Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7Co/89/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113217692 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5113217692.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci navrhovateľky: M. K., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom: M. K. XXXX/XX, J., právne zastúpená: JUDr. Mgr. Štefan Bucha, advokát so sídlom G. M. R. Z. X, J., proti osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné: L. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom: O. XXX, právne zastúpený: AK Hagara-Hagarová, s.r.o. so sídlom D. Dlabača 35, Žilina, IČO: 36 806 498, o určenie výživného manželovi, na odvolanie osoby povinnej podľa návrhu platiť výživné proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/165/2013-520 zo dňa 6. mája 2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že L. K., nar. XX.XX.XXXX j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke manželské výživné za obdobie od 01.06.2013 do 23.06.2016 vo výške 100 Eur mesačne, čo predstavuje sumu 3.670 Eur, a to formou mesačných splátok vo výške 250 Eur splatných vždy do 15- teho dňa príslušného mesiaca k rukám navrhovateľky s prvou splátkou splatnou v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky bude mať za následok splatnosť celého plnenia. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a . Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil L. K. (vo výroku napadnutého rozsudku označený ako odporca) povinnosť platiť navrhovateľke výživné na manželku vo výške 200 Eur mesačne od 01.06.2013 vždy do 20-teho dňa kalendárneho mesiaca vopred. Zameškané výživné za obdobie od 01.06.2013 do 31.05.2016 vo výške 7.200 Eur mu súd povolil uhradiť v mesačných splátkach vo výške 30 Eur splatných spolu s bežným výživným počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti napadnutého rozsudku až do úplného zaplatenia dlhu pod následkom straty výhody splátok. Zároveň mu uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 5.748,76 Eur. 2. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že L. K. ako manžel navrhovateľky si počas trvania manželstva účastníkov neplnil voči nej manželskú vyživovaciu povinnosť. Zistil, že L. K. mal oproti navrhovateľke podstatne vyšší príjem. Navrhovateľka tak preukázala základný predpoklad pre priznanie nároku na manželské výživné a síce, že životná úroveň L. K. je vyššia, ako jej životná úroveň. Nepovažoval za dôvodné námietky L. K., že určenie manželského výživného je v rozpore s dobrými mravmi pretože navrhovateľka svojim správaním v podstatnej miere prispela k rozvratu ich manželstva a snaží sa negatívne zasahovať do jeho vzťahu s maloletou dcérou. Okresný súd príčinu konfliktov medzi účastníkmi videl v ich neschopnosti vzájomne komunikovať, čím spôsobujú maloletej dcére stresy, čo sa prejavilo i na jej zdravotnom stave. Nárok navrhovateľky na manželské výživné tak považoval za dôvodný. Žalovanému umožnil uhradiť zameškané výživné v splátkach v zmysle § 160 ods. 1 O.s.p.. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľke ako účastníčke, ktorá mala vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia. 3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie L. K.. Žiadal, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne, prípadne rozsudok okresného súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Namietal, že okresný súd nedostatočne skúmal príčiny rozvratu manželstva účastníkov, neprihliadal na správanie navrhovateľky počas manželstva ako aj po ich odlúčení, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Nie sú pravdivé tvrdenia navrhovateľky, že jeho osoba je príčinou zdravotných problémov ich maloletej dcéry. Naopak práve navrhovateľka sa snažila obmedziť jeho styk s maloletou dcérou, prípadne ho z neho úplne vylúčiť. Navrhovateľka narušila svojim konaním jeho vzťah s dcérou, styk mu umožňuje v rozsahu maximálne v trvaní 5-tich minút v deň jeho konania. Odmieta sa aktívne zapájať do procesu zbližovania otca s maloletou tak, aby túto na stretnutie riadne pripravila. Umožnenie styku podmieňuje predchádzajúcim podpisom na listine, že k stretnutiu došlo, čím si chce zabezpečovať dôkaz o realizácii stretávania. Za nesprávne považoval aj rozhodnutie okresného súdu o jeho povinnosti zaplatiť trovy konania, keď tento mal vychádzať z ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci navrhovateľke ich náhradu nepriznať. 4. Navrhovateľka vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že práve L. K. bezdôvodne odišiel zo spoločnej domácnosti a nejavil záujem o stretávanie s maloletou dcérou, čím došlo k vzájomnému odcudzeniu. Sám nerobil žiadne kroky, ktorými by si vybudoval vzťah s dcérou. 5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej „CSP“) po zistení, že odvolanie podala včas strana sporu (§ 60 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, pričom nie je viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 66 CMP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. 6. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti nových procesných kódexov (Zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“, Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok - ďalej len „CMP“) odvolací súd bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP a § 395 ods. 1 CMP) s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie zostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP a § 395 ods. 2 CMP). 7. Podľa § 71 ods. 1 Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „ZoR“)manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Podľa § 75 ods. 1 ZoR pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. 8. Zákon o rodine vychádza z toho, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi je plnená pravidelne a bežne bez toho, aby bolo treba robiť nejaké opatrenia. Osobné potreby sú uspokojované zo spoločných zdrojov podľa potreby toho ktorého manžela. V prípade, že by dobrovoľne, vôbec alebo v dostatočnej miere jeden z manželov túto svoju vyživovaciu povinnosť neplnil, je v zákone o rodine výslovne upravená. Rozsah vyživovacej povinnosti je určený tak, aby životná úroveň obidvoch manželov bola zásadne rovnaká. Zásada rovnakej životnej úrovne platí predovšetkým vtedy, keď obidvaja manželia žijú v spoločnej domácnosti. Do akej miery má byť požiadavka rovnakého životného štandardu dodržaná ak manželia nežijú v spoločnej domácnosti, napr. pre vzájomné rozpory už závisí od konkrétnej prejednávanej veci. Zákon síce výslovne hovorí o tom, že životná úroveň obidvoch manželov má byť zásadne rovnaká, nie je však vylúčené, aby v niektorých prípadoch od tejto zásady bolo upustené. Rovnaká životná úroveň totiž neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, ktorú možno vyvodzovať iba z ich zárobkov, je potrebné zistiť aj konkrétnu mieru potrieb danú povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom každého z manželov, poprípade inými závažnými okolnosťami. 9. Okresný súd vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, následne však tieto nesprávne právne posúdil. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd vychádzal zo zistenia, že účastníci uzatvorili manželstvo dňa 21.04.2012, u oboch išlo o manželstvo prvé. Po uzavretí manželstva dňa 22.08.2012 sa účastníkom narodila dcéra Z., okrem nej iné spoločné deti nemajú. Účastníci od uzavretia manželstva žili v spoločnej domácnosti cca pol roka do 31.01.2013, kedy manžel L. K. zo spoločnej domácnosti odišiel a platil dobrovoľne výživné na maloletú dcéru Z. vo výške 100 Eur mesačne. Medzi účastníkmi boli sporné dôvody, pre ktoré L. K. opustil spoločnú domácnosť. Navrhovateľka dôvod nezhôd vidí v správaní sa manžela, ktorý na podnet svojej matky začal vydeľovať finančné prostriedky z ich spoločných financií. Ďalej tvrdila, že neprimerane zasahovala do ich spolužitia matka jej manžela. Naproti tomu L. K. dôvody rozvratu manželského spolužitia videl v osobe navrhovateľky, ktorá ho svojim správaním k odchodu donútila, a to za podpory jej matky. Následne mu táto bránila v styku s maloletou dcérou. V tejto súvislosti vykonal okresný súd aj v dostatočnom rozsahu dokazovanie. Vypočul ako svedkov príbuzných navrhovateľky, a to jej matku K. W. a sestru Z. W.. Rovnako vypočul matku L. K. P. K. a jeho starú matku N. K.. Z výpovede týchto svedkýň mal preukázané, že nie sú konfliktné vzťahy len medzi účastníkmi, ale do konfliktu sú zapojení aj rodinní príslušníci obidvoch rodín. 10. Nie je tak namieste tvrdenie odvolateľa, že príčinou rozvratu manželského spolužitia bolo výlučne správanie sa navrhovateľky. Naopak závery okresného súdu o podiele každého z manželov na rozvrate ich vzájomných vzťahov, vrátane ich príbuzných, zodpovedajú vykonanému dokazovaniu.Odvolací súd tiež nezistil existenciu dôvodov, pre ktoré by rozhodnutie o výživnom bolo v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, že navrhovateľka L. K. bráni v styku s maloletou dcérou nie je dôvodom, pre ktorý by nemalo byť určené manželské výživné. Naviac, keď takéto jednoznačné konanie navrhovateľky z vykonaného dokazovania nevyplynulo. 11. V období, za ktoré bolo určené výživné nepochybne účastníci konania boli manželia a ako manželia mali zákonnú vzájomnú vyživovaciu povinnosť v zmysle vyššie citovaných ustanovení ZoR. Základ nároku uplatneného navrhovateľkou tak, ako ho zistil okresný súd bol aj podľa názoru odvolacieho súdu daný. Odvolací súd sa však nestotožnil s výškou výživného, ktorú na základe zisteného skutkového stavu určil okresný súd. Nepochybne osobné a majetkové pomery na strane navrhovateľky boli oproti osobným a majetkovým pomerom L. K. ako jej manžela výrazne horšie. Bola na rodičovskej dovolenke, musela sa osobne starať o maloleté dieťa, ktoré si vzhľadom na svoj vek vyžadovalo celodennú starostlivosť, takže nemala možnosť zabezpečiť si finančné prostriedky prácou. Naproti tomu L. K. bol riadna zamestnaný s čistým príjmom, ktorý presahoval 700,- Sk mesačne. Na druhej strane však manželské spolužitie účastníkov trvalo ani nie pol roka. Pre vzájomné nezhody, ktorých príčinou bolo správanie oboch účastníkov konania došlo k ukončeniu ich spolužitia v jednej domácnosti. Táto okolnosť však neznamená, že by z tohto dôvodu došlo aj k zániku povinnosti platiť výživné. Ako však už odvolací súd zdôraznil vyššie, zásada rovnakej životnej úrovne manželov neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi. Vzhľadom na krátkosť manželského spolužitia, okolnosti za ktorých došlo k jeho ukončeniu tak, ako boli zistené súdom prvej inštancie a z ktorých aj odvolací súd vychádzal dospel k záveru, že určenie manželského výživného v rozsahu 200 Eur mesačne ako to bolo rozhodnuté okresným súdom je neprimerane vysoké. Naopak vzhľadom na zistené skutočnosti týkajúce sa manželského spolužitia, osobné a majetkové pomery oboch účastníkov dospel k záveru, že výživné vo výške 100 Eur mesačne je primerané a zodpovedajúce zákonným kritériám pre určenie manželského výživného. Na základe týchto skutočností preto krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Povinnosť platiť manželské výživné určil do času právoplatnosti rozvodu manželstva účastníkov, t.j. k 23.06.2016. Manželské výživné za obdobie 3-och rokov a 21 dní predstavoval celkovo sumu 3.670 Eur (100 Eur/mes. x 12 mesiacov x 3 roky = 3.600 Eur + 21 dní, t.j. 100 Eur : 30 dní v mesiaci jún x 21 dní = po zaokrúhlení 70 Eur). Vzhľadom na výšku nedoplatku na výživnom povolil odvolací súd L. K. uhradiť túto sumu formou splátok vo výške 250 Eur mesačne. Pri určení výšky splátok prihliadal jednak na jeho osobné a majetkové pomery, ktoré boli zistené okresným súdom, ako aj na výšku nedoplatku s tým, aby táto suma bola uhradená navrhovateľke v primeranom čase. 12. O trovách konania rozhodol súd podľa § 52 CMP a žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal. Vzhľadom na predmet konania, výšku výživného, ktorú si navrhovateľka uplatnila a výsledok konania považoval odvolací súd za spravodlivé, aby si každý z účastníkov znášal svoje trovy. 13. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)