Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/111/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614200461 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5614200461.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom tamtiež, proti žalovaným: 1/ O. L., nar. X.X.XXXX, bytom V., U. XX/X, Česká republika a 2/ V. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. T., V. XXXX/X, o zaplatenie 4.670,74 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/44/2014-97 zo dňa 13. júla 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a vo výroku o náhrade trov konania. Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku, ktorým bola žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi 4.186,87 eur, úrok z omeškania vo výške 79,13 eur a úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.564,35 eur od 5.11.2012 do zaplatenia, vrátane povolenia splátok. Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 4.186,87 eur, úrok z omeškania 79,13 eur a úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.564,35 eur od 5.11.2012 do zaplatenia. Vychádzal z toho, že žalovaní si riadne neplnili povinnosti z úverovej zmluvy, z ktorého titulu žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Okresný súd žalobcovi nepriznal úrok zo splátok, ktoré sa stali splatnými v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, lebo zmluvný úrok ako odplata (cena) veriteľovi prislúcha len za dojednanú dobu. 2. Vzhľadom na omeškanie žalovaných s plnením ich záväzku má žalobca nárok tiež na úroky z omeškania a keďže ide o spotrebiteľsko-právny vzťah, tak podľa občianskoprávnych predpisov. Okresný súd zároveň zohľadnil rozsah vymedzený žalobcom v žalobe, t.j. 8,75% ročne; avšak úrok z omeškania priznal len z časti istiny jednotlivých splátok. Konštatoval, že oneskorením s platením úroku nevzniká veriteľovi právo na úrok z omeškania z úroku z úveru. Následne podrobne vyčíslil sumu úroku z omeškania, ktorá do 4.11.2012 činila 79,13 eur a od 5.11.2012 priznal žalobcovi úrok z omeškania v rozsahu 8,75% ročne; opätovne iba z istiny splátok. S poukazom na situáciu žalovaných okresný súd im povolil dlh splácať v splátkach po 100 eur mesačne. V tejto spojitosti uviedol, že povolením splátok nebude ohrozené uspokojovanie základných životných potrieb žalovaných. 3. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žalovaným uložil povinnosť ich náhrady žalobcovi v celkovej výške 788,12 eur, ktorú sumu konkrétne odôvodnil. V súvislosti s účasťou advokátskeho koncipienta na pojednávaniach nepriznal žalobcovi nárok na náhradu za stratu času, keďže advokát počas pracovnej cesty koncipienta mohol vykonávať inú činnosť. Okresný súd žalobcovi nepriznal ani náhradu za použitie osobného motorového vozidla pri účasti na pojednávaniach, keď dotknuté trovy nepovažoval za účelne vynaložené, lebo vzhľadom na konkrétnosti prejednávanej veci bolo možné zo strany právneho zástupcu žalobcu dostaviť sa na pojednávanie s využitím prostriedkov hromadnej dopravy. 4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote v zamietajúcej časti a v časti o trovách konania podal odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne domáhal jeho zmeny tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Nesúhlasil s nepriznaním „riadneho“ úroku zo splátok splatných po zosplatnení úveru, pričom poukazoval na ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa ktorých je dlžník povinný platiť úrok aj po odstúpení veriteľa od zmluvy, resp. po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. V tejto spojitosti dodal, že i v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. má dlžník povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Okresný súd tak - podľa odvolateľa - nerozlišuje medzi splatením a zosplatnením úveru a svojim prístupom neprimerane ochránil neplatiaceho dlžníka. 5. Žalobca s odkazom na rozhodnutia súdov v iných veciach mal za to, že mu prináleží nárok na úrok z omeškania zo splátky ako celku, a nielen z časti istiny. V otázke trov konania namietal nepriznanie náhrady za stratu času v súvislosti s úkonmi právnej služby, ktoré boli vykonané jeho koncipientom. Zdôrazňoval, že koncipient je oprávnený vykonať všetky úkony, ktoré prináležia advokátovi; tieto úkony vykonáva na účet a v mene advokáta. Dodal, že ak súd neprizná účastníkovi náhradu dotknutej súčasti trov konania, „je možné, že by povinnosť preplatiť vzniknuté náklady vznikla priamo klientovi“. Rovnako odvolateľ nevidel dôvod na nepriznanie náhrady trov/cestovného za použitie vlastného motorového vozidla; osobitne, ak v daný deň sa právny zástupca zúčastnil na Okresnom súde Liptovský Mikuláš viacerých pojednávaní. 6. Žalovaní zostali v odvolacom konaní nečinní. 7. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), z toho titulu zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý v nenapadnutom výroku o uložení povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 4.186,87 eur s príslušenstvom, vrátane povolenia splátok; a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 8. Neobstojí (meritórna) odvolacia námietka ohľadne nároku na úrok z úveru aj za obdobie po vyhlásení jeho mimoriadnej splatnosti/po jeho zosplatnení. V takomto prípade totiž veriteľ svojím jednostranným právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom disponuje oprávnením získať okamžite späť celú sumu požičaných finančných prostriedkov. V dôsledku toho na strane veriteľa odpadá časové obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak spotrebiteľ už nemá právny titul mať prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia plnenia a veriteľ by naďalej „pohodlne inkasoval“ úroky z úveru. Inými slovami, išlo by o právny stav, kedy by sa fakticky popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku (zosplatnenia úveru) a veriteľ by mal právo na úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Naproti tomu spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred takouto zmenou. 9. Krajský súd dopĺňa, že predmetný prístup k nárokom veriteľa v čase po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru bol akceptovaný tiež Ústavným súdom SR (bližšie napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012), ktorý konštatoval, že ho nemožno považovať za svojvoľný, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu. 10. Odvolací súd sa s okresným súdom stotožnil aj v závere o nepriznaní žalobcovi úroku z omeškania z tej časti splátok (či už pred zosplatnením alebo po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru), ktorá pripadá na úrok z úveru (odplatu za poskytnutie úveru). Občiansky zákonník (a ani Obchodný zákonník, ktorého aplikácie sa domáha odvolateľ) totiž neumožňujú požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky z omeškania) pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky (t.j. aj úrokov z úveru). 11. Napokon, žalobca v danej časti odvolania ani nepredkladá konkrétnu argumentáciu, ktorá by mala podporovať jeho tvrdenia; v podstate iba odkazuje na rozhodnutia súdov v iných veciach. Takýto odkaz je v konečnom dôsledku bezpredmetným, lebo pre konajúce súdy nie sú dotknuté rozhodnutia záväzné (§ 135 ods.1, eventuálne § 226, § 243d ods. 1 O.s.p., resp. aktuálne § 193, § 391 ods. 2 a § 455 CSP). Podstatné v rozoberanej súvislosti je, že konajúce súdy (konanie v I. a II. inštancii tvorí jeden celok) dostatočne zdôvodnili/vysvetlili svoj právny názor, t.j. argumentačne sa s riešením predmetnej právnej otázky plnohodnotne vyrovnali, preto nekonali v rozpore s princípom právnej istoty (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 144/2014 z 13.5.2014). 12. Neopodstatnenou je taktiež zásadná odvolacia výhrada týkajúca sa náhrady trov konania. Účelom náhrady za stratu času je finančne kompenzovať advokátovi to, že počas cesty z jeho sídla do miesta úkonu právnej služby nemôže bezprostredne vykonávať odbornú činnosť advokáta, ktorú by vykonával, ak by necestoval. Normotvorca akceptoval prezumovanú vysokú kvalifikovanosť právnych služieb (až) do tej miery, že považoval za adekvátne osobitne „honorovať“ aj cestovanie advokáta na úkon právnej služby. Tomu tiež zodpovedá relatívne vysoká peňažná hodnota náhrady za stratu času, ktorá v roku 2015 predstavovala 13,98 eur za každú, aj začatú polhodinu. Len pre porovnanie je žiaduce uviesť, že zatiaľ čo náhrada za stratu času advokáta je za 1 hodinu cca 28,00 eur, priemerná hodinová mzda v národnom hospodárstve činila len niečo vyše 5,00 eur. 13. Predmetná vysoká (právnym predpisom predpokladaná) odbornosť činnosti advokáta má však aj svoj formálny rozmer a tým je (okrem iného) zloženie/uznanie príslušnej skúšky, či zapísanie do zoznamu advokátov. Uvedené formálne náležitosti advokátsky koncipient zo samotnej podstaty svojho postavenia nie je spôsobilý splniť. Nadväzne je nutné uzavrieť, že advokátskemu koncipientovi neprislúcha náhrada za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. 14. Navyše, advokátsky koncipient je v pracovnom pomere s advokátom a v prípade cestovania v súvislosti s poskytovaním právnej služby ide na jeho strane o služobnú/pracovnú cestu (ako náležite konštatoval už okresný súd). Jedná sa totiž o plnenie pracovných povinností v rámci pracovného času, za ktorý patrí advokátskemu koncipientovi mzda. Advokát, ktorý advokátskeho koncipienta zamestnáva, môže pritom počas tohto času vykonávať odbornú prácu ako advokát. 15. Ak by súd priznal strane náhradu za stratu času aj za čas strávený cestou zo sídla advokáta do sídla súdu a späť vykonanou advokátskym koncipientom, potom by za tento čas získal advokát príjem z výkonu vlastnej odbornej práce (ktorú vykonával, lebo on sám necestoval), ako aj z náhrady za stratu času, ktorá však má byť práve kompenzáciou nutnosti cestovania. 16. Konštatované závery sú dôležité i vo vzťahu advokát-klient, v ktorom - pokiaľ zmluvné dojednanie nie je iné - si advokát môže nárokovať len na tie plnenia, ktoré vyplývajú z právneho predpisu (vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Inými slovami, ak právnemu zástupcovi v konkrétnej veci dotknutá náhrada neprislúcha, nie je oprávnený si ju uplatňovať ani voči zastupovanému subjektu. Za situácie, že cestovanie sa týkalo advokátskeho koncipienta, ani zastúpená sporová strana, ktorej táto náhrada trov konania nebola súdom priznaná, nie je povinná zaplatiť advokátovi náhradu za stratu času. 17. V rozoberanej súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že na pojednávaniach sa nezúčastňoval bezprostredne advokátsky koncipient právneho zástupcu žalobcu, ale koncipient ním zvoleného substitúta. Za danej situácie - osobitne, ak ide o štandardnú právnu vec, zo strany žalobcu dlhodobo (až formulárovo) argumentovanú - by bolo namieste zvoliť si substitúta so sídlom priamo v sídle konajúceho súdu. S poukazom na aktuálnu početnosť advokátskeho stavu takýto postup nemôže spôsobovať právnemu zástupcovi žalobcu, eventuálne samotnému žalobcovi žiaden zásadnejší problém. 18. To znamená, že v širších súvislostiach nutnosť náhrady za stratu času (bez ohľadu na to, že advokátskemu koncipientovi neprislúcha) nemožno charakterizovať ani ako účelne vynaloženú časť trov konania/trov právneho zastúpenia. Dotknuté východisko je významným aj vo vzťahu k náhrade cestovného, základom uplatňovania ktorého je taktiež neúčelné využitie substitúta zo sídlom odlišným od sídla konajúceho súdu. Navyše, zo žiadneho ustanovenia nevyplýva odvolateľom (minimálne) naznačované „paušálne oprávnenie“ advokáta/advokátskeho koncipienta vykonať cestu vlastným motorovým vozidlom. Len na okraj krajský súd dodáva, že prevládajúcu súdnu prax nie je možné zamieňať s platnou právnou úpravou. 19. Z konštatovaného je zrejmé, že odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými námietkami je odvolací súd viazaný, boli neopodstatnené. Keďže neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), potvrdil krajský súd napadnutý rozsudok ako vecne správny. 20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto majú žalovaní voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%. 21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.