Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 2To/57/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614010243 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Urbanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5614010243.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Urbanovej a sudkýň JUDr. Evy Kyselovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. septembra 2016 v Žiline, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1T/56/2014 zo dňa 25.2.2016, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš postupom podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodil obžalovaného JUDr. K. H. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1Pv 665/2012 zo dňa 25.7.2014 pre skutok kvalifikovaný ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že: 4.1.2012 ako príslušník Policajného zboru SR a súčasne ako skúšobný komisár Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ v Liptovskom Mikuláši pri opakovanej skúške z odbornej spôsobilosti pre udelenie vodičského oprávnenia uchádzačov Y. N., nar. X.X.XXXX, bytom A. XXX, okres E. U. H., a D. T., nar. X.X.XXXX, trvale bytom A. XXX, okres E. U. H., týmto napomáhal zvládnuť teoretickú časť skúšky tak, že s vysokou mierou pravdepodobnosti za nich vpísal do záznamu o skúške z odbornej spôsobilosti správne odpovede a následne vyhodnotil oba písomné testy teoretickej časti skúšky uchádzačov Y. N. a D. T. na maximálny počet bodov 55, hoci dňa 20.12.2011 obaja uvedení uchádzači pri prvotnej skúške z odbornej spôsobilosti dosiahli maximálne 16 bodov, a tým pri skúške nevyhoveli, pričom Y. N. a D. T. neboli schopní vzhľadom na ich intelektuálne a pamäťové schopnosti takýto test vypracovať na plný počet bodov, v dôsledku čoho menovaným umožnil splnenie jednej z podmienok na udelenie vodičského oprávnenia, čím konal v rozpore s ustanovením § 83 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 8/2009 o cestnej premávke, ako aj porušil povinnosti policajta uložené mu v ustanovení § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tak, že v prejednávanej veci nebol produkovaný ani jeden priamy dôkaz a ani nepriame dôkazy, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že po subjektívnej stránke je jednoznačne a bez pochybností preukázané zavinenie obžalovaného. V konaní pred súdom nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by s absolútnou istotou preukauzoval, že by sa obžalovaný dopustil konania popísaného v obžalobe. Navyše, formulácia skutkovej vety obžaloby konštatovaním, že obžalovaný „s vysokou mierou pravdepodobnosti“ ... je v príkrom rozpore so zásadou vyplávajúcou z ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, v ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Napriek tomu, že sa súd zaoberal všetkými dostupnými dôkazmi, a tieto hodnotil i podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolnosti prípadu, dospel k záveru, že nemožno urobiť jednoznačný a nepochybný záver, že sa skutok uvedený v obžalobe vôbec stal, a preto rešpektujúc zásadu in dubio pro reo obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie prokurátor. Odvolanie písomne odôvodnil podaním, ktoré bolo Okresnému súdu Liptovský Mikuláš doručené dňa 4.5.2016. Uviedol, že aj napriek tomu, že sa obžalobe nepodarilo produkovať ani jeden priamy dôkaz, nestotožňuje sa s názorom súdu, že obžaloba neuniesla dôkazné bremeno. Má zato, že v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní boli získané síce len nepriame dôkazy, ktoré sú však takej povahy, že na základe týchto je možné určiť spôsob spáchania skutku, ako aj určiť páchateľa trestného činu. Z vykonaných dôkazov vyplynul záver, že svedkovia Y. N. a D. T., účastníci písomnej skúšky pre udelenie vodičského oprávnenia, neboli objektívne spôsobilí zvládnuť písomný test na plný počet bodov. Tento záver vyplynul nielen zo samotných výpovedí týchto svedkov, ale i z výpovede svedka I., či z vykonaného vyšetrovacieho pokusu a znaleckého posudku podaného znalcom RNDr. Žežulom. Tento záver možno vyvodiť aj zo znaleckého psychologického posudku. Z týchto dôkazov bolo preukázané, že Y. N. a D. T. nielenže nedokázali odpovedať na plný počet bodov, ale ani v určenom časovom limite nedokázali samotné otázky testu prečítať. Podľa odvolateľa z dokazovania vykonaného pred prvostupňovým súdom vyplýva záver, že jediným spôsobom, ktorým mohli títo svedkovia dosiahnuť plný počet bodov bola cudzia pomoc, a to výlučne skúšobného komisára. Prokurátor dôvodil ďalej tým, že testy sa rozdávali účastníkom skúšky tesne pred jej začiatkom. Písomná skúška trvala 20 minút a po jej ukončení sa testy odovzdali skúšobnému komisárovi, ktorý je povinný tieto ihneď skontrolovať a vyhodnotiť, pretože po úspešnom zvládnutí písomnej časti skúšky sa účastník zúčastní ústnej časti skúšky. Pokiaľ teda obžalovaný ihneď po skončení skúšky tieto testy vyhodnotil, je zrejmé, že v prípade testov Y. N. a D. T. bol to jedine on, kto buď už správne vyplnené testy pred skúškou odovzdal týmto svedkom, alebo po ich odovzdaní tieto vyplnil. Obžaloba je síce založená len na nepriamych dôkazoch bez prítomnosti jediného priameho dôkazu, avšak takáto dôkazná situácia apriori neznamená, že sa bez akýchkoľvek pochybností vo všeobecnosti nepodarí preukázať vinu obžalovaného. Produkované nepriame dôkazy sú podľa názoru odvolateľa takej kvality, že tvoria ničím nenarušenú sústavu dôkazov vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré vo svojom súhrne spoľahlivo ukazujú na jediný záver, že jedine obžalovaný dokázal za Y. N. a D. T. vyplniť skúšobné testy na plný počet bodov, a tak im vytvoriť neoprávnenú výhodu v možnosti ďalšieho pokračovania v skúške. Samotný obžalovaný či už v prípravnom konaní, ale aj na hlavnom pojednávaní potvrdil, že testy obdržal z KR PZ. Každý test bol opatrený pečiatkou a bol v obálke. Pred samotnou skúškou si testy ťahali jednotliví uchádzači. Takže, aký test dopredu dostane ten ktorý uchádzať, obžalovaný nedokázal ovplyvniť. Po vyplnení, tieto testy po 20 minútach odovzdali obžalovanému. Tento ich vzápätí musel vyhodnotiť, nakoľko bolo potrebné rozhodnúť, ktorý z uchádzačov postupuje do ďalšej časti skúšky. Z takto zorganizovaného priebehu písomnej časti skúšky, v spojení s ostatnými dôkazmi vyplýva nutne záver, že výlučne obžalovaný vyplnil Y. N. a D. T. skúšobné testy, u každého na plných 55 bodov. Podľa prokurátora všetky zabezpečené dôkazy tvoria logickú a ničím nenarušenú sústavu navzájom sa doplňujúcich nepriamych dôkazov, ktoré vo svojom celku spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti prípadu a usvedčujú z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru. Na základe týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. K písomným dôvodom odvolania sa vyjadril obžalovaný. Prostredníctvom obhajcu uviedol, že nesúhlasí s argumentmi prokurátora uvedenými v odvolaní. Podľa jeho názoru vykonané nepriame dôkazy nanajvýš preukazujú menšiu pravdepodobnosť toho, že by svedkovia N. a T. absolvovali písomný test bez „pomoci“. Samotná obžaloba nezodpovedá ustanoveniu § 2 ods. 10 Tr. por., ktoré upravuje zásadu náležitého zistenia skutkového stavu, t.j. zistenie konkrétneho skutkového stavu bez dôvodných pochybností. V predloženej veci tieto dôvodné pochybnosti vyplývajú už zo samotnej obžaloby. Predmetom dokazovania bolo niečo, čo samo vzbudzuje dôvodné pochybnosti a preto žiadne dokazovanie tieto pochybnosti nemôže odstrániť. Podľa obhajoby pochybnosti, ktoré vyplývajú z obžaloby sú tiež príčinou porušenia práva obžalovaného na obhajobu. Obžalovaný nemal dostatočný priestor sa obhajovať a účinne sa brániť, pretože nevedel, akým konaním sa mal trestného činu dopustiť. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor trval na dôvodoch podaného odvolania i na návrhu v ňom uvedenom. Obžalovaný i jeho obhajca trvali na písomnom vyjadrení k odvolaniu prokurátora i na návrhu, aby jeho odvolanie krajský súd ako nedôvodné zamietol. Krajský súd na podklade podaného odvolania, po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmaní prihliadal i na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by mohli byť dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie prokurátora bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak je nedôvodné. Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada náležitého zistenia skutkového stavu podľa § 2 ods. 10 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa 285 písm. a) Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. K dôvodu oslobodenia podľa tohto právneho ustanovenia krajský súd poznamenáva, že v takomto prípade sa nevyžaduje, aby bolo bez pochybnosti preukázané, že sa skutok nestal, stačí len pochybnosť, že sa stal. Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že prvostupňový súd v predloženej veci sa dôsledne riadil citovanými zákonnými ustanoveniami. Aj podľa názoru odvolacieho súdu oslobodzujúci výrok rozsudku prvostupňového súdu je správny a zákonný a má dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch. Preskúmaním predloženého spisu krajský súd zistil, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä zásadu zákonného procesu podľa § 2 ods. 7 Tr. por., zásadu práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Tr. por., zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. a tiež zásadu rovnosti strán podľa § 2 ods. 14 Tr. por. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku týkajúce sa oslobodenia obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si krajský súd v celom rozsahu osvojil, a preto v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že nebolo bez dôvodných pochybností dokázané, že sa stal skutok uvedený v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1Pv 665/2012 zo dňa 25.7.2014. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že v danom prípade dôkazná situácia neposkytuje, resp. vôbec neposkytovala dostatočný podklad nielen na podanie obžaloby, ale ani na rozhodnutie o vine obžalovaného. K podaniu obžaloby by zásadne nemali stačiť len indície alebo domnienky, ktoré nasvedčujú tomu, že nemožno vylúčiť, že obvinený trestný čin spáchal. Prokurátor je v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. povinný zákonom upraveným postupom náležite zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie a z neho vychádzať pri každom procesnom i hmotnoprávnom rozhodnutí, vrátane rozhodnutia o podaní obžaloby v zmysle § 234 ods. 1 Tr. por.. Preto aj postup prokurátora podľa § 234 ods. 1 Tr. por. predpokladá dostatočné objasnenie veci minimálne v takom rozsahu, aby z neho bolo zrejmé, že skutok sa stal, že vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, že existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obvinený a že nie sú dané okolnosti vylučujúce jeho trestnoprávnu zodpovednosť. Náležitosti obžaloby upravuje ustanovenie § 235 Tr. por. Podľa písmena c) citovaného právneho ustanovenia obžalobný návrh je najdôležitejšou časťou obžaloby, čo vyplýva zo skutočnosti, že súd môže rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Označenie skutku je vyjadrené v skutkovej vete, ktorá musí obsahovať potrebné identifikačné údaje a také relevantné údaje, ktoré odôvodňujú použitie právnej kvalifikácie konania obvineného. V predloženej veci už samotná formulácia skutkovej vety obžaloby konštatovaním, že obžalovaný s vysokou mierou pravdepodobnosti za Y. N. a D. T. vpísal do záznamu o skúške z odbornej spôsobilosti správne odpovede a následne vyhodnotil oba písomné testy teoretickej skúšky na maximálny počet bodov, je v rozpore so zásadou náležitého objasnenia veci a vôbec neposkytuje spoľahlivý a nespochybniteľný záver o tom, že sa skutok stal a že tento spáchal práve obžalovaný JUDr. K. H.. Podľa odvolateľa aj napriek tomu, že sa obžalobe nepodarilo produkovať ani jeden priamy dôkaz, je toho názoru, že v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní boli získané nepriame dôkazy, ktoré sú takej povahy, že na základe týchto je možné určiť spôsob spáchania skutku, ako aj určiť páchateľa trestného činu. Podľa neho produkované nepriame dôkazy sú takej kvality, že tvoria ničím nenarušenú sústavu dôkazov vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré vo svojom súhrne spoľahlivo ukazujú na jediný záver, že jedine obžalovaný dokázal za Y. N. a D. T. vyplniť skúšobné testy na plný počet bodov, a tak im vytvoriť neoprávnenú výhodu v možnosti ďalšieho pokračovania v skúške. Takéto tvrdenie odvolateľa je v rozpore so skutočným stavom veci. Odvolateľa treba upozorniť, že súd síce môže oprieť výrok o vine i o nepriame dôkazy, avšak len za predpokladu, že vo svojom súhrne tvoria logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu nepriamych dôkazov vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré v celku zhodne, spoľahlivo a jednoznačne dokazujú skutočnosť alebo skutočnosti, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich možno vyvodiť len jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť iných záverov. Nepriame dôkazy, ktoré síce vedú k dôvodnému podozreniu voči obvinenému avšak, ktoré nevylučujú i reálnu možnosť, že páchateľom by mohla byť i iná osoba, nie sú dostatočným podkladom pre uznanie viny obvineného. V predloženej veci existuje vysoký stupeň pravdepodobnosti, že sa skutok stal a že sa ho dopustil obžalovaný. Avšak dôvodné pochybnosti, ktoré existovali už v čase podania obžaloby, a ktoré sa nepodarilo rozptýliť ani dokazovaním vykonaným pred súdom tvrdenie obžaloby, že jediný spôsob, ktorým mohli svedkovia dosiahnuť plný počet bodov bola cudzia pomoc, nevylučuje možnosť i iného záveru ako tvrdí odvolateľ, teda že to bol práve obžalovaný, ktorý za nich vpísal do záznamu o skúške správne odpovede a tak im vytvoril neoprávnenú výhodu v možnosti ďalšieho pokračovania v skúške. Odvolací súd opakovane upozorňuje odvolateľa, že prokurátor nemôže vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. len z domnienok a hypotéz, keď už v skutkovej vete obžaloby tvrdí, že obžalovaný s vysokou mierou pravdepodobnosti sa dopustil konania popísaného v obžalobe, čím sa mal dopustiť prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Záver prvostupňového súdu, že vo veci bolo potrebné rešpektovať zásadu in dubio pro reo je správny a zodpovedá zákonu, pretože odsudzujúci rozsudok môže byť vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obžalovaného. S poukazom na uvedené krajský súd rozhodol tak, že odvolanie prokurátora postupom podľa § 319 Tr. por., ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.