Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/330/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114212299 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114212299.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobkyne: V. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/XX, F., štátna občianka SR, právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o. so sídlom Ľudová 14, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpený JUDr. Veronika Kubríková, PhD., advokátkou so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 42 174 716, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/109/2014-149 zo dňa 26.02.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodcovský rozsudok spis. zn. II/2014-2117 zo dňa 24.02.2014 vydaný rozhodcom Stáleho Rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom Rajská 15/A, 811 08 Bratislava, Komorou pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, Mgr. Adriánom Beskydom, v právnej veci žalobcu: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 432 105, proti žalovanému: V. Y., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom Q. XXX/XX, XXX XX F., štátny občan Slovenskej republiky, o zaplatenie 1.348,95 Eur, ktorým bola žalovaná V. Y. zaviazaná zaplatiť žalobcovi BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. sumu 1.348,95 Eur spolu s úrokmi vo výške 9,9 % ročne zo sumy 1.348,95 Eur odo dňa 02.08.2013 do zaplatenia a spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.348,95 Eur odo dňa 02.08.2013 do zaplatenia, sumou vyčísleného úroku vo výške 490,07 Eur, sumou vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 220,26 Eur a sumou poplatkov vo výške 87,79 Eur, ako aj zaviazaná nahradiť žalobcovi BENCONT INVESTMENT s.r.o. na účet jeho právneho zástupcu trovy konania v celkovej výške 298,03 Eur zrušil v celom rozsahu. O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Súd konštatuje, že žalobkyňa ako účastník dotknutého rozhodcovského konania, ktorý napáda návrhom podľa ust. § 40 ods. 1 ZRK sporný rozhodcovský rozsudok je aktívne vecne legitimovaná v konaní a žalovaný ako žalobca (druhý účastník) v dotknutom rozhodcovskom konaní je pasívne vecne legitimovaný v konaní. Na tomto nemení nič ani skutočnosť, ak došlo po začatí konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku k postúpeniu pohľadávky, ktorá bola uplatnená zo strany žalovaného ako žalobcu proti žalobkyni ako žalovanej v dotknutom rozhodcovskom konaní, keďže k zmene účastníkov podľa ust. § 92 ods. 2 O.s.p. by mohlo dôjsť až v prípade, že by súd napadnutý rozhodcovský rozsudok na základe návrhu žalobkyne zrušil. V prejednávanej veci totiž predmetom konania nebola postupovaná pohľadávka, ale preskúmanie právomoci rozhodcovského súdu z dôvodu namietanej neplatnosti rozhodcovskej doložky a prípadných nedostatkov rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa cit. ust. § 40 ods. 1 písm. c) a j) ZRK. 3. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne ohľadom určitosti spornej rozhodcovskej doložky súd tieto nepovažoval za dôvodné. V súlade s ust. § 73 ods. 1 ZSRK súd skúmal aj platnosť spornej rozhodcovskej doložky podľa právneho poriadku účinného v čase jej uzatvorenia. Súd konštatoval, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená v predpísanej písomnej forme, čím z hľadiska formy spĺňa podmienku platnosti. Rovnako súd dospel k záveru, že sporná rozhodcovská doložka obsahovala dohodu účastníkov o tom, že prípadné spory vzniknuté z úverovej zmluvy budú rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu. Súd mal za to, že sporná rozhodcovská doložka obsahovala všetky podstatné náležitosti a bola platne uzatvorená. V konaní nevyšlo najavo, že by o vôli účastníkov a jej prejave v tomto prípade absentovala sloboda. Pokiaľ ide o podmienku určitosti a zrozumiteľnosti spornej rozhodcovskej doložky, z jej slovného vyjadrenia, je možné jednoznačne, určite a zrozumiteľne vyvodiť, že účastníci prejavili vôľu, aby sa prípadné spory vzniknuté z ÚZ ("z tohto obchodu") rozhodovali prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku. Ak teda bol stály rozhodcovský súd v rozhodcovskej doložke špecifikovaný s odkazom na zákon č. 510/2002 Z. z., niet najmenších pochybností, že stály rozhodcovský súd bol v tomto prípade jednoznačne, určite a zrozumiteľne určený, a to vzhľadom k tomu že Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie (pôvodne s názvom Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk) je jediným súdom vytvoreným na základe zákonného splnomocnenia podľa ust. § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. Na spornú rozhodcovskú doložku tak nedopadajú ust. § 6 až § 11 ZRK (tieto sa týkajú rozhodovania pred jedným, alebo viacerými rozhodcami určenými stranami sporu ad hoc) a nemožno z nich dovodzovať neplatnosť rozhodcovskej doložky v danom prípade. Sporná rozhodcovská doložka tak spĺňala bezpochyby podmienku určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu podľa cit. ust. § 37 ods. 1 OZ. Na tomto opätovne nemení nič odkaz navrhovateľky na ust. § 12 ods. 6 ZRK, keďže podľa tohto platí, že zmluvné strany sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu podľa ust. § 13 (štatút) a 14 (rokovací poriadok), ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak. V zmysle ust. § 12 ods. 3 písm. d) a e) ZRK účinného v čase uzavretia spornej rozhodcovskej doložky bol pritom zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu povinný v Obchodnom vestníku [8) nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 42/2004 Z. z. o Obchodnom vestníku v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 76/2005 Z. z.] zverejniť štatút a rokovací poriadok ním zriadeného stáleho rozhodcovského súdu a ich zmeny a zoznam rozhodcov, ktorí pôsobia na ním zriadenom stálom rozhodcovskom súde, a jeho zmeny. Súd sa ďalej zameral na kontrolu sporného právneho úkonu - rozhodcovskej doložky v zmysle právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, resp. posúdenie prijateľnosti spornej rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky, a to s poukazom na to, že je nepochybné, že v danom prípade medzi účastníkmi uzatvorená úverová zmluva spĺňala atribúty spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd vychádzal z toho, že sporná rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná. Pokiaľ ide o preskúmanie druhého predpokladu neprijateľnosti zmluvnej podmienky (že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). V tomto kontexte treba poukázať na to, že dotknutý spôsob kontraktácie rozhodcovskej zmluvy (doložky) predpokladal (a súčasne bankám, teda aj VÚB ako povinnosť ukladal) v čase uzavretia ÚZ zákon č. 483/2001 Z. z. v cit. ust. § 93b ods. 1 a 2, v zmysle ktorých banky a pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom (vrátane spotrebiteľov) najneskôr pri uzatváraní obchodu neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (podľa ust. § 4 ods. 1a 2 ZRK) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z bankových obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (podľa ust. § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. teda Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, pred tým s názvom Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk), pričom klient nebol povinný prijať tento návrh rozhodcovskej a ak tento návrh rozhodcovskej zmluvy neprijal, prípadné spory z bankového obchodu s takýmto klientom mali byť riešené postupom podľa osobitných predpisov (O.s.p., resp. zákon č. 233/1995 Z. z.). Preto podľa názoru súdu, pokiaľ VÚB konala zákonom prezumovaným spôsobom, nemožno uvažovať o jej konaní ako o konaní, ktoré by bolo jednak v rozpore s dobrými mravmi, alebo ktoré by bolo možné považovať za nekalú obchodnú praktiku (teda za porušenie ust. § 4 ods. 8, § 7 ods. 1 a 2 a § 8 ods. 1 písm. g) zákona č. 250/2007 Z. z.). Pokiaľ tak ide konkrétne o otázku naplnenia druhého predpokladu podľa cit. ust. § 53 ods. 1 OZ, či sporná zmluvná podmienka (rozhodcovská doložka) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (navrhovateľky), súd opätovne poukazuje na to, že Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie (pôvodne s názvom Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk) bol zriadený na základe ust. § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z., ktoré povinnosť zriadiť takýto súd uložilo bankám a pobočkám zahraničných bánk spoločne, alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. Súčasne podľa cit. ust. § 69 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z. z. mohol štatút a rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu podľa § 67 ods. 1 vydať jeho zriaďovateľ len po predchádzajúcom súhlase Národnej banky Slovenska. Zároveň tiež opätovne súd poukazuje na to, že banky (teda aj VÚB) mali podľa cit. ust. § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. povinnosť ponúknuť svojim klientom (spotrebiteľov nevynímajúc) najneskôr pri uzatváraní obchodu neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (podľa ust. § 4 ods. 1a 2 ZRK) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z bankových obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Ak teda zákonodarca vyjadril v znení právnej normy svoj úmysel rozhodovať prioritne spory z bankových obchodov (nevynímajúc ani bankové obchody uzavreté so spotrebiteľmi) prostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu zriadeného na základe jeho zmocnenia, záver súdu o tom, že tento spôsob rozhodovania a jeho pravidlá spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, by nebol ničím iným ako záverom o tom, že sám zákonodarca prijal právnu normu, ktorá takúto značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa vyvoláva, inými slovami povedané, že zákonodarca ukladá povinnosť bankám dojednať so spotrebiteľom zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa [na tom nemení nič ani skutočnosť, že v zmysle cit. ust. § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. nebol klient, t. j. aj spotrebiteľ povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy, keďže len veľmi ťažko si je predstaviť, že by informovaný spotrebiteľ individuálne dojednal s dodávateľom akúkoľvek zmluvnú podmienku, ktorá by pre neho oproti dodávateľovi zakladala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach). Ako už bolo uvedené, zákonom aprobované konanie, nemožno považovať za konanie, ktoré by súčasne zákon porušovalo (teda bolo v rozpore aj s právnymi normami na ochranu spotrebiteľa). Preto súd v danom prípade nemal za naplnený druhý zmienený predpoklad posúdenia zmluvnej podmienky ako neprijateľnej v zmysle cit. ust. § 53 ods. 1 OZ. Súd tak na základe uvedeného vychádzal z toho, že v danom prípade bola rozhodcovská doložka podľa ust. čl. II. ods. 5 ÚZ dojednaná platne a zakladá právomoc Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie prejednať a rozhodnúť spornú vec na základe žaloby žalovaného (ako ju podal na tomto rozhodcovskom súde dňa 20.12.2013). 4. V ďalšom sa tak súd zameral na preskúmanie otázky, či v prejednávanej veci bol/nebol naplnený žalobkyňou namietaný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa cit. ust. § 40 ods., 1 písm. j) ZRK, t. j. či pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Aj keď žalobkyňa tento dôvod zásadne odôvodňovala len tým, že porušením všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa bolo zo strany Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie neurčenie spornej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, súd vedomý si svojej povinnosti chrániť slabšiu zmluvnú stranu, ktorou nepochybne spotrebiteľ vo vzťahu s profesionálnym dodávateľom je, ex offo preskúmal, či rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v dotknutom prípade pri svojom rozhodovaní neporušil relevantné na vec vzťahujúce sa všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. (zákon č. 335/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2015 túto povinnosť všeobecnému súdu v ust. § 45 ods. 3 výslovne ukladá) Pre zodpovedanie tejto otázky súd v ďalšom považuje potrebné vymedziť právny rámec záväzkovo-právneho vzťahu medzi pôvodným veriteľom pohľadávky (uplatňovanej žalovaným ako žalobcom v rozhodcovskom konaní), t. j. VÚB a žalobkyňou. Je nepochybné, že žalovaný si uplatňoval žalobou v rozhodcovskom konaní pohľadávku, ktorú nadobudol ako postupník postúpením na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.09.2013 uzavretej s VÚB ako postupcom a ktorá mala vzniknúť postupcovi na základe zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru uzavretej dňa 01.06.2009 medzi VÚB ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom (ďalej len "ÚZ"). Predmetom ÚZ bol záväzok VÚB, že poskytne za podmienok dohodnutých v ÚZ peňažné prostriedky vo výške 1.420,- Eur ako spotrebný bezúčelový úver dlžníkovi a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť úroky vo výške 9,90 % ročne , poplatok za poskytnutie úveru. Dlžník sa zaviazal plniť svoj záväzok v 84 mesačných anuitných splátkach vo výške 24,59 Eur s lehotou splatnosti 84 mesiacov s dátumom prvej splátky dňa 01.07.2009 a poslednej splátky dňa 01.06.2016, pri RPMN 13,07 %, priemernej hodnote RPMN 25,27 %, celkových nákladoch dlžníka (budúcej hodnote spotrebného úveru) 2.127,77 Eur z toho výška istiny 1.420,- Eur a výške úrokov s poplatkami 707,77 Eur. Ďalej boli v ÚZ určené nasledovné poplatky: poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 1,83 Eur mesačne, poplatok za I. upomienku 6,64 Eur, poplatok za každú ďalšiu upomienku vo výške 33,19 Eur, poplatok za vystavenie upozornenia ručiteľovi vo výške 9,96 Eur, poplatok za zmenu zmluvných podmienok vo výške 33,19 Eur a poplatok za predčasné splatenie vo výške 3 % z predčasne splatenej čiastky úveru. Keďže z ÚZ bez najmenších pochybností vyplýva, že zo strany VÚB išlo pri poskytnutí úveru o činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 2 ObZ a zo strany žalobkyne nešlo o obdržanie peňažných prostriedkov na výkon jeho zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom išlo o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany VÚB žalobkyni, súd dospel k jednoznačnému záveru, že medzi účastníkmi vznikol právny vzťah v zmysle príslušných ust. zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (vzhľadom na prechodné ust. § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) a rovnako v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere nie je zvláštnym zmluvným typom, spotrebiteľský úver môže byť dohodnutý v podobe rôznych typov zmlúv, napr. v zmluve o úvere podľa ust. § 497 ObZ, v zmluve o pôžičke podľa ust. § 657 OZ, v kúpnej zmluve podľa ust. § 588 OZ a pod., sa súd v ďalšom zaoberal otázkou, o aký zmluvný typ v tomto prípade išlo. Súd mal tak za to, že v danom prípade účastníci uzavreli zmluvu o úvere podľa ust. § 497 ObZ, v zmysle ktorej sa VÚB zaviazala žalobkyni poskytnúť peňažné prostriedky do výšky 1.420,- Eur a žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Súd však poukazuje na to, že dotknutá ÚZ uzavretá medzi VÚB a žalobkyňou neobsahovala náležitosť podľa cit. ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. Aj keď bola v zmluve explicitne uvedená celková výška každej mesačnej splátky v sume 24,59 Eur a ročná úroková sadzba úveru 9,90 %, ktorý úrok bol súčasťou každej splátky, nikde však nebola uvedená výška splátok istiny a úroku podľa cit. ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. , t. j. časť každej mesačnej splátky v celkovej výške 24,59 Eur, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na splatenie istiny a na splatenie úroku. Žalobkyňa ako spotrebiteľ by tak v priebehu riadneho splácania úveru nemala vedomosť o rozsahu splatenia istiny úveru, aj pre prípad, ak by sa napr. rozhodla predčasne splatiť poskytnutý spotrebiteľský úver. Keďže bol nesporne žalobkyni zo strany VÚB poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1.420,- Eur, predmetná ÚZ je však v zmysle cit. ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení platnom v čase jej uzavretia aj napriek chýbajúcim podstatným náležitostiam platná, ale rovnako v zmysle uvedeného ustanovenia však bolo potrebné na poskytnutý spotrebiteľský úver hľadieť ako na bezúročný a bez poplatkov. Povinnosťou žalobkyne tak bolo VÚB vrátiť len poskytnutú peňažnú sumu 1.420,- Eur v 84-och pravidelných mesačných anuitných splátkach vo výške 1/84 z poskytnutých peňažných prostriedkov v sume 1.420,- Eur a hradiť mesačnú splátku poistenia. 5. Zo žaloby žalovaného zo dňa 14.12.2013 podanej dňa 20.12.2013 na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie vyplýva, že žalovaný si uplatňoval právo na zaplatenie sumy 1.348,95 Eur ako zostatku úverovej istiny (čomu malo zodpovedať plnenie peňažného záväzku žalobkyne vrátiť časť poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 1.348,95 Eur z celkovo poskytnutej sumy 1.420,- Eur), ďalej na zaplatenie zmluvného úroku v sume 490,07 Eur kapitalizovanej ku dňu 01.08.2013, (bližšie nešpecifikovaných) poplatkov vo výške 87,79 Eur, úrokov z omeškania v sume 220,26 Eur kapitalizovaných ku dňu 01.08.2013 a napokon úrokov vo výške 9,9 % ročne zo sumy 1.348,95 Eur odo dňa 02.08.2013 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.348,95 Eur od 02.08.2013 do zaplatenia. Z takto uplatňovaných nárokov a ich výšky zároveň vyplýva, že zo strany žalobkyne muselo dôjsť k čiastočnému plneniu jej peňažných záväzkov z ÚZ, čo je zrejmé už len z toho, že suma nesplatenej istiny úveru bola uplatnená len vo výške 1.348,95 Eur z celkovej sumy poskytnutých peňažných prostriedkov 1.420,- Eur. Z uvedeného rovnako možno bezpochybne predpokladať, že zo strany VÚB bolo čiastočné plnenie žalobkyne (aj napriek tomu, že žalovaný ako žalobca v konaní pred rozhodcovských súdom rozsah plnenia peňažného záväzku žalobkyňou v žalobe neuviedol a ani tento nevyplýva z ním v žalobe označených dôkazov) započítané podľa ÚZ aj na záväzok žalobkyne zaplatiť úroky a poplatky, čo je v rozpore s už súdom konštatovanou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou spotrebiteľského úveru v predmetnom prípade. Ak teda Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie napadnutým rozhodcovským rozsudkom žalobe žalovaného v plnom rozsahu vyhovel, pri svojom rozhodnutí porušil právny predpis na ochranu spotrebiteľa, a to zákon č. 258/2001 Z. z. v dotknutom ust. § 4 ods. 2 písm. i) v spojení s ust. § 4 ods. 3 (ktorý je nepochybne možno považovať za právny predpis na ochranu spotrebiteľa). Ak by tomu tak nebolo, rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie by nemohol priznať žalobcovi nároky na zaplatenie kapitalizovaných úrokov ku dňu 01.08.2013 v sume 490,07 eur, úrokov vo výške 9,9 % ročne zo sumy 1.348,95 Eur od 02.08.2013 a poplatkov vo výške 87,79 Eur. Rovnako je možné konštatovať, že v danom prípade započítaním peňažného plnenia žalobkyne len na jej peňažný záväzok vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky bez úrokov a poplatkov a zaplatiť poistné, by dôvodne uplatňovaný nárok žalovaného ako žalobcu v rozhodcovskom konaní musel byť logicky v nižšej výške, ako bol priznaný, t. j. v nižšej výške ako suma 1.348,95 Eur. Uvedené sa tak dotýka aj istiny, z ktorej si mohol žalobca dôvodne v rozhodcovskom konaní uplatňovať nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Ak teda rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie nezohľadnil pri svojom rozhodnutí o každom z uplatnených čiastkových nárokov žalovaného bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i) v spojení s ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z., zjavne pri rozhodovaní porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. 6. Taktiež možno konštatovať, že pokiaľ žalovaný ako žalobca v predmetnom rozhodcovskom konaní neoznačil a nepredložil iné dôkazy ako označené v ním podanej žalobe zo dňa 14.12.2013 a k nej pripojenej, nemohol mať rozhodca rozhodcovského súdu preukázanú podmienku podľa cit. ust. § 53 ods. 8 OZ pre platné (§ 39 OZ) uplatnenie práva veriteľa podľa cit. ust. § 565 OZ, teda práva požadovať splatenie celej pohľadávky z predmetnej ÚZ pre omeškanie žalobkyne ako spotrebiteľa s plnením jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, a to že VÚB súčasne upozornila žalobkyňu ako spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. V samotnej žalovaným predloženej výzve na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 28.04.2010 produkovanej ako dôkaz žalovaným v rozhodcovskom konaní je totiž uvedené, že týmto dňom, t. j. dňom 28.04.2010 došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru vrátane príslušenstva a zároveň žalovaný nepreukázal, že by VÚB pred týmto vyhlásením v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva žalobkyňu upozornila. Ak za daného skutkového stavu, objektívne vyplývajúceho zo žalovaným produkovaných dôkazov, rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie konštatoval, že došlo k preukázaniu predčasnej splatnosti celej úverovej pohľadávky vrátane jej príslušenstva a vo väzbe na to priznal v napadnutom rozhodcovskom rozsudku žalovanému právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.348,95 Eur od 02.08.2013 do zaplatenia, rozhodol bez zreteľa na cit. ust. § 53 ods. 8 OZ, ktoré ustanovenie možno rovnako bez najmenších pochybností vnímať ako všeobecne záväzný právny predpis na ochranu práv spotrebiteľa. Na uvedených záveroch súdu nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalovaného založená na tvrdení, že výpis z bankovej knihy je v bankovej praxi považovaný za verejnú listinu. Takáto argumentácia žalovaného nemá žiadny zákonný podklad. Verejnou listinou sú listiny vydané súdmi alebo inými štátnymi orgánmi v rámci ich právomoci, alebo listiny osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, ostatné listiny sú listinami súkromnými. Žiaden právny predpis neoznačuje výpis z bankovej knihy za verejnú listinu. Súd tak dospel k záveru, že v prejednávanom prípade tak bol naplnený dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa cit. ust. § 40 ods., 1 písm. j) ZRK. Uvedený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku možno vztiahnuť tak na celý rozhodcovský rozsudok, keďže by v danom prípade nebolo možné zrušiť rozhodcovský rozsudok len v časti dotknutej týmto dôvodom, a to vzhľadom k tomu, že túto časť nie je možné oddeliť od ostatnej časti výroku napadnutého rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom k tomuto tak súd napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil v celom jeho rozsahu, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. 7. V zmysle ust. § 151 ods. 3 O. s. p. súd odložil rozhodnutie o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 8. V zákonnej lehote voči citovanému rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktoré odôvodňuje ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP. Poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie odňal spoločnosti OMIKRON TRADING LIMITED možnosť konať pred súdom. Spoločnosť OMIKRON TRADING LIMITED listom zo dňa 25.06.2014 podala na Okresný súd Žilina návrh na zmenu účastníka konania a súhlas so vstupom do konania na strane žalovaného. K oznámeniu žalovaného priložil ako prílohu zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 25.062014 a splnomocnenie na právne zastupovanie. Súd mal zmluvou o postúpení pohľadávok preukázané, že došlo k postúpeniu práv a povinností na spoločnosť OMIKRON TRADING LIMITED. Súd nepripustením zmeny účastníka konania na strane žalovaného bol ex officio povinný konanie zastaviť z dôvodu neodstrániteľnej vady konania, ktorá spočíva v nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, keďže nositeľom hmotno- právneho oprávnenia je osoba odlišná od účastníka konania na strane žalovaného. „Samotné ust. § 92 ods. 2,3 OSP vychádza z toho, že počas súdneho konania môže dôjsť k tomu, že pohľadávka, ktorá je predmetom konania, bude postúpená. Bolo by úplne nelogické, keby počas občianskeho súdneho konania nebolo možné disponovať s pohľadávkami, ktoré sú predmetom tohto konania. Tým by ohľadne pohľadávok sa stali zbytočnými predbežné opatrenia, lebo už samotným podaním žaloby by bolo zakázané nakladať s pohľadávkou, čo by nepochybne mohlo viesť k zneužívaniu občianskeho súdneho konania. Nemožno súhlasiť s právnym názorom odvolacieho súdu, že sporná pohľadávka sa stane pohľadávkou až rozhodnutím súdu. Pohľadávka nepochybne môže existovať bez ohľadu na to, či to deklaruje nejaké rozhodnutie súdu alebo iného orgánu, ako aj bez ohľadu na to, či to dlžník uznáva alebo nie. Predsa záväzok (záväzkový vzťah) nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale právo na plnenie (pohľadávka) vzniká spravidla z právnych úkonov (§ 488, § 489 Občianskeho zákonníka), a to objektívne a súdne rozhodnutie až následne deklaruje existenciu (ale nezakladá vznik) príslušného právneho úkonu a deklaruje už existujúcu povinnosť (napr. povinnosť zaplatiť) plniť, a to aj s príslušenstvom (úroky sa prisudzujú nie odo dňa vydania súdneho rozhodnutia, ale odo dňa, keď je dlžník v omeškaní)“. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006, sp. zn. 1 Obdo V 13/2005). Poukazuje na ust. § 243d ods. 1,2, § 36 ods. 1,2, § 38 ods. 1,2, § 41 ods. 1,2 písm. d) Exekučného poriadku. Súd sa v priebehu konania žiadnym spôsobom nevysporiadal so zmenou právnej úpravy, ku ktorej došlo v priebehu konania. Súd neskúmal, či napadnutý rozhodcovský rozsudok, ktorý bol právoplatným a vykonateľným exekučným titulom nebol pred alebo počas konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku predmetom exekučného konania v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku, a to buď oprávneným, ktorý by bol žalovaný, resp. spoločnosťou OMIKRON TRADING LIMITED, na ktoré boli postúpené všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere. Nakoľko napadnutý rozhodcovský rozsudok nebol predmetom exekučného konania, podľa právneho názoru žalovaného, súd mal brať na zreteľ ust. § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, nakoľko po 31.03.2015 prestal napádaný rozhodcovský rozsudok účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Ide tu teda o neexistentný exekučný titul. Podľa právneho názoru žalovaného nie je právne možné vysloviť súdom jeho zrušenie. Nie je teda splnená hmotno-právna podmienka žaloby, ktorou je existencia platného rozhodcovského rozsudku, ktorý by bolo možné zrušiť, a preto je potrebné žalobu zamietnuť. Žalovaný má za to, že v konaní na súde prvého stupňa došlo k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivý súdny proces. Garancia spravodlivého súdneho procesu musí byť naplnená v každom konaní. Na základe uvedeného žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že v plnom rozsahu súhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa ako aj s jeho odôvodnením. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie ako odvolacej námietke uvádza, že tvrdenia žalovaného nemôže považovať za správne. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým nepripustil zmenu účastníka konania, je správne. Ak by vo veci konajúci súd pripustil zmenu účastníka konania na strane žalovaného, mohlo by tak dôjsť k výraznému zhoršeniu postavenia žalobkyne, nakoľko v prípade spoločnosti OMIKRON TRADING LIMITED ide o zahraničný subjekt, čím sa značne sťažuje vymožiteľnosť práva žalobkyne. Žalobkyňa považuje toto postúpenie pohľadávky na zahraničný subjekt za nekalú obchodnú praktiku. Ak sa uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu. Výkon práv okrem iného nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Zákon o ochrane spotrebiteľa definuje nekalé obchodné praktiky dodávateľov voči spotrebiteľom a taxatívnym spôsobom vypočítava nekalé obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, a ktoré sú uvedené v prílohe č. 1 k Zákonu o ochrane spotrebiteľa. Rozdiel, ktorý odlišuje praktiky v čiernom zozname od ostatných je ten, že sú nekalé bez ďalšieho, t.j. bez skúmania dvoch relevantných vlastností, a to 1./ či k ním došlo postupom dodávateľa bez odbornej starostlivosti a 2./ či takéto konanie vyvolalo rozhodnutie spotrebiteľa. Slovenskými súdmi už bolo judikované, že postúpenie pohľadávky na neznámy zahraničný subjekt výrazne sťažuje pozíciu spotrebiteľa a môže ho odradiť od efektívnej ochrany svojich práv, pretože spotrebiteľ by v prípade úspešného výsledku súdneho konania len ťažko uplatňoval svoje právo na náhradu trov konania, prípadne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa poukazuje na rozhodnutia súdov v Slovenskej republike, ako aj ust. § 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Tiež dáva do pozornosti ust. § 298 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Žalobkyňa uvádza a poukazuje na skutočnosť, že žalovala v konaní spoločnosť BENCONT INVESTMENT, s. r. o. nakoľko nebola pred podaním návrhu na začatie konania žiadnym spôsobom oboznámená, že došlo k postúpeniu pohľadávky zo strany žalovaného ako postupcu. Nakoniec aj samotný rozhodcovský súd priznal právo žalovanému. Tým, že došlo k postúpeniu pohľadávky na spoločnosť sídliacu na Britských Panenských ostrovoch došlo k výraznej nerovnosti zmluvných strán. Ak by žalobkyňa chcela podniknúť akékoľvek kroky voči žalovanému, ktorý by bol na základe rozhodcovského rozsudku oprávnený, nemala by takmer žiadnu šancu domôcť sa svojich práv z toho dôvodu, že vlastníkom pohľadávky bola v čase podania návrhu na súd spoločnosť sídliaca na ostrovoch v Atlantickom oceáne vzdialených 1000 km od Európy. Žalobkyňa takéto konanie považuje za rozporné s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukazuje na právny názor Krajského súdu Košice v rozsudku zo dňa 23.09.2014 sp. zn. 6Co/181/2013-162. 10. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na zmenu právnej úpravy na ust. § 243d Exekučného poriadku, žalobkyňa nesúhlasí s jeho názorom. Predmetný záujem na rozhodnutí vo veci aj naďalej existuje. Napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, o zrušení ktorého sa koná, novelizáciou Exekučného poriadku stratil záväznosť, nedošlo k jeho zrušeniu takým spôsobom a s takými následkami, ako to upravuje a predpokladá zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda v žiadnom prípade nemožno hovoriť o strate právneho záujmu na rozhodnutí veci, a to nielen na strane žalobkyne, ale rovnako na strane žalovaného. Rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je konečným rozhodnutím súdu, a taktiež nezáväznosť rozhodcovského rozsudku nie je jediný cieľ žalobkyne v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Základným cieľom celého procesu je rozhodnutie o tom, či žalovaný má voči žalobkyni pohľadávku alebo nie. Túto otázku ust. § 243d Exekučného poriadku nijako nevyriešilo a ani neodstránilo neistotu v právnom vzťahu medzi žalovaným a žalobkyňou. Aktuálna nezáväznosť predmetného rozhodcovského rozsudku nie je len následkom novelizácie Exekučného poriadku, ale je následkom toho, že sa žalobkyňa ako spotrebiteľ bránila nútenému vykonaniu nulitného rozhodnutia na všeobecnom súde podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Poukazuje tiež na rozhodnutia Európskeho súdu. Prijatie zák. č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, z ktorého vzišla aj novela Exekučného poriadku malo v prvom rade predísť takému postupu dodávateľov, ako bol uplatnený v prejednávanom prípade, a teda postupu, pri ktorom dodávateľ získa vykonateľný exekučný titul na neexistujúcu pohľadávku prostredníctvom vybraného alebo dokonca vlastného rozhodcovského súdu a mimo kontroly štátu a princípu ochrany spotrebiteľa. Súd konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku môže rozhodcovský rozsudok zrušiť, keďže tento sa na základe novelizácie právnej úpravy ex lege nezrušuje a zákon výslovne neustanovoval, že napadnúť možno len právoplatný rozsudok. Aj v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia krajských a okresných súdov v Slovenskej republike. Jedným z atribútov občianskeho súdneho konania a právneho štátu je zásada právnej istoty. V tejto súvislosti poukazuje na aktuálne znenie čl. 2 CSP ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. januára 2013 č.k. 6MCdo 9/2012. Navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. 11. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril. 12. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalovaného v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1,2 CSP. 13. Rozsudok okresného súdu je vecne správny. 14. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. §379 C. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne. 15. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 16. Odvolacie námietky žalovaného nie sú dôvodné. Odvolací súd zároveň konštatuje, že nezistil v procesnom postupe okresného súdu predchádzajúcom vydaniu rozhodnutia vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 17. Zásadnou námietkou žalovaného bol vytýkaný nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaného, majúc za to, že okresný súd potom, čo nepripustil zmenu účastníkov konania, mal konanie zastaviť pre nedostatok vecnej legitimácie žalovaného (pozn. odvolacieho súdu - nedostatok vecnej legitimácie môže viesť k zamietnutiu žaloby, nie k zastaveniu konania). 18. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že správnosť procesného postupu okresného súdu, keď nepripustil návrh na zmenu účastníka, bola odobrená potvrdzujúcim uznesením krajského súdu. Podstatou nepripustenia zmeny účastníkov bola skutočnosť, že návrh na zmenu účastníka nepodala žalobkyňa alebo osoba, o ktorej právach a povinnostiach sa v konaní koná. Nebol preto dodržaný zákonom predpísaný procesný postup. 19. Pokiaľ však ide o tvrdený nedostatok vecnej legitimácie žalovaného, odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou okresného súdu, že vecnú legitimáciu strán sporu v súdenej veci, keď predmetom konania je zrušenie rozhodcovského rozsudku, určuje okruh účastníkov konania v rozhodcovskom konaní. Predmetom konania v súčasnom štádiu totiž nie je rozhodnutie o pohľadávke žalovaného (v rozhodcovskom konaní vystupujúcom v pozícii žalobcu), ale ako správne uviedol okresný súd, preskúmanie oprávnenosti vydania rozhodcovského rozsudku. Až po právoplatnom rozhodnutí v súdenej veci sa obnoví konanie nachádzacie, začaté na rozhodcovskom súde na základe podanej žaloby a až v tomto štádiu bude relevantným postúpenie pohľadávky, za predpokladu, že došlo k platnému postúpeniu. Potom uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky nemalo za dôsledok zmenu v pasívnej legitimácii žalovaného v súdenej veci a nebolo dôvodné z tohto dôvodu žalobu zamietnuť. 20. Rovnako za nedôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, že žaloba mala byť zamietnutá z dôvodu, že napadnutý rozsudok účastníkov rozhodcovského konania prestal zaväzovať s poukazom na ust. § 243d ods. 1 Exekučného poriadku. Odvolací sú má za to, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku na návrh spotrebiteľa nestratilo zmysel nadobudnutím účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku. V dôsledku účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku rozhodcovský rozsudok vydaný pred 01. januárom 2015 nezanikol, nezrušil sa, nezanikla jeho právoplatnosť, uvedenou právnou úpravou nebol anulovaný, len počnúc od 01. apríla 2015 nie je vykonateľným exekučným titulom, ak do 31.03.2015 nebol podaný návrh na jeho vykonanie. Právna úprava uvedená v § 243d ods. 1 Exekučného poriadku neodstránila medzi účastníkmi konania neistotu, či žalovaný má voči žalobkyni pohľadávku vyplývajúcu zo sporného rozhodcovského rozsudku. V prípade ust. § 243d Exekučného poriadku ide o prelomenie materiálnej (neformálnej) právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok sa zo zákona nezrušil, teda v dôsledku zmeny právnej úpravy nedošlo k zániku možnosti žalobkyne domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Postup okresného súdu bol preto vecne správny. 21. Odvolacie námietky žalovaného sú tak nedôvodné. Odvolací súd v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia nezistil procesné vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie veci, rovnako ani porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Žalovaný nespochybnil vecnú argumentáciu okresného súdu, ktorá bola dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku (porušenie všeobecne záväzných predpisov na ochranu spotrebiteľa). Z uvedených dôvodov rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. 22. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 255 ods. 1, 262 ods. 1 CSP, keď úspešnej žalobkyni odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v celom rozsahu. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)