Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 20Scud/17/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200373 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5014200373.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: L. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom al. V. B. II XXb/X, XX-XXX N.-N., Poľská republika, za účasti: Q. V. D. r.č. XXXXXXXXXX, bytom B. Xb/ XX, XXXXX N. - N., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8725-3/2014- BA zo dňa 29.01.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Prvostupňovým rozhodnutím č.k. 700-0217/2011-23 zo dňa 09.09.2011 Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, rozhodla tak, že zamestnancovi - žalobcovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 15.04.2010. V odôvodnení citovala ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon"), § 6 ods. 1 zákona, § 20 písm. a) zákona. Konštatovala, že zamestnávateľ Grzegorz Jan Maliński - GM CONZULTING, Buková, IČO: 45 506 108, prihlásil žalobcu do poistenia odo dňa 15.04.2010. V zmysle čl. 13 (3) a 13 (4) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 (ďalej len „nariadenie") osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Vzhľadom k tomu, že u zamestnávateľa nebolo možné ani fyzickou kontrolou preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca, u zamestnávateľa nevznikol poistný pomer odo dňa 15.04.2010. Na základe uvedeného zamestnancovi - žalobcovi u zamestnávateľa Grzegors Jan Maliński - GM CONZULTING nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti odo dňa 15.04.2010. 2. Na základe odvolania vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č.k. 8725-3/2014-BA zo dňa 29.01.2014 zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že vo výrokovej časti rozhodnutia vypustil text: „....nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti..." a vložil text: ....nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti...." V ostatnom rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že odvolací orgán preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je potrebné pozmeniť z dôvodu formálneho nedostatku vo výrokovej časti rozhodnutia, ktorý však nemá vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu stanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorí vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Sociálnej poisťovni - ústredie bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Inštitúcia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v súvzťažnosti Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území SR, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala dňa 07.07.2011 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo živnostenského registra. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ ani žiadny zamestnanec. Kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Evidencia dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času. Hrubá mzda zamestnanca bola 40,- Eur mesačne. Na základe výzvy správneho orgánu zamestnávateľ následne predložil štvrťročné správy o výkone práce, ku ktorým boli pripojené vizitky hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia a faktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, objednávky a faktúry za výučbu obchodnej angličtiny, či iné činnosti, zamestnávateľ nepredložil. Reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania, nebol preukázaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti účastníkovi konania povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti na území SR od 15.04.2010 nevzniklo. 3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na neprimerané použitie čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia, keď podľa jeho názoru uvedený článok nebol aplikovateľný na prejednávanú vec, nakoľko žalobca nevykonával len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Vzhľadom na tento fakt, uplatňuje sa voči nemu výlučne čl. 13 (3) základného nariadenia. Poukázal na neprimeranosť použitia uvedeného článku základného nariadenia, v dôsledku čoho došlo k skutočnosti, že napriek ustanoveniam nariadenia, žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov, čo základné nariadenie vylučuje. Poukázal, že uzavrel v dobrej viere pracovnú zmluvu a bol pripravený prácu vykonávať a nemyslel si, že jeho zamestnávateľ GM Conzulting vykonáva svoju činnosť v rozpore so zákonom. Podľa jeho názoru, došlo k zaťaženiu žalobcu negatívnymi účinkami porušenia povinnosti zo strany jeho zamestnávateľa napriek tomu, že žalobca nevedel a ani nemusel vedieť, že zamestnávateľ ako firma nepracuje riadne. Tvrdil, že nebolo zohľadnené, že žalobca nemal žiadnu znalosť podnikateľského zámeru svojho zamestnávateľa, ani vedomosť o nedostatku platby poistného a jeho neprihlásenia na poistenie, nemal žiadny vplyv na konanie zamestnávateľa, keď len zamestnávateľ mal k dispozícii všetky príslušné dôkazy, ktoré zrejme nepredložil. 4. Ďalej poukázal na porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnili výsledok veci, a to čl. 5 vykonávacieho nariadenia, spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu prihlásenia žalobcu na sociálne poistenie a na ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia dôkazov - dokladov uvedených žalobcom, keď predložené návrhy žalobcu prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre riešenie vecí a tieto rozhodnutia boli vydané pre podnikateľa v totožnom, skutočnom a právnom stave. Žiadal rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie a predchádzajúce rozhodnutie pobočky v Trnave zrušiť a postúpiť prvostupňovému správnemu orgánu s príkazom za zohľadnenie právnych predpisov Spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia počas opätovného preskúmania. Navrhol vykonať výsluch žalobcu formou právnej pomoci na príslušnom súde v Poľskej republike. Súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti a žiadal priznať náklady konania. 5. Ďalej v dôvodoch žaloby uviedol, že vedie podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z ktorej platil príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 15.04.2010 uzavrel dodatočne zmluvu s firmou Grzegorz Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na území Slovenskej republiky. Uviedol, že podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 (1) vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia, t.j. legislatíva štátu, na ktorého území žalobca vykonáva nájomnú prácu. Uviedol, že nevedel, že jeho zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom, pracovnú zmluvu s ním uzavrel z dôvodu, že sa chcel naučiť nové zručnosti, poznať nových ľudí a hľadať nových partnerov. Tvrdil, že dostával odmenu za svoju prácu, preto nemal žiadny dôvod sa domnievať, že zamestnávateľ si neplní svoje povinnosti. Podľa pracovnej zmluvy mal plniť úlohy, ktoré dostal na území Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. O porušení zákona zo strany jeho zamestnávateľa sa dozvedel po veľmi dlhej dobe, predpokladal, že jeho zamestnávateľ ho nie je schopný brániť, pretože napadnuté rozhodnutie bude mať vplyv na zrušenie obrovského dlhu zamestnávateľa pre nezaplatené príspevky. Má za to, že je poškodeným a nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jeho zamestnávateľ, čo dotvrdzuje aj skutočnosť ignorovania konania kontroly a nesúladu s pokynmi subjektu, ktoré vykonávali túto kontrolu. Tvrdil, že správny orgán nesprávne voči žalobcovi použil čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia a práve z dôvodu, že pre žalobcu platí aplikácia čl. 13 (3) základného nariadenia. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia bol podľa názoru žalobcu porušený čl. 11 (1) základného nariadenia, pre ktorý platí, že tieto osoby podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Správne orgány porušili čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Žalobca bol registrovaný pre potreby poistenia v Slovenskej republike, príslušná inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO, teda existoval doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej zmluvy vo vzťahu k žalobcovi. K žalobe pripojil ako dôkazy: pracovnú zmluvu, potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti za rok 2011, 2010, štvrťročné správy o vykonaní prác, výpisy z účtu v poľskom jazyku. 6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil sa so skutkovým a právnym posúdením veci. Konštatoval, že prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. 7. Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 20Scud/17/2014-65 zo dňa 14.04.2015 žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR. Ten uznesením č.k. 9Sžso/86/2015 zo dňa 28.06.2016 rozsudok prvostupňového súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola skutočnosť, že zamestnávateľ žalobcu Grzegorz Jan Malinski, ktorému zaniklo živnostenské oprávnenie dňom 02.06.2012, bol účastníkom správneho konania aj po zániku jeho živnostenského oprávnenia v súlade s § 173 ods. 1 z.č. 461/2003 Z.z. ako fyzická osoba, o ktorej právach alebo povinnostiach sa má konať alebo ktorej práva alebo povinnosti ustanovené týmto zákonom môžu byť rozhodnutím správnych orgánov priamo dotknuté. Preto súd postupoval nesprávne, keď do konania ako účastníka nepribral túto fyzickú osobu. 8. Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je prvostupňový súd viazaný, oznámil ďalšiemu účastníkovi Grzegorzovi Janovi Malińskému prípisom zo dňa 09.08.2016, že v zmysle § 32 ods. 3 písm. a) z.č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok, ďalej SSP) v spojení s § 491 ods. 1 SSP je ďalším účastníkom v tomto súdnom konaní ako účastník správneho konania. Zároveň bol vyzvaný na vyjadrenie k žalobe a zároveň poučený podľa § 105 ods. 2 písm. a) SSP o možnosti požiadať o nariadenie pojednávania v jeho vyjadrení k žalobe. 9. Ďalší účastník sa k žalobe ani k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. 10. Krajský súd v Žiline ako správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v §107 ods. 2 z.č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok, ďalej SSP) a § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 491 ods. 1 SSP, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 30.06.2016, zostali zachované (§ 491 ods. 2 SSP). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.02.2017. 11. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 199 a nasl. z.č. 162/2015 Z.z. SSP v spojení s § 491 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto pri aplikácii § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP žalobu zamietol, a to z nasledovných dôvodov: 12. Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004", „základné nariadenie"), hlava II určenie príslušnosti právnych predpisov, čl. 11 bod 1., osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa čl. 11 ods. 3, písm. a) cit. nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16: osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa čl. 13 (Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch) ods. 3 citovaného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s ods. 1. Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie"), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúci sa spresnenia čl. 12 a 13 základného nariadenia, bod 5a - Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania" rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ. bod 5b - Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v mieste bydliska. Podľa čl. 16 ods. 2, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Pod čl. 16 ods. 3, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa čl. 16 ods. 4,, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia." Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti podľa tohto zákona. Podľa § 20 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2010, povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca vzniká fyzickej osobe v pracovnom pomere odo dňa vzniku pracovného pomeru a zaniká dňom skončenia pracovného pomeru. 13. Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho zabezpečenia, alebo aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO") usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. 14. Dňa 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti. 15. Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko. 16. Podľa názoru správneho súdu aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca a činnosť SZČO súčasne v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní však nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť zamestnanca u zamestnávateľa Grzegorz Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na území SR. 17. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou prvostupňového správneho orgánu bolo zistené, že sídlo označeného zamestnávateľa žalobcu je v rodinnom dome, v ktorom sa však nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a žiadny zamestnanec a ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež evidencia dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená, z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času a hrubá mzda zamestnancov bola 40,- Eur mesačne. Napriek výzve správneho orgánu, aby zamestnávateľ predložil relevantné dôkazy preukazujúce výkon práce zamestnancov na území SR, zamestnávateľ predložil len štvrťročné správy o vykonaní prác, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku a faktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR označený zamestnávateľ správnemu orgánu napriek výzve nepredložil. 18. Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že kontrolu, ktorú vykonávali v správnom konaní správne orgány a je obsiahnutá v správe o vykonaní kontroly zo 14.07.2011 bolo zistené, že podľa tvrdenia p. E. O., ktorá sa nachádzala v rodinnom dome, ktoré bolo označené ako miesto podnikania označeného zamestnávateľa a je majiteľkou inej obchodnej spoločnosti a zároveň bola ekonómkou označeného zamestnávateľa žalobcu, zamestnávateľ vozil zamestnancov z Poľskej republiky na Slovensko autobusmi, kde vykonávali činnosť promotéra internetových školení a promotéra vyučovania obchodnej angličtiny. Ani z jej strany neboli predložené listinné dôkazy, ktoré by preukazovali konkrétny výkon prác zamestnancov označeného zamestnávateľa. V správnom konaní žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, neprodukovali dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác žalobcu u označeného zamestnávateľa preukazovali. 19. Žalobca spolu s podaným odvolaním predložil ako listinné dôkazy preukazujúce výkon prác pracovnú zmluvu a štvrťročnú správu o vykonaných prácach, v ktorej však absentuje dátum jej vyhotovenia, nie je zrejmé, za ktorý konkrétny štvrťrok je správa realizovaná. Hoci má ísť o štvrťročnú správu, je v nej uvedený jeden dátum vykonania práce bez jej bližšieho konkretizovania miesta vykonania prác, okrem označenia Bratislava, ako aj rozsah prác, ktoré žalobca mal v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópie štvrťročnej správy, realizovať. Ani z týchto listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu žalobca, podľa názoru krajského súdu, nepreukázal konkrétne vykonávanie prác promotéra internetových on-line kurzov, prezentácia ponuky on-line kurzov, prezentácia výhod pre podnikateľské subjekty atď., a to odovzdaním letáku, ktorý obsahuje témy on-line kurzov, potvrdenie tohto úkonu slovenským podnikateľom. 20. Žalobca spolu s podanou žalobou predložil dôkazy, a to pracovnú zmluvu, potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti za obdobie rokov 2010, 2011, 2 štvrťročné správy o vykonaní prác a výpisy o bankových účtov. Ani tieto dôkazy nepreukazujú reálny výkon prác na území Slovenskej republiky. Žalobca najmä nepreukázal konkrétne vykonávanie prác, ktoré podľa tvrdenia E. O., obsiahnutého v správe o vykonaní kontroly, mal ako zamestnanec označeného zamestnávateľa vykonávať, t.j. nepreukázal realizáciu pracovnej náplne, ktorá je obsiahnutá v pracovnej zmluve, ktorú žalobca s označeným zamestnávateľom dňa 15.04.2010 uzavrel, ktorej pracovnou náplňou bolo vykonávanie práce promotéra internetových školení. Uvedené nepreukázal výpisom z bankových účtov, ktoré nemôžu byť dôkazom na potvrdenie reálneho výkonu práce v konkrétnom čase na konkrétnom mieste u konkrétneho obchodného partnera. Ďalšie predložené dôkazy (potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti a štvrťročné správy o vykonaní prác) taktiež nepreukazujú skutočný výkon práce žalobcom podľa pracovnej zmluvy. Potvrdenie o dosiahnutých príjmoch nepreukazuje, že tieto príjmy boli dosiahnuté konkrétnym výkonom činnosti zamestnanca, keď ďalšie dôkazy o tomto výkone absentujú. Čo sa týka štvrťročných správ o vykonaní prác, k odvolaniu žalobca pripojil len správu s dátumom vykonania práce 19.06.2010. Jej hodnotením sa súd zaoberal vyššie. Ďalšia predložená správa nie je opatrená dátumom, špecifikáciou prác ani miestom vykonania prác. 21. Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v správnom konaní neuniesli dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu a závery správy o kontrole zo 14.07.2011, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie žalovaného. Samotné predloženie pracovnej zmluvy nie je spôsobilé preukázať reálny výkon činnosti žalobcu ako zamestnanca, keď pracovná zmluva predstavuje len formálny rámec prípadného vykonávania zamestnania, avšak nepreukazuje jeho materiálny (faktický) výkon. Žalobca v správnom konaní nepreukázal, že od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 15.04.2010 vykonával u označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh práce - promotéra internetových školení. Neuviedol skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie preukázali. Preto krajský súd konštatuje, že žalobca v konaní bol povinný uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 15.04.2010 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je poškodený, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jeho zamestnávateľ, z ktorého dôvodu žalobca nemôže predložiť žiadne dôkazy. Pokiaľ by toto tvrdenie žalobcu bolo pravdivé, žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, v akých dátumoch, o aké internetové školenia sa jednalo, s ktorými osobami jednal a pod., čo však neučinil. 22. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 ods. 3, pretože nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonával súčasne činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), pričom len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 ods. 3) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). 23. Záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere. 24. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zák. o sociálnom poistení, ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal. 25. Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 vo väzbe na čl. 11 ods. 1 prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch. 26. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003 Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať. 27. Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti. 28. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto podľa § 190 SSP žalobu zamietol. 29. O náhrade trov konania žalobcu bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Žalobca nemal v konaní úspech, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania nepriznal. Rovnako náhradu trov nepriznal ani žalovanému, pretože neboli splnené podmienky stanovené v § 168 SSP. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.