Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 8Co/313/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614207543 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5614207543.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpený právnym zástupcom TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: P. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. č. XXX, o zaplatenie sumy 6.800,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/247/2014-121 zo dňa 23. júna 2016, takto r o z h o d o l : rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu zamietol v časti o zaplatenie 2.246,11 eur, v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 3.301,45 eur, od 12.08.2013 do zaplatenia, p o t v r d z u j e. Vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného súdu mení tak, že žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť trovy konania v sume 788,37 eur, a to na účet splnomocneného zástupcu žalobcu TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 5C/247/2014-121 zo dňa 23.06.2016 žalobu zamietol v časti o zaplatenie 2.246,11 eur, v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 3.301,45 eur, od 12.08.2013 do zaplatenia. Žalobcovi priznal náhradu trov konania 138,48 eur a náhradu trov právneho zastúpenia 548,64 eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť splnomocnenému zástupcovi žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konštatoval, že žalobou doručenou súdu dňa 02.09.2014 sa žalobca domáhal voči žalovanému splnenia povinnosti zaplatiť sumu 6.800,96 eur, úrok z omeškania vo výške 48,21 eur zo splátok splatných za obdobie od 21.07.2012 do 11.08.2013, s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 6.800,96 eur od 12.08.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 5C/247/2014-80 zo dňa 26.02.2015, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.554,85 eur, s úrokmi z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 65,02 eur od 21.07.2012 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.08.2012 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.09.2012 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.10.2012 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.11.2012 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.12.2012 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.01.2013 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.02.2013 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.03.2013 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.04.2013 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.05.2013 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.06.2013 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 81,18 eur od 21.07.2013 do 11.08.2013, s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 3.499,51 eur od 12.08.2013 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 138,48 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 434,59 eur, ktoré žalovanému uložil zaplatiť splnomocnenému zástupcovi žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V dôsledku podaného odvolania zo strany žalobcu Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8Co/537/2015-100 zo dňa 30.10.2015 rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.554,85 eur s príslušenstvom, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Po rozhodnutí Krajským súdom v Žiline predmetom konania zostala časť o zaplatenie 2.246,11 eur, úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 3.301,45 eur od 12.08.2013 do zaplatenia a rozhodnutie o náhrade trov konania. Následne súd citoval ust. § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 3 písm. d/, § 497 Obchodného zákonníka, § 25a ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení neskorších predpisov, § 2 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2012, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, účinného do 31.01.2013. Aktívnu legitimáciu žalobcu mal súd preukázanú zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou dňa 27.06.2013 medzi pôvodným veriteľom - postupcom Slovenskou sporiteľňou, a. s. a žalobcom ako postupníkom. Vykonaným dokazovaním mal zistené, že dňa 06.07.2009 uzavreli Slovenská sporiteľňa, a. s. a žalovaný ako dlžník Zmluvu o splátkovom úvere č. 0334418677, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 4.477 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach vo výške 81,18 eur, vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 20.08.2009, počet splátok 119, konečná splatnosť úveru 20.06.2019. Úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 17,30 % p. a., RPMN 19,84 %, priemerná RPMN 17,73 %. Dňa 27.06.2013 bola medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok, na základe ktorej postupca postúpil pohľadávku voči žalovanému na žalobcu. Zmluva bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom, preto sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú. Zmluva obsahovala všetky zákonom stanovené náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný si svoju povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnil, preto právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa 11.08.2013 a vyzval žalovaného na splatenie celého dlhu. Povinnosťou dlžníka zo zmluvy o úvere je vrátiť poskytnutý úver a zaplatiť dojednaný úrok. Žalobca si uplatnil predmetnou žalobou splátky splatné od 20.07.2012. Právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru 11.08.2013, preto žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie splátok splatných od 20.07.2012 do 20.07.2013 vo výške 1.055,34 eur (13 x 81,18 eur = 1.055,34 eur). Zo splátok splatných od 20.08.2013 do 20.06.2019 vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie istiny z týchto splátok v sume 3.499,51 eur, nakoľko ide o splátky po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dňa 11.08.2013. Uvedené nároky boli okresným súdom priznané rozsudkom č. k. 5C/247/2014-80 zo dňa 26.02.2015. V tejto časti bol rozsudok okresného súdu krajským súdom potvrdený a v tejto časti nadobudlo rozhodnutie právoplatnosť dňa 30.04.2015. Podľa okresného súdu zo splátok splatných od 20.08.2013 do 20.06.2019 žalobcovi neprislúchal úrok vo výške 2.246,11 eur. Zmluvný úrok ako odplata (cena) veriteľovi za poskytnuté peňažné prostriedky prislúcha len za dojednanú dobu poskytnutia úveru. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z ust. § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Úroky predstavujú osobitnú peňažnú náhradu, súvisiacu s poskytnutím finančných prostriedkov, sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, čo konštatoval aj Krajský súd v Žiline napr. v rozsudku č. k. 5Co/165/2013-148 zo dňa 19.11.2013, rozsudku sp. zn. 9Co/862/2014 zo dňa 20.11.2014, v rozsudku sp. zn. 9Co/138/2015 zo dňa 26.03.2015. Žalobcovi preto neprislúcha právo na zaplatenie zmluvných úrokov zo splátok úveru, ktoré sa stali splatnými v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru dňa 11.08.2013, t. j. za obdobie po splatnosti úveru. Takisto mu neprislúcha úrok z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil aj z úrokov. Podľa ustálenej judikatúry oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká právo na úroky z omeškania, Občiansky ani Obchodný zákonník neumožňujú, aby veriteľ od dlžníka požadoval príslušenstvo, úroky z omeškania pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky, úrokov. Z uvedených dôvodov súd žalobu v týchto častiach, ktoré ostali predmetom konania po zrušení rozsudku krajským súdom ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Žalobca mal vo veci úspech v sume 4.554,85 eur, čo je 66,97 %, neúspech v sume 2.246,11 eur, čo je 33,03 %. Pomer úspechu a neúspechu predstavoval 66,97 % - 33,03 % je rozdiel 33,94 %. Súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 33,94 % zo zaplateného súdneho poplatku zo žaloby (408 eur) vo výške 138,48 eur a z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 548,64 eur. Trovy právneho zastúpenia priznal za 5 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby, vyjadrenie zo dňa 18.12.2014, účasť na pojednávaní dňa 20.01.2015, dňa 26.02.2015, spolu 342,35 eur (jeden úkon á 237,34 eur a jeden úkon á 59,34 eur, § 10 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. a/, c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.), odvolanie, účasť na pojednávaní dňa 23.06.2016 v sume 61,97 eur (jeden úkon á 91,29 eur, § 10 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. a/, c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.). Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. súd priznal aj paušálnu náhradu hotových výdavkov v súvislosti s dvomi úkonmi právnej služby vo výške 19,64 eur (8,04 eur x 3 úkony v r. 2014, 8,39 eur x 3 úkony v r. 2015, 8,58 eur jeden úkon v r. 2016). Ďalej cestovné pri účasti na pojednávaní dňa 20.01.2015 v sume 4,90 eur, dňa 26.02.2015 v sume 1,03 eur, dňa 23.06.2016 - 28,30 eur. Pokiaľ si žalobca uplatnil náhradu za stratu času pri účasti na pojednávaniach v dňoch 20.01.2015, 26.02.2015, 23.06.2016 túto náhradu súd právnemu zástupcovi nepriznal, nakoľko cesta na súdne pojednávanie nebola vykonaná advokátom, ale advokátskymi koncipientmi, ktorí sú zamestnancami advokáta. Advokátsky koncipient teda pri ceste na súdne pojednávanie plní svoje pracovné povinnosti v rámci pracovnej cesty, na ktorú bol ako zamestnanec vyslaný. Advokátovi prislúcha náhrada za stratu času v zmysle ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. preto, že počas cesty nemôže vykonávať iné povinnosti. Počas cesty advokátskeho koncipienta na súdne pojednávanie však advokátovi ako jeho zamestnávateľovi strata času nevzniká. Celkom odmenu a hotové výdavky súd priznal v sume 548,64 eur. Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. priznal súd právnemu zástupcovi žalobcu zvýšenie o DPH o sumu 90,45 eur, keďže preukázal, že je platcom DPH. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s právnym posúdením veci a postupom súdu, kedy mu nepriznal nárok na zaplatenie riadneho úroku zo splátok úveru splatných po zosplatnení úveru. Žalobca uviedol, že neplnením povinností žalovaného uhrádzať splátky riadne a včas bol nútený pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, tzn. splátky, ktoré dovtedy neboli splatné sa stali predčasne splatnými. Mal za to, že uvedené nemá vplyv na nárok na odplatu v podobe riadnych úrokov dohodnutých v zmluve o splátkovom úvere č. 0334418677 v zmysle us. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že v zmysle Obchodného zákonníka má nárok na riadne úroky aj po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, pričom túto skutočnosť možno odvodiť z viacerých zákonných ustanovení. Predmetné ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka výslovne uvádza, že úroky je dlžník povinný platiť do doby vrátenia peňažných prostriedkov, k čomu zo strany žalovaného nedošlo. V žiadnom z ustanovení zákon neuvádza, že po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru nemá veriteľ nárok na riadny úrok. V súvislosti s ust. § 505 a § 506 Obchodného zákonníka poukázal na to, že zákon ho oprávňuje v prípade, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšie ako 3 mesiace odstúpiť od zmluvy a požadovať od dlžníka vrátenie dlžnej sumy spolu s dohodnutými úrokmi. Na základe uvedeného mal za to, že uvedené ustanovenie možno analogicky aplikovať aj na prípad, kedy veriteľ v dôsledku omeškania dlžníka s platením splátok riadne a včas využije dojednanú možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca poukázal na skutočnosť, že zákon v súvislosti s odstúpením veriteľa od úverovej zmluvy počíta so vznikom špecifickej situácie, kedy napriek odstúpeniu od úverovej zmluvy naďalej trvá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť dohodnutý úrok. Uvedený postup súdu v konečnom dôsledku vedie k teórii, že nedodržanie zmluvných podmienok (nesplácanie úveru riadne a včas) znamená pre takéhoto dlžníka výhodnejšie postavenie oproti dlžníkovi, ktorý si svoje povinnosti riadne a včas plní, nakoľko úver im je obom poskytnutý v rovnakej výške, avšak po vyhlásenej mimoriadnej splatnosti úveru pre neplatenie dohodnutých splátok je neplatiaci dlžník povinný vrátiť len istinu úveru, t. j. je povinný uhradiť veriteľovi menšiu sumu než dlžník, ktorý si svoje povinnosti riadne a včas plní, a to napriek skutočnosti, že obaja takíto dlžníci sa k úhrade zmluvného úroku zaviazali v zmluve o úvere. Vzhľadom na uvedené mal za to, že mu patrí nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Ďalej žalobca nesúhlasil s rozhodnutím o trovách konania pokiaľ mu nebola priznaná náhrada za stratu času z dôvodu, že súdne pojednávania neboli vykonané advokátom, ale advokátskymi koncipientmi, ktorí sú zamestnancami advokáta. Uviedol, že vzhľadom na postavenie advokátskeho koncipienta, ktoré vyplýva z ním citovaných ustanovení (čl. 47 Ústavy SR, § 24, § 25 ods. 1, § 142 ods. 1, O. s. p., § 89 ods. 1, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“, § 16 ods. 1, § 64 ods. 2, zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) (ďalej len „zákona o advokácii“), čl. 2 bod 1 uznesenia č. 14 Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory zo dňa 07.11.2006 o pravidlách výkonu substitučného oprávnenia advokátskych koncipientov, § 15 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., § 40 ods. 1, 2 Advokátskeho poriadku, § 1 ods. 1, 2 uznesenia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 16/11/2012 zo dňa 06.12.2012) ako i povinnosti advokáta vo vzťahu k advokátskemu koncipientovi, nepochybne vyplýva, že úkony, ktoré vykonáva v súvislosti so zastupovaním advokáta, u ktorého je zamestnaný, vykonáva v mene zamestnávateľa - advokáta, a tiež na jeho účet. Úkon uskutočnený advokátskym koncipientom je v konečnom dôsledku úkonom právnej služby advokáta, za ktorý zodpovedá samotný advokát (bez ohľadu na skutočnosť, či ide o substitučného advokáta, nakoľko rovnako za účasť substitučného advokáta na pojednávaní by mu vznikol nárok na náhradu trov právneho zastúpenia). Podľa žalobcu zo žiadnych ustanovení nevyplýva, že by pri rozhodovaní o trovách konania účastníka, ktorého zastupoval advokát, sa mal uplatniť iný právny režim zohľadňujúci okolnosť, či posudzovaný úkon vykonal advokát, alebo jeho koncipient. Taktiež nesúhlasil s tým, že počas cesty advokátskeho koncipienta na súdne pojednávanie však advokátovi ako jeho zamestnávateľovi strata času nevzniká. Poukázal na skutočnosť, že advokátsky koncipient, ktorého zamestnáva advokát, jednotlivé úkony vykonáva v mene zamestnávateľa - advokáta, a tiež na jeho účet. Pokiaľ by advokát nesplnomocnil advokátskeho koncipienta účasťou na pojednávaní, mohol by koncipient vykonávať iné činnosti, ktorými by ho poveril advokát ako jeho zamestnávateľ, ktoré by koncipient vykonal v mene advokáta. Tzn. aj v tomto prípade je nutné konštatovať, že ide o stratu času, ktorá advokátovi vznikla tým, že nemohol koncipienta poveriť vykonaním iného úkonu. Okrem uvedeného trovy konania súd priznáva strane sporu, nie advokátovi. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/561/2014 zo dňa 27.02.2015. Navrhol preto, aby rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu nezmenil, aby nevyhovel žalobe žalobcu a aby rozhodnutie súdu nebolo zrušené. 4. Žalobca na vyjadrenie žalovaného písomne nereagoval. 5. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti nového procesného kódexu, Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 C. s. p.) s tým, že účinky procesných úkonov uskutočnených do 30.06.2016 ostali zachované (§ 470 ods. 2 C. s. p.). Zároveň súd v odôvodnení prispôsobil terminológiu novej právnej úprave. 6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 ods. 1 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno podať týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 379, § 380 C. s. p.) a ako vecne správny ho potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.) a to z nasledovných dôvodov: 7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil pokiaľ žalobu v časti o zaplatenie 2.246,11 eur, v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 3.301,45 eur, od 12.08.2013 do zaplatenia zamietol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, preto podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť dôvodov uvedených v jeho písomnom vyhotovení, na ktoré v podstatných bodoch odkazuje. 8. Odvolacie námietky žalobcu spočívajúce v nestotožnení sa s právnym posúdením veci a postupom súdu, kedy mu nepriznal nárok na zaplatenie riadneho úroku zo splátok úveru splatných po zosplatnení úveru, považoval za nedôvodné. 9. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor uvedený v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014, v ktorom sa uvádza nasledovné: „Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikde nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. Alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka“. Odvolací súd poukazuje aj na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, ktorý nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu (Krajský súd Prešov v rozsudku sp. zn. 1Co 30/2012 zo dňa 30.05.2012 uzavrel, že nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, tak ako to vyplýva z uznesenia NS SR sp. zn. 4Obo/143/98) bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. 10. Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 11. Pokiaľ ide odvolanie žalobcu čo do výroku o trovách konania, toto odvolací súd považoval za dôvodné, a preto zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania v zmysle § 388 C. s. p. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že advokátovi neprináleží náhrada za stratu času (§ 17 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.) v prípade, ak sa pojednávania mimo sídla advokáta nezúčastní priamo advokát, ale advokátsky koncipient. 12. Podľa ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške 1/60 výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Podľa ust. § 89 ods. 3 C. s. p., ak je strana zastúpená advokátom, zastupovanie iným zástupcom ako advokátom je vylúčené. Ustanovenia osobitného predpisu o advokácii tým nie sú dotknuté. Podľa ust. § 16 ods. 2 zákona o advokácii, pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný zamestnanec advokáta. 13. Odvolací súd dospel k záveru, že stranám nemožno uprieť právo na náhradu nákladov, ktoré vynaložil na zastupovanie „len“ s odôvodnením, že v konkrétnom prípade bol advokát zastúpený koncipientom. Koncipient koná v mene advokáta, úkon ním vykonaný je rovnocenný s úkonom realizovaným priamo advokátom. Ak odmeňovanie advokátskeho koncipienta je riešené pracovnoprávnou úpravou, uvedené nijako nesúvisí s primárnym vzťahom medzi zastúpeným účastníkom a advokátom. Je totiž na advokátovi, aby svoju prácu organizoval čo najefektívnejšie, a to aj s prípadným využitím substitútu. Podstatou náhrady za stratu času je paušalizovaná kompenzácia produktívnej časovej jednotky, ktorú by inak mohol advokát využiť na odplatné poskytovanie právnych služieb, avšak vzhľadom na reálnu nevyhnutnosť ju musel venovať cestovaniu. Advokát pri poverení koncipienta na účasť na úkone „stráca“ pracovnú silu práve v čase, kedy advokátsky koncipient musí absolvovať cestu na súdom nariadený úkon. Nie je preto dôvodné rozlišovať medzi cestovaním advokáta a advokátskeho koncipienta, keďže v súlade so zákonom č. 586/2003 Z. z. by mohol čas strávený cestovaním využiť na efektívne poskytovanie právnych služieb klientom advokáta aj ním poverený advokátsky koncipient. Argumentácia súdu prvej inštancie nakoniec neobstojí ani z toho dôvodu, že tarifnú odmenu za úkon vykonaný advokátskym koncipientom uznal ako uplatnenú v súlade so zákonom, ale náhradu za stratu času už za takú nepovažoval. Tvrdenia súdu prvej inštancie sú tak protirečivé - pokiaľ by totiž nebolo možné podľa tvrdení súdu prvej inštancie priznať náhradu za stratu času v prípade vykonania úkonu koncipientom, nepatrila by advokátovi za procesný úkon ani odmena (keďže advokátskemu koncipientovi patrí v zmysle pracovnoprávnych predpisov mzda). 14. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil vo výroku o trovách konania a k trovám právneho zastúpenia priznaným súdom prvého stupňa vo výške 548,64 eur (33,94 % z priznaných 1.616,50 eur) pripočítal náhradu za stratu času v súvislosti s cestou advokátskeho koncipienta na pojednávanie dňa 20.01.2015 (8 polhodín po 13,98 eur, v sume 134,21 eur (111,84 eur + 20 % DPH vo výške 22,37eur)), dňa 26.02.2015 (8 polhodín po 13,98 eur, v sume 134,21 eur vrátane 20 % DPH, pričom súd priznal 1/5 vo výške 26,84 eur, nakoľko dňa 26.02.2015 mal splnomocnený zástupca, resp. advokátsky koncipient spolu štyri pojednávania na Okresnom súde Liptovský Mikuláš) a dňa 23.06.2016 (8 polhodín po 14,30 eur, v sume 137,28 eur (114,40 eur + 20 % DPH vo výške 22,88 eur), a to z Košíc do Liptovského Mikuláša a späť. Celkove v sume 298,33 eur vrátane 20 % DPH. Uvedenú sumu odvolací súd krátil s ohľadom na priznaný rozsah náhrady trov 33,94 % na sumu 101,25 eur. Spolu tak odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 138,48 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 649,89 eur (548,64 eur + 101,25 eur) a to na účet jeho splnomocneného zástupcu. 15. Vychádzajúc z ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodol len o nároku úspešného žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania a pomere jeho úspechu vo veci t.j. v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia. 16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) - 0 (proti). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. P o u č e n i e: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.).