Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/139/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111217096 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5111217096.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Ing. Štefan Straka, so sídlom kancelárie: L. XX, XXX XX X., správca konkurznej podstaty úpadcu: Maini Precision Products Slovakia, s.r.o., so sídlom Na stanicu, 010 09 Žilina - Bytčica, IČO: 34 144 005, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Igorom Gažíkom, advokátom, so sídlom J. Q. 7, XXX XX G., proti žalovanému: GALATTI, a. s., so sídlom Sedmokráskova 1845/6, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 936 215 (do 13.06.2017 NETY, a.s., so sídlom Vajanského nábrežie 5, 811 02 Bratislava), o zaplatenie 103.469,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb 180/2011-135 zo dňa 21.06.2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb 180/2011-135 zo dňa 21.06.2012 p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 8.511,74 Eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 2.303,74 Eur a ostatných trov konania vo výške 6.208,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej „OZ“), § 574 ods. 2 OZ, zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, dospel okresný súd k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol obchodno-právny vzťah, a to na základe Nájomnej zmluvy zo dňa 30.08.2005 a Zmluvy o nájme č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006. Východiskom pre rozhodnutie okresného súdu bolo konštatovanie, že § 667 ods. 1 OZ, je dispozitívnym ustanovením, z ktorého dôvodu bolo prípustné odchylné dojednanie medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. Účastníci nájomnej zmluvy sa preto mohli platne dohodnúť, že sa nájomca vzdáva práva na protihodnotu toho, o čo sa jeho pričinením zvýši hodnota prenajatej veci (§ 667 ods. 1 posledná veta OZ), ktorý záver vyplýval aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 30.5.2007, sp. zn. 28Cdo 1222/2007, podľa ktorého nie je možné súhlasiť s názorom, že nájomca je vždy pri skončení nájmu povinný v súlade s „§ 13 zák. č. 116/990 Zb. odstrániť všetky stavebné a iné úpravy, ktoré na predmete nájmu vykonal, a to do všetkých dôsledkov. Takáto požiadavka by bola nelogická a absurdná, k čomu výklad zákona istotne nemôže smerovať, a samozrejme by bola aj v rozpore s dobrými mravmi (ust. § 3 Občianskeho zákonníka) a odporovala by takáto úprava aj zmyslu samotného § 13 zák. č. 116/990 Zb. Ustanovenie § 13 citovaného zákonného predpisu sa nevzťahuje na tie úpravy, vykonané na predmete nájmu, ktoré sa stali jeho trvalou súčasťou, a ktorých odstránenie by nutne viedlo k nezanedbateľnému poškodeniu predmetu nájmu, a to za neúmerne zvýšených výdavkov nájomcu. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že uvedenie do pôvodného stavu by znamenalo rozbúrať celú podlahu, čo by bolo v podstate aj na škodu prenajímateľa. V takýchto prípadoch teda nájomcovi nevzniká povinnosť vrátiť nebytový priestor v stave, v akom ho prevzal. Keďže zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov ako špeciálny právny predpis upravujúci nájom nebytových priestorov neobsahuje osobitné ustanovenie o problematike nároku nájomcu voči prenajímateľovi na náhradu nákladov vynaložených so súhlasom prenajímateľa na prenajatú vec, je nevyhnutné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o nájomnej zmluve, konkrétne ustanovenie § 667 Občianskeho zákonníka, ktoré tento problém výslovne rieši“. 3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky bolo podľa okresného súdu § 667 ods. 1 OZ ustanovením dispozitívneho charakteru, teda pripúšťa odchylné dojednanie v zmluve a je nutné v čo najširšej miere rešpektovať slobodnú vôľu účastníkov súkromnoprávneho vzťahu dohodnúť sa inak. Ako vyplývalo z bodu 7.2. Zmluvy o nájme č. N/03/2006 z 01.03.2006, zmluvné strany si ešte pri vzniku nájomného vzťahu dohodli, že nájomca po skončení nájmu nebude mať nárok na náhradu vynaložených nákladov. K tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu, že ustanovenie, ktorým si zmluvné strany vylúčili platnosť § 667 ods. 1 OZ, je neplatné, s odôvodnením, že takéhoto práva sa nemožno vzdať vopred, okresný súd uviedol, že v danom prípade je potrebné použiť výklad prezentujúci zásadu súkromného práva, ktorou je zásada autonómie vôle - teda možnosť osoby vlastnou vôľou ovplyvňovať a určovať svoje postavenie v právnych vzťahoch. Obmedzenie autonómie vôle v právnom poriadku demokratického a právneho štátu, kde je sloboda jednotlivca štátom garantovaná, prichádza do úvahy len vtedy, keď by jej dôsledné uplatňovanie viedlo k ohrozeniu právom uznaného verejného záujmu, teda napríklad vtedy, ak by jej aplikácia mohla smerovať k založeniu či prehĺbeniu prirodzenej nerovnosti medzi subjektmi právnych vzťahov. Za taký verejný záujem však nie je možné považovať ochranu veriteľa pred jeho vlastným nerozvážnym konaním, zvlášť, ak sa jedná o subjekt práva, ktorý je dostatočne vybavený k tomu, aby svoje vážne rozhodnutia vopred dôkladne zvážil so všetkou starostlivosťou a odbornosťou. Ust. § 574 ods. 2 OZ, podľa ktorého dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, by naopak paradoxne v prejednávanej veci podľa okresného súdu zakladalo nerovnosť medzi subjektmi súkromnoprávneho vzťahu. V tejto súvislosti okresný súd potom poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 08.01.2003, sp. zn. 29Cdo 645/2001, v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, že neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody podľa § 574 ods. 2 OZ môže nastať len ohľadne tých práv, ktoré vzniknú na základe zákona alebo zmluvy, príp. iných právnych skutočností, pričom vznik týchto práv je založený obligatórne. Avšak tam, kde zákon umožňuje odchylnú úpravu, t.j. dohodu medzi účastníkmi, ktorou možno určitú úpravu modifikovať alebo aj vylúčiť, nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv, a teda ako dohodu neplatnú. Pokiaľ subjekty právoplatne uzavreli zmluvu ako výraz svojej slobodnej vôle, platí zásada, že zmluvy sa dodržujú, a to aj vtedy, ak by bola takáto zmluva pre niektorú zo strán nevýhodná (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/l222/2007, čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Okresný súd dospel k záveru, že nie je možné bez ďalšieho považovať dojednanie medzi prenajímateľom a nájomcom o tom, že nájomca po skončení nájmu nebude mať nárok na náhradu vynaložených nákladov na rekonštrukciu predmetu nájmu, resp. jeho zhodnotenie, za neplatné, nakoľko v opačnom prípade by nebola rešpektovaná autonómia vôle subjektov občianskoprávneho vzťahu, a tým by bola do značnej miery neprípustne obmedzená sféra slobody subjektov v právnych vzťahoch, garantovaná ústavným poriadkom. 4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v Zmluve o nájme č. N/03/2006 z 01.03.2006 si zmluvné strany priamo vylúčili použitie § 667 ods. 1 OZ. Okresný súd vyhodnotil § 667 ods. 1 OZ ako dispozitívne ustanovenie, považoval okresný súd bod 7.2 tejto zmluvy za platné dojednanie medzi zmluvnými stranami. S poukazom na zdôvodnenie k § 574 ods. 2 OZ nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv, a teda ako dohodu neplatnú. Vo vzťahu k nájomnej zmluve zo dňa 30.8.2005 okresný súd konštatoval, že žalobca nemal nárok na náhradu protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, a to vzhľadom na skutočnosť, že v bode 8.1 (poznámka odvolacieho súdu: Článok tejto zmluvy je nesprávne označený v zmluve ako VII., správne má byť VIII., o čom nebolo pochybností, preto i účastníci tento Článok označovali v konaní ako Článok VIII.) tejto zmluvy si zmluvné strany výslovne dohodli, že nájomca nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa „akúkoľvek náhradu“ alebo zníženie nájomného kvôli zmenám či úpravám, ktoré boli v priestoroch vykonané, z ktorého dôvodu sa okresný súd ďalej nezaoberal otázkou určenia výšky protihodnoty toho, o čo sa mala podľa žalobcu zvýšiť hodnota prenajatých nehnuteľností. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. 5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Poukázal na skutočnosť, že v tomto konaní sa riešili dva nezávislé právne vzťahy na základe dvoch nezávislých nájomných zmlúv. Dôležitým faktom obidvoch týchto zmlúv je, že ich znenie je odlišné a osobitne je zásadný rozdiel medzi znením Zmluvy N/03/2006 zo dňa 01.03.2006 a s Nájomnou zmluvou z 30.08.2005. Bolo možné obidve zmluvy navzájom v istých súvislostiach použiť aj na výklad vzájomného vzťahu prenajímateľa a nájomcu, nakoľko sa ale jednalo o rozdielne zmluvy, okresný súd mal vzájomné vzťahy vyhodnotiť osobitne, napriek tomu obidva zmluvné vzťahy spojil do jedného a riešil ich ako spoločnú zmluvu. Navzájom si vypomáhal znením jednej zmluvy i v prípade, že v druhej zmluve je úplne iná a vyčerpávajúca úprava daného právneho inštitútu. V nájomnej zmluve zo dňa 30.08.2005 nie je ustanovenie obdobné ustanoveniu bodu 7.2 zmluvy o nájme č. N/03/2006. Zmluvné strany sa výslovne dohodli, že „ust. zák. č. 40/1964 Zb.“ posledná veta sa na vzťahy upravené touto zmluvou nepoužije, ak sa strany písomne nedohodnú inak. O právach súvisiacich so zhodnotením veci zmluva pojednáva nielen v bode 8.1 (ako je uvedené v odôvodnení rozsudku) ale i v nasledujúcich 8.2 - 8.9. Osobitne poukázal žalobca na odôvodnenie „na strane 6 rozsudku uviedol, že zmluvné strany si dohodli, že nájomca nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného.... a týmto sa mal nájomca vzdať práva na vydania protihodnoty za prípadné zhodnotenie nehnuteľnosti.“ Doslovné znenie bodu 8.1 znie - Všetky zmeny a úpravy priestorov budú vykonané len so súhlasom prenajímateľa na náklady a riziko nájomcu, ktorý nie oprávnený žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného kvôli zmenám či úpravám, ktoré boli v priestoroch vykonané. 6. Pri porovnaní a s poukazom na „§ 667 ods. 1 OZ: V znení zmluvy v porovnaní so zákonom - cit. ustanovenie veta druhá je to: Zmeny na veci = Všetky zmeny a úpravy priestorov Úhradu nákladov s tým spojených = akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného“. To znamenalo, že z právneho titulu nákladov na zmenu veci nebol nájomca oprávnený požadovať žiadnu náhradu (§ 667 ods. 1 veta druhá OZ). „V znení zmluvy v porovnaní so zákonom - cit. ustanovenie veta tretia je to: dal súhlas so zmenou - súhlas bol daný (nesporné) nezaviazal sa na úhradu nákladov - nezaviazal sa na úhradu nákladov (nesporné) po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšili hodnota veci - zvýšila sa hodnota nehnuteľnosti (nesporné) a žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo vydanie protihodnoty (špecifického bezdôvodného obohatenia).“ V zmluve zo dňa 30.08.2005 nebolo uvedené, že nájomca sa vzdáva nároku na vydanie protihodnoty zhodnotenia. Dohodlo sa, že náklady mu uhradené ani kompenzované (napr. znížením nájomného) nebudú. Právnym titulom by tu boli už len samotné náklady na zmenu. Podľa tretej vety mal žalobca nárok na plnenie výlučne len vtedy, ak došlo k zvýšeniu hodnoty majetku prenajímateľa, ktorý sa takto obohatil. V prípade úhrady alebo kompenzácie nákladov k obohateniu prenajímateľa nemusí dôjsť, stačí len vynaložiť náklady. Podľa okresného súdu platí „bezvýhradne bod. 1 o žiadnych nárokoch nájomcu odporuje i zmluva v bode 8.8, kde je výslovne uvedené, že ...prenajímateľ preplatí nájomcovi investície, ktoré vydal na zmeny alebo úpravy... To znamená, že za istých podmienok v ustanovení uvedených, má nájomca nárok dokonca na plnenie podľa druhej vety cit. ustanovenia, t.j. už len samotným vynaložením investícii bez toho, že by skutočne muselo dôjsť k zväčšeniu hodnoty majetku prenajímateľa.“ V bode 8.9 je uvedené: Ak bude táto zmluva ukončená z niektorého z nasledujúcich dôvodov, nebudú nájomcovi preplatené žiadne investície do priestorov: argumentum a contrario - ak bude zmluva ukončená z iných dôvodov, preplatí prenajímateľ dokonca investície t.j. podľa cit. ustanovenia veta druhá. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie bodu 8.1 sa týka výlučne úhrady nákladov a aj ich úhrada je modifikovaná v bodoch 8.8 a 8.9 v prospech nájomcu. 7. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že v prípade neskoršej zmluvy o nájme č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006 je už osobitná úprava uvedená v bode 7.2 , ktorým sa má vylúčiť účinkom „tretej vety § 667 ods. 1 OZ“. Na rozdiel od predchádzajúcej zmluvy je nepochybné, že zmluvným spôsobom k vylúčeniu došlo, žalobca však namietal platnosť tohto ustanovenia. V prípade vylúčenia účinku tretej vety cit. ustanovenia zákona i v zmluve z 30.8.2005 „iste by to tam bolo uvedené“. Zdôraznil, že predmetná zmluva bola následne trikrát dopĺňaná dodatkami (podľa žalovaného dokonca 4x). 8. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že pri výklade a pri posudzovaní právneho stavu okresný súd vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 28Cdo 1222/2007 a jeho závery prevzal bez akejkoľvek úvahy. Namietal, že judikát nie je zdrojom práva a nie je záväzný. O to viac, že sa jedná o judikát z cudzieho štátu za platnosti inej právnej úpravy. Je pravda, že „sme v minulosti tvorili spoločný štát, ale odvtedy uplynulo už 20 rokov. Okresný súd sa nezaoberal tým, že spoločenská a právno filozofická situácia v Čechách je iná ako na Slovensku. Okresný súd sa nezaoberal tiež rozdielnosťou oboch prípadov, čo malo vplyv na rozhodnutie súdu.“ Vyčítal okresnému súdu, že si vybral z predmetného judikátu niektoré právne závery, ktoré si prispôsobil pre tento prípad. Tieto právne závery len jednoducho opísal do odôvodnenia rozsudku. Poukázal na to, že § 13 zák. č. 116/1990 Zb. v časti - odstránenie všetkých stavebných a iných predmetov úprav, ktoré na predmete nájmu vykonal, a to do všetkých dôsledkov, sa nedá aplikovať vzhľadom k tomu, že takáto požiadavka „by mala byť nelogická a absurdná, k čomu výklad zákona istotne nemôže sledovať a bola by v rozpore s dobrými mravmi.“ Pochybenie spočíva v tom, že sa nejedná o výklad § 13 zák. č. 116/1990 Zb., ale o výslovné znenie uvedeného paragrafu, ktorý znie tak, ako je vyššie uvedené. Z tohto dôvodu nemôže byť aplikácia zákona v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd ČR v citovanom rozhodnutí sp. zn. 28Cdo 1222/2007 poukázal na to, že v právnej veci tam prejednávanej sa „uvedené ust. paragrafu nemohlo na vec vzťahovať, nakoľko došlo k dohode o úpravách veci. To znamená, že neboli naplnené predpoklady uplatnenia § 13, ktorý požaduje, aby neexistovala dohoda o úprave veci“. V prejednávanej veci však nebol spor o tom, že by nejakým spôsobom chcel vynakladať ďalšie finančné prostriedky na búranie a odstraňovanie nehnuteľností žalovaného. To, že § 13 zák. č. 116/1990 Zb. je ustanovenie štandardné, použiteľné, vyplývalo z takých jednoduchých okolností ako napríklad povinnosti nájomcov vrátiť vec v pôvodnom stave. To znamená, že ak ju zhodnotil a potom následne „znehodnotí“ a vráti ju do pôvodného stavu, k žiadnej ujme prenajímateľa neprišlo, nakoľko nehnuteľnosti sa mu vrátili v takom stave, ako ich odovzdal. To, že sa prenajímateľ neobohatil na úkor nájomcu nie je podstatné. Nakoniec toto ustanovenie rieši i otázku takých prípadov, kedy skutočne došlo k zhodnoteniu nehnuteľnosti, ale prenajímateľ by takéto zhodnotenie nechcel a chcel by vec v pôvodnom stave. Napríklad by sa jednalo o to, že nehnuteľnosť, ktorá by bola zhodnotená o stavebné úpravy, ktoré by mali špeciálne určenie. Prenajímateľ by chcel nehnuteľnosť prenajímať v širšom rozsahu aj iným subjektom, pre ktoré by napríklad takéto úpravy vhodné neboli. V prejednávanej českej veci sa jednalo o kompletnú rekonštrukciu vrátane nosných častí objektu a navrátenie do pôvodného stavu by ohrozilo statiku nehnuteľnosti. Žalobca súhlasil s tým, že znenie § 667 ods. 1 OZ je dispozitívne ustanovenie a že je možné sa od neho odchýliť. Na druhej strane v posudzovanom prípade Najvyšším súdom ČR sa jednalo o konanie, kde bol použitý v obrane § 574 ods. 2 OZ iným spôsobom a za iných okolností. Okresný súd konštatoval, že sa jedná o ustanovenie kogentné. V českej veci sa dohodla osobitná úprava vzhľadom k výške nájomného. V predmetnej veci dokonca sa vedelo čo a za akú čiastku sa má rekonštruovať už pri uzatváraní nájomnej zmluvy. „28Cdo 1222/2007 Toto ujednání je i platné ve smyslu § 574 odst. 2 o. z., neboť ustálený výklad tohoto ustanovení stojí na stanovisku, že „vzdání se práva je možné až tehdy, pokud jejiž relatívne určité, a tedy i vůle s ním disponující múze být určitá, svobodná a informovaná“. „Tato podmínka byla v daném prípade beze zbytku splnená.“ Komentár k českému ASPI § 574 ods. 2 OZ vysvetľuje celú podstatu a spoločensko-právnu situáciu v Čechách „Podľa § 172 odst. 2 platí, že dohoda ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti je neplatná“. Citované ustanovenie je špecifikom platného OZ (predchádzajúce civilné kódexy takéto ustanovenie nepoznali a nepoznajú ich ani zahraničné právne poriadky) a dá sa považovať za prejav pôvodnej koncepcie, ktorá stála v roku 1964 pri vzniku zákona a ktorá používala občianske právo ako nástroj spoločenského riadenia a obmedzovala princíp autonómie vôle. 9. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že pri výklade § 574 ods. 2 OZ je treba v prvom rade zohľadniť, že toto ustanovenie je všeobecným obmedzením zmluvnej slobody, teda výnimkou jedného zo základných princípov zmluvného práva, preto by malo byť vykladané s prihliadnutím k účelu, pre ktorý bolo stanovené. V danom prípade bola určená snaha ochrániť strany pred neuváženým jednaním, kedy jednajúci ešte nepozná všetky okolnosti, za ktorých budúce právo vznikne. Z hľadiska pojmu práva, ktoré „vzniknú v budúcnosti“ je treba uviesť, že takýmito právami sú len tie práva, ktoré v okamžiku dohody ešte neexistujú, pokiaľ už právo vzniklo bez ohľadu na to, či je vymáhateľné alebo bezprostredne záväzné, dá sa tohto práva platne vzdať. Ak sa však jedná o ustanovenie kogentné (§ 574 ods. 2) nie je prípustná úvaha, či zmluvnými stranami sú osoby, ktoré by mali poznať právny poriadok (podnikatelia) alebo osoby, ktoré nie sú až tak zdatné. Občiansky zákonník vyslovene stavia na rovnosti účastníkov právnych vzťahov. Diskriminácia ani podnikateľských subjektov nie je prípustná. V danom prípade sa jednalo o právne vzťahy, ktoré boli založené neskôr po uzavretí nájomnej zmluvy, ktoré v čase jej uzavretia neboli známe a predvídateľné nakoľko investície sa realizovali omnoho neskôr a priebežne bez stanoveného dlhodobého cieľa. Z tohto dôvodu namietal, že „v našom prípade je nutné aplikovať ustanovenie § 574 ods. 2 OZ a teda pokladať znenie zmluvy o neaplikovaní tretej vety § 667 ods. 1 OZ za neplatné“. Žalobca vynaložil značné investície na objekty prenajímateľa a nevidel dôvod, prečo by sa mal na jeho úkor obohatiť. Nielen, že nehnuteľnosti má bezplatne zhodnotené, ale bez ich zhodnotenia by ich ani nemohol riadne prenajať (spravená úplná podlaha) a dosahovať zisky z prenájmu, čo sa mu práve z dôvodu zhodnotenia darí. Žalobca mal za to, že by mohol platiť komentár: „Občiansky zákonník, Jaromír Svoboda a kolektív, Eurounion spol. s r. o. Bratislava 1996, str. 504 „Ak nájomca mal súhlas prenajímateľa so zmenou na veci, ale tento sa mu nezaviazal na úhradu nákladov s tým spojených, nemôže požadovať úplnú úhradu nákladov, ale iba to o čo sa prenajímateľ obohatil, t. j. zhodnotenie veci. V takejto úprave úhrady nákladov spojených so zmenou na veci je premietnutá zásada ovládajúca úpravu bezdôvodného obohatenia, t. j. aby ani jeden z účastníkov nájomného pomeru sa bezdôvodne neobohatil na úkor druhého po skončení nájmu“. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na prejednanie okresnému súdu. 10. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 04.10.2012 (č.l. 155 spisu). Tvrdením žalobcu (všeobecným bez bližšieho poukázania na konkrétne argumenty, ktoré podľa žalobcu súd nebral do úvahy) nebolo možné súhlasiť, a žalovaný s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky ako najvyššieho orgánu kontroly ústavnosti zdôraznil, že rozhodnutie súdu má prezentovať presvedčivý a logický súbor právnych a skutkových argumentov vo vzťahu k predmetu konania, avšak konštantne zdôrazňuje, že nemusí poskytovať odpoveď na všetky právne a skutkové otázky nastolené počas konania účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré sú relevantné vzhľadom k predmetu konania. „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). 11. Žalovaný mal za to, že napadnutý rozsudok má všetky atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia a prvostupňový súd sa vysporiadal s argumentmi žalobcu v rovine, ktorá je dostatočným podkladom pre riadne, stručné a jasné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Nakoľko prvostupňový súd rešpektoval ústavný princíp zmluvnej autonómie akcentovaný obchodnoprávnym vzťahom a charakterom účastníkov konania, ktorí si upravili svoje vzájomné práva a povinnosti odchylne od ustanovení § 667 ods. 1 OZ a po výklade znenia, zmyslu a účelu ustanovení nájomných zmlúv konštatoval, že účastníci zmluvy slobodným prejavom vôle vylúčili aplikáciu § 667 ods. 1 OZ posledná veta na ich vzájomné zmluvné vzťahy, ďalšie dokazovanie bolo celkom zjavne neefektívne, nehospodárne a v zásade nepotrebné. Zmluva o nájme z 01.03.2006 obsahuje osobitnú právnu úpravu v bode 7.2, kde sa uvádzalo „Akékoľvek zmeny a úpravy na Priestoroch je Nájomca oprávnený vykonať len po predchádzajúcom písomnom súhlase Prenajímateľa výlučne na svoje náklady bez nároku na náhradu týchto nákladov voči Prenajímateľovi. Zmluvné strany sa výslovne dohodli, že ustanovenie zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník § 667 ods. 1 posledná veta sa na vzťahy upravené touto zmluvou nepoužije, ak sa strany písomne nedohodnú inak“. Argumentácia žalobcu vo vzťahu k § 13 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 667 ods. 1 OZ a § 574 ods. 2 OZ sa javila žalovanému ako zmätočná. V zmysle zák. č. 116/1990 Zb., ak nebolo dohodnuté inak, je v prípade skončenia nájmu nájomca povinný vrátiť nebytový priestor v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie. Bolo zrejmé a nesporné, že § 13 zák. č. 116/1990 Zb. upravuje vzájomné vzťahy zmluvných strán, ak tieto neboli výslovne a osobitne upravené v samotnej zmluve. V zmysle ustanovenia 7.6 tejto zmluvy o nájme, ku dňu skončenia nájmu bol nájomca povinný vrátiť priestory do stavu, v akom ich prevzal na začiatku nájmu, spôsobilé na ďalšie použitie, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie, príp. škody spôsobené vyššou mocou, pokiaľ prenajímateľ nevyužije svoje právo podľa ods. 7.7 tohto článku. A v nadväznosti, v zmysle ods. 7.7, pri ukončení nájmu je prenajímateľ oprávnený a) ponechať si vykonané zmeny a úpravy podľa tohto článku, a to bezodplatne. V takom prípade je nájomca povinný uviesť ponechanú vykonanú zmenu alebo úpravu do bezvadného stavu, s prihliadnutím na bežné opotrebenie alebo vyššiu moc alebo b) žiadať od nájomcu, aby uviedol priestory do stavu uvedeného v protokole, s prihliadnutím na bežné opotrebenie a vyššiu moc. Bolo teda zrejmé, že ustanovenia ods. 7.2, 7.6 a 7.7 (a napokon aj 13.1) Zmluvy o nájme z 01.03.2006 na seba logicky nadväzujú a predstavujú osobitnú úpravu a dohodu vo vzťahu k vráteniu predmetu nájmu nájomcom po skončení nájomného vzťahu a teda § 13 zák. č. 116/1990 Zb. sa aplikovať nebude. V tomto prípade nájomca od počiatku vstupoval do právneho vzťahu s vedomím, že nebude mať v prípade vykonaných stavebných zmien nárok na vydanie protihodnoty zhodnotenia predmetu nájmu, ak sa rozhodne takéto stavebné zmeny vykonať. Zo znenia citovaných ustanovení zmluvy je takýto výklad, interpretácia a zmysel dohody zmluvných strán podľa žalovaného jasný nad akúkoľvek pochybnosť. Bolo rozhodnutím nájomcu, či za týchto podmienok vykoná, resp. nevykoná stavebné úpravy na nehnuteľnosti. 12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že mu nebola jasná argumentácia žalobcu vo vzťahu k § 667 ods. 1 OZ a § 574 ods. 2 OZ. Žalobca na jednej strane uznával, že § 667 ods. 1 OZ je ustanovením dispozitívnym, od ktorého sa zmluvné strany môžu odchýliť, no na strane druhej namietal, že podľa neho ide o vzdanie sa práva, ktoré vznikne až v budúcnosti, a teda aj iné dojednanie je de iure neplatné. V tejto súvislosti žalovaný citoval z odôvodnenia Rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.5.2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, na ktoré odôvodnenie poukazoval aj napadnutý rozsudok, teda že ustanovenie § 667 odst. 1 OZ je pritom svojou konštrukciou zjavne ustanovením dispozitívneho charakteru a pripúšťa teda odchylné dojednania a je nutné tu v čo najširšej miere rešpektovať slobodnú vôľu účastníkov súkromnoprávneho vzťahu dohodnúť sa inak. V tomto ohľade je treba uviesť názor už skôr vyslovený Najvyšším súdom, že neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody podľa § 574 ods. 2 OZ môže nastať len ohľadom tých práv (budúcich nárokov), ktoré vzniknú na základe zákona alebo zmluvy, prípadne iných právnych skutočnostiach, pričom vznik týchto práv (nárokov) je založený obligatórne. Avšak tam, kde zákon umožňuje odchylnou úpravu, t.j. dohodu medzi účastníkmi, je možné určitou úpravou modifikovať alebo i vylúčiť, nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv, a tak dohodu neplatnú (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 8. januára 2003, sp. zn. 29 Odo 645/2001). Len takéto chápanie vzťahu § 574 ods. 2 OZ a § 667 ods. 1 posledná veta OZ je v súlade s uvedenou zásadou autonómie vôle, ktorou sa riadi české súkromné právo. Pokiaľ subjekty práva platne uzavreli zmluvu ako výraz svojej slobodnej vôle, platí zásada, že zmluvy sa dodržujú (zmluvy je treba zachovávať - pacta sunt servanda - čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd), a to i vtedy, ak bola takáto zmluva pre niektorú zo strán nevýhodná. Dovolací súd teda dospel k záveru, že z pohľadu práve uvedeného výkladu nie je možné bez ďalšieho považovať dojednania medzi žalobcom a žalovaným v čl. IX ods. 2 Nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 15. marca 1996 za neplatné, pretože v opačnom prípade by nebola rešpektovaná autonómia vôle subjektu občianskoprávneho vzťahu a tým by bola i do značnej miery neprípustne obmedzená sféra slobody subjektu v právnych vzťahov garantovaná ústavným poriadkom Českej republiky. 13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že žalobca vytýkal napadnutému rozsudku, že závery v ňom prezentované prevzal okresný súd bez akejkoľvek úvahy a nepoukázal na rozdielnosť prípadov. S uvedeným tvrdením žalobcu žalovaný nesúhlasil, pretože v prejednávanej veci sa rovnako právne posúdenie týkalo aplikácie § 667 ods. 1 OZ na vzťahy zo zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej medzi podnikateľmi, ktorí si nárok na protihodnotu zhodnotenia veci vylúčili vzájomnou a osobitnou dohodou výslovne v zmluve. Okresný súd konštatoval, že dôvodiť, že ide o neplatné dojednanie v zmysle § 574 ods. 2 OZ by bolo nemiestne zjednodušujúce a bolo v tomto prípade potrebné rešpektovať zmluvnú autonómiu účastníkov zmluvy. Judikatúra nie je prameňom práva, ale v značnej miere napomáha realizácii princípu právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu. Rozhodovacia činnosť súdov (čo zdôrazňuje aj nedávny trend publikovania všetkých súdnych rozhodnutí) prispieva k predvídateľnosti súdnych rozhodnutí zo strany odbornej ako aj laickej verejnosti, teda k realizácii práva na spravodlivý súdny proces. Historicky slovenský a český právny poriadok majú rovnaké teoretické a normatívne základy, uvedená úprava je čo do svojho obsahu, účelu a významu totožná, a preto žalovaný nevidel dôvod, prečo by okresný súd nemohol poukázať na rozhodnutie českého súdu. K citácii komentára Občianskeho zákonníka od Jaromíra Svobodu v rovine § 667 ods. 1 OZ žalovaný uviedol, že jeho znenie a účel nebol medzi stranami sporný, ale ako žalovaný viackrát zdôraznil, toto ustanovenie bolo na základe vzájomnej vôle účastníkov konania jednoznačne bez akejkoľvek pochybnosti vylúčené z úpravy ich vzájomných práv a povinností z nájomného vzťahu. Účelom § 667 OZ je ochrana prenajímateľa pred nechcenými zmenami na predmete nájmu a prípadnými nárokmi nájomcu. Odborná literatúra sa rovnako zhoduje na dispozitívnom charaktere tohto ustanovenia. Komentár prof. Švestku k tomu uvádza, že zmluvným stranám je daná možnosť upraviť si v nájomnej zmluve možnosť zmien predmetu nájmu, ako i výšku náhrad nákladov, či zhodnotenia; strany si môžu rovnako dojednať, že nájomcovi právo na zhodnotenie neprináleží (Švestka, J. a kol, Občanský zákoník II. § 460 až 880 Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 1899). Žalovaný mal za to, že neexistuje ústavný princíp, právo alebo verejný záujem, ktorý by ospravedlňoval obmedzenie zmluvnej autonómie vôle tým spôsobom, že by nedovoľoval účastníkom upraviť si odchylne od zákona podmienky uskutočňovania zmien na predmete nájmu a vylúčiť nároky nájomcu po skončení nájmu s tým súvisiace. K nájomnej zmluve z 30.08.2005 uviedol, že bola spísaná výlučne len v anglickom jazyku. Okresný súd preto v konaní zabezpečil úradný preklad tejto zmluvy z jazyka anglického do jazyka slovenského. Vo vzťahu k nárokom nájomcu po skončení zmluvy mal za to, že bolo potrebné vykladať ustanovenia najmä článku VIII. vo vzájomných súvislostiach a s prihliadnutím i na obsah druhej nájomnej zmluvy, ktorá bola spísaná v slovenskom jazyku, nakoľko bolo nelogické predpokladať, že by úmyslom zmluvných strán bolo uzatvárať absolútne obsahom odlišné typy nájomných zmlúv pre tú istú nehnuteľnosť (predmet nájmu). Tvrdenie žalobcu, že išlo o úplne odlišné a nezávislé zmluvné vzťahy podľa žalovaného tak neobstálo. Žalovaný zdôraznil, že ustanovenia ods. 3.2.2 a 8.1, 8.7 a 8.9 písm. d) Zmluvy o nájme z 30.08.2005 bolo potrebné vykladať vo vzájomných súvislostiach. Žalovaný dával do pozornosti obzvlášť znenie ustanovenia ods. 8.1, ktoré v zmysle úradného prekladu znelo: „Všetky zmeny a úpravy priestorov budú vykonané len so súhlasom prenajímateľa na náklady a riziko nájomcu, ktorý nie je oprávnený žiadať prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného kvôli zmenám či úpravám, ktoré boli v priestoroch vykonané. Prenajímateľ poskytne nájomcovi príslušnú potrebnú spoluprácu. V tejto súvislosti žalovaný na pojednávaní dňa 03.04.2012 zdôraznil, že slovo „whatever“ v zmysle ods. 8.1 definuje anglický výkladový slovník spoločne ako akúkoľvek možnú a dovolenú možnosť v tomto prípade „kompenzáciu“. Bolo teda zrejmé, že vôľou zmluvných strán bolo upraviť medzi účastníkmi konania všetky možné a dovolené náhrady, kompenzácie, na ktoré môže nájomcovi vzniknúť nárok v prípade zmien vykonaných na predmete nájmu (vrátane zákonného nároku na vydanie protihodnoty zhodnotenia predmetu nájmu po skončení nájmu). Pokiaľ prekladateľ zapísaný v zozname prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR preložil slovo „compensation“ ako „náhrada“, dával žalovaný do pozornosti, že v zmysle anglického synonymického slovníka možno compensation chápať aj ako „counterbalance“ teda protihodnotu, platbu, odškodnenie, zápočet, plnenie. 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení zvýraznil, že táto nájomná zmluva bola uzatvorená v inom jazyku ako slovenskom, v ktorom je napísaný OZ, a to v anglickom jazyku, nemožno preto očakávať, že pre vymedzenie vzájomných práv a povinností sa použijú presné slovné spojenie tak, ako je uvedené v § 667 ods. 1 OZ, ako keď by bola zmluva uzatvorená priamo v jazyku slovenskom a je potrebné vychádzať z výkladu, zmyslu, účelu ustanovenia ods. 8.1 jazykovým a logickým výkladom. Účastníci komplexnou úpravou podmienok vykonávania zmien na predmete nájmu a vzniku nárokov po skončení nájmu v čl. VIII. nájomnej zmluvy vylúčili vo vzájomnom vzťahu použitie § 13 Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, ako aj § 667 ods. 1 OZ. Z ustanovenia čl. VIII. bod 8.1 explicitne vyplývala vôľa účastníkov odchýliť sa od predmetných ustanovení, tým spôsobom, že všetky zmeny a úpravy na predmete nájmu smú byť uskutočnené iba po súhlase žalovaného na náklady a riziko žalobcu, ktorý v zmysle dojednania účastníkov nebol oprávnený požadovať od žalovaného akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek alebo zníženie nájmu z dôvodu vykonaných zmien a úprav. 15. Vo vyjadrení žalovaný ďalej uviedol, že nakoľko OZ v § 667 rozlišuje iba dva druhy náhrad, na ktoré má nájomca nárok pri splnení zákonných podmienok - náklady spojené so zmenou prenajatej veci a protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, z ustanovenia čl. VIII. bod 8.1 logicky vyplývalo, že vôľa účastníkov smerovala k vylúčeniu práve týchto dvoch nárokov nájomcu. Preto bolo potrebné vykladať ustanovenie „Všetky zmeny a úpravy Priestorov smú byť uskutočnené iba po súhlase Prenajímateľa na náklady a riziko Nájomcu“ ako odmietnutie záväzku uhradiť náklady žalobcu spojené so zmenou predmetu nájmu. Ustanovenie „nie je oprávnený požadovať od Prenajímateľa akúkoľvek protihodnotu (kompenzáciu) z akéhokoľvek dôvodu alebo zníženie nájmu v dôsledku zmien a úprav vykonaných v Priestoroch“ bolo potom potrebné vykladať v rozsahu zákonného práva podľa § 667 ods. 1 OZ posledná veta, na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Ustanovenie čl. VIII. bod 8.1 nájomnej zmluvy bolo, podľa žalovaného, treba z toho dôvodu interpretovať konformne s vôľou strán, a to tak, že ich úmyslom bolo vylúčiť nárok žalobcu na akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek z dôvodu zmien a úprav vykonaných v nebytových priestoroch žalovaného, a teda vrátane a najmä nároku požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v čl. VIII. bod 8.1 prvej nájomnej zmluvy majú ustanovenia čl. VIII. bod 8.8 a 8.9 pomer špeciality. Účastníci sa v nich dohodli, že pre prípad skončenia zmluvy budú vznik nároku žalobcu na náhradu investícii do nebytových priestorov žalovaného posudzovať v závislosti od dôvodu zániku zmluvy. Čl. VIII. bod 8.8 prvej nájomnej zmluvy ustanovuje výnimku z pravidla podľa čl. VIII. bod 8.1, podľa ktorej má žalobca ako nájomca právo na náhradu vynaložených investícii, ak by bola zmluva ukončená z dôvodov daných na strane žalovaného ako prenajímateľa. Účelom takéhoto dojednania bola zjavne snaha o ochranu investícii žalobcu do technického zhodnotenia priestorov žalovaného pre prípad, že by došlo k skončeniu nájmu pred predpokladanou dobou, a teda by došlo k zmareniu investícii pre nemožnosť užívať zhodnotené priestory po predpokladanú dobu. Naproti tomu neposkytnutie zmluvného nároku na náhradu vynaložených investícii pri ukončení zmluvy z dôvodov čl. VIII. bod 8.9 prvej nájomnej zmluvy, bolo pri dôvodoch skončenia daných na strane žalobcu dohodnuté ako prípadný následok zmarenia očakávania žalovaného o dlhodobosti nájmu. Špeciálne ustanovenia čl. VIII. bod 8.8 a 8.9 nájomnej zmluvy sa však nedotýkajú vylúčenia práva na požadovanie protihodnoty podľa čl. VIII. bod 8.1. Vôľa účastníkov zachytená v čl. VIII. bod 8.1 úplne vylúčiť právo nájomcu na náhradu nákladov, zníženie nájomného a na akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek je plne v súlade so zásadou poctivého obchodného styku a dobrými mravmi, a to z dôvodu dlhodobosti nájmu, predpokladanej nevyhnutnosti úprav predmetu nájmu pre špecifické potreby nájomcu vyplývajúce z jeho obchodnej činnosti a s prihliadnutím na dohodnuté nájomné. Vzhľadom na vôľu účastníkov prejavenú pri uzatváraní zmlúv o nájme nebytových priestorov mal za to, že práve požadovanie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, bolo v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a nesúladné s dobrými mravmi. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správne rozhodnutie s priznaním náhrady trov odvolacieho konania. 16. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp.zn. 14Cob/291/2012 zo dňa 24.10.2013 rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb 180/2011-135 zo dňa 21.06.2012 potvrdil. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia v sume 768,00 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného TORA Legal, s.r.o., so sídlom Laurinská 18, 811 01 Bratislava, IČO: 36 866 326 a vyslovil, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti zamietajúceho výroku rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s podstatnými dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP primárne odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. 17. Proti rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 14Cob/291/2012 zo dňa 24.10.2013, ktorým napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb 180/2011-135 zo dňa 21.06.2012 potvrdil, podal žalobca dovolanie podaním zo dňa 21.02.2014 (č.l. 206 spisu). K podanému dovolaniu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 02.04.2014 (č.l. 214 spisu). Vyjadrenie žalovaného k dovolaniu žalobcu bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý sa vyjadril v podaní zo dňa 14.06.2016 (č.l. 245 spisu). Vyjadrenie žalobcu zo dňa 14.06.2016 bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného dňa 11.08.2016, ktorý sa písomne vyjadril v podaní zo dňa 18.08.2016, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 19.09.2016. 18. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 2Obdo/22/2015 zo dňa 21. septembra 2016 rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 14Cob/291/2012-192 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu, že „nedoručením vyjadrenia žalovaného žalobcovi v napadnutom odvolacom konaní došlo k porušeniu práva žalobcu ako účastníka odvolacieho konania na rovnosť zbraní (rovnosť strán konania), ako aj princípu kontradiktórnosti konania, a tým aj základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Zistená procesná vada konania podľa ustanovenia § 237 písm. f O. s. p.(nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu druhému účastníkovi konania) zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f O. s. p., dovolací súd nemohol posúdiť, či odvolací súd v konaní správne vyložil ustanovenie § 667 ods. 1 posledná veta OZ v rovine jeho dispozitívnosti a možnosti zmluvného vylúčenia jeho použitia v rovine práv, ktorých uplatnenie by prichádzalo do úvahy v budúcnosti, preto zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. v spojení s § 450 C. s. p.).“ 19. Vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/22/2015 zo dňa 21. septembra 2016, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 14Cob/291/2012-192 zrušený a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie a v intenciách záverov z neho vyplývajúcich došlo k doručeniu vyjadrenia žalovaného zo dňa 4.10.2012 žalobcovi cestou jeho právneho zástupcu. K doručenému vyjadreniu žalovaného zo dňa 04.10.2012 sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní zo dňa 28.11.2016. Poukázal na pripojené prílohy „- Chorvátová, Mokráň, Právnický slovník, vyd. Krenčey 2011- A concise Dictionary of Law, Oxford reference 1990, str. 82 - Juraj Gyarfas,29. 09. 2009 v 14:12, Lexforum.sk a dôvodová správa“ Dňa 18.11.2016 bolo doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 4.10.2012 žalobcovi. Uviedol, že „V prvom rade chcem na zvláštny spôsob argumentácie protistrany, ktorá sa snaží ovplyvniť súd za každú cenu a bez ohľadu na to, že jej argumenty nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.“ Vyjadrenie žalovaného zo dňa 4.10.2012 k odvolaniu žalobcu obsahuje 10 strán argumentov a 4 prílohy. Prvýkrát boli predložené nové dôkazy a to kópia z Longman Advanced American Dictionary, 2003 a Collins internet - linked dictionary od Synonyms and Antonyms, synonymá pojmu compensation. Pritom dovtedy neboli použité žiadne odborné jazykové prílohy v konaní.“ Napriek tomu vo vyjadrení žalovaného zo dňa 02.04.2014 k dovolaniu žalobcu na str. 6 ods. 5 je uvedené: „Predmetné vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa neobsahovalo žiadne nové informácie a ani žiadne informácie, ktoré by mohli mať významný vplyv na rozhodovanie odvolacieho súdu. Odporca svojím vyjadrením iba rekapituloval tvrdenia a dôkazy, ktoré boli uvedené v rámci prvostupňového konania a boli navrhovateľovi známe aj pred podaním odvolania. Navrhovateľ sa k týmto známym skutočnostiam mohol vyjadriť a aj sa k ním v odvolaní vyjadril.“ V podobnom duchu je vypracované i vyjadrenie žalovaného zo dňa 4.10.2012, keď už na str. 4 „podsúva právne neopodstatnenú teóriu o tom, že vzťah medzi účastníkmi bol obchodnoprávny, t.j. výhodnejší pre žalovaného, ale zvláštne upravený Občianskym zákonníkom: Nakoľko prvostupňový súd rešpektoval ústavný princíp zmluvnej autonómie akcentovaný obchodnoprávnym vzťahom a charakterom účastníkov konania.“ „Obdobne je minimálne zvláštne ak sa najprv sa zaoberá zmluvou neskôr uzavretou (a výhodnejšou pre žalovaného) a až následne zmluvou prv uzavretou, a menej výhodnou pre žalovaného.“ 20. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa bude zaoberať vyjadrením žalovaného v logickom slede t.j. v časovej postupnosti a teda najprv k argumentácii vo vzťahu k nájomnej zmluve z 30.8.2005 a až potom k zmluve z 1.3.2006. Z vyjadrenia žalovaného „str. 7 ods. 3: Vo vzťahu k nárokom nájomcu po skončení zmluvy máme za to, že je potrebné vykladať ustanovenia najmä článku VIII vo vzájomných súvislostiach a s prihliadnutím i na obsah druhej nájomnej zmluvy, ktorá bola spísaná v slovenskom jazyku, nakoľko je nelogické predpokladať, že by úmyslom zmluvných strán bolo uzatvárať absolútne obsahom odlišné typy nájomných zmlúv pre tú istú nehnuteľnosť (predmet nájmu).“ „Ak vychádzame z názoru, že treba prihliadnuť i k o pol roka neskôr uzavretej zmluve a budeme predpokladať, že zmluvy majú byť obdobné, z toho nám vyplynie, že je to práve druhá zmluva, ktorá sa má „prispôsobiť" prvej. Asi ťažko sa mohla prvá zmluva prispôsobiť druhej, ktorá v čase jej uzatvárania vôbec neexistovala“. „Ak nie sú zmluvy podobné alebo nebodaj rovnaké znamená to, že sú nelogické? Mnohé ustanovenia v oboch zmluvách sú upravené rozdielne, to však neznamená ich nelogickosť.“ „Nakoniec, kde je logika medzi slovenskými subjektami uzatvárať nájomnú zmluvu na nehnuteľnosť na Slovensku v angličtine? Súd by mal prihliadnuť i na § 266 ods.4 Obchodného zákonníka podľa ktorého: Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. V tomto prípade sa vedie spor i o výklad znenia zmluvy v anglickom jazyku, ktorý použila (nanútila) strana žalovaná. Vyvstáva naopak logika uzavretia jednej zmluvy v anglickom a druhej v slovenskom jazyku. Nehovoriac o tom, že v prípade prijatia názoru žalovaného by bola zmluvná voľnosť obmedzená, lebo zmluvy nájomné by museli byť rovnaké.“ 21. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že tiež je otázka, s ktorou zmluvou mal byť obsah nájomnej zmluvy konfrontovaný, keď každá z nájomných zmlúv mala viacero dodatkov a teda sa menila. Nie je jasné, prečo tieto dve nájomné zmluvy boli absolútne obsahom odlišné typy nájomných zmlúv. „O aké odlišné typy sa jedná?“ Žalovaný tvrdí, že obe zmluvy upravujú prenájom toho istého predmetu nájmu. Ako je vôbec možné ten istý predmet nájmu prenajať dvakrát v tom istom čase a tomu istému nájomcovi? Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že tvrdenie žalovaného, že tvrdenie žalobcu, že ide o úplne odlišné a „nezávislé zmluvné vzťahy tak neobstojí - samo neobstojí.“ Žalovaný poukázal na čl. 8.1 zmluvy a osobitne na spojenie: for any compensation whatever. Ďalej sa zapodieva svojimi tvrdeniami a preukazuje, že preklad „použitý tlmočníkom ako „náhrada" je možné chápať i ako „counterbalance" teda protihodnotu, platbu, odškodnenie, zápočet, plnenie. Hovorí sa, že angličtina je ľahká na naučenie a zároveň ťažká na zdokonalenie. Áno angličtina má relatívne malú zásobu slov a jednoduchú gramatiku. Preto kuchynskú angličtinu je ľahké sa naučiť. Problém je naučiť sa odbornú angličtinu (obzvlášť právnu) lebo odborné výrazy sú tvorené ustálenými formuláciami a použitie iných slovíčok (i keď synonym) dáva úplne odlišný význam.“ Z uvedených dôvodov potom podľa žalobcu nie je možné pri preklade čerpať zo všeobecných synonymických slovníkov, ale zo slovníkov odborných. Takto potom v zmysle odborných právnických slovníkov sa „compensation" prekladá ako náhrada, kompenzácia, odškodnenie v zmysle odškodnenia za ujmu napr. compensation claim - náhrada škody „Chorvátová, Mokráň, Právnický slovník, vyd. Krenčey 2011. Obdobne A concise Dictionary of Law, Oxford reference 1990, str. 82 s výkladom Monetary payment to compesate for loss or damage. Peňažná platba kompenzujúca stratu a škodu. Sú tu uvedené typické príklady ako kompenzáciu pri škode pri kriminálnom útoku, kompenzácia neoprávneného prepustenia z práce a pod.“ V prejednávanej veci sa nejedná o kompenzáciu za stratu (náhradu škody), ale o vydanie bezdôvodného obohatenia. Prenajímateľ sa nemôže vyhovárať na nepresnosť angličtiny, ak si ju sám pri uzatváraní zmluvy vymienil. Uvedené je protiargument názoru na str. 8 ods. 3 vyjadrenia žalovaného: „Keďže táto nájomná zmluva bola uzatvorená v inom jazyku ako slovenskom, v ktorom je napísaný Občiansky zákonník, a to v anglickom jazyku, nemožno očakávať, že pre vymedzenie vzájomných práv a povinností použijú presné slovné spojenie tak, ako je uvedené v § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako keď bola zmluva uzatvorená priamo v jazyku slovenskom a je potrebné vychádzať z výkladu, zmyslu, účelu ustanovenia ods. 8.1 jazykovým a logickým výkladom. Nič však nebránilo dať odkaz na nepoužitie § 667 ods. 1 posl. veta OZ i v angličtine. Ako správne uvádza žalovaný na str. 8 ods.6 vyjadrenia: Nakoľko Občiansky zákonník v § 667 rozlišuje iba dva druhy náhrad, na ktoré má nájomca nárok pri splnení zákonných podmienok - náklady spojené so zmenou prenajatej veci a protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.“ A článok 8.1 v preklade znie: Všetky zmeny a úpravy priestorov budú vykonané len so súhlasom prenajímateľa na náklady a riziko nájomcu, ktorý nie je oprávnený žiadať prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného kvôli zmenám či úpravám, ktoré boli v priestoroch vykonané. „Z uvedeného vyplýva práve to, že z dôvodu zmien a úprav nemôže žiadať nájomca žiadnu kompenzáciu, s čím súhlasím. Ja však nežiadam plnenie z dôvodu zmien a úprav, ale z dôvodu bezdôvodného obohatenia. Právnym titulom nie je potom samotná zmena alebo úprava, ale obohatenie sa prenajímateľa. Pri právnom titule náhrad z titulu zmien a úprav by som musel preukazovať, aké zmeny a úpravy a v akej hodnote úpadca vykonal. V konaní o vydanie de facto bezdôvodného obohatenia (protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci) a teda musím preukázať o čo sa zvýšila hodnota veci bez ohľadu na to čo som na vec vynaložil. Je zrejmé, že sa jedná o úplne rozdielne právne nároky.“ Názor vyslovený na str. 9 ods. 2 vyjadrenia: Ustanovenie čl. VIII. bod 8.1 „nájomnej zmluvy treba z toho dôvodu interpretovať konformne s vôľou strán, a to tak, že ich úmyslom bolo vylúčiť nárok navrhovateľa na akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek z dôvodu zmien a úprav vykonaných v nebytových priestoroch odporcu, a teda vrátane a najmä nároku požadovať po skončení nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Nesúhlasím s uvedeným názorom na interpretáciu vôle strán nakoľko je v rozpore so samotným znením zmluvy!“ Poukázal žalobca preto „na moju argumentáciu z dovolania z ktorej uvádzam Nakoniec ak sa pozrieme na samotné znenie zmluvy z 30. 08. 2005, a použitú terminológiu v tejto zmluve môžeme sa zamerať v časti Údržba a opravy, kde v čl. 9.4 sa uvádza: „Všetky opravy a závady na prenajatých priestoroch, iné než tie uvedené v odstavci 9.3 odstráni a opraví nájomca v primeranom čase, aby nedošlo k väčšiemu poškodeniu alebo ohrozeniu prenajatých priestorov na svoje riziko a náklady bez toho, aby mal nárok požiadať prenajímateľa o akúkoľvek kompenzáciu alebo zníženie nájomného. (Tu vidíme, že je tu dikcia rovnaká (for any compensation whatsever). ako je dikcia v predchádzajúcom odstavci - akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného - len s tým rozdielom, že za opravy a závady). Nájomca nebude mať nárok na vymáhanie nákladov ani hodnoty priestorov, o ktorú sa prenajímateľ obohatil kvôli takejto oprave.“ V tomto je osobitné ustanovenie, ktoré uvádza, že za zhodnotenie na základe opravy, o ktoré sa prenajímateľ prípadne obohatil, nebude poskytnutá náhrada. „Keď si pozrieme ustanovenia zákona o oprave veci zistíme, že podľa zákonných ustanovení je možné uzatvoriť dohodu o oprave veci tak, ako bola vykonaná v čl. 9 zmluvy. Otázku úhrady nákladov na vec pri oprave rieši § 669 OZ, podľa ktorého: „Ak nájomca vynaložil na vec náklady pri oprave, na ktorú je povinný prenajímateľ, má nárok na náhradu týchto nákladov ak sa oprava vykonala so súhlasom prenajímateľa alebo ak prenajímateľ bez zbytočného odkladu opravu neobstaral, hoci sa mu oznámila jej potreba, inak môže nájomca požadovať len to o čo sa prenajímateľ obohatil. Z dikcie tohto ustanovenia vidíme, že zákon tak isto rozlišuje medzi priamou náhradou toho, čo bolo na vec vynaložené a prípadnou náhradou obohatenia ak neboli splnené podmienky na náhradu nákladov. V tomto ustanovení je vyslovene uvedené, že sa nehradia jednak náklady na opravu a jednak ani obohatenie z titulu zhodnotenia majetku.“ V porovnaní dikcie týchto ustanovení zmluvy dospel žalobca k záveru, že sám prenajímateľ „vedome rozlišoval medzi náhradou nákladov a investícií na zmenu veci a medzi úhradou protihodnoty o ktorú sa obohatil. Keby to tak nevedel, nebola by táto osobitná klauzula vyslovene uvedená v čl. 9.4, posledná veta (Nájomca nebude mať nárok na vymáhanie nákladov ani hodnoty priestorov, o ktorú sa prenajímateľ obohatil kvôli takejto oprave.) a tak isto nebola by táto klauzula uvedená v druhej zmluve zo dňa 01. 03. 2006 v čl. 7.2.“ Naopak, ak by už samotné znenie klauzuly 8.1 vylučovalo i náhradu bezdôvodného obohatenia, tak by nebolo vyslovene uvedené, že úhrada obohatenia neprislúcha za opravu veci. Ak by sa zmluvné strany dohodli na znení o vylúčení plnenia z bezdôvodného obohatenia za úpravy, tak by do zmluvy explicitne dali, prípadne do nej doplnili pri ďalších dodatkoch, tak ako je to uvedené pri oprave veci. Skutočnosti tu uvedené boli podstatné pre utvorenie „záveru o oprávnenosti nárokov žalobcu, ale súdy sa zatiaľ s nimi nezaoberali. Ani žalovaný nevysvetlil, že práve doslovné znenie ustanovení zmluvy v čl. 8.1 a 9.4 dáva zmysel prejavu skutočnej vôle zmluvných strán, keď obohatenie z dôvodu odstránenia závad nebude uhradené (sú to menšie nároky a komplikovane zistiteľné spolu s určením ich výšky, t.j. či sa jedná o bežnú údržbu alebo o odstránenie závad a v akom rozsahu je príslušný výkon to či ono), ale obohatenie z dôvodu úprav bude uhradené (práve z dôvodu veľkého rozsahu a ľahkého zistenia).“ Sám žalovaný podľa žalobcu priznával, že výklad čl. 8.1 nie je absolútny, keď „súhlasí s odchylnými podmienkami nárokov v čl. 8.8 a 8.9. Poukazuje na pomer špeciality. Na špecialitu však zabudol ak v čl. 8.1 chýba ustanovenie typu Nájomca nebude mať nárok na vymáhanie nákladov ani hodnoty priestorov, o ktorú sa prenajímateľ obohatil kvôli takejto úprave alebo zmenám.“ 22. K vyjadreniu žalovaného na str. 9 ods. 7 , v zmysle ktorého vôľa „účastníkov zachytená v čl. VIII. bod 8.1 úplne vylúčiť právo nájomcu na náhradu nákladov, zníženie nájomného a na akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek je plne v súlade so zásadou poctivého obchodného styku a dobrými mravmi, a to z dôvodu dlhodobosti nájmu, predpokladanej nevyhnutnosti úprav predmetu nájmu pre špecifické potreby nájomcu vyplývajúce z jeho obchodnej činnosti a s prihliadnutím na dohodnuté nájomné. Vzhľadom na vôľu účastníkov prejavenú pri uzatváraní zmlúv o nájme nebytových priestorov máme za to, že práve požadovanie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a nesúladné s dobrými mravmi.“ Žalobca zvýraznil, že je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku uzavrieť zmluvu v cudzom jazyku a potom sa ekvilibristicky domáhať určenia iného znenia ako je jeho obsah. Ako je známe, úpravy v objekte boli vykonávané postupne v dlhom časovom rozpätí a ich rozsah a spôsob realizácie nebol jasný pri uzatváraní nájomnej zmluvy. Práve prenajímateľ uzavrel s vtedajším konateľom úpadcu, ktorý je teraz štatutárom žalovaného, nevýhodné dodatky zmlúv, „ktoré sú odporované správcom a konanie sa vedie na Okresnom súde Žilina pod č.k. 26Cbi 11/2009. V dôsledku týchto dodatkov sa nájomca dostal do úpadku a nemohol predmet nájmu ďalej užívať a investície prípadne spotrebovať. Tiež je to žalovaný, ktorý objekt výhodne prenajal spoločnosti CARMEL Auto, s.r.o., Na stanicu 22, 010 09 Žilina, ktorá priestory využíva na demontáž motorových vozidiel. Bez úprav vykonaných úpadcom by nebolo možné, bez veľkej investície prenajímateľa, takúto nájomnú zmluvu uzavrieť. Je to práve žalovaný, ktorý má v rozpore s dobrými mravmi bezdôvodný prospech z investície úpadcu.“ 23. Žalobca vo svojom vyjadrení k nájomnej zmluve zo dňa 1.3. 2006 uviedol, že sa pridŕža svojich doterajších argumentov o dispozitívnosti právnej normy a o vzdaní sa práva pred jeho vznikom podľa § 574 ods. 2 OZ. Opätovne poukázal na možný stret „záujmu vtedajšieho konateľa, ktorý práve túto zmluvu podpísal a ktorý je dnes štatutárom žalovaného a na odporovanie dodatkov zmlúv o nájme uvedených nehnuteľností v konaní na okresnom súde.“ „V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky poukazujem i na skutočnosť, že v Českej republike došlo k novelizácii zákona č. 116/1990 ZB. zákonom č. 360/2005 Sb., ktorého cieľom bolo "jednak další snížení míry právní regulace nájmu nebytových prostor, jakož i posílení smluvní volnosti a rovnosti subjektů v nájemních vztazích" (Juraj Gyarfas,29. 09. 2009 v 14:12, Lexforum.sk) resp. priamo z dôvodovej správy k zákonu: Hlavními principy navrhované novely je proto rozšíření smluvní volnosti stran, Uvedené je tiež dôvod, prečo nie je v tomto možné prihliadať na súdnu prax v zahraničí bez pohľadu na zmenu spoločenských a právnych pomerov.“ Navrhol, aby krajský súd odvolaniu vyhovel v celom rozsahu. Ak by mal súd iný názor na aplikáciu čl. 8.1 v súvislosti s čl. 9.4. nájomnej zmluvy zo dňa 30.8.2015, aby žalobcu „presvedčivým spôsobom poučil v zmysle § 220 ods. 2 posledná veta CSP.“ „V prípade, ak by mal iný právny názor, aby pripustil možnosť dovolania na dispozitívnosť ust. § 667 ods. 1 posl. vety Občianskeho zákonníka a inštitútu vzdania sa práva vopred v zmysle § 574 ods. 2 Obč.zák. nakoľko Najvyšší súd SR o takejto zásadnej veci ešte nerozhodol.“ 24. K doručenému vyjadreniu žalobcu zo dňa 28.11.2016 sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 18.12.2016. Krajský súd v Žiline rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil, a to rozsudkom zo dňa 23.10.2013, č.k. 14Cob/291/2012-192 (ďalej len ako „rozsudok druhostupňového súdu"), pričom odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie proti rozsudku druhostupňového súdu je prípustné. Žalobca doručil Okresnému súdu v Žiline dňa 24.02.2014 dovolanie, ktorým navrhoval rozsudok druhostupňového súdu zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu vyjadril, a to podaním „Vyjadrenie k dovolaniu navrhovateľa" zo dňa 02.04.2014, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Žilina dňa 07.04.2014, v ktorom žalovaný navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol. V reakcii na uvedené vyjadrenie žalovaného, predložil žalobca Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako „NS SR") dňa 16.06.1016 „Stručné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného zo dňa 02.04.2014", na ktoré žalovaný reagoval predložením podania „Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 14.06.2016" zo dňa 18.08.2016, „ktoré bolo NS SR doručené dňa 22.08.2016“. „NS SR rozsudok druhostupňového súdu zrušil a vrátil vec Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie, a to uznesením zo dňa 21.09.2016, č.k. 2Obdo/22/2015-256 (ďalej len ako „zrušujúce uznesenie" ). V odseku 43 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia NS SR uvádza, že zistená procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku - ktorou bolo nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu druhej strane sporu (t.j. Vyjadrenia zo dňa 04.10.2012) zakladá prípustnosť dovolania a zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí NS SR rozsudok druhostupňového súdu zrušiť. NS SR konštatuje, že vzhľadom na výskyt procesnej vady konania, nemohol tento posúdiť, či odvolací súd v konaní správne vyložil ustanovenie § 667 ods.1 posledná veta Občianskeho zákonníka v rovine jeho dispozitívnosti a možnosti zmluvného vylúčenia jeho použitia v rovine práv, ktorých uplatnenie by prichádzalo do úvahy v budúcnosti.“ So skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v rozsudku prvostupňového súdu a v rozsudku druhostupňového súdu sa žalovaný v celom rozsahu stotožnil a považoval ich za vecne správne. Žalovaný sa v celom rozsahu pridržiaval znenia svojho Vyjadrenia zo dňa 04.10.2012 a odkazoval naň. K námietke žalobcu tykajúcej sa § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rovine jeho dispozitívnej úpravy a možnosti zmluvného vylúčenia jeho použitia v rovine práv, ktorých uplatnenie by prichádzalo do úvahy v budúcnosti (§ 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka), uviedol, že „Žalovaný sa celom rozsahu pridržiava svojho Vyjadrenia zo dňa 04.10.2012, odkazujúc pritom na znenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 28Cdo 1222/2007 zo dňa 30.05.2007 a zdôrazňuje, že vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa nemôže považovať zmluvné vylúčenie práva vyplývajúce z takejto dispozitívnej normy za dohodu o vzdaní sa budúcich nárokov, v dôsledku čoho sa nemôže považovať takéto zmluvné vylúčenie práva za neplatné.“ Žalovaný uvádzal, že hoci doposiaľ nebola nastolená právna otázka v rozhodovacej „praxi NS SR vyriešená, doterajšia rozhodovacia prax súdov nižších stupňov naznačuje, že súdy sa prikláňajú k nami tvrdenému (a rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Českej republiky už potvrdenému) názoru, že „Ustanovenie § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka je svojou konštrukciou ustanovením dispozitívneho charakteru a preto sa pripúšťa odchylne dojednanie, príp. možnosť zmluvných strán vylúčiť aplikáciu ustanovenia § 667 Občianskeho zákonníka. Účastníci nájomnej zmluvy sa preto môžu platne dohodnúť, že nájomca sa vzdáva práva na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatej veci zmenou tejto veci, pričom takúto dohodu nemožno považovať za neplatnú ani podľa ustanovenia § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Ro NS ČR zo dňa 30.05.2007, sp. zn. 28Cdo 1222/2007)." (z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 27.09.2016, sp.zn. 10Cb/59/2015)“. „Podľa názoru súdu je toto ustanovenie (§ 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ustanovením dispozitívneho charakteru a umožňuje odchylné dojednanie v zmluve. Z textu zmluvy vyplýva vôľa účastníkov zmluvného vzťahu na vylúčenie aplikácie § 667 ods. 1 Obč. zák. Výklad ustanovenia § 574 ods. 2 Obč. zák. vo vzťahu k § 667 Obč. zák. je nutné posúdiť s prihliadnutím na rozhodujúcu zásadu súkromného práva, ktorou zásada je autonómia vôle a len jej rešpektovaním je možné najlepšie realizovať spoločenské a ekonomické záujmy subjektov záväzkového vzťahu. Takúto autonómiu vôle je možné obmedziť len vtedy, ak by došlo k ohrozeniu právom uznaného verejného záujmu. Za takýto verejný záujem nie je možné považovať ochranu účastníka obchodnoprávneho vzťahu pred jeho nerozvážnym konaním a nesením následkov za podnikateľské riziko. Dojednanie v článku V.3 Nájomnej zmluvy malo vplyv na rozsah nájmu, dĺžku nájomnej doby ako aj výšku nájomného a vyjadrovalo v prípade skončenia nájmu ekonomické dôvody, ktoré viedli účastníkov k uzavretiu nájomnej zmluvy. Tam, kde zákon umožňuje odchylnú úpravu, t.j. dohodu medzi účastníkmi, ktorou možno určitú úpravu modifikovať alebo vylúčiť, nemožno takúto dohodu kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv a teda ako dohodu neplatnú." (z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 07.03.2013, sp. zn. 21Cb/79/2011). Ustanovenie (§ 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vzhľadom k svojej konštrukcii je nepochybne ustanovením dispozitívneho charakteru a pripúšťa odchýlne ujednanie strán. Je preto potrebné v danom prípade čo v najširšej miere rešpektovať slobodnú vôľu účastníkov súkromno-právneho vzťahu. Pretože pri úhrade nákladov príslušné ustanovenie dáva stranám možnosť odchylnej úpravy od ustanovení zákona, čo v danom prípade strany nájomnej zmluvy využili, zmluvné dojednanie má prednosť pred zákonnou úpravou. Nájomca sa zaviazal vykonať stavebné úpravy bezvýhradne vo vlastnej réžii. Vzhľadom k predloženým účtovným dokladom a pokladničným dokladom je zrejmé, že táto sa domáha úhrady všetkých nákladov, ktoré v súvislosti so zmenou veci mala vynaložiť, po odpočte amortizácie. Prenajímateľ sa nezaviazal nájomcovi refundovať vynaložené náklady. Návrh na úhradu nákladov na zmenu veci nie je preto odôvodnený. Zmluvným dojednaním zmluvné strany vylúčili možnosť nájomcu domáhať sa po ukončení nájomného vzťahu aj toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatej nehnuteľnosti (protihodnoty). Žalobca tak nemal a nemá dôvod predvídať, aby ním požadovaná čiastka bola uhradená. Samotný titul uplatnenej pohľadávky, a to vydania bezdôvodného obohatenia, nie je opodstatnený, pretože zmluva bola uzavretá platne, čo je zrejmé aj z pôvodného rozhodnutia. Na daný prípad sa preto ustanovenia zákona o bezdôvodnom obohatení nevzťahujú. Ak by medzi účastníkmi došlo k dohode o vzdaní sa práva, ktorú by okresný súd vyhodnotil ako neplatnú (vzdanie sa nároku na možnú protihodnotu zhodnotenia veci nájomcom), tak zo strany prenajímateľa by zvýšením hodnoty veci nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, vysporiadanie ktorého rieši § 451 a nasl. OZ, ale k vzniku nároku nájomcu domáhať sa protihodnoty zvýšenia hodnoty veci podľa § 667 OZ. Okresný súd však nekonštatoval, že dohoda strán obsiahnutá v nájomnej zmluve, týkajúca sa úhrady nákladov je neplatná. Neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody môže nastať len ohľadne tých práv a budúcich nárokov, ktoré vzniknú na základe zákona alebo zmluvy, prípadne iných právnych skutočností, pričom vznik týchto práv je založený obligatórne. Avšak tam, kde zákon umožňuje odchylnú úpravu, napríklad dohodu medzi účastníkmi, kde je možné určitú úpravu modifikovať, alebo i vylúčiť, nie je možné takúto dohodu kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv, a tak neplatnú. V konkrétnom prípade okresný súd dohodu o investíciách vo vlastnej réžii nájomcu bez nároku na protihodnotu po ukončení nájmu za vzdanie sa práva nájomcu nepovažoval. „(z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 14.05.2012, sp.zn. 12C/18/2011)“ 25. Žalovaný vo vyjadrení k prekladu a výkladu slova „compensation" použitého v bode 8.1 Zmluvy o nájme zo dňa 30.08.2005 (bod 16 až 18 Vyjadrenia žalobcu zo dňa 28.11.2016) zdôraznil, že pri preklade a výklade slova „compensation" nevychádzal z „kuchynskej" angličtiny, ale z angličtiny odbornej - právnej. Žalobca v predmetných bodoch svojho vyjadrenia odkazuje na význam slova „compensation" výhradne v zmysle odškodnenia za ujmu resp. náhrady škody, čo je nesprávne a žalovaný v celom rozsahu poukazuje na svoju argumentáciu podľa vyjadrenia zo dňa 04.10.2012 a ústne vyjadrenie na pojednávaní dňa 03.04.2012. „Nie je teda pravdou, že žalovaný v rámci odvolacieho konania predložil akési nové, prekvapivé dôkazy (fotokópie zo slovníkov), ale predložil iba výňatok zo slovníkov podporujúci jeho tvrdenia o význame slovného spojenia compensation whatever v angličtine použitého v nájomnej zmluve, ktoré uviedol už na pojednávaní v konaní pred súdom prvej inštancie. V reakcii na tvrdenie žalobcu, podľa ktorého „použitie iných slovíčok (i keď synoným) dáva úplne odlišný význam" (bod 17 Vyjadrenia žalobcu zo dňa 28.11.2016), žalovaný konštatuje, že žalobca opomína, že význam slova synonymum je slovo, ktoré síce inak znie, ale má rovnaký alebo blízky význam ako iné slovo.“ Žalovaný poznamenal, že „NS SR zrušil rozsudok druhostupňového súdu z dôvodu existencie procesnej vady - nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu druhej strane (Vyjadrenia zo dňa 04.10.2012), ktorá bola postupom odvolacieho súdu v štádiu po zrušení rozsudku druhostupňového súdu (v odvolacom konaní) odstránená - t.j. predmetné Vyjadrenie zo dňa 04.10.2012 bolo žalobcovi doručené. Žalobca na neho reagoval Vyjadrením žalobcu zo dňa 28.11.2011, t.j. bol zachovaný postup upravený ustanovením § 374 ods. 1 CSP. Týmto vyjadrením žalovaného bol zachovaný postup upravený ustanovením § 374 ods. 2 CSP. Ďalšie podania strán sa doručujú, len ak je to potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces (§ 374 ods. 3 druhá veta CSP).“ „Odkazujúc na znenie odseku 44 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia a znenie ustanovenia § 453 ods. 3 CSP súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozhoduje aj o nároku na náhradu trov pôvodného konania ako aj trov dovolacieho konania. O výške náhrady trov pôvodného konania, dovolacieho konania a odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP Okresný súd Žilina ako súd prvého stupňa, a to po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V zmysle uvedeného, preto žalovaný odvolaciemu súdu navrhuje, aby mu tento priznal náhradu trov pôvodného konania, dovolacieho konania a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.“ Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. 26. Predmetné vyššie uvedené vyjadrenie žalovaného bolo odvolacím súdom doručované žalobcovi na adresu právnemu zástupcovi žalobcu s podaním odvolacieho súdu zo dňa 27.4.2017 a doručené bolo právnemu zástupcovi žalobcu dňa 15.5.2017 podľa doručenky na čl. 309 spisu. 27. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, ktorými okresný súd žalobu zamietol a vo výroku o trovách prvoinštančného konania podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. 28. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalobcom dňa 10.08.2012 (č.l. 143 spisu), bolo v odvolacom konaní od 01.07.2016 postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 29. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 30. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 31. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 32. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 33. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 34. Žalobca v podanom vyjadrení zo dňa 28.11.2016 (rub č.l. 275 spisu), (teda po uplynutí odvolacej lehoty) žiadal, za situácie „Ak by mal súd iný názor na aplikáciu čl. 8.1 v súvislosti s čl. 9.4. nájomnej zmluvy zo dňa 30.8.2015, aby ho „presvedčivým spôsobom poučil v zmysle § 220 ods. 2 posledná veta CSP“ a aby „V prípade, ak by mal iný právny názor, aby pripustil možnosť dovolania na dispozitívnosť ust. § 667 ods. 1 posl. vety Občianskeho zákonníka a inštitútu vzdania sa práva vopred v zmysle § 574 ods. 2 Obč.zák. nakoľko Najvyšší súd SR o takejto zásadnej veci ešte nerozhodol.“ Krajský súd vo vzťahu k tejto žiadosti žalobcu, poukazuje na novú právnu úpravu zavedenú s účinnosťou od 1.7.2016 CSP, ktorá upustila od pôvodnej možnosti danej odvolaciemu súdu v § 237 ods. 3 OSP vysloviť vo výroku potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu. CSP koncepciu prípustnosti dovolania stavia na výlučnom posúdení otázky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu súdom dovolacím s tým, že krajský súd ako súd odvolací už nemá možnosť osobitne rozhodovať o prípustnosti dovolania. Odvolací súd v tejto rovine poukazuje len podporne i na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 55/2017 17. mája 2017, aj z ktorého vyplýva, že „Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.“ 35. Nosnou odvolacou námietkou žalobcu bolo posúdenie (ne)správnosti rozhodnutia okresného súdu, ktorý konštatoval nedôvodnosť žalobcom uplatneného nároku. 36. Žalobca v odvolaní namietal postup okresného súdu, ktorý pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia, napriek tomu, že sa riešili dva nezávislé právne vzťahy, na základe dvoch nezávislých nájomných zmlúv, v odôvodnení napadnutého rozsudku poprepájal odôvodnenia viažuce sa k jednotlivým zmluvám a nevyhodnocoval vzájomné vzťahy osobitne, pričom si vypomáhal znením jednej zmluvy, a to i v prípade, že v druhej zmluve bola úplne iná a vyčerpávajúca úprava právneho inštitútu. V súvislosti s touto námietkou žalobcu, krajský súd považuje za podstatné poukázať na to, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku napriek postupu, ktorým zmluvné vzťahy sporových strán (ďalej aj len „účastníkov konania“) vyhodnocoval za použitia zovšeobecňujúceho odôvodnenia, tak nemožno takýto okresným súdom zvolený postup, vzhľadom na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, považovať za nesúladný so zákonom. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku plne spĺňa náležitosti vyžadované § 157 ods. 2 OSP (účinného k momentu rozhodovania okresného súdu). Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine žalobcom namietaného odôvodnenia vo vyššie uvedenej rovine je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, podľa odvolacieho súdu, celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia. Odvolací súd potom len primerane a podporne poukazuje v rovine svojich záverov na skutočnosti vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012, v zmysle ktorých „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Odvolací súd so zreteľom na okolnosti daného prípadu vo väzbe na odôvodnenie napadnutého rozsudku konštatoval jeho dostatočné odôvodnenie a mal zato, že jeho i prípadná stručnosť netvorila jeho nepreskúmateľnosť. 37. Odvolací súd len pre úplnosť uvádza, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. 38. Žalobca v odvolaní poukázal na Nájomnú zmluvu zo dňa 30.08.2005, v ktorej absentuje ustanovenie bodu 7.2 Nájomnej zmluvy č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006, v zmysle ktorého „zmluvné strany sa výslovne dohodli, že ustanovenie Zákona č. 40/1964 Zb. posledná veta, sa na vzťahy upravené touto zmluvou nepoužije, ak sa strany písomne nedohodnú inak“ a upriamil pozornosť na bod 8.1 Zmluvy zo dňa 30.08.2005 a jeho obsahové znenie, ktorý podľa neho nebolo možné porovnať s obdobným ustanovením čl. VII. bodu 7.2 Zmluvy o nájme č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006. Poukazoval pritom na skutočnosť, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že zmluvné strany si dohodli, že nájomca nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa akúkoľvek náhradu alebo zníženie nájomného. Zároveň poukázal na doslovné znenie bodu 8.1 uzavretej Nájomnej zmluvy zo dňa 30.08.2005 a porovnal ho s § 667 ods. 1 OZ, a zdôraznil, že v Nájomnej zmluve zo dňa 30.8.2005 nebolo uvedené, že nájomca sa vzdáva nároku na vydanie protihodnoty zhodnotenia. Východiskom záveru krajského súdu bola skutočnosť, že OZ v § 667 rozlišuje dva druhy náhrad, na ktoré má nájomca pri splnení zákonných podmienok nárok, a to na náhradu nákladov, ktoré boli spojené so zmenou prenajatej veci a protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Je potrebné zdôrazniť, že pri použití výkladových pravidiel vôľa účastníkov, vzhľadom na znenie čl. VIII. bod 8.1 smerovala k vylúčeniu obidvoch týchto nárokov, teda jednak nákladov na zmenu a jednak protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Ak za uvedeného stavu dospel okresný súd pri výklade článku VIII. bod 8.1 predmetnej nájomnej zmluvy k záveru, v zmysle ktorého konštatoval, že nájomca nie je oprávnený žiadať od prenajímateľa „akúkoľvek náhradu“ (zmluva č.l. 17 spisu a rozsudok okresného súdu č.l. 141 spisu) alebo zníženie nájomného, pretože úmyslom zmluvných strán bolo vylúčiť nárok žalobcu na akúkoľvek protihodnotu čohokoľvek z dôvodu zmien a úprav vykonaných na predmetoch nájomnej zmluvy, tak s týmto záverom, sa odvolací súd s dôrazom na znenie predmetného článku „akúkoľvek náhradu“(č.l. 17 spisu zmluvné dojednanie) stotožnil. Bolo teda možné konštatovať, práve z použitej zmluvnej formulácie „akúkoľvek náhradu“, primárne z gramatického výkladu, že účastníci si prioritne dohodli a to práve pre prípad skončenia zmluvy, že žalobcovi v zásade nevznikne nárok na náhradu investícií do nebytových priestorov žalovaného, ktoré dojednanie je potom možné vyhodnotiť ako generálne, pre iný záver v tomto štádiu konania nebol vytvorený pre odvolací súd priestor. Vo vzťahu k rovine konštatácie „generálneho dojednania“ v článku VIII. bod 8.1 dospel odvolací súd z jazykového vyjadrenia právneho úkonu zachyteného v zmluve, ktoré muselo byť a aj bolo odvolacím súdom najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že na základe vykonaného dokazovania súd posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Pripomína odvolací súd, že použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. Vo vzťahu k tomuto konštatovaniu len pre úplnosť odvolací súd pripomína, že okruh účastníkov konania (v čase rozhodovania okresného súdu, k momentu rozhodovania odvolacieho súdu sporových strán), nie je zhodný so zmluvnými stranami, keďže na strane žalobcu je právny nástupca správca konkurznej podstaty úpadcu, ktorý osobne pri uzatváraní predmetných zmlúv nebol. Ak žalobca za tohto skutkového stavu s takýmto výkladom zmluvného dojednania „akúkoľvek náhradu“(č.l. 17 spisu) síce nesúhlasil, tak v rozhodnom štádiu konania pred okresným súdom, za stavu poučenia podľa § 120 ods. 4 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) a podania odvolania, ktoré odvolací súd dôsledne vnímal, neposkytol argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá predmetnú terminológiu vyplývajúcu zo zmluvy vyložiť iným spôsobom. Podľa výkladu prejavu vôle účastníkov zmluvných strán v ďalších bodoch predmetnej zmluvy pripustili zmluvné strany však i možnosť, že napriek generálnej úprave predsa len budú prípady, a to výnimky zo všeobecného pravidla, ktoré boli presne stanovené a dohodnuté, a to v bode čl. VIII. bod 8.8 ako výnimka z pravidla čl. VIII. bod 8.1. Zo znení čl. VIII. bod 8.8 a 8.9 zmluvy, však jednoznačne podľa krajského súdu nevyplýval záver, že by práve tieto zmluvné dojednania mali vplyv na čl. VIII. bod 8.1 zmluvy, a že by práve cez tieto zmluvné dojednania vznikol žalobcovi nárok podľa § 667 ods.1 OZ poslednej vety a že by tieto zmluvné dojednania vylúčili pôsobnosť čl. VIII. bod 8.1 Nájomnej zmluvy zo dňa 30.08.2005. Vo vzťahu k postupu odvolacieho súdu, pre odstránenie prípadných pochybností odvolací uvádza, že si osvojil závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 81/2011 z 31. júla 2012, v zmysle ktorých „Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať súd aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania.“ 39. Vzhľadom na konštatované, potom krajský súd odvolaciu námietku žalobcu práve v rovine výkladu zmluvného článku VIII. bod 8.1, vo väzbe na zmluvné dojednania bodov 8.8 a 8.9 nemohol vyhodnotiť ako argumentáciu, ktorá by mala vplyv na konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Ak aj používa bod 8.8, 8.9 zmluvy terminológiu ako „investície“, tak takéto použitie len dotvrdzuje správnosť záverov rovine výkladu terminológie „akúkoľvek náhradu“ použitej v bode 8.1 okresným súdom, keď bližšie špecifikuje okruh, ktorý mal byť z bodu 8.1 vyňatý, pričom odvolací súd precizuje tento záver i poukazom na celé zmluvné dojednanie predmetného článku. V rovine svojich záverov odvolací súd pripomína, že interpretácia obsahu právneho úkonu súdom nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. 40. Nad rámec odvolacích dôvodov a len pre úplnosť krajský súd konštatuje, že z obsahu spisu a ani z tvrdení a dôkazov produkovaných žalobcom v relevantnom štádiu konania pred okresným súdom a k momentu vyhlásenia rozhodnutia okresným súdom (poučenie § 120 ods. 4 OSP, účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) nevyplýva, že by uvádzal tak ako vyjadrení zo dňa 28.11.2016 „je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku uzavrieť zmluvu v cudzom jazyku a potom sa ekvilibristicky domáhať určenia iného znenia ako je jeho obsah“. Odvolací súd vo vzťahu k tejto argumentácií žalobcu uvádza, že z právnych úkonov, ktoré sú predmetom posúdenia primárne okresným súdom a následne odvolacím súdom, nevyplýva, že by žalobca priamo bol pri ich uzatváraní, keďže žalobca je právnym nástupcom nájomcu a k samotnému kontraktačnému postupu vo vzťahu k predmetným právnym úkonom, bez toho, aby uviedol v relevantnom štádiu konania konkrétne okolnosti zmluvy, personálny substrát, ktorý bol oprávnený konať za zmluvné strany ako i obchodné ciele a zámery konajúcich zmluvných strán, ozrejmenie okolností, ktoré viedli k uzavretiu predmetných zmlúv, potom viedli krajský súd k záveru, že táto argumentácia nebola spôsobilá ovplyvniť závery odvolacieho súdu vo vzťahu k tým už prijatým okresným súdom. Len primerane a podporne odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 81/2011 z 31. júla 2012 v rovine skutočnej vôle strán v čase uzatvorenia zmlúv. 41. Je zrejmé, že žalobca v rámci vyjadrenia zo dňa 28.11.2016 tiež uviedol, že ak by už samotné znenie klauzuly 8.1. vylučovalo i náhradu bezdôvodného obohatenia, tak by nebolo vyslovene uvedené, že úhrada obohatenia neprislúcha za opravu veci, ak by sa zmluvné strany dohodli na znení o vylúčení plnenia z bezdôvodného obohatenia za úpravy, tak by do zmluvy explicitne dali, prípadne do nej doplnili pri ďalších dodatkoch, tak ako je to uvedené pri oprave veci, ktoré skutočnosti boli podstatné pre utvorenie „záveru o oprávnenosti nárokov žalobcu, ale súdy sa zatiaľ s nimi nezaoberali. Ani žalovaný nevysvetlil, že práve doslovné znenie ustanovení zmluvy v čl. 8.1 a 9.4 dáva zmysel prejavu skutočnej vôle zmluvných strán, keď obohatenie z dôvodu odstránenia závad nebude uhradené (sú to menšie nároky a komplikovane zistiteľné spolu s určením ich výšky, t.j. či sa jedná o bežnú údržbu alebo o odstránenie závad a v akom rozsahu je príslušný výkon to či ono), ale obohatenie z dôvodu úprav bude uhradené (práve z dôvodu veľkého rozsahu a ľahkého zistenia).“ Odvolací súd konštatuje, že takto formulovaná argumentácia žalobcu vo vyjadrení zo dňa 28.11.2016, nenašla odzrkadlenie v odvolaní žalobcu, ktorými odvolacím dôvodmi bol odvolací súdu viazaný cez úpravu v 380 ods. 1 CSP. Napriek tomuto záveru, však sa žiada poukázať na celé zmluvné dojednanie Článku IX., z ktorého vyplýva, že priestory boli odovzdané v stave primeranom charakteru a účelu a zamýšľanému použitiu, nájomca sa zaviazal, že bude priestory udržiavať „výhradne na vlastné náklady“, náklady na opravy bude niesť výhradne nájomca, nájomca nebude mať nárok na vymáhanie ani nákladov, ani hodnoty priestorov, o ktorú sa prenajímateľ obohatil kvôli takejto oprave“ (č.l. 17 rub spisu, č.l. 18 spisu). Odvolací súd napriek tomu, že táto argumentácia nebola použitá v odvolaní, len vo vyjadrení zo dňa 28.11.2016, nevidí súvislosť uvádzanú žalobcom, práve naopak evokuje spojitosť prejavenej vôle zmluvných strán, a to v Čl. VIII. bod 8.1 a celého Čl. IX., ktorej zmyslom bolo vylúčiť akékoľvek podieľanie sa prenajímateľa na výdavkoch spojených s predmetom nájmu, k čomu v konečnom pristupuje aj dojednanie v Čl. VIII. bod 8.6., 8.7, v zmysle ktorého bolo dohodnuté, že „Na konci prenájmu sa bude vyžadovať, aby odovzdal priestory prenajímateľovi v takom stave, v akom ich prevzal podľa inventárneho súpisu spolu s trvalými zmenami a úpravami. Strany sa môžu písomne dohodnúť na tom, ktoré zmeny, inštalácie alebo iné úpravy podľa odstavca 8.3 sa stanú majetkom prenajímateľa za cenu dohodnutú medzi stranami“, i z ktorých potom možno vyvodiť prepojenosť výkladu vyjadrenej vôle, primárne z gramatického výkladu a konštatovať opodstatnenosť záverov výkladu okresného súdu Článku VIII. bod 8.1 Zmluvy v rámci uplatneného nároku žalobcu pre stotožnenie sa s výkladom žalobcu nemal vytvorený dostatočný priestor primárne v skutkovej rovine, ktorá by bola vyložená v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania (uzavretia zmluvy), na ktorú by mohlo nadväzovať právne hodnotenie súdom. 42. Krajský súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Z vykonaného dokazovania a prijatých záverov vyššie uvedených nie je potom možné prijať záver, že žalobca vo vzťahu k svojim tvrdeniam uniesol dôkazné bremeno. 43. Žalobca v odvolaní namietal posúdenie vykonané okresným súdom a to článku VII. bodu 7.2 Zmluvy o nájme č. N/03/2006 zo dňa 01.03.2006, v rovine okresným súdom konštatovanej platnosti tohto zmluvného ustanovenia, a tiež postup okresného súdu, ktorý pri výklade a posudzovaní uvedeného zmluvného ustanovenia vychádzal i z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 28Cdo 1222/2007, ktorú skutočnosť žalobca v odvolaní namietal i s tvrdením, že „judikát nie je zdrojom práva a nie je záväzný“. Krajský súd po vykonanom odvolacom prieskume v tejto rovine konštatuje, že uvedená námietka zostala bez vplyvu na konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu. Samotný namietaný postup okresného súdu, za situácie, keď žalovaný v rámci obrany na dotvrdenie jej relevantnosti poukazoval na konkrétnu judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky a keď argumentačne okresný súd dostatočne vysvetlil svoj postup, zdôvodnil svoje závery a myšlienkové pochody a správnosť týchto záverov potom dotvrdzoval poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, akceptujúc eurokonformný prístup, viedli krajský súd k záveru, že takýto postup okresného súdu nebolo možné odvolacím súdom vyhodnotiť ako rozporný so zákonom. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa stotožnil so závermi okresného súdu aj v tejto rovine poukazuje krajský súd v podrobnostiach na zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožnil v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu vo väzbe na prijaté závery odvolacieho súdu, považuje odvolací súd však potom za podstatné z eurokonformného prístupu poukázať v rovine odvolacej námietky žalobcu o potrebe aplikácie § 574 ods. 2 OZ na znenie zmluvy a o neaplikovaní § 667 ods. 1 tretej vety OZ len primerane a podporne a z eurokonformného prístupu a na dotvrdenie správnosti prijatých záverov na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, a to sp. zn. 28 Cdo 2893/2007 z 19.7.2007, ktoré závery si odvolací súd osvojil a v zmysle ktorých „Dovoláním napadené rozhodnutí odvolacího soudu spočívá na právním závěru, že ujednání v nájemní smlouvě o tom, že pronajímatel nahradí nájemci po skončení nájmu investice zhodnocující pronajatou nemovitost jen za určitých sjednaných podmínek, není neplatné pro rozpor s ustanovením § 574 odst. 2 obč. zák., přičemž dovolatelka uvedený právní závěr zpochybňuje. Uvedená otázka by mohla činit napadené rozhodnutí zásadně právně významným, avšak odvolací soud ji vyřešil v souladu s rozhodovací praxí dovolacího soudu. Podle § 574 odst. 2 obč. zák. dohoda, kterou se někdo vzdává práv, jež mohou v budoucnosti teprve vzniknou, je neplatná. Podle § 667 odst. 1 poslední věty obč. zák. dal-li pronajímatel souhlas se změnou (pronajaté věci), ale nezavázal se k úhradě nákladů, může nájemce požadovat po skončení nájmu protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota věci. Nejvyšší soud již v rozsudku ze dne 8. 1. 2003, sp. zn. 29 Odo 645/2001, zaujal názor, že neplatnost vzdání se budoucích práv na základě dohody podle § 574 odst. 2 obč. zák. může nastat jen ohledně těch práv (budoucích nároků), která vzniknou na základě zákona nebo smlouvy, popřípadě jiných právních skutečností, přičemž vznik těchto práv (nároků) je založen obligatorně. Avšak tam, kde zákon umožňuje odchylnou úpravu, tj. dohodu mezi účastníky, jíž lze určitou úpravu modifikovat nebo i vyloučit, nelze takovou dohodu kvalifikovat jako dohodu o vzdání se budoucích práv, a tak dohodu neplatnou. V rozsudku ze dne 30.5.2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, pak Nejvyšší soud uvedl, že ustanovení § 667 odst. 1 obč. zák. je svou konstrukcí zjevně ustanovením dispozitivního charakteru, připouští tedy odchylné ujednání a je nutné tu v co nejširší míře respektovat svobodnou vůli účastníků soukromoprávního vztahu dohodnout se jinak. Jen takové chápání vztahu ustanovení § 574 odst. 2 obč. zák. a ustanovení § 667 odst. 1 poslední věta obč. zák. je v souladu se zásadou autonomie vůle, jíž se řídí české soukromé právo. Pokud subjekty práva platně uzavřely smlouvu jako výraz své svobodné vůle, platí zásada, že smlouvy je třeba zachovávat (pacta sunt servanda - čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv a svobod), a to i tehdy, byla-li by taková smlouva pro některou ze stran nevýhodná. Z odůvodnění posléze citovaného rozhodnutí dovolacího soudu též vyplývá opodstatněnost úvahy o tom, že sjednané podmínky smlouvy měly nepochybně vliv na sjednání nájemného, a z těchto souvislostí je proto nelze vytrhávat.“ 44. Odvolací súd si tiež osvojil závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn 26 Cdo 5366/2008 z 25.5.2011, na ktoré z eurokonformného prístupu len primerane a podporne poukazuje, že „Přípustný není ani dovolací důvod, kterým lze vytýkat nesprávnost skutkových zjištění (§ 241a odst. 3 o.s.ř.). Ten dovolatelé podle obsahu dovolání (§ 41 odst. 2 o. s. ř.) uplatnili, pokud brojili proti výkladu nájemních smluv z 15. 5. 1991 a 2. 7. 1993. Zjišťuje-li soud obsah smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění (srov. odůvodnění rozsudku Nejvyššího soudu České republiky ze dne 21. 10. 1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97, uveřejněného pod č. 73 v sešitě č. 10 z roku 2000 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, dále např. rozsudků ze dne 31. 1. 2001, sp. zn. 20 Cdo 1145/99, ze dne 19. 7. 2001, sp. zn. 20 Cdo 2187/99, a ze dne 31. 10. 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99, uveřejněného pod č. 46 v sešitě č. 3 z roku 2002 časopisu Soudní judikatura, a usnesení ze dne 31. 10. 2002, sp. zn. 20 Cdo 2196/2001, ze dne 5. 12. 2002, sp. zn. 26 Cdo 1792/2002, ze dne 25. 9. 2003, sp. zn. 26 Cdo 1682/2003, ze dne 25. 3. 2004, sp. zn. 20 Cdo 261/2003, ze dne 27. 5. 2004, sp. zn. 20 Cdo 473/2003, a ze dne 7. 10. 2004, sp. zn. 26 Cdo 1881/2003). K dovolacím námitkám podřaditelným pod dovolací důvod nesprávného právního posouzení věci podle § 241a odst. 2 písm. b) o. s. ř., že žalobci mají po skončení nájmu právo na náhradu zhodnocení pronajaté věci i přes znění předmětné nájemní smlouvy, Nejvyšší soud odkazuje na svůj rozsudek z 30. 5. 2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, uveřejněný pod C 5278 v Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu, ročník 2008, v němž uvedl, že ustanovení občanského zákoníku o změnách prováděných na pronajaté věci (§ 667 odst. 1) má dispozitivní charakter.“ 45. Poukazuje ďalej odvolací súd primerane, podporne a z eurokonformného prístupu na závery, ktoré si osvojil z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 2615/2012 z 23.4.2013 vyplýva, že „Již v rozsudku ze dne 22. ledna 2013, sp. zn. 26 Cdo 2758/2012, Nejvyšší soud dovodil, že vypořádat investice nájemce provedené na pronajaté věci se souhlasem pronajímatele je účelem jak ustanovení § 667 odst. 1 věty druhé obč. zák., tak také ustanovení § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák., avšak každé z nich upravuje jiný nárok. Rozlišovací kritérium mezi těmito nároky spočívá - po skutkové stránce - v tom, že v případě nároku majícího základ v ustanovení § 667 odst. 1 věty druhé obč. zák. se pronajímatel zavázal, že nájemci uhradí náklady vynaložené na změnu pronajaté věci, kdežto v případě nároku vycházejícího z ustanovení § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák. vůči němu takový závazek nepřijal. Otázkou možnosti vyloučení aplikace ust. § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák. dohodou smluvních stran se dovolací soud rovněž zabýval a opakovaně dovodil (srov. zejména rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 30. května 2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, uveřejněný pod C 5276, C 5278 a C 5279 Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu), že ustanovení § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák. o právu nájemce požadovat po ukončení nájmu protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota pronajaté věci, je ustanovením dispozitivního charakteru, a připouští tedy odchylné ujednání; proto nelze takové jiné ujednání kvalifikovat jako neplatnou dohodu o vzdání se budoucích práv dle § 574 odst. 2 obč. zák. K uvedeným právním názorům se Nejvyšší soud přihlásil také v rozhodnutích ze dne 19. července 2007, sp. zn. 28 Cdo 2893/2007, ze dne 19. prosince 2007, sp. zn. 28 Cdo 3497/2006, ze dne 25. května 2011, sp. zn. 26 Cdo 5366/2008, a ze dne 23. dubna 2013, sp. zn. 26 Cdo 2615/2012, a sdílí je i v poměrech souzené věci. Od citované judikatury se odvolací soud neodchýlil (jeho rozhodnutí je naopak výrazem standardní soudní praxe), jestliže na základě zjištěného skutkového stavu dovodil, že dovolateli nesvědčí právo podle § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák., tedy právo na protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota předmětné nemovitosti. Především nelze ztratit ze zřetele, že podle zjištěného skutkového stavu (v daném případě nezpochybnitelného) se v Nájemní smlouvě dovolatel zavázal uskutečnit změny na předmětném domě na vlastní náklad a že žalovaní (pronajímatelé) se zavázali jen k úhradě takto vynaložených nákladů, a to tehdy, kdy nájemní vztah bude ukončen výpovědí z jejich strany, avšak s výjimkou případů, kdy k ukončení nájemního vztahu dojde výpovědí žalovaných z důvodu neplacení nájemného a dále z důvodu ukončení činnosti nájemce (viz čl. 5.1. Nájemní smlouvy). Měl- li tedy podle citovaného ujednání dovolatel uskutečnit změny předmětu nájmu na „vlastní náklady“ (s výjimkou případů, kdy by nájemní vztah byl ukončen výpovědí ze strany žalovaných z jiných důvodů než neplacení nájemného a ukončení činnosti nájemce), je tím bezpochyby vyloučena jeho možnost domáhat se v tomto konkrétním případě po ukončení nájmu kompenzace takto vynaložených nákladů ve smyslu § 667 odst. 1 věty druhé obč. zák.; tím spíše pak nemůže po skončení nájmu požadovat protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota věci v důsledku jím provedených změn ve smyslu § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák.“ 46. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 1536/2017 z 27. júna 2017, na ktoré sa len primerane a podporne a pre úplnosť z eurokonformného prístupu poukazuje, že z neho vyplýva, že „Především však nelze přehlédnout, že v dlouhodobě ustálené soudní praxi není pochyb o tom, že zjišťuje-li soud obsah smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění (srov. např. odůvodnění rozsudku Nejvyššího soudu z 21. října 1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97, uveřejněného pod č. 73/2000 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek). ......Uvedené se týká i dovolacích námitek vztahujících se k doručení výpovědi žalovaných z nájmu žalobce k předmětné nemovitosti a ke způsobu, jakým bylo prováděno dokazování. Již v rozsudku ze dne 22. ledna 2013, sp. zn. 26 Cdo 2758/2012, Nejvyšší soud dovodil, že vypořádat investice nájemce provedené na pronajaté věci se souhlasem pronajímatele je účelem jak ustanovení § 667 odst. 1 věty druhé obč. zák., tak také ustanovení § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák., avšak každé z nich upravuje jiný nárok. Rozlišovací kritérium mezi těmito nároky spočívá - po skutkové stránce - v tom, že v případě nároku majícího základ v ustanovení § 667 odst. 1 věty druhé obč. zák. se pronajímatel zavázal, že nájemci uhradí náklady vynaložené na změnu pronajaté věci, kdežto v případě nároku vycházejícího z ustanovení § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák. vůči němu takový závazek nepřijal. Otázkou možnosti vyloučení aplikace ust. § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák. dohodou smluvních stran se dovolací soud rovněž zabýval a opakovaně dovodil (srov. zejména rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 30. května 2007, sp. zn. 28 Cdo 1222/2007, uveřejněný pod C 5276, C 5278 a C 5279 Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu), že ustanovení § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák. o právu nájemce požadovat po ukončení nájmu protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota pronajaté věci, je ustanovením dispozitivního charakteru, a připouští tedy odchylné ujednání; proto nelze takové jiné ujednání kvalifikovat jako neplatnou dohodu o vzdání se budoucích práv dle § 574 odst. 2 obč. zák. K uvedeným právním názorům se Nejvyšší soud přihlásil také v rozhodnutích ze dne 19. července 2007, sp. zn. 28 Cdo 2893/2007, ze dne 19. prosince 2007, sp. zn. 28 Cdo 3497/2006, ze dne 25. května 2011, sp. zn. 26 Cdo 5366/2008, a ze dne 23. dubna 2013, sp. zn. 26 Cdo 2615/2012, a sdílí je i v poměrech souzené věci. Od citované judikatury se odvolací soud neodchýlil (jeho rozhodnutí je naopak výrazem standardní soudní praxe), jestliže na základě zjištěného skutkového stavu dovodil, že dovolateli nesvědčí právo podle § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák., tedy právo na protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota předmětné nemovitosti. Především nelze ztratit ze zřetele, že podle zjištěného skutkového stavu (v daném případě nezpochybnitelného) se v Nájemní smlouvě dovolatel zavázal uskutečnit změny na předmětném domě na vlastní náklad a že žalovaní (pronajímatelé) se zavázali jen k úhradě takto vynaložených nákladů, a to tehdy, kdy nájemní vztah bude ukončen výpovědí z jejich strany, avšak s výjimkou případů, kdy k ukončení nájemního vztahu dojde výpovědí žalovaných z důvodu neplacení nájemného a dále z důvodu ukončení činnosti nájemce (viz čl. 5.1. Nájemní smlouvy). Měl- li tedy podle citovaného ujednání dovolatel uskutečnit změny předmětu nájmu na „vlastní náklady“ (s výjimkou případů, kdy by nájemní vztah byl ukončen výpovědí ze strany žalovaných z jiných důvodů než neplacení nájemného a ukončení činnosti nájemce), je tím bezpochyby vyloučena jeho možnost domáhat se v tomto konkrétním případě po ukončení nájmu kompenzace takto vynaložených nákladů ve smyslu § 667 odst. 1 věty druhé obč. zák.; tím spíše pak nemůže po skončení nájmu požadovat protihodnotu toho, o co se zvýšila hodnota věci v důsledku jím provedených změn ve smyslu § 667 odst. 1 věty čtvrté obč. zák.“ 47. Odvolací súd len primerane a podporne poukazuje vo vzťahu k prijatým záverom v tomto odvolacom konaní i na skutočnosti, ktoré sú mu známe k momentu rozhodovania o odvolaní žalobcu, vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.US 842/2015-17 zo dňa 17.12.2015, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že posudzovaným bol skutkový a právny stav „...Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku navrhovateľa spočívajúcu v tom, že zmluvné dojednanie, ktorým sa týmto spôsobom navrhovateľ vopred vzdal práva na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatej veci, je vychádzajúc z ust. § 574 ods. 2 OZ neplatné. Neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody podľa ust. § 574 ods. 2 OZ, môže nastať len ohľadne tých práv (budúcich nárokov) , ktoré vzniknú na základe zákona alebo zmluvy, prípadne iných právnych skutočností, pričom vznik týchto nárokov je založený obligatórne, na rozdiel od prípadu, kde zákon umožňuje odchylnú úpravu t.j. dohodu medzi účastníkmi, ktorou možno určitú úpravu modifikovať alebo aj vylúčiť, ktorú dohodu nemožno potom kvalifikovať ako dohodu o vzdaní sa budúcich práv, a teda ako dohodu neplatnú. Pokiaľ subjekty práva platne uzavreli zmluvu ako výraz svojej slobodnej vôle, platí zásada, že zmluvy sa dodržujú (pacta sunt servanda) , a to aj vtedy, ak by bola takáto zmluva pre niektorú zo strán nevýhodná. Uvedenú problematiku je potrebné posudzovať z hľadiska rozhodujúcej zásady, ktorou je súkromné právo ovládané, a to zásady autonómie vôle - teda možnosti osoby vlastnou vôľou ovplyvňovať a určovať svoje postavenie v právnych vzťahoch, pričom jedným z jej prejavov je aj sloboda určenia obsahu právneho úkonu, pretože len pri jej rešpektovaní, je možné realizovať spoločenské a ekonomické záujmy subjektov práva. Obmedzenie autonómie vôle (obsiahnuté práve v kogentnom ust. § 574 ods. 2 OZ) prichádza v právnom poriadku demokratického a právneho štátu s garantovanou slobodou jednotlivca štátom, do úvahy len vtedy, keď by jej dôsledné uplatňovanie viedlo k ohrozeniu právom uznaného verejného záujmu, teda napríklad vtedy, ak by jej aplikácia mohla smerovať k založeniu prirodzenej nerovnosti medzi subjektmi právnych vzťahov (napríklad pri spotrebiteľských zmluvách) , za ktorý verejný záujem však nie je možné považovať ochranu veriteľa pred jeho vlastným nerozvážnym konaním, spočívajúcim v tom, že pri uzatváraní zmluvných vzťahov, podmienky zmluvy dôkladne nezvažoval so všetkou starostlivosťou a odbornosťou a ochrana vyplývajúca z § 574 ods. 2 OZ by tu tak zakladala nerovnosť medzi subjektmi súkromnoprávneho vzťahu. Ust. § 667 ods. 1 OZ je ustanovením dispozitívneho charakteru, a teda pripúšťa odchylné dojednanie v zmluve, preto je potrebné slobodnú vôľu účastníkov súkromnoprávneho vzťahu dohodnúť sa inak, rešpektovať. Z pohľadu vyššie uvedeného výkladu, teda odvolací súd dospel k záveru, že dojednanie medzi prenajímateľom a nájomcom o tom, že nájomca po skončení nájmu nebude mať nárok na náhradu vynaložených nákladov na rekonštrukciu predmetu nájmu, a to ani v prípade jeho zhodnotenia nemožno považovať za neplatné a to z dôvodu rešpektovania autonómnej vôle subjektov občianskoprávneho vzťahu, pretože inak by bola do značnej miery neprípustne obmedzená sféra slobody subjektov v právnych vzťahoch, garantovaná ústavným poriadkom.“ 48. Je potrebné akcentovať vo vzťahu k námietke žalobcu v zmysle ktorej „... judikát nie je zdrojom práva a nie je záväzný“, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). 49. V odvolaní žalobca ďalej poukázal aj na Občiansky zákonník, Jaromír Svoboda a kolektív, Eurounion spol. r.r.o., Bratislava 1996 str. 504, v zmysle ktorého „Ak nájomca mal súhlas prenajímateľa so zmenou na veci, ale tento sa mu nezaviazal na úhradu nákladov s tým spojených, nemôže požadovať úplnú úhradu nákladov, ale iba to o čo sa prenajímateľ obohatil, t.j. zhodnotenie veci. V takejto úprave úhrady nákladov spojených so zmenou na veci je premietnutá zásada ovládajúca úpravu bezdôvodného obohatenia, t. j. aby ani jeden z účastníkov nájomného pomeru sa bezdôvodne neobohatil na úkor druhého po skončení nájmu“. Odvolací súd poukazuje na všetky vyššie uvedené skutočnosti vyplývajúce z vyššie konkretizovaných rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorých závery si odvolací súd osvojil ale i na skutočnosť, že z predmetných posudzovaných zmlúv predsa vyplýva, že predmetom dohôd prevtelených do písomne uzatvorených bola i táto otázka a sporové strany sa podľa záverov odvolacieho súdu výslovne venovali i tejto oblasti a výsledkom bolo, že zmluvné strany v zmluve zo dňa 30.8.2005 podľa výkladu dohodou v Článku VIII. bod 8.1 vylúčili „akúkoľvek náhradu“ a Článku VII. bod 7.2. zmluvy zo dňa 1.3.2006 sa výslovne dohodli, že ustanovenie § 667 ods. 1 posledná veta sa na vzťahy upravené touto zmluvou nepoužije, ak sa strany písomne nedohodnú inak, ktorá situácia potom nezodpovedá situácií prezumovanej v komentári, na ktorý poukazoval žalobca. 50. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že žalobca sa dožadoval až vo vyjadrení zo dňa 28.11.2016 „Ak by mal súd iný názor na aplikáciu čl. 8.1 v súvislosti s čl. 9.4. nájomnej zmluvy zo dňa 30.8.2015, aby ho „presvedčivým spôsobom poučil v zmysle § 220 ods. 2 posledná veta CSP“. V prvom rade sa žiada uviesť, že tak ako vyplýva z vyššie uvedeného a z rozhodnutí, ktorých závery si odvolací súd osvojil, pričom len na dotvrdenie správnosti záverov poukazuje na tieto rozhodnutia, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 5366/2008 z 25.5.2011, z ktorého vyplýva, že „Přípustný není ani dovolací důvod, kterým lze vytýkat nesprávnost skutkových zjištění (§ 241a odst. 3 o.s.ř.). Ten dovolatelé podle obsahu dovolání (§ 41 odst. 2 o. s. ř.) uplatnili, pokud brojili proti výkladu nájemních smluv z 15. 5. 1991 a 2. 7. 1993. Zjišťuje-li soud obsah smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění (srov. odůvodnění rozsudku Nejvyššího soudu České republiky ze dne 21. 10. 1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97, uveřejněného pod č. 73 v sešitě č. 10 z roku 2000 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, dále např. rozsudků ze dne 31. 1. 2001, sp. zn. 20 Cdo 1145/99, ze dne 19. 7. 2001, sp. zn. 20 Cdo 2187/99, a ze dne 31. 10. 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99, uveřejněného pod č. 46 v sešitě č. 3 z roku 2002 časopisu Soudní judikatura, a usnesení ze dne 31. 10. 2002, sp. zn. 20 Cdo 2196/2001, ze dne 5. 12. 2002, sp. zn. 26 Cdo 1792/2002, ze dne 25. 9. 2003, sp. zn. 26 Cdo 1682/2003, ze dne 25. 3. 2004, sp. zn. 20 Cdo 261/2003, ze dne 27. 5. 2004, sp. zn. 20 Cdo 473/2003, a ze dne 7. 10. 2004, sp. zn. 26 Cdo 1881/2003)“. Odvolací súd len pre úplnosť konštatuje, že táto argumentácia žalobcu nenašla odzrkadlenie v relevantnom štádiu konania pred súdom prvého stupňa a ani v odvolaní žalobcu, pričom odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, napriek tomu žalobca žiada o presvedčivé poučenie odvolacím súdom cez úpravu v § 220 ods. 2 posledná veta CSP. V zmysle § 220 ods. 2 veta posledná CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Vzhľadom na uvedené a žiadosť žalobcu v tejto rovine poukazuje odvolací súd na celé odôvodnenie tohto rozhodnutia, v ktorom odvolací súd ozrejmil svoje myšlienkové pochody a úvahy, ktorými sa spravoval pri svojom rozhodovaní, ktoré spojil na dotvrdenie ich opodstatnenosti (v konečnom dôsledku i predvídateľnosti) s poukazom na rozhodnutia súdov vyššej inštancie, a to i na dotvrdenie správnosti prijatých záverov vo väzbe na všetky podstatné otázky nastolené v relevantnom štádiu konania odvolateľom. 51. Odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. 52. Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. 53. Ak bola žaloba žalobcu zamietnutá, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania. 54. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, § 453 ods. 1, 3 CSP. Úspešnou stranou sporu bol žalovaný, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania aj dovolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.