Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 13Cob/11/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113224441 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5113224441.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: CHATEAU- VIN s.r.o., so sídlom Vajnorská cesta 2, 900 26 Slovenský Grob, IČO: 35 946 768, zastúpeného zástupcom AKAK s.r.o., so sídlom Slowackého 56, 821 04 Bratislava - Ružinov, IČO: 47 236 230, proti žalovanému: PANORÁMA ŠPORT HOTEL, a.s., so sídlom Uhoľná 1, 010 01 Žilina, IČO: 36 430 641, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Irenou Šurinovou, advokátkou, so sídlom O. XX, XXX XX I., v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 25.879,67 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 230/2013-712 zo dňa 27.5.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 230/2013-712 zo dňa 27.5.2016 p o t v r d z u j e . Žalobca m á n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 25.879,67 Eur spolu s úrokom z omeškania ročne z jednotlivo vyjadrených súm a za obdobie do zaplatenia tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu, s povinnosťou žalovaného nahradiť na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania v sume 1.552,50 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 6.292,32 Eur, toto všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd v odôvodnení po vykonanom dokazovaní za aplikácie ust. § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 323 ods. 1, § 407 ods. 3, § 15 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich kúpnu zmluvu, s odkazom na znenie ust. § 577, § 588 Obchodného zákonníka, pri uplatnenom úroku z omeškania za použitia ust. § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, za vzatia do úvahy ust. § 29 ods. 1, § 30 ods. 1, 3, 4 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, pri vzájomnom vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobe žalobcu je nevyhnutné vyhovieť. Okresný súd za nesporné mal skutkové okolnosti, a to existenciu právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý bol založený neformálne na základe ústnej dohody, podľa ktorej žalobca dodával do prevádzky žalovaného v Žiline a v Trnave v roku 2011 a 2012 tovar - víno, pričom medzi zmluvnými stranami bola dohoda, podľa ktorej za dodaný tovar žalobcovi žalovaný zaplatí až potom ako žalovaný oznámi žalobcovi na základe hlásenia o spotrebovaní tovaru, aké množstvo a druh tovaru bolo spotrebované a následne po obdržaní tohto oznámenia žalobca vystaví faktúru na zaplatenie ceny tovaru. Právny vzťah bol založený ústnym dojednaním medzi sporovými stranami a bol ukončený ústnou dohodou, pričom bolo dohodnuté, že žalovaný vráti žalobcovi tovar, ktorý mal u seba ako nespotrebovaný. Vo vzťahu k týmto nesporným skutkovým okolnostiam okresný súd poukázal na ust. § 120 ods. 3 OSP v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ktoré skutkové tvrdenia si osvojil. 2. Okresný súd vo vzťahu k listinnému dôkazu, ktorý bol označený ako „Odsúhlasenie zostatkov", opatrený v úvode dátumom 21.1.2013 z 23.1.2013 (ďalej len „Odsúhlasenie"), ktorý sa nachádza na č.l. 100 spisu, s ohľadom k celému predmetu sporu, sa zaoberal tým, či tento listinný dôkaz má právne dôsledky vyplývajúce z ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda či týmto žalovaný platne a účinne uznal záväzky vyplývajúce z tohto listinného dôkazu v spojení s ust. § 133 O.s.p. v znení účinnom a platnom do 30.06.2016. Okresný súd pri hodnotení tohto listinného dôkazu dospel k záveru, že toto Odsúhlasenie je úkonom uznania záväzku žalovaným, čo vyplýva zo samotného textu tohto listinného dôkazu Odsúhlasenia, ako aj z oprávnenosti svedkyne Ing. F. A. na takéto konanie za žalovaného. Odsúhlasenie obsahuje aj explicitné uznanie záväzku vymedzené v jeho texte podľa § 323 Obchodného zákonníka. Okresný súd zdôraznil, že konanie svedkyne Ing. F. A. pri podpise listinného dôkazu Odsúhlasenia, hodnotil ako konanie osoby oprávnenej za žalovaného, čo bolo vyvodené nielen z obsahu svedeckej výpovede, ale v spojení aj s výňatkom z elektronickej komunikácie, v rámci ktorého svedkyňa Ing. F. A. komunikovala za žalovaného (č.l. 104) a s obsahom pracovnej zmluvy - pracovnej náplne menovanej svedkyne u žalovaného. Konanie Ing. F. A. za žalovaného vyhodnotil okresný súd ako konanie podľa ust. § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zo samotnej pracovnej zmluvy vyplynul druh práce: finančný kontrolór s dojednanou zodpovednosťou podľa pracovnej náplne, okrem iného i za úhradu dodávateľských faktúr. Svedkyňa Ing. F. A. potvrdila, že bola ústne poverená štatutárnym orgánom žalovaného na konanie s odberateľmi a v rámci toho na realizáciu prvotných úkonov, pričom následné záležitosti už realizovali členovia predstavenstva žalovaného. Ing. F. A. bola podľa záveru okresného súdu osobou oprávnenou na konanie za žalovaného na základe poverenia žalovaného, ktoré jej vyplývalo jednak z pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným a jednak zo zavedenej praxe na strane žalovaného, učiniť platný a účinný právny úkon uznania predmetných záväzkov, ako vyplynul z Odsúhlasenia zo dňa 23.1.2013. Ak by aj došlo k prekročeniu rozsahu poverenia tejto svedkyne na konanie za žalovaného pri právnom úkone uznania záväzku v zmysle § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka (čo uviedol súd prvej inštancie len podporne, pretože primárne skonštatoval, že menovaná svedkyňa rozsah svojho poverenia na konanie za žalovaného neprekročila), bolo by obsahom dôkaznej povinnosti žalovaného preukázať jednoznačne a spoľahlivo, že o takomto prekročení poverenia tejto svedkyne na konanie za žalovaného žalobca vedel a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vedieť mohol. Vo vzťahu k tomuto však žalovaný dôkazné bremeno neuniesol, pretože nepredložil a ani neoznačil žiadne konkrétne dôkazy. V konaní žalovaný zotrval len na argumentácii, že svedkyňa Ing. F. A. nebola oprávnená na realizáciu právneho úkonu uznania záväzkov, ako vyplývalo z listu Odsúhlasenia, avšak túto obranu, tvrdenie žalovaný nepreukázal. Svedkyňa Ing. F. A. potvrdila, že pracovné povinnosti realizovala v súčinnosti s ostatnými zamestnancami žalovaného a v relevantnej časti s osobou skladníka, ktorý sa zúčastňoval preverovania faktúr v rámci procesu ich kontroly pred zaúčtovaním do účtovníctva žalovaného a na odsúhlasenie ktorého sa spoľahla, preto okresný súd považoval za irelevantné, že táto svedkyňa sama osobne kontrolou či už v sklade alebo kontrolou prostredníctvom údajov o spotrebe, nepreverovala dôvodnosť fakturácie žalobcu. Pokiaľ Odsúhlasenie vyhodnotil okresný súd ako úkon uznania záväzku žalovaného voči žalobcovi, tak bolo na žalovanom, aby existenciu uznaného záväzku vyvrátil, čo sa však podľa záveru okresného súdu žalovanému nepodarilo. V ďalšom okresný súd vyhodnocoval listinné dôkazy predložené žalovaným, dodacie listy - príjemky, a to dodacie listy vzťahujúce sa k roku 2011 (č.l. 240, 242 a 243), ktoré boli opatrené dátumom dodania v roku 2011 a dodacie listy vzťahujúce sa k roku 2012 (č.l. 244, 245 a 246 spisu) boli opatrné dátumom dodania v roku 2012, t.j. ešte predtým, ako došlo k uznávaciemu prejavu. Dodací list z č.l. 239 spisu vôbec dátumom jeho vystavenia opatrený nebol, takže ho podľa názoru okresného súdu nebolo možné považovať za relevantný dôkaz tvrdenia žalovaného o vrátení tovaru špecifikovaného čo do druhu a množstva žalovaným žalobcovi podľa tohto dodacieho listu v súvislosti práve s ukončením právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. K dodacím listom z č.l. 247, 248 okresný súd uviedol, že pravdivosť týchto listinných dôkazov nebola zo strany žalovaného jednoznačne a spoľahlivo preukázaná, keď aj podľa obsahu svedeckej výpovede svedka p. E., tento sa k týmto listinným dôkazom nevyjadril. 3. Okresný súd posudzoval identifikované jednotlivé faktúry v Odsúhlasení záväzkov z 23.1.2013 a podľa výsledkov dokazovania skonštatoval, že žalobca predložil súbor listinných dôkazov, a to výňatky z elektronickej komunikácie vzťahujúce sa k niektorým fakturáciám a svedčiace o skutočnosti nahlásenia spotreby konkrétnych druhov a množstva vína, na základe ktorého nahlásenia spotreby žalobca vystavil žalovanému faktúry. Ku faktúre č. 1100351 bol to výňatok z elektronickej komunikácie na č.l. 97 až 98, k faktúre č. 1100360 to bol výňatok z elektronickej komunikácie na č.l. 91 (túto faktúru žalovaný v priebehu konania uznal podľa č.l. 129 spisu), k faktúre č. 1100480 išlo o výňatok z elektronickej komunikácie na č.l. 86 až 87 a k faktúre č. 1100572 sa vzťahoval výňatok z elektronickej komunikácie na č.l. 79 až 81. K existujúcemu záväzku žalovaného, ktorý záväzok žalovaný aj v Odsúhlasení uznal, pristupovala podľa záveru okresného súdu aj výpoveď samotného štatutárneho zástupcu žalobcu p. Miroslava Jajcaya, ktorý uviedol, že oznámenia množstva a druhu vína spotrebovaného odberateľmi alebo zákazníkmi žalovaného boli oznamované žalobcovi telefonicky, písomne alebo elektronicky (č.l. 109). Výňatky z elektronickej komunikácie spoľahlivo preukázali, že si žalovaný splnil svoju zmluvnú povinnosť nahlásiť žalobcovi skutočné množstvo a druh spotrebovaného vína a v nadväznosti na to žalobca vystavil k tomu sa viažuce faktúry. K faktúram č. 1100351, 1100360, 1100480 a č. 1100572 preto označené výňatky z elektronickej komunikácie jednoznačne preukázali i vznik práva žalobcu na zaplatenie ceny zmluvného plnenia. K pohľadávke vyplývajúcej z faktúry č. 1200106 okresný súd zohľadnil čiastočnú úhradu v rozsahu 3.000 Eur dňa 9.6.2013 podľa č.l. 20 spisu, ktorou čiastočnou úhradou nastúpili účinky vyplývajúce z ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. K faktúram č. 1100386, 1200176 a č. 1200117 okresný súd poukázal na to, že žalovaný nevyvrátil domnienku existencie uznaného dlhu žalovaným vzhľadom na predložené Odsúhlasenie. K faktúre č. 1200176 okresný poukázal na to, že pohľadávka touto faktúrou vyúčtovaná bola zahrnutá do samotného Odsúhlasenia zostatkov z 23.1.2013, ale bola aj súčasťou Odsúhlasenia zo dňa 7.11.2012 (č.l. 99 spisu), ktoré síce neobsahovalo prejav uznania tohto záväzku, ale išlo nepochybne o listinný dôkaz svedčiaci záveru o existencii záväzku. Rovnako aj pohľadávka vyúčtovaná faktúrou č. 1200176 bola zahrnutá v celkovom zostatku záväzku vymedzenom v elektronickej komunikácii medzi sporovými stranami zo dňa 28.10.2013 (č.l. 104 spisu), keď žalovaný prostredníctvom Ing. F. A.alobcovi oznámil, že má záujem sa dohodnúť na vyplatení dlžnej čiastky 25.879,67 Eur v krátkej dobe. Okresný súd v súhrnnosti poukázal, že Odsúhlasenie zostatkov zo dňa 23.1.2013, zo dňa 7.11.2012, výňatok z označenej elektronickej komunikácie na č.l. 104 spisu, ktoré dôkazy predložil žalobca k tvrdeniu, že faktúra č. 1200176 a dodací list s číslom DL V 1200176 sa vzťahujú k sumarizácii neuhradených dodávok z obdobia trvania právneho vzťahu medzi sporovými stranami, preukázali dôvodnosť pohľadávky i pri vyúčtovanej faktúre č. 1200176 v sume 11.203,45 Eur. K tomuto záveru prijatému okresným súdom preto bolo irelevantné, že z obsahu svedeckej výpovede svedka p. F. X. vyplynulo, že dodací list k označenej faktúre, a to k faktúre č. 1200176 nepodpísal, ako aj vyjadrenia svedka P. E. o tom, že sa jedná o také množstvo vína, ktoré by žalovaný vo fakturovanom objeme nemal ani kde uskladniť. 4. Zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným okresný súd vyhodnotil ako atypickú obchodnú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorá zmluva mala znaky Kúpnej zmluvy podľa § 409 a nasledujúce ustanovenia Obchodného zákonníka a Komisionárskej zmluvy podľa § 577 a nasledujúce ustanovenia Obchodného zákonníka. Na strane žalobcu bol záväzok dodávať žalovanému víno a na druhej strane záväzok žalovaného zaplatiť za dodané víno po tom, ako bude dodané víno spotrebované v prevádzkach žalovaného a spotreba bude nahlásená žalobcovi a žalobca na to vystaví faktúru. Podľa obsahu tohto záväzku okresný súd zmluvu medzi žalobcom a žalovaným nehodnotil výlučne len ako dojednanie zmluvy komisionárskej, pretože v konaní nebolo tvrdené a ani dokazovaním preukázané dojednanie o všetkých podstatných náležitostiach, dohoda o ktorých je potrebná pre platný a účinný vznik komisionárskej zmluvy podľa § 577 a nasledujúce ustanovenia Obchodného zákonníka, a to predovšetkým záväzok žalovaného ako komisionára vo vlastnom mene pre žalobcu ako komitenta na jeho účet zariadiť určitú obchodnú záležitosť. V nadväznosti na to preto bez ďalšieho nedopadali na práva a povinnosti medzi žalobcom a žalovaným dojednané ich ústne uzatvorenou zmluvou práva a povinnosti, ktorých komplexná úprava je obsiahnutá v komisionárskej zmluve podľa § 577 a nasledujúce ustanovenia Obchodného zákonníka, a preto nedopadala na práva a povinnosti žalobcu a žalovaného ani úprava podľa § 588 Obchodného zákonníka. Po ukončení právneho vzťahu zmluvné strany postupovali tak, že žalovaný mal nespotrebované víno žalobcovi vrátiť. Žalovaným však nebol preukázaný konkrétny rozsah z hľadiska vyčíslenia hodnoty, v akom bolo víno žalobcovi pri ukončení právneho vzťahu vrátené, preto v tomto smere svoju dôkaznú povinnosť neuniesol. Listinné dôkazy, ktoré žalovaný predkladal - dodací list, ako aj príjemky - dodacie listy na č.l. 240 a nasledujúce spisu, žalobca namietal ich pravdivosť, po ktorej námietke žalovaný neuskutočnil žiadnu dôkaznú iniciatívu, ktorou by spoľahlivo preukázal konkrétny rozsah vína, ktoré bolo žalovaným žalobcovi vrátené v súvislosti s ukončením ich právneho vzťahu, preto okresný súd vychádzal z dôvodnosti pohľadávky žalobcu. Svedok p. P. E. vo vzťahu k tejto obrane žalovaného sa vyjadroval len všeobecne a uviedol informáciu, ktorú mal len z počutia od člena štatutárneho orgánu žalovaného Ing. Mihalika, podľa ktorého sa malo jednať o tovar v hodnote 7 až 7,5 tisíc Eur. Naviac, opätovne okresný súd zdôraznil, že niektoré zo žalovaným predložených dodacích listov boli opatrené dátumom z roku 2011 alebo 2012, teda ešte pred účinkami uznania Odsúhlasením a dodací list z č.l. 239 spisu, nebol vôbec opatrený dátumom dodania. Žalobca preto preukázal dôvodnosť uplatnenej pohľadávky na istinu, ktorej okresný súd žalobou vyhovel. 5. So splnením záväzku sa žalovaný dostal do omeškania. Okresný súd úrok z omeškania priznal odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti tej - ktorej faktúry až do zaplatenia, pri zohľadnení realizácie čiastočnej úhrady faktúry č. 1200106 v rozsahu 3.000 Eur k 9.6.2013, čo sa premietlo vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu. Vo vzťahu k faktúre č. 1200102, ktorá znela na 2.289,76 Eur, ktorá bola zahrnutá v Odsúhlasení zostatkov z 23.1.2013, táto v celom rozsahu bola zaplatená k 8.1.2013, preto žalobcovi bol priznaný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti až do momentu zaplatenia 7.1.2013. Pokiaľ nebola osobitná dohoda o výške sadzby úrokov z omeškania, okresný súd pri ustálení záveru o dôvodnosti uplatnenej výšky úroku z omeškania vychádzal z úpravy § 369 Obchodného zákonníka, po zohľadnení momentu vzniku omeškania žalovaného. 6. O náhrade trov súdneho konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30.06.2016. Dôvodne priznané trovy konania pozostávali zo súdneho poplatku za žalobu v sume 1.552,50 Eur a v rozsahu trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby: 1. prevzatie - príprava obhajoby z 8.7.2013, 2. písomné podanie na súd - žaloba z 31.7.2013, 3. písomné podanie týkajúce sa veci samej z 15.1.2014, 4. účasť na pojednávaní 23.1.2015, 5. účasť na pojednávaní 20.3.2015, 6. písomné podanie týkajúce sa veci samej z 21.5.2015, 7. účasť na pojednávaní 27.10.2015, 8. účasť na pojednávaní 24.11.2015, 9. účasť na pojednávaní 22.4.2016, 10. účasť na pojednávaní 27.5.2016, pri výške tarifnej odmeny za úkony právnej služby, okrem úkonu č. 9 á 419,94 Eur + tarifná odmena za úkon právnej služby č. 9 účasť na odročenom pojednávaní v rozsahu 1/4 tarifnej odmeny vo výške 104,99 Eur, vrátane režijného paušálu, náhrady za stratu času, cestovných náhrad tak, ako sú v tejto časti trovy vyšpecifikované v odôvodnení rozsudku okresného súdu, viažuceho sa k výrokovej časti o trovách súdneho konania podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. 7. Pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia za úkony právnej služby - označené ako ďalšia porada dňa 9.1.2014, 20.01.2015, 16.3.2015, 1.4.2015, 26.10.2015 a 29.10.2015 a 25.5.2016, okresný súd skonštatoval, že zo strany žalobcu nebolo možné vzhľadom na predložené potvrdenia o porade/rokovaní s klientom v zmysle č.l. 698 až 704 spisu skonštatovať predovšetkým vecnú súvislosť zrealizovanej porady s prebiehajúcim konaním, a to konkrétne s príslušným štádiom, v nadväznosti na čo nebolo možné vyhodnotiť trovy právneho zastúpenia, ktoré v súvislosti s realizáciou týchto úkonov právnej služby na strane žalobcu vznikli ako trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva, len na náhradu ktorých trov konania má sporová strana, ktorá je úspešná v konaní, právo. Neboli priznané trovy právneho zastúpenia v rozsahu tarifnej odmeny, režijného paušálu a DPH za úkon právnej služby písomné podanie týkajúce sa veci samej zo dňa 26.10.2015, písomné podanie zo dňa 19.11.2015 a písomné podanie zo dňa 27.5.2016, pretože tieto podania učinil žalobca z vlastnej iniciatívy, bez uloženej procesnej povinnosti zo strany okresného súdu a v ich obsahu len neúčelne rozčlenil svoju argumentáciu na argumentáciu v písomnej podobe podľa týchto podaní a následnú argumentáciu na najbližšom časovo vždy s krátkym odstupom nasledujúcom pojednávaní, kde mal priestor túto argumentáciu uviesť. Pokiaľ aj v obsahu týchto podaní bola okrem zhrnutia vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia zo strany žalobcu uvádzaná nová argumentácia, nebol vzhľadom na krátky časový odstup od najbližšieho pojednávania pri predložení týchto podaní okresnému súdu daný žalovanému dostatočný priestor na reakciu na tieto podania vo forme písomného podania, ale až na najbližšom bezprostredne nasledujúcom pojednávaní. Vzhľadom k týmto časovým súvislostiam, ktoré okresný súd zdôraznil, a to písomné podanie zo dňa 26.10.2015, bolo učinené pred pojednávaním dňa 27.10.2015, písomné podanie zo dňa 19.11.2015 bolo uskutočnené pred pojednávaním zo dňa 24.11.2015 a písomné podanie zo dňa 27.5.2016 bolo datované rovnakým dátumom ako pojednávanie dňa 27.5.2016, nebolo možné podľa záveru okresného súdu tieto trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli v súvislosti s realizáciou týchto úkonov, vyhodnotiť ako trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva, len na ktoré sporová strana úspešná v konaní má nárok na ich náhradu. 8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. Namietal, že podľa výsledkov dokazovania okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný zdôraznil, že na právnu kvalifikáciu záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o komisionárskej zmluve, t.j. ust. § 577 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalovaný mal povinnosť zaplatiť žalobcovi len za spotrebovaný tovar a nie dodaný, čo potvrdil sám žalobca a jeho právny zástupca na pojednávaní dňa 20.03.2015 a 21.05.2015. Okresný súd mal vychádzať z úpravy zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania a svoje závery neoprieť len o list zo dňa 21.01.2013 podpísaný Ing. F. A.. Pokiaľ ide o list, a to „Odsúhlasenie zostatkov", žalovaný uviedol, že sa nejedná o uznanie záväzku žalovaného voči žalobcovi a tento úkon je potrebné vykladať podľa ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, že vôľou zo strany vypočutej svedkyne Ing. F. A. nebolo uznať záväzok, ale len vykonať evidenciu došlých faktúr. Uvedené bolo nesprávne okresným súdom posúdené, s poukazom aj na ust. § 29 ods. 1, § 31 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Žalovaný zdôraznil, že ani pracovná náplň p. F. A. neobsahuje oprávnenie uznávať záväzky. Zamestnankyňa žalovaného, a to Ing. F. A., ktorá podpísala list dňa 21.01.2013, nebola oprávnená na uznanie záväzkov, pretože táto kompetencia patrí do právomoci štatutárneho zástupcu spoločnosti, alebo osoby, prostredníctvom ktorej spoločnosť koná, čo mohol a musí žalobca vedieť. Žalovaný súčasne poukázal na ust. § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením okresného súdu, že by žalovaný nepreukázal, že svedkyňa Ing. F. A. nebola oprávnená na realizáciu právneho úkonu uznania záväzku, ako to vyplýva z Odsúhlasenia záväzkov. Žalovaný doložil okresnému súdu pracovnú zmluvu s náplňou práce p. Ing. F. A., vypovedala Ing. F. A. a vypovedal Ing. Jozef Mihálik, p. F. X.. Z týchto dôkazov jasne vyplynulo, že Ing. F. A. nemala oprávnenie za žalovaného uznávať záväzky. Žalovaný pred okresným súdom riadne preukázal, že žalobca mohol a musel vedieť, že Ing. A. nebola oprávnená uznávať záväzky, nie je štatutárnym zástupcom žalovaného, nemá miesto výkonu práce v dotknutých prevádzkarňach a ani sa nezúčastňuje na ich činnosti, a na takýto úkon nebola žiadnym zo štatutárnych zástupcov splnomocnená. Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že preukázal to, že záväzok nevznikol. Žalovaný považoval za podstatné to, že Ing. F. A. sama osobne kontrolu a dôvodnosť fakturácie žalobcu či už v sklade alebo kontrolu prostredníctvom údajov o spotrebe nepreverovala. Podstatné je aj to, že dodací list, na základe ktorého žalobca žiadal uhradiť sumu 11.203,45 Eur k faktúre č. 1200176 nepodpísal zamestnanec žalovaného, a tým záväzok žalovaného nevznikol. Dodací list č. DLV1200176 k faktúre č. 1200176 predložený žalobcom bol s dátumom 01.05.2012, keď p. F. X. jasne okresnému súdu uviedol, že ani nebol v práci, keďže bol štátny sviatok. Nebolo ani vykonané vysporiadanie tovarových zostatkov pri ukončení spolupráce medzi žalobcom a žalovaným. Ing. F. A. neprichádzala do styku s informáciami o dôvode a oprávnenosti požiadaviek úhrady za faktúry, ich oprávnenosť. Ing. F. A. preto mohla žalobcu informovať len o evidovaní faktúr, na čo bola oprávnená. 9. Okresný súd neprihliadol na skutočnosť, že žalobca nepredložil žiadne doklady k faktúram č. 1100386, č. 1200117 a č. 120016 a dodací list predložený k faktúre č. 1200176, č. DLV1200176 nebol podpísaný zamestnancom žalovaného, pričom nie všetky dodatočne predložené dodacie listy obsahovali podpis žalovaného, prípadne neobsahovali pečiatku žalovaného, čo žalovaný v konaní namietal. V súvislosti s ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka okresný súd neprihliadol na skutočnosť, že žalovaný svedeckou výpoveďou p. F. X. preukázal, že žalobca predložil okresnému súdu dodací list, na základe ktorého vystavil faktúru a tvrdil, že bol podpísaný p. X., ktorý mal vysporiadať tovarové zostatky pri ukončení spolupráce medzi účastníkmi dňa 01.05.2012, t.j. v deň štátneho sviatku, keď p. X. ani nebol v práci. Súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že žalobca predkladá dôkazy, ktoré sa nezakladajú na pravde, svedeckú výpoveď p. F. X., z ktorej vyplýva, že dodací list k faktúre č. 1200176 nepodpísal p. F. X., označil vo vzťahu k záverom za irelevantnú, a takisto nezohľadnil skutočnosť, že žalobcom dodatočne predložené dodacie listy obsahujú dodacie listy nepodpísané žalovaným alebo jeho zamestnancom, prípadne sú bez pečiatky. Okresný súd nezohľadnil ani výpoveď svedka p. P. E., ktorý jasne okresnému súdu spolu s p. F. X. potvrdili, že nespotrebovaný tovar žalovaný žalobcovi po skončení zmluvného vzťahu vrátil, o čom žalovaný predložil doklady, a to dodací list zo dňa 11.10.2013 a 10.11.2013 podpísané žalobcom. Žalovaný zdôraznil, že suma na dodacom liste č. DLV 1200176 sa nezhoduje so sumárom predloženým žalovaným. Svedkovia p. F. X. a p. P. E. potvrdili, že faktúry, ktorých úhradu v spore žalobca požadoval, boli vystavené na množstvo vína, ktoré fyzicky ani žalovaný nemohol mať na sklade a nemohol ho spotrebovať, keďže sa jedná o neúmerne veľké množstvá, najmä čo sa týka faktúry č. 1200176 na sumu 11.203,45 Eur a faktúry č. 1200106 na sumu 7.211,60 Eur. V súvislosti s konaním pred okresným súdom žalovaný poukázal na zavinené konanie žalobcu, ktoré sa prejavilo na pojednávaniach dňa 23.01.2015, 27.10.2015, 24.11.2015 a 27.05.2016, za ktoré nie je žalovanému zrejmé, prečo súd prvej inštancie priznal žalobcovi trovy konania vrátane cestovných náhrad, súvisiacich s pojednávaniami. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 10. V zákonnej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca, ktoré sa týkalo výrokovej časti o náhrade trov právneho zastúpenia. Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý namiesto 11.432,31 Eur priznal len 6.292,32 Eur. Vo vzťahu k nepriznaniu tarifnej odmeny za úkony právnej služby, ktoré sa týkali písomných podaní zo dňa 26.10.2015, z 19.11.2015, z 27.05.2016, žalobca uviedol, že ak sa okresnému súdu javila žalobcova argumentácia dostatočná, tak nebolo potrebné na preukazovanie jeho nároku vykonať ďalšie dôkazy. Okresný súd mal postupovať v tom zmysle, aby uviedol, ktoré skutočnosti považuje za sporné a ktoré nie, aby strany sporu potom prípadné úkony smerovali len na tieto sporné skutočnosti. Okresný súd takto neučinil, a preto žalobca bol nútený zo svojej iniciatívy viesť spor tak, aby využil všetky procesné prostriedky útoku na to, aby preukázal svoj legitímny nárok, k čomu smerovali aj jednotlivé písomné podania žalobcu. V podstate v konečnom dôsledku okresný súd rozhodol o nároku žalobcu aj na základe písomných podaní žalobcu, súčasťou ktorých bolo množstvo dôkazov, ktoré preukazovali opodstatnenosť žalobcovho nároku. Písomné podanie z 26.10.2015 bolo uskutočnené bezodkladne ako reakcia na podanie žalovaného zo dňa 23.10.2015, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 26.10.2015, v ktorom sa žalobca vyjadril ku všetkým argumentom žalovaného. Žalobca nesúhlasil so záverom okresného súdu, ktorý uviedol, že mal právo a možnosť sa vyjadriť na pojednávaní, keďže strana sporu nemá možnosť tak kvalifikovaného prednesu, ako to umožňuje písomný styk. Nemožno považovať za spravodlivé ani nepriznanie odmeny za písomné podanie zo dňa 19.11.2015, ak okresný súd vo svojom rozhodnutí poukáže práve na toto vyjadrenie k posudzovaniu dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie pohľadávky a neskôr toto podanie vyhodnotí ako neúčelné, naviac, keď toto vyjadrenie obsahovalo nové skutočnosti, ktoré mali potvrdiť argumentáciu žalobcu vo vzťahu k dodávkam tovaru do prevádzky Trnava, o spornosti ktorej sa počas celého konania viedla najväčšia dilema a z ktorej vychádza prevažná časť žalobcovho nároku. Predmetné podanie má 167 listov (nie strán). Pokiaľ aj okresný súd uviedol, že toto podanie bolo uskutočnené pred pojednávaním dňa 24.11.2015, tak toto pojednávanie bolo náhle ukončené z dôvodu vyhlásenia evakuácie osôb z budovy okresného súdu odôvodnenej uložením bomby v tejto budove, pričom okresný súd vyzval strany a svedka, aby urýchlene opustili budovu súdu, a odročil pojednávanie. Na základe tohto stavu preto žalovaný mal možnosť reagovať na toto podanie, a to i písomne, absolútne v dostatočnej lehote a koniec koncov až do skončenia konania pred okresným súdom. Podanie zo dňa 27.05.2016 bolo doložené krátkou cestou priamo na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, avšak toto písomné vyhotovenie záverečnej reči slúžilo na zhrnutie podstatnej argumentácie žalobcu, ktorá bola vedená v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. 11. Žalobca v odvolaní k nepriznaniu odmeny k poradám s klientom mal za to, že okresný súd nesprávne vyhodnotil tieto úkony ako nepreskúmateľné a v tomto smere neúčelné pre uplatňovanie a bránenie práva. Úkony právnych porád podľa názoru žalobcu boli jednoznačne vymedzené a upravené vyhláškou č. 655/2004 Z.z.. Opodstatnenosť ich vykonania vychádza z potreby nutnej súčinnosti advokáta a klienta, bez ktorej by advokát len s veľkými ťažkosťami dokázal úspešne uplatňovať alebo brániť práva tohto klienta. Ohľadne nemožnosti preskúmania potvrdení o porade, predložených žalobcom žalobca uviedol, že za správne ako preukázať tieto úkony právnej služby možno považovať práve uvedené potvrdenia. Porada môže byť zachytená a preukázaná len určitou zápisnicou o takejto porade. Žalobca mal za to, že je v rozpore so zákonom č. 586/2003 Z.z. o advokácii, najmä s ohľadom na povinnosť zachovávať mlčanlivosť, takúto zápisnicu, ktorá obsahuje záznam z porady s klientom predkladať tretej osobe. Je pravdou, že na uvedené by sa advokát mohol dať pozbaviť mlčanlivosti, to však nevylučuje tú skutočnosť, že advokát má povinnosť zachovať mlčanlivosť napriek tomu, že ho nej klient pozbavil. Porada s klientom sa preukazuje práve takým potvrdením, ktoré bolo predložené okresnému súdu, preto je potrebné aj za tieto úkony priznať odmenu. Tieto úkony žalovaný nikdy nenamietal. Žalobca zdôraznil, že rokovaní bolo niekoľkonásobne viac, pričom v rámci vyčíslenia boli uplatnené len tie, na ktoré existoval zákonný nárok. Žalobca žiadal preto rozhodnutie okresného súdu v napadnutom výroku o trovách právneho zastúpenia zmeniť tak, že žalobcovi bude priznaný nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 11.432,31 Eur spolu s priznaním trov odvolacieho konania. 12. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 03.10.2016. Žalobca zdôraznil, že uplatňovaný nárok v spore vychádza z Odsúhlasenia zostatkov zo dňa 21.01.2013, resp. zo dňa 23.01.2013, súčasťou ktorého bolo i uznanie záväzku. Okresný súd správne konštatoval, že ide o platné a účinné uznanie záväzku, čím sa dôkazné bremeno obrátilo na žalovaného. Podľa žalobcu rozsudok mohol byť vynesený už po pojednávaní konanom dňa 20.03.2015, na ktorom ako svedok bola vypočutá svedkyňa pani F. A.. Napriek uvedenému okresný súd pokračoval v súdnom konaní, v rámci ktorého bol daný priestor na využitie všetkých prostriedkov procesnej obrany a útoku, ako i priestor na uplatnenie a bránenie práva, pričom sporové strany svojimi písomnými vyjadreniami a ústnymi prednesmi mali potvrdiť, resp. vyvrátiť opodstatnenosť žalovaného nároku. Žalobca neuplatňoval svoj nárok titulom neuhradenia faktúr za dodaný tovar, ale titulom uznania záväzku podľa ust. § 323 Obchodného zákonníka. Práve táto skutočnosť založila osobitný charakter daného sporu (procesnoprávnej, hmotnoprávnej domnienky), daný ust. § 133 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, resp. § 192 CSP. Žalobca poukázal na ust. § 577 Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o komisionársku zmluvu, tak v nej musí byť vyjadrená odplatnosť, t.j. záväzok komitenta zaplatiť odplatu. Práve odplatnosť, čiže zaplatenie odplaty vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným absentuje. O komisionárskej zmluve by bolo možné hovoriť len v prípade, ak by žalovaný predával tovar za cenu stanovenú žalobcom, pričom žalobca by za takúto činnosť zaplatil žalovanému odplatu, resp. odmenu, ktorá by sa určovala napr. ako paušálna odmena, podielová (percentuálna) odmena a pod.. Takýto vzťah medzi žalobcom a žalovaným nikdy nebol. Vzhľadom k skutkovému stavu vyplynulo, že medzi žalobcom a žalovaným existoval inominátny záväzok, ktorý vychádzal z kúpnej zmluvy s osobitným dojednaním v súvislosti so zaplatením kúpnej ceny, ktorej splatnosť sa odkladá po tom, ako kupujúci predá vec - tovar tretej osobe. Žalobca poukázal na Odsúhlasenie záväzkov zo dňa 21.01.2013, resp. 23.01.2013, ktoré obsahuje osobitú klauzulu s odkazom na uznanie záväzku podľa Obchodného zákonníka. Suma 31.169,46 Eur bola suma, ktorú žalovaný uznal a následne z nej aj uhradil časť svojho uznaného záväzku, tak ako bolo preukázané žalobcom, keď žalovaný zaplatil žalobcovi jeho nárok vyplývajúci z faktúry č. 1200102 vo výške 2.289,79 Eur a nárok vyplývajúci z faktúry č. 1200106 vo výške 3.000 Eur. Žalobca upriamil pozornosť na dôkaz Odsúhlasenia záväzkov k 07.11.2012 zo dňa 07.11.2012, ako aj na dôkaz Odsúhlasenie záväzkov zo dňa 21.01.2013, resp. 23.01.2013 v kontexte s výpoveďou svedka žalovaného p. F. A. na pojednávaní dňa 20.03.2015, ktorá uviedla, že tento doklad podpísala v rámci svojej praxe v januári 2013, keďže za žalovaného takéto doklady podpisovala. To, že F. A. bola oprávnená a poverená na podpisovanie takýchto úkonov, vyplýva z dojednaného druhu práce: finančný kontrolór s charakteristikou centrálne riadenie, zabezpečovanie a koordinácia finančných a účtovných operácií, rozpočtov, finančného plánu, kontroling a reporting. Žalobca poukázal na ust. § 16 Obchodného zákonníka, § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z výpovede p. F. A., ako i z obsahu jej pracovnej náplne je zrejmé, že bola oprávnená na úkon uznania záväzku za žalovaného. K svedeckým výpovediam žalobca poukázal na p. F. X., keď nie je žiadna vedomosť o tom, že by p. F. X. sa vyjadroval k oprávneniu, resp. povereniu pani F. A. na uznanie záväzku. Výpoveď pána Jozefa Mihálika sa konala až na ďalšom pojednávaní, teda ani nie bezprostredne, ale až s odstupom času k výpovedi pani F. A. a prirodzene bola tak ovplyvnená a mohla smerovať k tomu aby narušila jednoznačnosť jej výpovede, čo sa však nestalo. Z výpovede tohto svedka s ohľadom na otázky žalobcu bolo zrejmé, že o všetkých krokoch pani F. A. vedel, predovšetkým z toho dôvodu, že bol vždy v kópii e-mailov, v ktorých pani F. A. komunikovala so žalobcom a nepodnikol žiaden krok, ktorým by sa pokúsil zvrátiť jej konanie. Pokiaľ ide o Odsúhlasenie zostatkov zo dňa 21.01.2013, resp. zo dňa 23.01.2013, súčasťou ktorého bolo i uznanie záväzku, tak táto listina bola adresovaná nie pani F. A., ale priamo žalovanému, t.j. spoločnosti PANORÁMA ŠPORT HOTEL, a.s., a to formou listu, pričom tento list sa vrátil podpísaný žalobcovi rovnako od žalovaného, t.j. spoločnosti PANORÁMA ŠPORT HOTEL, a.s., resp. z adresy jej sídla. V súvislosti s platným, ale i účinným uznaním záväzku žalobca poukázal na ust. § 16 Obchodného zákonníka a predovšetkým na právnu úpravu § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o spornosť dodacieho listu DLV 1200176, tak táto sa netýka celkového nároku žalobcu, ale len jeho menšej časti. Žalobca zdôraznil, že uvedený dodací list DLV 12000176 podľa jeho názoru podpísal práve p. F. X., ktorý sa vyjadroval aj na pojednávaní dňa 20.03.2015 tak, že uvedený podpis vyzerá ako jeho podpis, i keď samotnú signáciu dodacieho listu spochybnil. Žalobca má za to, že svedecká výpoveď tohto svedka nie je vierohodná, pretože svedok mohol byť ovplyvnený, nakoľko bol v tom čase zamestnancom žalovaného. Existenciu podpisu na dodacom liste DLV 1200176 žalobca počas celého konania chápal a v súčasnosti i chápe len ako jeden z množstva dôkazov, ktoré mali a majú potvrdiť opodstatnenosť žalobcovho nároku v tomto spore. V rámci súhrnnosti dôkazov bolo preukázané, že žalobca predmetný tovar žalovanému dodal. Absencia podpisu p. F. X. nijako neovplyvňuje celkový základ nároku žalobcu, keďže nemožno jednoznačne vylúčiť, že dodací list DLV 1200176 podpísal pán F. X. a navyše sú tu ďalšie dôkazy, ktoré potvrdzujú opodstatnenosť nároku krytého predmetným dodacím listom, resp. faktúrou, ako i legitímnosť celkového nároku žalobcu. K výpovedi svedka p. F. X.alobca uviedol, že v žiadnej z výpovedí sa svedok F. X. nevyjadroval k tomu, že by nespotrebovaný tovar žalovaný žalobcovi vrátil. Na tomto mieste žalovaný úmyselne zavádza, čo možno jednoznačne potvrdiť oboznámením sa s výpoveďou svedka pána F. X. na konaní zo dňa 20.03.2015. K výpovedi pána P. E.alobca poznamenal, že pán P. E. si skutočnosti vyplývajúce z predmetného sporu skoro vôbec nepamätal, a keď áno, tak len sprostredkovane od pána Jozefa Mihálika. Pán E. sa nevedel vyjadriť ku konkrétnemu množstvu tovaru, pokiaľ ide o počet fliaš ani k jeho finančnému vyjadreniu. Takisto je zavádzajúce zo strany žalovaného tvrdenie, že žalovaný predložil doklady - dodací list zo dňa 11.10.2013 a 10.11.2013, ktoré mali byť podpísané žalobcom, keďže ide o nepravdu, nakoľko zástupca žalobcu pán Miroslav Jajcay jednoznačne uviedol, že ...„Pokiaľ ide o doklady, ktoré mi boli dané k nahliadnutiu, nikde nie je na nich môj podpis" (zápisnica zo dňa 27.10.2015). Žalobca žiadal rozsudok vo veci samej potvrdiť a v časti trov právneho zastúpenia zmeniť tak, že žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania, a to trov právneho zastúpenia vo výške 11.432,31 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu. 13. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 03.10.2016 zaslal stanovisko žalovaný v podaní zo dňa 09.11.2016 (č.l. 778 - 780 spisu). Žalovaný poukázal na ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Žalovaný poukázal na to, že výpoveďou p. X. bolo preukázané, že faktúra č. 1200176 zo dňa 01.05.2012 vo výške 11.203,45 Eur nebola podpísaná žiadnym zo zamestnancov alebo poverených osôb žalovaného. Dôkaz predložený žalobcom - faktúra č. 1200176 zo dňa 01.05.2012 vo výške 11.203,45 Eur, o ktorej žalobca tvrdil, že je podpísaná p. X., v konaní bol preukázaný opak. Jeho tvrdenie, že absencia podpisu p. X. na faktúre č. 1200176 nijakým spôsobom neovplyvnila celkový nárok žalobcu, keďže žalobca má za to, že preukázal opodstatnenosť faktúry vo výške 11.203,45 Eur, je zavádzajúce a neopodstatnené. Žalobcom predložené doklady boli neúplné, dodacie listy sú bez podpisu alebo pečiatky a suma 11.203,45 Eur, ktorú žalobca požaduje uhradiť, je neodôvodnená. Vyjadrenie zo dňa 03.10.2016 uskutočnené žalobcom k odvolaniu žalovaného predstavuje porušenie ust. § 366 CSP, pretože žalobca prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom ich uplatniť mohol. Vo svojom vyjadrení žalobca spochybňuje svedeckú výpoveď p. X. a podpis bez pečiatky na faktúre č. 1200176 považuje za podpis práve p. X.. Podľa ust. § 366 CSP a skutočnosti, že žalobca sa mal možnosť v konaní pred súdom prvej inštancie vyjadriť k výpovedi p. X., pričom nikdy netvrdil, že svedeckú výpoveď p. X. spochybňuje, rovnako ako jeho vierohodnosť, tak na jeho doplňujúce stanovisko vo vyjadrení k odvolaniu nemožno prihliadať. Počas konania pred okresným súdom žalovaný od žalobcu žiadal predložiť dodacie listy a e-mailovú komunikáciu ku faktúre č. 1100386 zo dňa 03.10.2011 vo výške 629.77 Eur a faktúre č. 1200117 zo dňa 21.03.2012 vo výške 126,43 Eur a faktúre č. 1200106 zo dňa 12.03.2012 vo výške 7.211,60 Eur, čo však žalobca neurobil. Vzhľadom k uvedenému žalobca požadoval úhradu týchto faktúr bez právneho dôvodu. K právnej kvalifikácii vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, t.j. predaj na základe komisionárskej zmluvy podľa § 577 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka sa žalovaný písomne vyjadril dňa 05.04.2016. Žalobca mal možnosť sa k tejto právnej kvalifikácii vyjadriť v konaní pred okresným súdom, čo však neurobil a v odvolacom konaní znova uvádza prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neuplatnené v konaní pred okresným súdom. Konanie žalobcu je tak v rozpore s ust. § 366 CSP. V konaní bolo preukázané, že p. A. nebola oprávnená na uznanie záväzku, čo vyplynulo jednak z pracovnej zmluvy p. A. a taktiež z vyjadrenia p. Ing. Jozefa Mihálika na pojednávaní dňa 27.10.2015. Pani F. A. nekontrolovala realizáciu plnenia a taktiež ju nebola poverená odsúhlasiť. Do jej kompetencie spadala jedine evidencia faktúr, pokiaľ bola faktúra zaevidovaná, p. A. odsúhlasila jej evidenciu. Tvrdenia žalobcu, že listina „Odsúhlasenie záväzkov" nebola adresovaná p. A., ale žalovanému, predstavujú prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného konal v rozpore s ust. § 366 CSP. Takisto žalobca vo vyjadrení spochybňuje výpoveď p. Mihálika, pričom mal možnosť v konaní pred súdom na prvom stupni sa vyjadriť k výpovedi p. Mihálika, čo však neurobil. Opätovne aj v tomto smere žalobca porušil ust. § 366 CSP. Žalobca nerešpektuje ust. § 366 CSP a svojim konaním sa snaží iba zneprehľadniť celý spor. 14. Stanovisko žalovaného zo dňa 09.11.2016, označené ako „Vyjadrenie žalovaného" bolo postupom okresného súdu doručené zástupcovi žalobcu v zmysle doručenky na č.l. 781 spisu dňa 07.12.2016 v spojení s podaním okresného súdu zo dňa 14.12.2016 (č.l. 785 spisu), doručeným dňa 19.12.2016 zástupcovi žalobcu podľa doručenky na č.l. 785 rub spisu. K tomuto vyjadreniu žalovaného zo dňa 09.11.2016 zaslal vyjadrenie žalobca podaním zo dňa 27.12.2016 (č.l. 791 - 793 spisu). Vo vzťahu k ust. § 366 CSP žalobca uviedol, že prostriedky procesného útoku a obrany v súlade s ust. § 149 CSP možno vo vzťahu k osobe žalobcu zúžiť len na prostriedky procesného útoku. Predovšetkým sa za prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nepovažujú vyjadrenia strán k právnej stránke veci a vyjadrenia k tomu, ako má súd vyhodnotiť vykonané dôkazy. Predmetné potvrdzuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ako aj zásadu, že súd pozná právo. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nemôže v odvolaní použiť odvolateľ, v danom prípade žalovaný. Žalobca preto mal za to, že vo vzťahu k nemu je aplikácia ust. § 366 CSP vylúčená a neobstoja preto závery žalovaného. Žalobca zotrval na svojom návrhu potvrdenia rozsudku okresného súdu vo veci samej a v časti trov právneho zastúpenia zmeniť tak, že žalobcovi bude priznaný nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 11.432,31 Eur. 15. Právnej zástupkyni žalovaného podaním okresného súdu zo dňa 20.09.2016 bolo odvolanie žalobcu do trov právneho zastúpenia doručené na vedomie dňa 23.9.2016 (doručenka na č.l. 749 spisu). 16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP") prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, žalovaného podľa ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 17. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/11/2017-800 zo dňa 15.05.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 13.06.2017 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline za akceptovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP. 18. Krajský súd poukazuje na to, že v odvolacom konaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie za aplikácie ust. § 383 CSP, keďže mal za to, že pre posúdenie uplatnenej pohľadávky žalobcu, ako aj obrany žalovaného boli v dostatočnom rozsahu vykonané dôkazy za dôkaznej povinnosti sporových strán. Súčasne v odvolacom konaní bolo prihliadané len na tie dôkazy, tvrdenia, ktoré boli uplatnené zo strany sporových strán do momentu rozhodnutia súdom prvej inštancie, keďže nebol preukázaný žiaden z dôvodov v zmysle ust. § 366 písm. a) až d) CSP, aby v odvolacom konaní použité prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany boli vzaté do úvahy. Za dôslednej aplikácie ust. § 366 CSP preto v konaní pred krajským súdom nebolo prihliadané na novoty v odvolacom konaní, čo sa týkalo aj tvrdení nepoužitých žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie a vyjadrených až v odvolacom konaní pri vyjadrovaní sa k odvolaniu žalovaného. 19. Primárne krajský súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné ani žiaduce, aby v odvolacom konaní krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia opätovne zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril okresný súd v napadnutom rozsudku a s ktorými sa krajský súd stotožňuje, keďže je postačujúce na ne len odkázať. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, pokiaľ sa odvolací súd stotožní s rozhodnutím okresného súdu, tak pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Za použitia ust. § 387 ods. 2 CSP len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia tak vo veci samej, ako aj v náhrade trov právneho zastúpenia, k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaného je potrebné zvýrazniť, že ani jeden z odvolacích dôvodov nebol relevantný k tomu, aby vo vyvolanom odvolacom konaní došlo v dotknutých výrokových častiach rozhodnutia okresného súdu k jeho zmene, prípadne k zrušeniu a vráteniu veci okresnému súdu na ďalšie konanie. 20. Vo väzbe k vymedzenému nároku žalobcu žalobca poukázal na jednotlivé listinné dôkazy, a to faktúry, dodacie listy, e-mailovú komunikáciu, vykonané výpovede svedkov, v súhrnnosti ktorých dôkazov bola preukázaná pohľadávka žalobcu na cenu tovaru, existencia ktorej pohľadávky bola uznaná žalovaným úkonom Odsúhlasenia zostatkov zo dňa 21.01.2013, resp. zo dňa 23.01.2013, uskutočneného osobou konajúcou za žalovaného, a to Ing. F. A.. Na základe odvolacích dôvodov žalovaného, smerujúcich do výrokovej časti veci samej a dôkazov vykonaných pred okresným súdom, bolo potrebné opätovne zodpovedať otázku, či úkon Odsúhlasenia zostatkov zo dňa 21.01.2013, resp. z 23.01.2013, ktorý sa vzťahoval na uplatnenú pohľadávku žalobcu v súdnom spore, je úkonom uznania v zmysle ust. § 323 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva hmotno-právna domnienka existencie uznaného záväzku, za stavu ktorej hmotno-právnej domnienky potom dôkazné bremeno prechádza na žalovaného, t.j. preukázať, že v rozsahu uznaného záväzku takýto záväzok neexistoval. 21. Krajský súd vo vzťahu k úkonu Odsúhlasenia zostatkov zo dňa 21.01.2013, resp. z 23.01.2013 sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovým zistením, ako aj právnym záverom vykonaným súdom prvej inštancie. V Odsúhlasení zostatkov jednotlivo vyjadrené faktúry, z ktorých bola uplatnená pohľadávka žalobcu v súdnom konaní, došlo k relevantnému uznaniu záväzku žalovaným, ak v úkone Odsúhlasenia zostatkov je vyjadrené v texte, že podľa ust. § 323 Obchodného zákonníka žalovaný uznáva záväzky vo výške 31.169,46 Eur voči žalobcovi. Úkon Odsúhlasenia zostatkov z 21.01.2013, resp. z 23.01.2013 (ďalej len „Odsúhlasenie zostatkov"), ktorý úkon v sebe obsahuje aj úkon uznania, bol uznaním, ktoré za žalovaného, ak vykonala Ing. F. A., tak išlo o osobu oprávnenú na konanie za žalovaného aj pre takéto vyjadrenie uznania. Tento záver, ktorý vyslovil okresný súd a v rámci odvolacieho konania potvrdil aj krajský súd, vyplýva z celkového správania a vystupovania Ing. F. A. za žalovaného, z pracovnej zmluvy Ing. F. A. a zo samotnej výpovede svedkyne Ing. F. A. na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 20.03.2015, keď potvrdila, že v účtovníctve žalovaného je faktúra zavedená, ak prejde celým procesom odkontrolovania z hľadiska realizácie dodávky, odsúhlasenia spravidla skladníkom a cestou manažéra žalovaného. Tak to malo byť aj v mesiaci január 2013, že faktúry, resp. nároky z faktúr prešli procesom odkontrolovania žalovaným a až potom boli v účtovníctve žalovaného zaevidované. Ďalej svedkyňa Ing. F. A. potvrdila, že takéto doklady, ako je aj Odsúhlasenie zostatkov, v rámci svojej praxe aj v mesiaci január 2013 za žalovaného podpisovala, ako aj, že doklad Odsúhlasenia zostatkov svedčí o tom, že v účtovníctve žalovaného zaúčtovaná faktúra, ktorá bola uvedená v Odsúhlasení zostatkov, prešla celým procesom odkontrolovania žalovaným a až potom boli faktúry v účtovníctve žalovaného zaevidované. Okresný súd vecne správne uzavrel, že úkon Odsúhlasenia zostatkov, ktorý v sebe obsahuje aj úkon uznania, ktorý uskutočnila za žalovaného Ing. F. A., je úkonom, z ktorého bol preukázaný nárok žalobcu, t.j. existencia záväzku žalovaného, vyplývajúca z tohto úkonu Odsúhlasenia zostatkov, bola preukázaná. Žalovaný opak nepreukázal, resp. nevyvrátil existenciu ním uznaného záväzku, a to v celom rade vykonaných dôkazov pred okresným súdom. 22. Vecne správne postupoval okresný súd, ak k tvrdenej pohľadávke žalobcu a použitej obrane žalovaným bolo sporovým stranám umožnené označiť dôkazy, ktoré boli v konaní pred súdom prvej inštancie vykonané. K existencii žalovaným uznaného záväzku, ktorý mal voči žalobcovi, pristupovala aj e-mailová komunikácia nachádzajúca sa na č.l. 104 spisu, na ktorú poukázal aj okresný súd, z ktorej komunikácie za žalovaného Ing. F. A. vyplýva, že sa potvrdzuje aktuálny dlh žalovaného voči žalobcovi 25.879,67 Eur, ktorá suma predstavovala žalobou uplatnenú pohľadávku žalobcom, s vyjadrením za žalovaného, že tento má záujem sa dohodnúť na vyplatení dlžnej čiastky v krátkej dobe. To, že Ing. F. A. bola oprávnená za žalovaného uznať záväzok voči žalobcovi, vyplývalo aj zo samotnej pracovnej zmluvy, na ktorú poukázal okresný súd v rovine „druh práce" ako finančný kontrolór, s dojednanou zodpovednosťou podľa pracovnej náplne. 23. Pokiaľ v rovine neexistencie uznaného záväzku na strane žalovaného žalovaný opätovne v odvolacom konaní zdôraznil poukaz na dodací list č. DLV 1200176 k faktúre č. 1200176 vo výške 11.203,45 Eur, ktorý nebol podpísaný p. F. X., naviac, keď dodací list predložený žalobcom bol s dátumom 01.05.2012, keď p. F. X. pred okresným súdom uviedol, že ani nebol v práci, keďže bol štátny sviatok, tak k tomuto krajský súd uvádza, že táto obrana nevyvrátila existenciu uznaného záväzku žalovaným v zmysle Odsúhlasenia zostatkov, ktoré bolo z dátumu 21.01.2013, resp. 23.01.2013, t.j. z dátumu, ktorý nasledoval po dátume 01.05.2012, ak v rámci tohto úkonu Odsúhlasenia zostatkov ako vyhodnoteného relevantného úkonu uznania záväzku žalovaným svedkyňa Ing. F. A. v konaní pri tomto úkone Odsúhlasenia zostatkov za žalovaného na pojednávaní pred okresným súdom dňa 20.03.2015 uviedla, že práve tento doklad Odsúhlasenia zostatkov svedčí o tom, že uvedené faktúry prešli celým procesom kontrolovania, potvrdením skladníkom, manažérom, t.j. faktúra prešla celým procesom odkontrolovania z hľadiska realizácie dodávky, odsúhlasenia skladníkom, odsúhlasením cestou manažéra žalovaného. Obrana žalovaného v tvrdení nepodpísania dodacieho listu k faktúre č. 1200176 p. F. X. s dátumom 01.05.2012 nemohla byť vzatá do úvahy ako vyvrátenie existencie uznaného záväzku, ak k úkonu uznania záväzku - Odsúhlasenia zostatkov došlo v termíne, ktorý nasledoval za 01.05.2012, t.j. Odsúhlasenie zostatkov zo dňa 21.01.2013, resp. zn. 23.01.2013, ktorému Odsúhlaseniu zostatkov podľa výpovede svedkyne Ing. F. A. predchádzal celý proces odkontrolovania z hľadiska realizácie dodávky, odsúhlasenia spravidla skladníkom aj cestou manažéra žalovaného a ak až faktúry prešli procesom odkontrolovania žalovaného, až potom boli v účtovníctve žalovaného zaevidované, čo sa udialo podľa výpovede svedkyne Ing. F. A., aj v mesiaci január 2013, v ktorom mesiaci došlo k Odsúhlaseniu zostatkov žalovaným, v ktorom bola uvedená faktúra č. 1200176, ku ktorej sa mal vzťahovať dodací list č. DLV 1200176, vo výške fakturovanej sumy 11.203,45 Eur. Krajský súd v zhode so skutkovým stavom zisteným okresným súdom konštatuje, že žalovaný existenciu uznaného záväzku v rámci Odsúhlasenia zostatkov nevyvrátil, a to ani kladením dôrazu na výpoveď svedka p. P. E. a p. F. X. o tom, že nespotrebovaný tovar mal byť žalobcovi vrátený podľa dokladov, a to dodacích listov zo dňa 11.10.2013 a 10.11.2013, ktoré nemohli mať výpovednú hodnotu za vzatia do úvahy aj výpovede žalobcu na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 27.10.2015, pokiaľ bolo uvedené, že na týchto dokladoch sa nenachádza podpis vypočutého štatutárneho zástupcu žalobcu p. Miroslava Jajcaya (č.l. 262 spisu). 23. Okresný súd aj po právnej stránke zaujal správny záver, že založený zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, pokiaľ neobsahoval dohodu podstatných náležitostí vyžadovaných pre komisionársku zmluvu podľa ust. § 577 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka, tak nemohlo ísť o tento typ právneho úkonu. Vzhľadom k vzájomnému usporiadaniu vzťahov medzi žalobcom a žalovaným bolo správne pristúpené k vyhodnoteniu tohto právneho úkonu ako atypickej obchodnej zmluvy podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. 24. Krajský súd vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného dopĺňa, že súd prvej inštancie svojim postupom vytvoril podmienky žalovanému k tomu, aby mal možnosť vyvrátiť existenciu uznaného záväzku na základe úkonu Odsúhlasenia zostatkov. Ak dôkazná iniciatíva žalovaného pri jeho povinnosti preukázať, že v uznanom rozsahu záväzok na strane žalovaného neexistoval, bola ukončená len na poskytnutých protitvrdeniach k listinnému dôkazu uznania záväzku úkonom Odsúhlasenia zostatkov pri svedeckých výpovediach p. F. X. a p. P. E., tak uvedené nepostačovalo k tomu, aby bola zohľadnená obrana žalovaného ako relevantná. Bol to práve žalobca, ktorý v súhrnnosti ním označených, ako aj v priebehu konania pred okresným súdom vykonávaných dôkazov preukázal, že uznaný záväzok žalovaného v úkone Odsúhlasenia zostatkov existoval. Nemožno súhlasiť ani s argumentom žalovaného v odvolaní, že sa porušili zásady súdneho konania, keď mali byť zo strany žalobcu predkladané okresnému súdu dôkazy, ktoré sa nezakladali na pravde a z ktorých okresný súd vychádzal, pretože pri vykonávaní a hodnotení dôkazov je to súd, ktorý priraďuje tomu - ktorému dôkazu výpovednú hodnotu, dôkaznú silu. V súdnom spore sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pri tomto voľnom hodnotení dôkazov, ak dôkazy neboli posudzované v zmysle predstáv žalovaného, ale v kontexte celého skutkového stavu, ktorý z jednotlivých dôkazov v priebehu konania pred okresným súdom vyplynul, tak uvedenému hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie nemožno nič vytknúť. V tejto súvislosti hodnotenia dôkazov krajský súd poukazuje na uznesenie NS SR zo dňa 14.9.2011 sp. zn. 3Cdo 204/2009. 25. Vzhľadom k vyššie uvedeným zhodnoteniam zo strany krajského súdu, vyjadrených na zvýraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu, vo väzbe k odvolacím dôvodom žalovaného, keď za aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach skutkových a právnych záverov krajský súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje, bolo nevyhnutné konštatovať, že odvolacie dôvody žalovaného neboli relevantné. Z titulu vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu, ktorý konštatoval, že existenciu uznaného záväzku žalovaným žalovaný nevyvrátil a vyhovel žalobe žalobcu o zaplatenie 25.879,67 Eur spolu s príslušenstvom, a to s úrokom z omeškania, vyjadreným z jednotlivých súm za konkrétne obdobie tak, ako je obsiahnuté vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu, došlo k potvrdeniu rozsudku okresného súdu ako vecne správneho rozhodnutia. 26. Vecná správnosť záverov rozhodnutia okresného súdu bola aj v časti trov právneho zastúpenia. Ani po smere odvolacích dôvodov žalobcu k výške priznaných trov právneho zastúpenia nebola zo strany krajského súdu konštatovaná relevantnosť odvolacích dôvodov žalobcu. Úkony právnej služby, a to písomné podania vo veci samej z 26.10.2015, z 19.11.2015 a z 27.05.2016 neboli úkonmi v rovine účelnosti ich vykonania, keďže vzhľadom k časovému sledu išlo o úkony podaní uskutočnené tesne pred pojednávaním, t.j. podanie zo dňa 26.10.2015 bolo uskutočnené pred pojednávaním dňa 27.10.2015, podanie z 19.11.2015 bolo učinené pred pojednávaním dňa 24.11.2015 a písomné podanie z 27.05.2016 bolo datované rovnakým dátumom ako pojednávanie zo dňa 27.05.2016. Vzhľadom k tejto časovej súvislosti písomných podaní s termínmi pojednávania je potrebné v zhode so záverom okresného súdu konštatovať, že písomné podania v podstate mali charakter navyšovania úkonov právnej služby, keďže tieto tvrdenia, označovanie dôkazov mal možnosť žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zrealizovať priamo na pojednávaniach. To, že táto úzka časová súvislosť písomných podaní s termínmi pojednávania neviedla k účelnosti vykonaných úkonov právnej služby písomných podaní a v podstate tak, ako uviedol krajský súd, to viedlo k navyšovaniu úkonov právnej služby, potvrdil v konečnom dôsledku aj sám žalobca, keď v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného, a to v podaní zo dňa 03.10.2016 na strane 2 pod prvou časťou vyjadrenia uviedol, že rozsudok, ktorým bol spor rozhodnutý, mohol byť vynesený už na pojednávaní konanom dňa 20.03.2015, na ktorom bola ako svedok vypočutá svedkyňa p. F. A.. Vzhľadom k tejto argumentácii samotného právneho zástupcu žalobcu potom písomné podania z 26.10.2015, z 19.11.2015 a z 27.05.2016, ktoré nasledovali po 20.03.2015 nemohli byť posudzované ako úkony právnej služby, s uskutočnením ktorých spojené trovy právneho zastúpenia by mali byť hodnotené ako účelné v súvislosti s uplatneným právom žalobcu. 27. Nebolo zákonného priestoru ani na priznanie trov právneho zastúpenia za úkony ďalších porád s klientom, a to porada zo dňa 9.1.2014, 20.01.2015, 16.03.2015, 01.04.2015, 26.10.2015 a 29.10.2015, 25.05.2016. Krajský súd poukazuje na to, že išlo o ďalšie porady. Vzhľadom k doloženým potvrdeniam a k ich obsahovému zneniu sa konštatuje len potvrdenie o porade, z ktorého potvrdenia tak, ako správne uviedol okresný súd, nevyplýva vecná súvislosť zrealizovanej porady s prebiehajúcim konaním, a to konkrétne s jeho príslušným štádiom. Akákoľvek ďalšia porada, ktorá sa uskutoční v rámci prebiehajúceho súdneho sporu, by mala mať vecnú súvislosť s prebiehajúcim súdnym konaním, so stavom sporovej veci, a tým nevyhnutnosti, potrebe takejto porady, ktorej potreba vyvstane z hľadiska účelnosti uplatňovania práv a oprávnených záujmov v súdnom spore, čo z predložených potvrdení ďalších porád nevyplývalo. Rovnako pri potvrdení týchto porád a z nich uplatnených trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby žalobca nezdôvodnil ich potrebnosť a účelnosť k uplatňovaným nárokom, resp. uplatnenej pohľadávke žalobcu, keď opätovne krajský súd poukazuje na samotné stanovisko právneho zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 03.10.2016, v ktorom vyslovil presvedčenie, že rozsudok, ktorým bol spor rozhodnutý, mohol byť vynesený už na pojednávaní konanom dňa 20.03.2015. Ak samotný žalobca prostredníctvom právneho zástupcu takto posudzoval charakter sporu, tak na druhej strane nebol priestor k tomu, aby sa hodnotili ďalšie úkony právnej služby v časti vykonávaných ďalších porád ako účelné úkony nevyhnutne zrealizované pre uplatňovanie práv a oprávnených záujmov žalobcu, keď v podstate uvedené ani nebolo potrebné s ohľadom na vyhodnotenie a posúdenie samotného sporového prípadu žalobcom v jeho písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia krajský súd nezistil nesprávny postup zo strany súdu prvej inštancie, preto rozhodnutie okresného súdu bolo vecne správne aj v tejto výrokovej časti. 28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Pokiaľ žalovaný rozsudok okresného súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe žalobcu, napadol odvolaním a podľa výsledkov odvolacieho konania žalovaný s týmto odvolaním vo veci samej nebol úspešný, tak je zrejmé, že úspešnou sporovou stranou bol žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. Krajský súd podotýka tých odvolacích trov, ktoré sú spojené s úspechom žalobcu v odvolacom konaní len vo vzťahu k veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.