Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 1To/79/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612010211 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5612010211.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Vladimíra Kuráka na verejnom zasadnutí konanom 22. novembra 2016 prejednal odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1T/88/2012 zo 17.5.2016 a takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodné. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1T/88/2012 zo 17.5.2016 bol obžalovaný C. I. postupom podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2Pv 463/11/5505-25 zo 14.6.2012 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), b) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe, že že v právnej veci vedenej Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod spisovou značkou 8C/142/2010, prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. Petra Vargu, vtedy advokáta so sídlom T. B. XX/X, W. I., na pojednávaní dňa 1. 2. 2011, súdu ako listinné dôkazy predložil fotokópiu kúpnej zmluvy zo dňa 23. 6. 1987, uzatvorenej medzi predávajúcim, medzičasom zomrelým C. R., nar. X. X. XXXX, naposledy trvalo bytom D. C. XXX, okres W. I. a kupujúcimi, na ktorých strane vystupuje spolu s manželkou I. I., rod. G., nar. XX. X. XXXX, trvalo bytom D. C. XX, okres W. I., za prítomnosti už tiež zomrelých svedkov U. H. a N. I., opatrenú odtlačkom úradnej pečiatky Miestneho národného výboru Veterná Poruba, ktorá bola vyhotovená v tom čase nedostupnou technikou a technológiou, spolu s prenesením podpisov prítomným z iných listín, ako aj prenesením odtlačku úradnej pečiatky Miestneho národného výboru Veterná Poruba a podpisu jeho vtedajšieho predsedu Jaroslava Salaja, fotokópiu kúpnej zmluvy zo dňa 11. 9. 1987 s dodatočne upraveným textom nezhodujúcim sa s jej originálom archivovaným príslušným štátnym orgánom a to v časti štvrtého odseku prvej strany a vety: „A - ZAREGYSTROVAŤ. PARCELE - 13 - 14 na LV", fotokópiu prehlásenia medzičasom zomrelého predávajúceho C. R., nar. X. X. XXXX, naposledy trvalo bytom D. C. XXX, okres W. I., zo dňa 23. 6. 1987, opatreného odtlačkom úradnej pečiatky Miestneho národného výboru Veterná Poruba, fotokópiu potvrdenia zo dňa 25. 6. 1987, podľa ktorého mal C. I. odovzdať na Štátnom notárstve v Liptovskom Mikuláši jeho zamestnancovi JUDr. I. D. dva listy vlastníctva k parcele č. 13, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Správou katastra Liptovský Mikuláš pre okres Liptovský Mikuláš, obec Veterná Poruba, katastrálne územie D. C. a parcele č. 14, bez zápisu na liste vlastníctva, vedenej Správou katastra Liptovský Mikuláš pre okres Liptovský Mikuláš, obec Veterná Poruba, katastrálne územie D. C., kúpnu zmluvu a čestné prehlásenie, všetko za účelom registrácie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, rovnako vyhotoveného v tom čase nedostupnou technikou a technológiou, spolu s prenesením podpisov prítomným pri podpise prehlásenia z iných listín, ako aj prenesením odtlačku úradnej pečiatky Miestneho národného výboru Veterná Poruba a podpisu jeho vtedajšieho predsedu Jaroslava Salaja, pričom vykonaným znaleckým dokazovaním bolo zistené, že C. I. v súdnom konaní predkladané listinné dôkazy boli upravované a pozmeňované. Proti rozsudku súdu podal riadne a včas odvolanie prokurátor v neprospech obžalovaného. V písomných dôvodoch odvolania uviedol okrem iného nasledovné: „ Nad rámec záverečnej reči prokurátora tak, ako je táto zachytená v zápisnici o hlavnom pojednávaní konanom dňa 17.5.2016 a dôvodov podania riadneho opravného prostriedku prokurátorom, rovnako zachytených vo vyššie konkretizovanej zápisnici o hlavnom pojednávaní, dovoľujem si dať do pozornosti odvolacieho Krajskoho súdu Žilina skutočnosť, že vykonaným dokazovaním, ako v prípravnom konaní, tak v konaní pred súdom, bolo preukázané, že kúpna zmluva datovaná dňom 23.6.1987, ako originál spísaný v súlade s právnym poriadkom bývalej Českoslovenksej socialistickej republiky neexistuje a ani nikdy neexistovala. Obžalovaným predložený text kúpnej zmluvy, a to ako v pôvodnom civilnom konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 8C/142/2010, tak v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 1T/88/2012, je falzifikátom, čo bolo hodnoverne preukázané znaleckým dokazovaním s tým, že napriek jeho záverom, ako aj záverom plynúcim z ďalších relevantných dôkazných prostriedkov obžalovaný naďalej zavádzal prvostupňový súd tvrdiac, že text kúpnej zmluvy datovaný dňom 23.6.1987 existoval, bol napísaný v celosti na jednom mechanickom písacom stroji a za jeho neustálej prítomnosti. Prvostupňový súd podľa názoru prokurátora nedostatočné reflektoval na obsah úpravy § 120 a nasledujúcich zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP"), a to predovšetkým na obsah znenia § 120 ods. 1 a § 123 OSP, v zmysle ktorých je evidentné, že obžalovaný musel mať a mal vedomosť o tom, že súdu konajúcemu v civilnej veci predkladá falšovaný dôkaz, ktorého prostredníctvom mienil protiprávne dosiahnuť rozhodnutie súdu v jeho prospech. Keďže kúpna zmluva datovaná dňom 23.6.1987 v origináli nikdy neexistovala, o čom v neposlednom rade popri nespochybniteľných záveroch vykonaného dokazovania svedčí aj rozpor v texte ďalších listín v súčasnosti evidovaných Katastrálnym odborom Okresného úradu Liptovský Mikuláš, ako právnym nástupcom príslušného štátneho orgánu, konkretizovaných v obžalobnom návrhu s tým, že C. I. musel mať a mal vedomosť o tom, že súdu je predkladaný falzifikát listiny, nie je podľa názoru prokurátora rozhodujúce, kto konkrétne falšovaný dôkaz konajúcemu súdu v civilnom konaní osobne predložil, teda či tak osobne urobil C. I. alebo sa tak stalo prostredníctvom jeho vtedajšieho právneho zástupcu, medzičasom zomrelého JUDr. C. D.. Zo znenia § 120 OSP je pritom evidentné, že dôkazy označujú a súdu predkladajú účastníci súdneho konania, pričom tak môžu urobiť prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ak sú ním v tom, ktorom súdnom konaní zastúpení. S prihliadnutím na charakter kúpnej zmluvy je zároveň ďalej zrejmé, že túto nemôže mať z objektívnych dôvodov od počiatku k dispozícii právny zástupca, ale musí mu byť predložená účastníkom právneho vzťahu, čo zásadným spôsobom spochybňuje úvahy súdu prvého stupňa vyjadrené v dôvodoch ním vydaného oslobodzujúceho rozsudku. Vo svetle tohto zistenia sa potom javí byť nepochybným, že obžalovaný konal spôsobom napĺňajúcim zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), b) Trestného zákona, teda v intenciách § 120 OSP predložil súdu v civilnom konaní dôkaz, ktorý bol preukázateľne sfalšovaný a o jeho falšovaní musel mať a mal vedomosť, čím sa dopustil konania právne kvalifikovaného obsahom úpravy § 344 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Čo sa týka právnej kvalifikácie obžalovaným spáchaného skutku aj v podobe znenia § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, dovoľujem si dať do pozornosti odvolacieho súdu, že priama účasť obžalovaného na falšovaní dôkazu je nevyhnutná titulom charakteru a obsahu falšovanej listiny. Aj keď prípadne samotný falzifikát vyhotovuje tretia osoba, obžalovaný jej musí prinajmenšom z obsahového hľadiska kladeného na budúci falzifikát v danom prípade oznámiť zmluvné strany, predmet zmluvy, kúpnu cenu a označiť osoby, ktoré mali hrať úlohu svedkov právneho úkonu, to všetko s vedomím, že tak dosiahne vytvorenie falzifikátu deklarujúceho neexistujúci stav s motívom dosiahnuť súdne rozhodnutie v jeho prospech. Z dôkazných prostriedkov založených vo vyšetrovacom spise pritom ďalej vyplýva, že C. I., po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi obžalobného návrhu, sa neúspešne dodatočne a zrejme už po smrti svojho vtedajšieho právneho zástupcu JUDr. Petra Vargu, pokúsil vyhotoviť, prípadne si za jeho osobnej asistencie nechal vyhotoviť v poradí druhý falzifikát kúpnej zmluvy datovanej dňom 23.6.1987, v tele textu ktorej odstránil, či skôr sa neúspešne pokúsil odstrániť nedostatky kvalifikované v skutku a dôvodoch podanej obžaloby. Až na hlavnom pojednávaní, výsluchom svedkyne Ing. W. I., totiž bolo ustálené, že do roku 2010, respektíve 2013, mali parcely, ktoré sa C. I. pokúsil získať protiprávne, pridelené iné parcelné čísla, než aké boli uvedené v obidvoch falzifikátoch neexistujúcej kúpnej zmluvy. Na základe všetkých vyššie uvádzaných skutočností si preto dovoľujem odvolaciemu Krajskému súdu v Žiline navrhnúť, aby v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 17.5.2016, sp.zn. 1T/88/2012, ktorým obžalovaného C. I. podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby a podľa § 322 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa za účelom jej znovuprejednania a rozhodnutia o nej". Obžalovaný C. I. sa k písomným dôvodom odvolania prokurátora vyjadril prostredníctvom svojho obhajcu. Uviedol, že rozsudok okresného súdu je správny po stránke hmotnoprávnej aj procesnoprávnej. Skutočnosť, že v konaní nebol predložený originál relevantných dokumentov, nemôže byť v neprospech obžalovaného. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a odvolanie prokurátora zamietol ako nedôvodné. Krajský súd, ako odvolací súd, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 285 písm. c) Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. V tejto súvislosti treba poznamenať, že dôvod oslobodenia podľa § 285 písm. c) Tr. por. je daný vtedy, ak nebolo preukázané, že skutku sa dopustil obžalovaný. Nie je pritom rozhodujúce, či súd zistil inú osobu ako páchateľa, alebo či sú tu len pochybnosti, ktoré nedovoľujú spoľahlivo vyvodiť záver o vine obžalovaného. Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd sa dôsledne riadil vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci, a to pri plnom uplatnení všetkých základných zásad trestného konania pri vykonávaní dôkazov, najmä zásad ústnosti, priamosti a bezprostrednosti. V odôvodnení rozsudku v súlade s § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, a dostatočne vysvetlil, prečo dospel k oslobodzujúcemu rozhodnutiu. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku, týkajúce sa oslobodenia obžalovaného C. I. spod obžaloby prokurátora, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), b) Tr. zák. a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si v celom rozsahu krajský súd osvojil, a preto v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Aj podľa názoru krajského súdu oslobodzujúci výrok prvostupňového súdu je správny a zákonný a je logickým obrazom existujúceho dôkazného stavu; oslobodzujúci výrok je v plnom súlade so zásadou „in dubio pro reo". So zreteľom na zameranie a obsah podaného odvolania krajský súd pokladá za potrebné dodať k argumentom okresného prokurátora nasledovné: Ak odvolateľ považuje skutkový stav zistený súdom za preukázaný, nemôže právne účinne napádať rozhodnutie súdu len pre iné hodnotenie dôkazov. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Zo záverečného návrhu písomného odvolania, predneseného aj na verejnom zasadnutí intervenujúcim prokurátorom, nie je možné zistiť „potrebný rozsah", v ktorom má byť vec znovu prejednaná na súde prvého stupňa. Legitímnym dôvodom pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku nemôže byť len nové prejednanie veci súdom prvého stupňa a bez ďalšieho rozhodnutie podľa predstáv jednej zo strán v konaní - v prejednávanej veci odvolateľa. Odvolací súd nezistil, že hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Nezistil, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú logicky odôvodnené. V dôsledku tohto zistenia nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že odvolateľ na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. Krajský súd zdôrazňuje, že náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. vyžaduje, aby každá okolnosť, dôležitá pre rozhodnutie, bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Za náležité zistenie skutkového stavu veci nemožno preto považovať len zistenie o nepravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že neexistuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo celkom opačného záveru. Vyhodnotenie dôkazu súd nemôže ukončiť záverom, podľa ktorého sa určitá okolnosť, ktorá vyplynula z dokazovania, zdá alebo nezdá pravdepodobná, o to viac, že má možnosť vykonaním dôkazu vlastnú pochybnosť odstrániť a vytvoriť si podmienky k jednoznačnému záveru. Nnáležité zistenie skutkového stavu veci znamená, že orgán činný v trestnom konaní sám určuje mieru dokazovania, ktoré musí v konaní vykonať, aby bola táto požiadavka splnená. Aj postup prokurátora podľa § 234 ods. 1 Tr. por. (podanie obžaloby) predpokladá dostatočne objasnenie veci minimálne v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že: - skutok sa stal, - skutok vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, - existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obvinený a - nie sú dané okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť. Vyššie uvedené podmienky tvoria nevyhnutý základ na posúdenie, či výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Ak nebude splnená čo i len jedna z nich oprávnene a opodstatnene, prichádza do úvahy postup súdu podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. Prokurátor nemôže vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. len z domnienok a hypotéz, pretože takýto stav vyvoláva vážne pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu veci a v žiadnom prípade neumožňuje úvahy prokurátora o tom, že obvinený by mal byť dôvodne postavený pred súd. Záver prokurátora o náležitom zistení skutkového stavu veci, vyjadrený aj podaním obžaloby, musí mať oporu v zhromaždených dôkazoch. V predmetnej veci orgány činné v trestnom konaní, najmä v štádiu prípravného konania nepostupovali v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci - § 2 ods. 10 Tr. por., keď nezabezpečili relevantné a procesne spôsobilé dôkazné prostriedky, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukázali, že to bol obžalovaný C. I., ktorý súdený skutok spáchal. Povinnosťou prokurátora je vinu obžalovanému preukázať. Je výlučne vecou obžalovaného, pre aký spôsob obhajoby sa rozhodne. Obžalovaný od začiatku trestného stíhania uvádza, že predmetnú parcelu kupoval v roku 1987 od C. R.. Kúpna zmluva bola napísaná na obecnom úrade vo Veternej Porube, spisoval ju na písacom stroji starosta Jaroslav Salaj za prítomnosti dvoch svedkov N. I. a U. H.. Z vykonaných dôkazov ďalej vyplýva, že obžalovaný predmetnú nehnuteľnosť od tejto doby užíval, asi pol roka po kúpe si ju oplotil. Zdôrazňoval, že originály kúpnej zmluvy k dispozícii nemal, mal len fotokópie a tieto fotokópie tak ako našiel, prefotil a predložil okresnému súdu. Teda predložil fotokópie fotokópií. Sporné listiny nepozmeňoval ani nefalšoval. Je presvedčený o ich pravosti. Odvolací súd sa bez výhrad stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa vysloveným na str. 6 napadnutého rozsudku, že: „V trestnom konaní boli vypočutí svedkovia, ktorí z hľadiska posudzovania skutkového stavu svojím svedectvom nevniesli závažné skutočnosti, ktoré by mali priamy súvis s vyhodnocovaním otázky viny obžalovaného. Významní svedkovia C. R. a advokát JUDr. Peter Varga v konaní vôbec neboli vypočutí, nakoľko zomreli. Taktiež zomreli svedkovia U. H. a N. I., za prítomnosti ktorých mala byť uzatvorená kúpna zmluva zo dňa 23. 6. 1987 medzi obžalovaným a zomrelým C. R.. Ku autenticite svojho „prehlásenia" zo dňa 23. 6. 1987 sa v priebehu konania nemohol vyjadriť C. R., a vypočutý nemohol byť ani bývalý predseda MNV Salaj, najmä ku otázke „tvorby" dotknutej kúpnej zmluvy, pretože je už taktiež nebohý. Z tzv. civilného konania vedeného na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 8C/142/2010 mal súd preukázané, že dotknuté sporné listinné dôkazy mal obžalovaný predložiť prostredníctvom svojho advokáta, a taktiež bolo preukázané, že dotknutými spornými písomnosťami pred samotným predložením v civilnom konaní disponovali viaceré osoby. V konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz, či už písomný, alebo vo forme svedeckej výpovede, ktorý by jednoznačne a bez pochybností preukazoval, že to bol práve obžalovaný, kto pozmeňoval predmetné písomnosti, a taktiež nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval jednoznačnú vedomosť obžalovaného o pozmeňovaní listín, a rovnako žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval bez akýchkoľvek pochybností vedomosť obžalovaného, že dôkazy sú falšované, alebo dôkaz, že by ich on sám, alebo vedome prostredníctvom iných osôb, použil ako pravé. Na uvedenom konštatovaní súdu nič nemení ani fakt, že obžalovaný mohol mať právny záujem na legalizácii falšovaných listinných dôkazov, avšak v tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že nie je prípustné vyvodzovať vinu obžalovaného len na základe indícií, ktoré sa javia byť ako pravdepodobné, keď nie je vylúčená i možnosť existencie iného alebo opačného záveru. Súd poukazuje i na tvrdenie obžalovaného, ktoré nemožno verifikovať v intenciách svedectva C. R., ktorý je nebohý, že obžalovaný od neho v dobrej viere nadobudol predmetné nehnuteľnosti. Skutočnosť, že v konaní nebol predložený originál relevantných dokumentov, nemožno z hľadiska procesnoprávneho, ani hmotnoprávneho, pripísať v neprospech obžalovaného, pretože na ňom nespočíva ťarcha dôkazného bremena pri vyviňovaní svojej osoby. V konaní, na základe dostupných dôkazov, nebolo tiež možné jednoznačne a bez pochybností vysvetliť chronológiu pohybu listinných dôkazov predložených v občianskom súdnom konaní, a pôvodcu zasahovania do ich originálneho obsahu, najmä s poukazom na úmrtie viacerých svedkov, ktorých výpovede by mohli mať vplyv na vyhodnotenie skutkového stavu". Vina obžalovaného musí byť preukázaná nespochybniteľne a musí sa opierať o dôveryhodné dôkazy. Súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. V súdenom prípade na základe vykonaného dokazovania možno pripustiť len určitý, a to pomerne nízky stupeň pravdepodobnosti viny obžalovaného, vzhľadom na dôkaz zabezpečený orgánmi činnými v trestnom konaní v štádiu prípravného konania - znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ, odvetvie grafická diagnostika a znalecký posudok z odboru ručné a strojové písmo a fotokópie sporných listín predložených v civilnom konaní, t.j. kúpnej zmluvy a prehlásenia zo dňa 23.6.1987. Tieto dôkazy bez ďalších podporných dôkazov (výpovedí svedkov t.č. nebohých C. R., U. H., N. I., Jaroslava Salaja, JUDr. Petra Vargu) a originálov sporných písomností ani zďaleka nestačia k odôvodneniu výroku o vine. V priebehu celého trestného konania nebola vyvrátená obhajoba obžalovaného, že predmetnú parcelu kúpil od C. R. a túto parcelu aj dobromyseľne užíval. S ohľadom na uvedené skutočnosti krajský súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že v danom prípade dôkazná situácia neposkytuje dostatočný podklad na rozhodnutie o vine obžalovaného. Treba konštatovať, že celá koncepcia trestného stíhania bola založená len na úvahách a domnienkach prokurátora. Nie je síce vylúčené a skutočne to tak aj mohlo byť, že skutok sa stal, ako tvrdí obžaloba, a spáchal ho práve obžalovaný C. I., ale len úvahy a domnienky nepostačujú na pozitívne rozhodnutie o vine a v takom prípade je súd povinný aplikovať zásadu in dubio pro reo. Použitie zásady „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému skutkovému stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. S poukazom na uvedené zásady potom krajský súd považuje napadnutý rozsudok za zákonný a oslobodzujúci výrok v súlade so zásadou „in dubio pro reo". S ohľadom na uvedené skutočnosti krajský súd, podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora zamietol, pretože nebolo dôvodné. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.