Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6Co/131/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111237340 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5111237340.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: M. X., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. V. XXX, zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého 17, IČO: 36 436 640, proti žalovanému: V. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. V. XXX, zastúpený spoločnosťou STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Čadca, Fraňa Kráľa 2080, IČO: 47 246 863, o vrátenie daru, v konaní o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2C/261/2011-161 zo dňa 27. februára 2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2C/261/2011-161 zo dňa 27. februára 2017 p o t v r d z u j e . Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobkyňou podanú žalobu (výrok I.) a žalovanému priznal trovy konania vo výške 100 % (výrok II.). 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanému vrátenia daru - spoluvlastníckeho podielu 1 k nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX, kat. úz. O. V., parc. č. KNC 477 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 743 m2 z dôvodu, že žalovaný nesplnil ňou tvrdenú vzájomnú dohodu o zriadení vecného bremena (prechod cez darovaný pozemok k nehnuteľnostiam žalobkyne) a začal sa voči žalobkyni prejavovať hrubým správaním, znemožňuje jej prístup k svojmu domu, znemožňuje jej prechod cez darovanú nehnuteľnosť. 3. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 2C/261/2011-110 zo dňa 18.3.2013 a uložil žalovanému podľa § 630 Občianskeho zákonníka vrátiť dar - spoluvlastnícky podiel 1 k označeným nehnuteľnostiam. Krajský súd v Žiline uznesením 6Co/349/2013 zo dňa 12.2.2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Prvoinštančný súd po vrátení veci na ďalšie konanie vykonal dokazovanie, vypočul sporové strany, oboznámil sa s výpismi z katastra nehnuteľností, s notárskou zápisnicou o darovaní nehnuteľnosti, s fotodokumentáciou, so zápisnicou z obhliadky miesta samého, s geodetickým plánom a zistil, že žalobkyňa žalovanému a jeho manželke darovacou zmluvou spísanou na Notárskom úrade JUDr. Andreja Kubaščíka N 174/2007, Nz 28253/2007 zo dňa 18.7.2007 darovala nehnuteľnosť vedenú dnes na LV č. XXXX kat. úz. O. V. ako parcela KNC 477 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 743m2. Na základe tejto zmluvy, ktorej vklad bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Kysucké Nové Mesto, katastrálny odbor, V-824/2007 z 14.8.2007 sa žalovaný stal podielovým spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti v 1 a jeho manželka takisto v 1. Z LV č. XXXX k.ú. O. V. vyplýva, že vlastníkmi nehnuteľnosti parcely č. 477 sú V. I. a P. I. (žalovaný s manželkou), každý v podiele 1. Z listu vlastníctva č. XXXX k.ú. O. V. mal preukázané, že vlastníkmi nehnuteľnosti na parcele č. 476/1 - rodinný dom č. XXX sú V. a M. X. (žalobkyňa so svojim manželom). 5. Z obhliadky na mieste samom súd zistil, že na darovanom pozemku má žalovaný postavený rodinný dom, cez tento pozemok sa dá prechádzať k domu žalobkyne. Ďalej mal preukázané aj to, že prístup k nehnuteľnosti žalobkyne je možný aj inou (síce náročnejšou) cestou. Už v pôvodnom rozhodnutí súd zdôraznil, že predmetom konania je vrátenie daru a nie právo prechodu cez nehnuteľnosť žalovaného resp. zriadenie vecného bremena. 6. K objasneniu skutkového stavu boli vypočutí svedkovia. Svedkyňa I. Q. (dcéra žalobkyne) dala v plnom rozsahu za pravdu žalobkyni, potvrdzovala skutočnosti tvrdené žalobkyňou. Svedkyňa T. F. (suseda) vo svojej výpovedi uviedla, že vie o napätých vzťahoch medzi žalobkyňou a žalovaným, pričom potvrdila, že nemohla navštíviť žalobkyňu z toho dôvodu, že sa nemohla dostať cez pozemok žalovaného. Zo svedeckých výpovedí T. F. (priama suseda) a T. J. vyplynulo, že tieto sa bližšie nevedeli vyjadriť ku konfliktom medzi žalobkyňou a žalovaným. Len z rozprávania od žalobkyne vedia, že žalovaný ju nechce púšťať cez jeho pozemok k svojmu domu. Svedok F. Q. (zať žalobkyne) vypovedal, že so žalovaným mal veľmi dobrý vzťah až do doby, pokým sa nevyskytli problémy ohľadne prechodu cez pozemok žalovaného. Vedel o tom, že bola dohoda, že žalovaný bez problémov umožní žalobkyni prechod cez jeho pozemok k jej rodinnému domu, pričom žalovaný následne odmietol vybudovať prístupovú komunikáciu na pozemok žalobkyne. Celkovo súd z vykonaných svedeckých výpovedí zistil, že svedkovia nemali možnosť prechodu cez pozemok žalovaného k rodinnému domu žalobkyne. Len svedok F. Q. v pôvodnom konaní tvrdil, že sa dozvedel o veľmi napätých vzťahoch medzi žalobkyňou a žalovaným. 7. Žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 29.02.2017, ako aj v podaní zo dňa 18.06.2014 navrhla, aby boli v tejto veci vypočutí svedkovia V. X., I. Q., F. Q. a F. V., ktorí mali potvrdiť porušenie dobrých mravov - napr. fyzické násilie, hrubé urážky a neposkytnutie potrebnej pomoci. Okresný súd návrh na vykonanie uvedeného dokazovania zamietol, nakoľko uvedení svedkovia (s výnimkou syna svedkov I. a F. Q.) už boli v konaní vypočutí a v zásade sa vyjadrovali len ku vzájomným vzťahom sporových strán nasledujúcim po výzve na vrátenie daru, pričom pre súd sú v otázke vrátenia daru relevantné skutočnosti, ktoré nastali v období medzi darovaním a následnou výzvou darcu na vrátenie daru. Vzhľadom na výpoveď svedkov v konaní a s prihliadnutím na dôvod, pre ktorý žalobkyňa vypočutie svedkov navrhla (vyjadrenie k otázke uzatvárania kúpno-predajnej zmluvy, k situácii, že žalovaný mal na dcéru žalobkyne I. Q. zaútočiť, keď chcel do nej hodiť drevený hranol a pána F. Q. mal ohrozovať sekerou a pod.), títo svedkovia neboli navrhnutí na objasnenie skutočností, akým spôsobom sa správal žalovaný, či porušuje dobré mravy, a teda na objasnenie vzťahov sporových strán v čase medzi darovaním a žiadosťou žalobkyne o vrátenie daru. 8. Okresný súd opätovným posúdením dôkazov, s prihliadnutím na právny názor odvolacieho súdu prezentovaný v rozhodnutí, ktorým zrušil pôvodné meritórne rozhodnutie vo veci zastal názor, že žalobkyňa žiadnym dôkazom nepreukázala, že zo strany obdarovaného (žalovaného) bol prejavený veľký nevďak voči nej. V konaní nebolo preukázané, že v tomto prípade to bol žalovaný, ktorý v značnej intenzite porušuje sústavne vzťahy medzi darcom a obdarovaným. Nebolo preukázané ani to, že by sa žalovaný dopustil fyzického násilia voči žalobkyni, že by jej neposkytol potrebnú pomoc alebo, že ju hrubo uráža. Súd konštatoval, že v vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným sú napäté, robia si napriek. Z dokazovania vyplynulo aj to, že je to žalovaný, ktorý nie fyzickým atakom ale nevšímavosťou a ľahostajnosťou robí žalobkyni napriek a vzťahy medzi sporovými stranami sú dlhodobo narušené. Správanie žalovaného však súd, aj s prihliadnutím na výpovede svedkov, nemohol považovať za konanie, ktorým by hrubo porušoval dobré mravy voči žalobkyni, resp. členom jej rodiny. Poukázal aj na prvotné rozhodnutie, kde konštatoval, že darca sa dostal do situácie, keď v dobrej viere daroval nehnuteľnosť obdarovanému a tento v súčasnosti znemožňuje darcovi a jeho blízkym príbuzným a známym prechod na svoju nehnuteľnosť. Túto skutočnosť však súd nevyhodnotil ako porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, ktoré žalobkyni a jej rodine spôsobovali hrubú ujmu. Dal do pozornosti aj rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ktorý zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie, kedy sám krajský súd uviedol, že nebolo dostatočne preukázané také intenzívne správanie sa žalovaného, ktoré by vykazovalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov. 9. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala súdu dôkazy, ktoré by presvedčili súd, že žalovaný sa správal voči žalobkyni hrubo a intenzívne. Jeho konanie súd vyhodnotil len ako reakciu na konfliktné správanie sa príbuzných, resp. samotnej žalobkyne a s prihliadnutím na uvedené rozhodol tak, že žalobný návrh zamietol. 10. O trovách konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako plne úspešnej strane sporu priznal trovy konania v plnom rozsahu, t.j. vo výške 100 %. 11. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Podanie opravného prostriedku zákonne vymedzila tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 12. Súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní neriadil záväzným stanoviskom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom rozhodnutí, ktorým zrušil pôvodné meritórne rozhodnutie, keď po zrušení rozhodnutia vo veci vytýčil len jedno pojednávanie, na ktorom odmietol všetky navrhované dôkazy, pričom poukázala aj na to, že všetky prostriedky procesného útoku uplatnila včas. Ku svojim návrhom na opätovné vypočutie svedkov poukázala na situáciu, keď svedkovia nevypovedali v otázke intenzity porušovania dobrých mravov, ale k úplne iným skutočnostiam. Navrhla preto ich opakované vypočutie, a to aj vypočutie syna I. Q. a F. Q., pričom súd sa s týmto návrhom nevysporiadal. Uznesenie odvolacieho súdu, ktorým zrušil pôvodné meritórne rozhodnutie vo veci, nevylúčilo opätovné vypočutie v konaní už predtým vypočutých svedkov a opätovné dokazovanie vo veci malo byť zamerané aj na vzťahy svedkov Q. a žalovaného. K rozhodnutiu o trovách konania poukázala na možnú aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, keď konajúci súd pri zistení dôvodov hodných osobitného zreteľa žiadnej zo sporových strán právo na náhradu trov konania neprizná. Prvoinštančný súd riadne nezdôvodnil, prečo sa v konaní dôvodmi hodnými osobitného zreteľa nezaoberal a v tejto súvislosti uviedla, že dôvody, pre ktoré by v prípade jej procesného neúspechu nemali byť žalovanému priznané trovy konania, vidí v tom, že je starobná dôchodkyňa, nemá finančné prostriedky na úhradu trov konania, v konaní bolo preukázané, že žalovaný nevšímavosťou a ľahostajnosťou v značnej miere spôsobil narušenie vzťahov sporových strán a ďalej to, že k darovaniu predmetnej nehnuteľnosti žalovanému došlo v jej dobrej viere. 13. S prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu žiadala odvolací súd, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že podanej žalobe vyhovie a žalobkyni prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pokiaľ odvolací súd napadnutý rozsudok v merite potvrdí, žiadala odvolací súd o zmenu rozhodnutia o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 14. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný. V konaní nebolo podľa jeho názoru nijakým spôsobom preukázané, že by hrubým spôsobom porušoval dobré mravy. Ďalej uviedol, že F. Q. a I. Q. boli ako svedkovia vypočutí dňa 12.06.2012, boli poučení o tom, že majú vypovedať pravdu a nemajú nič zamlčovať, pričom im boli kladené otázky aj zo strany právneho zástupcu žalobkyne. Ich výpoveď je pre konanie relevantná len do času, kedy žalobkyňa vyzvala žalovaného na vrátenie daru (24.10.2011), pričom všetky skutočnosti, ktoré nastali po tomto dátume, sú v danom prípade právne irelevantné. K osobným pomerom uvádzaným žalobkyňou v súvislosti s tvrdenými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa uviedol, že ňou tvrdené skutočnosti nijakým spôsobom nepreukazujú dôvodnosť aplikácie § 257 CSP. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. 15. K vyjadreniu žalovaného sa podaním zo dňa 19.06.2017 (tzv. replika) vyjadrila žalobkyňa, ktorá v plnom rozsahu zotrvávala na dôvodoch podaného odvolania a žiadne nové skutočnosti a tvrdenia v konaní neuviedla. 16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne. 17. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 18. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobkyne formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. 19. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. 20. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. 21. Tak ako už konštatoval odvolací súd vo svojom uznesení sp. zn. 6Co/349/2013 zo dňa 12.02.2014, podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Z uvedeného vyplýva, že k zániku darovacieho vzťahu podľa citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočnostiach: a/ hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b/ jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému. Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi. 22. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. § 18 a nasl., § 28 a nasl. Zákona o rodine) alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu. 23. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu. 24. Za členov rodiny darcu je potrebné považovať predovšetkým manžela, rodičov a deti, spravidla tiež i ďalších príbuzných v rade priamom - t.j. každého pokrvného potomka (descedent - syn, vnuk, pravnuk atď.) i každého pokrvného predka (ascedent - otec, starý otec, prastarý otec atď.) - i súrodenca. Podľa konkrétnych okolností možno vo výnimočných prípadoch za členov rodiny považovať i ďalšie osoby v pomere rodinnom, či obdobnom, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako ujmu vlastnú. Vymedzenie pojmu „člen rodiny“ v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka a pojmu „osoba blízka“ podľa § 116 Občianskeho zákonníka nie je teda v každom prípade totožné. 25. Súd prvej inštancie v danom prípade na základe vykonaného dokazovania správne ustálil, že žalobkyňa v danom prípade neuniesla dôkazné bremeno svedčiace nárokovanému právu na vrátenie daru, keď dostatočným spôsobom nepreukázala naplnenie hmotnoprávnych podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na vrátenie daru. Žalobkyňa počas celého konania nepreukázala také správanie žalovaného, ktoré by muselo bezpodmienečne viesť k jeho povinnosti vrátenia daru v zmysle § 630 OZ (bližšie odseky 32 a 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Tak ako správne konštatoval okresný súd, žalovaný nie fyzickým atakom ale nevšímavosťou a ľahostajnosťou robí žalobkyni napriek a vzťahy medzi sporovými stranami sú dlhodobo narušené. Takéto správanie žalovaného však bez ďalšieho nemožno považovať za konanie, ktorým by hrubo porušoval dobré mravy voči žalobkyni, resp. členom jej rodiny. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí podanej žaloby pre neunesenie dôkazného bremena potvrdil. 26. Odvolací súd ďalej poukazuje na úlohy všeobecného súdu konajúceho v civilných sporoch, medzi ktoré sa zaraďuje aj korigovanie návrhov strán sporu na vykonanie dokazovania. Podstatou uvedenej „korekcie“ je záujem na rýchlom a hospodárnom priebehu konania, avšak len v takej miere, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Podľa aktuálnej právnej úpravy súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, než navrhli strany sporu, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Spravidla pôjde o situáciu, kedy súd aj napriek množstvu zadovážených dôkazov nebude môcť rozhodnúť vo veci bez tohto ďalšieho dôkazu. Na druhej strane je v možnostiach súdu po dôslednej úvahe návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania zamietnuť, pokiaľ by vykonaný dôkaz nebol v merite právnej veci relevantný a bolo by tak zbytočne zasahované do zásady hospodárnosti konania zakotvenej v článku 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku (pri dokazovaní nadväzne aj článok 15 uvedených princípov). 27. Postup súdu pri dokazovaní dôkazným prostriedkom zákonom označeným ako „výsluch svedka“, je v aktuálne platnej procesnej norme upravujúcej vedenie civilného sporového konania upravený v druhej časti štvrtej hlavy druhého dielu Civilného sporového poriadku (§ 195 až § 203 CSP). Je potrebné zdôrazniť, že nariadenie výsluchu svedka na návrh strany sporu je v zmysle § 196 ods. 1 CSP pre konajúci súd procesnou možnosťou a nie povinnosťou, ktorý fakultatívny charakter predmetného ustanovenia zákona vyplýva priamo z jeho znenia („Súd môže na návrh nariadiť výsluch svedka“). V praxi to znamená, že konajúci súd na základe svojej úvahy určí, ktorého stranou sporu navrhovaného svedka vypočuje (vyslúchne) - t.j. ktoré dokazovanie týmto dôkazným prostriedkom vykoná a ktoré naopak nevykoná. 28. Ak súd dospeje k záveru, že stranou sporu navrhovaného svedka nie je pre rozhodnutie sporu potrebné či účelné vypočuť (a teda dôkaz výsluchom svedka nemieni vykonať), toto svoje rozhodnutie je povinný v konaní riadne deklarovať (zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania) a náležitým spôsobom odôvodniť, nakoľko neúplnosť, resp. absencia takéhoto postupu súdu by sa mohla javiť ako svojvoľný zásah súdu do procesných práv sporových strán. 29. K odvolacej námietke žalobkyne (odvolateľky) týkajúcej sa postupu prvoinštančného súdu pri zamietnutí návrhov na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov odvolací súd uvádza, že sa v plnej miere stotožnil s dôvodmi, pre ktoré prvoinštančný súd vykonanie predmetných dôkazov zamietol, pričom poukazuje aj na správne zvolený procesný postup okresného súdu, ktorý uvedené návrhy na vykonanie dokazovania zamietol samostatným uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 27.02.2017 pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania, na ktorom pojednávaní bol zúčastnený právny zástupca žalobkyne, ako aj žalovaný spolu so svojim právnym zástupcom. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (konkrétne v odsekoch 27 až 30) uviedol relevantné dôvody, pre ktoré by bolo vykonanie dokazovania vypočutím svedkov, ktorí už v konaní vo veci vypovedali, nadbytočným, nehospodárnym, a opakované dokazovanie by neviedlo k zisteniu stavu poskytujúcemu relevantné skutočnosti vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku žalobkyne na vrátenie daru, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožnil a nepovažoval za potrebné na tomto mieste duplicitne uvádzať správne závery prvoinštančného súdu (§ 387 ods. 2 CSP). 30. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd aj odvolaciu námietku žalobkyne, podľa ktorej sa okresný súd nijakým spôsobom nevysporiadal s návrhom na vypočutie syna navrhovaných svedkov I. a F. Q., keď prvoinštančný súd návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania zamietol komplexne, pričom nosný dôvod zamietnutia návrhu na vykonanie dokazovania v plnej miere obsiahol aj neúčelnosť vypočutia tohto navrhovaného svedka. 31. K žalobkyňou namietanému postupu prvoinštančného súdu súvisiaceho s rozhodovaním o trovách konania a s ním spojenou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia - opomenutiu skúmania možných dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, odvolací súd uvádza, že rozhodnutie o trovách konania podľa § 257 CSP predstavuje akýsi zákonný zásah do „klasického“ rozhodovania o trovách konania podľa zásady úspechu strán sporu v merite veci (§ 255 CSP), resp. zásady zavinenia na zastavení konania (§ 256 CSP). Ustanovenia upravujúce rozhodovanie o trovách konania na základe zásady úspechu, resp. zavinenia na zastavení konania majú všeobecný charakter a s ich aplikáciou Civilný sporový poriadok automaticky ráta, naopak aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, nakoľko vyššie uvedené „klasické“ zásady, s prihliadnutím na ich všeobecný charakter, logicky nemôžu obsiahnuť špecifiká toho-ktorého súdneho sporu. Pokiaľ súd vzhľadom na majetkové, finančné či osobné pomery strán sporu, alebo vzhľadom na okolnosti vedeného súdneho sporu usúdi, že bude spravodlivé o trovách konania rozhodnúť v zmysle § 257 CSP, je toto svoje rozhodnutie povinný odôvodniť takým spôsobom, aby boli dotknuté subjekty dôkladne a presvedčivo oboznámené s úvahou, ktorou sa súd pri takomto „odklone“ v rozhodovaní o trovách konania, na prvý pohľad nekorešpondujúcim s rozhodnutím vo veci samej, riadil (článok 3 ods. 1 Základných princípov Civilného sporového poriadku). 32. Je nesporné, že pokiaľ by súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania pristúpil k aplikácii § 257 CSP, absencia riadneho odôvodnenia takéhoto postupu v súdnom rozhodnutí by (v tejto časti) zakladala jeho nepreskúmateľnosť, nakoľko by sa jednalo o odklon od „klasického“ rozhodovania o trovách konania na základe zásady úspechu (resp. zásady zavinenia na zastavení konania). Žalobkyňou je však v danom prípade namietaná náprotivná situácia, keď na pojednávaní konanom dňa 27.02.2017 jej právny zástupca uviedol, že preukázané konfliktné správanie žalovaného, aj keď neposúdené ako hrubé porušenie dobrých mravov, zakladá minimálne dôvod hodný osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 CSP, s ktorým konštatovaním sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal, čo však podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvodom, pre ktorý by bolo nutné napadnutý rozsudok v odôvodnení trov konania považovať za nepreskúmateľný. 33. Čo sa týka ostatných dôvodov prezentovaných žalobkyňou v podanom odvolaní ako výnimočné okolnosti na rozhodnutie o trovách konania podľa § 257 CSP, odvolací súd je toho názoru, že strohé konštatovanie narušených vzájomných vzťahov strán sporu či poukázanie na osobné a majetkové pomery žalobkyne (starobná dôchodkyňa, nepriaznivá finančná situácia), naviac nepodložené žiadnymi listinami či inými dôkazmi, nenapĺňa kritérium takej osobitosti konania, pre ktoré by bolo potrebné meniť správne a spravodlivé rozhodnutie prvoinštančného súdu o trovách konania korešpondujúce s rozhodnutím v merite veci. 34. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu aj v časti o trovách prvoinštančného konania. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov tohto konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. O výške trov odvolacieho konania rozhodne prvoinštančný súd podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením. 36. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).