Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/54/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714201065 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5714201065.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: F. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., R. Y. XXX, proti odporcovi: NEOGRAFIA, a.s., so sídlom Martin, Sučianska 39A, IČO: 31 597 912, o vydanie veci a zaplatenie sumy 13.896,20 CZK s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Martin č. k. 9C/18/2014-73 zo dňa 21.12.2015, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu o odmietnutí podania zo dňa 3.2.2014 p o t v r dz u j e v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal uložiť odporcovi povinnosť: - uhradiť sumu 13.896,20 CZK ako majetkovú ujmu vzniknutú krádežou lekárskych záznamov, resp. ako škodu za PN od 20.12.1999 do 10.1.2000 podľa „prv vyneseného právoplatného rozhodnutia Sociálnej poisťovne o amputácii bedrovej platničky“ a súvisiaci úrok z omeškania, - uhradiť „odškodné za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia treťou operáciu bedrovej chrbtice v r. 2002“ a súvisiaci úrok z omeškania, - uložiť odporcovi povinnosť uhradiť škody za súdne trovy vo veciach vedených pod sp. zn. 11C/311/2002, 5C a 7C/41/2012. Uznesenie okresného súdu vo zvyšnej časti z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd postupom podľa § 43 ods. 2 O.s.p. odmietol podanie navrhovateľa zo dňa 3.2.2014. Konštatoval, že napriek opakovanej snahe súdu (uznesenia z 6.6.2014 a 17.8.2015) o odstránenie vád návrhu je predmetné podanie naďalej nezrozumiteľné a neúplné. Vo vzťahu k jednotlivým uplatneným nárokom prvostupňový súd uviedol, že pokiaľ sa navrhovateľ domáhal vydania veci podľa § 126 ods. 1 OZ, náležite nešpecifikoval, ktoré konkrétne lekárske záznamy žiada vydať. Navyše, kým v pôvodnom návrhu sa v prípade nevydania lekárskych záznamov domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, po výzve súdu už žiadal lekárske záznamy súčasne s náhradou majetkovej a nemajetkovej ujmy. O ďalšom návrhu - na zaplatenie sumy 13.896,20 CZK už právoplatne rozhodol Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/311/2002, rozsudkom zo dňa 10.2.2004. Preto, ak by v tejto časti súd podanie neodmietol, bolo by to dôvodom na zastavenie pre prekážku právoplatne rozsúdenej veci. Bez ohľadu na uvedené ide aj v tejto časti o návrh nezrozumiteľný, nakoľko navrhovateľ tento nárok v každom podaní špecifikuje inak. Čo sa týka nároku na odškodné za tretiu operáciu bedrovej chrbtice, v poslednom podaní, ktoré navrhovateľ doručil súdu dňa 25.8.2015 si už tento nárok neuplatnil, pričom neozrejmil, či sa tohto nároku naďalej domáha, alebo či v tejto časti žiada konanie zastaviť. Navyše, aj o tomto nároku už bolo rozhodnuté Okresným súdom Martin. Podaním zo dňa 24.8.2015 si navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 80.000 eur a podľa súdu I. stupňa nie je zrejmé, či ide o nový - ďalší nárok, ktorý si navrhovateľ v prechádzajúcich podaniach neuplatňoval. O požadovanej náhrade trov konania iných konaní bolo rozhodnuté už v rámci týchto/príslušných konaní, preto by konanie v tejto časti muselo byť tiež zastavené pre prekážku rozsúdenej veci. Okrem toho je návrh (v tejto časti) neúplný i z dôvodu, že navrhovateľ výšku požadovanej náhrady trov konania nevyčíslil. Napokon, pokiaľ navrhovateľ žiada úrok z omeškania (v presnej výške a od konkrétneho dátumu), nešpecifikuje z akej sumy si takýto nárok uplatňuje. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Pripomenul chronológiu súdnych konaní vedených Okresným súdom Martin o jednotlivých nárokoch odvolateľa, zopakoval v tejto spojitosti svoju nespokojnosť s doterajšími konaniami a absurdnosťou a nespravodlivosťou rozhodnutí v nich vydaných. Následne navrhovateľ namietal, že pokiaľ by súd mal záujem spravodlivo rozhodnúť, mohol počas 22 mesiacov od podania žaloby navrhovateľa predvolať a vyšší súdny úradník mohol doplniť to, čo sudcovi nebolo jasné. Súd však od neho žiada údaje, ktoré odvolateľ poskytnúť nemôže, nakoľko neexistujú. Z originálov zdravotnej dokumentácie totiž nie je možné definovať, ktoré dôležité dôkazy boli ukradnuté, pokiaľ ich presný zoznam neexistuje. Žiada teda o vrátenie všetkých lekárskych záznamov, ktoré mu odporca ukradol zo zdravotnej dokumentácie a tieto originály pripojil k vyplateným plneniam odškodného od 1.8.1977 do 20.12.1999. O nároku o zaplatenie 13.896,20 Čk podľa odvolateľa súd nikdy od roku 2002 nekonal. Jeho postupom bol navrhovateľ okradnutý o odškodné za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenie a za vzniknutú invaliditu od roku 1988 následkom pracovného úrazu z 1.8.1977. Uplatnená nemajetková ujma je nárokom novým ako odškodné za to, že odporca spáchal trestný čin podvodu a absurdný súd na neho pôsobí zle psychicky. Pokiaľ ide o nárok na odškodnie tretej operácie, žiada navrhovateľ plnenie tak, ako bude zistené v dokazovaní súdu znaleckým posudkom, spolu s úrokom z omeškania s tým, aby súd navýšil odškodnenie za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia tak, aby vznikla suma 1.000 eur, t.j. ako je uvedené žalobou v pôvodnej veci 7C/2/2012. Odvolateľ uzavrel, že Ústava SR nedáva súdu možnosť nerozhodnúť o predmete žaloby. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) uznesenie okresného súdu čiastočne potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a vo zvyšnej časti zrušil a vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p. Prezentovaná úvaha odvolateľa o (absolútnej) nemožnosti nerozhodnúť o predmete žaloby (súdom) je nesprávna. Konkretizáciou podmienok realizácie základného práva na spravodlivú súdnu ochranu (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) je (okrem iných) práve súdom aplikované ustanovenie § 43 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého (a v súlade s ustálenými závermi rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR) zákaz odmietnutia spravodlivosti nastáva/platí len za okolnosti predloženia riadneho návrhu účastníkom konania. Len o takomto kvalifikovanom/relevantnom návrhu (t.j. o návrhu, z ktorého je zrejmé, čo navrhovateľ učinil predmetom konania) totiž môže súd vykonať súdne konanie a následne rozhodnúť. Inými slovami, je povinnosťou navrhovateľa jednoznačne zadefinovať predmet konania a zrozumiteľne a určite vymedziť, čoho konkrétne sa domáha. Zároveň je v zmysle ústavných princípov nestrannosti súdu a rovnosti postavenia účastníkov neprípustné, aby bezprostredne súd vlastnou činnosťou (napríklad vyhľadávaním v písomnostiach označených účastníkom) nahrádzal plnenie povinností účastníka, a tým ho bezdôvodne zvýhodňoval oproti ostatným účastníkom. V kontexte opísaných východísk je opodstatnená úvaha prvostupňového súdu, že nie je možné vecne konať o uplatnenom nároku na „trovy z iných konaní“, bez jeho náležitého, resp. (v okolnostiach súdenej veci) akéhokoľvek vyčíslenia. Takto „uplatnený“ nárok je neurčitý a neprichádza do úvahy postup, aby súd sám iniciatívne „zosumarizoval“ a číselne vyjadril trovy navrhovateľa vzniknuté v iných súdnych konaniach a následne o takomto predmete konal a rozhodol. Rovnaký záver platí i vo vzťahu k nároku označenému pôvodne ako „odškodné za tretiu operáciu bedrovej chrbtice v máji 2002“, kde (od počiatku) absentovala nevyhnutná kvantifikácia/špecifikácia výšky tohto nároku. Odkaz navrhovateľa na „bodové ohodnotenie vo veci 7C 2/2012“ je z vyššie opísaných hľadísk bezpredmetný. Nepostačujúcim vymedzením je aj dodatočná - až v odvolacom konaní predostretá - „špecifikácia“ v podobe požiadavky .,aby „súd navýšil odškodnenie....tak, aby vznikla suma 1000,- eur...ako je uvedené v pôvodnej veci 7C/2/2012“. Z už rozoberaných dôvodov nie je akceptovateľné urobiť predmetom konania „navýšenie“ (akéhosi) neurčitého nároku, ktorého špecifikácia bola údajne uskutočnená v inom súdnom konaní. Pokračovať v konaní nie je možné ani v ohľadom nároku vymedzeného navrhovateľom sumou 13.896,20 Čk a zmätočne odôvodnenom dvomi (diametrálne) odlišnými právnymi titulmi - majetková ujma za krádež lekárskych záznamov, resp. škodu za PN od 20.12.1999 do 10.1.2000. Právne posúdenie veci je síce úlohou súdu, viaže sa však primárne na jednoznačné skutkové vymedzenie prípadu navrhovateľom, ktoré (vymedzenie) však v posudzovanej veci absentuje. Nie je preto skutočne možné ustáliť, k čomu má dokazovanie/konanie súdu smerovať - či k posudzovaniu hodnoty „ukradnutých“ lekárskych záznamov alebo k okolnostiam „škody“ za obdobie práceneschopnosti navrhovateľa „podľa vyneseného právoplatného rozhodnutia Sociálnej poisťovne o amputácii bedrovej platničky“. Dôvodom odmietnutia návrhu (v tejto časti) teda nemôže byť skutočnosť, že okresnú súd už v inom konaní o takomto nároku rozhodol (konsekvenciou tejto skutočnosti môže byť len zastavenie konania), ale práve okolnosť nedostatočnej špecifikácie požadovaného nároku. Vo vzťahu k uvedeným nárokom zároveň platí, že súd I. stupňa riadne vyzval navrhovateľa na odstránenie vád podania, k čomu nedošlo, odmietnutie podania v tejto časti preto zodpovedá okolnostiam veci i relevantnej právnej úprave. Odvolací súd z opísaných dôvodov uznesenie v tejto časti potvrdil. Naopak, stotožniť sa nemožno so závermi okresného súdu pokiaľ ide odmietnutie podania v ostatných (dvoch) častiach. Predovšetkým okolnosť, že v prípade nemajetkovej ujmy (špecifikovanej čo do dôvodov i výšky) ide o nárok nový/ďalší, nepredstavuje žiadnu prekážku pre rozhodnutie o takomto nároku. Pokiaľ ide o nárok na vydanie lekárskych záznamov, v poslednej úprave (č.l. 70 a nasl. spisu) sa už navrhovateľ nedomáha alternatívneho/eventuálneho petitu, ale kumulácie s ostatnými nárokmi. Je preto možné vychádzať z takéhoto vymedzenia požadovaného petitu. Čo sa týka potreby bližšieho vymedzenia požadovaných lekárskych záznamov, možno mať za to, že ide o záznamy prikladané k vyúčtovaniam platieb zo strany odporcu. Inou otázkou je pochopiteľne unesenie dôkazného bremena vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľa, v každom prípade sú však uvedené nároky vymedzené dostačujúco pre účely ich vecného posúdenia prvostupňovým súdom v ďalšom postupe. Záverom, čo sa uplatneného úroku z omeškania týka, odvolací súd dodáva, že hoci postačuje vymedzenie (tak ako to učinil navrhovateľ) označením sadzby/hodnoty úroku a začiatku omeškania (za podmienky, že je nepochybne určená sumy istiny), predmetný úrok však, ako akcesorické plnenie zdieľa osud hlavného nároku (t.j. i odmietnutia podania vo vzťahu k nemu). Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.