Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Co/69/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113211570 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5113211570.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 264 29 705, proti žalovanému: K. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/X, XXX XX M. G., štátny občan SR, v konaní o zaplatenie 420,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4C/197/2013-202 zo dňa 13.09.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4C/197/2013-202 zo dňa 13.09.2016, v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Žalovaná n e m á n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že konanie o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 420,- Eur od 30.07.2010 do zaplatenia zastavil, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. 2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v Článku 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, toto nariadenie ustanovuje európske konanie pre pohľadávky s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu“, resp. len „Nariadenie“), Článku 2 bod 1 Nariadenia, Článku 3 Nariadenia, Článku 5 bod 1 veta prvá Nariadenia, Článku 5 bod 3 Nariadenia, Článku 7 bod 1 Nariadenia, Článku 19 Nariadenia, § 4 ods. 6 Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení (ďalej aj len „zák. č. 258/2001 Z.z. alebo len „citovaného zákona“), § 39 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“), okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol. Okresný súd pojednávanie vykonal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili, súhlasili s vykonaním pojednávania v ich neprítomnosti. Žalovaná mala doručenie predvolania na pojednávanie vykázané v zmysle § 111 ods. 3 CSP. Právne účinky doručenia žaloby a tlačiva na odpoveď podľa vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej aj len „OSP“) zostali zachované. 3. Predmetom konania je cezhraničný spor v zmysle čl. 3 bodu 1 Nariadenia Rady (ES) č. 861/2007 Z. z., ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, nakoľko žalobca má sídlo v Českej republike, teda v členskom štáte inom ako v členskom štáte súdu, konajúceho vo veci. Hodnota pohľadávky v čase doručenia tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky nepresahuje 2.000,- Eur bez akýchkoľvek úrokov, výdavkov a nákladov, preto sa podľa čl. 2 bodu 1 Nariadenia Rady (ES) č. 861/2007 Z.z., na tento spor uplatňuje predmetné nariadenie. Žalovaná má bydlisko v obvode Okresného súdu Liptovský Mikuláš, ktorý je z tohto dôvodu v zmysle uvedeného nariadenia príslušným súdom na konanie vo veci. 4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou doručenou okresnému súdu dňa 28.03.2013 sa žalobca domáhal, aby okresný súd „zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 420,- Eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 420,- Eur od 30.07.2010 do zaplatenia, 6 % ročný úrok zo zmenkovej sumy 420,- Eur od 13.10.2010 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 1/3 zmenkovej sumy teda 1,40 Eur a nahradiť trovy konania a to podľa Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorou sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Žalobu odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 07.04.2010 na zmenkovú sumu 420,- Eur a zaviazal sa k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 30.07.2010. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Zmenka bola vystavená dňa 07. 04. 2010 a do textu bol poňatý záväzok žalovanej zaplatiť zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu so zmenkovým úrokom v mieste sídla prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, vystaviteľ doposiaľ nezaplatil a keďže zmenková istina je opatrená doložkou „bez protestu“, indosant vyššie uvedené skutočnosti nechal zistiť verejnou listinou. Zmenková odmena je 1/3 % zmenkovej sumy, teda 1,40 Eur.“ 5. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom (v poradí prvým) č. k. 4C/197/2013-63 zo dňa 18.12.2013 žalobu zamietol z dôvodu, že dospel k záveru, že zmenka je neplatná, ktoré rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 14Cob/62/2014-100 zo dňa 30.09.2014. V zmysle právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, v novom konaní súd nárok zo zmenky uplatnený žalobcom posúdi podľa Zákona č. 191/1950 Zb., pričom okresný súd bude vychádzať z právneho názoru súdu druhej inštancie o tom, že žalobcom predložená zmenka je platnou zmenkou. 6. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 4C/197/2013-107 zo dňa 28.01.2015 (v poradí druhým) žalobu zamietol, ktoré rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 14Cob/75/2015-145 zo dňa 13.08.2015 a vec vrátená prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Ako vyplývalo z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, v ďalšom konaní prvoinštančný súd bude postupovať v zmysle žaloby žalobcu, ktorý si podľa Nariadenia uplatnil ako indosatár právo na zaplatenie zmenky vystavenej žalovanou, pričom žalobca v konaní nie je povinný preukazovať existenciu žiadneho záväzkovo-právneho vzťahu a ani ďalšie skutočnosti, na základe ktorých prvoinštančný súd dospel k záveru o nedôvodnosti uplatneného nároku. Žalobca ako nadobúdateľ zmenky, ktorý nie je právnym nástupcom pôvodného majiteľa, nemá povinnosť preukazovať okolnosti týkajúce sa vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a žalovanou. Pokiaľ v rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci, bude súd prvej inštancie vychádzať z vyššie uvedených záveroch odvolacieho súdu. 7. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 4C/197/2013-156 zo dňa 30.10.2015 (v poradí tretím) žalobu zamietol, ktoré rozhodnutie bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 14Co/35/2016-189 zo dňa 29.06.2016. Ako vyplývalo z odôvodnenia druhoinštančného súdu, prvoinštančný súd v novom konaní bude postupovať v zmysle uvedeného právneho názoru krajského súdu a vo vecno-právnej rovine bude dokazovanie vykonávané na nariadenom pojednávaní s tým, že bude rešpektovaná vyvíjajúca sa rozhodovacia činnosť všeobecných súdov za vzatia do úvahy Spoločného stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR 8/2015 pod č. 93. 8. Žalobca je obchodná spoločnosť so sídlom na území Českej republiky. Žalovaná je fyzická osoba, ktorá má bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalobca si uplatnil pohľadávku formulárom návrhu na uplatnenie pohľadávky podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 jeho doručením okresnému súdu dňa 28.03.2013. Tlačivom C na odpoveď podľa článku 5 ods. 2 a 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k uplatnenej pohľadávke, ktoré tlačivo bolo žalovanej doručené dňa 08.11.2013 (č.l. 52 spisu). Žalovaná sa v 30 dňovej lehote nevyjadrila. Predmetom konania je spor zo zmenky. „Preskúmaním obsahu zmenky predloženú žalobcom súd zistil, že ide o vlastnú zmenku, ktorá obsahuje nasledovné údaje: Označenie, že sa jedná o zmenku Číslo zmluvy: 500300122 Meno, priezvisko, rodné číslo a podpis vystaviteľa - žalovanej Miesto vystavenia: Liptovský Mikuláš Dátum vystavenia: 07. 04. 2010 Zmenková suma: 420 Eur Vyhlásenie vystaviteľa: „Zaplatím za túto zmenku pri predložení na rad: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zmenkový sumu štyristodvadsať eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 30. 07. 2010“ Splatné: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, Doložka: "bez protestu", "na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia" Na rube zmenky sa nachádza indosament (rubopis), ktorým bola zmenka prevedená na navrhovateľa.“ 9. Z pripojeného exekučného spisu okresného súdu sp.zn. 10Er/275/2011 okresný súd zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresnom súde Liptovský Mikuláš dňa 16.03.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., proti povinnému K. N. na vymoženie sumy 420,- Eur s príslušenstvom na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 22.02.2011. Exekučným titulom v predmetnej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s., zo dňa 11.01.2011 sp. zn. SR 12701/10, ktorým bolo žalovanej uložené zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 420,- Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 420,- Eur od 30.07.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 420,- Eur od 13.10.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 164,03 Eur a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa odôvodnenia rozsudku žalobca a žalovaná zabezpečili svoj záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 07.04.2010, pričom žalovaná si svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnila. Rozhodcovský súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, okrem iného aj Zmluvou o úvere č. 500300122. Zo Zmluvy o úvere zo dňa 07.04.2010 mal okresný súd preukázané, že týmto dňom POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli Zmluvu o úvere č. 500300122, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 200,- Eur, ktorý úver sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi zvýšený o príslušný poplatok vo výške 196,- Eur v 12 mesačných splátkach po 33 Eur, počnúc dňom 25.04.2010. Žalovaná ako dlžník je v zmluve označená menom, priezviskom, bydliskom a rodným číslom. Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č.k. 10Er/275/2011-11 zo dňa 24.05.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10.11.2011 a uznesením č.k. 10Er/275/2011-28 zo dňa 04.11.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 08.12.2011 exekučné konanie zastavil. 10. „Dňa 20.10.2015 prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR Spoločné stanovisko k postupu súdu nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa v nasledujúcom znení: I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že: 1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ; 2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného dokazovania vyplynie. II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje. 11. Stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 8/2015 pod č. 93. Z vyššie citovaného stanoviska vyplýva, že ak vystaviteľom zmenky je spotrebiteľ, čo nepochybne bolo preukázané v prejednávanej veci, je možné túto skúmať až po úroveň Dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená, v danom prípade Zákon č. 258/2001 Z.z. Súd zistil, že žalovaná uzavrela s právnym predchodcom žalobcu Zmluvu o úvere, súčasťou ktorej je aj Dohoda o vyplnení zmenky (článok 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru), preto skúmal (ne)platnosť tejto Dohody o vyplňovacom práve z hľadiska jej súladu so Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01. 01. 2008 do 31. 12. 2010.“ 12. Z článku 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je zrejmé znenie Dohody o vyplnení zmenky „na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent, najneskôr v deň, kedy sa, v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokoch veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatným celý dlh. Okresný súd podanú žalobu v zmysle jej čiastočného späťvzatia, zamietol, nakoľko nemal preukázanú jej dôvodnosť. Žalobca si uplatnil žalovaný nárok právnym dôvodom nároku vyplývajúceho zo zmenky. Zmenku, z ktorej si žalobca uplatnil žalovaný nárok, nadobudol indosamentom (rubopisom) od POHOTOVOSŤ, s.r.o.. Zmenka mala povahu zabezpečovacej zmenky, čo jednoznačne potvrdzuje údaj na zmenke, totožný s číslom zmluvy o úvere, uzavretej medzi žalovanou a obchodnou spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. a vyplýval aj z článku 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, ako aj z pripojeného exekučného spisu mal okresný súd preukázané, že medzi pôvodným majiteľom zmenky (obchodnou spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o.) a žalovanou vznikol spotrebiteľský právny vzťah podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Uvedená skutočnosť bola nepochybná zo zmluvy o úvere, ktorá je súčasťou pripojeného exekučného spisu. Žalovaná ako dlžník je v zmluve jednoznačne označená ako fyzická osoba jej rodným číslom a údajom o bydlisku, pričom zmluvu neuzatvárala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Veriteľ pri uzatváraní zmluvy konal ako podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Vzhľadom na charakter a obsah zmluvy, sa jednalo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa aplikovali ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z.z. Podľa § 4 ods. 2 písm. h), j), k) citovaného zákona, musí zmluva o spotrebiteľskom úvere ako obligatórne náležitosti obsahovať údaje o ročnej úrokovej sadzbe, ročnej percentuálnej miere nákladov, ako aj priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver. Ustanovenie § 4 ods. 3 citovaného zákona pritom absenciu uvedených údajov v spotrebiteľskej zmluve sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Keďže úverová zmluva uvedené náležitosti neobsahovala, považoval sa podľa okresného súdu úver, poskytnutý žalovanej, za bezúročný a bez poplatkov. Právnemu predchodcovi žalobcu preto vzniklo len právo na vrátenie sumy poskytnutého úveru, t. j. 200 Eur. Samotná zmenka však bola vyplnená na sumu 420 Eur, čo je viac ako dvojnásobok poskytnutej sumy úveru. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť preto zmenka bola vyplnená v rozpore s § 4 ods. 6 citovaného Zákona, podľa ktorého veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru s príslušenstvom vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. V dôsledku uvedenej skutočnosti je zmenka neplatná. Napriek uvedenej skutočnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako majiteľ zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovania zmenka na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka (žalovanej), vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy, indosoval uvedenú zmenku (bez postúpenia samotnej pohľadávky zo zmluvy o úvere, ktorú zabezpečovala) na žalobcu, čím došlo k zhoršeniu postavenia žalovanej vo vzťahu k veriteľovi zo zmluvy o úvere, najmä pokiaľ ide o obranu voči uplatneným nárokom zo zmluvy. 13. Okresný súd dal do pozornosti, že uvedená dohoda umožňovala vyplniť zmenkovú sumu vo výške všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky, čo bolo tiež v priamom rozpore s obmedzením vyplývajúcich z § 4 ods. 6 zák.č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Nepochybne takáto Dohoda o vyplnení zmenky je v neprospech spotrebiteľa, lebo má zabezpečiť nároky v širšom, než zákonnom rozsahu. Nakoľko je Dohoda o vyplnení zmenky v rozpore s § 4 ods. 6 Zákona č. 258/2001 Z.z., a teda neplatná podľa § 39 OZ, tak okresný súd zmenkové nároky zo zmenky vyplnené na základe neplatnej Dohody o vyplnení zmenky žalobcovi nepriznal. Dohoda o vyplnení zmenky je obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, je súčasťou formulára, ktorého obsah žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť, nebol individuálne dojednaný a spôsobil značnú nerovnováhu o právach a povinnostiach účastníkovi v neprospech spotrebiteľa. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala prevažný úspech vo veci, náhradu trov konania nepriznal, keďže žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila, ani jej zo spisu žiadne preukázané trovy konania nevyplývajú. 14. Proti tomuto rozsudku okresného súdu zo dňa 13.09.2016, ktorým okresný súd rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie") podal žalobca „v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu, že: konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 365 ods. l písm. d) CSP); v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. l písm. b) CSP súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. l písm. h) CSP).“ Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie o.i. oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. „Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaný však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli.“ Konštatoval, že § 120 OSP upravuje, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Prejednacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania vyplývajú z § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP. Povinnosť tvrdenia znamená, že účastník musí uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne, aby súd vedel, na základe akých okolností účastníkovi vyplýva jeho právo alebo povinnosť. Ak účastník splní svoju povinnosť tvrdenia, tak uniesol bremeno tvrdenia. Žalobca predložil okresnému súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovanej žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutých pre rozhodnutie vo veci. Ustanovenie § 120 ods. 1 OSP síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania (z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov). V danej veci okresný súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku podľa žalobcu v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to zo dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. l veta prvá in fine OSP vznášal námietky voči zmenke za žalovanú. Ak tak okresný súd činil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedovolávala, uplatnenú pohľadávku nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala. Okresný súd iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Okresný súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovanú v tomto konaní. Navyše žalovaná o túto podporu nepreukázala žiadny záujem. Okresný súd teda túto ochranu žalovanému prakticky nanútil, bez jeho vôle. 15. Žalobca v odvolaní uviedol, že prvostupňový súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností, za ktoré považoval to, že žalovaná s POHOTOVOSŤOU, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaná uzatvorila zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. „Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania! Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné. Žalovaný a ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. V zmysle ust. § 120 ods. 3 OSP súd môže pri rozhodovaní vychádzať aj zo skutočností, ktoré nie sú medzi účastníkmi sporné. Musí však ísť o tvrdenia účastníkov konania a nie o fabulované tvrdenie súdu, ktoré nepotvrdí žiadny účastník. Ak súd na týchto údajne nesporných skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie, toto rozhodnutie nepochybne je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť.“ 16. V odvolaní žalobca uviedol, že je majiteľom zmenky, na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou, teda ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. „Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. (ďalej aj „ZSZ") vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu.“ Prvostupňový súd predovšetkým ignoroval § 17 ZSZ, ktorý v odvolaní žalobca aj citoval. Zároveň poukázal a citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008 a z rozsudku Nejvvššího soudu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 (uverejnený v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisek č. 59/2004), Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008 a z rozsudku Nejvyššího soudu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 (uverejnený v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisek č. 59/2004) a na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 05.09.2013, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013. 17. Žalobca považoval za potrebné obiter dictum vyjadriť sa v odvolaní aj k záveru okresného súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon súčasne nelimituje použitie len istého druhu zmeniek, ani nevylučuje použitie určitých doložiek a pod. Z uvedeného vyplývalo, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z § 4 ods. 6 zák.č. 258/2001 Z.z. a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie znenie zo strany veriteľa, preto dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Záver okresného súdu bol teda nesprávny a vyplýval z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k abstraktnosti zmenkového záväzku zo zmenky, ktorý je bezpodmienečný a prísne jednostranný, sa nesmie kauzálny podklad dotknúť predmetných vlastností, čo vyžaduje zásada ochrany majiteľa zmenky, ktorý nadobúda zmenkovo právnym spôsobom abstraktnú pohľadávku odpútanú od právneho dôvodu jej vzniku a od vzťahov, ktoré boli podkladom vzniku zmenkového záväzku. Zmenková pohľadávka je samostatná (nie je akcesorická od existencie dlhu, ktorý zabezpečuje) a abstraktná (nie je závislá od kauzy vzniku zmenkového záväzku). Námietky založené na priamych vzťahoch medzi predchádzajúcim majiteľom - veriteľom a dlžníkom, sú námietky in personam, teda pôsobiace iba medzi zaviazanými zo záväzkového vzťahu a na základe zásady vytvorenia námietok z osobných vzťahov k predchádzajúcim majiteľom, t.j. materiálnej abstraktnosti je ich možné použiť iba voči predchádzajúcim majiteľom. Výnimkou je iba aktívna vedomosť nového majiteľa zmenky pri nadobudnutí zmenky o takejto osobnej námietky a o tom, že dlžník ju chce uplatniť voči predchádzajúcemu majiteľovi. Túto aktívnu vedomosť nového majiteľa musí zmenkový dlžník uplatniť prostredníctvom špeciálnej námietky zlého úmyslu (exceptio doli) voči novému majiteľovi, pričom ide iba o relatívnu námietku dlžníka. Zákon zmenkový a šekový vychádza z toho, že v prípade indosácie má zmenkový dlžník - zmenečník sťaženú situáciu v tom zmysle, že ak chce uplatniť voči indosatárovi ako novému majiteľovi zmenky námietky zakladajúce sa na osobných vzťahoch s remitentom (pôvodným majiteľom zmenky), musí tvrdiť a preukázať, že indosatár konal pri nadobúdaní zmenky úmyselne na škodu dlžníka. Z toho vyplýva absolútne neprípustné prihliadanie na okolnosti, ktoré sú predmetom osobných vzťahov zmenkového dlžníka a remitenta, vo vzťahu k uplatnenému zmenkovému nároku indosatára, ak neuplatní zmenkový dlžník tzv. exceptio doli a ju aj nepreukáže. 18. Žalobca v odvolaní zvýraznil, že neplatnosť právneho úkonu sa uplatňuje ex offo, pretože v Občianskom zákonníku nie je uvedené, že sa uplatňuje na námietku. Zákon zmenkový a šekový však výslovne počíta s námietkami zmenkového dlžníka, pretože zmenku ako cenný papier nie je možné spochybňovať ex offo pre dôvody, ktoré sa jej netýkajú. Musí to byť dlžníkom tvrdený a preukázaný dôvod zneužitia obehového cenného papiera verejnej dôvery zo strany indosatára, ktorému musí dlžník preukázať, že bol v čase nadobudnutia zmenky aspoň uzrozumený s tým, že uplatnením zmenky po indosácii môže vzniknúť dlžníkovi škoda, t.j. že vedel o jeho námietkach a o tom, že po indosácii ich nebude môcť použiť. Až vtedy môže dlžník namietať okolnosti, ktoré vznikli z jeho záväzkového vzťahu s remitentom (indosantom), ktoré musí aj preukázať. Treba totiž odlíšiť ex offo prihliadanie súdu na neplatnosť právneho úkonu, ktorý je základným vzťahom a prihliadanie na túto neplatnosť právneho úkonu ako na okolnosť spôsobujúcu neprípustnosť uspokojenia zmenkového nároku. Použiteľnosť neplatnosti právneho úkonu voči niekomu, kto s tým právnym úkonom nič nemal a nemá, je teda možná iba za výnimočných okolností (na námietku zlomyseľnosti indosatára) a následne opäť iba na námietku zmenkového dlžníka. Zmenkové hmotné právo uvedený stav plne rešpektovalo nepretržite od 1.7.1942 do 22.12.2015, teda aj v čase vystavenia zmenky, z ktorej sa uplatňuje zmenkový nárok. 19. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že „Najvyšší súd SR vo svojom stanovisku 93/2015 Zb. stanovísk NS a súdov SR vychádza vo svojich úvahách z viacerých nepravdivých premís. Jednou z nich je aj to, že vytvára predstavu, že v prípade, ak by bola splnená podmienka exceptio doli voči zmenke už indosovanej t.j. že by zmenkový dlžník chcel tvrdiť a preukazovať, že indosatár pri nadobudnutí zmenky konal zlomyseľne na jeho škodu, že by musel dlžník podať žalobu o náhradu škody až po uspokojení indosatára a až „v takomto konaní" dokazovať, že nadobúdať zmenky konal vedome na škodu dlžníka..“ Najvyšší súd SR sa odvoláva na riešenie rakúskej judikatúry, ktorá „mala zabrániť zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu, preto niekoľko príkladov rozhodnutí Oberster Gerichtshof - najvyššieho rakúskeho súdu v civilných veciach (rakúsky ústavný súd nie je oprávnený skúmať ústavnosť rozhodnutí Oberster Gerichtshof, takže rozhodnutia Oberster Gerichtshof možno považovať za konečné v rámci súdneho systému Rakúskej republiky): 3Ob 546/81 z 9.9.1981 SZ 54/117.“ Postoj Najvyššieho súdu SR bol podľa žalobcu teda zavádzajúci v tom, že vytvára nesprávnu predstavu o nemožnosti uplatniť exceptio doli zo strany zmenkového dlžníka voči indosatárovi priamo v konaní o uplatnenie zmenkového nároku a snaží sa ho ochrániť pred tým, aby v nejakom ďalšom konaní nemusel dlžník žalovať o náhradu škody a tam preukazovať, že nadobúdateľ konal na škodu dlžníka. Ústavný súd Českej republiky sa snaží uľahčiť dlžníkovi jeho obranu proti nárokom vyplývajúcim zo zmenky ako aj z indosovanej zmenky, ale vždy je to robené iba v prípade, že dlžník uplatňuje námietky voči zmenke. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. PI. ÚS 16/12 z 16.10.2012, IV. ÚS 457/10 z 18.7.2013, I. ÚS 290/15 z 16.9.2015 sa týkal prípustnosti kauzálnych námietok zmenkového ručiteľa, čo v predmetnom prípade podľa žalobcu nie je použiteľné. 20. Bolo podľa žalobcu potrebné tiež uviesť najzásadnejšiu vec „na celom spoločnom stanovisku OPK a OBPK NS SR č.93/2015 teda“, že samotné stanovisko bez odôvodnenia sa vôbec nezmieňuje o prelomení ochrany nadobúdateľa zmenky podľa § 17 čl. I. ZZaŠ, t.j. o nepotrebnosti preukazovania zlomyseľného konania nadobúdateľa zmenky (indosatára) pri nadobudnutí zmenky, či už na námietku dlžníka alebo bez nej, z čoho jasne vyplýva, že § 17 ZZaŠ naďalej platí v celej svojej šírke, že stanovisko sa skutočne týka iba povinnosti ex offo preskúmať zmenkový nárok v intenciách možnej absolútnej neplatnosti podkladového úkonu (kauzálneho úkonu) z dôvodu jeho nekalej povahy alebo neprípustnosti nároku zo zmenky. Stanoviskom prikázaný prieskum zmenkového nároku z pohľadu prípadnej zistenej absolútnej neplatnosti kauzálneho úkonu z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo z dôvodu neprípustnosti zmenkového nároku (obmedzenie alebo úplný zákaz použitia zmeniek pri zabezpečení záväzku zo spotrebiteľských vzťahoch nespôsobuje absolútnu neplatnosť kauzálneho úkonu a nemá žiaden vplyv na platnosť zmenky a zakladá iba relatívnu námietku in personom dlžníka voči svojmu veriteľovi) však neznamená, že súd nepripustí výkon práva zo zmenky z dôvodu, že nie je potrebné uplatňovať ochranu nadobúdateľa zmenky podľa § 17 čl. I ZZaŠ. V prípade indosácie zmenky bez zlomyseľnosti nadobúdateľa pri nadobúdaní zmenky na škodu dlžníka vykonaný prieskum zmluvných podmienok kauzálneho úkonu so zistením ich neprijateľnosti s následkom absolútnej neplatnosti takýchto neprijateľných ustanovení kauzálneho úkonu ex offo v žiadnom prípade podľa žalobcu nebolo spôsobilé byť uplatnené voči dobromyseľnému nadobúdateľovi zmenky, pretože tomu bráni znenie § 17 čl. I ZZaŠ, ktoré pripúšťa na také okolnosti prihliadať iba za splnenia podmienky zlomyseľnosti nadobúdateľa zmenky pri indosácii na škodu dlžníka. Stanovisko NS SR č. 93/2015 v žiadnom prípade neprelomilo zásadu ochranyhodnosti prevodu zmenky rubopisom. K prelomeniu ochrany prevodu zmenky rubopisom pred osobnými námietkami dlžníka z predchádzajúceho vzťahu s predchádzajúcim majiteľom došlo až zmenou ZZaŠ k 23.12.2015, a to nepochybne bez spätných účinkov na zmenky vystavené pred týmto dátumom. Prieskum nároku zo zmenky v intenciách možnej absolútnej neplatnosti kauzálneho úkonu je zmysluplný robiť ex offo iba v prípade, ak nedošlo k indosovaniu zmenky, keď dlžník môže uplatniť voči majiteľovi zmenky svoje námietky z kauzálneho vzťahu bez prekážok. Keďže to môže robiť dlžník bez prekážok, a ide o prejav účinkov absolútne neplatného úkonu, ktorými možno zoslabiť účinok zmenkového nároku, je možné na tento prípad aplikovať Stanovisko NS SR č. 93/2015 v bode I. Stanovisko vo svojej podstate odmieta aplikovať ochranu zmenkového dlžníka voči indosantovi cestou náhrady škody a tlačí všeobecné súdy do hľadania riešení poskytnutia ochrany dlžníkovi pred ochranou indosatára, avšak nijako neuvádza, že ak aj všeobecný súd zistí neplatnosť kauzálneho úkonu, čo má všeobecný súd okrem prieskumu zmenkového nároku v intenciách neplatného kauzálneho úkonu robiť (pri neprípustnosti zmenkového nároku nie je uvedené ako má neprípustnosť zmenkového nároku mať za následok absolútnu neplatnosť kauzálneho vzťahu - to je už na prvý pohľad viditeľný prejav nedôslednosti celého stanoviska). Žalobca poukázal na rozsudok BGH z 25.2.1965 umožňujúci vznášať kauzálne námietky voči indosatárovi, ktorý bol zapojený do kauzálneho vzťahu má svojho predchodcu v zmenkovom práve prvej Československej republiky, kde v Sb. n. s. 13.531/1934 bolo uvedené, že „túto neplatnosť možno namietnuť aj indosatárovi, ktorý sa zúčastnil neplatného právneho úkonu a vedel v dobe, keď prijal zmenku na zabezpečenie svojej pohľadávky voči vystaviteľovi, že vystaviteľovi bolo povolené príročie (odklad platenia)“. Pokiaľ išlo o rakúsku úpravu ochrany spotrebiteľa pri zmenkových vzťahoch, tak poukázal na znenie rakúskeho spolkového zákona o ochrane spotrebiteľa (Bundesgesetz vom 8. März 1979, mit dem Bestimmungen zum Schutz der Verbraucher getroffen werden (Konsumentenschutzgesetz - KSchG)) Zákaz zmenky na rad (Verbot des Orderwechsels) a na rozsudok Oberster Gerichsthof, a na rozhodnutie sp. zn. 1 Ob602/87 z 10.6.1987 (Dr. Scheiderbauer, Dr. Králik, Dr. Vogel, Dr. Melber a Dr. Kropfitsch), v ktorom podľa tvrdení žalobcu išlo o obdobnú situáciu ako v SR zákaz prijatia veriteľom zmenky prijatej veriteľom alebo vyplnenej veriteľom v rozpore s § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. a rovnako aj ďalším majiteľom zmenky s tým, že za škodu spôsobenú dlžníkovi takýmto prijatím zmenky zodpovedá výlučne veriteľ a nie ďalší majiteľ zmenky. Túto situáciu rakúsky najvyšší súd v žiadnom prípade nerieši tak, že by požadoval, aby namiesto regresného nároku na náhradu zaplatenej zmenky voči veriteľovi, sa nepripustil zmenkový nárok indosatára len preto, že tento nebol dobromyseľný ohľadne vedomosti o tom, že ide o spotrebiteľský vzťah, teda, že vedel, že ide o spotrebiteľský vzťah. Neexistuje, podľa žalobcu, taký judikát českého, nemeckého alebo rakúskeho súdu, ktorý by umožňoval chrániť zmenkového dlžníka pred dobromyseľným (pri nadobudnutí zmenky) indosatárom tak, že by chránil zmenkového dlžníka bez námietky zmenkového dlžníka vo vzťahu k okolnostiam, ktoré mohol namietať voči predchádzajúcemu majiteľovi zmenky. Princíp zákazu zneužitia práva totiž chráni len tých, čo sa o svoje práva starajú. „Rakúska právna úprava ochrany spotrebiteľa pred zmenkou je podobná nemeckej, na ktorú sa však český ústavný súd ani Najvyšší súd Slovenskej republiky neodvoláva. V ďalšom teda poukážeme na to, ako je potrebné vykladať tzv. zákazy zmenky t.j. prípady, keď zákon zakazuje, aby veriteľ použil zmenku vystavenú dlžníkom-spotrebiteľom alebo aby mu ju dlžník vystavil a odovzdal. Nemecké, slovenské aj rakúske a od roku 2013 aj české riešenie je takmer identické - náhrada škody (pri rakúskej úprave postih na náhradu plnenia) z uplatnenia zmenky voči veriteľovi zo spotrebiteľského vzťahu. To, že bolo možné zmenkou zabezpečiť sumu len do výške 30 % (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z.) nie je dôvodom na neplatnosť zmenky, ak suma v nej uvedená presahuje túto sumu. Uvedené je možné považovať len za tzv. relatívnu námietku zmenkového zákazu, ktorá je založená na porušení povinnosti veriteľa dlžníka neprijať zmenku v rozpore so zákazom jej prijatia t.j. na osobných vzťahoch medzi veriteľom a dlžníkom. Zmenka nie je právnym úkonom ale druh cenného papiera. Neplatnosť zmenky je regulovaná výlučne ZZaŠ, ide o cenný papier a preto nie je možné na ňu aplikovať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.“ Zmenka, ktorá je predmetom tohto konania spĺňa všetky vyššie uvedené náležitosti a preto nemôže byť neplatnou z dôvodu, že by obsahom alebo účelom odporovala zákonu, a patria k nej nároky na zaplatenie zvyšných splátok, nárok na splatenie dlžnej sumy pri stanovení úplnej splatnosti úveru ako aj nároky z abstraktných dlžných uznaní, ktoré k nárokom z úverovej zmluvy vyhlásené boli. 21. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, „že NS SR vo svojom stanovisku teda opomína, že zmenkové konanie je založené výlučne na námietkach ako spôsobe obrany dlžníka. Dlžníka možno chrániť bez jeho vôle až pri zmenkách vystavených od 23.12.2015. Rovnako sa to týka znenia § 3a čl. III. Zákona zmenkového a šekového účinného od 23.12.2015, podľa ktorého: „Neplatné sú zmenkové alebo šekové prejavy urobené v rozpore so zákazom použitia zmenky na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy podľa osobitných predpisov." Pri zmenkách vystavených na zabezpečenie nároku zo spotrebiteľskej zmluvy do 22.12.2015 má dlžník právo námietky in personam (relatívnej) zo vzťahu s pôvodným veriteľom zo spotrebiteľského vzťahu, ale len za podmienky predošlého úspešného uplatnenia exceptio doli majiteľa zmenky pri nadobudnutí zmenky. Je potrebné však uviesť, že názor NS SR v odôvodnení stanoviska o tom, že pri uplatnení námietky dlžníka, že navrhovateľ konal vedome na škodu dlžníka, by výkon práva bol v rozpore s dobrými mravmi ako aj v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.(§ 4 ods. 7), je nesprávny..“ 22. V odvolaní žalobca zdôraznil, že v prípade indosácie sa zmenka stáva platidlom, takže možnosť vznášať námietky voči nej je obmedzená len na prípady zlomyseľnosti nadobúdateľa pri jej nadobudnutí. Najvyšší súd SR aj v tomto prípade nesprávne vykladá pojem „vedome na škodu veriteľa“ spôsobom, ktorý bol v Rakúsku na Oberster Gerichtshof opustený v roku 1972. Zároveň poukázal a citoval žalobca z „OGH 1 Ob 270/57 z 8.1.1958“ a „OGH 5 Ob 275/71 25.01.1972 SZ 45/6 = EvBl 1972/190 S 352“. Ďalšou otázkou podľa žalobcu bolo preskúmanie dohody o vyplňovacom práve. Táto dohoda môže, keďže ide o právny úkon, byť skúmaná aj z pohľadu neprijateľných zmluvných podmienok, opäť to však na platnosť zmenky nemá žiaden vplyv, ak by táto dohoda aj bola neplatná, pretože od 1.7.1942 už neplatí § 6 ods. 2 Zákona zmenečného č. 1/1928, ktorý v prípade bezprávneho doplnenia ako aj doplnenia v rozpore s dohodou, umožňoval namietať dlžníkovi túto skutočnosť voči zmenkového veriteľovi, ale aj to iba v prípade, ak zmenkový veriteľ sa zúčastnil takého doplnenia alebo ak, nadobúdajúc zmenku, o ňom vedel alebo vedieť musel, pričom zvýraznil výklady „NS ČR v rozhodnutí Rv II 473/32 z 11.10.1932 uverejneného pod číslom Vážny 11973/1932“, rozhodnutia NS ČR r III 809/36 z 17.12.1936 uverejneného pod Vážny 15717/1936: „I. Zmenka, vyplnená proti úmluve (odst. 2 § 6 zmenk. zák.), nie je neplatná, ale možno ju uplatniť len v rámci úmluvy.“ Toto by sa malo logicky vzťahovať aj na zmenku vyplnenú bezprávne, samozrejme s tým, že indosatárovi je potrebné preukázať buď zlomyseľnosť alebo hrubú nedbanlivosť pri nadobudnutí zmenky ohľadne vedomosti o bezprávnom vyplnení zmenky. Pokiaľ išlo o to, či môže súd ex offo namietať rozpor s dobrými mravmi ohľadne výšky uplatneného nároku, tak podľa žalobcu bolo jednoznačne potrebné uviesť, že sa to týka iba zmenkového úroku, ktorý nepochybne je v prípade výšky 0,25% denne z istiny v rozpore s dobrými mravmi. Samotné stanovisko NS SR však jednoznačne v takomto prípade požaduje posúdiť mieru primeranosti takéhoto úroku a zamietnuť návrh v časti nad rámec primeranosti. Tento úrok sa počíta od vystavenia zmenky do splatnosti zmenky v prípade zmenky vystavenej na videnie, čo je moment jej predloženia dlžníkovi (podanie žaloby) a od tohto momentu sa počíta zákonný úrok z omeškania vo výške 6% p.a.. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 13.9.2016, sp.zn. 4C/197/2013 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 29,88 Eur bez DPH za podané odvolanie a 8,58 Eur bez DPH režijný paušál, a to všetko navýšené o DPH. 23. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalobcu podľa § 379, 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 24. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Co/69/2016-244 zo dňa 09.08.2017 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 10.08.2017 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP. 25. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 1 CSP v ďalšom svojom postupe bol viazaný rozsahom odvolania žalobcu v zmysle ním podaného odvolania zo dňa 28.10.2016. Z odvolacích dôvodov žalobcu pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu boli vzaté do úvahy len tie, ktoré nemali charakter nových argumentov, tvrdení neobsiahnutých v konaní pred okresným súdom. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním napadnutého rozsudku, nezistil v postupe okresného súdu vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Krajský súd v súvislosti s týmto svojim záverom poukazuje na svoje zrušujúce uznesenie sp. zn. 14Co/35/2016 zo dňa 29.06.2016, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4C/197/2013-156 zo dňa 30.10.2015 v spojení s opravným uznesením č.k. 4C/197/2013-181 zo dňa 02.05.2016 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie so zaujatím stanoviska odvolacieho súdu okrem iného aj v tom, že vo vecno-právnej rovine bude okresný súd vykonávať dokazovanie na nariadenom pojednávaní s tým, že bude rešpektovaná vyvíjajúca sa rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, za vzatia do úvahy spoločného stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky, vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 8/2015 pod č. 93. Okresný súd v súlade s týmto zrušujúcim uznesením krajského súdu ďalej vo veci postupoval, keď nariadil pojednávanie na deň 13.09.2016, na ktorom bolo vykonávané dokazovanie a umožnené tak žalobcovi, právnemu zástupcovi žalobcu, ako aj žalovanej k vykonávaným dôkazom sa vyjadriť. Pokiaľ toto právo žalobca, právny zástupca žalobcu a žalovaná nevyužili, tak uvedené je bez zásahu do prijatých vecne správnych záverov okresného súdu na základe vykonaného dokazovania. 26. Žalobca v podanom odvolaní kládol dôraz hlavne na charakter konania, ktoré bolo vyvolané pred okresným súdom podaným návrhom, a to konania v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“) a uplatneného nároku, ktorý vychádzal z predloženého originálu zmenky ako cenného papiera abstraktnej povahy, s poukazom aj na ust. § 17 zákona č. 191/1950 Zb., keď podľa názoru žalobcu nebolo možné vznášať kauzálne námietky, na ne prihliadať a tým ani viesť dokazovanie v smere kauzy, čím podľa žalobcu ako odvolateľa boli porušené ustanovenia Nariadenia, ako aj koncentračná zásada konštruovaná týmto Nariadením, pokiaľ žalovaná nevzniesla námietky voči zmenke podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia. Žalobca súčasne v odvolacom konaní namietal závery Spoločného stanoviska Najvyššieho súdu SR pod č. 93/2015, na ktoré poukázal aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vzhľadom k rozsahu, podstaty odvolacích dôvodov žalobcu primárne krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný. Okresný súd prijal vecne správne závery vzhľadom aj k priebehu a postupu konania, vykonávaného dokazovania pred okresným súdom a výsledkom tohto konania bolo zamietnutie žaloby žalobcu vo zvyšnej časti s nepriznaním náhrady trov konania žalovanej. 27. Krajský súd na základe odvolacích dôvodov žalobcu nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k takým vadám, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to ani po skutkovej, ani po právnej stránke. Okresný súd v súlade s vyššie uvedeným zrušujúcim uznesením krajského súdu vykonal dokazovanie na nariadenom pojednávaní, na ktorom okrem iného vykonal dokazovanie oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 10Er/275/2011. Ak okresný súd nariadením pojednávania vo veci zachoval tak práva žalobcu, ako aj žalovanej, nebolo možné sa relevantným spôsobom zo strany žalobcu brániť tým, že postupom vykonávaného dokazovania bolo zasiahnuté do práv žalobcu, prípadne žalovanej. Okresný súd práve z dôvodov, že je potrebné vo veci vykonať dokazovanie, nariadil pojednávanie, a tým tak žalobcovi, ako aj žalovanej, t.j. obidvom sporovým stranám vytvoril rovnaké možnosti na uplatňovanie, ako aj ochranu ich práv a oprávnených záujmov, a preto nemožno dospieť k záveru o zásahu do uplatnených práv žalobcu v zmysle Nariadenia. 28. Krajský súd vzhľadom k uplatnenému nároku žalobcu, jeho posúdeniu okresným súdom a doterajšej rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ aj Krajský súd v Žiline ako súd odvolací konal a v predchádzajúcich rozhodnutiach vydaných pred 20. októbrom 2015 vychádzal primárne zo zmenkového charakteru uplatneného nároku, v kombinácii s účelom Nariadenia bez prihliadnutia ex offo na možný spotrebiteľský charakter kauzy stojacej za zmenkou, tak v danom momente tohto konania a rozhodovania bolo potrebné vychádzať z vývoja rozhodovacej praxe súdov SR v dotknutých veciach, ktorú zjednocuje prijaté Stanovisko vo veciach občiansko-právnych a obchodných č. 93 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2015 ako Spoločné Stanovisko občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa. Práve s ohľadom na princíp právnej istoty, ktorý spočíva v zabezpečení jednotného rozhodovania súdov v totožných či obdobných veciach, potom aj Krajský súd v Žiline ako súd odvolací bol povinný rešpektovať relevantnú judikatúru, ako aj prijaté zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Požiadavka právnej istoty automaticky neznamená to, že sa nemôže vyvíjať judikatúra najvyššieho súdu, čo platí aj k rozhodovacej praxi odvolacieho súdu. 29. Okresný súd za dodržania ustanovení Nariadenia a cez úpravu čl. 19 Nariadenia v spojení s ustanoveniami CSP v tom čase platného vo vzťahu k dokazovaniu správne postupoval, vychádzajúc i zo Spoločného Stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2015, pod č. 93, podľa ktorého: „I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že: 1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ; 2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného dokazovania vyplynie. II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje“, keď zabezpečil prieskum nároku uplatneného žalobcom v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má žalovaný nárok svoj základ, a to v situácii, ak žalobca ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku predložil súdu zmenku. Teda na bližšie zistenie povahy subjektov pôvodného záväzkového vzťahu ako aj z dôvodu komplexného posúdenia existencie záväzkového vzťahu ako spotrebiteľského, súd prvej inštancie v konaní zabezpečil exekučný spis súvisiaci so zmluvou, ktorá bola označená číslom zmluvy na origináli zmenky, a ktorá bola uzavretá medzi žalovanou ako dlžníkom a prvým majiteľom zmenky ako veriteľom, z ktorého okresný súd zistil spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy. 30. V konkrétnych podmienkach danej veci odvolací súd zvýrazňuje tie zistenia a závery okresného súdu, ktoré v súvislosti s predtým vedeným exekučným konaním voči žalovanej sp. zn. 10Er/275/2011, viedli k zamietnutiu uplatneného nároku žalobcu, ak bolo zrejmé postavenie žalovanej ako spotrebiteľky v úverovom vzťahu s predchádzajúcim majiteľom zmenky zabezpečovacej poskytnutý spotrebiteľský úver. Bolo preukázané, že zmenka sa kauzálne týkala a mala zabezpečovať poskytnutý spotrebiteľský úver a z dokazovania dostatočne vyplynul záver okresného súdu, že malo ísť o úver bez úrokov a poplatkov, pre chýbajúce zákonné náležitosti vyžadované pri úveroch poskytovaných spotrebiteľom. 31. Vychádzajúc aj z uvedeného spoločného stanoviska, aj keď v rozhodnom období (do 31.12.2010) samotné vystavenie zmenky v spotrebiteľských vzťahoch bolo povolené, rovnako tak indosácia zmenky zabezpečovacej spotrebiteľský úver, v danej veci bolo dôvodné poskytnutie ochrany súdom prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V tomto smere odvolací súd zhodne so spoločným stanoviskom zdôrazňuje, že „Ani nariadenie ani OSP neobmedzuje odporcu v tom, aké námietky môže uplatniť. Ak by vzhľadom na uplatnené námietky odporcu súd dospel k záveru, že navrhovateľ vedome konal na škodu odporcu ako dlžníka z indosovanej zmenky, pretože pri nadobudnutí zmenky, na ktorej je uvedené číslo spotrebiteľskej zmluvy vedel, že sa jedná o zmenku na rad, ktorá v zásade zbavuje dlžníka možnosti uplatniť voči novému majiteľovi zmenky námietky v zmysle § 17 ZZŠ a z údaju o čísle zmluvy (tzv. hodnotová doložka, ktorá informuje o kauzálnom vzťahu vedúcemu k použitiu zmenky a okolností svojich vzťahov k remitentovi musel vedieť, že zmenka sa týka spotrebiteľského vzťahu), výkon práva navrhovateľa by tak vzhľadom na konkrétne zistené okolnosti bol v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 3 OZ, ako aj so ZSÚ v znení platnom do 31.12.2010, pretože indosácia zmeniek zabezpečujúcich záväzok dlžníka zo spotrebiteľskej zmluvy v posudzovaných okolnostiach predmetných prípadov bola v rozpore s ust. § 4 ods. 7 citovaného zákona v znení platnom do 31.12.2007; toto platí aj pre ust. § 4 ods. 6, 7 cit. zákona v znení platnom od 1.1.2008 do 31.12.2010“. 32. „Pokiaľ by sme dospeli k záveru, že pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv (ust. §17 obsahuje úpravu, podľa ktorej kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka). Prijatie výkladu smerujúceho k povinnosti spotrebiteľa bez výhrad uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa indosovanej zmenky a až následne ho žalovať o náhradu škody, s povinnosťou v takomto konaní dokazovať, že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka, by v konečnom dôsledku viedlo k prenosu povinnosti na spotrebiteľa spôsobom, ktorý je podľa právnej úpravy ochrany spotrebiteľa neprijateľný“. 33. „Určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno- právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR“. 34. Okresný súd vecne správne postupoval, ak v súvislosti s uplatnenou pohľadávkou zo zmenky, ktorá bola vystavená dňa 07. apríla 2010 na sumu 420,- Eur, pričom do jej textu bol poňatý záväzok žalovanej zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25% denným úrokom od 30. júla 2010, za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa, túto pohľadávku podrobil prieskumu na základe nariadeného pojednávania, ktorý prieskum bol v súlade aj s vyvíjajúcou sa rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, za vzatia do úvahy aj Spoločného stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015, aby sa tak zabezpečil princíp právnej istoty pri rozhodovaní v druhovo rovnakých veciach, ktorý princíp právnej istoty patrí k základným znakom právneho štátu, ktorým právnym štátom nepochybne je aj Slovenská republika, za akceptovania aj vysloveného záveru krajským súdom v zrušujúcom uznesení krajského súdu sp. zn. 14Co/35/2016 zo dňa 29. júna 2016. 35. V súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru veriteľ smel prijať od dlžníka zmenku na zabezpečenie svojho nároku, len ak išlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, keď príslušenstvo sa zo zákona rozumelo vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Hoci teda na zabezpečenie spotrebiteľského úveru mohla byť vystavená zabezpečovacia zmenka, táto mohla byť vyplnená len na zákonom stanovenú maximálnu zmenkovú sumu. V tejto súvislosti sa poukazuje aj na skutočnosť, že ustanovenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. príslušenstvo v rámci zmenkovej sumy odvodzuje od istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, pričom za istinu spotrebiteľského úveru nie je možné považovať aj poplatok za poskytnutie úveru, ale len sumu samotného úveru, na základe čoho zmenková suma mohla byť maximálne o 30 % vyššia než bola suma poskytnutého úveru. Ustanovenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Za takých okolností je uplatňovanie nároku zo zmenky nadobúdateľom zmenky v rozpore so zákonom a súdnu ochranu veriteľovi nemožno poskytnúť postupom podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zvýrazňuje odvolací súd, že obsah úverovej zmluvy bol koncipovaný tak, že narušuje rovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán najmä v časti zabezpečovacích prostriedkov, bol koncipovaný v prospech veriteľa bez toho, že by zabezpečoval minimálne právne prostriedky na ochranu dlžníka. Obsah celej zmluvy a jej účel, ktorý sa premieta do výšky jednotlivých sankcií, poplatkov, zmluvných pokút, vrátane dohody o vyplnení blankozmenky, sa prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Dohodu o vyplňovacom práve k zmenke nemožno považovať za podmienku individuálne dojednanú a táto vo svojom dôsledku spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa, čo spôsobuje neplatnosť tohto dojedania podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. V prípade, ak je neplatná dohoda o vyplňovacom práve zmenky, právo na vyplnenie zmenky remitentovi nevzniklo. Pokiaľ došlo veriteľom k vyplneniu zmenky, a to napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo a následne remitent postúpil práva zo zmenky na tretiu osobu, veriteľ svojim postupom zásadným spôsobom zhoršil právne postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, a preto nie je možné na základe takto vystavenej zmenky úspešne sa domáhať akýchkoľvek práv. 36. Za tohto dôkazného stavu v dotknutej prejednávanej veci nebolo možné poskytnúť nárokom žalobcu právnu ochranu v zmysle žalobného návrhu a nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalobcu vychádzajúcou výhradne z doloženej zmenky, bez prihliadania na ďalšie skutkové a právne okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo procesne prípustným spôsobom za rešpektovania rozsahu súdnej ochrany spotrebiteľov vyžadovanej právnym poriadkom SR a EÚ, a to i v rozhodnej dobe vzniku záväzkového právneho vzťahu, z ktorého pochádzajú žalobcom uplatňované nároky v tomto súdnom konaní. Posudzované rozhodnutie okresného súdu tak z procesného ani vecno-právneho hľadiska nevybočilo z rámca daného právnou úpravou aplikovanou okresným súdom, relevantnou pre rozhodnutie v danej veci, v spojení s vyššie uvádzaným spoločným stanoviskom. Bolo preto dôvodné odvolaním napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie, v spojení aj so závislým výrokom o trovách konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP. 37. Pokiaľ vznášal žalobca v podanom odvolaní aj právnu argumentáciu vo vzťahu k Spoločnému stanovisku Najvyššieho súdu SR pod č. 93/2015, krajský súd uvádza, že práve princíp právnej istoty ako znak právneho štátu, ktorým nepochybne Slovenská republika je, si vzhľadom k rozdielnosti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vyžadoval zaujať zjednocujúci postoj k právnej ochrane spotrebiteľa v takomto druhu vyvolaných súdnych sporov s uplatneným nárokom zo zabezpečovacej zmenky, a ak sa týchto právnych záverov Najvyššieho súdu SR držal v rámci rozhodnutia okresný súd a vo vyvolanom odvolacom konaní aj krajský súd, tak tento postup je zákonným postupom bez ohľadu na rozhodovaciu činnosť iných súdov, súdov iných štátov, na ktoré odkazoval žalobca v odvolaní. 38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že úspešnou stranou sporu bola žalovaná, ktorá sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila, pričom z obsahu spisu vznik trov tohto odvolacieho konania žalovanej nevyplýval, preto o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že žalovaná nemá nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.