Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/147/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613200415 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5613200415.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Vladimír Richtárik - RILINE, s miestom podnikania Raveň 7137/12, 034 03 Ružomberok, IČO: 30 522 510, zastúpeného právnou zástupkyňou Mgr. Monikou Dubskou, advokátkou, so sídlom V. XX, XXX XX J., proti žalovanému: Obec Svätý Kríž, so sídlom 032 11 Svätý Kríž 152, IČO: 00 315 508, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Milanom Trnovským, advokátom, so sídlom Ulica M. V. F. XXXX/X, XXX XX E. F., v konaní o zaplatenie 32.597,36 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/49/2013-173 zo dňa 29.04.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/49/2013-173 zo dňa 29.04.2015 p o t v r d z u j e . O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd vyslovil, že základ nároku žalobcu proti žalovanému je daný. O trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ"), § 261 ods. 1, 5, 8 OBZ, § 323 ods. 1, 2 OBZ, § 387 ods. 1 OBZ, § 388 ods. 1 OBZ, § 394 ods. 2 OBZ, § 397 OBZ, § 400 OBZ, § 402 OBZ, § 407 ods. 1, 3, 4 OBZ, § 536 ods. 1 OBZ, § 1 ods. 2 OBZ, § 39 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ"), § 107 ods. 1, 2, 3 OZ, § 451 ods. 1, 2 OZ, § 457 OZ, § 458 ods. 1 OZ okresný súd vyslovil, že základ nároku žalobcu je daný. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa doručenou žalobou domáhal, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 32.597,36 Eur „spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne od 2. 9. 2008 do 14. 10. 2009 zo sumy 156.633,23 eur, vo výške 9% ročne od 15. 10. 2009 do 8. 12. 2009 zo sumy 116.633,23 eur od 9. 12. 2009 do 31. 12. 2009, zo sumy 99.633,23 eur od 1. 1. 2010 do 20. 10. 2011, zo sumy 43.597,36 eur, od 21. 10. 2011 do 30. 8. 2011 zo sumy 40.597,36 eur od 31. 8. 2011 do 16. 1. 2012, zo sumy 34.597,36 eur od 17. 10. 2012 do 4. 5. 2012, zo sumy 33.597,36 eur a od 5. 5. 2012 do zaplatenia zo sumy 32.597,36 eur. Návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ ako podnikateľ uzavrel s pôvodným odporcom Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná prevádzka, 032 11 Svätý Kríž 17, IČO: 00 51 80 34 zmluvu o dielo, ktorej predmetom bola rekonštrukcia komunikácie po výstavbe kanalizácie v obci Svätý Kríž, za cenu stanovenú dohodou, vo výške 156.633,23 eur s DPH. Dňa 3. 7. 2008 bola navrhovateľom vystavená faktúra č. 08VF0412, splatná 1. 9. 2008 na sumu 4.718.732,80 Sk (156.633,23 eur). Dňa 20. 10. 2008 bola navrhovateľom vystavená faktúra 08VF0804 na rozpočet vykonaných prác na sumu 6.647,17 eur splatná 27. 10. 2008. Dňa 14. 10. 2009 došlo k čiastkovej úhrade vo výške 40.000 eur, dňa 8. 12. 2009 bola faktúra čiastočne uhradená vo výške 17.000 eur, dňa 20. 10. 2011 došlo k čiastkovej úhrade vo výške 3.000 eur, dňa 30. 8. 2011 došlo k čiastkovej úhrade vo výške 6.000 eur, dňa 16. 1. 2012 došlo k čiastkovej úhrade vo výške 1.000 eur, dňa 4. 5. 2012 došlo k čiastkovej úhrade vo výške 1.000 eur. Dňa 31. 12. 2009 bola odporcom vystavená faktúra č. 2009054 na sumu 62.283,04 eur za práce na realizácii stavby kanalizácie podľa prílohy. Faktúra bola splatná 14. 1. 2010. Dňa 31. 12. 2009 bol navrhovateľom vystavený jednostranný zápočet pohľadávok a záväzkov, kde sa celkove započítali sumy z vystavenej faktúry č. 08VF0412 vo výške 56.035,87 eur a suma vo výške 6.647,17 eur z faktúry č. 08FV0804 proti faktúre odporcu č. 2009054. Dňa 1. 8. 2011 navrhovateľ a odporca uzatvorili dohodu o uznaní dlhu, kde dlžník uznal svoj dlh voči veriteľovi vo výške 43.597,36 eur. Odporca sám navrhol splátkový kalendár, ktorý neplnil. Podľa dohody mal odporca platiť každý mesiac od júna 2011 splátku vo výške 6.300 eur. Posledná splátka v decembri 2011 mala byť vo výške 5.797,36 eur. Navrhovateľ a odporca sa dohodli, že v prípade omeškania čo i len jednej splátky, je dlžník povinný splatiť dlh naraz k rukám veriteľa. Podľa § 324 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1 OBZ je odporca povinný platiť navrhovateľovi úroky z omeškania." Podľa výpisov zo živnostenského registra pôvodný žalovaný Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná prevádzka so sídlom 032 11 Svätý Kríž 17, IČO: 00 51 80 34 ukončil svoju činnosť ku dňu 28.02.2013. Na základe uznesenia zo zasadnutia Obecného zastupiteľstva v obci Svätý Kríž, konaného dňa 24.9.2012 č. 90/2012 bola príspevková organizácia Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná prevádzka zrušená ku dňu 31.12.2012. Uznesením zo zasadnutia obecného zastupiteľstva v obci Svätý Kríž zo dňa 22.2.2013 č. 18/2013 obec Svätý Kríž prebrala všetky práva a povinnosti podľa § 21 ods. 3 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy v znení neskorších predpisov po zrušenej príspevkovej organizácii Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná prevádzka. Dňa 17.12.2012 prijalo obecné zastupiteľstvo na svojom zasadnutí uznesenie č. 142/2012, ktorým zmenilo uznesenie obecného zastupiteľstva č. 90/2012 zo dňa 24.9.2012 tak, že príspevková organizácia Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná prevádzka sa zrušuje ku dňu 28.2.2013 (č.l. 47). Okresný súd mal preukázané, že v konaní je pasívne legitimovaná obec Svätý Kríž ako právny nástupca Obecného úradu Svätý Kríž, Drobná prevádzka so sídlom 032 11 Svätý Kríž 17, IČO: 00 51 80 34, ktorá zanikla dňa 28.2.2013 (po začatí konania na okresnom súde 16.1.2013). Predmetom konania vymedzeným žalobou („právne posúdenie veci na základe skutkového stavu tvrdeného žalobcom je vecou súdu") je „zaplatenie ceny zo zmluvy o dielo" „zo dňa 16.9.2007 (s predmetom plnenia: rekonštrukcia komunikácie po výstavbe kanalizácie za cenu 4.718.732,80 Sk špecifikované podľa druhu a množstva v článku III. zmluvy o dielo č. l. 34 a nasl. a ústnej zmluvy o dielo za práce vykonané podľa rozpočtu 20. 10. 2008 v sume 6 647,17 eur, ktorú považoval navrhovateľ za uhradenú započítaním č. l. 9,16 ) uplatnené navrhovateľom voči odporcovi faktúrami (daňovými dokladmi č. 08VF0412 na sumu 4.718.732,80 Sk, t.j. 156.633,23 eur, ktorá bola splatná k 1. 9. 2008 a č. 08VF0804 zo dňa 20. 10. 2008 na sumu 6.647,17 eur, ktorá bola splatná 27. 10. 2008) Navrhovateľ tvrdil uzavretie písomnej zmluvy o dielo dňa 16. 9. 2007 medzi navrhovateľom ako zhotoviteľom a právnym predchodcom odporcu ako objednávateľom (t.j. Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná prevádzka so sídlom 032 11 Svätý Kríž 17, IČO: 00 51 80 34)." Medzi účastníkmi nebolo sporné, že za žalobcu konal splnomocnený zástupca žalobcu B. J. ako jeho zástupca v súlade s § 13 ods. 1 OBZ. Za právneho predchodcu žalovaného konal Dušan Matejka (aj v prípade ústnej zmluvy o dielo zástupca žalobcu B. J. konal iba s Dušanom Matejkom a ak bolo plnené z ústnej zmluvy v roku 2008 platí o tejto zmluve to isté, čo o písomnej zmluve o dielo vo vzťahu ku konajúcim osobám za zmluvné strany), starosta obce Svätý Kríž, ktorý nebol štatutárom právneho predchodcu žalovaného. Žalovaný ako právny nástupca objednávateľa, ktorý zanikol a jeho práva a povinnosti prešli na zriaďovateľa - obec Svätý Kríž, robil sporným uzavretie zmluvy o dielo zo strany objednávateľa (právneho predchodcu). Žalovaný tvrdil, že on a ani jeho právny predchodca nemal k dispozícii písomné vyhotovenie zmluvy o dielo. Z predloženej písomnej zmluvy o dielo bolo zistené, že ako objednávateľ je označený „Obec Svätý Kríž, Drobná prevádzka, 032 11 Svätý Kríž 17, IČO: 00 518 034" (správne by malo byť Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná prevádzka, 032 11 Svätý Kríž 17, IČO: 00 518 034). Pri označení objednávateľa bola časť obchodného mena objednávateľa nesprávne uvedená ako Obec Svätý Kríž, mal byť uvedený Obecný úrad Svätý Kríž. V čase, keď mala byť uzavretá zmluva o dielo 16.9.2007, boli štatutármi právneho predchodcu žalovaného Stanislav Mičuda a Juraj Kosír (č.l. 130 spisu). Ani jeden z nich zmluvu neuzatváral a nemal o nej vedomosť. Z výsluchu svedka B. J. bolo zistené, že zmluvu uzatváral za právneho predchodcu žalovaného Dušan Matejka, ktorý bol v tom čase starostom obce Svätý Kríž, ale nebol oprávneným konať za právneho predchodcu žalovaného. Predmetom zmluvy bola rekonštrukcia komunikácie po výstavbe kanalizácie. V zmluve o dielo bolo plynutie záručnej doby viazané na písomné odovzdanie a prevzatie diela do užívania s tým, že pred ukončením záručnej doby zvolá objednávateľ hodnotenie stavu diela, ktoré bude vykonané v poslednom mesiaci záručnej doby spoločnou prehliadkou. Cena diela bola dohodnutá vo výške 3.965.321,68 Sk bez DPH (s 19% DPH vo výške 4.718.732,80 Sk). Splatnosť bola dohodnutá 120 dní od vystavenia faktúry po odovzdaní prác do 30.6.2008. V článku VI bod 6.1 sa zmluvné strany dohodli, že o odovzdaní a prevzatí diela spíšu protokol o odovzdaní a prevzatí, ktorý bude podpísaný osobami oprávnenými konať v technických veciach. Žalobca si právo na plnenie uplatnil vystavením faktúr - daňových dokladov č. 08VF012 zo dňa 3.7.2008, splatná 1.9.2008 na sumu 4.718.732,80 Sk (156.633,23 Eur) a faktúrou č. 08VF0804 zo dňa 20.10.2008 na sumu 6.647,17 Eur, splatnou 27.10.2008. Takáto zmluva (písomná i ústna) sú absolútne neplatné právne úkony, lebo za „objednávateľa" (právneho predchodcu žalovaného) nekonal štatutár a ani iným zákonným spôsobom oprávnená osoba v rozpore s § 13 ods. 1 OBZ, o čom žalobca nemal vedomosť na rozdiel od „osoby konajúcej za právneho predchodcu odporcu Dušana Matejku", ktorý musel mať vedomosť, že nie je štatutárom právneho predchodcu žalovaného a ani osobou oprávnenou konať za neho na základe plnej moci (pre jej úplnú absenciu). Právny úkon je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ) a vôľu nemôže prejaviť (vytvoriť za právnickú osobu) fyzická osoba, ktorá nie je jej štatutárom a teda nemá oprávnenie konať za právnickú osobu. V tomto prípade nejde o prekročenie oprávnenia konať za právnickú osobu vyplývajúceho zo splnomocnenia, či z iných skutočností (napr. § 13 ods. 3, § 15, § 16 OBZ), ale o absenciu práva konať za právnickú osobu, lebo Dušan Matejka v tom čase nebol osobou, ktorá by mala akékoľvek oprávnenie konať za vyššie uvedenú právnickú osobu, čo je v rozpore so zákonom (§ 13 ods. 1 OZ, § 34 OZ) a takýto právny úkon je neplatný podľa § 39 OZ. Dušan Matejka vykonával v tom čase funkciu štatutára obce Svätý Kríž. Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná prevádzka bola samostatná právnická osoba s právnou subjektivitou zriadená obcou Svätý Kríž, s osobami určenými konať za právnickú osobu - štatutármi (Juraj Kosír, Stanislav Mičuda v rokoch 2007, 2008). Plnenie bez právneho dôvodu je bezdôvodným obohatením žalovaného. Žalobca tvrdil, že žalovaný plnil čiastočne na jeho účet s uvedením variabilného symbolu 80412 vytvoreného z čísla faktúry 08VF0412. Na účet žalobcu bolo plnené (podľa výpisov z účtu) s uvedením variabilného symbolu 80412 dňa 14.10.2009 vo výške 40.000,- Eur, dňa 8.12.2009 vo výške 17.000,- Eur, dňa 20.10.2011 vo výške 3.000,- Eur, dňa 30.8. 2011 vo výške 6.000,- Eur, dňa 16.1.2012 vo výške 1.000,- Eur a naposledy dňa 4.5.2012 vo výške 1.000,- Eur. V tom čase boli štatutármi právneho predchodcu žalovaného: Juraj Kosír, Stanislav Mičuda (ktorí o veci nemali žiadnu vedomosť, najmä nedávali pokyny na úhradu dlhu) a Dušan Matejka (na základe jeho pokynov sa plnilo žalobcovi, čo vyplývalo z výpovedí svedkov A. Q. - účtovníčky právneho predchodcu žalovaného, T. Z. - bývalej zamestnankyni žalovaného a právneho predchodcu žalovaného). „1./Čiastočné plnenie má účinky uznania zvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 OBZ, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Zo žiadneho prejavu právneho predchodcu odporcu nevyplýva popieranie práva na plnenie navrhovateľa." „Keďže právny predchodca odporcu plnil navrhovateľovi z neplatného právneho úkonu, titulom plnenia bolo bezdôvodné obohatenie. V čase čiastočného plnenia nebolo žiadnym spôsobom spochybňované právo navrhovateľa na plnenie za navrhovateľom poskytnuté plnenie právnemu predchodcovi odporcu spočívajúce vo výkonoch (špecifikovanom v zmluvách o dielo), za ktoré má právo na poskytnutie peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 OZ). Plnenie titulom bezdôvodného obohatenia (peňažná náhrada) nie je totožné s plnením zmluvnej ceny. Dňa 31.12.2009 vystavil žalobca jednostranný zápočet právneho predchodcu žalovaného voči žalobcovi vyúčtovanou faktúrou č. 2009054 zo dňa 31.12.2009, splatnej 14.1.2010, na sumu 62.683,04 Eur s 19% DPH za práce na realizácii stavby kanalizácie obce Svätý Kríž podľa prílohy, na základe dodacieho listu č. 2009054 proti pohľadávkam žalobcu voči právnemu predchodcovi žalovaného, ktoré sú predmetom súdneho konania, faktúry č. 08VF0412 vo výške 56.035,87 Eur a faktúry č. 08VF0804 vo výške 6.647,17 Eur. Ku dňu stretnutia vzájomných pohľadávok spôsobilých na započítanie splatnosťou pohľadávky právneho predchodcu žalovaného voči žalobcovi 14.1.2010, malo dôjsť k úhrade celej pohľadávky vo výške 6.647,17 Eur (faktúra č. 08VF0804) a čiastočne vo výške 56.035,87 Eur (faktúra č. 08VF0412). Žalobca tvrdil dlh na istine titulom ceny diela vo výške 32.597,36 Eur. Žalobca tvrdil písomné uzavretie dohody o uznaní dlhu zo dňa 1.8.2011, ktorú uzavrel za žalobcu jeho splnomocnený zástupca B. J. a za právneho predchodcu žalovaného štatutár Dušan Matejka (podľa výpovede svedka B. J. a písomného vyhotovenia listiny). Z predloženej dohody o uznaní dlhu bolo zistené, že na jej začiatku je ako dlžník označená „Obec Svätý Kríž - v zastúpení starostom obce, Drobná prevádzka" bez bližšej identifikácie (IČO, sídlo a pod.). V závere cez podpis dlžníka je pečiatka a ako dlžník je uvedený „Obecný úrad, Drobná prevádzka Svätý Kríž 032 11". V rozhodnom období k 1.8.2011 bol štatutárom právneho predchodcu žalovaného aj Dušan Matejka a ďalší dvaja štatutári Stanislav Mičuda a Juraj Kosír (ktorí nemali vedomosť o dohode o uznaní dlhu). Žalovaný ako právny nástupca nemal vedomosť o dohode o uznaní dlhu. V dohode o uznaní dlhu sa uvádza záväzok dlžníka voči veriteľovi „vo výške 43.597,36 Eur na základe neuhradenej faktúry č. 080412 od 3.7.2008" ku dňu 1.8.2011, ktorý dlh dlžník v uvedenej výške uznáva a zaväzuje sa ho uhradiť v termínoch uvedených v dohode o splátkovom kalendári, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť písomného uznania dlhu. V prípade omeškania čo i len jednej splátky je dlžník povinný splatiť celý dlh naraz k rukám veriteľa. Počnúc mesiacom jún 2011 a končiac mesiacom december 2011, vždy do 15. dňa je dlžník povinný splácať veriteľovi dlh vo výške 6.300 Eur a poslednú splátku vo výške 5.797,36 Eur. Po 1.8.2011 bolo plnené žalobcovi 30.8.2011 vo výške 6.000 Eur, 20.10. 2011 vo výške 3.000 Eur, 16.1.2012 vo výške 1.000 Eur a 4.5.2012 vo výške 1.000 Eur. „Vada v označení účastníka resp. nepresne uvedené obchodné meno v dohode (resp. uznaní záväzku) nespôsobuje sama osebe neplatnosť, lebo z celého obsahu právneho úkon vyplýva, že tento úkon urobil za právneho predchodcu odporcu štatutár Dušan Matejka a z pečiatky cez podpis štatutára je zrejmé kto konal (Obecný úrad, Drobná prevádzka, 032 11 Svätý Kríž). Aj ďalšie skutkové okolnosti svedčia v prospech takéhoto výkladu, najmä predchádzajúce plnenie navrhovateľa v prospech právneho predchodcu odporcu, hoci aj z neplatnej zmluvy o dielo. Označenia právneho predchodcu odporcu z použitej pečiatky na listine je možné nepochybne zistiť (o koho ide), najmä z obchodného mena a sídla uvedením obce Svätý Kríž. Uznanie záväzku sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 323), lebo je úplne právne upravený Obchodným zákonníkom. Tento právny úkon spĺňa náležitosti písomnej formy i určenie uznania voči konkrétnemu veriteľovi." Na rozdiel od úpravy v OZ sa nevyžaduje určenie výšky, ani právneho dôvodu uznávaného záväzku. Stačí ak je v uznaní záväzku bezpečne identifikovateľný hoci odkazom na faktúru (080412 /t.j. 08VF0412/ z 3.7.2008, vo výške ku dňu uznania 43.597,36 Eur), ktorý ho kvantifikuje a odlišuje od iných záväzkov, čím vznikla vyvrátiteľná domnienka, že záväzok v čase uznania existoval. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o neexistencii záväzku prechádza na dlžníka - žalovaného. Žalovaný nepreukázal neexistenciu záväzku voči žalobcovi. „Rovnaké účinky ako uznanie záväzku má aj čiastočné plnenie nepremlčaného záväzku (§ 407 ods. 3 OBZ). Uznať možno aj premlčaný záväzok. Písomným uznaním záväzku plynie nová štvorročná premlčacia lehota od tohto uznania (v uznanej časti) t. j. od 1.8.2011. Na pojednávaní zástupkyňa navrhovateľa argumentovala nielen písomnou zmluvou o dielo ale aj ústnou zmluvou o dielo, ktorej predmetom bola pokládka obrubníkov podľa rozpočtu vykonaných prác. Túto pohľadávku (6.647,17 eur) považoval za uhradenú navrhovateľ už v čase začatia súdneho konania 16.1.2013. Odporca namietal plnenie navrhovateľa, o ktorom neexistuje doklad. Odporca poukazoval na to, že faktúra z ústnej zmluvy o dielo na sumu 6.647,17 eur bola vystavená v roku 2008, keď sa ešte mena euro na Slovensku nepoužívala. Odporca poukazoval na výpoveď L. B., kontrolórky obce, podľa ktorej Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná prevádzka ako právny predchodca odporcu nemal kapacity na vykonanie prác pre navrhovateľa na realizáciu stavby kanalizácie vo fakturovanej výške 62.683,04 eur faktúrou č. 2009054 (vystavenej právnym predchodcom odporcu voči navrhovateľovi, ktorá bola použitá na započítanie s pohľadávkami navrhovateľa). Predmet konania, ktorým je peňažné plnenie je vymedzený návrhom a výšku sumy požadovanej navrhovateľom nemôže súd prekročiť." Žalovaný sa bránil, že v čase uzavretia zmluvy o dielo 16.9.2007 nebol Dušan Matejka štatutárom objednávateľa Obecného úradu Svätý Kríž, Drobnej prevádzky a nebol ani starostom, lebo mu zanikol mandát. Uznanie dlhu mala urobiť obec k 01.08.2011, ale Dušanovi Matejkovi zanikla funkcia starostu už k 30.6.2011, pred dobou uzavretia dohody o uznaní dlhu. V prípade uznania dlhu konal Dušan Matejka ako štatutár právneho predchodcu žalovaného a nie za obec ako jej štatutár - starosta. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný namietal premlčanie ceny diela z písomne uzavretej zmluvy o dielo, pokiaľ by bola zmluva platná a aj z bezdôvodného obohatenia, pokiaľ by bola zmluva neplatná. Okresný súd posúdil zmluvu o dielo ako neplatný právny úkon „(z dôvodov uvedených vyššie v odôvodnení)". Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa riadi úpravou v OBZ „(RO NS SR z 26. 2. 2004 sp. zn. 4Obo 57/03, sp. zn. IV. ÚS 214/04, RO NS SR zo 6. 10. 2005 sp. zn. 5Obo 86/2005)". Právo na bezdôvodné obohatenie sa premlčuje za štyri roky. Predmetom konania je vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy, preto okresný súd vychádzal z toho, že premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď k plneniu žalobcu došlo. Preto nebola rozhodujúca vedomosť strany o neplatnosti zmluvy, ale okamih, kedy k plneniu z neplatnej zmluvy došlo (§ 394 ods. 2 OBZ). Vychádzajúc z tvrdenia žalobcu a faktúry č. 08VF0412 k plneniu došlo 3.7.2008 a toto právo by sa premlčalo po štyroch rokoch, keby nedošlo k uznaniu záväzku žalovaným. Žalobca predložil okresnému súdu dohodu o uznaní dlhu a je zrejmé, že okrem uznania dlhu dochádzalo i k čiastočným úhradám v období od 8.12.2009 až do 4.5.2012. K premlčaniu nároku titulom bezdôvodného obohatenia nedošlo, lebo právny predchodca žalovaného písomne uznal svoj záväzok (§ 407 ods. 1 OBZ), čím začala plynúť nová štvorročná premlčacia doba od uznania záväzku 1.8.2011 (žaloba bola podaná na okresnom súde pred jej uplynutím 16.1.2013). Účinky uznania záväzku (1.8.2011) nastávajú aj v prípade, keď bola pohľadávka v čase uznania už premlčaná (§ 323 ods. 1 OBZ). Samosudkyňa účastníkom konania podľa § 100 ods. 1 OSP uviedla (č.l. 156-157 spisu), že zmluva o dielo zo dňa 16.9.2007 nebola uzavretá žiadnym zo štatutárov Obecného úradu Svätý Kríž, Drobnej prevádzky: Jurajom Kosírom a Stanislavom Mičudom. Nárok žalobcu okresný súd kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie č.l. 170 (plnenie z neplatného právneho úkonu, t.j. zmluvy). Žalobca „prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne uviedol, že žalobu skutkovo meniť nebudú, ale navrhla znalecké dokazovanie na určenie výšky plnenia navrhovateľa vzhľadom na právne posúdenie nároku súdom titulom bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľ požaduje rovnaké plnenie, pri nezmenenom opise rozhodných skutočností, čiže sa mení iba právna kvalifikácia zo zmluvného plnenia na bezdôvodné obohatenie. Právne posúdenie je vecou súdu a o zmenu žaloby nejde, ak sa mení iba právna kvalifikácia." Nie je povinnosťou účastníka právne kvalifikovať svoj návrh. Podľa ustálenej judikatúry peňažným plnením z bezdôvodného obohatenia nie je hodnota vynaložených prostriedkov žalobcu (v cene podľa neplatnej zmluvy o dielo), ale vlastné zhodnotenie majetku žalovaného investíciami žalobcu, lebo nie je rozhodujúce, čo žalobca ako oprávnený stratil, ale čo žalovaný nadobudol. Okresný súd rozhodol rozsudkom podľa § 152 ods. 2 OSP o základe nároku žalobcu, ktorým je plnenie titulom bezdôvodného obohatenia. „Z dôvodu hospodárnosti konania, ktoré si vyžiada dokazovanie znaleckým posudkom, keďže sporným je aj základ nároku navrhovateľ proti odporcovi." Okresný súd vyslovil, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí o celej veci. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa nestotožnil so závermi okresného súdu v napadnutom rozsudku, pretože podľa neho prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí riadne neposúdil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v predmetnej právnej veci, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa žalobou zo dňa 28.12.2012 domáhal zaplatenia 32.597,36 Eur s príslušenstvom, pričom svoj nárok na zaplatenie istiny odôvodňoval vykonaním prác - rekonštrukcia komunikácie po výstavbe kanalizácie v Obci Svätý Kríž a poukazoval na uzatvorenie Dohody o uznaní dlhu zo dňa 01.08.2011 (ďalej len „dohoda o uznaní dlhu"). Podľa žalovaného „táto dohoda bola od počiatku absolútne neplatná". V zmysle § 37 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. V tejto dohode o uznaní dlhu v časti označenia zmluvných strán „dlžník" je uvedená Obec Svätý Kríž, avšak chýba špecifikácia zmluvnej strany, v čom bol podľa žalovaného rozpor, keďže nebolo zrejmé, kto vystupuje v právnom postavení dlžníka. Okresný súd podľa žalovaného nesprávne posúdil a vyhodnotil listinný dôkaz označený ako dohoda o uznaní dlhu, keď tvrdil, že vada v označení účastníka, resp. nepresne uvedené obchodné meno v dohode nespôsobuje sama o sebe neplatnosť. Podľa žalovaného nemožno uznať dlh, vyplývajúci zo záväzku, ktorý je absolútne neplatný, nakoľko absolútne neplatný právny úkon nemožno dodatočne konvalidovať, ani nemôže dodatočne odpadnúť dôvod jeho neplatnosti. Uznaním dlhu nevzniká nový právny vzťah, len sa modifikuje už existujúci, keďže však uznanie dlhu vychádzalo zo Zmluvy o dielo zo dňa 16.09.2007, ktorá je absolútne neplatným právnym úkonom, mal žalovaný za to, že aj dohoda o uznaní dlhu je od počiatku absolútne neplatná. V odvolaní žalovaný tiež uviedol, že okresný súd nesprávne posúdil námietku premlčania, z titulu bezdôvodného obohatenia, keď premlčanie práva na vydania bezdôvodného obohatenia sa riadi úpravou v OBZ, a teda právo na bezdôvodné obohatenie sa premlčuje za štyri roky, vzhľadom na skutočnosť, že dohoda o uznaní dlhu je podľa žalovaného od počiatku absolútne neplatná, tak fakticky nikdy nenastali právne účinky tejto dohody, ide o pohľadávku premlčanú. Okresný súd vo veci vydal tzv. meritórne rozhodnutie, ktorým určil, že základ nároku žalobcu proti žalovanému je daný. Žalovaný sa stotožnil s judikatúrou, keď rozsudok všeobecného súdu len o základe prejednávanej veci - tzv. medzitýmny rozsudok musí obsahovať odôvodnenie preukázateľne vychádzajúce z objektívneho postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie. Ak sa všeobecný súd v odôvodnení takéhoto rozsudku vôbec nezaoberá zásadnou odvolacou námietkou účastníka konania, ktorá by mohla v konečnom dôsledku spochybniť základ nároku druhého účastníka konania a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s ňou nevysporiada, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu v tomto smere považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 410/06 z 2. augusta 2007). Okresný súd podľa žalovaného riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie vydať vo veci medzitýmny rozsudok, keď sa iba obmedzil na konštatovanie, že takto rozhodol z dôvodu hospodárnosti konania, ktoré si vyžiada dokazovanie znaleckým posudkom, keďže sporným je aj základ nároku žalobcu proti žalovanému. Žiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle § 221 ods. 1 OSP zmenil, alebo aby odvolací súd zrušil rozhodnutie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právnej zástupkyne, ktorý sa so žalovaným nestotožnil. Žalobca poukázal na to, že dňa 03.07.2008 bola žalobcom vystavená faktúra č. 08VF0412, dátum splatnosti 01.09.2008 na sumu 4.718.732,80 Sk, (156.633,23 Eur). Dňa 20.10.2008 bola žalobcom vystavená faktúra na rozpočet vykonaných prác na sumu 6.647,17 Eur. Táto faktúra bola splatná 27.10.2008. Dňa 14.10.2009 došlo k čiastkovej úhrade vo výške 40.000,- Eur. Dňa 08.12.2009 bola faktúra čiastočne uhradená vo výške 17.000,- Eur. Dňa 20.10.2011 došlo k čiastkovej úhrade vo výške 3.000,- Eur. Dňa 01.08.2011 došlo k uzatvoreniu dohody o uznaní dlhu vo výške 43.597,36 Eur. Dňa 30.08.2011 došlo k čiastkovej úhrade vo výške 6.000,- Eur. Dňa 16.01.2012 došlo k čiastkovej úhrade vo výške 1.000,- Eur. Dňa 04.05.2012 došlo k čiastkovej úhrade vo výške 1.000,- Eur. Námietka premlčania, ktorá bola vznesená žalovaným zrejme z dôvodu právnej istoty bola okresným súdom vyhodnotená ako nedôvodná. Žalobca zdôraznil, „že na daný prípad je možné okrem iného aplikovať ustanovenia o vydaní bezdôvodného obohatenia podľa §451 ods. 2 a to plnenie z neplatného právneho úkonu. Právny úkon, podpísanie zmluvy o dielo za stranu objednávateľa urobila osoba, ktorá nebola oprávnená podpisovať v mene odporcu. Za plnenie na základe neplatného právneho úkonu sa považuje také plnenie, ktoré bolo poskytnuté na základe právneho úkonu, ktorý nemal náležitosti predpokladané pre platnosť právneho úkonu v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka." Vzhľadom na konštantnú judikatúru súdov uviedol, že súdy vo svojich rozhodnutiach vysvetľujú, že o plnenie bez právneho dôvodu (pod slovom plnenie treba rozumieť najčastejšie peňažné plnenie) ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od začiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna skutočnosť, ktorou je spravidla zmluva, síce nastala, ale tento právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný). To znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie. Pri posudzovaní vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia treba uvedené skutkové podstaty dôsledne rozlišovať. V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy OZ v § 457 totiž upravuje jeho dôsledky tak, že stanovuje vzájomnú povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2005, sp.zn. 4 Cdo 237/2005). Medzi účastníkmi konania nikdy nebolo sporné, že bola uzatvorená zmluva o dielo, na podklade ktorej bolo plnené, hoci sa neskôr preukázalo, že bola zo strany žalovaného uzatvorená osobou, ktorá nemohla ako štatutár podpisovať.„Rozsudok Veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo 4781/2009 zo dňa 16.05.2012: Aj v obchodných záväzkových vzťahoch platí, že pokiaľ sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní vzájomne si vrátiť všetko, čo podľa tejto zmluvy dostali, prihliadne súd k námietke premlčania len vtedy, pokiaľ by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať." Bezdôvodné obohatenie žalovaného je bezdôvodným obohatením na základe plnenia z neplatného právneho dôvodu. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 1 OZ) sa viaže k vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 OZ) sa odvíja od okamihu, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Zo skutkových zistení vyplývalo, že účastníci konania uzatvorili zmluvu o dielo 16.09.2007. Dielo bolo dokončené a odovzdané podľa vyjadrení účastníkov konania v júli 2008. Faktúra za vykonané dielo bola splatná v septembri 2008, pričom cena bola čiastočne plnená a tiež neskôr 01.08.2011 došlo k uzatvoreniu dohody o uznaní dlhu, kedy posledná splátka mala byť uhradená vo februári 2012 vo výške 5797,36 Eur. Podľa žalobcu došlo k platnému uznaniu dlhu dohodou o uznaní dlhu, v ktorom je presne špecifikovaný záväzok žalovaného prostredníctvom uvedenia sumy dlhu, čísla faktúry. Je tam uvedený spôsob plnenia v splátkach, ktoré boli aj čiastočne realizované a následne platby žalovaného v sume 8000,- Eur mali charakter čiastočných úhrad za cenu diela a to bez ohľadu na to, či medzi účastníkmi došlo k platnému alebo neplatnému uzatvoreniu zmluvy o dielo. Za postačujúci právny dôvod k plneniu je totiž potrebné považovať formuláciu dohody o uznaní dlhu, a to priamo uvedenie čísla faktúry a právny dôvod plnenia. Podstatné bolo to, že plnenie bolo poskytnuté žalovaným aj po tom, ako došlo k neplatnému uzatvoreniu písomnej zmluvy o dielo, že plnenie zo zmluvy o dielo bolo poskytnuté a žalovaným prijaté v súvislosti s rekonštrukciou cestnej komunikácie po stavbe kanalizácie v obci, čo potvrdili aj viacerí svedkovia vo svojich svedeckých výpovediach. Ak po podpísaní dohody o uznaní dlhu poskytne jedna strana niečo, čo má byť predmetom jej záväzku zo zmluvy, je určená vyvrátiteľná domnienka, že v pochybnostiach sa plnenie poskytnuté medzi účastníkmi po uzatvorení zmluvy, z ktorej záväzok vznikol, resp. jeho existencia bola uznaná, považuje za plnenie, t.j. za splátku na dohodnutú cenu o dielo resp. splátku dlhu. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať (plynúť) predtým, než bezdôvodné obohatenie vzniklo. Môže začať (plynúť) najskôr s počiatkom objektívnej premlčacej doby. Bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu, vzniká okamihom, kedy sa zistila neplatnosť právneho úkonu už poskytnutého plnenia. Neplatnosť právneho úkonu - uzatvorenia zmluvy o dielo sa zistila až vykonaním dokazovania na pojednávaní doložením vyhlásenia Okresného úradu Liptovský Mikuláš, živnostenského odboru, ktorý bol oboznamovaný na pojednávaní vo veci samej. Ak v súvislosti so zmluvou do dielo žalobca poskytol plnenie vo forme dodania betónov, asfaltov, prác a iných a žalovaný toto prevzal v roku 2008, stáva sa toto plnenie bezdôvodným obohatením vo chvíli, kedy sa vytvoril stav, z ktorého je zrejmé, že k zaplateniu ceny za dielo nedôjde. Žaloba v danej veci bola podaná 16.01.2013, pričom subjektívna a objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 1, 2 OZ) by u žalobcu uplynula až v roku 2015, resp. v roku 2016. Z uvedeného vyplývalo, že pohľadávka uplatnená žalobcom nebola premlčaná, s čím sa okresný súd podľa žalobcu dostatočne vyporiadal. „V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo 5/2011 „Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku. Základ uplatneného nároku definuje iba teória a judikatúra. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. Za základ prejednávanej veci, o ktorom môže súd rozhodnúť' medzitýmnym rozsudkom, treba spravila považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má súd o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku (RVJ968)." Posúdenie predbežnej otázky nemožno v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale sa môže prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia (R611965). Medzitýmnym rozsudkom môže byť rozhodnuté len o základe prejednávanej veci, nikdy len o dielčej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného návrhu (R 44/1996). Rozhodnutím o základe prejednávanej veci nie je riešenie predbežnej otázky pre rozhodovanie vo veci samej. Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, § 456 veta prvá OZ, § 458 ods. 1 veta prvá OZ bezdôvodné obohatenie je konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať, pričom je pritom vyjadrená všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať a tiež je vymedzený pojem bezdôvodného obohatenia. Zákon v tomto ustanovení uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia (piata je obsiahnutá v § 454). Teda podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon, že nejde o prípad, kedy OZ „napriek majetkovému prospech bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Pre takýto záver bolo treba v konaní bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, ktorý z odporcov a v akej konkrétnej výške mal bezdôvodné obohatenie získať, ktorému z navrhovateľov a v akej konkrétnej výške mala vzniknúť nemajetková ujma a príčinnú súvislosti medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Dôkazná povinnosť bola pritom na navrhovateľoch, ktorý nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v konaní uplatnili. A následne, o akú konkrétnu formu bezdôvodného obohatenia (ak vzniklo), upravenú v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, išlo." Záväzok môže byť v uznaní špecifikovaný aj číslom faktúry, jej dátumom, vrátane uvedenia dôvodu vzniku záväzku (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Odo 181/2005, zo dňa 21. marca 2006). Podľa § 323 ods. 1 prvá veta OBZ platí, že ak uzná niekto písomne svoj určitý záväzok má sa za to, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v dobe uznania. Účinkom uznania záväzku (okrem toho, že odo dňa uznania začína plynúť nová premlčacia doba) je uplatnenie vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že sa má za to, že v dobe uznania záväzok v uznanom rozsahu trvá, čo má za následok presun dôkazného bremena z oprávneného na povinného. V prípadnom spore preto žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý si žalobou od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne uznal s účinkami podľa § 323 OBZ. „S ohľadom na konštrukciu vyvrátiteľnej právnej domnienky nemusí žalobca v takom prípade preukazovať vznik a predpoklady žalobného nároku a je naopak na žalovanom (v dôsledku prechodu dôkazného bremena), aby preukázal, že záväzok v dobe uznania netrval alebo po tomto uznaní zanikol. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 10. januára 2008, sp. zn. 32 Cdo 4465/2007) Uznanie záväzku zachytáva stav ku dňu uznania, avšak dôkazné bremeno ohľadom neexistencie alebo zániku uznaného záväzku (či už ku dňu uznania alebo k neskoršiemu dátumu) spočíva na dlžníkovi, prípadne na ručiteľovi.(uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 1. novembra 2006, sp. zn. 29 Odo 953/2004). „Ak súd nerešpektoval § 133 OSP a vychádzal z toho, že nemožno zaujať spoľahlivý záver, že medzi stranami sporu existoval právny vzťah, z ktorého by vyplývala povinnosť žalovaného zaplatiť žalovanú čiastku, jeho postup bol v danom prípade v rozpore s § 133 OSP, nakoľko smeroval k preukázaniu toho, čo malo byť považované za preukázané (existencia záväzku medzi žalobcom a žalovaným).(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25. októbra 1999, sp. zn. 29 Cdo 2854/1999) Navrhol, aby krajský súd vydal rozhodnutie, ktorým „Odvolanie odporcu sa zamieta. Odporca je povinný nahradiť trovy odvolacieho konania vo výške 494,73€, pozostávajúce z jedného úkonu právnej pomoci podľa §13a ods. 1 písm. b)- podanie vyjadrenia k odvolaniu a režijného paušálu vo výške 8,39 € za rok 2015, a to v lehote do troch dní -od právoplatnosti rozhodnutia v príslušnej výške k rukám právneho zástupcu navrhovateľa." Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd určil, že základ nároku žalobcu proti žalovanému je daný, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0. V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/147/2015-197 zo dňa 15.03.2016 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline. Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP"), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný, bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie správnosti meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým určil, že základ nároku žalobcu proti žalovanému je daný, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na rozhodnutie okresného súdu, v zmysle ktorého bolo konštatované, že základ nároku žalobcu proti žalovanému je daný. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci. V rámci podaného odvolania žalovaný namietal závery okresného súdu, pričom argumentoval tým, že okresný súd riadne neposúdil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v predmetnej právnej veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami krajský súd konštatuje, že pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 16.06.2015 (č.l. 186 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného. Nosným dôvodom odvolania žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu bola argumentácia, že „táto dohoda bola od počiatku absolútne neplatná. V zmysle ustanovenia § 37 Zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), keď „Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný", v tejto dohode o uznaní dlhu v časti označenia zmluvných strán „dlžník" je uvedená Obec Svätý Kríž, avšak chýba špecifikácia zmluvnej strany, v čom nachádzame rozpor s vyššie uvedeným ustanovením, keďže z tohto nie je zrejmé, kto vystupuje v právnom postavení dlžníka". V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaného však považuje krajský súd za podstatné zdôrazniť, že uvedená argumentácia žalovaného bola už predmetom posúdenia súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa sa podľa krajského súdu dostatočne zaoberal touto argumentáciou žalovaného v rámci ním produkovanej obrany. Je zrejmé, že okresný súd predmetný úkon, a to uznanie dlhu nevyhodnotil ako absolútne neplatný, ktorú argumentáciu podrobne zdôvodnil a svoje myšlienkové pochody dostatočne ozrejmil, preto na základe tohto odvolacieho dôvodu žalovaného nebol vytvorený pre krajský súd dostatočný priestor pre odklon od záverov súdu prvého stupňa v tejto rovine, na ktoré odvolací súd cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Nemožno potom práve vo väzbe na tieto závery a v tomto smere prehliadnuť, že žalobca pred súdom prvého stupňa tvrdil, že žalovaný plnil čiastočne na jeho účet s uvedením variabilného symbolu 80412, vytvoreného z čísla faktúry 08VF0412. Na účet žalobcu bolo plnené podľa výpisov z účtu vedením variabilného symbolu dňa 14.10.2009 vo výške 40.000,- Eur, dňa 08.12.2009 vo výške 17.000,- Eur a dňa 20.10.2011 vo výške 3.000,- Eur, dňa 30.08.2011 vo výške 6.000,- Eur, dňa 06.01.2012 vo výške 1.000,- Eur a naposledy dňa 04.05.2012 vo výške 1.000,- Eur, ktoré skutočnosti žalovaný v konaní relevantne nespochybnil. V tom čase boli štatutármi právneho predchodcu žalovaného Juraj Kosír, Stanislav Mičuda, ktorí o veci nemali žiadnu vedomosť, nedávali pokyny na úhradu dlhu a Dušan Matejka, na základe jeho pokynov sa plnilo žalobcovi, čo nepochybne vyplývalo z výpovedí svedkov A. Q., účtovníčky právneho predchodcu žalovaného T. Z., bývalej zamestnankyne žalovaného a právneho predchodcu žalovaného. Okresný súd zvýraznil, že čiastočné plnenie má uznanie zvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 OBZ, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Krajský súd za nosný v tejto rovine považoval záver okresného súdu, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Čiastočné plnenie má účinky uznania zvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 OBZ, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Zo žiadneho prejavu právneho predchodcu odporcu nevyplýva popieranie práva na plnenie navrhovateľa. Keďže právny predchodca odporcu plnil navrhovateľovi z neplatného právneho úkonu, titulom plnenia bolo bezdôvodné obohatenie. V čase čiastočného plnenia nebolo žiadnym spôsobom spochybňované právo navrhovateľa na plnenie za navrhovateľom poskytnuté plnenie právnemu predchodcovi odporcu spočívajúce vo výkonoch (špecifikovanom v zmluvách o dielo), za ktoré má právo na poskytnutie peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 OZ). Je na mieste potom podľa odvolacieho súdu upriamiť pozornosť v zhode s okresným súdom na nespochybnenú skutočnosť, že v čase čiastočného plnenia žalovaným nebolo žiadnym spôsobom spochybňované právo žalobcu na plnenie za ním poskytnuté plnenie právnemu predchodcovi žalovaného spočívajúce vo výkonoch, za ktoré mal právo na poskytnutie peňažnej náhrady. Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 3.6.2013 z č.l. 83 vyplýva, že „Podľa § 100 ods. 1 OSP samosudkyňa uvádza, že pre skúmanie premlčania pohľadávky navrhovateľa proti odporcovi titulom ceny diela, ktorého splatnosť bola dohodnutá do 120 dní od vystavenia a odovzdania prác 30.06.2008 je všeobecná premlčacia lehota v obchodnom práve 4 roky s tým, že žaloba bola podaná na súde 16.1.2013 a súčasne bola predložená aj dohoda o uznaní dlhu podpísaná Dušanom Matejkom 1.8.2011 (čl. 17-18), hoci je aj označený ako Obec Svätý Kríž - zastúpený starosta a Obecný úrad, drobná prevádzka Svätý Kríž, čo považuje súd za podstatné z hľadiska mandátu Dušana Matejku konať za obec a za Obecný úrad drobná prevádzka Svätý Kríž. Čiastočné úhrady s považujú za uznanie dlhu, ale nie bez ďalšieho. Len dôkazné bremeno prechádza na dlžníka". Dňa 31.12.2009 vystavil žalobca jednostranný zápočet právneho predchodcu žalovaného voči žalobcovi vyúčtovanom faktúrou č. 2009054 zo dňa 31.12.2009 so splatnosťou 04.01.2010 na sumu 62.683,04 Eur s 19 % DPH za práce na realizácii stavby kanalizácii obce Svätý Kríž podľa dodacieho listu č. 2009054 proti pohľadávkam žalobcu voči právnemu predchodcovi žalovaného, ktoré sú predmetom súdneho konania, faktúry č. 08VF0412 vo výške 56.000,- Eur a faktúry č. 08VF0804 vo výške 6.647,17 Eur. Ku dňu stretnutia vzájomných pohľadávok spôsobilých na započítanie splatnosťou pohľadávky právneho predchodcu žalovaného voči žalobcovi dňa 14.01.2010 malo dôjsť k úhrade celej pohľadávky vo výške 6.647,17 Eur, to bola faktúra č. 08VF0804 a čiastočne vo výške 56.035,87 Eur, faktúra č. 08VF0412. Žalobca tvrdil dlh na istine titulom ceny diela vo výške 32.597,36 Eur a písomné uzavretie Dohody o uznaní dlhu zo dňa 01.08.2011, ktorú uzavrel za žalobcu jeho splnomocnený zástupca B. J. a za právneho predchodcu žalovaného Dušan Matejka. Uvedená skutočnosť vyplývala i z výpovede svedka B. J. a z písomného vyhotovenia listiny. Z predloženej dohody o uznaní dlhu bolo okresným súdom zistené, že na jej začiatku je ako dlžník označená Obec Svätý Kríž - v zastúpení starostom obce, drobná prevádzka, bez bližšej identifikácie, v závere cez podpis dlžníka je pečiatka ako aj dlžník je uvedený Obecný úrad, drobná prevádzka, Svätý Kríž, 032 11. V rozhodnom období teda k 01.08.2011 bol štatutárom právneho predchodcu žalovaného Dušan Matejka a dvaja ďalší Stanislav Mičuda a Juraj Kosír. Žalovaný ako právny nástupca nemal vedomosť o Dohode o uznaní dlhu. Pre krajský súd však rozhodný bol záver okresného súdu, že „ Predmet konania, ktorým je peňažné plnenie je vymedzený návrhom a výšku sumy požadovanej navrhovateľom nemôže súd prekročiť. Odporca sa bránil, že v čase uzavretia zmluvy o dielo 16. 9. 2007 nebol Dušan Matejka štatutárom objednávateľa Obecného úradu Svätý Kríž, Drobnej prevádzky a nebol ani starostom, lebo mu zanikol mandát. Uznanie dlhu mala urobiť obec k 1. 8. 2011, ale Dušanovi Matejkovi zanikla funkcia starostu už k 30. 6. 2011, pred dobou uzavretia dohody o uznaní dlhu. V prípade uznania dlhu konal Dušan Matejka ako štatutár právneho predchodcu odporcu a nie za obec ako jej štatutár - starosta". Zvýrazňuje sa, že práve tento záver okresného súdu nebol žalovaným v odvolaní spochybnený, preto nebol vytvorený pre krajský súd cez úpravu v § 212 ods. 1 OSP a § 213 ods. 1 OSP priestor pre odklon od týchto záverov okresného súdu. Len pre úplnosť krajský súd v rovine odvolacej argumentácie žalovaného o nepresnostiach v označení účastníka zmluvného vzťahu pripomína závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7M Obdo 2/2000 z 27.9.2001, v zmysle ktorých „nepresnosti v označí účastníka zmluvy nespôsobujú neplatnosť zmluvy, ak je nepochybné, kto zmluvu uzavrel." Ak žalovaný v odvolaní namietal, že v predmetnej dohode o uznaní dlhu absentuje označenie zmluvných strán, tak krajský súd poukazuje na predmetný listinný dôkaz na čl. 17 spisu a na argumentáciu okresného súdu v tejto rovine v napadnutom rozsudku a konštatuje, že žalovaný v odvolaní neposkytol ďalšiu argumentáciu, preto nebol možný odklon od záverov okresného súdu, s ktorými sa krajský súd cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP stotožnil a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Krajský súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012). „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci". (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 15/2010). V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa záverov okresného súdu, ako aj podľa záverov krajského súdu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v rovine ním uplatnenej obrany v prvostupňovom konaní, na ktorú nadväzovala odvolacia argumentácia. Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa obmedzil na uvedenie, že rozhodol z dôvodu hospodárnosti konania, ktoré si vyžiada dokazovanie znaleckým posudkom, keďže „sporným je aj základ nároku navrhovateľa proti odporcovi" a poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 410/06 z 2. augusta 2007. Je na mieste podľa odvolacieho súdu pripomenúť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje v rozhodnutí sp.zn. 5 Obdo 5/2011, že „Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku. Základ uplatneného nároku definuje iba teória a judikatúra. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. Za základ prejednávanej veci, o ktorom môže súd rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, treba spravila považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má súd o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku (RV/1968). Posúdenie predbežnej otázky nemožno v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale sa môže prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia (R61/1965). Medzitýmnym rozsudkom môže byť rozhodnuté len o základe prejednávanej veci, nikdy len o dielčej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného návrhu (R44/1996). Rozhodnutím o základe prejednávanej veci nie je riešenie predbežnej otázky pre rozhodovanie vo veci samej." Napadnutý rozsudok okresného súdu, vzhľadom na svoje odôvodnenie, kritériá vymedzené zákonnou úpravou, podľa zistení odvolacieho súdu, spĺňa. Napriek tomuto konštatovaniu, však vo väzbe na odvolaciu argumentáciu žalovaného spojenú s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 410/2006 z 2. augusta 2007 krajský súd poukazuje na závery z tohto rozhodnutia, a to nielen tie, ktoré citoval žalovaný v odvolaní a v zmysle ktorých „Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol a z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Ústavný súd zistil, že v období po doručení sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu v predmetnej veci rozhodol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd"), ktorý uznesením sp.zn. 4 Obdo 34/2006 z 31. mája 2007 odmietol dovolanie sťažovateľky namietajúcej, že spôsobom, akým sa odvolací súd vysporiadal s jej námietkou týkajúcou sa znemožnenia označiť dôkazy postupom prvostupňového súdu, jej bola odobratá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Z označeného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že na základe zistených skutočností (predovšetkým zistenia, že okresný súd poučil účastníkov o povinnosti označiť dôkazy s odkazom na ustanovenie § 120 ods. 4 OSP) dospel k záveru, že sťažovateľke nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, a teda že v danom prípade prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP daná nie je. Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí v odvolacom konaní nevyporiadal s podstatnými argumentmi uvádzanými sťažovateľkou, za ktoré považuje najmä: a) skutočnosť, že odvolací súd ignoroval a žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil jej námietku ohľadom dohodnutej zmluvnej pokuty obsiahnutej v zmluve z 30. októbra 1998 pre prípad porušenia zmluvných povinností, pričom z dojednania účastníkov zmluvy podľa jej názoru nevyplývalo, že by žalobca mal nárok domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu; b) záver odvolacieho súdu, že nie je viazaný rozhodnutím správneho orgánu (o porušení zákona o verejnom obstarávaní a uložení pokuty sťažovateľke) len z dôvodu, že nezistil jeho právoplatnosť, ktorý hodnotí sťažovateľka za nekorektný a arbitrárny. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len "ESĽP") pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor opiera ústavný súd o nasledovné skutočnosti:V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver prvostupňového súdu, že nárok žalobcu na náhradu škody je opodstatnený (pričom o tejto otázke ako základe nároku žalobcu rozhodol medzitýmnym rozsudkom). Z odôvodnenia rozhodnutí nesporne vyplýva, že súdy (tak okresný súd, ako aj krajský súd) deklarovali opodstatnenosť nároku (jeho základu) z obidvoch zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou a žalobcom. Odvolací krajský súd neprihliadol pritom bez relevantného dôvodu na už uvedené a listinnými dôkazmi dokladované sťažovateľkine tvrdenia, že obsahom zmluvy uzavretej 30. októbra 1998 je aj dojednanie jej účastníkov o zmluvnej pokute. Rozsudok o základe prejednávanej veci (tzv. medzitýmny rozsudok) všeobecného súdu a povinnosť vysporiadať sa so zásadnými odvolacími dôvodmi účastníka konania. Aj rozsudok všeobecného súdu len o základe prejednávanej veci - tzv. medzitýmny rozsudok - musí obsahovať odôvodnenie preukázateľne vychádzajúce z objektívneho postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie. Ak sa všeobecný súd v odôvodnení takéhoto rozsudku vôbec nezaoberá zásadnou odvolacou námietkou účastníka konania, ktorá by mohla v konečnom dôsledku spochybniť základ nároku druhého účastníka konania, a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s ňou nevysporiada, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu v tomto smere považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky." Z citácie predmetného rozhodnutia ústavného súdu teda vyplýva potreba, aby sa súd zaoberal zásadnou odvolacou argumentáciou účastníka konania, pričom z koncepcie odvolania žalovaného vyplýva, že túto odvolaciu argumentáciu viazal k postupu okresného súdu, ktorý „vo veci vydal tzv. meritórne rozhodnutie, ktorým určil, že základ nároku navrhovateľa proti odporcovi je daný" (č.l. 187 spisu), „konajúci súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, vydať vo veci medzitýmny rozsudok, keď sa obmedzil na konštatovanie, že takto rozhodol z dôvodu hospodárnosti konania, ktoré si vyžiada dokazovanie znaleckým posudkom, keďže sporným je základ nároku navrhovateľa proti odporcovi" (č.l. 188 spisu). Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že z odôvodnia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že sa zaoberal argumentáciou žalovaného produkovanou v prvostupňovom konaní, čo v konečnom dôsledku dotvrdzuje i samotné odvolanie žalovaného, v ktorom žalovaný rozpor s povinnosťou súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie viazal len na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu tzv. medzitýmnym rozsudkom. Pokiaľ žalovaný namietal tento postup okresného súdu, tak bližšie svoje odvolanie neodôvodnil, neuviedol nesprávnosť zvoleného postupu okresným súdom, pričom podľa odvolacieho súdu zodpovedajúce odôvodnenie okresného súdu vzhľadom na dôsledne opísaný skutkový a právny stav veci bolo dostatočné a nežiadalo sa žiadne jeho doplnenie (ani v tejto jeho časti a ani v ďalšej časti). Ak za tohto stavu mal žalovaný za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu nie je dostatočné, tak potom mal uviesť konkrétne skutočnosti, príp. námietky, pre ktoré nebolo možné vo veci okresným súdom rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom, ktoré skutočnosti by bolo možné podrobiť odvolaciemu prieskumu. Len pre úplnosť krajský súd pripomína obsah zápisnice o pojednávaní spísanej okresným súdom dňa 15.12.2014 (č.l. 154 a nasl. spisu), na ktorom bola prítomná právna zástupkyňa žalovaného, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, „Samosudkyňa účastníkom uvádza, že na základe doposiaľ vykonaného dokazovania bolo preukázané, že zmluvu o dielo dňa 16.9.2007 neuzavrel za Obecný úrad Svätý Kríž, Drobná prevádzka so sídlom v Svätom Kríži žiadny zo štatutárov k 16.9.2007, t.j. ani Stanislav Mičuda, ani Juraj Kosír. Ku dňu uzavretia dohody o uznaní dlhu 1.8.2011 bol jediným zo štatutárov aj Dušan Matejka, nar. X.X.XXXX, bytom Q. A. XX a súčasne s ním Stanislav Mičuda a Juraj Kosír (svedkovia vypočutí na pojednávaní 9.2.2015). Dušan Matejka sa stal jediným z konateľov Obecného úradu Svätý Kríž, Drobnej prevádzky so sídlom v Svätom Kríži na základe rozhodnutia zo dňa 1.8.2006 zápisom a rozhodnutím zo dňa 5.9.2006 bol zrušený ako štatutárny zástupca (poznámka čl. 82). Podľa oznámenia Okresného úradu Liptovský Mikuláš, odboru živnostenského podnikania (čl. 130) boli štatutármi Obecného úradu Svätý Kríž, Drobná prevádzka v období od 8.12.2009 do 27.1.2012 Dušan Matejka, Juraj Kosír a Stanislav Mičuda a od 28.1.2012 do 4.5.2012 Dušan Matejka a Juraj Kosír. Samosudkyňa uvádza účastníkom konania, že v čase uzavretia písomnej zmluvy o dielo ako aj ústnej zmluvy o dielo v rokoch 2007 až 2008 nebol Dušan Matejka starší narodený X.X..XXXX štatutárom Obecného úradu Svätý Kríž, Drobná prevádzka so sídlom Svätý Kríž, Drobnú prevádzku so sídlom vo Svätom Kríži". V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného považuje odvolací súd za podstatné poukázať na celé odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a opätovne konštatuje po vykonaní odvolacieho prieskumu, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Ak žalovaný v odvolaní namietal nesprávne posúdenie námietky premlčania, ktoré vyvodzoval z tvrdenia neplatnosti dohody o uznaní dlhu, tak krajský súd vníma túto argumentáciu, avšak vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, tak v skutkovej ako aj právnej rovine, ju nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa odvolací súd cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP stotožnil. I za hypotetického predpokladu relevantnosti tvrdení žalovaného v tomto smere, nie je možné opomenúť závery okresného súdu, že okrem uznania dlhu dochádzalo k čiastočným úhradám v období od 8.12.2009 až do 4.5.2012, ktoré mali za následok podľa okresného súdu uznania zvyšku dlhu podľa § 407 ods. 3 OBZ, keďže v čase plnenia a ani následne nebolo žiadnym spôsobom spochybňované právo žalobcu na ním poskytnuté plnenie právnemu predchodcovi žalovaného spočívajúce vo výkonoch, ktoré skutočnosti žalovaný v odvolaní nespochybnil. Krajský súd v rovine odvolania žalovaného zvýrazňuje, že vníma odvolaciu argumentáciu žalovaného, avšak v súvislosti s vykonaným dokazovaním prvostupňovým súdom poukazuje na to, že „V otázke spôsobu hodnotenia dôkazov odvolacím súdom odkazuje dovolací súd na znenie § 132 O.s.p., v zmysle ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie prípade z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p." (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. novembra 2012, sp.zn. 3 Cdo 16/2012). Ak sa odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu nestotožnil s argumentáciou žalovaného, tak takýto postup nemožno vyhodnotiť ako nesúladný so zákonom, pričom sa primerane a podporne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa odvolací súd stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)". Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Vzhľadom na výsledky vykonaného odvolacieho prieskumu nebol priestor pre iný záver odvolacieho súdu, než ten, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil cez úpravu v § 219 ods. 1, 2 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. Krajský súd rozhodoval v odvolacom konaní len v rozsahu podaného odvolania. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).