Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 2To/50/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813010191 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Urbanová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5813010191.3 Uznesenie Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Urbanovej a sudkýň JUDr. Evy Kyselovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 9. novembra 2016 v Žiline, o odvolaní obžalovaného Ing. Y. X. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/64/2013 zo dňa 15.4.2016, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Ing. Y. X. z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím bol obžalovaný Ing. Y. X. uznaný vinným z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), g), h) Tr. zák. a ustanovenie § 139 ods. 1 písm. h) Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je uvedené v bode 1/, 2/ napadnutého rozsudku a z pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je uvedené pod bodom 1/ až 4/ napadnutého rozhodnutia. Za toto konanie mu bol podľa § 189 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky s tým, že podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. na výkon uloženého trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní. Podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 15.6.2016, odvolanie prostredníctvom obhajcu písomne odôvodnil. Uviedol, že okresný súd už raz vo veci rozhodol, a to rozsudkom zo dňa 13.1.2015, kedy ho podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil. Po vrátení veci a doslovnom „usmernení“ zo strany krajského súdu ako má súd vo veci rozhodnúť, okresný súd nevykonal vo veci žiadne nové dôkazy, len prečítal zápisnice z predchádzajúcich pojednávaní a napriek tomu, že obhajoba podala návrh na doplnenie dokazovania, okresný súd pri nezmenenom skutkovom stave a dôkaznej situácii vydal rozsudok, ktorým dôkazy, ktoré v pôvodnom rozsudku vyhodnotil v jeho prospech a ktoré slúžili na jeho oslobodenie, v novom konaní vyhodnotil v jeho neprospech a uznal ho vinným. Ďalej dôvodil tým, že v prípade, ak súd uzná obžalovaného vinným z trestného činu, musí pri tomto rozhodnutí vychádzať predovšetkým z vykonaného dokazovania a z vnútorného presvedčenia, že dôkazy sú takého charakteru, ktoré odôvodňujú výrok o uznaní viny. V tejto súvislosti obhajoba poukazovala na stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 6Tdo/27/2012 zo dňa 16.8.2012, v ktorom sa okrem iného uvádza, že rozhodnutie nadriadeného súdu nemôže byť v takom smere, že úplne odníme priestor pre hodnotenie dôkazov podľa vlastného uváženia a absolútne predurčí, ako má vo veci samej súd nižšieho stupňa rozhodnúť. Súd nižšieho stupňa nemôže bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania, výlučne iba na základe opätovného oboznámenia obsahu spisu obžalovaného odsúdiť. Podľa obhajoby ide o totožný prípad a postup aj v tejto trestnej veci. Obžalovaný bol najskôr oslobodený a po zrušení veci nadriadeným súdom, súd prvého stupňa len prečítal zápisnice z predchádzajúcich pojednávaní. Žiadne doplnenie dokazovania nevykonal a vyniesol odsudzujúci rozsudok. V rámci vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný ako riaditeľ Správy katastra Tvrdošín písomne emailom z 28.3.2011, resp. písomnosťami z 3.5.2011 a z 28.6.2011 ukladal poškodenej JUDr. Y. opakovane úlohu, aby vydala rozhodnutia v nadväznosti na rozsudky Krajského súdu Žilina, sp.zn. 29Sp/25/2009 a sp.zn. 29Sp/23/2009. Týmito rozsudkami boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia v dotknutých katastrálnych konaniach, v ktorých správa katastra rozhodla o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva, pričom aktuálny právny stav v týchto konaniach bol taký, že poškodená JUDr. Y. dňa 21.1.2011 prerušila konanie, čo odôvodňovala tým, že je potrebné vyriešiť predbežnú otázku, či o konkrétnych nehnuteľnostiach boli ukončené reštitučné konania. Odvolateľ ďalej uviedol, že v týchto pokynoch poškodenú Y. len informoval, že nesplnenie úlohy bude považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pritom nebol predložený žiadny dôkaz, že by sa touto písomnosťou, resp. e-mailom snažil vydierať poškodenú pod stratou zamestnania. Tiež bolo emailovou komunikáciou preukázané, že až na žiadosť poškodenej zo dňa 29.4.2011 reagoval ako riaditeľ správy katastra tak, že jej opakovane uložil vydať rozhodnutie v nadväznosti na uvedené rozsudky Krajského súdu Žilina. Ani následná komunikácia medzi ním a poškodenou nebola v žiadnom takom smere, kde by uviedol aké rozhodnutie má poškodená vydať, a to až do dňa 28.6.2011, kedy na opakovanú žiadosť poškodenej ju usmernil, aby v prerušených konaniach vydala rozhodnutie o povolení vkladu. Pritom si bol vedomý, že proti takémuto rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok, ktorý môžu účastníci konania využiť. Jeho snahou bolo len to, aby v týchto tzv. „starých veciach“ bolo vydané zákonné rozhodnutie a tieto konania neboli prerušené, nakoľko účastníci týchto konaní sa dožadovali u neho ako riadiaceho pracovníka nápravy a poukazovali na nečinnosť poškodenej s tým, že vo veciach sa účelovým spôsobom nekoná. Podľa obhajoby takéto konanie obžalovaného nemožno právne kvalifikovať pod skutkovú podstatu zločinu vydierania už aj z toho dôvodu, že poškodená ako právnicky vzdelaná osoba si bola veľmi dobre vedomá, že obžalovaný ju nemôže zbaviť zamestnania, nakoľko s takouto právomocou nedisponoval a jedine čo mohol urobiť voči nej, bolo podať návrh na disciplinárne riešenie. Podľa zákona o štátnej službe riaditeľ správy katastra nie je osobou oprávnenou riešiť ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru a v prípade, že podriadený pracovník poruší pracovnú disciplínu je oprávnený podať podnet na disciplinárne konanie, pričom disciplinárne konanie pripravuje osobný úrad Krajského úradu v Žiline. Teda riaditeľ správy katastra nemal dosah na ukončenie štátnozamestnaneckého vzťahu s poškodenou, čím bola jednoznačne preukázaná nedôvodnosť obžaloby, že pod hrozbou reálnej straty zamestnania opakovane ukladal poškodenej pokyny. Samotné oznámenia, že bude považovať jej konanie za závažné porušenie pracovnej disciplíny ešte neznamená, že k porušeniu pracovnej disciplíny došlo. Obhajoba ďalej dôvodila tým, že aj keď obžalovaný usmernil poškodenú v tom smere aké rozhodnutie by mala vydať, toto jeho konanie jednoznačne nenapĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania, ale ide len o porušenie práv štátneho zamestnanca tak, ako má na mysli ustanovenie § 65 Zákona o štátnej službe. Poškodená absolútne nemala dôvod obávať sa straty zamestnania z jeho strany, pretože toto nebolo v jeho kompetencii ako riaditeľa správy katastra, naviac ani dokazovaním nebolo preukázané, že by sa jej vyhrážal stratou zamestnania. Opakovane len uvádzal, že nesplnenie úlohy bude považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Takéto jeho vyjadrenie nemožno považovať za povahu inej ťažkej ujmy, tak ako má na mysli skutková podstata zločinu vydierania. V konečnom dôsledku aj samotný postup Krajského úradu v Žiline, čo sa týka menovania poškodenej do funkcie vedúceho oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam, len potvrdzuje skutočnosť, že riešenie otázok štátnozamestnaneckého pomeru bolo v kompetencii služobného úradu a jednoznačne nebolo v kompetencii jeho. Hrozba ťažkej ujmy v konkrétnom danom prípade v osobe poškodenej absolútne absentovala, pretože ide o osobu s vysokoškolským právnickým vzdelaním a ako taká musela byť presvedčená, že iba prednosta katastrálneho úradu ako vedúci služobného úradu plní úlohy spojené s uplatňovaním štátnozamestnaneckých vzťahov, čo v danom prípade nebol on, ale svedok JUDr. U.. Podľa obhajoby v žiadnom prípade nemožno trestné právo používať na riešenie pracovnoprávnych vzťahov, ktoré zjavne presahujú ich rámec. Trestný postih má byť najkrajnejším prípadom a aj keď došlo k neoprávnenému konaniu obžalovaného, jeho úmyslom nebolo zasahovať do rozhodovacej právomoci poškodenej, ale jeho úmyslom bolo odstrániť neodôvodnené prerušenie vkladového konania. Súd v danom prípade absolútne pochybil, keď nevyhodnotil postup poškodenej ako nezákonný, keď dňa 21.1.2011 prerušila vkladové konania, pričom ako dôvod uviedla riešenie predbežnej otázky, pokiaľ sa týka reštitučného konania predmetných nehnuteľností. V rozhodnom čase, teda v čase prerušenia žiadnu predbežnú otázku neriešila, resp. nevedela toto hodnoverným spôsobom preukázať, pretože až v marci 2011 na jeho podnet sa písomne obrátila na pozemkový úrad, či v daných veciach bolo ukončené reštitučné konanie. Ak by sa súd dôsledne zaoberal touto otázkou, potom mal vyhovieť návrhu obhajoby, ktorá navrhovala v konaní vypočuť pracovníka Pozemkového úradu v Námestove Ing. L. J.. Tento by súdu ozrejmil, či reštitučné konanie v daných veciach bolo, alebo nebolo ukončené a vlastne by bolo preukázané, že celé trestné konanie bolo len umelo vyvolané voči obžalovanému určitou skupinou ľudí z okruhu Urbáru Tvrdošín. Obhajoba poukazovala aj na nesprávne vyhodnotenie dokazovania súdu čo sa týka uznania viny obžalovaného zo skutkov v bodoch 1/až 4/ ako prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Dôkazmi vykonanými pred prvostupňovým súdom nebol preukázaný obligatórny znak skutkovej podstaty žalovaného prečinu, pretože obžalovaný aj keď dával podriadeným pracovníčkam usmernenie ako majú vo veci postupovať, nekonal tak s cieľom inému zaobstarať neoprávnený prospech, čo v danom prípade mal byť prospech pre PD Žiarec. Už obžaloba v tejto časti bola sformulovaná len na predpokladoch a dohadoch vychádzajúcich z nespočetného množstva telefonických kontaktov medzi obžalovaným a predsedom PD Žiarec, pričom nebol predložený ani jeden konkrétny obsah z týchto telefonických rozhovorov, ktorý by usvedčoval obžalovaného, že sa snažil zaistiť pre daný subjekt majetkový prospech. V tomto smere úplne nedôveryhodne vyznieva dokazovanie vo vzťahu k poškodenej X.. Prvostupňový súd uveril výpovedi svedkyne JUDr. I. K., ktorá je v hrubom rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom spise ohľadne záznamového konania, keď táto tvrdila, že poškodená X. nemohla zapísať vlastníctvo len na základe geometrického plánu. V katastrálnom spise sa okrem geometrického plánu nachádzali ďalšie listinné dôkazy, čo potvrdila vo výpovedi poškodená X. a tieto odôvodňovali správnosť usmernenia obžalovaného, aby na základe týchto listinných dôkazov zapísala vlastnícke právo pre PD Žiarec. Ak súd mal pochybnosti ako sa postupuje v takomto prípade, mal do konania pribrať znalca a nie sa uspokojiť s nepravdivým a klamlivým tvrdením svedkyne I. K., pretože aj keď je táto zamestnankyňou Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, táto nie je v pozícii znalca. V takomto prípade mal súd postupovať tak, aby hodnoverným spôsobom bolo preukázané, či usmernenie obžalovaného vo vzťahu k poškodenej X. bolo správne alebo nie. V závere obžalovaný navrhol, aby rozsudok Okresného súdu Námestovo bol podľa § 321 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. zrušený a aby bola vec súdu prvého stupňa vrátená, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dňa 25.7.2016 bolo do podateľne krajského súdu doručené podanie obžalovaného, ktorým žiadal zaslanie kópie vyjadrenia prokurátora OP Námestovo k dôvodom ním podaného odvolania, a pod bodom I./, II./ tohto písomného podania opakovane poukázal na pochybenie v konaní pred prvostupňovým súdom a rovnako i v konaní pred odvolacím súdom. K tomuto podaniu pripojil rovnopis rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Tdo/27/2012 zo dňa 16.8.2012 a i s poukazom na toto rozhodnutie navrhol rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 písm. b) Tr. por. zrušiť. Následne obhajca obžalovaného JUDr. Jaroslav Kiapeš dňa 3.10.2016 doručil do podateľne krajského súdu oznámenie, že medzi ním a klientom došlo k rozdielnym názorom obhajoby a ku dňu 28.9.2016 mu vypovedal právne zastúpenie. Obžalovaný predložil plnomocenstvo, na základe ktorého dňa 30.9.2016 splnomocnil na zastúpenie a obhajobu JUDr. Andreu Havelkovú a táto dňa 4.11.2016 doručila písomné odôvodnenie odvolania. V rozsiahlom odvolaní (7 strán) v podstate zopakovala dôvody uvedené v písomne podanom odvolaní zo dňa 13.6.2016. U skutku popísanom v bode I./ napadnutého rozsudku považovala za relevantné hodnotiť vykonané dokazovanie, najmä v rovine, či pokyny obžalovaného vo vzťahu k poškodenej boli alebo neboli pokynmi oprávnenými a zákonnými, ako aj, či obžalovaný hrozil poškodenej stratou zamestnania. Podľa nej z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by obžalovaný požadoval od poškodenej, aby konala protiprávne. Nedával jej protiprávne pokyny a o opaku nesvedčí ani protokol o kontrole sp.zn. 22/2011 vykonanej UGKK, v ktorom sa uvádza, že obžalovaný nemá výslovné zákonné oprávnenie udeľovať pokyny o tom, ako má jeho podriadený zamestnanec rozhodnúť v konkrétnom vkladovom konaní. Obhajoba poukázala na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, podľa ktorého vedúci štátny zamestnanec môže určovať a ukladať podriadenému štátnemu zamestnancovi úlohy na vykonanie štátnej služby a dávať mu na tento účel pokyny. Rovnako poukázala na ustanovenie článku 10 ods. 1 Organizačného poriadku Katastrálneho úradu v Žiline, podľa ktorého riaditeľ správy katastra riadi a koordinuje činnosť správy katastra a pracoviska správy katastra, ak je zriadené, a zodpovedá za výkon štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností. Tiež poukázala na vtedy platný a účinný Služobný poriadok Ministerstva spravodlivosti SR zverejnený pod číslom 14/2011, z ktorého vyplývajú povinnosti štátneho zamestnanca, ako aj vedúceho štátneho zamestnanca. Z pohľadu uvedeného sa v danom prípade pri hodnotení oprávnenosti a zákonnosti pokynov obžalovaného poškodenej nemožno odvolávať na závery protokolu o kontrole vykonanej dňa 6.12.2011, nakoľko tieto sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko nereflektujú vyššie uvedené predpisy. Naopak, obžalovaný mal právo dávať poškodenej pokyny, nakoľko bol jej nadriadeným - vedúcim štátnym zamestnancom, pričom tomuto nebráni ani to, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva explicitne oprávnenie udeľovať pokyny vo vkladových konaniach. Obžalovanému nebránilo v udeľovaní pokynov poškodenej ani to, že sám nebol oprávnený rozhodovať o návrhoch na vklad, t.j. že nebol tzv. „vkladárom“. Obžalovaný si totiž túto právomoc neprisvojil, ani o návrhu na vklad nerozhodol a do istého času (až kým o to sama poškodená nepožiadala), ani nedal žiaden konkrétny pokyn na to, ako má byť v dotknutých vkladových konaniach rozhodnuté. Túto žiadosť poškodenej, ktorá podľa svojho vlastného vyjadrenia nevedela ako má vo veciach ďalej konať a obžalovaného žiadala výslovne o pokyn na to, ako konkrétne má v týchto vkladových konaniach rozhodnúť, je nutné vykladať ako súhlas poškodenej podľa § 29 Tr. zák. Potom mal súd pri hodnotení trestnosti konania obžalovaného dôsledne aplikovať aj ustanovenie § 29 Tr. zák., čo však neučinil. V ďalšom obhajoba dôvodila tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že poškodená dotknuté vkladové konania prerušila do vyriešenia predbežnej otázky - právoplatného skončenia reštitučných konaní. I napriek opakovanému tvrdeniu obžalovaného, súd pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil, že predbežná otázka v danom prípade neexistovala. Reštitučné konania neboli v rozhodnutiach vydaných poškodenou špecifikované, v dôsledku čoho k prerušeniu konania došlo bez zákonného dôvodu a v rozpore so stanoviskom príslušného obvodného úradu zo dňa 15.3.2011, v ktorom bolo konštatované, že reštitučné konania boli ukončené. V tejto súvislosti je potom nutné uviesť, že aj samotná poškodená bola štátnym zamestnancom a bola povinná dodržiavať zákon, ako aj podzákonné normy vzťahujúce sa na jej prácu, a to najmä zákon o štátnej službe, služobný poriadok, organizačný poriadok, katastrálny zákon atď., pričom samotná tak nečinila, nakoľko vydala nezákonné rozhodnutia o prerušení niekoľko rokov trvajúcich vkladových konaní pre neexistujúce reštitučné konania. Potom obžalovaný v postavení riaditeľa katastrálneho úradu nie neoprávnene otváral otázky neodbornosti poškodenej, jej možnej nekompetentnosti vykonávať funkciu, do ktorej bola menovaná, ako aj otázku toho, v koho prospech samotná poškodená paralyzovala predmetné vkladové konania, bola nečinná a vydala nezákonné rozhodnutia. Podľa odvolateľa ak požadoval od poškodenej, aby začala v týchto konaniach postupovať v súlade so zákonom a aby konala, nemožno ho uznať vinným z vydierania a zneužívania právomoci verejného činiteľa. Predmetné vkladové konania trvali v danom čase namiesto 30 dní už viac ako 5 rokov, poškodená v nich vydala nezákonné rozhodnutia, nerešpektovala skutočnosť, že reštitučné konania boli na príslušnom úrade skončené a nakoniec paradoxne za tento protiprávny stav, ktorý sa pokúšal ako vedúci štátny zamestnanec napraviť, bol odsúdený napadnutým rozsudkom. Ak navrhol v súvislosti s uvedeným vypočuť svedka Ing. L. J. a okresný súd tomuto návrhu nevyhovel, porušil jeho práva. Pokiaľ svedok potvrdí, že neboli vedené žiadne reštitučné konania relevantné pre rozhodnutia o navrhovaných vkladoch, konala nezákonne samotná poškodená a on nemôže byť odsúdený za to, že len chcel tento ňou založený protiprávny stav odstrániť. Pokiaľ ide o prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa, je podľa odvolateľa nutné poukázať i na to, že stupeň spoločenskej nebezpečnosti takéhoto konania nedosahuje intenzitu vyžadovanú v § 10 ods. 2 Tr. zák., preto aby takéto konanie mohlo byť prečinom. Odvolateľ ďalej vytýkal časové obdobie jeho údajného protiprávneho konania uvedeného v skutkovej vete v bode 1/ - od 28.3.2011 do 9.2.2011(správne má byť do 9.1.2012, poznámka KS). Podľa neho toto časové obdobie nie je v napadnutom rozsudku nikde odôvodnené a nie je ani zrejmé na základe akých dôkazov bol tento časový údaj ustálený, hoci ide o jeden z kvalifikačných pojmov zločinu vydierania podľa § 189 ods. 2 písm. a) Tr. zák. v spojení s § 138 písm. b) Tr. zák. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že nemôže byť chybou riaditeľa správy katastra pokiaľ mal eminentný záujem odstrániť dlhoročný protiprávny stav na jeho úrade a pokiaľ ho podriadení zamestnanci nerešpektovali, tak ich upozorňoval na to, že sa môže jednať o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny je zákonným postupom, a preto nemožno za takýto postup vedúceho štátneho zamestnanca trestne stíhať. Nakoľko v skutkovej vete pod bodom I. napadnutého rozsudku absentuje popis protiprávneho konania, ktoré by bolo preukázané vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní je nutné konštatovať, že tento skutok nie je trestným činom. Trestným činom nie je ani skutok uvedený v bode 2/ a 3/ napadnutého rozsudku. Ako riaditeľ katastrálneho úradu opakovane vyjadroval nespokojnosť s prácou poškodenej, s jej postupom vo viacerých veciach a uvedené aj oznámil JUDr. T. U., vedúcemu služobného úradu Katastrálneho úradu Žilina. Za takúto ním negatívne hodnotenú prácu bola paradoxne poškodená ocenená kariérnym postupom a po jej prepustení bola v ten istý deň ako mal služobný pomer končiť opakovane do neho prijatá, navyše bez toho, aby jej opätovné prijatie sám navrhol, resp. aby bol o taký návrh požiadaný. V tejto súvislosti mu možno vyčítať iba to, že ľudsky neuniesol celú situáciu a nepostupoval správne pokiaľ nerešpektoval rozhodnutia služobného úradu, avšak stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho konania nie je tak vysoký, aby sa jednalo o prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Ďalej argumentoval tým, že u skutkov v bode 2/a 3/ absentuje popis jeho úmyslu konať protiprávne za účelom dosiahnutia prospechu pre iného, či už majetkového alebo iného. Ani u jedného skutku nie je uvedené aký konkrétny prospech malo mať PD Žiarec z údajného jeho protiprávneho konania. Bez tohto základného pojmového znaku nemožno hovoriť o zločine vydierania, ako ani o prečine zneužitia právomoci verejného činiteľa. Jeho odsúdenie za tieto skutky je protiprávne. V prejednávanej trestnej veci nebolo vôbec preukázané, že by nútil poškodenú k niečomu, čo od nej nebol oprávnený požadovať. Dávanie pokynov podriadeným umožňuje samotný zákon o štátnej službe v ustanovení § 11. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 4/napadnutého rozsudku, jeho argumentácia spočíva v tom, že požadoval od pani X. zápis nielen geometrického plánu, ale zápis geometrického plánu spolu s pripojenými verejnými listinami preukazujúcimi vlastnícke právo a o týchto vypovedala i samotná poškodená na hlavnom pojednávaní, pričom tieto označila ako pozemno-knižnú vložku. V tejto súvislosti je potom irelevantný protokol o kontrole vykonanej UGKK, nakoľko v predmetnom protokole sa tvrdí v rozpore so zisteným skutkovým stavom, že požadoval zápis geometrického plánu bez ďalších listín. Odvolateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že čo sa týka údajného spáchania pokračovacieho zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, okresný súd v napadnutom rozsudku len konštatoval, že obžalovaný prekročil svoje právomoci, a to bez konkretizácie takéhoto závažného tvrdenia, čím ich prekročil, ktoré jeho právomoci boli prekročené, prečo ich považoval za prekročené, v rozpore s ktorými oprávneniami konal a pod. V tejto časti považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a tiež arbitrárny. Voči takémuto rozsudku nemôže v odvolacom konaní sa riadne brániť, najmä preto, že nepoznal legálne dôvody vedúce k jeho odsúdeniu. Je nesprávnym právnym záverom tvrdenie, že pokiaľ nemal osobitnú odbornú spôsobilosť rozhodovať o návrhoch na vklad, že nemohol dávať pokyny vkladárom ako svojim podriadeným. Ako riaditeľ správy katastra zodpovedal za ich konanie, resp. nekonanie a za nezákonný postup. Teda bolo spravodlivé jeho očakávanie, že títo budú plniť jeho pokyny, ktoré udeľoval výlučne v súlade s platnými právnymi predpismi. Na záver uviedol, že ak by sa súd nestotožnil s jeho návrhom v podaní zo dňa 13.6.2016 a s jeho argumentáciou a trval by na jeho vine, dovoľuje si požiadať súd o postup podľa § 40 Tr. zák. a § 39 Tr. zák. Okrem uvedených písomných podaní do podateľne Krajského súdu v Žiline bolo dňa 27.10.2016 doručené podanie označené obžalovaným Ing. Y. X. ako námietka zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Žiline. V tomto podaní obžalovaný v podstate poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, ktoré vníma ako rozhodnutia zaujaté, s politickým pozadím a namierené voči jeho osobe. Z tohto dôvodu namietal zaujatosť všetkých sudcov Krajského súdu Žilina a žiadal, aby odvolací súd vec predložil Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 31 ods. 2 veta prvá Tr. por. Na tomto mieste je potrebné odvolateľa poučiť a upozorniť na ustanovenie § 31 ods. 4 Tr. por., podľa ktorého námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje povinnosť strany vzniesť námietku zaujatosti ihneď ako sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Vzhľadom na uvedené o námietke zaujatosti strany, ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Tr. por., senát krajského súdu podľa § 32 ods. 6 Tr. por. nekonal (odvolateľovi - Ing. Y. X. bolo upovedomenie o termíne verejného zasadnutia po prvýkrát doručené dňa 3.8.2016 - č.l. 790). Príslušný prokurátor sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného nevyjadril. Obžalovaný sa na verejné zasadnutie určené krajským súdom neustanovil. Písomným podaním, ktoré predložila obhajkyňa obžalovaného na verejnom zasadnutí výslovne žiadal a súhlasil, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti. Na možnosť vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti bol upozornený v upovedomení, ktoré mu bolo doručené dňa 22.10.2016. Na verejnom zasadnutí obhajkyňa obžalovaného trvala na dôvodoch písomne podaného odvolania i na návrhu v ňom uvedenom. Intervenujúci prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Krajský súd na podklade odvolania podaného obžalovaným po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri preskúmaní prihliadal i na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by mohli byť dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak je nedôvodné. Predovšetkým je potrebné uviesť, že v predloženej veci krajský súd už raz konal a rozhodol. Na podklade odvolania podaného prokurátorom uznesením, sp.zn. 2To/42/2015 dňa 15. júla 2015 rozsudok Okresného súdu Námestovo, ktorým bol obžalovaný Ing. Y. X. oslobodený spod obžaloby zrušil a súdu prvého stupňa vec vrátil s tým, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil právny názor a prvostupňovému súdu vytýkal porušenie ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. s tým, že dôkazy vo veci vykonané hodnotil len jednotlivo a nie vo vzájomnej súvislosti a tiež, že sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Následne prvostupňový súd v súlade s ustanovením § 327 Tr. por. po vrátení veci na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci a procesný postup, ktorý ho viedol k uznaniu viny obžalovaného Ing. Y. X. z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b), g), h) Tr. zák. a ustanovenie § 139 ods. 1 písm. h) Tr. zák. a tiež z pokračovacieho zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák. bol správny a zákonný. Krajský súd pri plnení prieskumnej povinnosti zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku okresný súd rešpektoval všetky základné zásady trestného konania, najmä zásadu zákonného trestného procesu podľa § 2 ods. 7 Tr. por., zásadu práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Tr. por., zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por., a tiež i zásadu rovnosti strán (kontradiktórnosti) podľa § 2 ods. 14 Tr. por. Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v predloženej veci vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú usvedčujúcu dôkaznú reťaz, z ktorej možno vyvodiť záver, že skutky uvedené pod bodom 1/až 4/sa stali práve tak, ako je uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku, tieto vykazujú znaky trestného činu a možno vyvodiť bezpečný záver, že tieto skutky spáchal obžalovaný Ing. Y. X.. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku týkajúcej sa otázky viny obžalovaného Ing. Y. X., vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si krajský súd osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje. Odôvodnenie rozsudku pokiaľ ide o výrok o vine obžalovaného teda učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. por. Obžalovaný Ing. Y. X. založil odvolanie na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho skutkovými a právnymi námietkami sa však súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že odvolateľ Ing. Y. X. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených okresným súdom. Na tomto mieste je potrebné odvolateľa upozorniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v odvolaní, ale iba na tie námietky alebo argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia. Krajský súd opakovane uvádza, že súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku usvedčujú. Jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a ako sa vyrovnal s obhajobnými argumentmi obžalovaného. Jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní a odvolací súd po prieskume veci nemá žiadne pochybnosti o vine obžalovaného a tiež i o správne použitej právnej kvalifikácii jeho konania. Správne a zákonu zodpovedajúce závery prvostupňového súdu treba doplniť len v tom, že odvolacie výhrady obžalovaného Ing. Y. X. týkajúce sa oprávnenosti a zákonnosti jeho pokynov ako riaditeľa správy katastra, ako nadriadeného - vedúceho štátneho zamestnanca podriadenej JUDr. I. Y., ktorá disponovala s osobitnou odbornou spôsobilosťou rozhodovať o návrhu na vklad, považuje odvolací súd za nesprávne a odporujúce právnym úpravám, na ktoré obhajoba v odvolaní poukazuje. Podľa názoru krajského súdu vzťah nadriadenosti a podriadenosti v dotknutej veci podlieha osobitnej právnej úprave, a to zákonu č. 162/1995 Z.z. o Katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (katastrálny zákon). V zmysle § 33 citovanej právnej úpravy o návrhu na vklad rozhoduje zamestnanec katastrálneho úradu s vysokoškolským vzdelaním, ktorý má na to osobitnú odbornú spôsobilosť. Svedok JUDr. T. U., ktorý v rozhodnom čase bol vedúcim služobného úradu Katastrálneho úradu Žilina, okrem iného uviedol, že za rozhodovanie v katastrálnom konaní o návrhu na vklad je v plnom rozsahu zodpovedný zamestnanec s osobitnou odbornou spôsobilosťou, ktorý koná v danej veci. Obžalovaný Ing. Y. X. takúto odbornú spôsobilosť nemal. Uvedené rovnako potvrdila i svedkyňa JUDr. I. K. a tieto skutočnosti vyplývajú i z Protokolu o kontrole č. 22/2011 Úradu geodézie, kartografie a Katastra SR zo dňa 7.12.2011. Z týchto jednoznačne vyplýva, že obžalovaný ako riaditeľ Správy katastra Tvrdošín a nadriadený JUDr. I. Y. nebol oprávnený jej dávať pokyny v konkrétnom konaní. Táto v konaniach, sp.zn. V 1033/2007 a V 1999/2006 rozhodovala samostatne. O takomto osobitnom pracovno-právnom postavení JUDr. I. Y. obžalovaný ako nadriadený musel vedieť. Napriek tejto vedomosti bez toho, aby disponoval osobitnou odbornou spôsobilosťou rozhodovať v dotknutých vkladových v konaniach, v ktorých jedným z účastníkov (predávajúcim) bol Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín a napriek tomu, že tieto konania boli rozhodnutiami zo dňa 21.1.2011 prerušené, a to z dôvodu, že zatiaľ neboli právoplatne skončené reštitučné konania k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet prevodu, t.j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky, ktorej vyriešenie bolo jedine v právomoci súdu, JUDr. I. Y. bez zákonného oprávnenia a pod hrozbou, že nesplnenie úlohy bude posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a tiež pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane tejto ukladal pokyny vydať rozhodnutia v predmetných konaniach, pričom z týchto pokynov bolo zrejmé, že JUDr. I. Y. mala povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že predmetom katastrálneho konania boli nehnuteľnosti, o ktoré sa vo viacerých administratívnych aj súdnych konaniach vedie dlhodobý spor medzi subjektmi Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín a urbárski spolumajitelia Pozemkové spoločenstvo Tvrdošín. V obidvoch dotknutých vkladových konaniach už v období pred podaním obžaloby správa katastra vydala rozhodnutia tak o povolení vkladu, ako aj o jeho zamietnutí. Rozhodnutia o povolení vkladu zrušil Katastrálny úrad v Žiline a rozhodnutia o zamietnutí vkladu zrušil Krajský súd v Žiline. V čase skutku teda muselo byť obžalovanému známe, že v sporných prípadoch nebolo možné zákonným spôsobom povoliť, ani zamietnuť vklad do katastra a tiež musel mať vedomosť o tom, že konajúca pracovníčka, konkrétne JUDr. I. Y. je podľa príslušných ustanovení Správneho poriadku a Občianskeho súdneho poriadku viazaná právnymi názormi nadriadených správnych orgánov a súdu. Za takéhoto právneho stavu rozhodnutie JUDr. I. Y. zo dňa 21.1.2011 má oporu v ustanovení § 31a Katastrálneho zákona, podľa ktorého konanie o návrhu na vklad sa preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke. Uvedené skutočnosti potvrdila i svedkyňa JUDr. I. Y.. Svedkyňa tiež uviedla, že obžalovaný jej opakovane ukladal pokyny, aby v dotknutých vkladových konaniach vydala rozhodnutia v nadväznosti na rozsudky Krajského súdu Žilina, sp.zn. 29Sp/25/2009 a 29Sp/23/2009. Na tieto pokyny reagovala tak, že v týchto konaniach bolo rozhodnuté o prerušení konania pre predbežnú otázku, a to až do času právoplatného ukončenia dotknutých reštitučných konaní. Rozhodnutie o prerušení vkladového konania považovala za správne vzhľadom na rozsudok Krajského súdu v Žiline 29Sp/25/2009, ktorým bolo rozhodnutie Správy katastra Tvrdošín o zamietnutí návrhu na vklad zrušené a vec bola vrátená správe katastra s tým, že ide o rozhodnutie predčasné a z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Tvrdenie odvolateľa, že JUDr. I. Y. v týchto pokynoch len informoval, že nesplnenie úlohy bude považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny a tiež, že ju usmerňoval týmito pokynmi, nezodpovedá dôkaznej situácii. Z výpovede svedkyne je zistiteľné, že uvedené vnímala ako vyhrážky. Konanie obžalovaného považovala za porušovanie ľudskej dôstojnosti. Mala obavu o svoje zamestnanie. Jej obavy boli znásobené, keď ku dňu 6.5.2011 bola menovaná do funkcie vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam Správy katastra Tvrdošín a obžalovaný jej bezdôvodne a neoprávnene listom dňa 6.5.2011 zakázal vykonávať túto funkciu s tým, že nedodržanie tohto upozornenia bude považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, a pod hrozbou reálnej straty zamestnania jej zakázal vykonávať prácu súvisiacu s jej pracovným zaradením. Svedkyňa tiež popísala správanie a pokyny obžalovaného po tom, ako bola dňa 12.8.2011 opäť s ňou uzatvorená služobná zmluva. Obžalovaný jej odmietol odovzdať kľúče od pracoviska, nepridelil jej potrebné pečiatky k rozhodnutiu o návrhu na vklad a zablokoval jej prístup k počítačovým programom využívaným pri práci. V tejto súvislosti podporne vyznieva aj výpoveď svedkyne Ing. Q. T., ktorá obžalovaného v čase dovolenky zastupovala a potom ako ho informovala o uzavretej služobnej zmluve s JUDr. I. Y., tento uviedol, že má zostať na chodbe, lebo on nedal žiadnu požiadavku na vytvorenie pracovného miesta. Svedkyňa potvrdila, že JUDr. I. Y. nemala kľúče od pracoviska, pečiatky, neboli jej pridelené spisy a do počítačového programu mala len všeobecný prístup. Takýto stav pretrvával minimálne do 30.8.2011. Svedok JUDr. T. U. bol prednostom a vedúcim služobného úradu Katastrálneho úradu v Žiline. Okrem iného uviedol, že obžalovaný od prvého dňa vymenovania do funkcie riaditeľa mal po celú dobu vykonávania funkcie problémy a konflikty so zamestnancami ústredného orgánu štátnej správy, t.j. Úradu geodézie, kartografie a Katastra SR, so zamestnancami Katastrálneho úradu v Žiline, ako aj s podriadenými zamestnancami na Správe katastra Tvrdošín. Obžalovaný ho v čase od 29.3.2011 až do 18.10.2011 opakovane kontaktoval s tým, že napádal odbornú a morálnu spôsobilosť JUDr. I. Y., upozorňoval, že nerešpektuje jeho pokyny a z komunikácie s ním vyvodil, že stredobodom jeho pracovného záujmu je riešenie spornej agendy okolo Poľnohospodárskeho družstva Žiarec. Obžalovaný dal minimálne jeden podnet na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru s JUDr. I. Y., v ktorom návrhu spochybnil jej odbornú a morálnu spôsobilosť. Svedok tiež uviedol, že obžalovaný ho presviedčal, že on ako prednosta Katastrálneho úradu v Žiline je viazaný jeho návrhom na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru s JUDr. I. Y.. Za danej dôkaznej situácie právny záver prvostupňového súdu, že obžalovaný Ing. Y. X. konaním pod bodom 1/, 2/ naplnil všetky znaky pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), g), h) a na § 139 písm. h) Tr. zák., je správny a zákonný. Použitú právnu kvalifikáciu prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zdôvodnil a krajský súd sa s týmto odôvodnením právnej kvalifikácie stotožňuje. Treba zdôrazniť, že ustanovenie § 189 Tr. zák. chráni slobodné rozhodovanie jednotlivca v najširšom zmysle. Pri páchaní tohto trestného činu páchateľ núti iného, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, a to násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy. K dokonaniu trestného činu dochádza už použitím násilia alebo hrozby násilia alebo inej ťažkej ujmy. Podľa ustálenej judikatúry sa na spáchanie trestného činu vydierania nevyžaduje, aby páchateľ dosiahol svoj zámer. Hrozba násilím alebo inou ťažkou ujmou nemusí byť bezprostredná, môže pôsobiť aj do budúcna. Inou ťažkou ujmou je taká ujma, ktorá môže smerovať proti cti, dobrému menu, majetkovým, osobným, rodinným, pracovným pomerom poškodeného. Na spáchanie trestného činu vydierania je potrebné, aby sa ujma javila ako ťažká objektívne a aby bola objektívne spôsobilá vzbudiť v poškodenom obavy. Nie je pritom rozhodné, či hrozba u poškodeného skutočne vyvolala obavy z uskutočnenia. Je nepochybné, že obžalovaný v rámci elektronickej a listinnej komunikácie použil proti poškodenej Ing. I. Y. priame aj nepriame vyhrážky disciplinárnym postihom a najmä stratou štátnozamestnaneckého miesta, ak poškodená nesplní jeho požiadavky. Stratu zamestnania treba podľa ustálenej súdnej praxe považovať za inú ťažkú ujmu. Obžalovaný takto konal v snahe prinútiť poškodenú zmeniť rozhodnutia v konkrétnych veciach a vybaviť ich v prospech konkrétneho účastníka správneho konania. Skutočnosť, že obžalovaný v konečnom dôsledku nemohol priamo rozhodnúť o disciplinárnom postihu poškodenej, nevylučuje použitie predmetnej právnej kvalifikácie. Dôležité je, že obžalovaný bol oprávnený disciplinárne konanie voči poškodenej iniciovať s tým, že nemohla s určitosťou predvídať jeho výsledok tejto jeho iniciatívy. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že obžalovaný reálne vyvíjal snahu o ukončenie služobného pomeru poškodenej, čo preukazujú dokumenty o jeho komunikácii so svedkom JUDr. T. U.. Za daných okolností sa vyhrážky zo strany obžalovaného museli celkom nevyhnutne a oprávnene javiť poškodenej ako reálna hrozba. Z tohto pohľadu odvolacie výhrady obžalovaného, že jeho konanie nie je možné kvalifikovať ako zločin vydierania aj z toho dôvodu, že poškodená ako právnicky vzdelaná osoba si bola veľmi dobre vedomá, že ju nemôže zbaviť zamestnania, nakoľko s takouto právomocou nedisponoval, a tiež že nemal dosah na ukončenie štátnozamestnaneckého vzťahu s ňou, sú nenáležité a odporujú vykonaným dôkazom. Pokiaľ ide o konanie obžalovaného popísané v bode 4/ výrokovej časti napadnutého rozsudku, účasť obžalovaného na tomto konaní je nepochybne preukázaná výpoveďou svedkyne Y. X.. Išlo o zápis vlastníckeho práva záznamom, ktorý podal subjekt Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín. V rozhodnom čase pôsobila v pozícii zapisovateľa a na správe katastra pracovala od roku 1996. Predmetný návrh dňa 30.10.2011 označila ako nezapisateľný. Obžalovaný ju nútil uvedené rozhodnutie zmeniť, keď dňa 3.11.2011 ju písomne vyzval, aby prehodnotila svoj postup a konala v zmysle zákona a právneho stavu. Navyše dňa 9.1.2012 jej písomne uložil, a to i napriek tomu, že bol oboznámený s výsledkom kontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, ktorá kontrola potvrdila správnosť jej postupu, aby uskutočnila zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra nehnuteľností v prospech Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín. Z takéhoto správania obžalovaného je zrejmé, že jeho konanie malo jediný zmysel - dosiahnuť vydanie rozhodnutia v prospech konkrétneho účastníka konania, a to Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín. V tejto súvislosti niet pochýb, že išlo o konkrétne vymedzený majetkový prospech a tiež na uvedenom nič nemení skutočnosť, že obžalovaný bol presvedčený o právnom nároku menovaného účastníka konania na predmetnej nehnuteľnosti. Existencia právnych prekážok - nedostatok odbornej spôsobilosti obžalovaného a viazanosť rozhodnutím nadriadeného orgánu zásadným spôsobom obmedzovala rozsah jeho právomoci a neumožňovala mu konať spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Je nepochybné a vykonanými dôkazmi preukázané, že obžalovaný vykonával svoju právomoc vedúceho štátneho zamestnanca v snahe zabezpečiť prospech účastníkovi konania Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín, čo dokazuje i nadštandardný vzťah s jeho predsedom Ing. H. L.. Túto skutočnosť obžalovaný vo svojej výpovedi ani nepoprel a potvrdzuje to i tá skutočnosť, že v čase od 18.1.2011 do 26.8.2011 bolo zaznamenaných 458 hovorov medzi obžalovaným a H. L.. V tejto súvislosti podporne vyznieva i výpoveď poškodenej JUDr. I. Y. a svedkyne Y. X., ktoré uviedli, že obžalovaný v žiadnych iných veciach, ktoré sa netýkali účastníka Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín nevykonával na nich takýto nátlak. S poukazom na uvedené niet pochybností, že obžalovaný ako verejný činiteľ - riaditeľ Správy katastra Tvrdošín, ktorému žiadny právny predpis neumožňoval uložiť poškodeným vykonať zmenu ich rozhodnutí, prekročil konaním uvedeným v bode 1/ až 4/ svoje právomoci a konal tak celkom nepochybne v úmysle zadovážiť prospech konkrétnemu účastníkovi správnych konaní, t.j. Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín. Žiada sa uviesť, že nepochybne z dôkazov vykonaných vyplýva, že obe poškodené v predmetných konaniach rozhodli. JUDr. I. Y. rozhodnutím zo dňa 21.1.2011 v súlade s ustanovením § 31a Katastrálneho zákona prerušila vkladové konanie z dôvodu, že neboli právoplatne skončené reštitučné konania k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet prevodu, t.j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky a Y. X. dňa 30.10.02011 v konaní o návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom, ktorý návrh podal subjekt Žiarec Poľnohospodárske družstvo Tvrdošín rozhodla, že tento návrh je nezapisateľný. Potom tvrdenie odvolateľa, že vydávaním pokynov a usmerňovaním v týchto konaniach požadoval od poškodených, aby vo veci konali, pretože mal eminentný záujem odstrániť dlhoročný protiprávny stav vyznieva nevieryhodne a zavádzajúco. Z jeho správania možno jednoznačne vyvodiť jeho snahu donútiť poškodené, aby svoje predchádzajúce rozhodnutia revidovali, pričom použil nielen nemorálne, ale aj protiprávne prostriedky a takýmto konaním naplnil v bode 1/ až 4/ skutkovú podstatu pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák. Vzhľadom na uvedené krajský súd uzatvára, že odvolacie výhrady obžalovaného Ing. Y. X. týkajúce sa výroku o vine sú nenáležité a nedôvodné. Krajský súd preskúmal i správnosť a zákonnosť výroku o treste, ktorý bol obžalovanému uložený a zistil, že prvostupňový súd postupoval pri ukladaní trestu v súlade so základnými zásadami ukladania trestov, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 Tr. zák. Za oba skutky ukladal obžalovanému trest úhrnný, a to podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný. Rozpätie trestnej sadzby pri zločine vydierania podľa § 189 ods. 2 Tr. zák. je od 4 až do 10 rokov. Prvostupňový súd pri určení druhu a výmery trestu vychádzal z tejto základnej zákonnej trestnej sadzby pri zistení rovnováhy poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Trest odňatia slobody uložený na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 4 roky je v súlade so zákonom. K odôvodneniu výroku o treste, tak ako to učinil súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, odvolací súd nemá čo dodať, nakoľko aj uloženie trestu je odôvodnené vyčerpávajúcim a dostatočným spôsobom. Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Trest má pôsobiť výchovne, nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Záver prvostupňového súdu, že trest odňatia slobody uložený obžalovanému vo výmere 4 roky plne zodpovedá potrebám tak generálnej, ako aj individuálnej prevencie a je dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu a dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovaného spoločnosťou, je správny. Podľa názoru odvolacieho súdu trest odňatia slobody, ktorý bol obžalovanému Ing. Y. X. uložený je primeraný, spravodlivý a zákonný. Zákonu zodpovedá i výrok súdu prvého stupňa o zaradení obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní navrhol, pre prípad, že by odvolací súd sa nestotožnil s jeho odvolacími argumentmi týkajúcimi sa výroku o vine, aby krajský súd pri ukladaní trestu postupoval podľa § 40 Tr. zák. a § 39 Tr. zák. treba upozorniť, že takýto navrhovaný postup by bol nesúladný s citovanými ustanoveniami Trestného zákona. U obžalovaného neboli zistené žiadne mimoriadne okolnosti a ani také pomery, na základe ktorých by prichádzalo do úvahy mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 Tr. zák., a použitiu ustanovenia § 40 Tr. zák. bráni právna kvalifikácia konania obžalovaného. Keďže krajský súd po preskúmaní predloženého spisu nezistil dôvodnosť odvolania obžalovaného Ing. Y. X., rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.