Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 5Co/343/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114213188 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114213188.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne: N. T., nar. XX.X.R., trvale bytom S. XXXX, N., právne zastúpená JUDr. Milanom Rojčekom, advokátom, so sídlom W. ulica X, N., proti žalovaným: 1/ S. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. č. XX, N., 2/ Q. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. č. XX, N., obidvaja právne zastúpení JUDr. Michalom Kováčom, advokátom so sídlom X. X, N., o určenie hranice medzi parcelami a vydanie časti nehnuteľností, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 8C/119/2014-406 zo dňa 20. 04. 2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Žalovaným v rade 1/, 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu (100%). o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh žalobkyne zamietol. Navrhovateľka sa svojím návrhom domáhala súdneho výroku, ktorým by súd určil, že hranica medzi parcelou KN č. 5589/27 patriacou navrhovateľke a KN č. 5589/28 patriacou odporcom v katastrálnom území N., vedie bodmi C a D uvedenými na vytyčovacom náčrte č. 80 vypracovaného Ing. O. dňa 8.8.2000 a odporcovia sú povinní vydať navrhovateľke plochu označenú bodmi A, B, C a D na tomto náčrte. Svoj návrh odôvodňovala tým, že je výlučnou vlastníčkou parcely KN č. 5589/27 zastavaná plocha o výmere 580 m2, ktorá nehnuteľnosť je vedená na Okresnom úrade Žilina, odbore katastrálnom na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. N.. Vlastníkmi susedného pozemku parcely č. KN 5589/28 sú odporcovia, ktorí zabrali a privlastnili si časť jej pozemku, ktorý im nepatrí. Poukazovala na to, že túto skutočnosť potvrdil Ing. P. O., autorizovaný geodet a kartograf vo vytyčovacom náčrte hranice medzi uvedenými pozemkami. Odporcovia zaberajú z parcely navrhovateľky po celej dĺžke v rozsahu od 0,15 m do 0,30 metrov, takže jej celkom zabrali okolo 7m2. Pretože sa chcela s odporcami dohodnúť, bol prostredníctvom jej právneho zástupcu dňa 2.4.2001 a dňa 11.4.2001 vykonaný pokus o zmier, ktorý však bol bezúspešný. Navrhovateľka poukazovala na to, že predmetným návrhom sa dožaduje ochrany svojho vlastníckeho práva, teda určenia hranice medzi parcelami a vydania plôch, ktoré jej odporcovia zabrali. Svoj naliehavý právny záujem preukazovala najmä tým, že je potrebné zosúladiť faktický stav so stavom právnym a na uvedenom pozemku ide stavať rodinný dom. Aplikujúc ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., § 126 ods. 1, § 129 ods.1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 a § 872 ods. 1, 4 a 6 Občianskeho zákonníka okresný súd žalobu zamietol. Žalovaní počas celého konania v rámci svojej obrany zotrvali na vznesenej námietke vydržania vlastníckeho práva spornej časti nehnuteľnosti, ktorú odvodzovali od nadobúdacieho titulu a to Dohody o zriadení osobného užívania pozemku zo dňa 25.9.1981, kde pre plynutie vydržacej doby si uplatnili podľa § 872 ods. 6 OZ aj čas, po ktorý ich právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona s poukazom, že právnym predchodcom žalovaných bol štát a teda lehota 10 rokov nepretržitej a dobromyseľnej držby je u žalovaných splnená. Súd pri posudzovaní splnenia podmienok stanovených zákonom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, vychádzal z právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom SR uznesení z 29. 04. 2014 sp. zn. 7MCdo 7/2012, ktorým právnym názorom bol viazaný a podľa ktorého, ak držiteľ pozemku tento užíval pred 1. januárom 1992 domnievajúc sa, že mu patrí právo osobného užívania pozemku a ak užíval tento pozemok od 1. januára 1992 domnievajúc sa, že je vlastníkom pozemku (transformácia práva ex lege), potom sa držba pozemku pred 1. januárom 1992 započíta do doby potrebnej na vydržanie. To z dôvodu, že držba pozemku pred 1. januárom 1992 napĺňa pojem „oprávnená držba“ definovaný v citovanom § 130 ods. t Občianskeho zákonníka, lebo držiteľ pozemku má za to, že mu „právo patrí“. Ak je totiž držba pozemku podľa tohto ustanovenia oprávnená, nemožno ju charakterizovať ako „neoprávnenú“ pre účely vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Tiež preto, že ustanovenie citovaného § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka výslovne umožňuje započítať na účely vydržania aj oprávnenú držbu právnych predchodcov práva osobného užívania. Je pritom irelevantné, že toto ustanovenie upravuje oprávnenú držbu právneho predchodcu súčasného oprávneného držiteľa. Ak si totiž oprávnený držiteľ môže započítať oprávnenú držbu práva osobného užívania svojho právneho predchodcu, potom o to viac si môže započítať vlastnú oprávnenú držbu práva osobného užívania pozemku, ktorý držal pred 1. januárom 1992. žalovaným bol rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru zo dňa 17.8.1981 pridelený do osobného užívania pozemok - parcela č. 5589/28 EN, kat. územie N. na výstavbu rodinného domu v radovej zástavbe, ku ktorému uzavreli 23.9. 1981 s bývalým Mestským národným výborom - finančný odbor - Žilina dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku. Mestský národný výbor v Žiline vydal žalovaným 24. 6. 1985 pod č. ÚP 893/C-3307/85 stavebné povolenie na stavbu radového jednopodlažného rodinného domu na pozemku - parcela č. 5589/28 Žilina s tým, že stavba bude umiestnená podľa situácie osadenia, ktorá tvorí súčasť projektovej dokumentácii. Od tohto dňa žalovaní, podľa ich tvrdenia, užívali aj spornú časť pozemku a začali realizovať stavbu radového rodinného domu ( kolaudovaného v roku 1994), čo predchádzajúci vlastník susedného pozemku (U. O., ktorý ho na základe kúpnej zmluvy uzavretej v roku 2000 predal žalobkyni) nenamietal a počas celého obdobia kedy pozemok vlastnil nemal žiadne námietky, že by žalovaní rušili jeho vlastníctvo a zasahovali do jeho pozemku. Žalovaní sa ujali na základe dohody o zriadení osobného užívania pozemku a následne vydaného stavebného povolenia držby pozemku o väčšej výmere, než ktorý im bol pridelený, nešlo však o podstatné prekročenie výmery pozemku (9m2), ktoré by im pri zachovaní obvyklej opatrnosti muselo byť zrejmé, alebo im zrejmé byť mohlo, a ktoré by spôsobovalo pochybnosti o ich práve držby. Keďže žalovaní užívali spornú časť pozemku - vstúpili do jeho reálnej držby - dňom 24. júna 1985 (kedy im bolo vydané stavebné povolenie na stavbu rodinného domu) t. j. pred 1. januárom 1992, mohli sa domnievať, že im (aj) k tomuto pozemku vzniklo právo osobného užívania, teda išlo o „oprávnenú držbu“. Žalovaní sporný pozemok užívali aj po 1. januári 1992, keď sa mohli domnievať (mohli byť v dobrej viere), že sú jeho vlastníkmi (na základe transformácie práva osobného užívania). Teda v prípade, ak žalovaní spornú časť pozemku užívali od 1.1.1992 v dobrej viere, že sú jeho vlastníkmi a do 1. 1 1992 v dobrej viere, že im (aj k nemu) vzniklo právo osobného užívania, treba do desaťročnej vydržacej doby započítať aj jeho držbu pred 1. januárom 1992. Žalovaní spornú časť nehnuteľnosti užívali v dobrej viere, že im „právo patrí“ a to do 1. januára 1992 právo osobného užívania a po 1. januári 1992 právo vlastnícke. Desaťročná vydržacia doba počas ktorej žalovaní neboli nikým rušení uplynula po 1. januári 1992 - 24. júna 1995 a k uvedenému dátumu žalovaní nadobudli vlastnícke právo k spornej časti vydržaním, nakoľko boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky - 1. oprávnená držba, 2. uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3. spôsobilý predmet vydržania. 2. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalobkyňa. V podanom odvolaní uviedla, že s vydaným rozsudkom nesúhlasí a pokladá ho za predčasne vydaný, riadne neodôvodnený a protizákonný. Z rozhodnutia súdu a jeho odôvodnenia nie je možné reálne vôbec zistiť, prečo súd uviedol vstup žalovaných do reálnej držby časti pozemku, ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, práve k dátumu 24. 06. 1985. Žalobkyňa namietala, že žalovaní v danej veci ani nemohli predmetný pozemok platne vydržať, nakoľko nebola splnená základná podmienka vydržania a tou je držba veci - oprávnená držba. Zdôraznila, že v prípade žalovaných sa do 31. 12. 1991 jednalo výlučne o osobné užívanie pozemku. Žalovaní nadobudli vlastníctvo k predmetnému pozemku až po účinnosti novely Občianskeho zákonníka, kedy sa osobné užívanie zmenilo na vlastníctvo pozemku. Žalovaní však nemohli vydržať vlastnícke právo k pozemku, resp. jeho časti ani v dobe od 1. 1. 1992, nakoľko nesplnili zákonom stanovenú 10 ročnú vydržaciu dobu, nakoľko dobrú vieru, že im časť pozemku patrí stratili v roku 2000, 2001, kedy obdržali výzvy právneho zástupcu žalobkyne a neskôr 10. 05. 2001, kedy začalo predmetné súdne konanie. Žalobkyňa nesúhlasila s názorom súdu, keď na prejednávaný prípad aplikoval ust. § 872 ods. 6 OZ, nakoľko vlastníkom pozemku bol do 31. 12. 1991 výlučne štát, nikto iný a žalovaní do dnešného dňa nepredložili relevantný doklad o tom, že by mali byť právni nástupcovia po štáte, resp. že štát bol ich právny predchodca, aby im mohla byť započítaná aj vydržacia doba pred 1. 1. 1992. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s názorom dovolacieho súdu v jeho rozhodnutí z 29. 04. 2014 sp. zn. 7MCdo 7/2012, ktorým boli zrušené rozsudky Okresného súdu Žilina sp. zn. 7C 232/2001 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co 55/2011, nakoľko dovolací súd použil odkaz iba na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 80/2001, ktorý rozsudok na daný prípad nemožno vôbec aplikovať, pretože sa týka úplne inej právnej problematiky, poukazovanie na toto rozhodnutie je právne irelevantné, zavádzajúce, tendenčné a vykazujúce znaky prispôsobovania a manipulácie s právnou normou. Nakoniec s poukazom na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu a stanovisko kolégia NS SR namietala v prejednávanej veci prípustnosť podania mimoriadneho dovolania, o ktorom rozhodol NS SR rozhodnutím z 29. 04. 2014 sp.zn. 7MCdo 7/2012. Na záver podaného odvolania uviedla, že nemožno vôbec hovoriť o vydržaní vlastníckeho práva k spornej časti pozemku, pretože vlastníctvo k predmetnému pozemku už bolo raz zákonom priznané nielen žalovaným (ale aj právnemu predchodcovi žalobkyne) novelou OZ podľa § 872 ods. 1 a 4 ku dňu 1. 1. 1992, kedy sa právo osobného užívania pozemkov zmenilo na vlastníctvo fyzickej osoby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania vo výške 174,08 eur. 3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalovaní v rade 1/ a 2/, pričom k jednotlivým námietkam zo strany žalobkyne uviedli nasledovné skutočnosti. V priebehu súdneho sporu nebolo medzi stranami nikdy sporným, že žalovaní spornú časť pozemku na hranici fakticky užívali najneskôr počnúc dňom vydania Stavebného povolenia č.j. ÚP 893/C-3307/85 zo dňa 24. 096. 1985k dátumu vydania stavebného povolenia už boli reálne v teréne na základe územného rozhodnutia vykopané základy rodinného domu a oplotenia tak, ako sa tam nachádzajú dodnes a tým bola vlastne určená hranica medzi pozemkami. Túto hranicu od počiatku rešpektoval bývalý vlastník pozemku č. 5589/27 p. O., ktorý žalovaných v držbe spornej časti žiadnym spôsobom nerušil a nemal voči takto určenej hranici pozemkov nikdy žiadne námietky. Pokiaľ ide o námietku vydržania sporného pozemku, žalovaní poukazujú na právny názor v uznesení NS SR 7 MCdo 7/20152 zo dňa 29. 01. 2014, ktorým bol predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Žilina i Krajského súdu v Žiline zrušený, pričom prvostupňový ako aj odvolací súd sú jeho právnym názorom viazaní. Žalovaní pri podaní podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania postupovali v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy, podľa ktorej nebolo možné napadnúť dovolaním potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Vo veci šlo len a výlučne o nesprávne právne posúdenie veci okresným a krajským súdom, preto jediným do úvahy prichádzajúcim mimoriadnym opravným prostriedkom ako potenciálne a účinne zvrátiť právoplatné rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu bolo obrátiť sa s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania na generálneho prokurátora. Žalovaní námietke žalobkyne o duplicitnom priznaní vlastníckeho práva nerozumejú a to z dôvodu, že zákonná transformácia z práva osobného užívania pozemku na vlastnícke právo sa týka pozemku č. 5589/28, ktorý bol žalovaným pridelený do osobného užívania v roku 1981, vydržanie ako originárny titul nadobudnutia vlastníctva sa v prípade žalovaných vzťahuje len na spornú časť pozemku na hranici s pozemkom navrhovateľky č. 5589/27 o celkovej výmere 9 m2. Nejde teda o duplicitu právnych titulov vlastníckeho práva, nakoľko oba tituly - ex lege zmena na vlastnícke právo a vydržanie sa vzťahujú k rôznym pozemkom a teda k dvom rôznym nehnuteľnostiam. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a najmä s poukazom na to, že odvolací súd je v tomto konaní v merite veci viazaný právnym názorom NS SR vysloveným v uznesení NS SR sp. zn. 7MCdo 7/2012 z 29. 01. 2014, žalovaní navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok okresného súdu Žilina č.k. 8C/119/2014-406 z 20. 04. 2016 ako vecne správny potvrdil. Zároveň si uplatnili trovy odvolacieho konania vo výške 74,58 eur. 4. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaných zaslala repliku. Opakovane namietla vydržanie spornej časti pozemku a trvala na duplicite právnych titulov vlastníckeho práva. Zároveň si uplatnila ďalšie trovy odvolacieho konania vo výške 74,58 eur. 5. Žalovaní v rade 1/ a 2/ dupliku nezaslali. 6. V dôsledku podaného odvolania bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu Krajskému súdu v Žiline. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov), tento stratil účinnosť ku dňu 30.6.2016 v dôsledku nadobudnutia účinnosti nových civilných procesných kódexov, a to zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a zák. č. 161/2015 Z.z. - Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Odvolací súd bol potom povinný pri svojom procesnom postupe a rozhodovaní aplikovať uvedenú novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň v ďalšej časti odôvodnenia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave 7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. 8. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 11. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom podrobne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorým by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. 12. Úvahy okresného súdu v prejednávanej veci neboli ľubovoľné, ale vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu a zodpovedali skutočnostiam, ktoré dokazovaním boli zistené. Okresný súd v prejednávanej veci teda na základe vykonaného dokazovania zistil správne skutkový stav a následne vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 191 ods. 1 CSP a správne vo veci rozhodol. 13. Vo vzťahu k námietka žalobkyne o začiatku reálnej držby časti pozemku, ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalobkyne zo strany žalovaných a to k dátumu 24. 06. 1985 sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie z dôvodu, že až na základe stavebného povolenia bývalým Mestským národným výborom v Žiline č. ÚP 893/C-3307/85 došlo k výstavbe rodinného domu, a teda k umiestneniu rodinného domu a prislúchajúceho oplotenia podľa situácie osadenia (súčasť projektovej dokumentácie) a teda aj k reálnemu zabratiu a užívaniu spornej časti pozemku žalovanými v rade 1/ a 2/. 14. V otázke platného vydržania spornej časti pozemku odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa vychádzal z uznesenia NS SR č.k. 7MCdo 7/2012-327 z 29. 01. 2014, rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu, ktorý je pre okresný ako aj odvolací súd v prejednávanej veci záväzný. Pritom dovolací súd a v intenciách ním vysloveného právneho názoru súd prvej inštancie jednoznačne posúdil obdobie pred 1. 1. 1992, kedy žalovaným patrilo právo osobného užívania ako obdobie oprávnenej držby, ktoré s poukazom na ust. § 872 ods. 6 OZ možno započítať pre účely vydržania do 10-ročnej zákonom požadovanej lehoty. 15. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaným v rade 1/ a 2/ bol rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru v Žiline č. Fin 876/1981-72/3 zo 17. 08. 1981 pridelený bezodplatne do osobného užívania pozemok - parcela č. 5589/28 EN na výstavbu rodinného domu v radovej zástavbe, na ktorom na základe stavebného povolenia, vydaného bývalým Mestským národným výborom v Žiline č. ÚP 893/C-3307/85 postavili žalovaní v rade 1/ a 2/ rodinný dom, pričom pri samotnej realizácii stavby a prislúchajúceho oplotenia došlo aj k reálnemu zabratiu a užívaniu spornej časti pozemku žalobkyne. Keďže užívanie EN parcely č. 5589/28 v danom rozsahu od začiatku stavebných prác právny predchodca žalobkyne nenamietal, žalovaní ju užívali v dobrej viere, že sa jedná výlučne o EN parcelu č. 5589/28 vo výmere ako im bola pridelená pre výstavbu rodinného domu. 16. K otázke charakteru oprávnenej držby pri práve osobného užívania pozemku odvolací súd dodáva. Občiansky zákonník v znení pred novelou č. 509/1991 Zb. pojem „vecné právo“ nepoužíval. Napriek tomu je nesporné, že právo osobného užívania pozemku § 198 a nasl. OZ v znení pred novelou č. 509/1991 Zb. malo charakter vecného práva. To vyplýva z jeho časovej neobmedzenosti, z toho že prechádzalo na dedičov a nemohlo byť jednostranne vypovedané. Právo osobného užívania pozemku bolo právom pripúšťajúcim trvalý výkon. Na základe toho i súdna prax vyvodila, že právo osobného užívania pozemku bolo spôsobilým predmetom držby práva a vzhľadom na to, že oprávnený držiteľ práva osobného užívania pozemku mal k 1. 1. 1992 rovnaké práva ako osobný užívateľ pozemku, stal sa aj oprávnený držiteľ práva osobného užívania v dôsledku transformácie tohto práva jeho vlastníkom (Rc 72/2006). 17. Odvolaciemu súdu je známe stanovisko pléna Ústavného súdu SR z 18. marca 2015, sp. zn. PLz. ÚS 3/2015, ako aj spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015, uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 8/2015 pod č. 93 k otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania, no v prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že tu rozhodoval dovolací súd, ktorého rozhodnutie je vzhľadom na výsledok dovolacieho konania pre súdy nižšieho stupňa, t.j. tak pre okresný súd ako aj súd odvolací záväzné. Odvolaciemu súdu ako súdu nižšej inštancie neprináleží právomoc s poukazom na existujúce zjednocujúce stanoviská vyhodnocovať prípustnosť podaného mimoriadneho dovolania, ktorá otázka bola navyše posúdená priamo dovolacím súdom, či posudzovať zákonnosť rozhodnutia dovolacieho súdu v prejednávanej veci. 18. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne o duplicitnom priznaní vlastníckeho práva k spornej časti pozemku, sa odvolací súd s názorom žalobkyne nemohol stotožniť práve s ohľadom na predmet a charakter prebiehajúceho sporového konania, keďže spor sa týka časti nehnuteľnosti, ktorá v skutočnosti nebola žalovaným pridelená do osobného užívania a teda zákonnou transformáciou ju nemohli nadobudnúť do vlastníctva, ale titulom nadobudnutia do vlastníctva bolo práve samotné vydržanie. 19. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v rade 1/ a 2/ priznal v plnom rozsahu nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania. 20. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)