 20.11.2007 odovzdané investorovi, tak za skutkovej a dôkaznej situácie vo väzbe na argumentáciu žalobcu nebolo možné stotožniť sa v odvolacom konaní so záverom, že dielo v tomto čase nebolo odovzdané. K uvedenému pristupuje konštatovanie, že najneskôr v čase tohto dátumu predsa muselo byť umožnené žalovanému nakladať s dielom, berúc do úvahy argumentáciu žalobcu v odvolaní, ktorý poukazoval na to, že žalovaný dokončil dielo a odovzdal ho obci. K rovine právnych záverov súdu prvého stupňa o okamihu vykonania diela sa cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP odkazuje odvolací súd na dôsledné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v tejto rovine. Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 180/2005, podľa ktorého ...„v odvolacom konaní sa súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu". Žalobca v odvolaní tvrdil, že úspešne preukázal, že súčasťou diela bola aj tzv. vedľajšia vetva kanalizácie, ktorá bola odovzdaná neskôr ako zvyšok diela, ktorú odvodzoval od svedeckej výpovede M. A., avšak vo vzťahu k uvedenej argumentácii žalobcu v odvolaní, krajský súd opätovne poukazuje na závery okresného súdu, ktorý konštatoval rozsah vykonaného diela v napadnutom rozsudku. Ak poukazoval žalobca na tzv. vedľajšiu vetvu kanalizácie pri pekárni v obci Liptovský Trnovec a zvýraznil svedeckú výpoveď M. A., tak v tomto smere krajský súd poukazuje na výpoveď stavebného dozoru, ktorý bol vykonávaný Ing. R. U., ktorý na stavbu podľa jeho výpovede na č.l. 99 spisu chodil jedenkrát denne, ktorému bol predkladaný stavebný denník, ktorý bol vypočutý ako svedok podľa obsahu zápisnice pred okresným súdom dňa 16.05.2012 č.l. 99 spisu, z ktorej vyplýva, že „Na otázku zástupkyne navrhovateľa, či bola realizovaná vetva kanalizácie pri pekárni, svedok uvádza: To nebolo predmetom zmluvy medzi obcou a odporcom, tohto som sa ako stavebný dozor nezúčastnil, len som o tom počul, ale na mieste som nebol." Ak potom vzhľadom na všetky vykonané dôkazy okresný súd ustálil predmet zmluvy, tak sa potom odvolacím súdom akcentuje i výpoveď svedka Ing. U. A. podľa obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 20.07.2012 na č.l. 151 spisu, ktorý po zákonnom poučení podľa § 126 OSP pred okresným súdom uviedol, že „Ja neviem o žiadnej kanalizácii pri pekárni. V projekte to nie je", pričom ani z výpovede svedka M. A. pred súdom prvého stupňa podľa obsahu zápisnice zo dňa 16.05.2012 na č.l. 93 spisu nie je možné konštatovať, že súčasťou diela bola aj tzv. vedľajšia vetva kanalizácie pri pekárni v obci Liptovský Trnovec, keďže pred súdom prvého stupňa uviedol, že „Odporca nám grátis v cene poskytol aj toto plnenie pri pekárni a aj cestu, ktorá má presne 2 metre." „Pokiaľ sa stavia z dotácie od štátu, tak dopredu musí byť zmluva aj rozpočet a my nemôžeme zaplatiť viac ako je v zmluve. Čiže pán U. A. nám to poskytol v rámci celej ceny, ale samozrejme bez faktúr, to je grátis!" (č.l. 93 spisu). Ak pri vzájomnom vyhodnotení týchto výpovedí za situácie, že i stavebný dozor vypovedal, že táto vetva nebola predmetom zmluvy a U. A. vypovedal, že v projekte to nie je, pričom žalobca nepreukázal, že zhotovenie vedľajšej vety bolo zmluvnými stranami dohodnuté, tak potom pre krajský súd nebol priestor na konštatovanie časovej relevantnosti dokončenia tejto vetvy na vykonanie diela a ani na jeho splatnosť. Tiež je potrebné poukázať na to, že predmetný svedok M. A. pred súdom prvého stupňa vypovedal, že dielo bolo odovzdané riadne a včas, pretože bez toho by obec nebola zaplatila cenu tohto diela, aj z ktorého dôvodu argumentáciu žalobcu v odvolaní nebolo možné vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, že celé dielo bolo vykonané a odovzdané už dňa 20.11.2007, ak nebolo preukázané, že „takzvaná vedľajšia vetva kanalizácie pri pekárni v obci Liptovský Trnovec bola predmetom diela". Vo väzbe na tieto závery sa poukazuje na výpoveď svedka V., ktorý uvádzal, že práce vykonávali podľa projektovej dokumentácie s malými zmenami, avšak treba akcentovať, že v konaní nebolo preukázané, že súčasťou projektovej dokumentácie bola aj tzv. vedľajšia vetva. Ak žalobca v rámci podaného odvolania poukazoval na to, že okresný súd vychádzal z dátumu 20.11.2007 ako ustáleného dňa odovzdania diela, s ktorým nesúhlasil a tento dátum za začiatok plynutia premlčacej doby, neznamená to podľa žalobcu, že dielo možno považovať aj za vykonané. Ust. § 548 ods. 1 druhá veta OBZ sa viaže na vykonanie a nie odovzdanie diela. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu v odvolaní považuje krajský súd za podstatné poukázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd konštatoval, že k dohode o splatnosti nedošlo, ale došlo k dohode o cene. V tomto smere krajský súd poukazuje i na záver okresného súdu, že nebola preukázaná dohoda o splatnosti ceny diela, preto vzniká nárok na cenu diela jeho vykonaním, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4Obo 261/96 a určil, že právo na zaplatenie mu vzniklo už splatnosťou, ktorá sa kryje s dňom vykonania diela. Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že odovzdanie diela je len jednou z podmienok vykonania diela, pričom samotný žalobca podľa konštatovaní okresného súdu uvádzal, že obsah ústnej zmluvy sa kryje s predloženým písomným návrhom zmluvy o vykonaní diela na č.l. 43, 44 spisu, preto ani z tohto pohľadu a z tejto roviny vnímania, nebolo možné konštatovať osobitnú dohodu k vykonaniu samotného diela a ak okresný súd nárok žalobcu posudzoval v zmysle § 548 ods. 1 OBZ, tak postupoval správne, pretože nebola preukázaná odchylná úprava účastníkov zmluvného vzťahu, teda zmluvy o dielo v časti nároku na zaplatenie ceny diela. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd mal vychádzať z dátumu splatnosti faktúry č. 22009003 a následne potom posudzovať premlčanie. Poukazoval na výpoveď žalovaného na č.l. 50, na ktorú vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal i krajský súd v rozhodnutí sp. zn. 14Cob/352/2012. Ak žalobca zvýraznil v odvolaní dôvody rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, v ktorom krajský súd poukazoval na uvedené výpovede svedka H. Y. a tiež i žalobcu a samotného žalovaného, tak k uvedenému sa žiada podľa odvolacieho súdu poukázať i na ďalšiu časť rozhodnutia krajského súdu, ako súdu odvolacieho (sp.zn. 14Cob/352/2012), v ktorej krajský súd vytkol okresnému súdu, že „V tomto smere bolo teda zrejmé, že okresný súd sa skutočnosťami vyplývajúcimi z dokazovania nezaoberal, resp. ich aj vyhodnocoval, avšak nie komplexne a v dostatočnom rozsahu, tak aby ich vyčerpal, preto bol krajský súd toho názoru, že jeho postup a závery v tomto smere nebolo možné v rovine odôvodnenia rozhodujúcich skutočností v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotiť ako dostatočné, z ktorých dôvodov potom nebol vytvorený primeraný priestor pre preskúmanie práve týchto primárnych myšlienkových postupov a nosných dôvodov rozhodnutia okresného súdu a ani ich následne vyhodnotenie (ne)správnosti odvolacím súdom, z čoho krajský súd potom nemohol vyvodiť iný záver, len predčasnosť záverov okresného súdu, tak v skutkovej ako i právnej rovine, ktoré nepochybne tvorili prekážku pre relevantné vyhodnotenie v tomto štádiu konania, námietky premlčania vznesenej žalovaným. Krajský súd pripomína, že pokiaľ i mal okresný súd za to, že predmetné, krajským súdom zvýraznené skutočnosti nemali vplyv na závery okresného súdu, tak okresný súd mal svoju argumentáciu i v tomto smere do odôvodnenia písomného vyhotovenia uviesť, aby práve relevantnosť týchto záverov okresného súdu bolo možné podrobiť prieskumu odvolacieho súdu." V rozhodnutí, ktoré je predmetom tohto odvolacieho konania, však okresný súd už uvedené skutočnosti podľa zistení krajského súdu dostatočným spôsobom vyhodnocoval s tým, že cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP sa odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Pre úplnosť krajský súd uvádza, že z výpovedí účastníkov pred okresným súdom tiež nevyplýva skutočnosť povinnosti preberať dielo na základe prípadného protokolárneho konania, resp. ani dohoda o fakturácii v časovom posune dvoch rokov. Ak i bolo poukazované „na platení sme sa dohodli určite faktúrou", ktorú skutočnosť uviedol žalobca, tak sa zdôrazňuje odvolacím súdom, že nebola v konaní preukázaná konkrétna dohoda o splatnosti ceny diela, preto za takejto situácie nebol namieste iný postup, len postup, v zmysle ktorého boli prijaté závery konštatované okresným súdom, s ktorými sa krajský súd stotožnil. Tento postup krajského súdu je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (III. ÚS 78/05, III. ÚS 164/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". Žalobca v odvolaní poukázal na to, že skutočnosť, že žalobca poslal žalovanému faktúru č. 22009003 zo dňa 28.01.2009 je potrebné považovať za výzvu k splneniu záväzku, pričom žalobca určil dátum splatnosti 11.02.2009 a preto podľa § 392 OBZ začala plynúť 4-ročná premlčacia doba od 11.02.2009, teda od dátumu takto ním stanovenej splatnosti. S uvedenou argumentáciou žalobcu v odvolaní sa odvolací súd nemohol stotožniť, pričom sa konštatuje, že vystavenie faktúry je len účtovným a daňovým dokladom a takáto výzva nie je spôsobilá nič meniť na skutočnosti konštatovanej okresným súdom, na základe výsledkov dokazovania a ustáleného skutkového stavu, že splatnosť diela nastala podľa § 548 ods. 1 OBZ, a teda nárok na zaplatenie ceny diela bol okresným súdom odvíjaný od dátumu 20.11.2007. Vystavenie a doručenie faktúry, za skutkového stavu, tak ako bol ustálený okresným súdom, nie je v tomto konkrétnom prípade potom podmienkou pre vznik nároku na zaplatenie ceny diela, je iba výzvou na plnenie. Preto uvedená argumentácia žalobcu nemala vplyv na okresným súdom stanovený dátum uplynutia premlčacej doby. Žalobca v rámci podaného odvolania poukázal na § 407 ods. 3 OBZ, v súvislosti s tvrdením prvostupňového súdu, že došlo k dohode o cene za dielo, pričom úhradu zálohovej faktúry č. 22007035 zo dňa 12.12.2007 na sumu 33.193,92 Eur, práve v zmysle tohto ustanovenia, možno potom podľa žalobcu považovať za čiastkové plnenie záväzku dlžníka a má mať účinky uznania zvyšku dlhu. Preto sa premlčacia doba predlžuje na 10 rokov. V súvislosti s touto argumentáciou krajský súd považuje za podstatné poukázať na poučenie žalobcu podľa § 120 ods. 4 OSP naposledy podľa predvolania na č.l. 231 spisu v spojení s doručenkami na č.l. 229 rub spisu, kedy nebol preukázaný žiadny z dôvodov podľa § 205a ods. 1 OSP a tento odvolací dôvod sa nemohol stať relevantným odvolacím dôvodom práve z titulu princípu neúplnej apelácie koncentračnej zásady pri tvrdení skutočnosti a označovaní dôkazov do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa, ktorým sa dokazovanie končí. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.". Napriek tomu, že krajský súd vyhodnotil uvedenú argumentáciu ako novú, tak sa žiada podľa krajského súdu poukázať na to, že ide o zálohovú faktúru, pričom zo samotného jej označenia vyplýva, že ide o zálohovú faktúru. Navyše len z uvedenej argumentácie žalobcu v odvolaní nebolo možné bez ďalšieho prijať záver o predĺžení premlčacej doby na 10 rokov a splnenie vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania, keďže pre takýto záver musí byť zrejmé, že bolo poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok dlhu. Zaplatenie ceny diela čiastočným zaplatením faktúry, zdôrazňuje sa faktúry riadnej, nie zálohovej faktúry, nemožno bez ďalšieho považovať za uznanie zvyšku dlhu a správnosti faktúr z hľadiska stanovenia ich splatnosti. Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov konštatovaných krajským súdom sa poukazuje vzhľadom na eurokonformný prístup, i na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. apríla 2011, č. k. 23 Cdo 1336/2010-141, v zmysle ktorého § 407 ods. 3 OBZ ustanovuje, že ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Uvedené zákonné ustanovenie spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania so splnením určitých podmienok. Čiastočné plnenie ale nemusí byť uznaním záväzku vždy. Musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Ust. § 407 ods. 3 OBZ neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť či inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky. Pokiaľ teda dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, nemožno z takejto skutočnosti vyvodiť, že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu, resp. záväzku voči veriteľovi. Zaplatenie ceny tovaru čiastočným zaplatením faktúry nemožno bez ďalšieho považovať za uznanie zvyšku záväzku a správnosti faktúr z hľadiska stanovenia ich splatnosti (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15. marca 2006, sp.zn. 32 Obo 276/2005), z ktorého dôvodu ani táto argumentácia žalobcu nemohla byť vyhodnotená ako taká, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu. Ďalej krajský súd v rovine správnosti posudzovaných záverov okresného súdu, poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97)." K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)" (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25.04.2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Výrok krajského súdu, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, sa zakladá na § 224 ods. 4 OSP, keďže okresný súd pri trovách prvostupňového konania aplikoval § 151 ods. 3 OSP, pričom argumentáciou žalobcu v odvolaní (č.l. 268 spisu) v tejto rovine sa bude zaoberať okresný súd v rámci rozhodovania o náhrade trov konania. Dňa 23.06.2016 bolo osobne doručené odvolaciemu súdu podanie žalobcu, označené ako „Pripustenie dovolania." V uvedenom podaní žalobca uviedol, že „Z vykonaného dokazovania pred Okresným súdom L. Mikuláš 9Cb/41/2012 je sporná otázka počiatku, začatie plynutia 4 - ročnej premlčacej doby. V zmysle rozhodovacej činnosti súdov je potrebné rozlišovať medzi okamihom vzniku práva na plnenie a okamihom jeho splatnosti . V tejto súvislosti sme poukázali na konkrétne rozhodnutia NS SR a NS ČR, poukázali sme na zákonnú úpravu § 392, § 548 a nasl. OBZ. Je bežné v zmluvných vzťahoch, že súčasne so vznikom práva na plnenie nenastáva splatnosť, právo na zaplatenie. Okamih splatnosti práva na zaplatenie má rozhodujúci význam pre posúdenie pre počiatok behu premlčacej doby. Okresný súd L. Mikuláš vo veci 9Cb/41/2012 nerešpektoval uvedenú právnu úpravu, rozhodovaciu činnosť súdov a podľa názoru navrhovateľa nesprávne považoval za začiatok plynutia premlčacej doby skutočnosť čiastočného odovzdania diela 20.11.2007 /Zápisnica bez označenia a podpísania navrhovateľom, z uvedeného dôvodu z nej nemožno vychádzať/. Aj po tomto dni navrhovateľ realizoval pre odporcu ďalšie stavebné práce, kanalizačnú vetvu . Aj samotná vystavená faktúra bola vystavená a splatná vo februári 2009. Nakoľko sa jedná o zásadné skutkové a právne posúdenie veci navrhovateľ žiada prípadne, aby pripustil odvolací súd dovolanie na posúdenie vyššie uvedených skutočností a konkrétne na otázku, že je potrebné rozlišovať medzi okamihom vzniku práva na plnenie a okamihom jeho splatnosti"(č.l. 281 spisu). Krajský súd na tomto mieste zvýrazňuje, že je potrebné primárne poukázať na charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, keď podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4 Obdo 51/2011 zo dňa 29. februára 2012 ...„procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania ani v tomto rámci nesmie viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací a odvolací súd sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré zaujal v rámci rozhodnutia". Nemožno na tomto mieste opomenúť Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 348/08, podľa ktorého ...„zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená, pretože podľa požiadavky § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé". Po dôslednom vyhodnotení návrhu žalobcu na pripustenie dovolania, po jeho obsahovej stránke, bol krajský súd toho názoru, že vo svojom rozhodnutí sa zaoberal všetkými žalobcom uvádzanými skutočnosťami, preto nebol priestor na pripustenie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, napriek tomu, že žalobca žiadal o jeho pripustenie pre prípad potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Na základe vyššie uvedených zhodnotení, cez úpravu v § 238 OSP preto nebolo proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu pripustené dovolanie v zmysle návrhu žalobcu v písomnom podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 23.06.2016 (č.l. 281 spisu). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).