Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/196/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714201485 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5714201485.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: DUFONEV R.C., a.s., so sídlom Lidická 2030/20, Černá Pole, 602 00 Brno, Česká republika, IČ: 255 38 748, vo veci jeho organizačnej zložky: DUFONEV R.C., a.s. - organizačná zložka SK, so sídlom Starojánska 25, 032 03 Liptovský Ján, IČO: 44 623 810, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Štefanom Malatínom, bytom W. XXA, XXX XX K., Česká republika, proti žalovanému: Sanbal AT s.r.o., so sídlom Okružná 3239, 900 01 Modra, IČO: 35 947 331, právne zastúpenému: 1/ Burian & partners, s.r.o., so sídlom V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483 a 2/ Mgr. Tomáš Baláž, advokát, so sídlom Z. X, XXX XX J., v konaní o zaplatenie sumy 56.184,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/135/2014-334 zo dňa 18.06.2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/135/2014-334 zo dňa 18.06.2015 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 56.184,60 Eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9,5 % ročne zo sumy 56.184,60 Eur odo dňa 9.9.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 138,09 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 56.184,60 Eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9,5 % ročne zo sumy 56.184,60 Eur odo dňa 09.09.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaného zaviazal povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 3.680,- Eur a titulom náhrady cestovného splnomocnenému zástupcovi žalobcu vo výške 1.020,56 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku okresný súd poukázal na žalobu (doručenú okresnému súdu dňa 10.02.2014; poznámka odvolacieho súdu), ktorou žalobca uplatnil voči žalovanému (pôvodne DOPRAVEX s.r.o., so sídlom 038 42 Príbovce 175, IČO: 44 083 238; ďalej len „žalovaný") nárok na zaplatenie sumy 61.339,68 Eur s úrokom z omeškania 9,5 % ročne z tejto sumy od 08.09.2013 do zaplatenia a na náhradu trov konania. V žalobe uviedol, že na základe objednávky žalovaného z 10.07.2013 vykonal žalobca v mesiaci júl 2013 pre žalovaného práce - úprava a drvenie kameniva drtičom v zárezoch na lokalite D1 Jánovce - Jabloňov. Žalovaný tieto práce prevzal a podpísal odovzdávací protokol dňa 09.08.2013. Žalobca za vykonané práce vystavil faktúru č. 713018 zo dňa 09.08.02013, so splatnosťou 08.09.2013, na sumu 61.339,68 Eur, ktorú žalovaný nezaplatil. Úrok z omeškania medzi účastníkmi dohodnutý nebol, žalobca uplatnil zákonné úroky z omeškania. Na pojednávaní 19.03.2015 žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 2.391,84 Eur s príslušenstvom a so súhlasom žalovaného okresný súd uznesením č.k. 18Cb/135/2014-219 zo dňa 09.04.2015 konanie v tejto časti zastavil; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.05.2015. Vo vzťahu ku zvyšnému nároku na zaplatenie sumy 57.822,24 Eur s príslušenstvom okresný súd vykonal dokazovanie a s poukazom na jeho výsledky, z dokazovania vyvodené skutkové zistenia a závery, za aplikácie právnej úpravy Obchodného zákonníka Českej republiky (ďalej aj len „OBZ ČR") a Občianskeho zákonníka Českej republiky (ďalej aj len „OZ ČR") a ďalších právnych noriem, citovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku, prijal záver o čiastočnej dôvodnosti žaloby v rozsahu o zaplatenie sumy 56.184,60 Eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 09.09.2013 do zaplatenia. Okresný súd k otázke, právnym poriadkom ktorého štátu sa bude riadiť zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania (zmluva o dielo), vychádzal z obsahu žaloby; žalobca odkazoval na právnu úpravu podľa OBZ ČR a OZ ČR, tiež na Nariadenie vlády Českej republiky č. 142/1994 Sb., ktorým sa stanovuje výška úrokov a poplatku z omeškania podľa Občianskeho zákonníka Českej republiky, čo žalovaný počas súdneho konania nenamietal. Okresný súd uzavrel, že účastníci konania si zvolili v zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rímsky dohovor), že ich záväzkový vzťah sa bude riadiť právnym poriadkom Českej republiky. Ďalej uviedol, že právomoc slovenského súdu v danej veci bola daná podľa Nariadenia rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, kapitola II. odd. 1 čl. 2, ods. 1, podľa ktorého, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Podľa okresného súdu bolo v prvostupňovom konaní preukázané, že medzi účastníkmi konania bola platne uzatvorená zmluva o dielo v zmysle ust. § 536 a nasl. OBZ ČR účinného do 31.12.2013 v spojení s prechodnými ustanoveniami podľa § 3028 OZ ČR, zákona č. 89/2012 Sb. účinného od 01.01.2014, ktorým bol zrušený OBZ ČR, zákon č. 513/1991 Sb. v znení neskorších predpisov. Predmetom zmluvy o dielo bolo drvenie kameňa na diaľnici D1 v lokalite Janovce - Jabloňov, t. j. dielom v zmysle ust. § 536 ods. 2 OBZ ČR bola úprava určitej veci. Zmluvné strany sa dohodli na cene diela 1,20 Eur/tonu rozdrveného kameňa. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia ceny diela za rozdrvený kameň v mesiaci 7/2013, ktorého cenu vyúčtoval vo faktúre č. 713018 v celkovej výške 61.339,68 Eur so splatnosťou 08.09.2013. Žalovaný v konaní nenamietal, že žalobca v mesiaci júl vykonal drvenie kameňa, avšak namietal jeho množstvo uvedené v predmetnej faktúre. Podľa evidencie žalobcu v stavebnom denníku, potvrdenej žalovaným, žalobca v mesiaci júl 2013 rozdrvil pre žalovaného 40936 ton kameňa v zárezoch II., III., IV., súhrn na č. l. 288 a č. l. 302; pri dohodnutej cene 1,20 Eur/tonu rozdrveného kameňa vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie ceny 49.123,20 Eur bez DPH, k tomu 20% DPH 8.187,20 Eur, teda žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie ceny diela za mesiac júl 2013, vyúčtovanej vo faktúre č. 713018 vo výške 57.310,20 Eur. Okresný súd vychádzal aj z dohody účastníkov konania, uzatvorenej dňa 11.03.2014 v zmysle ust. § 585 OZ ČR, podľa ktorého dohodou o narovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomyslieť. Účastníci konania v dohode, ktorú podpísali dňa 11.03.2014 na uzatvorenie vysporiadania pohľadávok vyúčtovaných vo faktúre č. 713018 (predmet žaloby), ďalej faktúr č. 713030 a 713035, ustálili objem rozdrveného kameňa na 143750 ton pre vyúčtovanie vo všetkých tam uvedených faktúrach. Podľa vyjadrenia svedka p. C. na pojednávaní dňa 05.02.2015 túto dohodu p. C. podpísal pri koordinovaní prác v súvislosti s predmetom diela a z výpovede svedka vyplynulo, že bol splnomocnený ku všetkých úkonom, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádzalo. Podpísal protokol o odovzdaní vykonaných prác (č.l. 9), rokoval za žalovaného so žalobcom o uzatvorení zmluvy o dielo, ohľadne vysporiadania rozsahu rozdrveného kameňa. Bol účastný kontrolného váženia na družstve. Vypovedal, že sám dopísal rukou písaný text na predmetnej listine „na uzatvorenie vysporiadania pohľadávky", pričom predmetný text sa nachádza pod faktúrami, ktoré sú identifikované číslom, vyúčtovanou sumou ako aj splatnosťou a za textom sú podpisy zmluvných strán. Pokiaľ išlo o určenie rozsahu rozdrveného kameňa v predmetnej listine, 143750 ton, tento bol určený súhrnne na vyúčtovanie vo všetkých troch faktúrach tam uvedených. Okresný súd potom vo vzťahu k cene diela vykonaného v mesiaci júl 2013, vyúčtovanú vo faktúre č. 713018, ustálil rozsah vykonaných prác na základe stavebných denníkov žalobcu, t.j. 40 936 t na mesiac júl 2013. Pokiaľ žalovaný v prvostupňovom konaní namietal, že váhy, ktoré boli na drvičoch žalobcu, nevážili správne, nakoľko neboli certifikované, čo preukazuje aj správne konanie voči žalobcovi pred Slovenským metrologickým inšpektorátom pod sp. zn. 2123/2014, tak okresný súd poukázal na to, že uvedená skutočnosť bola vecou zodpovednosti žalobcu v správnom konaní. Uvedené však nepreukazuje, že váhy bez platného overenia poškodzovali žalovaného v tom smere, že by navážili viac rozdrveného kameňa ako v skutočnosti žalobca pre žalovaného rozdrvil. K tomu poukázal i na zhodné vyjadrenia účastníkov a svedkov (J., Z., C.), že žalobca v súčinnosti so žalovaným vykonali kontrolné meranie a toto meranie nepreukázalo, že váhy na drvičoch žalobcu vážili v neprospech žalovaného, ako to žalovaný v prvostupňovom konaní tvrdil. Pokiaľ žalovaný navrhol na preukázanie svojho tvrdenia vykonať znalecké dokazovanie, okresný súd tento návrh zamietol. Vychádzal z výpovede svedka Ing. M. Y., ktorý robil geodetické práce pre žalovaného a vypovedal, že určiť rozsah rozdrveného kameňa za príslušný mesiac by bolo možné iba v prípade, keď by sa vedelo, na ktorých úsekoch sa presne v ten ktorý deň pracovalo, čo svedok ani po nahliadnutí do stavebných denníkov žalobcu určiť nevedel, príp., ak by existoval „zúčtovací elaborát" (geodetické zameranie v danom záreze existujúceho stavu v porovnaní s východiskovým stavom), pričom svedok, ktorý robil geodetické práce, vypovedal, že nevie, „...či bol vôbec robený". Vykonanie navrhovaného dokazovania by podľa okresného súdu potom bolo neúčelné a teda aj nehospodárne. Okresný súd mal dostatočne iným spôsobom preukázanú dôvodnosť vyúčtovania ceny diela za mesiac júl 2013 v rozsahu, v akom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi cenu diela; vychádzal aj z listinných dôkazov - kalibračné listy na č. l. 72 a č. l. 73, ktoré nepotvrdili tvrdenie žalovaného o tom, že váhy na drvičoch žalobcu vážili v neprospech žalovaného, tiež z vyjadrenia spoločnosti FINLAY CZ spol. s r. o., zo dňa 07.02.2015 (č.l. 169 spisu), podľa ktorého možná manipulácia s váhami prostredníctvom skrutky na fotografii na č. l. 168 spisu je vylúčená, lebo slúžila na celkom iný účel ako je váženie, tiež list spol. RVS Chodov, s.r.o., zo dňa 09.02.2015 (č. l. 172 spisu) vylučuje manipuláciu s váhami na drvičoch žalobcu. Stanovisko k výkonu drvičov od FINLAY CZ spol. s r.o. zo dňa 24.04.2015 nevylučuje výkon drvičov v zmysle evidencie v stavebnom denníku žalobcu, súhrnne spracovanej na č. l. 288 spisu, žalovaným nerozporovanej oproti stavebnému denníku, čo predstavuje 40 936 t za júl 2013. Okresný súd konštatoval, že nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ide hlavne o také dôkazy, ktoré nie sú rozhodujúce z hľadiska hmotného práva. Súd nevykoná ani také dôkazy, ktoré sú nadbytočné a ktoré sa viažu ku skutkovým okolnostiam dostatočne preukázaným inak. Súd tiež nevykoná také dôkazy, ktorými zjavne nie je možné tvrdenú skutočnosť preukázať, čo sa vzhľadom na výpoveď svedka Ing. Y. podľa okresného súdu vzťahuje aj na daný prípad; navrhované znalecké dokazovanie by viedlo k zvýšeným a neefektívnym nákladom, tj. k nehospodárnosti v konaní. Okresný súd na základe preukázaného rozsahu prác za mesiac júl 2013, hlavne súhrnom prác za 7-10/2013, a to v rozsahu 40936 t pri dohodnutej cene 1,20 Eur/t, priznal žalobcovi nárok na zaplatenie ceny diela po odpočítaní sumy, ktorú v zmysle vyjadrenia žalobcu na pojednávaní dňa 19.03.2015, ako aj v zmysle dohody účastníkov konania podpísanej dňa 11.03.2014, žalovaný zaplatil práve na faktúru č. 713018 v rozsahu 1.125,60 Eur. Pokiaľ teda vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie ceny diela za mesiac júl 2013 celkom v rozsahu 57.310,20 Eur spolu s DPH, po odpočítaní sumy 1.125,60 Eur, ktorý nárok zanikol v tomto rozsahu jeho zaplatením, tak okresný súd zviazal žalovaného na zaplatenie ceny diela vo výške 56.184,60 Eur spolu s úrokom z omeškania v zmysle ust. § 365 a 369 ods. 1 OBZ ČR, účinného do 31.12.2013, v spojení s § 517 ods. 2 OZ ČR a § 1 Nariadenia vlády ČR č. 142/1994 Sb. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP, podľa ktorého, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia, v spojení s ust. § 146 ods. 2 prvá veta OSP, podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Žalobca v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, t. j. o 3.517,44 Eur, zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, preto okresný súd túto sumu vyhodnotil ako neúspech žalobcu. Žalobca mal neúspech v časti, v ktorej okresný súd žalobu zamietol, t.j. o 1.126,60 Eur, potom úspech žalobcu voči žalovanému predstavuje v percentuálnom vyjadrení 91,6 % úspechu a 8,4 % jeho neúspechu (v tomto rozsahu úspech žalovaného). Žalobca mal úspech čiastočný, preto mu okresný súd priznal v zmysle ust. § 142 ods. 3 OSP plnú náhradu trov konania, nakoľko mal neúspech v pomerne nepatrnej časti (8,4 % neúspechu okresný súd vyhodnotil ako pomerne nepatrnú časť jeho neúspechu). Trovy konania okresný súd priznal žalobcovi titulom zaplateného súdneho poplatku 3.680,- Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet žalobcu. Žalobcovi ďalej priznal doložené trovy konania titulom náhrady cestovných výdavkov na súdne pojednávania za cestu splnomocneného zástupcu žalobcu z K. do Martina a späť osobným motorovým vozidlom v dňoch, kedy sa konali súdne pojednávania: 6.11.2014 vo výške 173,66 Eur, 17.12.2014 vo výške 172,29 Eur, 5.2.2015 vo výške 164,- Eur, 19.3.2015 vo výške 168,- Eur, 23.4.2015 vo výške 170,- Eur a 19.6.2015 vo výške 172,61 Eur. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie (č.l. 346 - 348 spisu). S odkazom na dôvody podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c), d) OSP odvolaním napadol výroky prvostupňového rozsudku, ktorými bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 56.184,60 Eur s príslušenstvom a trovami konania. Podľa žalovaného okresný súd nerozhodol vecne správne, keďže neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a keďže dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný bol názoru, že žalobca neuniesol bremeno dôkazu v tvrdení o objeme rozdrveného kameniva v danom časovom období, ktoré žalovaný spochybnil a navrhol vykonať dôkaz - znalecké dokazovanie za účelom stanovenia objemu vyťaženého kameniva, ktoré by spoľahlivo určilo objem vyťaženého kameniva. O tom, že v konaní produkované dôkazy neobstoja, svedčí skutočnosť, že žalobca aj v priebehu súdneho konania menil svoj nárok a produkoval niekoľko výpočtov objemu vyťaženého a rozdrveného kameniva a na pojednávaní dňa 18.06.2015 spochybnil aj výpočty predvolaného a vypočutého geodeta, ako výpočty neúplné. Žalobca svoj nárok odvodzoval od záznamov v stavebnom denníku, ktoré však žalovaný spochybnil a aj výsluchom svedkov (W., C.) bolo preukázané, že tieto nemohli verifikovať správnosť údajov uvedených v stavebnom denníku, vzhľadom na chýbajúcu kompetenciu konať za žalovaného a z dôvodu, že fyzicky neboli prítomní pri ťažení a drvení kameniva, pričom zistenie o problematických záznamoch žalovaný nadobudol až v následnom období. V prípade pravdivosti údajov v stavebnom denníku bol výsluch geodeta, ktorý mal preukázať objem vyťaženého materiálu, nadbytočný, a samotný žalobca uplatňoval svoj nárok odlišne od záznamov v stavebnom denníku. Žalovaný tiež nesúhlasil s konštatovaním okresného súdu, že žalovaný na pojednávaní dňa 18.06.2015 nerozporoval, že súhrn prác za 7 - 10/2013 v tonách na č. 1. 288 spisu zodpovedá evidencii podľa stavebného denníka žalobcu ako skutočnosť zakladajúcu nesporný nárok, a to s poukazom na obranu žalovaného v konaní. Žalovaný nerozporoval len skutočnosť, že žalobca vykonával evidenciu prostredníctvom stavebného denníka a súhrn prác na č. 1. 288 spisu korešponduje so záznamami v stavebnom denníku, uvedené však neznáma, že by žalovaný nerozporoval objem rozdrveného kameniva tak, ako bol v stavebnom denníku zaznamenaný. Žalovaný označil argument o ustálenosti výšky nároku titulom nerozporovania stavebného denníka vedeného žalobcom, za chybný. Za spoľahlivo preukázaný žalovaný považoval výpočet geodeta, ktorý bol vypočutý práve pre ustálenosť vznesených nárokov, ako element, ktorý by spôsobil stratu opodstatnenosti vykonania znaleckého dokazovania, no nakoľko výpočet geodeta bol na pojednávaní zo strany žalobcu spochybnený, bol žalovaný názoru, že vykonanie znaleckého dokazovania bolo jediným možným riešením ustálenosti vzneseného nároku. Aj keď žalovaný evidenciu podľa stavebného denníka žalobcu ako takú nerozporoval, tak rozporoval výšku objemov v evidencii uvedených. Žalovaný ani nemal ako rozporovať na súde predloženú evidenciu, nakoľko túto viedol žalobca osobitne, v celom súdnom konaní však rozporoval objemové množstvá v evidencii uvedených. Žalovaný považoval za chybný záver, že evidencia, ktorej hodnoty boli od začiatku konania žalovaným spochybnené, má byť smerodajná pre priznanie nároku žalobcu v určitej výške. Žalovaný poukázal na chýbajúcu certifikáciu vážneho meradla, ktorej žalovaný pripisuje vyššiu dôležitosť než okresný súd v tom smere, že práve chýbajúca certifikácia má sklon spôsobiť ujmu. Potom nie je možné pripustiť, aby evidencia vedená na základe necertifikovanej váhy mala mať spôsobilosť zaväzovať povinnosťou záväzku bez ohľadu na to, či vážila v prospech alebo neprospech ktorejkoľvek zo strán, lebo aj kontrolné meranie, ktoré preukazovalo výraznú odchýlku, preukazovalo minimálne ich nepresnosť a nemožnosť vedenia správnej evidencie. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní z 28.08.2015 (č.l. 363 - 365 spisu). S odvolacími dôvodmi sa nestotožnil a odvolanie žalovaného navrhol zamietnuť. Zdôraznil, že v prvostupňovom konaní bolo vykonané dostatočné dokazovanie a okresný súd z neho správne zistil skutkový stav veci. Vyjadrenie žalobcu bolo žalovanému doručené (doručenka na č.l. 370 rub spisu). Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku, rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Primárne v procesnej rovine odvolací súd uvádza, že v priebehu odvolacieho konania došlo k zmene na strane žalovaného DOPRAVEX s.r.o., keďže uvedená obchodná spoločnosť ku dňu 01.04.2016 zanikla v dôsledku zlúčenia s jej právnym nástupcom - Sanbal AT s.r.o., so sídlom Okružná 3239, 900 01 Modra, IČO: 35 947 331 a s týmto univerzálnym právnym nástupcom bolo bez ďalšieho konané (§ 107 ods. 4 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP). Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. US 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže: obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v prvostupňovom konaní a odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu bolo konštatované, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci odvolacieho konania limitovaného. rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, vyjadreným vo včas podanom odvolaní, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa považuje za potrebné uviesť nasledovné. Z odvolania žalovaného bolo nepochybné, že odvolacie dôvody smerovali voči správnosti skutkových zistení a záverov súdu prvého stupňa. Žalovaný okresnému súdu vytýkal, že nevykonal všetky dôkazy navrhnuté žalovaným a že z tých dôkazov, ktoré vykonal, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Preskúmaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súdu nezistil dôvodnosť podaného odvolania s následkom vecne nesprávneho rozhodnutia. Žalovaný konkrétne vytýkal okresnému súdu, že nenariadil znalecké dokazovanie, ktoré by spoľahlivo určilo objem vyťaženého kameniva. K samotnému nevykonaniu žalovaným navrhnutých dôkazov okresným súdom, v zhode s názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp.zn. 6Cdo 153/2011, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov konania a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá OSP, je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka. Odňatie možnosti konať pre súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (viď tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, sp. zn. 6Cdo 51/2012). Uvedené dotvrdzuje i Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v zmysle ktorého dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V tomto smere odvolací súd poukazuje na samotný priebeh prvostupňového konania, celého vykonaného dokazovania a to aj k otázke objemu vyťaženého kameniva žalobcom v prospech žalovaného, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd podrobne uviedol, ktoré dôkazy vykonal, čo z nich zistil i ako tieto skutkové zistenia vyhodnotil. Osobitne sa venoval návrhu žalovaného na vykonanie znaleckého dokazovania, pričom na strane 9 odôvodnenia rozsudku uviedol relevantné dôvody, pre ktoré znalecké dokazovanie nenariadil; v tomto smere i odvolací súd poukazuje na výpoveď svedka Ing. M. Y., ktorý v súdnom konaní vysvetlil dôvody, pre ktoré by aktuálne už nebolo možné navrhované znalecké dokazovanie s relevantnými a spoľahlivými výsledkami vykonať. Odvolací súd sa stotožnil s okresným súdom, ktorý uviedol, že bola dostatočne iným spôsobom (než dodatočne znalecky) preukázaná dôvodnosť vyúčtovania ceny diela za mesiac júl 2013, a to v rozsahu, v akom bol žalovaný napokon rozsudkom zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobcovi cenu diela. Aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku bolo zrejmé, že okresný súd správne postupoval pri vyhodnotení vykonaných dôkazov v zmysle § 132 OSP, teda vyhodnocoval ich jednotlivo a najmä vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. V konečnom dôsledku išlo o otázku (ne)unesenia dôkazného bremena. K tomu odvolací súd uvádza, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2010, sp.zn. 5 Obo 52/2010). Podľa odvolacieho súdu žalobca v prvostupňovom konaní svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku voči žalovanému uniesol, pričom bolo vychádzané z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. Naopak žalovanému sa v rámci použitej obrany proti uplatnenému peňažnému nároku žalobcu nepodarilo vyvrátiť dôvodnosť žaloby v rozsahu ako bola preukázaná v prvostupňovom konaní. To, že žalovaný chýbajúcej certifikácii vážneho meradla sám pripisoval vyššiu dôležitosť než (okresný) súd, nemalo vplyv na celkové vyhodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa, z ktorého vyplynuli tie skutkové a následne i právne závery, ktoré vyústili do napadnutého vecne správneho rozhodnutia o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovaný nárok v priznanom rozsahu. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde alebo bráni svoje práva v Občianskom súdnom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní. Napokon odvolací súd k argumentácii žalobcu v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. US 251/03). Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení rozsudku okresného súdu tak v napadnutom meritórnom výroku ako výroku ako i vo výroku o trovách prvostupňového konania (§ 219 ods. 1, 2 OSP), ktorý osobitne z vecno právnych dôvodov nebol odvolaním napadnutý. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1, 2, 8 OSP. V tomto odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a včas vyčíslil nárok na náhradu trov odvolacieho konania za cestovné výdavky spojené s účasťou splnomocneného zástupcu na konaní Krajského súdu v Žiline dňa 23.06.2016, na ktorom došlo k verejnému vyhláseniu rozsudku. Keďže účasť účastníka občianskeho súdneho konania na takomto konaní je jeho právom v rámci realizácie práva na prístup k súdu a spravodlivý súdny proces, bolo návrhu žalobcu vyhovené a bola mu priznaná plná náhrada trov tohto odvolacieho konania. Vzhľadom na vzdialenosť sídla žalobcu, resp. bydliska jeho splnomocnenca v K. od sídla odvolacieho súdu v Žiline a nariadený čas verejného vyhlásenia rozsudku 23.06.2016 o 09.20 hod., bolo dôvodné použitie osobného motorového vozidla splnomocnenca na dopravu. S týmto spojené cestovné výdavky predstavujú v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, pri použití osobného motorového vozidla typ Škoda Superb STAM XX 01 FM5, sedan (technický preukaz na č.l. 325 - 328 spisu), evidenčné číslo (SPZ) 1B0 7057, z K. do Žiliny a späť, t.j. 2 x 200 km = 400 km x 0,183 Eur paušálna náhrada (amortizácia vozidla, Opatrenie MPaSV SR SR č. 632/2008) = 73,20 Eur + priemerná spotreba na 100 km - 10,5 l x 1,545 Eur cena PHM x 400 km = 64,89 Eur, spolu 138,09 Eur. Uvedenú sumu ako náhradu hotových výdavkov žalobcu na cestovné zaplatí žalovaný v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 OSP). Žalobca písomne žiadal, aby miestom plnenia bol účet jeho splnomocnenca č. 14595922/6500. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Keďže toto rozhodnutie odvolacieho súdu bude písomne vypracované a doručované po 01.07.2016, s odkazom na ustanovenie § 470 ods. 1. Civilného sporového poriadku, zák.č. 160/2015 Z.z., účinného od 01.07.2016, sa uvádza i nasledovné poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).