Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/164/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612207137 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5612207137.2 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa U. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. X. XXX, právne zastúpeného spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Poprade, Námestie svätého Egídia 40/93, IČO: 44 250 029, proti odporkyni T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. M., Q. C. XX/XX, právne zastúpenej JUDr. Dušanom Jančim, advokátom, so sídlom v D. P., L. XXX, o vypratanie bytu a o zaplatenie 500,- eur s príslušenstvom, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/139/2012-251 zo dňa 10.06.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, ako odvolaním účastníkov nenapadnutom, ponecháva n e d o t k n u t ý . Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporkyni vypratať byt číslo 14, nachádzajúci sa na 4. poschodí, vchod číslo 29, bytového domu súpisné číslo XX, postaveného na pozemku zapísanom ako parcela č. KN-C 1121/4, nachádzajúci sa v katastrálnom území D. M., zapísaný v kat. nehnuteľností Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, na liste vlastníctva číslo XXXX, v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Zároveň jej uložil zaplatiť žalobcovi 500,- eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 500,- eur od 15.09.2012 do zaplatenia, do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na čas do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po vykonanom dokazovaní okresný súd považoval za preukázané, že kúpna zmluva, ktorou žalovaná previedla vlastnícke právo k bytu na žalobcu, je platná, a preto prislúchalo žalobcovi právo na ochranu jeho vlastníctva k bytu. Pokiaľ ide o náležitosti vôle, ktoré boli žalovanou namietané vo vzťahu ku kúpnej zmluve, uviedol, že pokiaľ z vykonaného dokazovania nebola preukázaná existencia dlhu syna žalovanej voči žalobcovi ani voči jeho synovi v čase uzavretia kúpnej zmluvy, nebolo možné ustáliť, že by vôľa odporkyne pri uzatváraní kúpnej zmluvy nebola vážna, slobodná, že by k uzavretiu kúpnej zmluvy pristúpila, či už v dôsledku fyzického alebo psychického donútenia (bezprávnej vyhrážky). Pokiaľ sa týkalo zmluvy o prenájme bytu, túto zmluvu žalovaná podpísala, podpis úradne overila. Po podpise zmluvy sa správala ako nájomca, uhrádzala žalobcovi nájomné a v súlade s dojednaním v zmluve platby spojené s užívaním bytu na účet správcu bytového domu. Zmluva o nájme bytu bola uzavretá na dobu určitú, do 30.06.2011. V konaní nebolo preukázané, ani tvrdené predĺženie doby nájmu, na podklade čoho konštatoval, že odporkyňa byt po skončení nájmu užívala naďalej bez právneho dôvodu a uložil jej povinnosť vypratať predmetný byt. V zmysle zmluvy o nájme bytu za obdobie užívania bytu bez právneho dôvodu uložil súd odporkyni vydať bezdôvodné obohatenie vo výške zodpovedajúcej dojednanému nájomnému, t. j. 100,- eur mesačne za obdobie od marca 2012 do júla 2012 v celkovej sume 500,- eur. Zároveň uložil odporkyni uhradiť v prospech navrhovateľa i príslušný úrok z omeškania (§ 517 ods. 2 OZ, § 3 nariadenia vlády 87/1995 Z. z.). Proti rozsudku okresného súdu doručila v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa. Vytýkala okresnému súdu, že sa nedostatočne vysporiadal s viacerými skutočnosťami a nesprávne posúdil skutkový stav. Nestotožnila sa s jeho záverom o tom, že nepreukázala v konaní dôvody zakladajúce absolútnu a relatívnu neplatnosť právneho úkonu, najmä z dôvodu absencie vôle, ktorá je jednou z podstatných náležitostí platného právneho úkonu. Uviedla, že nikdy nemala v úmysle predmetný byt predať, predovšetkým vzhľadom na tú skutočnosť, že nikdy nemala a tohto času ani nemá zabezpečený iný spôsob bývania, a teda u nej ani nikdy nebola daná vôľa smerujúca k uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Pod vplyvom konania navrhovateľa pristúpila na to, aby jej byt bol založený do doby, kým mu jej syn splatí svoj dlh, ktorý mal voči nemu. Hoci predmetnú kúpnu zmluvu podpísala, pred jej podpisom si ju neprečítala, mala za to, že ide o formu zábezpeky na zabezpečenie dlhu a tiež chcela mať od navrhovateľa pokoj, nakoľko s ním mala negatívne skúsenosti z predchádzajúcich stretnutí. Zastala názor, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetnému bytu. Nemohla sa preto stotožniť s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu o tom, že jej vôľa uzatvoriť kúpnu zmluvu s navrhovateľom bola vážna, slobodná a bezomylná, nakoľko má za to, že samotná vôľa vôbec daná nebola. Danosť vôle je jedným zo základných predpokladov každého právneho správania, tvorí podstatnú a neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú náležitosť právneho úkonu. Nestotožnila sa tiež so záverom okresného súdu o tom, že výpovede svedkov H. a Q. P. boli účelové. Ich výpovede boli založené na tom, čo svojimi zmyslami priamo vnímali v rámci predmetného sporu. Mala za to, že kúpna zmluva uzatvorená medzi účastníkmi 21.02.2011 je absolútne neplatný právny úkon, zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu i nájomnej zmluvy uzatvorenej v ten istý deň. V nadväznosti na to vyjadrila presvedčenie, že navrhovateľovi neprináleží ani právny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žiadala preto rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania, ktoré vyčíslila. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie postupom podľa § 221 ods. 1 písm. h), ods. 2 O. s. p. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci síce dostatočné dokazovanie, avšak z výsledkov vykonaného dokazovania nedospel k správnym skutkovým zisteniam a následne nevyvodil ani správny právny záver. Podľa § 153 ods. 1 O. s. p., súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Podľa § 132 O. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd pri rozhodovaní veci nepostupoval v zmysle vyššie uvedených zásad a citovaných ustanovení O. s. p., najmä nevyhodnotil listinné dôkazy založené v spise v súvislosti s tým, čo uviedli účastníci a vypočutí svedkovia. Z výpovede odporkyne a jej syna zhodne vyplýva, že pred podpisom kúpnej zmluvy syn odporkyne dlhoval peniaze tak navrhovateľovi, ako i jeho synovi. Vo vzťahu k navrhovateľovi syn odporkyne svoj dlh vyrovnal, avšak naďalej dlhoval peniaze vo vzťahu k synovi navrhovateľa a na pojednávaní pred okresným súdom syn odporkyne potvrdil, že peniaze vo vzťahu k synovi navrhovateľa naďalej dlhuje. Syn navrhovateľa ďalej vo výpovedi uviedol, že veci, ktoré sa týkajú jeho dlhu, prebral a riešil jeho otec a že byt mal byť zábezpekou, aby sa dlh platil. Výpovedi odporkyni a jej syna ako svedka napokon nasvedčuje i zmluva o pôžičke uzatvorená medzi synom odporkyne a navrhovateľom, kde síce ako veriteľ vystupuje exmanželka syna odporkyne a navrhovateľ ako svedok, ktorou mala exmanželka syna odporkyne poskytovať mu mesačne finančnú čiastku 170,- eur z titulu splácania pôžičky syna odporkyne vo vzťahu k navrhovateľovi až do sumy 13.278,- eur. Na podklade uvedeného sa javí hodnoverné tvrdenie odporkyne a ňou označených svedkov o tom, že byt mal slúžiť na vyrovnanie pôžičky jej syna vo vzťahu k buď synovi navrhovateľa alebo vo vzťahu k samotnému navrhovateľovi, ktorý dlh svojho syna prevzal, keď i dojednaná kúpna cena za prevod bytu sa zhodovala s výškou požičanej sumy a bola ustálená na sumu 13.278,- eur. Napokon i samotný navrhovateľ listom zo dňa 15. mája 2012, ktorý zasielal odporkyni, ju vyzýval na úhradu platieb za užívanie bytu a zároveň jej ponúkol byt na odkúpenie v cene 13.200,- eur, za takmer tú istú sumu, za akú od odporkyne byt nadobudol. V nadväznosti na uvedené možno podľa názoru odvolacieho súdu ustáliť, že pokiaľ by i odporkyňa v konaní nepreukázala absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ňou a navrhovateľom 21.02.2011, z dôvodov poukazovaných v ust. § 37 ods. 1 OZ, teda, že by právny úkon neurobila slobodne a vážne, mal súd absolútnu neplatnosť právneho úkonu na podklade vykonaného doplneného dokazovania posúdiť i v súlade s ust. § 3 ods. 1 a § 39 OZ, podľa ktorých výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Platí totiž, že právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Súd, tiež iný štátny orgán musí na túto neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu (ex officio) z úradnej povinnosti. Verejný záujem tu prevažuje nad osobnými záujmami účastníkov absolútne neplatného právneho úkonu, a to aj tých, ktorú neplatnosť sami nespôsobili ani ju nezavinili. Tak ako nemožno pričítať na ťarchu navrhovateľa to, že si odporkyňa kúpnu zmluvu neprečítala pred jej podpisom, tak nemožno ponechať bez povšimnutia, že výsledky vykonaného dokazovania naznačujú, že vykonaný prevod bytu mal slúžiť na úhradu pôžičky, ktorú mal syn odporkyne vo vzťahu k synovi navrhovateľa, splnenie ktorej ďalej za syna prevzal navrhovateľ. Ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, musí byť vykladané a uplatňované v súlade s Ústavou SR (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia, ktoré sa dotýka základných práv a slobôd, sa umožňuje dosiahnuť rovnaký cieľ a účel, aký sleduje Ústava SR, t. j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 13/00 z 10. júla 2001 uviedol, že „Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah tak môže dotknúť práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.“ Aj podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 Ústavy SR, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa (uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 418/2014 zo 14.10.2015). Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania a skutočností zadokumentovaných v spise, sa odvolaciemu súdu javí, že navrhovateľ uzatvorením kúpnej a následne nájomnej zmluvy s odporkyňou nesledoval legitímny cieľ zabezpečiť si bývanie, resp. vyriešiť svoju bytovú situáciu. Uzatvorená kúpna zmluva spolu s nájomnou zmluvou neboli nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie navrhovateľom sledovaného legitímneho cieľa - vyrovnania dlhu syna odporkyne vo vzťahu k jeho synovi, resp. nemu. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko okresný súd pri rozhodovaní veci z vykonaných dôkazov nedospel k správnym skutkovým zisteniam a následne vec ani správne právne neposúdil. V ďalšom konaní preto okresný súd prehodnotí prijaté závery a vec posúdi v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu. Pre prípad, ak by okresný súd ustálil absolútnu neplatnosť uzatvorenej kúpnej zmluvy medzi účastníkmi a následne i zmluvy nájomnej, nebude môcť navrhovateľovi priznať ani ním požadované bezdôvodné obohatenie, nakoľko právny úkon postihnutý absolútnou neplatnosťou nemá za následok vznik, resp. zmenu alebo zánik práv a povinností, nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému, čo znamená, že po ustálení absolútnej neplatnosti kúpnej a následnej nájomnej zmluvy sa len deklaruje to, že navrhovateľ sa nestal vlastníkom predmetu kúpnej zmluvy - sporného bytu, a pokiaľ ho odporkyňa naďalej užívala, užívala ho ako jeho vlastníčka. Okresný súd zároveň rozhodne i o trovách celého konania. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok prípustný nie je.