Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 11Co/80/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114219097 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114219097.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, proti žalovanému: Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. G., adresa na doručovanie: P.O.Box P., V., štátny občan SR, o zaplatenie 6.573,90 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/307/2014-84 zo dňa 22.11.2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku, ktorým súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,42 %, p o t v r d z u j e . Vo zvyšku sa rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.005,42 Eur spolu s úrokom z omeškania ročne: 1. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.06. 2011 do zaplatenia, 2. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.07.2011 do zaplatenia, 3. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.08.2011 do zaplatenia, 4. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.09.2011 do zaplatenia, 5. 8,25% zo sumy 77,34 eur od 21.10.2011 do zaplatenia, 6. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.11.2011 do zaplatenia, 7. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.12.2011 do zaplatenia, 8. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.01.2012 do zaplatenia, 9. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.02.2012 do zaplatenia, 10. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.03.2012 do zaplatenia, 11. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.04.2012 do zaplatenia, 12. 8,25% zo sumy 77,34 eur od 21.05.2012 do zaplatenia, 13. 8,25 % zo sumy 77,34 eur od 21.06.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,42 %. 2. Rozhodnutie súdu sa opiera o ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 3 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z., § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., §§ 100 ods. 1, 101 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ v danom prípade pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, nakoľko z jeho výpisu z obchodného registra vyplýva, že predmetom jeho činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov. Žalovaný zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Pri zákonnom posudzovaní konkrétneho prípadu súd preto vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. a dospel k záveru, že na záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania na základe predmetnej zmluvy možno normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) použiť len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v zákone o spotrebiteľských úveroch a v Občianskom zákonníku. V konaní mal súd nesporne preukázané, že na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 12.07.2007 bol zo strany veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanému poskytnutý úver v celkovej výške 150.000,- Sk (4.979,09 Eur), ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 2.330,- Sk (77,34 Eur), splatných k 20. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky 20.08.2007 a so splatnosťou poslednej splátky 20.06.2017, pri úrokovej sadzbe 13,15% ročne a RPMN 15,55 %. Pohľadávku z tohto úveru postúpil veriteľ žalobcovi zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012. Slovenská sporiteľňa, a.s. pohľadávku postúpila žalobcovi bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, alebo bez toho, aby zmluvný vzťah zanikol výpoveďou zmluvy alebo odstúpením od nej. Uvedené celkom zrejme vyplýva z toho, že žalobca po postúpení pohľadávky vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, a to listom zo dňa 24.01.2014 (č.l. 21). Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy o úvere, alebo odstúpením od nej, nie je možné povedať, že by celý úver s úrokmi bol splatný. Splatnými sa teda mohli stať iba jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. Banka môže postúpiť inému subjektu (a to aj osobe, ktorá nie je bankou) iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 predmetnú pohľadávku z úveru na navrhovateľa v celom rozsahu, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol ešte splatný celý úver, pretože Slovenská sporiteľňa, a.s. nevyhlásila jeho mimoriadnu splatnosť, Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Slovenská sporiteľňa, a.s. mohla postúpiť na žalobcu iba tú časť úveru, ktorá bola v čase postúpenia splatná, teda mohla postúpiť iba tie splátky úveru, ktoré už boli v čase postúpenia pohľadávky splatné a s ktorými bol žalovaný v omeškaní. Súd teda uzavrel, že v čase postúpenia pohľadávky zmluvou zo dňa 27.06.2012, bolo splatných a nezaplatených celkovo 25 splátok, teda splátky splatné od 20.06.2010 (žalobca si uplatňuje splátky splatné od 20.06.2010) do 27.06.2012 (dátum postúpenia pohľadávky), v celkovej sume 1.933,50 Eur (25 x 77,34 Eur). Iba splátky v tejto sume mohla Slovenská sporiteľňa, a.s. na žalobcu postúpiť, len tieto splátky boli postúpené v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, a teda platne. Súd má teda preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu len vo vzťahu k časti pohľadávky zodpovedajúcej splátkam úveru splatným od 20.06.2010 do 27.06.2012, ktoré spolu predstavujú sumu 1.933,50 Eur. Žalobca sa teda nestal novým veriteľom žalovanej pohľadávky zodpovedajúcej splátkam, ktorých splatnosť nastala až po 27.06.2012, teda po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky, súd je nútený konštatovať, že žalobca nie je aktívne legitimovaný v konaní o zaplatenie tej časti pohľadávky, ktorá nebola platne postúpená v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. Vzhľadom na skutočnosť, že súd daný vzťah vyhodnotil ako spotrebiteľský a s ohľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia súd primárne skúmal otázku premlčania uplatneného a platne postúpeného nároku žalobcu a dospel k záveru, že v čase podania žaloby, teda k 05.06.2014, boli splátky, ktorých splatnosť nastala k 20.06.2010 až 20.05.2016 premlčané. V čase podania žaloby tak bolo z uplatnenej a platne postúpenej istiny premlčaných 12 splátok, každá vo výške 77,34 Eur, čo celkovo predstavuje sumu 928,08 Eur (12 x 77,34 Eur). Zhrnúc vyššie uvedené súd považuje za platne postúpené len splátky, ktoré už boli splatné v čase postúpenia predmetnej pohľadávky (teda 27.06.2012), ktorých nesplatená časť predstavujú sumu 1.933,50 Eur. V čase podania návrhu na začatie konania bolo premlčaných 12 splátok, každá vo výške 77,34 Eur, čo celkovo predstavuje sumu 928,08 Eur. Súd teda ako platne postúpenú a nepremlčanú považuje časť uplatnenej pohľadávky v celkovej výške 1.005,42 Eur, ktorá suma nebola medzi stranami sporná a súd zároveň považuje dôvodnosť uplatneného nároku v tejto výške za riadne preukázaný a preto súd žalobe žalobcu vyhovel v časti zaplatenia istiny vo výške 1.005,42 Eur. Vo zvyšnej časti súd návrh žalobcu zamietol a to z vyššie špecifikovaných dôvodov. V zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka súd tiež priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne z jednotlivých súdom priznaných dlžných splátok, vždy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých splátok do zaplatenia. 3. Výrok o trovách konania sa opiera o ustanovenia § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 1.005,42 Eur, čo v pomere k uplatnenej istine percentuálne predstavuje 15,29 %. Úspech žalovaného je potom nepriznanie sumy 5.568,48 Eur, čo v pomere k uplatnenej istine percentuálne predstavuje 84,71 %. Čistý úspech žalovaného tak predstavuje 69,42 %. Súd preto priznal v zmysle ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,42 %. 4. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to voči výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní žalobca poukazuje na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003 sp.zn. 4Obo/210/2001, ako aj na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Pokiaľ ide o postúpenie nesplatenej časti peňažného záväzku, žalobca uvádza, že ak by aj pripustil, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky na inú osobu (čo ako je uvedené v bode d/ žalobca nepripúšťa), tak má za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, ak posúdil, že „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“ predstavuje len splatné splátky úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu žalovaného zo zmluvy o úvere. Žalobca považuje za nesporné, že dlh žalovaného vznikol už splnením záväzku právneho predchodcu žalobcu, t.j. dlh žalovaného vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného. Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca na základe uvedeného považuje za absurdné, ak súd pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu“ rozumie v prípade vracania poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere podľa názoru žalobcu predstavuje zostatok dlhu žalovaného, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovaného, t.j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ani zo samotného znenia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ďalej poukazuje na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, jeho druhú vetu. Zmyslom tohto ustanovenia je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok, zaniká. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nielen časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 ZoB bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením), a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. V tejto súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutia krajských súdov SR. Žalovaný sa dostal do omeškania, termíny splátok neplnil a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Právny predchodca žalobcu toto svoje oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca, a to podaním zo dňa 24.01.2014 označeným ako „oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako aj článok 5 bod 1 zmluvy o postúpení pohľadávok, ako aj bod 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom zákonným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Na základe uvedeného považuje žalobca za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené. Teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Opätovne poukazuje na rozhodnutia krajských súdov SR. Žalobca zastáva názor, že ust. § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca zastáva názoru, že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoP nemožno spojiť s občiansko-právnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB, nezakladá občiansko- právnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na názor Doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Z vyššie uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách preto nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Odhliadnuc od uvedeného upriamuje pozornosť súdu na skutočnosť, že žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky bol v omeškaní po dobu 1 241 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Žalobca tiež poukazuje na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Rovnako poukazuje na rozhodnutia krajských súdov SR. Žalobca má za to, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútne obchodno-záväzkový vzťah. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 12.07.2007, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR potvrdil správnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vo svojom rozhodnutí zo dňa 24.03.2015 sp.zn. 7MCdo/9/2014. Žalobca zastáva názor, že z ust. § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od splatnosti nesplneného záväzku. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo ku dňu 12.02.2014, premlčacia doba teda začala plynúť dňa 13.02.2014. S poukazom na to, že žaloba bola na súde podaná dňa 05.06.2014, má žalobca za to, že nárok uplatnený žalobou nemožno považovať za premlčaný ani len v časti. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia, nakoľko nárok uplatnený žalobou nemožno považovať za premlčaný. Záver súdu o premlčaní časti uplatneného nároku a nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v časti uplatneného nároku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanovením § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom podľa § 219 ods. 3 CSP rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,42 %, potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 7. Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a poukazuje na ne v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP. 8. Odvolacie námietky žalobcu odvolací súd nepovažuje za dôvodné. 9. Pokiaľ ide o zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie, čiastočne došlo k zamietnutiu nároku, čo do sumy 928,08 Eur z dôvodu premlčania nároku, pričom išlo o 12 splátok po 77,34 Eur, ktoré už boli splatné v čase postúpenia pohľadávky. Vo zvyšku došlo k zamietnutiu nároku z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie žalobcu pre neplatnosť postúpenia s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. 10. V zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách účinného ku dňu postúpenia, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky v omeškaní peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 11. Citované ustanovenie je ustanovením špeciálnym vo vzťahu k všeobecnej úprave postúpenia upravenej v ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a v zmysle zásady prednosti špeciálneho predpisu pred predpisom všeobecným je prednostne aplikovateľné na právny vzťah týkajúci sa bankovej pohľadávky. 12. Účelom daného ustanovenia je upraviť špeciálny režim pri postupovaní pohľadávok banky, ktorá má v zmysle citovaného zákona postavenie subjektu sui generis vzhľadom na jej špecifické oprávnenie a povinnosti vyplývajúce zo Zákona o bankách. Takýmto špecifikom je aj úprava bankového tajomstva, na úpravu ktorého citované ustanovenie nepochybne nadväzuje. Práve bankové tajomstvo je dôvodom osobitného režimu pri postupovaní pohľadávok banky. 13. Citované ustanovenie je ustanovením špeciálnym aj vo vzťahu k ust. § 525 Občianskeho zákonníka a upravuje špeciálne prípady pohľadávok, ktoré sú vylúčené z postúpenia, teda sú nespôsobilým predmetom postúpenia. Postúpenie pohľadávky nespôsobilej na postúpenie v nadväznosti na ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ako to okresný súd správne kvalifikoval, spôsobuje absolútnu neplatnosť takéhoto postúpenia, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. 14. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4Obo 210/01, ide o odlišnú vec a toto rozhodnutie nie je v danej veci aplikovateľné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na stanovisko č.46 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2009. NS v citovanom stanovisku konštatoval, že z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že by súd nemohol skúmať platnosť zmluvy o postúpení, ak toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. V spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie, kedy postúpená pohľadávka nie je ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. 15. Odvolateľ poukazuje na iné rozhodnutia krajských a okresných súdov, tieto však nie sú pre odvolací súd záväzné. 16. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nepochybne vyplýva, že spôsobilým predmetom postúpenia je iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky, po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z obsahu spisu, ako aj zo skutočností vyplývajúcich zo samotného odvolania odvolací súd, rovnako ako prvostupňový súd, konštatuje, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy banky klientom, t. j. žalovaným v 1/ a v 2/ rade, a preto možno konštatovať, že nebol splnený zákonný predpoklad pre platné postúpenie pohľadávky banky. Postúpená pohľadávka nebola v čase jej postúpenia pohľadávkou spôsobilou na postúpenie. Postúpenie tak predstavuje absolútne neplatný právny úkon a možno súhlasiť so záverom prvostupňového súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie nároku. 17. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalovaný bol v čase postúpenia v omeškaní viac ako jeden kalendárny rok. Dikcia, na ktorú odvolateľ poukazuje a ktorá sa nachádza v druhej vete citovaného ustanovenia za bodkočiarkou „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“, sa vzťahuje len na podmienku uvedenú rovnako v druhej vete tohto ustanovenia a ktoré upravuje osobitne zákaz banky postúpiť pohľadávku, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva. Aj v prípade, že omeškanie dlžníka presiahlo viac ako jeden rok, je nevyhnutnou podmienkou pre platnosť postúpenia doručenie písomnej výzvy banky klientovi tak, ako vyplýva z prvej vety citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. 18. Pohľadávka, ktorá je predmetom uplatneného nároku nebola v čase postúpenia pohľadávkou spôsobilou na postúpenie. Postúpenie tak predstavuje absolútne neplatný právny úkon a možno súhlasiť so záverom prvostupňového súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie nároku. 19. Pokiaľ odvolateľ namieta nesprávnu aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní súdom prvej inštancie na súdenú vec, ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná. 20. Okresný súd postupoval správne, keď na danú vec aplikoval ust. § 101 Občianskeho zákonníka o premlčaní. 21. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. 22. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. 23. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného od 01.05.2014 na súdenú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má procesnoprávny charakter. Ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch. 24. Pokiaľ odvolateľ namieta, že podľa právnej úpravy do 31.12.2007 nebolo možné považovať úverovú zmluvu za zmluvu spotrebiteľskú, súd poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, keď podľa citovaného ustanovenia sa za spotrerbiteľské zmluvy považujú aj zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka 25. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť, vychádzajúc z pomeru úspechu účastníkov v konaní pred prvoinštančným súdom. 26. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ustanovenie § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešným účastníkom odvolacieho konania je žalovaný, ktorému voči žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerov hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)