Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Co/51/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113211619 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5113211619.3 Uznesenie Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Eriky Šobichovej, JUDr. Márie Dubcovej v spore žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 264 29 705, proti žalovanej: O. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. U. XX, o zaplatenie 968,61 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5C/285/2013-135 zo dňa 01.12.2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5C/285/2013-171 zo dňa 09.06.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5C/285/2013-135 zo dňa 01.12.2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5C/285/2013-171 zo dňa 09.06.2016 z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením okresný súd žalobu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. 2. Žalobou, doručenou okresnému súdu dňa 28.03.2013, sa žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu, domáhal voči žalovanej splnenia povinnosti zaplatiť zmenkovú sumu „968,61 eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 968,61 eur od 17. 05. 2009 do zaplatenia, 6 % ročný úrok zo sumy 968,61 eur od 31. 07. 2009 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 3,23 eur (1 / 3 % zmenkovej sumy) a náhrady trov konania. Pohľadávku voči žalovanej si uplatnil v zmysle čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa 11. 12. 2008 na zmenkovú sumu 968,61 eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 17. 05. 2009. Indosovaná zmenka je vista zmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Zmenka bola vystavená dňa 11. 12. 2008 na sumu 968,61 eur, pričom do jej textu bol poňatý záväzok žalovanej zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom od 17. 05. 2009. Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom na zmenkovú sumu a na úroky neuhradil nič.“ 3. Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa 10.04.2013 postúpil vec Okresnému súdu Žilina ako súdu kauzálne príslušnému podľa § 10 ods. 1, 2 písm. e) Zákona č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, nakoľko sa predmet konania týka zmenky. V spore o príslušnosť Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 31.07.2013, č.k. 13Ncb/146/2013-24 rozhodol, že námietka žalobcu proti postúpeniu veci z Okresného súdu Liptovský Mikuláš na Okresný súd Žilina je dôvodná. Nesúhlas Okresného súdu Žilina s postúpením veci je dôvodný. Miestne príslušným súdom na prejednanie veci je Okresný súd Liptovský Mikuláš. 4. V zmysle čl. 4 ods. 4 Nariadenia okresný súd na tlačive B vyzval žalobcu na doplnenie tlačiva na uplatnenie pohľadávky tak, že v opise rozhodujúcich skutočností je potrebné uviesť právny dôvod záväzkového vzťahu, ktorý viedol k vystaveniu zmenky, špecifikovať žalovanú sumu uvedením presného spôsobu jej výpočtu, ako aj položiek z ktorých pozostáva, pričom pri každej položke je potrebné uviesť výšku, dátum, právny dôvod vzniku a odôvodniť počiatok uplatneného 6 % ročného úroku zo zmenkovej sumy. Žalobca reagoval dňa 05.12.2013, prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o uplatnenej pohľadávke, ktorá je založená na zmenkových nárokoch vyplývajúcich z platnej zmenky. 5. V zmysle čl. 5 ods. 2 a 3 Nariadenia okresný súd doručil žalovanej tlačivo C na odpoveď, na ktoré žalovaná žiadnym spôsobom nereagovala. V súlade s čl. 5 bod 1 Nariadenia okresný súd nenariadil pojednávanie, keďže predmetom konania je vec s nízkou hodnotou sporu podľa Nariadenia. V zmysle Nariadenia je konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu zásadne písomné. Okresný súd nenariadil ústne pojednávanie, keďže to nepovažoval za potrebné a ani žiadna zo strán nepožiadala o nariadenie ústneho pojednávania. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené uznesením zo dňa 8.9.2015, č. k. 5C/285/2013-128, vyveseným na úradnej tabuli súdu dňa 24.11.2015, teda najmenej päť dní pred vyhlásením rozsudku. 6. Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie zmenkou, podstatným obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš 3Er/781/2010. Dňa 11.12.2008 v Liptovskom Mikuláši žalovaná vystavila zmenku na sumu 29.180,35 Sk (968,61 Eur). Žalovaná sa zaviazala, že zaplatí za túto zmenku pri predložení na rad: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava sumu 29.180,35,- Sk (968,61 Eur) a zmenkový úrok 0,25 % denne od 17.05.2009. „Údaj o zročnosti je na zmenke vyznačený nasledovne: splatné: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, „bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na rube zmenky sa nachádza indosament, ktorým konateľ obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zmenku previedol na žalobcu. V ľavej dolnej časti zmenky je uvedený údaj č. zmluvy 5580867.“ 7. Dňa 11.12.2008 bola uzavretá zmluva o úvere medzi veriteľom POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 a dlžníčkou O. G., nar. XX.XX.XXXX, č. zmluvy 5580867. Na základe zmluvy o úvere sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 16.000,- Sk (531,10 Eur) a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 15.440,- Sk (512,51 Eur), t.j. celkovo zaplatí čiastku 31.440,- Sk (1.043,62 Eur) v 12 mesačných splátkach po 2.620,- Sk (86,97 Eur) počnúc dňom 12.01.2009. Dlžník svojim vlastnoručným podpisom potvrdil prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve dňa 11.12. 2008. Súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru vyhotovené ako formulár. V zmysle čl. 14 všeobecných podmienok, označeného ako dohoda o vyplnení zmenky, na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky, vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi, vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. 8. Na základe všeobecných obchodných podmienok vystavila žalovaná dňa 11.12.2008 neúplnú zmenku (tzv. blankozmenku), kde spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. vystupovala ako remitent. Žalovaná úver nesplácala riadne a včas, čím sa stal dlh splatný, preto spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. vyplnila ďalšie údaje zmenky, a to zmenkovú sumu 968,61 Eur a dátum začiatku úročenia od 17.05.2009. „Rozsudkom SRS, sp. zn. SR 15890/09 zo dňa 04. 11. 2009 bola žalovanej O. G. uložená povinnosť zaplatiť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., sumu vo výške 968,61 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 968,61 eur od 17. 05. 2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 968,61 eur od 31. 07. 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania.“ Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 03.12.2010, č.k. 3Er/781/2010-14 okresný súd exekúciu zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.02.2011. 9. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 5C/285/2013-59 zo dňa 13.6.2014, ktorým žalobu zamietol z dôvodu, že vzťah medzi pôvodným veriteľom spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou kvalifikoval ako spotrebiteľskú zmluvu a preto na tento vzťah bolo potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Uzavretý záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania spĺňal všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Indosovanie zmenky, ktoré malo za následok zmenu veriteľa nemenilo nič na povahe záväzku vyplývajúceho z predmetného záväzkového vzťahu a zmenka slúžila ako zabezpečovací právny prostriedok spotrebiteľského vzťahu. V odôvodnení okresný súd ďalej uviedol, že z dokazovania vyplynulo, že podmienky pre prijatie zmenky od spotrebiteľa, ktoré boli určené zákonom neboli splnené, istina poskytnutého úveru predstavovala sumu 16.000,- Sk (531,10 Eur), pričom zmenka bola vystavená na sumu 968,61 Eur. Okresný súd považoval zmluvné dojednanie, a to dohodu o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na zistený skutkový stav okresný súd dospel k názoru, že zmenka, titulom ktorej žalobca uplatnil žalovanú sumu je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore so zákonom. 10. Krajský súd v Žiline rozhodnutím č.k. 14Cob/319/2014-115 zo dňa 28.5.2015 vyššie uvedené rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 11. Okresný súd s poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 52 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „Občiansky zákonník“), § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 4 ods. 6 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 3 ods. 1 a 2 smernice 93/13/EHS, čl. 5 smernice 93/13/ EHS, čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS návrh zamietol. 12. V zmysle § 226 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej aj len „OSP“), ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. „V čase od zrušenia veci odvolacím súdom dňa 28. 5. 2015 do dňa vyhlásenia rozsudku okresným súdom, t. j. do dňa 1. 12. 2015 došlo k zmene právneho stavu v dôsledku prijatia stanoviska č. 93 Najvyššieho súdu SR dňa 20. 10. 2015, preto okresný súd vo veci postupoval a rozhodoval v ďalšom konaní v súlade s prijatým stanoviskom Najvyššieho súdu SR.“ 13. Z predložených listinných dôkazov mal okresný súd preukázané, že pôvodný veriteľ spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovaná uzatvorili dňa 11.12.2008 zmluvu o úvere, na základe ktorej sa spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. zaviazala poskytnúť žalovanej ako dlžníčke sumu 531,10 Eur, ktorú sa zaviazala vrátiť spolu s poplatkom 512,51 Eur, t.j. celkovú sumu 1.043,62 Eur v mesačných splátkach vo výške 86,97 Eur, v počte splátok 12. Uvedený záväzkový vzťah bol zabezpečený zmenkou, ktorú vystavila žalovaná v zmysle bodu 14 všeobecných podmienok poskytovania úverov. Z výpisu z obchodného registra, ktorý bol súčasťou exekučného spisu okresný súd zistil, že predmetom podnikania spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Uzatvorená zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom v zmysle § 261 Obchodného zákonníka, bez ohľadu na právnu formu je súčasne aj spotrebiteľskou zmluvou. Okresný súd mal preukázané, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. je dodávateľom, keďže pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V úverovej zmluve je uvedené, že žalovanej sa poskytol úver na výkon zamestnania, žalobca, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že úver bol skutočne poskytnutý na uvedený účel. Žalovaná je v zmluve jednoznačne označená ako fyzická osoba jej rodným číslom a údajom o bydlisku. Uzavretý záväzkový vzťah spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z vyššie uvedených dôvodov je právny vzťah, ktorý vznikol medzi pôvodným veriteľom spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou, vzťahom spotrebiteľským, a preto na tento vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Či medzi spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou ide o spotrebiteľský vzťah okresný súd skúmal v súlade s prijatým stanoviskom Najvyššieho súdu SR. 14. Zmluva o úvere neobsahovala všetky podstatné náležitosti vyžadované v § 4 ods. 1, 2 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, neobsahovala dohodu o ročnej úrokovej sadzbe, o ročnej percentuálnej miere nákladov, priemernej hodnote RPMN, konečnú splatnosť úveru, preto v zmysle uvedeného zákona sa predmetný úver považuje za poskytnutý bezúročne a bez poplatkov. Indosovanie zmenky, ktoré má za následok zmenu veriteľa, nemení nič na povahe záväzku, vyplývajúceho z predmetného záväzkového vzťahu. V prejednávanej veci zmenka slúži ako zabezpečovací právny prostriedok zo spotrebiteľského vzťahu. Z európskych právnych noriem, ako aj z vnútroštátnych právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, vyplýva súdom povinnosť vykonávať ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok. Ustanovenia na ochranu spotrebiteľa majú kogentnú povahu a špeciálny charakter a uplatňujú sa aj pred ustanoveniami napríklad obchodného práva, či zákona o zmenkách a o šekoch a inými právnymi normami. Nie je možné izolovať zmenkový abstraktný vzťah od vzťahu spotrebiteľského. Ich vzájomný vzťah je vyjadrený aj v samotnom zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to konkrétne v § 4 ods. 6. Citované ustanovenie rieši nielen vzájomný vzťah zmenky a záväzkov vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy, ale súčasne vyjadruje limity, podľa ktorých je možné dlh, vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy zabezpečiť zmenkou. Z predložených dôkazov vyplynulo, že podmienky pre prijatie zmenky od spotrebiteľa stanovené zákonom, neboli splnené. Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného v čase vystavenia zmenky, bolo možné zabezpečiť úver zmenkou, avšak za podmienok, že veriteľ mohol prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. V prejednávanej veci istina poskytnutého úveru predstavovala sumu 16.000,- Sk (531,10 Eur), zmenku bolo možné vystaviť na sumu 4.800,- Sk (159,33 Eur), pričom zmenka bola vystavená na sumu 29.180,35 Sk (968,61 Eur). Okresný súd považoval zmluvné dojednanie, a to dohodu o vyplnení zmenky, za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Je zrejmé, že primárnym cieľom uzatvorenia uvedenej dohody je obchádzať ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore s § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dohoda o vyplnení zmenky umožňuje vystaviť povinnému zmenku, v ktorom nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom zmenkovú sumu vyplní veriteľ v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie za zisteného skutkového stavu je neprijateľné a tým aj neplatné podľa § 54 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Takýto výkon práva zo strany žalobcu je v rozpore aj s § 3 Občianskeho zákonníka o dobrých mravoch. Z uvedených dôvodov okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP. 15. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že „a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods.2 písm. b) OSP); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. §205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. l písm. f) OSP); c) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods.2 písm. f) OSP).“ Podľa žalobcu nie je prípustné, aby súd vyzýval žalobcu na doplnenie či opravu návrhu, ktorá nie je pre prejednávanú vec relevantná a splnením takejto výzvy podmieňoval ďalší postup v konaní. Ak súd na základe nedoplnenia právne irelevantnej požiadavky (pričom irelevantnosť bola zo strany navrhovateľa v jeho odpovedi vysvetlená) dôjde k zamietnutiu návrhu, ide o odňatie možnosti konať pred súdom. Uvedený postup okresného súdu je neprijateľný v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatnil bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí. Okresný súd však vec posudzoval a rozhodol, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo predstavovalo nesprávne právne posúdenie veci. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Prvostupňový súd sa uspokojil s konštatovaním, že je oprávnený v každom štádiu konania a v každom druhu konania skúmať z úradnej povinnosti, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský vzťah. Žalobca zásadne nesúhlasil s tým, že súd je v tomto konaní oprávnený z úradnej povinnosti skúmať či ide o spotrebiteľský vzťah. Vzhľadom na to, že okresný súd neuvádzal žiadne konkrétne argumenty, jeho rozhodnutie súdu je potrebné považovať podľa žalobcu za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo predstavuje zásah do práva na spravodlivý súdny proces a inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) OSP). Žalobca zásadne trval na tom, aby okresný súd konal v zmysle právneho poriadku a vyhol sa kreovaniu svojej preskúmacej právomoci tam, kde mu to právny poriadok neumožňuje. Právny poriadok neumožňuje súdu preskúmavať a na prejednávanú vec vzťahovať zmluvné vzťahy, ktoré s danou vecou nesúvisia a podľa právneho poriadku nemôžu súvisieť. Žalobca skutočnosti o existencii iného vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a žalovaným vôbec netvrdil, teda nebol nositeľom dôkazného bremena. Okresný súd si sám vytvoril pochybnosť (nie reálny poznatok z vykonaného dokazovania, ale čistý, ničím nepodložený dohad) o tom, že by medzi predchádzajúcim majiteľom zmenky (ktorý ani nie je účastníkom tohto súdneho konania) a žalovaným mohol existovať iný (navyše celkom samostatný) záväzkový vzťah, než aký je predmetom tohto súdneho konania. Okresný súd teda vykonštruoval tvrdenie, ktoré žiadal, aby žalobca preukázal. „Súd v sporovom konaní môže svoje rozhodnutie zakladať len na takých tvrdeniach, ktoré sú produkované účastníkmi konania a nie na tvrdeniach, ktorých pôvod súd nachádza v iných konaniach a tieto tak nie sú výsledkom dokazovania.“ Prvostupňový súd však podľa žalobcu zjavne a zreteľne porušil kontradiktórnosť súdneho procesu a presiahol svoju právomoc. 16. V odvolaní žalobca namietal, že prvostupňový súd ignoroval § 17 ZŠZ a že okresný súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods. l OSP, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta práva in fine OSP vznášal námietky voči zmenke za žalovanú. Ak tak súd činil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. „Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa žiadal vykonať dokazovanie, ktoré by údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval. Súd iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil odporcu v tomto konaní. Navyše odporca o túto podporu nepreukázal žiadny záujem. Súd teda túto ochranu odporcovi prakticky nanútil, bez jeho vôle.“ Tvrdenie prvostupňového súdu je tak podľa žalobcu fabulované, ničím nepodložené a neodôvodnené. Rozhodnutie je v tejto časti podľa žalobcu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čím dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a zakladá odvolací dôvod. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal, že vo veci vykonal dokazovanie o.i. oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaný však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. Podľa § 120 OSP dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Prejednacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania vyplývajú z § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP. Povinnosť tvrdenia znamená, že účastník musí uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne, aby súd vedel, na základe akých okolností účastníkovi vyplýva jeho právo alebo povinnosť. Ak účastník splní svoju povinnosť tvrdenia, tak uniesol bremeno tvrdenia. Žalobca predložil okresnému súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovanej žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutých pre rozhodnutie vo veci. Ustanovenie § 120 ods. 1 OSP in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Súd musí k otázke vykonania iných ako účastníkmi navrhnutých dôkazov pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti strán v spore. Svoj postup musí v odôvodnení rozhodnutia náležíte zdôvodniť. V danom konaní svoj postup súd vôbec nezdôvodnil. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta prvá in fine OSP vznášal námietky voči zmenke za žalovanú. Ak tak súd činil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. „Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojim konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil odporcu v tomto konaní. Navyše odporca o túto podporu nepreukázal žiadny záujem. Súd teda túto ochranu odporcovi prakticky nanútil, bez jeho vôle.“ Takéto správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. „Prvostupňový súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Súd za nesporné považoval to, že odporca so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, že odporca uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania! Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné. Odporca a ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. V zmysle ust. § 120 ods. 3 OSP súd môže pri rozhodovaní vychádzať aj zo skutočností, ktoré nie sú medzi účastníkmi sporné. Musí však ísť o tvrdenia účastníkov konania a nie o fabulované tvrdenie súdu, ktoré nepotvrdí žiadny účastník.“ Ak súd na týchto údajne nesporných skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie, toto rozhodnutie nepochybne je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. „V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia súd poukazuje na rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu z roku 1965. Z tohto rozhodnutia má údajne vyplývať prelomenie zásady zmenky ako abstraktného cenného papiera. Navrhovateľ uvádza, že obsah tohto rozhodnutia mu nie je známy a toto rozhodnutie mu nie je dostupné. Z tohto dôvodu nie je možné k použitiu tohto rozhodnutia pre prejednávaný prípad zaujať relevantné stanovisko. Vo všeobecnosti je však možné konštatovať, že toto rozhodnutie nie je aplikovateľné na prejednávaný prípad, a to z dôvodu, že rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu je takmer 50 rokov staré. V období jeho vzniku prakticky neexistovalo Európske spotrebiteľské právo, na ktorom súd založil svoje rozhodnutie. Zároveň, ak súd nebol schopný na podporu svojho názoru o prelomení zásady abstraktnosti zmenky nájsť neskoršie rozhodnutie, zrejme ide o prekonaný a ojedinelý názor, z ktorého nie je možné vychádzať. Akokoľvek, rozhodnutie nemeckého najvyššieho súdu nemôže negovať aplikáciu platnej právnej úpravy, ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (zákon č. 191/1950 Sb.).“ Podľa čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Súd nemôže rozhodovať spor na základe nemeckého práva alebo s použitím nemeckej judikatúry. „Závery súdu o prelomení abstraktnosti zmenky, ktorý vyplýva z takmer 50-ročného rozhodnutia Nemeckého najvyššieho súdu, priamo odporuje záver Najvyššieho súdu SR 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008, kde sa uvádza cit.: „Z povahy zmenky ako abstraktného a nesporného záväzku vyplýva (...)"“ Žalobca poukázal a citoval z rozsudku Nejvyššího soudu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 a tiež z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. „Významným sa javí aj fakt, že súd nepriznal žiadny zmenkový úrok, pričom z odôvodnenia je nepochybné, že v rozpore s dobrými mravmi nie je každý zmenkový úrok, ale len zmenkový úrok, ktorý je neprimerane vysoký. Z toho podľa žalobcu vyplývalo, že rozporom s dobrými mravmi, a teda neplatnosťou by (na základe argumentácie prvostupňového súdu- s ktorou žalobca nesúhlasil) mohla môže byť postihnutá len časť presahujúca zmenkový úrok, ktorý sa dobrým mravom neprieči. Prvostupňový súd by tak mal zamietnuť len časť zmenkového úroku a priznať zmenkový úrok nepriečiaci sa dobrým mravom.“ 17. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal „aj na rozhodnutie vo veci C-419/11 a odvodzuje z neho svoju povinnosť skúmať z úradnej moci postavenie odporcu ako spotrebiteľa. Navrhovateľ k tomuto uvádza, že v konaní vedenou pod sp. zn. C-419/11 je riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať prejedávanej veci. V uvedenom konaní bola riešená situácia, či vôbec súd má právomoc o žalobe konať a rozhodnúť. V uvedenom konaní sa Súdny dvor zaoberal postavením odporcu ako spotrebiteľa iba z dôvodu, že tento namietal svoje postavenie a zároveň uvádzal svoje bydlisko v Rakúsku - teda sám odporca napádal právomoc Mestského súdu v Prahe konať o návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 44/2001. Rozsudok C-419/11 sa týka odlišných právnych predpisov Európskej únie - nariadenia Rady (ES) č. 44/2001-než konajúci súd v tomto konaní aplikuje Súdny dvor v bode 38 rozsudku C-419/11 uvádza, že „v každom prípade na preukázanie postavenia spotrebiteľa v zmysle článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2011 nepostačuje len okolnosť, že zmenkový ručiteľ je fyzickou osobou". Súd naopak tvrdí, že odporca je spotrebiteľom. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd argumentuje neexistujúcim právnym názorom Súdneho dvora.“ 18. Žalobca v odvolaní uviedol, že považoval „za potrebné obiter dictum vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. V tejto súvislosti poukazujeme na to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon súčasne nelimituje použitie len istého druhu zmeniek, ani nevylučuje použitie určitých doložiek a pod. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v čase vyplnenia" ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom", je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia", resp. by vylúčil vyplňovanie znenie zo strany veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek.“ V odôvodnení napadnutého prvostupňového rozhodnutia okresný súd poukázal na rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu z roku 1965. Z tohto rozhodnutia má údajne vyplývať prelomenie zásady zmenky ako abstraktného cenného papiera. Obsah tohto rozhodnutia žalobcovi nie je známy a toto rozhodnutie mu nie je dostupné. Z tohto dôvodu nebolo možné k použitiu tohto rozhodnutia pre prejednávaný prípad zaujať relevantné stanovisko. Podľa žalobcu toto rozhodnutie nie je aplikovateľné na prejednávaný prípad, a to z dôvodu, že rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu je takmer 50 rokov staré. V období jeho vzniku prakticky neexistovalo Európske spotrebiteľské právo, na ktorom okresný súd založil svoje rozhodnutie. Zároveň, ak okresný súd nebol schopný na podporu svojho názoru o prelomení zásady abstraktnosti zmenky nájsť neskoršie rozhodnutie, zrejme ide o prekonaný a ojedinelý názor, z ktorého nie je možné vychádzať. „Akokoľvek, rozhodnutie nemeckého najvyššieho súdu nemôže negovať aplikáciu platnej právnej úpravy, ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky (zákon č. 191/1950 Sb.). V neposlednom rade je potrebné konštatovať, že Nemecký najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci rozhodoval podľa nemeckého práva, ktoré sa nepochybne v oblasti zmenkového práva odlišuje od slovenského zmenkového práva, ktoré je súd povinný aplikovať v tejto veci. Súd sa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nevysporiadal so zhodou či rozdielnosťou právnej úpravy Nemecka a Slovenskej republiky. Použitie záverov cudzích súdov, ktoré aplikujú svoje právo na slovenské právne prostredie považujeme za neprijateľné.“ Zdôraznil, že podľa čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Súd nemôže rozhodovať spor na základe nemeckého práva alebo s použitím nemeckej judikatúry. 19. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 3.2.2010, sp. zn. 5Co/16/2010 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 05.09.2013, ktoré boli vydané v skutkovo a právne zhodných veciach a aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013, ktoré boli vydané v skutkovo a právne zhodných veciach žalobcu. „Z obsahu spisového materiálu tak vyplýva, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie podľa § 120 ods.I O.s.p., ktoré účastníci konania nenavrhli z dôvodu, že ich vykonanie bolo podľa jeho názoru nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Faktom však je, že súdom vykonané dokazovanie nebolo vykonané na tvrdenia navrhovateľa, ktorý jasne, úplne a zrozumiteľne v tlačive A uplatnil práva zo zmenky a ktorý uviedol, že nie je jej pôvodným majiteľom, ale je indosatárom, ale ani na tvrdenia odporcu, ktorý voči forme a obsahu zmenky nevzniesol žiadne námietky a ani žiadne návrhy na vykonanie ďalších dôkazov, ktoré by boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.“ Takisto uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.: 43Cob/316/2013 zo dňa 23.01.2014, ktoré bolo vydané v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu, potvrdzovalo uvedené závery. Okresný súd zmaril konanie ako také a to porušením Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, čl. 4 a čl. 5, keď vôbec neumožnil viesť kontradiktórny spor, čoho dôsledkom došlo aj k porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu. Žiadal, „aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 1.12.2015, sp.zn.: 5C 285-2013 tak že návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške: 51,45 € bez DPH za podané odvolanie a 8,58 € bez DPH režijný paušál.“ 20. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaná písomne nevyjadrila. 21. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 22. Krajský súd v procesnej rovine uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 15.2.2016 (fotokópia obálky na č.l. 170 spisu), krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP"), a to v zmysle § 470 ods. l CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 23. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu sa poukazuje na § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 24. Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia krajský súd preskúmaval napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu a medziach odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 15.2.2016 (č.l. 143 spisu). 25. Primárne krajský súd uvádza, že pri posudzovaní odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 15.02.2016 vychádzal z rozsahu, v ktorom bol napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej a v závislom výroku o trovách súdneho konania. 26. Podstatou odvolania žalobcu bola okrem iného jeho námietka viažuca sa na postup konania pred okresným súdom, pokiaľ tento ex offo a bez tvrdení, resp. námietok žalovanej prihliadol na skutočnosti a dôkazy z iných konaní, ktoré sa nestali predmetom dokazovania pred okresným súdom, ako aj, že ak neboli niektorým z účastníkov tohto súdneho konania poskytnuté tvrdenia, označené iné dôkazy, než tie, ktoré vyjadril žalobca v podanom návrhu, a to doložením zmenky, tak potom v zmysle názoru žalobcu mohlo byť konané len na základe Nariadenia a podľa zákona č. 191/1950 Zb., t.j. návrhu žalobcu malo byť rozsudkom vyhovené. 27. Z dôvodu, že žalobca v odvolaní namietal postup okresného súdu, t.j., že odvolacie dôvody boli tak procesno-právneho charakteru, ako aj hmotno-právneho charakteru, keď neboli aplikované ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb., sa krajský súd oboznámil s priebehom konania pred okresným súdom od momentu doručenia návrhu žalobcom na Okresný súd Liptovský Mikuláš, ktorý návrh bol doručený 28.03.2013. Zo strany prvostupňového súdu bol zvolený postup doručeného tlačiva B žalobcovi v zmysle Nariadenia, podľa ktorého mal žalobca uviesť, na základe akých skutkových okolností bola zmenka žalovanou vystavená na uvedenú sumu, na základe akého právneho dôvodu a akých skutkových okolností vznikol žalovanej záväzok, tiež, aby bola špecifikovaná zmenková istina s uvedením jej položiek, pri každej bolo potrebné uviesť výšku, dátum a právny dôvod vzniku. Žalobca bol vyzvaný tlačivom B, aby odôvodnil aj počiatok uplatneného 6 % úroku zo zmenkovej istiny a predložil listinné dôkazy. Okresným súdom bolo rozhodnuté prvým rozsudkom č.k. 5C/285/2013-59 zo dňa 13.06.2014 na základe len verejného vyhlásenia rozsudku. Na základe odvolania žalobcu bol rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5C/285/2013-59 zo dňa 13.06.2014 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, a to na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/319/2014-115 zo dňa 28.05.2015 s vysloveným právnym záverom, ktorý mal svoj základ v aplikácii ust. zákona č. 191/1950 Zb. s uvedením, že ak v rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci, bude okresný súd vychádzať z uvedených záverov krajského súdu obsiahnutých v jeho zrušujúcom uznesením č.k. 14Cob/319/2014- 115 zo dňa 28.05.2015. 28. Po zrušení a vrátení veci okresnému súdu opätovne nasledoval postup okresného súdu o verejnom vyhlásení rozsudku, výsledkom čoho bol rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5C/285/2013-135 zo dňa 1.12.2015, ktorým bolo rozhodnuté tak, že návrh žalobcu bol zamietnutý. Zo Zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku zo dňa 1.12.2015 vyplynulo, že bolo pristúpené k verejnému vyhláseniu rozsudku okresným súdom. Okresný súd i napriek uvedenému postupu v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na listiny, dôkazy, vyplývajúce z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 3Er/781/2010, a to na zmluvu o úvere č. 5580867 zo dňa 11.12.2008, ako aj rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., ktoré dôkazy neboli vykonané pred okresným súdom. Krajský súd má za to, že ak okresný súd ex offo prihliadol na dôkazy z pripojeného spisu sp.zn. 3Er/781/2010 Okresného súdu Liptovský Mikuláš, avšak tieto dôkazy nevykonal na nariadenom pojednávaní, keďže došlo len k verejnému vyhláseniu rozsudku okresným súdom, tak takýmto postupom bola odňatá možnosť žalobcovi konať pred súdom v rovine vykonávania dokazovania, oboznámenia sa s dôkazmi, a to v súlade nielen s Nariadením, ale aj podľa Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ako rozhodné procesné právo v zmysle článku 19 Nariadenia sa použije na konanie o uplatnenom nároku žalobcom. 29. Účelom práva účastníka konania je vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, a tým ovplyvniť skutkové zistenia, na ktorých súd zakladá svoje rozhodnutie. Aktivita účastníka pri využívaní tohto práva je v podstatnej miere závislá práve od miery presvedčivosti vykonaných dôkazov, skutkových zistení, ktorých vyvodenie z nich možno očakávať a miery presvedčenia súdu o vplyve týchto zistení na unesenie dôkazného bremena daného účastníka. Okresný súd bez nariadenia pojednávania sa oboznámil výlučne sám s dôkazmi vyplývajúcimi zo spisu sp. zn. 3Er/781/2010 bez toho, aby tieto dôkazy boli vykonané na nariadenom pojednávaní za účasti sporových strán, preto takýmto spôsobom bolo upreté právo žalobcu splniť si svoju povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a k posúdeniu nároku, keď okresný súd prihliadal na ochranu žalovanej ako spotrebiteľa. V rámci nového konania pred okresným súdom je preto potrebné zachovať práva žalobcu v rovine vykonávaného dokazovania a rovnako aj práva žalovanej ako druhej sporovej strany. 30. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že „V čase od zrušenia veci odvolacím súdom dňa 28. 5. 2015 do dňa vyhlásenia rozsudku okresným súdom, t. j. do dňa 1. 12. 2015 došlo k zmene právneho stavu v dôsledku prijatia stanoviska č. 93 Najvyššieho súdu SR dňa 20. 10. 2015, preto okresný súd vo veci postupoval a rozhodoval v ďalšom konaní v súlade s prijatým stanoviskom Najvyššieho súdu SR.“ Vzhľadom na uvedené a odvolaciu argumentáciu žalobcu v tejto rovine krajský súd akcentuje, že pokiaľ aj žalovaná v tejto sporovej právnej veci neuskutočnila námietky proti žalobcovým nárokom a okresný súd ex offo sa zaoberal vzťahom, ktorý mal väzbu k vystavenej zmenke žalovanou, tak tento postup, ktorý zvolil okresný súd, len reagoval na vyvíjajúcu sa rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, za vzatia do úvahy Spoločného stanoviska občiansko- právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2015 pod č. 93. V zmysle tohto spoločného stanoviska vyplýva ...„Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že: 1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ; 2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného dokazovania vyplynie. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“ 31. Len pre úplnosť, pokiaľ Krajský súd v Žiline ako súd odvolací konal a v predchádzajúcich rozhodnutiach vydaných pred 20. októbrom 2015, vychádzal primárne zo zmenkového charakteru uplatneného nároku v kombinácii s účelom Nariadenia bez prihliadnutia ex offo na možný spotrebiteľský charakter kauzy stojacej za zmenkou, tak v danom momente tohto konania a rozhodovania bolo potrebné vychádzať z vývoja rozhodovacej praxe súdov v Slovenskej republike v dotknutých veciach, ktorú zjednocuje prijaté Stanovisko vo veciach občiansko-právnych a obchodných č. 93 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2015 ako Spoločné stanovisko občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa. Práve s ohľadom na princíp právnej istoty, ktorý spočíva v zabezpečení jednotného rozhodovania súdov v totožných či obdobných veciach, potom aj Krajský súd v Žiline ako súd odvolací bol povinný rešpektovať relevantnú judikatúru, ako aj prijaté zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Požiadavka právnej istoty automaticky neznamená to, že sa nemôže vyvíjať judikatúra najvyššieho súdu, čo platí aj k rozhodovacej praxi odvolacieho súdu. 32. Krajský súd v tejto veci poukazuje na spoločné stanovisko, z ktorého zdôrazňuje, že „pokiaľ by sme dospeli k záveru, že pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 zákona č. 191/1950 Zb. by spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv (ust. § 17 obsahuje úpravu podľa ktorej, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka). Prijatie výkladu smerujúceho k povinnosti spotrebiteľa bez výhrad uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa indosovanej zmenky a až následne ho žalovať o náhradu škody s povinnosťou v takomto konaní dokazovať, že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka, by v konečnom dôsledku viedlo k prenosu povinnosti na spotrebiteľa spôsobom, ktorý je podľa právnej úpravy ochrany spotrebiteľa neprijateľný.“, „Určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR“. 33. Na základe vyššie uvedených zhodnotení, záverov, bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd v novom konaní bude postupovať v zmysle uvedeného právneho názoru krajského súdu a vo vecno-právnej rovine bude dokazovanie vykonávané na nariadenom pojednávaní s tým, že bude rešpektovaná vyvíjajúca sa rozhodovacia činnosť všeobecných súdov za vzatia do úvahy Spoločného stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2015 pod č. 93. 34. Z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo zrušené, bude to okresný súd, ktorý v rámci nového konania rozhodne aj o čiastočnom späťvzatí v zmysle návrhu žalobcu obsiahnutom v podaní zo dňa 21.12.2015 na č.l. 133 spisu. 35. Podľa ust. § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 36. Podľa ust. § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.